1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm.
1 Trestného zákona o dovolaní obvineného S. K. proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 2To/15/2018 z
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného S. K. o d m i e t a. Odôvodnenie Okresný súd Nitra rozsudkom, sp. zn. 6T/136/2013 zo 17. októbra 2017, uznal obvineného S. K. za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm.
1 Trestného zákona na skutkovom základe, že: - obvinený S. K. spolu s S. C., nar. XX. N. XXXX, odsúdeným v inej trestnej veci rozsudkom Okresného súdu Nitra, sp. zn. 4Tk/1/2014 a C. F., nar. X. Z. XXXX, odsúdeným v inej trestnej veci rozsudkom Okresného súdu Nitra, sp. zn. 33Tk/1/2015 od presne nezistenej doby v mesiaci marec 2013 do 27. marca 2013 v Nitre plánovali a pripravovali vykonať lúpežné prepadnutie pracovníka súkromnej bezpečnostnej služby H. s.r.o. Nitra, a to tým spôsobom, že obvinený na vykonanie skutku zabezpečil policajné uniformy, dymovnicu, paralyzér a strelnú zbraň zn. GLOCK, ktoré veci prechovával v mieste trvalého bydliska v T., na H. XXX/XX a zabezpečoval tiež ďalšiu osobu, s ktorej pomocou mal byť skutok vykonaný, pričom skutok mal byť vykonaný tak, že pracovník SBS, ktorý každý pondelok v mesiaci v čase od 9:00 hod. do 13:00 hod. v B. v Nitre prenáša do banky hotovosť,
znalosti obvineného vo výške cca 130.000,- €, mal byť fyzicky napadnutý páchateľmi - F. a osobou, ktorú mal zabezpečiť na spáchanie tohto skutku obvinený s pozmeneným výzorom a v policajných uniformách, pod hrozbou použitia strelnej zbrane alebo paralyzéra, pričom pracovník SBS mal byť vtiahnutý do priestorov WC v OX., kde mu mal byť násilím odobratý kufrík s vyššie uvedenou finančnou hotovosťou a po znehybnení pracovníka SBS, elektrickým paralyzérom, mali páchatelia uniknúť vopred vytypovanou únikovou cestou za B. v Nitre a odovzdať tam získanú hotovosť C., ktorý mal túto previezť do Bratislavy, kde si ju mali následne všetci rozdeliť. Za to súd uložil obvinenému S. K.
3 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona, § 37 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov, na výkon ktorého bol
4 Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
1 písm. b) Trestného zákona uložil obvinenému trest prepadnutia veci, a to elektrického paralyzéra čiernej farby nezistenej značky a typu, pričom
6 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stal štát.
1 Trestného zákona s použitím § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil obvinenému ochranný dohľad 1 (jeden) rok. Krajský súd v Nitre na podklade odvolania obvineného S. K. rozsudkom, sp. zn. 2To/15/2018 z 18. apríla 2018, postupom
1 písm. b), písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o uloženom treste a spôsobe jeho výkonu a
3 Trestného poriadku uložil obvinenému S. K.
3 Trestného zákona, § 36 písm.
4 Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
1 písm. b) Trestného zákona uložil obvinenému trest prepadnutia veci, a to elektrického paralyzéra čiernej farby nezistenej značky a typu, pričom
5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stal štát. Proti označenému rozsudku Krajského súdu v Nitre v spojení s označeným rozsudkom Okresného súdu Nitra podal obvinený S. K. prostredníctvom obhajcu Mgr. Matúša Bereseckého, advokáta v Nitre, dovolanie a to písomným podaním z 11. februára 2019 v znení doplnenia zo dňa 8. marca 2019. Dovolanie podal z dôvodu
1 písm. b) Trestného poriadku, že súd rozhodol v nezákonnom zložení, z dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku, že bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, z dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z úkonov trestného konania a z dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom
1 Trestného poriadku rozsudkom vyslovil porušenie zákona v neprospech obvineného S. K. a aby
2 Trestného poriadku napadnutý rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu zrušil a rovnako zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, nakoľko vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením rozhodnutia, stratili svoj podklad a
1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu Nitra, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol a následne aby okresný súd
V obžalobe je uvedené, že organizovaný skutok mala spáchať organizovaná skupina
i) Trestného zákona, pričom osoby spolupáchateľov neboli zistené ani stotožnené počas celého prípravného konania odo dňa vzatia do väzby
článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby. Začiatkom februára 2014 bol zmenený advokát JUDr. Kochanský na advokátku Mgr. Fujákovú, ktorá bola od začiatku jeho obhajkyňa ustanovená súdom. Dňa
1 písm. e) Trestného poriadku. Na pojednávaní opakovane žiadal obvinený svedka I. zbaviť mlčanlivosti, aby mohol odpovedať na otázky v celom tomto prípade, pričom ani na tomto pojednávaní nebolo obvinenému umožnené položiť svedkovi I. prípadné otázky a súd obvineného v tento deň
