Obsah (8)

§ 3§ 63§ 68§ 24§ 74§ 30a§ 65§ 2

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Sžfk/8/2019 Identifikačné číslo spisu: 1016200190 Dátum vydania rozhodnutia: 26.02.2020 Meno a priezvisko: Mgr. Viliam Pohančeník Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 3ods.

2 a 3 a § 63 ods. 5 daňového poriadku, nerešpektovanie záväznosti názoru nadriadeného orgánu, nezákonnosť Protokolu a dodatku k Protokolu, hmotnoprávne pochybenia daňového úradu vo vzťahu k miestnej príslušnosti, nepresnosti v skutkových tvrdeniach, výklad § 2 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z., ako aj stanovenie cien dotknutých akcií. 20. Žalovaný rozhodnutím č. 1732428/2015 zo dňa 03.12.2015 (ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie“) potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa. V odôvodnení poukázal najmä na nasledovné skutočnosti. V súvislosti s nepresnosťami v skutkových tvrdeniach na zrejmé chyby v písaní, vo vzťahu k tomu, že rozhodnutie vychádza z nezákonného skoršieho rozhodnutia žalovaného, poukázal na to, že žalobkyňa mala možnosť podať žalobu proti uvedenému rozhodnutiu, čo však neurobila. Namietanie zmeškania zákonných lehôt považoval za zmätočné, nakoľko žalobkyňa nekonkretizovala, ktoré rozhodnutia a ktoré dátumy lehôt považuje za sporné. K predĺženiu lehoty uviedol, že využitie tohto inštitútu je vecou úvahy správcu dane a spadá pod právomoc odvolacieho orgánu, pričom právna úprava do procesu posúdenia jeho opodstatnenia nepredpokladá zapojenie daňového subjektu, avšak tento môže v priebehu výkonu kontroly uplatniť námietku nečinnosti a prieťahov v konaní, čo však žalobkyňa nevyužila. K námietke zmätočnosti vedenia konania, porušenia § 3 ods. 2 a 3 a § 63 ods. 5 daňového poriadku a nerešpektovania záväznosti názoru nadriadeného orgánu poukázal na dôkazné bremeno žalobkyne a povinnosť poskytnutia súčinnosti a v tejto súvislosti ozrejmil, že správca dane opakovane zasielal žalobkyni výzvu na predloženie požadovaných dokladov, pričom táto reagovala vyjadrením, že predmetné doklady má správca dane k dispozícii, nakoľko sú v spise, čo však správca dane vyhodnotil ako nepravdivé tvrdenie, nakoľko tieto doklady sa v spise nenachádzali, keďže z Protokolu je zrejmé, že tieto boli daňovému subjektu vrátené. Správca dane nekonal v rozpore s daňovým poriadkom. Žalobkyňa nekonkretizovala v čom malo spočívať

zásad daňového konania, taktiež nekonkretizovala, voči ktorému rozhodnutiu smeruje časť námietky o nerešpektovaní názoru nadriadeného orgánu. Žalovaný nezistil ani

§ 63ods.

5 daňového poriadku, nakoľko prvostupňové rozhodnutie obsahuje vyčerpávajúce odôvodnenie výroku. K namietanej nezákonnosti Protokolu a dodatku k Protokolu uviedol, že daňový subjekt obdržal protokol, mal možnosť vyjadriť sa k nemu, pričom tak aj učinil, v nadväznosti na čo bol vydaný dodatok k protokolu, v ktorom správca dane zotrval na svojich záveroch. Samotné prerokovanie Protokolu sa uskutočnilo za účasti splnomocneného zástupcu daňového subjektu, o čom bola aj spísaná zápisnica, podpísaná zúčastnenými stranami. Argumentáciu porušením ústavných princípov a princípov daňového poriadku považoval za irelevantnú, nakoľko daňový subjekt nekonkretizoval, v čom vidí ich

. Zmenu miestnej príslušnosti, ktorú namietala žalobkyňa, odôvodnil s poukazom na relevantné ustanovenia daňového poriadku tým, že v danom prípade došlo k zmene trvalého pobytu žalobkyne, v dôsledku čoho nebolo možné určiť miestnu príslušnosť a v takom prípade je príslušným Daňový úrad Bratislava. Vo vzťahu k zrejmému omylu pri cene akcií poukázal na to, že správca dane vychádzal zo Zmluvy v znení jej dodatku a tento zrejmý omyl nemá vplyv na podstatu veci. Pri určení cien poukázal na informácie ohľadom dotknutých obchodných spoločností vo vzťahu k výške zisku, počte a hodnote akcií, ďalej na znalecký posudok, vyhotovený pri daňovej kontrole, na Zmluvu a Dodatok k nej, taktiež na stanovisko Ministerstva financií SR k odpredaju cenných papierov v súvislosti s oslobodením od dane. Pre určenie matematickej, resp. štatistickej priemernej predajnej ceny jednej akcie bol vyčíslený priemer, t. j. bola určená stredná hodnota ako číselná charakteristika slúžiaca na meranie úrovne (hladiny) štatistického rozdelenia hodnôt, pomocou ktorej možno nahradiť a zovšeobecniť hodnoty štatistického súboru (predané akcie). Keďže išlo o výpočet priemeru v rámci konečného súboru, bolo uvažované s celkovým počtom predaných akcií. Nakoľko predaj všetkých akcií bol uskutočnený, napriek rovnakým menovitým hodnotám, v rôznych predajných cenách, a to podľa roku nadobudnutia, priemer bol vypočítaný ako vážený aritmetický priemer, kde ako hladina bola stanovená príslušná predajná cena a ako frekvencia bol stanovený počet predaných akcií v príslušnej predajnej cene. Poukázal na to, že správca dane nerozporoval zmluvnú voľnosť, avšak táto nezbavuje zmluvné strany správnej aplikácie daňových predpisov, obzvlášť ak predmet zmluvy - plnenie indikuje účelové zaobchádzanie, znižovanie daňovej povinnosti alebo konanie, pri ktorom dochádza k nevhodnej účelovej aplikácii daňového správa spôsobom, ktorý predstavuje jeho zneužitie. Stotožnil sa s postupom správcu dane, ktorý pri výpočte uplatnil vážený aritmetický priemer, nakoľko takýto postup je logický a odôvodňovali ho najmä skutočnosti, že všetky akcie mali rovnakú menovitú hodnotu, predaj bol realizovaný len v jeden deň, zmluvne bola dojednaná rovnaká cena za akciu pri všetkých emisiách. Za rozhodujúcu považoval skutočnosť, že Dodatok k Zmluve bol zmluvnými stranami uzatvorený až po tom, ako obdržali stanovisko Ministerstva financií SR. V zmysle Dodatku ,,Prerozdelenie kúpnej ceny“ inicioval výlučne predávajúci (daňový subjekt) aj so záväzkom sľubu odškodnenia. II.

