1, ods. 2 písm. c), písm. d) Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného Y. L. podanom proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4To/12/2019 z 23. mája 2019, takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Y. L. sa o d m i e t a. Odôvodnenie Okresný súd Prešov (ďalej aj len ,,súd prvého stupňa") rozhodol rozsudkom z 28. januára 2019, sp. zn. 33T/101/2018 tak, že obvineného Y. L., nar. XX. J. XXXX v Y., trvale bytom O. XXX, t. č. v ÚVV a ÚVTOS Prešov (ďalej aj len ,,obvinený") uznal vinným zo spáchania zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm. c), písm.
1, ods. 2 písm.
2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. j, § 37 písm. h) Trestného zákona a napokon § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov;
2 písm. a) Trestného zákona súd obvineného na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len ,,krajský súd" alebo ,,odvolací súd") rozhodujúci na podklade odvolania podaného prokurátorom v neprospech obvineného, ako aj odvolania podaného obvineným, rozhodol rozsudkom, sp. zn. 4To/12/2019 z 23. mája 2019 tak, že
1 písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o treste;
3 Trestného poriadku obvinenému uložil
2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 8 (osem) mesiacov;
2 písm. a) Trestného zákona súd obvineného na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Postupom
Proti vyššie označenému rozsudku krajského súdu podal obvinený prostredníctvom obhajcu dovolanie, a to s poukazom na naplnenie dovolacích dôvodov
1 písm.
1 Trestného poriadku vysloví, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4To/12/2019 z 23. mája 2019 bol porušený zákon v § 2, § 284 ods. 1, § 285 a § 319 Trestného poriadku, pričom -
2 Trestného poriadku zruší rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4To/12/2019 z
1 Trestného poriadku prikáže Okresnému súdu Prešov, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len ,,prokurátor"). V podanom vyjadrení k dovolaniu obvineného v podstate skonštatoval, že tak obvinenému, ako aj jeho obhajcovi boli od počiatku trestného konania garantované riadne podmienky na uplatnenie práva obvineného na obhajobu; z toho dôvodu nemožno hovoriť o naplnení dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. Čo sa dôvodu dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku týka uviedol, že vina obvineného bola riadne preukázaná v konaní pred súdmi v spojení s výsledkami prípravného konania. Súdmi ustálený skutok obsiahnutý v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa bol náležite právne kvalifikovaný. Z odôvodnenia podaného dovolania je naviac nesporné, že obvinený namieta hodnotenie dôkazov skôr konajúcimi a rozhodujúcimi súdmi, čo nezakladá žiaden z dovolacích dôvodov
1 a nasl. Trestného poriadku. Z uvedených dôvodov prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného postupom
c) Trestného poriadku odmietol, resp.
1 Trestného poriadku zamietol na verejnom zasadnutí. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd" alebo ,,dovolací súd") ako dovolací súd z hľadiska procesných podmienok pre podanie dovolania konštatuje, že dovolanie je podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 písm. h/ Trestného poriadku), bolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), osobou oprávnenou na jeho podanie (§ 369 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku); po vykonaní takto vymedzeného formálneho prieskumu prípustnosti podaného dovolania však dospel k záveru, že dovolanie obvineného Y. L. zjavne nie je dôvodné, a to riadiac sa nasledovným: K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku: Dovolacím dôvodom
c) Trestného poriadku je zásadné porušenie práva na obhajobu. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe
Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ďalej je potrebné doplniť, že právo na obhajobu je zakotvené v článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v článku 40 ods. 3 Listiny základných právd a slobôd i v článku 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru a v neposlednom rade v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu, a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom. Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany a ochranou práv obvineného. Zásada „práva na obhajobu" obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Naviac konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu, a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to spravidla znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Z argumentácie obvineného obsiahnutej v podanom dovolaní vyplýva, že existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku odôvodnil s poukazom na dva rozhodujúce okruhy skutočností a síce, že si ihneď po začatí trestného konania nezvolil obhajcu, nakoľko ho o nepotrebnosti takéhoto postupu utvrdil vyšetrovateľ a to napriek tomu, že v jeho trestnej veci boli nepochybne naplnené zákonom stanovené podmienky povinnej obhajoby. Za ostatné porušenie jeho práva na obhajobu závažným spôsobom potom obvinený označil postup vo veci skôr konajúcich a rozhodujúcich súdov, keď tieto nevykonali kontrolné znalecké dokazovanie s poukazom na dva rozdielne znalecké posudky, ktoré boli predložené v konaní predchádzajúcom podaniu dovolania. Najvyšší súd poznamenáva, že vo vzťahu k prvej skutočnosti zjavne uniklo pozornosti obvineného, že v predmetnej trestnej veci došlo k začatiu trestného stíhania postupom
1 a nasl. Trestného poriadku pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin lúpeže
1, ods. 2 písm. c), písm.
