1 zákona č. 182/1993 Z. z., pričom uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne. Súd prvej inštancie preto ďalej uviedol, že kontraktačná povinnosť by sa na spoločnosť KFG, a. s. (ako právnej predchodkyne žalovanej) vzťahovala len za predpokladu splnenia podmienok stanovených v § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z., a to, ak by uvedená spoločnosť bola obchodnou spoločnosťou s účasťou štátu a konštatoval, že zákon síce ustanovuje v § 29 ods. 7 kontraktačnú povinnosť uzavrieť zmluvu s nájomcami bytov aj pre obchodné spoločnosti s účasťou štátu, neplatí to však v danom prípade, keď mal za preukázané, že predmetný byt bol nadobudnutý do vlastníctva KFG, a. s., ktorej zakladateľom bola spoločnosť Slovenská kreditná banka, a. s. s nepriamou majetkovou účasťou štátu. V zmysle uvedeného preto súd prvej inštancie ustálil, že na spoločnosť KFG, a. s. sa nevzťahovali ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z., keď tento záver je podporený aj vyjadrením Ministerstva financií Slovenskej republiky zo
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“).
1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), II. v časti náhrady trov prvostupňového konania rozsudok súdu prvej inštancie
p. zmenil tak, že uložil žalobcom zaplatiť žalovanej náhradu trov konania vo výške 2 260,95 eur, III. žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na § 2 ods. 1, § 29 ods. 2, 7, 8, § 17 ods. 3 písm. a/ až f/ zákona č. 182/1993 Z. z. uviedol, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil, na toto odôvodnenie odvolací súd poukázal, s ním sa stotožnil a na zdôraznenie jeho správnosti dodal, že obchodná spoločnosť s účasťou štátu, tak ako je definovaná v § 17 ods. 3 písm. c/ zákona č. 182/1993 Z. z., je spoločnosť, kde bude jediným zakladateľom štát alebo kde je štát z jedným z akcionárov, alebo zakladateľov, t. j. musí ísť o priamu majetkovú účasť štátu. Odvolací súd preto ďalej uviedol, že ani jedným zo zakladateľov spoločnosti KFG, a. s. nebol štát, keďže zakladateľom bola Slovenská kreditná banka, a. s. a spoločnosť MK-TRADE, s. r. o., a preto spoločnosť KFG, a. s. nebola spoločnosťou s účasťou štátu ani obchodnou spoločnosťou založenou obchodnou spoločnosťou uvedenou v písm. c/ (§ 17 ods. 3 písm. d/ zákona č. 182/1993 Z. z.). Odvolací súd s poukazom na zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku zdôraznil, že hoci niektorí zakladatelia Slovenskej kreditnej banky, a. s. boli štátne podniky, neznamená to, že zakladateľmi bol štát, keď štátny podnik nie je možné stotožniť so štátom, keďže štátny podnik je právnickou osobou, ktorý vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov a má právo majetok, ktorý spravuje, držať, užívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi predpismi. V danom prípade preto treba striktne odlišovať štát - Slovenskú republiku ako právnickú osobu a štátny podnik ako právnickú osobu, keďže sa jedná o dva rôzne subjekty so samostatnou právnou subjektivitou. Ohľadne spôsobilosti predmetnej nehnuteľnosti na prevod v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. nepovažoval za rozhodujúci stav faktický, t. j. spôsob užívania miestností alebo súboru miestností, ale kolaudačný stav, nakoľko ak sa v kolaudačnom rozhodnutí povoľuje užívanie stavby k určenému účelu, potom aj zmeny v spôsobe užívania stavby sú prípustné len na základe rozhodnutia stavebného úradu o zmene užívania stavby. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že priestor, ktorý žalobcovia žiadajú previesť do svojho vlastníctva, je bytom v zmysle ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. V časti náhrady trov konania na súde prvej inštancie odvolací súd zmenil v zmysle § 10 ods. 1 a § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, keď hodnotu predmetu sporu nemožno vyjadriť v peniazoch a podanou žalobou žalobcov sa teda nemá (a ani nemôže) priamo priznať právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch. Navyše odvolací súd uviedol, že konanie a správanie sa strán sporu nevykazujú žiadne znaky výnimočnosti, takže nie je možné aplikovať ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p., ktoré je možné aplikovať len v celkom výnimočných prípadoch. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 v spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1, 2 C. s. p. 3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie s tým, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.). Ako dovolatelia zdôraznili, odvolací súd nesprávne právne posúdil kontrakčnú povinnosť žalovanej, keď iba skonštatoval, že nešlo o priamu majetkovú účasť štátu.