1. Žalobkyňa podala proti napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S/24/2016-147 zo dňa 27.09.2018 tak, že žalobu zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.
2. Navrhovala, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného, nakoľko rozhodnutím a postupom žalovaného, ako aj daňového úradu, bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch, a preto sa domáhala preskúmania zákonnosti týchto rozhodnutí a postupov.
3. Nezákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného odôvodnila rozsiahlo nasledujúcimi žalobnými dôvodmi: · princíp právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) · princíp legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) · princíp rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR) · čl. 46 ods. ods. 1 Ústavy SR · zásada zákonnosti (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní) · zásada objektívnej pravdy (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní) · zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona o správe daní) · zásada súčinnosti (§ 2 ods. 7 zákona o správe daní) · daňové konanie začalo bez prvej inštancie, prakticky odvolacím konaním · počas daňovej kontroly ako aj daňového konania postupom daňového úradu bola žalobkyni odopretá možnosť oboznámiť sa s tým, v čom daňový úrad vidí obchádzanie zákona a vyjadriť sa k obchádzaniu zákona, · daňový úrad v Protokole len konštatoval, že ide o účelovú dohodu, a to bez ďalšieho právneho zdôvodnenia a bez uvedenia konkrétnych zákonných ustanovení, · konaním daňového úradu jej bola odopretá možnosť konať pred orgánom Slovenskej republiky, · daňový úrad prvýkrát až vo svojom rozhodnutí uviedol podrobnejšiu ekonomickú teóriu, ku ktorej mala žalobkyňa prvú možnosť vyjadriť sa až v odvolacom konaní, · nevysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, námietkami, pripomienkami a navrhovanými dôkazmi, čo malo za následok nedostatočné zistenie skutkového a právneho stavu, a taktiež nedostatočné odôvodenie rozhodnutia daňového úradu, · bezdôvodné, t.j. nezákonné predlžovanie zákonných lehôt, · daňový úrad sa vo vyrubovacom konaní nevysporiadal s písomnými pripomienkami žalobkyne, ktorými sa nezaoberal ani vo svojom rozhodnutí (

§ 63ods.

5 daňového poriadku), · vo veci konal a rozhodnutie vydal nepríslušný správca dane (

§ 68ods.

1 daňového poriadku), · nevykonanie riadneho a úplného dokazovania (

§ 24ods.

2 daňového poriadku), · nezistenie úplného skutkového stavu (

§ 24ods.

2 daňového poriadku), · neriadenie sa záväzným stanoviskom Daňového riaditeľstva SR (

§ 74ods.

4 daňového poriadku), · nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia (

§ 30a, § 44 ods.

6 zákona o správe daní, § 65 ods. 1,2 a § 68 ods. 3 daňového poriadku), · daňový úrad sa v konaní odvolával na nezákonný protokol z opakovanej kontroly (

§ 74ods.

4 daňového poriadku), · nezákonné upovedomenie o predĺžení lehoty (

§ 65ods.

3 daňového poriadku), · arbitrárne ocenenie akcií (

čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), · zmätočné odôvodnenie (

§ 63ods.

5 daňového poriadku), · v odôvodnení absentujú ustanovenia zákona, podľa ktorých sa rozhodovalo (

§ 63ods.

5 daňového poriadku), ako aj absencia zákonného ustanovenia, ktoré mala žalobkyňa v zmysle § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len ,,OZ“) svojím konaním porušiť a obísť, · v odôvodnení absentujú skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia (

§ 63ods.

5 daňového poriadku), · odôvodenie je na mnohým miestach nezrozumiteľné (

§ 63

daňového poriadku), · vyzývanie na predloženie dokladov, ktoré preukázateľne mal k dispozícii, nezákonné a nenáležité zdôvodnenie výzvy, neuvedenie dôvodu, prečo žiada doklady, ktoré už sú v spise a ktoré ako dôkaz boli vykonané, · daňový úrad sa nevysporiadal s navýšením kúpnej ceny o 81 900,- euro, · žalovaný dospel k piatim rozličným cenám za jeden kus tej istej akcie, · a mnohé ďalšie. 24. Namietala s poukazom na § 68 ods. 1 daňového poriadku miestnu príslušnosť daňového úradu. Uvedené považuje za špeciálne ustanovenie, podľa ktorého vyrubovacie konanie má vykonať správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu, v danom prípade teda Daňový úrad Košice, pobočka Spišská Nová Ves. Neuplatňuje sa všeobecné ustanovenie § 7 ods. 1 a 3 daňového poriadku. Príslušnosť daňového úradu namietala z dôvodu, že tento nedisponuje bezprostrednými znalosťami o danej veci, obzvlášť tými, ktoré vyplynuli z daňovej kontroly, pričom na tieto účely by ju v zásade musel sám vykonať znova, čo by bolo v rozpore s § 3 ods. 2 daňového poriadku, upravujúcom vybavenie veci bez zbytočných prieťahov. 25. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nezákonného rozhodnutia žalovaného, nakoľko zrušujúcim rozhodnutím č. 2 zrušil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9812401/5/5174518/2014 zo dňa 25.11.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom ako jediný dôvod uviedol, že nemohla byť vykonaná opakovaná kontrola, ale správca mal pokračovať vo vyrubovacom konaní, avšak neuviedol konkrétne zákonné ustanovenia. Nesúlad podnetu na opakovanú kontrolu neodôvodnil konkrétnymi zákonnými ustanoveniami a nezdôvodnil ho, čo má za následok nepreskúmateľnosť a nezákonnosť zrušujúceho rozhodnutia č. 2. V tomto videla žalobkyňa nezákonnosť vyrubovacieho konania, ako aj prvostupňového rozhodnutia. 26. K namietanej nezákonnosti Protokolu uviedla, že tento neexistuje. Spochybnila tvrdenie žalovaného, že jej právny zástupca ho odmietol podpísať a uviedla, že ho uvádza prvý krát až v napadnutom rozhodnutí. Nie je tak uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 31.03.2010 ani v dodatočnom platobnom výmere. Na predmetnom ústnom pojednávaní nebol Protokol právnemu zástupcovi predložený, ale mu bol predložený nový protokol vo forme dodatku, pričom tento odmietol podpísať, ako je aj uvedené v zápisnici. Pôvodný Protokol žalobkyni na pojednávaní nebol predložený. Rozporovala aj tvrdenie, že počas pojednávania bola oboznámená s výsledkom a priebehom daňovej kontroly, nakoľko toto nie je uvedené v predmetnej zápisnici. S poukazom na § 15 ods. 11 písm. i),

