zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov, v trestnej veci odsúdeného O. Z., pre zločin krádeže za účelom zárobku
, 130 prvý prípad rakúskeho Trestného zákonníka, o odvolaní odsúdeného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 9. januára 2020, sp. zn. 5Ntc/13/2019, takto rozhodol:
4 veta druhá Trestného poriadku odvolanie odsúdeného O. Z. s a z a m i e t a. Odôvodnenie Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd") rozhodol tak, že
1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.") uznal rozsudok Krajinského súdu Eisenstadt z
, 130 prvý prípad rakúskeho Trestného zákonníka, ktorého sa dopustil tak, že dňa 22. marca 2011 na nezistiteľnom mieste činu v rámci rakúskeho spolkového územia v blízkosti diaľnice A4 neznámemu poškodenému vzali cudzie hnuteľné veci, konkrétne jeden kompresor značky MECAFER, jednu motorovú pílu STIHL, jeden krovinorez BLACK & DECKER a jednu uhlovú brúsku BOSCH v celkovej hodnote približne 1.000,- eur, a to s úmyslom sa ich privlastnením protiprávne obohatiť a so zámerom si opakovaným páchaním krádeží zabezpečiť stály príjem, Za spáchanie uvedeného činu krajský súd odsúdenému uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov a súčasne nariadil na území Slovenskej republiky vykonať zvyšok uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody. Ďalej rozhodol, že
2 Trestného poriadku a § 48 ods. 2 písm.
1 zák. č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. a) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky,
1 písm. j) zákona. č. 549/2011 Z. z. súd rozhodne o odmietnutí uznania a výkonu rozhodnutia, ak z osvedčenia vyplýva, že dotknutá osoba sa osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia okrem prípadov, keď sa v osvedčení uvádza, že dotknutá osoba v súlade s procesnými požiadavkami právneho poriadku štátu pôvodu
1 písm. b) Trestného poriadku cudzie rozhodnutie sa uzná na území Slovenskej republiky, ak v odsudzujúcom štáte je právoplatné alebo ak tam proti nemu už nemožno podať riadny opravný prostriedok. S poukazom na odvolacie námietky odsúdeného je potrebné uviesť, že dôvody odmietnutia uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia sú taxatívne uvedené v § 16 zákona č. 549/2011 Z. z.. Odsúdeným uvádzané odvolacie námietky nie sú dôvodom, s ktorým zákon spája účinok v podobe odmietnutia uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia. Krajský súd pri uznaní predmetného rozsudku Krajinského súdu Eisenstadt, sp. zn. 11 Hv 29/11b z
1 zák. 549/2011 Z. z. Krajský súd v Trnave s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 549/2011 Z. z. - odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, kategorizácia trestného činu
3 písm. r) zákona č. 549/2011 Z. z., pričom tieto vyhodnotil krajský súd správne. Najvyššiemu súdu tak zostalo posúdiť skutočnosť či postupom rakúskeho súdu došlo k pochybeniu, zakladajúcemu dôvod na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia
549/2011 Z. z. Aj keď z predloženého osvedčenia je zrejmé, že odsúdený s odovzdaním výkonu rozhodnutia do vykonávajúceho štátu, t. j. do Slovenskej republiky neudelil súhlas, jeho súhlas sa v predmetnom konaní s poukazom na § 6 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm.
1 písm. j) zákona č. 549/2011 Z. z., a teda či sa dotknutá osoba osobne zúčastnila konania vedúceho k vydaniu rozhodnutia okrem prípadov uvedených v osvedčení, alternatívne pod bodmi 1), 2) a 3). Odvolací súd zo zápisnice z hlavného pojednávania, konaného 19. apríla 2011 pred Krajinským súdom Eisenstadt zistil, že hlavné pojednávanie súd vykonal za osobnej prítomnosti obžalovaných 1) O. Z., 2) W. X. a 3) G. X., ako aj splnomocneného obhajcu Dr. Richarda Stengga. Krajinský súd Eisenstadt na predmetnom hlavnom pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým odvolateľa a ďalších obžalovaných uznal za vinných zo zločinu krádeže spáchanej profesijným spôsobom
Z.
