Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/160/2018 Identifikačné číslo spisu: 6109219994 Dátum vydania rozhodnutia: 29.01.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Svetlovská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 393ods.

2 C. s. p. musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu nižšej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 C. s. p.,

§ 393ods.

2 C. s. p. je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania podľa § 431 ods. 1 C. s. p.

§ 420písm.

f/ C. s. p.), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

1. V prejednávanej veci súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom z
2. októbra 2013, č. k. 13C/174/2009-238 vyslovil, že základ žalobného protinávrhu žalovanej proti žalobcovi o náhradu škody je opodstatnený. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil, pričom vychádzal z názoru, že ustanovenie § 10 ods. 1 veta druhá zákona č. 87/1991 Zb. vylučuje použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody, argumentoval, že nie je preukázané, či to, že dohoda o vydaní veci nebola medzi účastníkmi uzatvorená v lehote uvedenej v § 5 ods. 3 zákona v dôsledku porušenia právnej povinnosti žalobcu alebo v dôsledku porušenia právnej povinnosti žalovanej ustanovenej v § 5 ods. 1 zákona, a to preukázať svoj nárok na vydanie veci, namietal posúdenie otázky premlčania nároku i otázku začatia plynutia premlčacej doby, ako i otázku posúdenia priameho či nepriameho úmyslu na strane žalobcu. Odvolací súd svojim rozsudkom z
3. septembra 2017, č. k. 14Co/51/2017 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. I. ÚS 357/2016 zo
4. septembra 2016 a uviedol, že vzhľadom na vyslovený záver ústavného súdu nemal inú možnosť, ako tento záver rešpektovať. Je teda nepochybné, že odvolací súd na odvolacie námietky žalobcu nereagoval a vo svojom rozhodnutí sa nimi vôbec nezaoberal. Preto najvyšší súd zdieľa presvedčenie žalobcu, že odvolací súd bol „dotknutý“ nálezom ústavného súdu a rozsudok súdu prvej inštancie len formálne potvrdil. Dovolací súd naviac uvádza, že ústavný súd vo svojom náleze vyslovil právny názor, že „ak § 5 reštitučného zákona ukladá povinnej osobe vydať vec na základe včasnej písomnej výzvy oprávnenej osoby, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom, a to tým spôsobom, že s ňou uzavrie dohodu o vydaní veci a vec vydá najneskôr do 30 dní po plynutí lehoty uvedenej v § 5 ods. 2 reštitučného zákona, ide o právnu povinnosť. Porušenie tejto povinnosti môže založiť zodpovednosť povinnej osoby za vznik škody tým spôsobenej oprávnenej osobe, a to v režime § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K tomu však treba dodať, že o porušenie povinnosti vydať vec v zmysle § 5 reštitučného zákona nepôjde počas doby, v priebehu ktorej nebude možné uzavrieť, že oprávnená osoba svoj nárok na vydanie veci „preukázala“, resp. hodnoverne preukázala.“ Zároveň uviedol, že možnosť domáhať sa náhrady ušlého zisku voči povinnej osobe má oprávnená osoba už aj v priebehu reštitučného konania. Je teda nepochybné, že ústavný súd dospel k záveru, že porušenie povinnosti môže založiť zodpovednosť za vznik škody a nie ako vo svojom rozhodnutí konštatoval odvolací súd, ktorý uviedol, že ústavný súd zaujal záver, že porušenie povinnosti podľa § 5 zákona je porušením právnej povinnosti, ktoré porušenie zakladá nárok na náhradu škody. Dovolací súd ďalej zdôrazňuje, že súd prvej inštancie rozhodol medzitýmnym rozsudkom a týmto rozsudkom sa súd vyjadruje k tomu, či žalobca má vôbec na požadované plnenie právo a v akom rozsahu. Medzitýmnym rozsudkom musí byť rozhodnuté o celom základe prejednávanej veci. Pri žalobách zo zodpovednostných nárokov je potrebné základom prejednávanej veci rozumieť vyriešenie otázky zodpovednosti žalovaného, vrátane otázky spoluzavinenia žalobcu (ak prichádza do úvahy), prípadne aj ďalšieho žalovaného na vzniku škody, aby tak po právoplatnosti medzirozsudku zostala na vyriešenie len otázka výšky nároku poškodeného zodpovedajúca miere zistenej zodpovednosti (Zborník IV, str. 747). Za základ prejednávanej veci, o ktorom môže súd rozhodnúť medzirozsudkom, treba teda spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Tak je to napríklad vtedy, keď súd na podklade žaloby o náhradu škody posúdi, či ku škode došlo, či žalovaný škodu spôsobil a či za ňu zodpovedá, či škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného, prípadne či nárok nie je premlčaný (ak bola vznesená námietka premlčania) alebo či nezanikol. Následne po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd konečným rozsudkom rozhodne už len o výške uplatneného nároku, pričom v tomto konaní súd už nemôže posudzovať otázky, ktoré sa týkajú samotného základu nároku z dôvodu prekážky res iudicatae. Vzhľadom na uvedené bolo povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa všetkými odvolacími námietkami žalobcu uvedenými v podanom odvolaní. Pokiaľ odvolací súd uviedol vo svojom rozhodnutí, že inými otázkami, ako právnym základom nároku, sa nezaoberal, nebol tento jeho postup správny a i týmto došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.
5. Tento nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v otázke vád konania namietaných dovolateľom má za následok, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky stanovené súdu v ustanovení § 220 ods. 2 C. s. p.

§ 393ods.

2 C. s. p. na riadne odôvodnenie rozsudku. Z tohto dôvodu je dovolanie žalobcu procesne prípustné podľa § 420 písm. f/ C. s. p. a dovolateľ v ňom dôvodne namieta ním uvádzanú procesnú vadu zmätočnosti, pretože mu týmto nesprávnym procesným postupom súdu bolo znemožnené realizovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

1. Vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 420 písm. f/ C. s. p., ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 C. s. p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.). Vzhľadom na výskyt vady v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. dovolací súd sa už nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.
2. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.