1. k)a
2. l)zákona o správe daní namietala absenciu obligatórnych náležitostí Protokolu. Neexistenciou Protokolu a tým, že nebol prejednaný odôvodňovala to, že daňová kontrola neskončila v zákonnej 6 mesačnej lehote v rozpore s § 15 ods. 17 zákona o správe daní. Ide o nezákonné predĺženie lehoty a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko týmto sa žalovaný nezaoberal. Pri Protokole a to aj vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu poukázala na rozdielne kurzy pri prepočte Sk na euro, kedy v jednom prípade daňový úrad použil kurz 30,126,- Sk/euro a v druhom prípade 30,280,- SK/euro, pričom ani on ani žalovaný neodôvodnili takéto použitie právnym predpisom. Z procesného hľadiska poukázala na nedodržanie 8 dňovej lehoty podľa § 15 ods. 10 druhá veta zákona o správe daní, nakoľko daňový úrad jej doručil výzvu spolu s Protokolom dňa 19.03.2010 a deň prerokovania určil dňa 31.03.2010. Ďalej namietala rozpor medzi závermi Protokolu a prvostupňového rozhodnutia. Výsledky Protokolu nezodpovedajú záverom prvostupňového rozhodnutia. Uvedené tvorí vážny procesný nedostatok, nakoľko daňový úrad v priebehu vyrubovacieho konania nevykonal ďalšie skutkové zisťovanie ani dokazovanie. S rozdielnosťou záverov sa nevysporiadal ani v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia. 27. Rozporovala, že daňové konanie začalo pre ňu bez prvej inštancie prakticky odvolacím konaním, čím bol porušený princíp dvojinštančnosti daňového konania. S metódou ohodnotenia akcií, s teóriami ohodnocovania akcií, s tým, že list z MF SR mal byť akýmsi impulzom na uzavretie Dodatku, s § 39 OZ, s tým, ako si daňový úrad vysvetľuje bod 3.1 Dodatku, sa po prvýkrát oboznámila až v prvostupňovom rozhodnutí a teda nemala možnosť sa k nim počas konania na prvom stupni vyjadriť. 28. Uviedla, že daňový úrad vo vyrubovacom konaní nerealizoval dokazovanie, pričom toto neprebehlo ani počas daňovej kontroly. Avšak správca dane je povinný zabezpečiť zistenie úplného skutkového stavu na účely určenia daňovej povinnosti. Neboli preskúmané jej pripomienky k Protokolu a nebolo vykonané dokazovanie za účelom preukázania účelovosti dohody o cene, rozporu konania žalobkyne so zákonom alebo obchádzania zákona. Namietala tak nezistenie úplného skutkového stavu a nedoplnenie dokazovania napriek tomu, že tak mal daňový úrad uskutočniť, vychádzajúc zo zrušujúceho rozhodnutia č. 1 ako aj rozhodnutia žalovaného o predĺžení lehoty zo dňa 25.08.2015. V tejto súvislosti považovala za nesprávne, že neboli vypočutí ňou navrhnutí svedkovia, ktorých výsluchy mali preukázať najmä to, ako bola uzavretá Zmluva, ako došlo k uzavretiu dodatku, že tieto dohody nie sú účelové, že neobchádzajú ani neporušujú žiadny zákon, aký bol dôvod uzavretia Dodatku, že dohodnutie cien akcií podľa Zmluvy v znení Dodatku má logické aj ekonomické a morálne opodstatnenie a že toto dohodnutie bolo dobromyseľné. Daňový úrad nevypočul svedkov bez zdôvodnenia a teda ide o závažné

ústavného princípu zakotveného v čl. 46 ods. ods. 1 Ústavy SR, pretože týmto jej bola odoprená možnosť konať a domáhať sa svojich práv pred štátnym orgánom.

1. Napáda zmeškanie zákonných lehôt na rozhodnutie. Daňový úrad nevydal rozhodnutie v 15-dňovej lehote od 01.04.
2. Je protiústavné, aby daňový úrad pokračoval v konaní v domnení, že plynie nová 15-dňová lehota po tom, ako mu je vec vrátená odvolacím orgánom. Zrušujúcim rozhodnutím č. 2 nemožno konvalidovať

zákona, t. j. zmeškanie zákonných lehôt. Podľa zrušujúceho rozhodnutia č. 2 síce mal daňový úrad pokračovať vo vyrubovacom konaní, ale žalovaný v tomto aj uviesť, že daňový úrad už nemôže vydať rozhodnutie vo vyrubovacom konaní z dôvodu uplynutia lehoty podľa § 44 ods. 6 zákona o správe daní.

1. Ani žalovaný nedodržal zákonnú lehotu pre vydanie zrušujúceho rozhodnutia č.
2. Nakoľko sa nezaoberal meritom veci, nepotreboval na rozhodnutie 60 dňovú lehotu, keďže nešlo o osobitne zložitý prípad. V tejto súvislosti napádala aj nezákonnosť predĺženia lehoty, jednak v rámci daňovej kontroly a taktiež aj v rámci vyrubovacieho konania. Daňový úrad odôvodňoval žiadosť o predĺženie lehoty na ukončenie daňovej kontroly tým, že ide o „vysoký objem peňazí, značnú výšku dodatočne vyrubenej dane", resp. že ide o komplikovaný prepočet“. V prvostupňovom rozhodnutí a ani v Protokole nie je ani zmienka, že daňový úrad počas daňovej kontroly vykonával zložité a časovo náročné analýzy, rozbory a pod. Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní musí existovať skutočný dôvod na predĺženie lehoty, ktorý však daňový úrad nemal a ani nezdôvodnil opodstatnenosť predĺženia lehoty. Predĺženie lehoty bolo preto účelové a nezákonné, čo vyplývalo aj z dátumu, kedy bola daná žiadosť o predĺženie vyhotovená, t. j. tesne pred koncom lehoty. Ako nezákonné vnímala aj upovedomenie o predĺžení lehoty, nakoľko neobsahovalo dôvody, prečo daňový úrad nemohol daňovú kontrolu ukončiť do 6 mesiacov odo dňa jej začatia. Žalobkyňa nesúhlasila s odôvodnením žiadosti o predĺženie lehoty, v zmysle ktorého malo ísť o mimoriadnu zložitosť prípadu a potreby dokazovania zo strany správcu dane, aby bolo zabezpečené úplné zistenie skutkového stavu pre vydanie rozhodnutia v súlade so zákonom.