názoru dovolateľov, súdy pochybili pri právnom posúdení, že kontrakčná povinnosť
3 zákona č. 182/1993 Zb. sa vzťahuje výlučne na obchodnú spoločnosť s priamou účasťou štátu. Dovolatelia sú toho názoru, že kontrakčná povinnosť sa vzťahuje na všetky subjekty, na ktoré prešli byty, ktoré boli vo vlastníctve štátu alebo štátnych podnikov, tzn. boli vybudované z verejných zdrojov, preto sa
nich kontrakčná povinnosť vzťahuje aj na právnych predchodcov žalovanej. Konkretizovali právnu otázku, či v prípade, ak štátne podniky, štátne rozpočtové organizácie alebo štátne príspevkové organizácie prevedú domy alebo ich časti do vlastníctva obce, alebo obchodnej spoločnosti s akoukoľvek účasťou štátu, sa na nadobúdateľa vzťahuje kontrakčná povinnosť. Ďalej dovolatelia namietali nesprávne konštatovanie súdov nižších inštancií, že výmer Mestského notárskeho úradu v Bratislave č. 36202/stav.I.1935 z
1 písm. b/ C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Relevanciu
tohto ustanovenia má len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola
názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 C. s. p.) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom. 8. V danom spore sa žalobcovia
3, § 29 ods. 2, 6, 8, § 29b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. domáhali nahradenia prejavu vôle žalovanej ako predávajúcej na kúpnopredajnej zmluve v prospech žalobcov ako kupujúcich, predmetom ktorej mal byť prevod vlastníckeho práva k v žalobe bližšie špecifikovaným nehnuteľnostiam za celkovú kúpnu cenu 30 634,38 eur. 9.
1 zákona č. 182/1993 Z. z. bytom sa na účely tohto zákona rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Bytovým domom (ďalej len „dom”) sa na účely tohto zákona rozumie budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov (§ 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z.). 10.
3 písm. c/ a d/ zákona č. 182/1993 Z. z. dohodnutá cena bytu a pozemkov
odseku 1 nesmie prevýšiť cenu určenú
, 18a a 18b, ak sa byt prevádza do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky alebo obce, alebo obchodnej spoločnosti založenej obchodnou spoločnosťou uvedenou v písmene c/, alebo družstvom uvedeným v písmene d/. 11.
2 zákona č. 182/1993 Z. z. štátne podniky, štátne podniky v likvidácii, štátne rozpočtové organizácie a štátne príspevkové organizácie a bytové družstvá sú povinné s nájomcom bytu, garáže alebo s nájomcom ateliéru uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru. Nájomca môže po uplynutí tejto lehoty podať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti.
ods. 6, ak štátne podniky, štátne rozpočtové organizácie alebo štátne príspevkové organizácie prevedú domy alebo ich časti do vlastníctva obce, alebo obchodnej spoločnosti
odseku 5, vzťahuje sa na nadobúdateľa povinnosť
odseku 2, pričom cena musí byť dohodnutá v súlade s § 17 ods. 3.