1 písm. b) Trestného poriadku uviedol, že v konaní na okresnom súde a na krajskom súde vystupovala sudkyňa Kováčová. Dňa
c) Trestného poriadku odmietnuť, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
V písomnom odôvodnení vyjadrenia uviedol, že dovolanie z dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku nemožno úspešne podať na podklade toho, že sa návrhom na vykonanie dokazovania nevyhovelo. K dôvodu dovolania
1 písm. b), písm. e) Trestného poriadku uviedol, že v predmetnej trestnej veci došlo skutočne k zmene v zložení senátu Okresného súdu Nitra, avšak okresný súd vykonal celé hlavné pojednávanie v senáte zloženom z predsedníčky senátu Farkašovej a prísediacich Mikulcovej a Kováča odznovu. Obvinený totiž na hlavnom pojednávaní dňa 14. októbra 2016 po poučení
5 Trestného poriadku nesúhlasil so zmenou v zložení senátu z dôvodu pridelenia trestnej veci predsedníčke senátu Mgr. Monike Farkašovej 17. apríla 2015. K dôvodu dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku uviedol, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho ustálil okresný aj krajský súd a neprináleží dovolaciemu súdu hodnotiť posudzovanie spôsobu hodnotenia a vykonávania dôkazov týmito súdmi. Naviac bola zachovaná totožnosť skutku (konania i následku). Dovolacie dôvody obvineného sú v posudzovanej veci prakticky totožné s jeho obhajobou pred okresným a krajským súdom. K vyjadreniu prokurátora sa podaním z 10. júla 2019 vyjadril obvinený, ktorý uviedol, že dôvod dovolania
1 písm.
1 písm.
1 uvádza na viacerých miestach, kumuluje ich navzájom, a preto dovolací súd poznamenáva, že v zmysle § 385 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012). Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti, nemôže ísť nad rámec návrhu tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku), preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím dôvodom
1 Trestného poriadku bez hlbšieho prieskumu tých argumentov, ktoré im nezodpovedajú. V úvode svojej argumentácie dovolací súd konštatuje, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v súdnom procese v Slovenskej republike inštitút odvolania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tretí stupeň s plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích dôvodov. V dovolaní musí byť uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané a aké chyby sú rozhodnutiu vytýkané. V predmetnom dovolaní sa pritom konštatuje, že sa jedná o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. e) a písm. i) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. b) Trestného poriadku:
1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení. Obvinený namieta nezákonné zloženie súdu a to, že sudkyňa okresného súdu JUDr. Lenka Kováčová bola predsedníčkou senátu okresného súdu a následne v odvolacom konaní členkou senátu pred krajským súdom, ktorý meritórne rozhodol, čo nie je prípustné. Princíp nezameniteľnosti senátu vychádza zo zásady ústnosti a bezprostrednosti (§ 2 ods. 18, ods. 19 Trestného poriadku) a vyjadruje požiadavku, aby vo veci rozhodoval sudca, ktorý vnímal celý priebeh konania a osobne sa oboznámil so všetkými vykonanými dôkazmi tvoriacimi podklad rozhodnutia. Nevyhnutnosť vykonávania úkonov pred tým istým senátom je následne zvýraznená v ustanovení § 277 ods. 5 Trestného poriadku ,
ktorého v prípade zmeny samosudcu alebo zloženia senátu, sa musí hlavné pojednávanie vykonať znova. Výnimkou je stav, keď obvinený so zmenou súhlasí. Ustanovenie § 277 ods. 5 Trestného poriadku sa vzťahuje iba na situácie vzniknuté po odročení hlavného pojednávania, resp. verejného zasadnutia, resp. keď trestnú vec nemožno právoplatne skončiť na jednom hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí v rámci odvolacieho konania, čo zodpovedá aj trestnej veci obvineného. Účelom zákonnej úpravy je pritom zabezpečiť, aby vo veci rozhodoval samosudca alebo senát, pred ktorým bolo dokazovanie bezprostredne vykonávané. Zo systematiky zaradenia predmetného ustanovenia ďalej vyplýva, že pravidlo nezameniteľnosti senátu sa použije v konaní pred súdmi prvého stupňa a druhého stupňa do vydania právoplatného rozhodnutia. V prejednávanej veci ako sám uviedol v podanom dovolaní obvinený, so zmenou v zložení senátu nesúhlasil. Preto boli vykonané hlavné pojednávania od
1 písm. b) Trestného poriadku a to v žiadnom obvineným označenom smere. Pokiaľ ide o námietku obvineného, že nezákonné zloženie súdu automaticky zakladá porušenie práva na obhajobu, odhliadnuc od vyššie uvedeného, že dôvod dovolania
1 písm. b) Trestného zákona nebol daný, dovolací súd konštatuje, že ide o dva samostatné dovolacie dôvody [nezákonné zloženie súdu
1 písm. b) Trestného poriadku a zásadné porušenie práva na obhajobu
1 písm. c) Trestného poriadku]. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku:
1 písm.
odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku je len zásadné porušenie práva na obhajobu. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe
Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napríklad rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v článku 50 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 40 odsek 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v článku 6 odsek 3 písmeno b), c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu, a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom. Ak v tejto súvislosti ďalej obvinený v rámci porušenia práva na obhajobu zásadným spôsobom
1 písm. c) Trestného poriadku namietal, že súd nevykonal obvineným navrhnuté dôkazy, resp. správne nevyhodnotil následky nevykonania dôkazných návrhov obvineného na skutočný stav veci, dovolací súd konštatuje, že obvineným uplatnený dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku vyžaduje, ako bolo vyššie uvedené, aby bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu a tomuto zodpovedá aj právo na navrhovanie dôkazov priamo obvineným (§ 34 ods. 1 Trestného poriadku) alebo prostredníctvom obhajcu (§ 44 ods. 2 Trestného poriadku). Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom, avšak nemožno úspešne podať dovolanie z dôvodu
1 písm.
1 písm.
12 Trestného poriadku, čomu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky bude venovať v nižšie uvedenom dôvode dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku. K námietke obvineného, že nebola zachovaná totožnosť skutku, preto že „skutok, za ktorý bol uznaný za vinného nekorešponduje s obžalobou...", dovolací súd poznamenáva, že skutkom, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu (§ 278 ods. 1 Trestného poriadku), sa rozumie skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie. Skutok zahrnutý v tzv. „skutkovej vete" musí vyjadrovať všetky skutkové okolnosti významné z hľadiska použitej právnej kvalifikácie. Zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, nemožno vyvodiť záver, že medzi obžalobným návrhom a skutkovým výrokom rozsudku musí byť vždy úplná zhoda. Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má právo a povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne údaje uvedené v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Totožnosť skutku znamená jeho zhodnosť, identitu, vyžaduje skúmanie, či sa trestné konanie týka tej istej udalosti vo vonkajšom svete toho istého skutkového deja, preto musí byť skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný, presne označený s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne s uvedením iných skutočností, pokiaľ ich treba na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje, t. j. že v uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku sa musí skutkový dej úplne rovnako popisovať, pretože vykonávaním dôkazov v priebehu trestného stíhania, teda aktivitou orgánov činných v trestnom konaní i súdu, sa môžu získané poznatky o skutočnosti zmeniť. Niektoré údaje uvedené v uznesení o vznesení obvinenia či obžalobe môžu vo vzájomnom porovnávaní a v porovnávaní s rozsudkom odpadnúť, niektoré môžu pribudnúť a iné sa môžu upresniť. Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Z hľadiska tohto ustanovenia podstata skutku teda spočíva v účasti obvineného na určitej udalosti vo vonkajšom svete, ktorá je uvedená v obžalobnom návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Pritom však ani účasť (aktivita) obžalovaného a ani následok, ktorý tým bol spôsobený, nemusia byť úplne zhodné. Totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, resp. oboje budú aspoň čiastočne zhodné v podstatných okolnostiach, najmä skutkových, odrážajúcich prípadné zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania v súdnom konaní. Keďže neexistuje všeobecne platná smernica vysvetľujúca, kedy je vo všeobecnosti zachovaná totožnosť skutku, je preto nevyhnutné skúmať túto otázku vždy individuálne,