3 Trestného poriadku (ktoré sa spravidla vyhlási a zaznamená do zápisnice o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí a písomne nevyhotovuje) zrozumiteľným, úplným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania za súčasnej existencie iných skutočností naznačujúcich, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu. Len v takom prípade by bolo možné konštatovať porušenie práva na obhajobu obvineného tzv. arbitrárnym rozhodnutím súdu
3 Trestného poriadku. V posudzovanej trestnej veci je v tejto súvislosti relevantný obsah odôvodnení rozsudkov skôr vo veci konajúcich a rozhodujúcich súdov. Najmä z rozsudku odvolacieho súdu spoľahlivo vyplýva, že odvolací súd sa (čo sa zisteného skutkového stavu týka) v úplnostiach stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s tam obsiahnutými právnymi úvahami. O tom svedčí aj skutočnosť, že odvolací súd v celosti odkázal na skutkový stav zistený pred súdom prvého stupňa, pričom ho podrobným a detailným spôsobom zrekapituloval. Rovnako zvýraznil správnosť, podrobnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu, ktorý následne precízne ilustroval a čo do vysvetlenia ďalej doplnil, v dôsledku čoho vyslovil absolútnu zhodu so zisteným skutkovým stavom tak, ako tento zistil súd prvého stupňa. Z vymedzenej časti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je potom pre účely rešpektovania práva obvineného na obhajobu zreteľné a jasné, prečo nepovažoval doplnenie dokazovania v obvineným naznačovanom rozsahu za potrebné. V nadväznosti na už skôr uvedené, najvyšší súd aj vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku konštatuje, že nevyhovenie požiadavke obvineného na ďalší postup súdu pri dokazovaní
jeho predstáv nepredstavuje negatívne ovplyvnenie práva obvineného na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) a práva na obhajobu (osobitne) tak, aby najvyšší súd mohol vysloviť naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Z postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale i súdov nižších stupňov počas celého doterajšieho trestného konania naviac žiadnym spôsobom nevyplýva, že by tieto neprejavili rešpekt k právam obvineného, najmä v súhrne k právu na spravodlivý proces a konanie uskutočňovali účelovo v jeho neprospech. Preto najvyšší súd uzatvára, že nezistil v postupe orgánov činných v trestnom konaní a súdov nižších stupňov porušenie práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom. Z toho dôvodu nemohol konštatovať ani naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku a argumentáciu obvineného v súvislosti s dotknutým dovolacím dôvodom preto odmietol ako nedôvodnú. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku: K citovanému dôvodu dovolania je potrebné úvodom poukázať na jeho výslovné gramatické znenie a to konkrétne, že v dovolacom konaní nie je dovolací súd oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (veta za bodkočiarkou § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku) - samozrejme vyjmúc takú procesnú situáciu, ak je osobou podávajúcou dovolanie minister spravodlivosti v rámci jeho dispozičnej právomoci zverenej § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Skutkový stav môže najvyšší súd v dôsledku uvedeného zo skutkového hľadiska hodnotiť len pomerne izolovaným prístupom. Inak povedané, prieskumná právomoc najvyššieho súdu je koncentrovaná na to, či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené (právne kvalifikované) v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. V dovolacom konaní na podklade mimoriadneho opravného prostriedku v zásade nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov. Výnimkou je len už naposledy označené ustanovenie Trestného poriadku upravujúce odlišnosti spočívajúce v prípade dovolania podaného ministrom spravodlivosti. Je tomu tak z dôvodu, že otázka vykonaného dokazovania tak z pohľadu jeho úplnosti, ako aj správnosti jeho hodnotenia predstavujú otázky upravené normami procesného práva, ktoré nie sú hmotnoprávnej povahy. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na citované nemôže najvyšší súd teda ani ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie, nakoľko uvedená činnosť je doménou konania pred súdmi nižšej inštancie. O to viac, ak je dovolanie prípustné proti už právoplatným rozhodnutiam súdu za účelom možnosti nápravy v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení a nie revízie a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy nižších stupňov, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania (výnimkou je len už zmieňovaný dôvod dovolania dostupný iba pre ministra spravodlivosti). Čo sa potom samotnej obsahovej argumentácie obvineného obsiahnutej v podanom dovolaní vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku týka, najvyšší súd musí skonštatovať, že tento je síce správne uplatňovaný z formálneho hľadiska, no ide výlučne o námietky rýdzo skutkového charakteru. Pokiaľ obvinený v podanom dovolaní neuvedie námietku právneho charakteru, nie je pri viazanosti uplatnenými vecnými námietkami (a nie dôvodmi dovolania