3. Vo vzťahu k výzve na predloženie dokladov namietala, že tieto sa už v čase výzvy nachádzali v spise a ako dôkaz už boli počas daňovej kontroly vykonané. Na výzvu odpovedala, že ju považuje za nezákonnú a taktiež, že dôkazy predloží po tom, ako daňový úrad uvedie dôvod pre opätovné dokazovanie toho, čo už raz dokazované bolo. Daňový úrad sa nevysporiadal s jej dôvodmi nepredloženia a námietkami, čím došlo k porušeniu ustanovení § 3 ods. 2 a ods. 3 daňového poriadku. Uvedenú výzvu považovala za účelovú. Skutočnosť, že správca dane mal predmetné doklady v spise preukazuje skutočnosť, že sa na ne odvoláva v prvostupňovom rozhodnutí. To, že sa v spise nenachádzajú originály, je irelevantné, pretože originály boli predložené počas daňovej kontroly, vykonané ako dôkaz a správca dane si z nich vyhotovil kópie.
4. Namietala, že rozhodnutie a celé konanie ohľadne daňovej kontroly sú v rozpore so zrušovacím rozhodnutím č. 1, ktorým sa zrušil pôvodný dodatočný platobný výmer. Poukázala na to, že daňový úrad sa v prvostupňovom rozhodnutí nevysporiadal s jej pripomienkami voči Protokolu, čím porušil ustanovenie § 63 ods. 5 daňového poriadku, a neobsahuje predpísané náležitosti, čo má za následok jeho nezákonnosť.
5. Daňový úrad vo svojom rozhodnutí kvalifikoval konanie žalobkyne ako účelovú dohodu o cene, resp. že v zmysle § 39 OZ ide o obchádzanie zákona alebo rozpor so zákonom. S týmto sa nestotožnila a prvostupňové rozhodnutie považovala za zmätočné. Tvrdenie o účelovosti Dodatku spochybnila z viacerých dôvodov. Poukázala na to, že otázka cien akcií a ich zdaňovania sa riešila dávno pred uzavretím Zmluvy a skutočnosť, že sa uvedené riešilo až Dodatkom, bolo výsledkom vážnych skutočností, ktoré mali preukázať výpovede navrhovaných svedkov. Správne orgány boli povinné náležite odôvodniť, v čom vidia účelovosť dohody o cene a uviesť presné ustanovenia zákona, ktoré upravujú tvrdenú účelovosť. Ceny akcií uvedené v Prílohe č. 1 k Dodatku navrhol kupujúci. Nejde o účelovosť, ale o opodstatnené a dobromyseľné konanie s poukazom na vážny a hlavne ekonomický dôvod. Uzavretím Dodatku sa zvýšila celková cena za predávané akcie o sumu 81 900,- euro, čo je podstatným dôvodom na uzavretie Dodatku a daňový úrad na tento neprihliadal. Sama žalobkyňa požiadala o daňovú kontrolu, čo vyvracia účelovosť jej konania.
6. Poukázala na zmluvnú voľnosť a skutočnosť, že dohodnutie ľubovoľnej ceny za predaj akcií jej zaručuje čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, na ktorý nadväzujú ustanovenia zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník a zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch), ktoré nezakazujú kupujúcemu a predávajúcemu dohodnúť akúkoľvek kúpnu cenu predávaných akcií, ak sa jedná o predaj tomu istému kupujúcemu a predaj sa realizuje v ten istý deň. Prvostupňové rozhodnutie neodôvodnene a protiústavne zasahuje do zmluvnej voľnosti účastníkov Zmluvy. Ak by správne orgány vykonali dokazovanie vypočutím svedkov, tak by zistili, že odpoveď z Ministerstva financií SR nebola žiadnym impulzom, ktorý mal ovplyvniť jej konanie.
7. Namietala rozpor v tvrdeniach žalovaného o účelovosti Dodatku, keď v napadnutom rozhodnutí na str. 5, 6, 18 a 21 Dodatok neakceptuje a na str. 16, 18, 20 a 22 naopak akceptuje. Uvedené má za následok zmätočnosť a nezákonnosť celého rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že daňový úrad nerozporoval výsledok zmien obojstranného súhlasu, teda prerozdelenie cien akcií v zmysle Dodatku a neskôr uviedol, že určenie rozdielnych cien jednotlivých akcií považuje za úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje osobitnému predpisu (§ 39 OZ). Správne orgány tvrdili, že prerozdelenie cien akcií jednotlivých emisií bolo neopodstatnené, a preto to malo negatívny dopad na dane. Ide o nesprávny záver, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázala na to, že k navýšeniu základného imania došlo zo zisku, z ktorého už raz odviedla daň a týmto navýšením boli práve vydané akcie, ktorých príjem podlieha zdaneniu. V tomto prípade by tak došlo k dvojitému zdaneniu, čo by bolo voči nej nespravodlivé a poškodzujúce.
8. Uviedla, že pri tvorbe znenia Zmluvy jej manžel vzniesol námietku, že stanovenie kúpnej ceny jednej akcie spôsobom, že celková kúpna cena sa vydelí počtom akcií, je voči predávajúcim nespravodlivé, pretože takýto spôsob stanovenia ceny by predávajúcich poškodil. Kupujúci však chcel z dôvodov na jeho strane čím skôr uzavrieť Zmluvu. Preto sa dohodli, že budú pokračovať v tvorbe znenia Zmluvy a otázka ocenenia akcií a prerozdelenia kúpnej ceny bude otvorená. Stanovením cien akcií poverili audítorku. Správne orgány opierali rozhodnutia o