prvej trestnej sadzby § 130 rakúskeho Trestného zákonníka odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov, pričom
3 rakúskeho Trestného zákonníka výkon časti trestu v trvaní 10 mesiacov podmienečne odložil so stanovením skúšobnej doby 3 roky. Súd u odvolateľa zohľadnil priťažujúcu okolnosť, a to predchádzajúce odsúdenia za trestné činy rovnakej povahy. Odsúdení po vyhlásení rozsudku skonštatovali, že sa vzdávajú práva na sťažnosť o neplatnosti rozsudku, odvolania a sťažnosti. Najvyšší krajinský súd Viedeň ako odvolací súd rozhodnutím z 29. novembra 2011, vyhovel odvolaniu prokuratúry v súvislosti s trestom uloženým obžalovanému O. Z. proti rozsudku Krajinského súdu Eisenstadt z 19. apríla 2011, sp. zn. 11 Hv 29/11b - 18a a rozsudkom uložený čiastočný podmienečný trest odňatia slobody obžalovanému O. Z. zrušil.
1 Trestného poriadku odvolateľovi uložil povinnosť znášať aj trovy konania o opravnom prostriedku. Odvolací súd zo záhlavia uznesenia Najvyššieho krajinského súdu vo Viedni zistil, že súd konal na odvolacom pojednávaní za prítomnosti členov odvolacieho senátu, zapisovateľa, najvyššieho prokurátora Dr. Salzmanna a obhajcu Mag. Gunthera Grama, avšak v neprítomnosti O. Z.. S poukazom na vyjadrené a teda vzhľadom na prítomnosť odvolateľa na hlavnom pojednávaní konanom pred Krajinským súdom 19. apríla 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Hv 29/11b-18, možno konštatovať, že odsúdený v zmysle § 16 ods. 1 písm. j) bod 1 zák. č. 549/2011 Z. z. bol včas predvolaný a informovaný o termíne a mieste konania, vedúceho k vydaniu rozhodnutia. Vzhľadom na prítomnosť obhajcu Mag. Gunther Gram na odvolacom pojednávaní konanom pred odvolacím súdom možno
1 písm. j) bod 2 zák. č. 549/2011 Z. z. ďalej skonštatovať, že odsúdený si bol vedomý plánovaného konania a v konaní pred odvolacím súdom bol zastúpený obhajcom, či už vymenovaným dotknutou osobou alebo ustanoveným štátom na obhajovanie odsúdeného v konaní, a tento právny zástupca O. Z. aj v odvolacom konaní obhajoval. V konaní pred rakúskymi súdmi tak nedošlo k pochybeniu zakladajúcemu dôvod odmietnutia uznania a výkonu rozsudku
č. 549/2011 Z. z. Na námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu nenadobudlo právoplatnosť odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní o uznanie a výkonu cudzozemského rozhodnutia súd nepreskúmava z vecného hľadiska splnenie podmienok cudzieho (rakúskeho) práva, upravujúcich procesný postup pre nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia. V zmysle osvedčenia predloženého štátom pôvodu konečné trestné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 29. novembra 2011 [§ 3 písm. a) zák. č. 549/2011 Z. z.]. Uznaniu cudzieho rozhodnutia nebráni ani podanie mimoriadnych opravných prostriedkov (ktorých eventuálne podanie tvrdil odvolateľ), pretože zákonnou podmienkou pre postup
zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí je právoplatnosť dotknutého rozhodnutia, ktorá podmienka bola v posudzovanom prípade splnená. Najvyšší súd nezistil ani žiadne skutočnosti svedčiace pre záver, že rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré nezodpovedá zásadám obsiahnutým v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako už bolo skôr uvedené, predmetné konanie má zo zákona špecifický charakter a súd o posudzovanej otázke rozhoduje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti odsúdeného a jeho obhajcu, pretože ide o neverejné a písomné konanie, preto sa na tomto konaní odsúdený nezúčastňuje osobne, ani prostredníctvom obhajcu. Keďže nejde o konanie vo veci samej, súd otázku viny či prípadnej neviny neskúma (ani nesmie skúmať), odsúdenému sa neposkytuje ochrana zodpovedajúca postaveniu obvineného v konaní, neposkytuje sa mu ani právo na výsluch či vyjadrenie, ani právo byť zastúpený obhajcom. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k použiteľnosti článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach na uznávacie konanie neexistuje. Aj tu však možno analogicky uplatniť judikatúru k článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorá sa týka extradičného konania predovšetkým pokiaľ ide o stanovisko Európskeho súdu pre ľudské práva, že článok 6 sa vzťahuje výlučne na meritórne konanie, teda na konanie, v ktorom sa skúma vina alebo nevina jednotlivca z hľadiska spáchania trestného činu. Keďže slovenský súd v rámci uznávacieho konania otázku viny či neviny skúmať ani nesmie, nejde o konanie, ktoré by muselo spĺňať štandard stanovený článkom 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach. V súvislosti s odvolacími námietkami odsúdeného spochybňujúcimi vecnú správnosť rozsudku Najvyššieho krajinského súdu Viedeň, pretože zmenil prvostupňové rozhodnutie a odvolateľovi uložil nepodmienečný trest odňatia slobody, odvolací súd zdôrazňuje, že uznávacie konanie má špecifický, nostrifikačný charakter, v ktorom súd na neverejnom zasadnutí skúma iba objektívne skutočnosti, a to z úradnej povinnosti. Nostrifikácia tu spočíva v posúdení, či trestnému rozsudku cudzieho štátu možno priznať účinky na území Slovenskej republiky a v premene cudzieho rozhodnutia na rozhodnutie slovenské, ktoré nahrádza pôvodné rozhodnutie. Uznávajúci súd nesmie cudzie rozhodnutie preskúmavať vo veci samej, je viazaný skutkovými zisteniami odsudzujúceho súdu a slovenské orgány nenadobúdajú právo konať o podstate veci. Ako už bolo vyššie konštatované, nejde o konanie vo veci samej, súd otázku viny či prípadnej neviny neskúma (ani nesmie skúmať) a odsúdenému sa neposkytuje ochrana zodpovedajúca postaveniu obvineného v konaní. Vzhľadom na to sa odvolacou námietkou, založenou na vecnej nesprávnosti uznávaného rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd nezaoberal. Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozhodnutia,
ktorého bol odsúdený O. Z. zaradený v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na kritériá uvedené v § 17 zákona č. 549/2011 Z. z., v zmysle ktorých prevzatý výrok o treste nesmie zhoršiť postavenie odsúdeného a má v čo najväčšej miere zodpovedať pôvodne uloženej trestnej sankcii; uvedené je nutné vztiahnuť aj na vonkajšiu diferenciáciu trestu uplatňovanú v Slovenskej republike (pozri rozsudok najvyššieho súdu zo 4. februára 2014, sp. zn. 2 Urto 5/2013, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 122/2014). Na základe podkladov, ktoré mal krajský súd (rovnako ako i súd odvolací) k dispozícii, nie je možné posúdiť, ktorému stupňu stráženia
Trestného zákona zodpovedajú aktuálne podmienky výkonu trestu odňatia slobody odsúdeného O. Bugu v Rakúskej republike. Keďže súd prvého stupňa zaradil odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ďalšie objasňovanie tejto otázky (dopytom na rakúske justičné orgány prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky) zo strany najvyššieho súdu by bolo bezpredmetné, pretože aj v prípade zistenia potreby zaradenia odsúdeného do ústavu na výkon trestu s iným (prísnejším) stupňom stráženia, by najvyšší súd v tejto časti napadnutý rozsudok zmeniť nemohol, nakoľko by tým došlo k porušeniu zásady zákazu reformatio in peius (zákaz zmeny k horšiemu), keďže odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa bolo podané iba obvineným. Zároveň je potrebné konštatovať, že zaradením odsúdeného v Slovenskej republike na výkon nepodmienečného trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia k zhoršeniu jeho postavenia oproti pôvodne uloženému trestu ani logicky nemohlo prísť, pretože sa jedná o stupeň najmiernejší. Z týchto dôvodov najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.