Trestného poriadku) nielen povinnosťou, ale ani možnosťou dovolacieho súdu sa následne akokoľvek vyjadrovať k otázke samotnej správnosti právnej kvalifikácie ustáleného konania. Z obsahu podaného dovolania je však vo svetle skôr uvedeného zrejmé - aj keď treba zároveň povedať, že uvedené je žiaľ pomerne častým javom najvyšším súdom posudzovaných dovolaní - že obvinený vôbec nerozlišuje skutkové námietky od námietok právnych. Výlučne právne námietky by pritom bolo možné považovať za relevantné, a teda bolo by potrebné sa nimi zo strany konajúceho dovolacieho súdu zaoberať. Bezprostredným následkom uvedeného je okrem iného to, že podané dovolanie (mimoriadny opravný prostriedok) je koncipované tak vecne, ako aj obsahovo ako len ďalšie odvolanie (riadny opravný prostriedok). Priamym prejavom takto opísaného obsahu podaného dovolania je následne skutočnosť, že obvinený len ďalej pokračuje vo svojej obhajobe, bezvýnimočne opakuje námietky predložené v predchádzajúcom konaní a napokon vôbec neprihliada na právnu konštrukciu ním uplatňovaného dôvodu dovolania. Povedané inými slovami, obvinený podaným dovolaním namieta nedostatky, resp. ,,medzery" v skutkových zisteniach, ktoré ustálili vo veci skôr činné súdy. Takéto pochybenia obvinený odvodzuje od nesprávneho postupu súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu vo vykonanom hodnotení dôkazov, pričom k nim uvádza svoju vlastnú interpretáciu a rovno niekoľko rôznych alternatív spáchania skutku. Napokon sa prirodzene domáha výlučne pre neho pozitívnej zmeny skutkových záverov, čo by viedlo ku konštatovaniu, že stíhaný skutok nespáchal a to napriek tomu, že súdy oboch stupňov dospeli k opačnému záveru. Nosný motív argumentácie obvineného by mohol byť výstižne charakterizovateľný ako: ,,Nakoľko sa tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd dostatočne nezaoberali niektorými inými a pre mňa priaznivejšími alternatívami vysvetľujúcimi ako došlo ku skutku, mal som správne byť oslobodený spod obžaloby s poukazom na zásadu in dubio pro reo". Priam učebnicovým príkladom je v tejto súvislosti už vyššie podrobne opísaná polemika obvineného s hodnotením dôkazu - čiernej kukly, ktorú mal nasadenú počas spáchania skutku. Skutočnosť, že na nej bola nájdená stopa jeho DNA hodnotí zo svojho (a pochopiteľne pre neho priaznivejšieho) uhla pohľadu, k čomu predostiera niekoľko eventualít, ako k prenosu dotknutej stopy na jeho kuklu mohlo dôjsť a od čoho odvíja ďalšie (aj keď úplne nesúvisiace) právne následky, ktoré ak by skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy dostatočne vzali do úvahy, dospeli by k záveru o tom, že sa nepodarilo preukázať, že skutok skutočne spáchal obvinený. V totožnej rovine sa pohybuje aj ďalší kľúčový argument obvineného, a to síce týkajúci sa absencie motívu k spáchaniu skutku, resp. jeho poukazovanie na nedostatočné preukázanie subjektívnej stránky trestného činu a spôsobenia následku obsiahnutého v konkrétnej skutkovej podstate trestného činu. Subjektívna stránka trestného činu je ako vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu (pre účely posúdenia existencie zavinenia) preukazovaná zásadne na základe konkrétnych skutkových okolností, ktoré ako je zrejmé z vyššie vyjadreného, v konaní o dovolaní nie je možné preskúmavať (samozrejme znova okrem už označenej procesnej situácie, keď je subjektom podávajúcim dovolanie minister spravodlivosti v tam uvedenom rozsahu uplatniteľných dovolacích námietok). Najvyšší súd si takisto neosvojil ani argumentáciu obvineného ohľadom nestotožnenia zbrane, ktorú použil pri spáchaní skutku. V tejto súvislosti možno odkázať na str. 18, odsek druhý a tretí odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu,
ktorého pre naplnenie sprísňujúceho kvalifikačného znaku posudzovanej skutkovej podstaty, spáchanie činu so zbraňou
1 písm. i) Trestného poriadku naplnený nebol. Nakoľko najvyšší súd nezistil naplnenie žiadneho z obvineným uplatňovaných dovolacích dôvodov, rozhodol o podanom dovolaní riadiac sa vyššie uvedeným tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.