§ 2písm.

1. c)a
2. h)a § 8 ods. 1 písm.
3. e)zákona o dani z príjmu. Uvádzajú, že tieto ustanovenia žalobkyňa porušila tým, že v daňovom priznaní za rok 2008 nepriznala príjem z predaja akcií podniku v sume 26 035 710,- Sk. Tieto ustanovenia zákona neupravujú žiadne povinnosti daňových subjektov, preto nemohlo dôjsť k ich porušeniu. Namietala aj určenie ceny za jednu akciu v rozhodnutí správnych orgánov, nakoľko určili cenu za jednu akciu u jej manžela rozdielne, pričom akcie jej manžela boli predané na základe tej istej Zmluvy. Pri určení priemernej ceny jednej akcie nebrali do úvahy celkovú kúpnu cenu za všetky akcie, ale len prvú časť kúpnej ceny. Žalovaný v rozhodnutí určil cenu jednej a tej istej akcie až v troch rozličných hodnotách. 37. Namietala výpočet daňového úradu, ktorý pri určení hodnoty jednej akcie bral do úvahy len Realizačnú kúpnu cenu, t. j. len 18 081 900,- euro, čo je však len časť z celkovej kúpnej ceny. Urobil chybu, lebo bral do úvahy len časť kúpnej ceny, ktorá bola príjmom za zdaňovacie obdobie 2008, ak by chcel stanoviť priemernú cenu jednej akcie, musel by brať do úvahy aj zvyšné dodatočné kúpne ceny v zmysle Zmluvy a Dodatku, t. j. celkovú kúpnu cenu. 38. Namietala nejednotnosť cien, ktoré uviedol žalovaný v Protokole a v rozhodnutí (2 760,237 euro, ďalej 2 260,2375 euro a 2 259,00 euro). Takže v jednom prípade orgány určili cenu jednej a tej istej akcie v troch rozličných hodnotách. Ďalej namietala, že hoci Dodatok bol podpísaný až po doručení odpovede z Ministerstva financií SR, to nepreukazuje skutočnosť, že by tento list ovplyvnil jej konanie. Spochybňuje zrozumiteľnosť, resp. jednoznačnosť pojmov použitých v napadnutom rozhodnutí pri ozrejmení výpočtu, kedy uviedla, že nevie, čo presne znamená „vážený aritmetický priemer“, „hladina“ a čo sa myslí pod pojmom „frekvencia“. 39. Žalovaný sa v replike pridržal svojich tvrdení uvedených v napadnutom rozhodnutí, nakoľko žalobné dôvody považoval za prevažne totožnú argumentáciu, akú uviedla žalobkyňa už v odvolaní. Navyše uviedol, že konanie prebiehalo v súlade s princípom dvojinštančnosti s poukazom na vyrubovacie konanie pred daňovým úradom a žalovaným a k námietke zmätočnosti uviedol, že on, ako aj správca dane postupovali v zmysle základných zásad správy daní, keď sa zaoberali každou vecou, ktorá bola predmetom daňovej kontroly a hodnotili každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Žalobu navrhol zamietnuť. 40. Žalobkyňa v duplike uviedla, že žalovaný si v zmysle § 250j ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj len ,,OSP“) a § 102 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len ,,S.s.p.“) nesplnil povinnosť predložiť súdu riadne vedený administratívny spis. Predloženie príloh k vyjadreniu neznamená, že poskytol riadne vedený, žurnalizovaný administratívny spis. Pod pojmom „spisy žalovaného správneho orgánu“ sa rozumie úplný, žurnalizovaný a originálny spisový materiál správneho orgánu, vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutí (R 66/1998). Ak si žalovaný orgán nesplní túto povinnosť, súd nemôže náležite preskúmať, či správny orgán postupoval a rozhodol v súlade alebo v rozpore so zákonom. Poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/40/1997, sp. zn. 2Sžo/259/2008, sp. zn. 3Spž/12/2011 a sp. zn. 8Sžo/18/2011. Navrhla zrušiť napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie ako nepreskúmateľné z dôvodu nepredloženia, resp. neexistencie riadne žurnalizovaného administratívneho spisu. Hoci § 191 ods. 1 S.s.p. s takýmto dôvodom zrušenia rozhodnutia výslovne nepočíta (ako to bolo v prípade § 250j ods. 3 OSP), preto v zmysle § 491 ods. 2 S.s.p. sa v danom prípade § 191 ods. 1 S.s.p. nepoužije, pretože je pre účastníka v neprospech. 41. Krajský súd v odôvodnení správne citoval § 3 ods. 1 až 3 a 6, § 7 ods. 1 až 3, § 44 ods. 1, § 46 ods. 8, § 46 ods. 9 písm. a), § 46 ods. 10, § 61 ods. 1 a 4, § 68 ods. 1 a § 165b ods. 1 daňového poriadku a § 2 písm. c),
4. h)a j), § 8 ods. 1 písm.
5. e)a § 8 ods. 5 zákona o dani z príjmov. 42. V odôvodnení uviedol, že z obsahu súdneho a administratívneho spisu mal za nesporne preukázané, že preskúmavané rozhodnutie a aj celá daňová kontrola vychádzali z podkladov zachytených v administratívnom spise a kľúčovou skutočnosťou bol predaj akcií. Mal za ustálené, že predaj akcií bol realizovaný na základe Zmluvy o kúpe akcií zo dňa 06.05.2008 uzatvorenej medzi U. M. a R. M. ako predávajúcimi na jednej strane a Lindab AB, súkromnou akciovou spoločnosťou existujúcou podľa práva Švédskeho kráľovstva so sídlom vo Švédsku, ako kupujúcim na strane druhej. V Zmluve sa v bode 3.2 dohodli na základnej kúpnej cene. Podľa bodu 3.2.1 celková základná kúpna cena za všetky predávané akcie bude vo výške 22 000 000,- euro a základná kúpna cena jednej akcie podľa bodu 3.2.2 Zmluvy bude vo výške 2 750,- euro za každú predávanú akciu. Súčasne v bode 3.2.3 Zmluvy bola stanovená podmienka, že pokiaľ nebude vykonaná žiadna porealizačná úprava, konečná cena sa bude rovnať základnej kúpnej cene a konečná cena jednej akcie sa bude rovnať základnej cene jednej akcie. Už v samotnej Zmluve bolo uvedené, o aký počet akcií s konkrétnou menovitou hodnotou každej jednej akcie sa v predmetnej kúpnej zmluve počíta. Ministerstvu financií SR bol doručený list, ktorým zástupkyňa predávajúcich pre ekonomickú stránku veci žiadala o stanovisko k odpredaju cenných papierov. Ministerstvo financií SR odpovedalo v tom zmysle, že ak v akciovej spoločnosti zvýšili v roku 2007 základné imanie vydaním nových akcií a v roku 2008 dôjde k predaju týchto akcií, príjem z predaja týchto akcií nie je oslobodený od dane z príjmov. Následne na to bol dňa 11.9.2008 uzatvorený Dodatok č. 1 k Zmluve, týkajúci sa úpravy kúpnej ceny. V bode 1.1 Dodatku sa zmluvné strany dohodli, že základná kúpna cena bude 22 81 900,- euro a bude pozostávať z jednotlivých položiek (realizačná kúpna cena, prvá dodatočná kúpna cena, druhá dodatočná kúpna cena). Súčasťou Dodatku bola príloha č. 1, ktorá obsahuje prerozdelenie realizačnej kúpnej ceny a príloha č. 2, ktorá obsahuje prerozdelenie dodatočných kúpnych cien. Príloha č. 2 sa netýkala zdaňovacieho obdobia 2008. Základná kúpna cena jednej akcie bola upravená v tabuľke, ktorá je prílohou č. 1 a č. 2, Dodatku. Podľa zápisnice o ústnom pojednávaní č. 732/320/2394/2011/Mrtk zo dňa 19.01.2011, ktorá je súčasťou administratívneho spisu ako príloha číslo 23, žalobkyňa požiadala správcu dane, aby vyjadrenie vo veci podal jej manžel U. M., ktorý bol vlastníkom 95 % akcií a jednaní sa zúčastňoval hlavne on, s čím správca dane súhlasil. Vo výpovedi poukázal na dôvody a tvorbu kúpnej ceny jednotlivých akcií. 43. Súd vzal do úvahy obsah výpisu z obchodného registra spoločnosti SIPOG, a.s. Osobitne poukázal na § 3 ods. 6 daňového poriadku, podľa ktorého správca dane neprihliada na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti. Vo vzťahu k ekonomickej podstate daňovej transakcie poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/56/2016 zo dňa 24.01.2018, podľa ktorých zákon uprednostňuje ekonomickú podstatu daňovej transakcie pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba jej skúmania sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Je na úvahe správcu dane vykonávajúcom dokazovanie, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. Osobitne poukazujúc na § 2 písm.
