2 Obchodného zákonníka príslušenstvom, na ktoré sa započítavajú peňažné plnenia, ak dlžník neurčí inak, sa rozumejú dojednané zmluvné úroky a nie úroky z omeškania, ktoré sú až sankciou za oneskorené plnenie. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktorého prípustnosť a opodstatnenosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C. s. p. Namietala, že jej bolo nesprávnym procesným postupom súdu znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to tým, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a nepreskúmateľné. Odvolací súd sa v ňom vyjadril len k časti jej argumentov, a to spôsobom zmätočným, vágnym a bez nadväznosti na ňou namietané skutočnosti. Rozhodnutiu odvolacieho súdu vytýkala, že spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pretože pri jednotlivých čiastočných úhradách žiadnym spôsobom neurčila, že platí istinu tej-ktorej pohľadávky, a preto sa tieto úhrady v zmysle § 330 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka mali započítať na úroky z omeškania, ktoré sú tiež príslušenstvom pohľadávky.
jej názoru ustanovenie § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka pojem „úroky“ nijako nešpecifikuje, preto v zmysle ustálenej judikatúry ako aj jeho všeobecne akceptovaného výkladu treba pod ním rozumieť nielen dojednané úroky, ale aj úroky z omeškania. V prípade, že by jednotlivé čiastočné úhrady správne boli započítané na úroky z omeškania, došlo medzi žalobkyňou a spoločnosťou SANSTAV s. r. o. k postúpeniu už zaniknutej pohľadávky a žalobu by bolo potrebné zamietnuť. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
ustanovenia § 420 a § 421 C. s. p. by sa mal dovolací súd venovať v prvom rade dovolaciemu dôvodu
p. a len v prípade, že nedôjde k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu na základe tohto dôvodu, môže byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutia dôvod
p., a nie naopak, pretože pre dovolací súd neplatí subsidiarita hmotnoprávneho k procesnoprávnemu prieskumu. Tým sa zároveň predíde procesnému „pingpongu“ medzi dovolacím a odvolacím súdom a zvýrazní sa úloha dovolacieho súdu ako pána právnej charakteristiky faktov sporu. 8. Žalovaná teda vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C. s. p,
ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 9. Posudzujúc dovolanie žalovanej
jeho obsahu (§ 124 ods. 1 C. s. p.) žalovaná namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom za otázky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. označila, či čiastočné plnenie peňažného záväzku sa má započítať najskôr na úroky z omeškania a potom na istinu, ak dlžník neurčil inak, a či uvedenie čísla faktúry ako variabilného symbolu v rámci platobných údajov v príkaze na úhradu je dostatočným určením, či sa plnenie (platba) má započítať na istinu. Dovolací súd konštatuje, že žalovaná v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom vymedzila relevantnú právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, preto je jej dovolanie
1 písm. b/ C. s. p. prípustné; zároveň je tým vylúčený predpoklad prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., teda že právny záver odvolacieho súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. 10. Dovolací súd sa najskôr zaoberal otázkou, či čiastočné plnenie peňažného záväzku dlžníka sa započíta najprv na úroky z omeškania a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak. 11.
1 Obchodného zákonníka ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo. 12.
2 Obchodného zákonníka pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak. 13.
3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. 14. V prejednávanej veci súdy správne ustálili, že rozhodovaný spor je sporom obchodnoprávnym, v ktorom sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, avšak nepoužili správnu (náležitú) právnu normu, a preto ich rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Ustanovenie § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje pravidlo, že ak dlžník pri plnení peňažného záväzku neurčí inak, jeho plnenie sa započíta (priradí) najskôr na (zmluvné) úroky a potom na istinu. On svojím jednostranným vyhlásením rozhoduje o tejto skutočnosti najneskôr pri plnení záväzku. V rozhodovanom spore ale úroky medzi zmluvnými stranami neboli dojednané, a preto naň toto ustanovenie nedopadá. Z tohto faktu ale nemožno vyvodiť, že pokiaľ úroky neboli medzi stranami dojednané, plnenie dlžníka sa automaticky započíta na istinu, pretože - ako uviedol odvolací súd - by nezodpovedalo logickému posúdeniu veci, aby dlžník najprv plnil úrok z omeškania ako následok jeho prípadného omeškania, bez ohľadu na omeškanie a jeho dĺžku, a až následne istinu. Takáto interpretácia § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka
názoru dovolacieho súdu je nesprávna a navyše v rozpore so zákonom. Citované ustanovenie je špeciálnym pravidlom pre peňažné plnenia (lex specialis) a v prípade, že nie sú naplnené predpoklady jeho aplikácie (t. j. hypotéza právnej normy) - teda ak predmetom plnenia okrem istiny nie sú dojednané zmluvné úroky, uplatní sa všeobecné pravidlo započítania (priradenia) plnenia pre všetky záväzky (lex generalis), ktorým je § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. V zmysle tohto všeobecného ustanovenia ak dlžník neurčí inak, jeho plnenie sa započítava na záväzok najskôr splatný, a to najprv na jeho príslušenstvo, ktorým v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka sú (dojednané zmluvné) úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky.