ods. 7 vlastník domu, ktorý nadobudol dom do vlastníctva
osobitného predpisu z vlastníctva štátu, Slovenského pozemkového fondu, obce, bytového družstva, obchodnej spoločnosti s účasťou obce, štátu alebo bytového družstva, alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky alebo z vlastníctva družstva alebo z vlastníctva obchodnej spoločnosti uvedenej v § 17 ods. 3 písm. e/, alebo ak ide o byty alebo o ateliéry v domoch nadobudnutých
osobitného predpisu, nemôže previesť vlastníctvo domu
osobitného predpisu, ak v dome požiadal nájomca o prevod vlastníctva bytu. Cena bytu nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a § 18a ods. 1.
ods. 8 vlastníci domov uvedení v odseku 7 a v § 17 ods. 3 písm. c/ až f/ sú povinní s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu. Ak nájomca požiadal o prevod vlastníctva bytu pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, vlastník domu je povinný s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Nájomca môže po uplynutí tejto lehoty podať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti. Cena bytu a cena pozemku nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a v § 18a ods.
1 zákona č. 182/1993 Z. z. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že žalovaná nemá uvedenú kontrakčnú povinnosť, nakoľko ani jedným zo zakladateľov spoločnosti KFG, a. s. (ako právnej predchodkyne, resp. predchádzajúcej vlastníčky pred žalovanou) nebol štát, keďže zakladateľom bola Slovenská kreditná banka, a. s. a spoločnosť MK-TRADE, s. r. o., a preto spoločnosť KFG, a. s. nebola spoločnosťou s účasťou štátu ani obchodnou spoločnosťou založenou obchodnou spoločnosťou uvedenou v písm. c/ (§ 17 ods. 3 písm. c/, d/ zákona č. 182/1993 Z. z.). Zároveň súd prvej inštancie, tak aj odvolací súd konštatovali neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcov, keďže z vykonaného dokazovania mali za preukázané, že priestor, ktorý žalobcovia žiadajú previesť do svojho vlastníctva nie je bytom v zmysle ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. Vychádzali pritom nie z faktického využitia nehnuteľnosti, ale z listu vlastníctva č. 1994, v zmysle ktorého sa predmetná nehnuteľnosť nachádza v stavbe, ktorá nie je bytovým domom, ale druhovo inou budovou a rovnako z neexistencie kolaudačného rozhodnutia, ktoré by definovalo predmetnú stavbu ako bytový dom, resp. predmet prevodu ako byt trvalo určený na bývanie. Dovolací súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ súd na základe výsledkov dokazovania zisťuje kumulatívne splnenie podmienok pre vznik kontrakčnej povinnosti strany sporu, rieši aj skutkové otázky. Výsledkom tejto činnosti súdu sú aj skutkové zistenia a z nich vyvodené aj skutkové (nie len právne) závery súdu. Hodnotiaci skutkový záver súdu, ktorý tvorí podstatu tohto výsledku, nepredstavuje právne posúdenie. Tento skutkový záver súdov nemožno v dovolacom konaní úspešne spochybniť - dovolací súd je totiž viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 C. s. p.), a to aj vtedy, keď je v dovolaní spochybňovaný (aj) skutkový stav zistený odvolacím súdom. Najvyšší súd preto v danom dovolacom konaní vychádzal zo skutkového zistenia odvolacieho súdu, že nedošlo ku kumulatívnemu splneniu podmienok pre vznik kontrakčnej povinnosti žalovanej.
8 zákona č. 182/1993 Z. z., výlučne na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie. Takto dovolateľmi nastolená otázka má v danom prípade povahu (len) akademickú, ktorej zodpovedanie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán. 16. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že otázka nastolená žalobcami v dovolaní nemá v okolnostiach daného sporu (a tohto dovolacieho konania) znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.; v dôsledku čoho prípustnosť ich dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva, a preto dovolanie najvyšší súd odmietol
f/ C. s. p.
obsahu spisu jej ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli. 19. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, bola v konaní pasívna a
obsahu spisu jej v dovolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). 20. Dovolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 C. s. p. aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovanej rozhodol
fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej
obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov C. s. p., zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr
p. v spojení s § 453 ods. 1 C. s. p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018, R 72/2018). 21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.