6. h)a
7. j)zákona o dani z príjmu, kde je presne definované, čo sa rozumie zdaniteľným príjmom a základom dane a § 8 ods. 1 písm.
8. e)citovaného zákona, sa plne stotožnil s právnym posúdením veci správcom dane i žalovaným, keď vyhodnotili, že Dodatkom došlo k účelovej dohode o cene, kedy tak ako je uvedené v prílohe č. 1 Dodatku k Zmluve vo vzťahu k žalobkyni došlo k prerozdeleniu realizačnej kúpnej ceny tak, že cena za jednu akciu emitovanú v roku 2000 bola zvýšená zo sumy 2 750,- euro na 41 920,- euro, cena za jednu akciu emitovanú v roku 2003 bola zvýšená zo sumy 2 750,- euro na 41 928,571,- euro a cena za jednu akciu emitovanú v roku 2007 bola znížená zo sumy 2 750,- euro na 280,39 euro. Dôsledkom uzavretia tohto Dodatku tak došlo k zníženiu základu dane z príjmu žalobkyne. Súd mal uvedené za preukázané aj na základe toho, že k uzavretiu Dodatku došlo až potom, čo audítorka obdržala odpoveď z Ministerstva financií SR. 44. Išlo tak o účelovú dohodu o cene a výpočet základu dane so zvýhodneným stanovením predajnej ceny tak, aby maximálna suma bola od dane oslobodená a len minimum podliehalo zdaneniu. Ak žalovaný, ako aj správca dane uznal Dodatok za platný a účinný, toto ešte neznamená, že je naň povinný prihliadať i pri správe daní a to vo vzťahu k správnemu vyrubeniu dane s odkazom na ustanovenie § 3 ods. 6 daňového poriadku. Síce ho vyhodnotil ako platný, ale zároveň účelový, keďže cieľom bolo obchádzanie resp. zníženie daňovej povinnosti. V tejto súvislosti osobitne poukázal na § 5 ods. 12 S.s.p., v zmysle ktorého sa výnimočne neposkytne ochrana právam alebo právom chráneným záujmom, ak podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva. S poukazom na judikatúru najvyššieho súdu ozrejmil obsah zneužitia práva. Ide o situáciu, kedy niekto vykonáva svoje subjektívne právo k neodôvodnenej ujme niekoho iného a takéto správanie, ktorým sa sleduje výsledok nedovoleného, je iba zdanlivo dovolené. Zdanlivo dovolené v tom zmysle, že objektívne právo nepozná správanie zároveň dovolené a zároveň nedovolené. Takéto správanie sa izolovane javí dovoleným, avšak to znamená, že právny poriadok mu nebráni. Dosahuje sa ním výsledok nedovolený alebo odôvodňujúci nespravodlivosť s rozmanitými dôsledkami. 45. Poukázal na to, že pri výpočte vyrubenej dane správca dane uviedol, že sa riadil ustanoveniami § 3 ods. 1, 3 daňového poriadku. Daňový subjekt prijal na účet v Dexia banke Slovensko a.s. sumu vo výške 18 081 900,- euro, z čoho žalobkyni prináležala suma 903 600,- euro, na základe prílohy č. 1 k Dodatku. Daňový úrad pre určenie priemernej predajnej ceny jednej akcie vyčíslil priemer v rámci celkového počtu predaných akcií. Nakoľko predaj všetkých akcií bol uskutočnený napriek rovnakým menovitým hodnotám v rôznych predajných cenách a to podľa roku nadobudnutia akcií, pre výpočet priemeru bol použitý výpočet vážneho aritmetického priemeru, kde ako hladina bola stanovená príslušná predajná cena a ako frekvencia počet predaných akcií v príslušnej predajnej cene. Cena jednej akcie predstavovala teda 2 259,- euro. Daňový úrad akceptoval realizačnú kúpnu cenu uvedenú v prílohe č. 1 k Dodatku a uviedol, že vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade s rozhodnutím Okresného súdu v Košiciach, ako aj Krajského súdu v Košiciach, ktorý zamietol žalobu o určenie absolútnej neplatnosti Dodatku. Žalobkyňa do daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2008 uviedla príjmy na základe prepočtu, ktorý vykonala audítorka na základe uzatvoreného Dodatku. K daňovej kontrole bol predložený Znalecký posudok číslo 1/2007 zo dňa 16.04.2007, v ktorom znalec - audítor (číslo licencie 307) potvrdil hodnoty emisného kurzu upísaných akcií zo zisku spoločnosti Plechprofil, a.s., k 16.04.2007. Pri prepočte emisného kurzu upísaných akcií vychádzal z vlastného imania celkom vo výške 132 025 708,84 Sk, počtu akcií celkom vo výške 8 000, menovitej hodnoty jednej akcie 10 000,- Sk. Skutočná hodnota jednej akcie zo súvahy ku dňu 16.04.2007 tak predstavovala 16 503,21 Sk (t. j. 480,247 eur pri prepočte priemerným kurzom NBS za prvý štvrťrok 2007 34,364 SK/Eur). Znalecký posudok bol vypracovaný za účelom navýšenia základného imania spoločnosti. Krajský súd sa stotožnil s uvedeným postupom, kedy bola zohľadnená cena akcií v zmysle Zmluvy doplnenej Dodatkom, kde cena jednej akcie bola stanovená na sumu 2 760,237 euro. 46. Krajský súd sa nestotožnil s námietkami žalobkyne ohľadom procesnoprávnych pochybení. V súvislosti s námietkou nežurnalizovaného spisu, čím vznikla pochybnosť o jeho úplnosti uviedol, že túto vzniesla žalobkyňa v replike doručenej dňa 27.10.2016, pričom žaloba bola podaná dňa 12.02.2016. Poukázal na zásadu koncentrácie, podľa ktorej žalobné dôvody môžu byť doplnené v lehote 2 mesiacov od oznámenia rozhodnutia (§ 181 ods. 1 v spojení s § 183 SSP), pričom táto v prejednávanej veci uplynula dňa 22.02.2015. Žalobkyňa teda túto námietku vzniesla oneskorene, avšak krajský súd sa ňou napriek tomu zaoberal. Rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré poukazovala v námietke, sa týka jej manžela, pričom v preskúmavanej veci nemožno prihliadnuť na v ňom vyslovený právny názor, nakoľko chýbajúca listina v administratívnom spise, na ktorú najvyšší súd a manžel žalobkyne v danej veci poukazoval, mala byť v administratívnom spise týkajúceho sa manžela žalobkyne a nie v administratívnom spise žalobkyne. Prvostupňové rozhodnutie aj rozhodnutie žalovaného nachádza oporu v administratívnom spise, ktorý je žurnalizovaný pod číselným označením jednotlivých príloh, ktoré sú zoradené v administratívnom spise od č. 1 po č. 69 a sú zoradené chronologicky za sebou podľa časovej postupnosti tak, ako správca dane vykonával jednotlivé úkony. Možno zistiť aj ako správca dane postupoval pri zisťovaní jednotlivých skutočností v daňovom konaní. Je z neho zrejmá aj správna úvaha žalovaného, prečo vyhodnotil jednotlivé úkony a právne skutočnosti tak, ako sú uvedené v prvostupňovom rozhodnutí aj rozhodnutí žalovaného. Konštatoval, že nemá vedomosť o listine, z ktorej by rozhodnutie malo vychádzať, a ktorá by mohla absentovať v administratívnom spise. 