názoru dovolacieho súdu týmto jasne a zrozumiteľne určila, (len) na ktorý záväzok sa má platba vzťahovať. Dovolací súd ale zastáva názor, že uvedenie čísla faktúry ako variabilného symbolu v rámci platobných údajov samo osebe nepostačuje na dostatočnú špecifikáciu toho, či platba dlžníka sa má
jeho takto prejavenej vôle započítať (priradiť) na istinu alebo príslušenstvo. Variabilný symbol sa pri platobnom styku bežne používa (v zásade) na identifikáciu platieb príjemcom, tzn. aby príjemca vedel platbu priradiť ku konkrétnej pohľadávke, príp. ku konkrétnemu platiteľovi. Samotné uvedenie variabilného symbolu ale bez ďalšieho neurčuje, ku ktorej zložke vnútornej skladby pohľadávky sa má započítať (priradiť), pretože variabilný symbol v zásade nebýva natoľko konkrétny, aby určoval, resp. aby sa prostredníctvom neho dalo dostatočne určito a zrozumiteľne zistiť, či konkrétna platba sa má započítať (priradiť) k istine, resp. len k niektorej z položiek tvoriacich istinu, alebo k príslušenstvu, resp. len k niektorému jeho druhu vymenovanému v § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Natoľko konkrétnym nebol variabilný symbol ani v rozhodovanom spore, a preto ak súdy oboch nižších inštancií považovali takéto určenie za dostatočne určité v zmysle § 330 Obchodného zákonníka, zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery, a teda ich rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. 19. Konkludujúc uvedené, dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalovanej je nielen procesne prípustné
1 písm. b/ C. s. p., ale aj dôvodné (§ 432 ods. 2 C. s. p.), preto rozhodnutie odvolacieho súdu a rovnakou vadou postihnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu, v ktorom bolo napadnuté odvolaním (t. j. vo vyhovujúcom výroku čo do zaplatenia 6 402,38 eur) a v závislom výroku o trovách konania (§ 439 písm. a/ C. s. p.), zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 449 ods. 1 a 2 a § 450 C. s. p.) s tým, že súdy oboch nižších inštancií sú právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení viazaní (§ 455 C. s. p.) a v novom rozhodnutí rozhodnú aj o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.), a zároveň sa okresný súd vysporiada aj s námietkou dovolateľa
f/ C. s. p., týkajúcou sa náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 20.
úvahy dovolacieho súdu ak dlžník zaplatí platbu presne zodpovedajúcu výške fakturovanej sumy (istiny), možno z takéhoto jeho konania vyvodiť, že jeho vôľou bolo priradiť platbu k fakturovanej istine a nie príslušenstvu, ktoré k pohľadávke (k istine) omeškaním prirástlo; a naopak, ak ide o platbu (čiastočné plnenie) v takej výške, ktorá žiadnym spôsobom nevystihuje špecifickosť (osobitosť) výšky fakturovanej sumy istiny, t. j. platbu vo výške zvyčajne zaokrúhlenej na celé stovky alebo tisícky, z takéhoto konania dlžníka nemožno bez pochybností uzavrieť, že vôľou dlžníka bolo uhradiť najprv istinu. Takéto konanie nespĺňa náležitosti určenia, na čo sa má platba započítať, ako právneho úkonu (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka), a preto treba mať za to, že určenie dlžníkom nebolo vykonané, a použiť všeobecné pravidlo započítania čiastočného plnenia v zmysle § 330 Obchodného zákonníka. Dodatočné vyhlásenie dlžníka, na čo sa majú jeho čiastočné plnenia započítať, je právne bezvýznamné, rovnako ako aj skutočnosť, že viaceré jeho postupne uhrádzané čiastočné plnenia v celkovom súčte (v súhrne) tvoria sumu istiny. 20.4. Uvedená úvaha dovolacieho súdu je len obiter dictum jeho rozhodnutia a má slúžiť výlučne ako vodidlo pre súdy oboch nižších inštancií, ako postupovať v ďalšom konaní, avšak neplatí absolútne. Skutočnosť, či konkrétna platba sa má (či už
prejavenej vôle dlžníka, alebo za použitia pravidla v § 330 Obchodného zákonníka) započítať na istinu alebo príslušenstvo, bude potrebné preskúmať pri každom čiastočnom plnení osobitne a následne ju v zmysle čl. 15 a § 191 C. s. p. vyhodnotiť vo vzájomnej súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi a skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo, a v rozhodnutí riadne odôvodniť. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 C. s. p viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). 20.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.