okolností konkrétneho prípadu. S ohľadom na vyššie uvedené boli orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd oprávnené a napokon i povinné modifikovať priebeh skutkov, prihliadnuc na vykonané dôkazy, pričom podstatným je, že totožnosť skutkov v odsudzujúcom rozsudku zostala v predmetnej veci vo vzťahu k obžalobe i k uzneseniu o vznesení obvinenia zachovaná. Porovnaním obžaloby, uznesenia o vznesení obvinenia a napokon i rozsudku súdu možno zistiť, že úprava skutkov bola vhodná a náležitá, pretože zodpovedala dosiahnutému stupňu dokazovania. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa (str. 759 a nasl.) vyplýva, že súd pristúpil ku korekcii výšky sumy, ktorá mala byť prenesená do banky. Keďže došlo len k úpravám skutkových zistení [najmä korekcia sumy z 900.000,- € (škoda veľkého rozsahu) na 130.000,- € (značná škoda)], ktoré nijakým spôsobom nenarušilo skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a podaná obžaloba v ich samotnej podstate, nemožno akceptovať námietku obvineného, že skutok v rozsudku nekorešponduje so skutkom v obžalobe a v uznesení o vznesení obvinenia. Úpravou skutku v rozsudku oproti obžalobe, resp. uzneseniu o vznesení obvinenia, v žiadnom prípade nedošlo k porušeniu totožnosti skutku (viď. vyššie) a tak nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva na obhajobu obvineného v tomto smere. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku:
1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
2 Trestného poriadku sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca, obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených. Pokiaľ obvinený namieta, že sudkyňa Mgr. Monika Farkašová rozhodovala o väzbe obvineného a rovnako o podanej obžalobe, takýto postup nie je v rozpore so zákonom a to z nasledovného dôvodu: K vylúčeniu sudcu priamo zo zákona dochádza v prípade, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca, obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených (§ 31 ods. 2 Trestného poriadku). Z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem toho vylúčený sudca, ktorý sa zúčastnil rozhodovania na súde nižšieho stupňa a naopak (§ 31 ods. 4 Trestného poriadku). Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v danom prípade nenastala ani jedna z týchto situácií. Formálne síce zodpovedá stavu veci, že Mgr. Monika Farkašová ako sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu konala v trestnej veci obvineného o väzbe a následne rozhodovala ako predsedníčka senátu okresného súdu o podanej obžalobe (až v štádiu súdneho konania o podanej obžalobe po druhom zrušení rozsudku okresného súdu krajským súdom), avšak zároveň je potrebné dodať, že Mgr. Monika Farkašová ako sudkyňa pre prípravné konanie rozhodovala o väzbe a ako zákonná sudkyňa (predsedníčka senátu) v merite veci o podanej obžalobe, t. j. o prejednávanom skutku a o vine, respektíve nevine obvineného a jeho treste, pričom uvedené je nevyhnutné diferencovať. Účasť Mgr. Moniky Farkašovej na trestnej veci obvineného v štádiu konania pred podaním obžaloby sa obmedzila na prijatie procesného rozhodnutia o väzbe, keď uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 30. marca 2013, sp. zn. 4Tp/24/2013 vzala obvineného z dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku do väzby. Následne preto nenastala zákonná prekážka na vylúčenie Mgr. Moniky Farkašovej pre konanie a rozhodovanie o podanej obžalobe prokurátora na obvineného, lebo nebola naplnená zákonná podmienka
Napriek tomu, rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých prípadoch (napríklad Bulut c. Rakúsko z r. 1996), v ktorých Európsky súd pre ľudské práva nezistil porušenie zásady nestrannosti súdu, opustil štrukturálne hľadisko a použil konkrétny prístup, keď v uvedených prípadoch vyslovil záver že to, na čom záleží pri posudzovaní otázky nestrannosti, je povaha a rozsah úkonov, ktoré urobil sudca pred procesom, a teda treba vzhliadnuť jednotlivé procesné úkony, ktoré sudca urobil pred rozhodnutím vo veci samej
ich obsahu, t. j.