47. Vo vzťahu k námietke nemožnosti položenia otázok žalovanému na pojednávaní poukázal na to, že správny súd nie je súd skutkový, ale právny a vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy ku dňu vydania rozhodnutia v zmysle § 119 S.s.p. K ostatným procesným námietkam žalobkyne vo vzťahu k daňovej kontrole uviedol, že tieto boli počas správneho konania odstránené a považuje ich za neopodstatnené. Žalovaný ako aj daňový úrad sa s nimi vo svojich rozhodnutiach riadne a dostatočným spôsobom vysporiadali. V súvislosti s námietkou miestnej nepríslušnosti poukázal na rozhodnutie žalovaného, s ktorého názorom sa plne stotožňuje a teda je potrebné prihliadať na § 7 ods. 1 a 3 daňového poriadku, ktorý hovorí o miestnej príslušnosti správcu dane, pričom keďže žalobkyňa počas daňovej kontroly zmenila trvalý pobyt (trvale sa presťahovala do Spojených štátov amerických) príslušným sa stal Daňový úrad Bratislava, keďže nebolo ďalej možné určiť miestne príslušného správcu dane. 48. K postupu daňového úradu a vo vzťahu k namietanej nezákonnosti Protokolu uviedol, že akceptoval a riadil sa právnym názorom žalovaného v zrušujúcom rozhodnutí č. 2 a pokračoval po prvej daňovej kontrole vyrubovacím konaním, pričom nebral do úvahy protokol z opakovanej kontroly, ale vychádzal z protokolu č. 732/320/12562/2010/Mrtk zo dňa 19.03.2010, ktorý podľa žalobkyne má byť nezákonný, s čím sa nestotožňuje. Vo veci prerokovania Protokolu postupoval správne podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní. Spolu s Protokolom bola zástupkyni žalobkyne riadne doručená výzva na vyjadrenie sa, pričom žalobkyňa tak učinila. Správca dane následne vypracoval dodatok k Protokolu, v ktorom uviedol, že trvá na svojich zisteniach. Prerokovanie Protokolu za účasti zástupcu žalobkyne riadne prebehlo, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 732/320/14438/2010/Mrtk, riadne podpísaná zúčastnenými stranami, t. j. aj zástupkyňou žalobkyne. K jej obsahu nevzniesla námietky ani návrhy. Na predmetnom ústnom pojednávaní bola oboznámená o priebehu a výsledku daňovej kontroly. Prerokovaním Protokolu bola daňová kontrola ukončená, i keď zástupca žalobkyne Protokol nepodpísal, pričom v tejto súvislosti súd poukázal na poslednú vetu § 15 ods. 12 zákona o správe daní. 49. Odmietol námietku porušenia princípu dvojinštančnosti daňového konania, nakoľko vyrubovacie konanie prebehlo na úrovni daňového úradu a odvolacie konanie na Finančnom riaditeľstve SR. Za nedôvodnú považoval aj námietku týkajúcu sa nerešpektovania záväznosti názoru nadriadeného orgánu, pretože vyrubovacie konanie vykonal správca dane na základe zrušujúceho rozhodnutia č. 2. Daňový úrad dokazovanie vykonal a doplnil tým, že akceptoval Dodatok (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/24/2014-388 zo dňa 28.05.2014), odstránil procesné nedostatky, preveril a opätovne posúdil správnosť výšky zdanených príjmov, využil dôkazy zabezpečené v rámci vykonaného dokazovania. Námietka nezistenia úplného skutkového stavu veci taktiež neobstojí, nakoľko správne orgány vychádzali z dokladov, ktoré predložila žalobkyňa, ako aj z dokladov, ktoré si zabezpečili sami. Informovali a zasielali žalobkyni podklady, aby sa k nim mohla vyjadriť, čím teda možno odmietnuť tvrdenie, že by bola ukrátená o právo vyjadrenia sa k podkladom. 50. Stotožnil sa aj s právnym názorom žalovaného týkajúcim sa princípu zmluvnej voľnosti, podľa ktorého princíp zmluvnej voľnosti nezbavuje zmluvné strany správnej aplikácie súvisiacich daňových predpisov. Aj v prípade existencie zmluvy ako slobodného a nezávislého vyjadrenia vôle zmluvných strán, môže byť v konečnom dôsledku jej samotné plnenie takého charakteru, že indikuje účelové obchádzanie, znižovanie daňovej povinnosti alebo konanie, pri ktorom dochádza k nevhodnej účelovej aplikácii daňového práva spôsobom, ktorý predstavuje jeho zneužitie. Rozhodnutie o predĺžení lehoty na vykonanie kontroly bolo v súlade s ustanovením § 65 daňového poriadku, pričom žalobkyňa bola o tomto upovedomená, čo potvrdila svojim podpisom. 51. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02, podľa ktorého dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody dospel k záveru, že námietky neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie a v ňom prijaté závery boli v súlade so zákonom, správne orgány sa s námietkami žalobkyne vysporiadali dostačujúcim spôsobom ako v prvostupňovom, tak aj v druhostupňovom rozhodnutí a z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí je zrejmé, na základe akej správnej úvahy zistený skutkový stav posúdili. III. 52. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa (sťažovateľka) kasačnú sťažnosť navrhujúc, aby kasačný súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 440 ods. 1 písm. f),
9. g)a
10. h)S.s.p. 53. Uviedla nasledovné sťažnostné body, ktoré v prevažnej väčšine svojím obsahom v zásade zodpovedajú námietkam uvedeným v správnej žalobe: · arbitrárnosť rozsudku · neexistencia administratívneho spisu · nesprávne posúdenie 2-mesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 181 ods. 1 a § 183 S.s.p. · rozhodnutie vydal miestne nepríslušný daňový úrad · nedostatočné dokazovanie a nedostatočné zistenie skutkového stavu · nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov · nezákonný Protokol · uzavretie dodatku · nesprávne posúdenie listu Ministerstva financií SR · podstata ekonomického a morálneho dôvodu ocenenia akcií · nesprávne právne posúdenie § 3 ods. 6 daňového poriadku · neexistencia zneužitia práva · absencia právneho predpisu, ktorý mal byť porušený · nesprávnosť záverov krajského súdu v bodoch 106 - 109 · nesprávne posúdenie princípu zmluvnej voľnosti · nezákonné stanovenie dane a ohodnotenie akcií žalovaným a daňovým úradom ·