toho, či otázky, ktoré musel riešiť, a spôsob ako ich riešil, neprejudikovali jeho stanovisko k vine či nevine obvineného, dovolací súd z hľadísk formulovaných Európskym súdom pre ľudské práva zistil, že pri odôvodnení uznesenia sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra, sp. zn. 4Tp/24/2013, z 30. marca 2013, o vzatí obvineného so väzby sa sudkyňa pre prípravné konanie vyjadrila na margo existencie podozrenia zo spáchania skutku obvineným len veľmi okrajovo prostredníctvom konštatovania objektívnej skutočnosti, že „doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný a vykazuje znaky trestného činu", pričom pozornosť venovala predovšetkým skúmaniu dôvodov väzby. Z uvedeného je zrejmé, že odôvodnenie rozhodnutia o väzbe neobsahuje stanovisko takého charakteru, ktoré by bolo možné považovať už za konštatovanie, teda prejudikovanie viny dovolateľa, a to aj z dôvodu, že pri rozhodovaní vo väzobnej veci sa nevykonáva dokazovanie ako na hlavnom pojednávaní. Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky nevzhliadol dôvod pre záver o tom, že Mgr. Monika Farkašová mal byť vylúčená z rozhodovania trestnej veci obvineného a preto musel aj dovolaciu námietku obvineného
1 písm. e) Trestného poriadku vyhodnotiť ako nedôvodnú. Pokiaľ ide o vznesenú námietku zaujatosti obvineného vo vzťahu k Mgr. Monike Farkašovej z 22. júla 2016, o tejto správne nebolo rozhodnuté s poukazom na § 32 ods. 6 Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku:
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver dodáva, že ostatné námietky obvineného sú spojené s hodnotením dôkazov, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže hodnotiť a taktiež poukazuje na skutočnosť, že z obsahu dovolania nevyplynuli skutočnosti okrem právnej kvalifikácie skutku, ktoré by zodpovedali dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku tak, ako ho označil obvinený. Skutkové zistenia súdov (obvinený rozporuje výpovede svedkov, výška hotovosti, spochybňuje výpoveď svedka R., existenciu uniforiem, dymovnice, kukly, samotné okolnosti skutku), ktoré prostredníctvom podaného dovolania obvinený v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku výlučne namieta a prostredníctvom ktorých sa následne domáha aplikácie zásady „in dubio pro reo", totiž stoja mimo tohto dovolacieho dôvodu. Dovolací súd je vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa a teda dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť ani dopĺňať. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. V súvislosti s námietkou obvineného, že súdy neaplikovali základnú zásadu trestného konania (v pochybnostiach v prospech obvineného), Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že použitie zásady „in dubio pro reo", ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Trestného poriadku, prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Táto zásada sa týka zase iba skutkových zistení, čo však nemôže byť, s poukazom na vyššie uvedené, predmetom skúmania dovolacieho súdu. Pokiaľ ide o súdmi nižšieho stupňa použitú právnu kvalifikáciu na nimi ustálený skutkový stav (tento je pre dovolací súd záväzný), tak tu nemožno vytknúť žiadny nedostatok, ktorého sa konajúce súdy mali dopustiť
názoru dovolateľa s odôvodnením, že nebol naplnený kvalifikačný pojem závažnejšieho spôsobu konania - páchanie trestného činu organizovanou skupinou
i) Trestného zákona. Je nevyhnutné ustáliť, že základnými kvalifikačnými kumulatívnymi znakmi organizovanej skupiny, ktoré ju odlišujú od inej menej závažnej súčinnosti páchateľov, najmä spolupáchateľstva, sú spolčenie najmenej troch osôb (S. K., S. C., C. F.), vopred stanoveného účelu (lúpežné prepadnutie fyzickej osoby), ktorým je spáchanie trestného činu, určitá deľba vopred určených úloh medzi jednotlivými členmi skupiny (zabezpečenie uniforiem, dymovnice, paralyzéru, strelnej zbrane jednou osobou, napadnutie pracovníka súkromnej bezpečnostnej služby ďalšou osobou, prevoz hotovosti do Bratislavy treťou osobou), charakteristika jej činnosti plánovitosťou (naplánovanie únikovej cesty) a koordinovanosťou do takej miery, aby sa zvýšila pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu, čo bolo
skutkovej vety rozsudku aj naplnené. Pokiaľ ide o námietku obvineného, že vyšetrovateľ I. nebol zbavený mlčanlivosti, uvedená námietka nezodpovedá žiadnemu obvineným označenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. b), c), e), i) Trestného poriadku, a preto sa ňou ani nemohol zaoberať [uvedenú námietku možno subsumovať len pod dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku]. V súvislosti s obvineným deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými rozhodnutiami dovolací súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je záruka, že rozhodnutie bude spĺňať očakávania a predstavy obvineného. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené žiadne dôvody dovolania označené obvineným, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietol. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.