čl. 11 ods. 5 Listiny práv a slobôd ·

Ústavy SR · nezákonné predlžovania lehôt počas celého daňového konania · zmeškanie zákonných lehôt na rozhodnutie ·

princípu dvojinštančnosti daňového konania · odmietnutie výsluchu žalovaného pred súdom · nerešpektovanie záväznosti názoru nadriadeného orgánu,

§ 74ods.

4 daňového poriadku · nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu · a ďalšie

1. Arbitrárnosť rozsudku namietala z dôvodu, že krajský súd vôbec neuviedol svoju právnu úvahu a nezaoberal sa mnohými žalobnými bodmi. Skopíroval text rozhodnutí žalovaného a daňového úradu a teda v skutočnosti tieto rozhodnutia nepreskúmaval.
2. K neexistencii administratívneho spisu uviedla, že túto namieta v súvislosti s bodmi 96 a 119 až 121 odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Žurnalizácia spisu znamená číselné označenie každého listu každej listiny poradovým číslom v poradí, v akom je do spisu vložený alebo v reálnom čase jeho vypracovania alebo doručenia do spisu, nie dodatočne. Dokumenty sú označené ako prílohy k žalobnej odpovedi zo dňa 30.03.2016, z čoho vyplýva, že žalovaný tak urobil v čase, keď vypracoval žalobnú odpoveď a teda žurnalizáciu nevykonával priebežne. Administratívny spis teda nebol počas daňového konania riadne vedený a v rozhodnom čase neexistoval. Niektoré listiny pripojené k ,,Prílohám“ sú bez číselného označenia. Taktiež tieto Prílohy sú číselne označené len na prvej strane. Súd tak nemôže posúdiť, koľko strán má každý dokument a či boli predložené v rozhodnom čase alebo až ex post. Niektoré dokumenty nemajú podaciu pečiatku alebo doručenku, čo taktiež nepreukazuje čas ich doloženia do spisu. Spis bez žurnalizácie znemožňuje riadne uplatňovanie práv účastníka. Poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/40/1997, sp. zn. 8Sžo/18/2011, sp. zn. 3 Sžf/14/2011, sp. zn. 5Sžfk/66/2017 a sp. zn. 8Sžf/58/
3. Nestotožnila sa s tvrdením, že na prejednávaný prípad nemožno uplatňovať rozhodnutie ohľadom chýbajúcej listiny v spise v právnej veci jej manžela. Citujúc predmetné rozhodnutie uviedla, že je potrebné poradovým číslom označiť každý list tak, aby bola zachovaná chronológia a to v záujme predchádzania prípadnej manipulácie so spisom a ohrozenia právnej istoty účastníka konania. V spise sa nachádzajú kópie, nie originály, spis nie je zviazaný a vo vedení spisu je zmätok.
4. V nadväznosti na uvedené namietala nesprávne posúdenie prekluzívnej lehoty podľa § 181 ods. 1 a § 183 S.s.p., nakoľko namietala nie neúplnosť administratívneho spisu, ale jeho neexistenciu z dôvodu, že nebol žurnalizovaný. Nebolo objektívne možné vzniesť túto námietku skôr, keďže administratívny spis bol predložený ako príloha k žalobnej odpovedi až dňa 04.04.2016, teda až po uplynutí 2-mesačnej prekluzívnej lehoty dňa 22.02.
5. Navyše súd sa touto námietkou má zaoberať ex offo.
6. K namietanej miestnej nepríslušnosti poukázala na § 7 ods. 1 daňového poriadku v spojení s jeho § 68 ods.
7. Iný orgán ako ten, ktorý začal daňovú kontrolu, nemôže byť kompetentný, nakoľko nemá bezprostredné znalosti o celej veci, ktoré vyplynuli z daňovej kontroly a sú potrebné pre správne posúdenie veci.
8. Krajský súd sa nezaoberal námietkou nedostatočného dokazovania a zistenia skutkového stavu, kedy len odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/56/2016 bez ďalšieho vysvetlenia, akou právnou úvahou sa riadil. Nestotožňuje sa s tým, že zásada objektívnej pravdy v zmysle uvedeného judikátu sa má viazať na jej prípad. Nežiadala totiž, aby sa dokazovanie viedlo dovtedy, kým sa nepreukážu jej tvrdenia, žiadala výsluch svedkov, ktorí mali preukázať, či dohoda o cene bola účelová. Tieto výpovede je potrebné považovať za rozhodné pre posúdenie veci. Súd podľa nej nepreskúmal ekonomický dôvod ocenenia akcií v zmysle Dodatku. S odvolaním sa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/99/99 správne orgány porušili tzv. prejednaciu zásadu, kedy sa obmedzili len na listinné dôkazy a nevykonali navrhovaný výsluch svedkov. Správne orgány nepreskúmali námietky vo vzťahu k účelovosti dohody o cene. Dokazovanie bolo vykonané povrchne, čo má vplyv na nesprávne posúdenie naplnenia § 3 ods. 6 daňového poriadku, v posudzovaní toho či došlo k zneužitiu práva, či list Ministerstva financií SR bol skutočne podnetom na uzavretie dodatku, v posudzovaní princípu zmluvnej voľnosti a účelu bodu 3.
9. Dodatku.
10. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov odôvodňuje tým, že žalovaný sa nevysporiadal s viacerými námietkami, ako napr. že neuviedol právny predpis, ktorý by jej prikazoval ohodnotiť akcie tak, ako ich ohodnotil daňový úrad, že neuviedol správny právny predpis, ktorý mal byť porušený resp. pre ktorý je Dodatok účelový, nezaoberal sa porušením ústavného princípu dvojinštančnosti a ďalšími.
11. Nezákonnosť Protokolu namietla z dôvodu, že v spise nie je zmienka o tom, že jej splnomocnená zástupkyňa ho odmietla podpísať, považuje to za klamstvo, poukázala na to, že zápisnicu z pojednávania aj dodatok k Protokolu zástupkyňa podpísala. Protokol nebol zástupkyni predložený na ústnom pojednávaní, lebo jej bol predložený nový protokol. Uvedené namietala aj v žalobe a súd uvedené nevzal do úvahy. Súd aj žalovaný tvrdia, že bola oboznámená o výsledku priebehu daňovej kontroly, s čím nesúhlasí, nakoľko táto skutočnosť nevyplýva z podpísanej zápisnice ani dodatku k Protokolu, keďže v časti, v ktorom je popísaný priebeh konania, sa táto informácia neuvádza.
12. K uzavretiu dodatku uviedla, že pri rokovaniach o cene jej manžel vzniesol pri tvorbe Zmluvy námietku, že stanovenie ceny jednej akcie spôsobom, že celková cena sa vydelí počtom akcií, je voči predávajúcim nespravodlivé, nakoľko by ich to poškodilo. Kupujúci však chcel uzavrieť Zmluvu čím skôr, preto pokračovali v jej tvorbe, avšak mala byť stále ,,otvorená“. Stanovením cien poverili audítorku, čo uviedol počas nezákonnej opakovanej daňovej kontroly. Ak by kupujúci nenaliehal na skoré uzavretie Zmluvy, tak by Dodatok nebol býval vznikol. Na preukázanie uvedeného žiadala vypočuť manžela a iné subjekty, čomu však nebolo vyhovené.
13. Namietala nesprávne posúdenie listu Ministerstva financií SR, nakoľko uvedené ani spis nepreukazuje, že k uzatvoreniu Dodatku došlo práve na základe tohto listu. V Dodatku nie je odkaz na tento list a ona, ani jej manžel ani audítorka túto skutočnosť neuviedli. Impulzom pre uzatvorenie dodatku bol ekonomický a morálny dôvod ocenenia akcií.
14. Poukázala na ekonomický a morálny dôvod ocenenia akcií. V roku 2007 došlo k emisii enormného množstva akcií, ktoré už podliehali zdaneniu. Až 7620 ks oproti dovtedajším 380 ks. Navýšenie základného imania malo za následok, že 95% reálnej hodnoty spoločnosti pripadlo na akcie, z ktorých príjem podlieha zdaneniu. K navýšeniu základného imania došlo zo zisku, ktorý už raz bol zdanený. Ak by boli akcie ocenené iným spôsobom, došlo by k dvojitému zdaneniu. V danom čase navyše o predaji spoločnosti ani neuvažovala. Dobromyseľnosť konania preukazuje aj žiadosť o daňovú kontrolu v roku
16. Posúdenie § 3 ods. 6 daňového poriadku považuje za nesprávne, nakoľko nemá oporu v spise a dokazovaní. Na jeho preukázanie by bolo totiž potrebné realizovať navrhovaný výsluch svedkov. V danom prípade uvedené ustanovenie nebolo naplnené, resp. jeho naplnenie nebolo preukázané. Účelnosť uzatvorenia Dodatku preukazuje výpoveď manžela a audítorky zo dňa 19.01.
18. V danom prípade nedošlo k zneužitiu práva, nakoľko súd nemá k dispozícii žurnalizovaný administratívny spis. Poukázala a ozrejmila atribúty zneužitia práva v oblasti daní, najmä v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ. V čase predaja akcií právny poriadok nestanovil povinnosť ocenenia akcie metódou, ktorou ich ocenil daňový úrad. Neexistoval ani právny predpis upravujúci postup, ktorý má fyzická osoba použiť pri ohodnotení svojich akcií pri ich predaji. Súd preto nemohol argumentovať inštitútom zneužitia práva.
19. Namietala, že krajský súd neuviedol, ktorý daňový predpis mal byť jej konaním porušený, hoci uviedol, že došlo k obchádzaniu daňovej povinnosti, nešpecifikoval presné ustanovenie, ktoré by ju upravovalo.
20. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v bodoch 106 až 109 považuje za nesprávne, nakoľko v danom prípade súd odôvodnil účelnosť uzavretia dodatku § 3 ods. 6 daňového poriadku, ktorý nebol naplnený, nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07, ktorý je na tento prípad neaplikovateľný, pretože nebol skúmaný ekonomický dôvod a uvedené nemá oporu v spise, taktiež nebol zistený skutkový stav, ďalej aplikovanými ustanoveniami daňového poriadku, ktoré neupravujú povinnosti daňových subjektov ale len pojmy a nebolo uvedené, akým spôsobom ich žalobkyňa porušila a nesprávnym záverom ohľadom listu Ministerstva financií SR.
21. Krajský súd nesprávne posúdil princíp zmluvnej voľnosti, nakoľko v tomto smere len zopakoval tvrdenie žalovaného bez svojho pr