1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného O. N. odmieta. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 26. mája 2017, sp. zn. BB-5T/1/2017 uznal obvineného O. N. (spolu s obvineným B. W.) za vinného zo zločinu subvenčného podvodu
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 3 Trestného zákona., a to na skutkovom základe, že starosta obce K. O., O. N., v úmysle vylákať finančné prostriedky od poskytovateľa Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „MVaRR SR“), poskytnuté na základe Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. Z2214012025001 z 12. mája 2010 (ďalej len „Zmluva o poskytnutí NFP“) na projekt „Komplexná regenerácia centrálnej zóny obce K. O.“, kód ITMS 22140120250, uzavretej medzi obcou K. O. ako prijímateľom nenávratného finančného príspevku (ďalej len „NFP“) a MVaRR SR ako poskytovateľom NFP, predložil, napriek vedomosti, že stavebný odpad nebol na skládku odvezený a nie je na skládke uložený, v rozpore so Zmluvou o poskytnutí NFP, s čl. 14 ods. 1 písm. e),
4, § 36 písm. j), § 37 písm. e), písm. h), § 38 ods. 2, ods. 4, § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov na výkon, ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia [§ 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona] a trest zákazu činnosti - výkon zamestnania, povolania alebo funkcie v orgánoch verejnej moci na dobu 5 (päť) rokov. Súčasne obvinenému
1 Trestného poriadku uložil nahradiť poškodenému Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky škodu vo výške 25 456,53 eur. So zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody odkázal poškodenú stranu na civilný proces (§ 288 ods. 1 Tr. por.). Proti tomuto rozsudku podal obvinený O. N. (spolu s obvineným B. W.) odvolanie, na podklade ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) rozsudkom z 15. februára 2018, sp. zn. 5 To 4/2017
1 písm. d),
1 písm. c) Trestného poriadku vzhliadol obvinený v nevykonaní navrhnutých výsluchov svedkov z dôvodu hospodárnosti konania a odmietnutí prečítania viacerých svedeckých výpovedí svedkov vypočutých v prípravnom konaní, ktoré súd prvého stupňa považoval za nepodstatné pre meritum veci. Výsluchom svedkov Ing. X. Z., W. Y. a Ing. B. V. nechcel obvinený spochybniť ich výpovede z prípravného konania, ale preukázať svoju nevinu.
obvineného došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu zamietnutím (správne má byť odmietnutím - pozn. aut.) návrhu na vypočutie Ing. B. V., ktoré nemalo právne opodstatnenie. Uplatnenie práva nevypovedať sa nevzťahuje na celé trestné konanie. Keďže Ing. B. V. (konateľ spoločnosti L., s.r.o., ktorá bola dodávateľom stavebných prác a vyhotoviteľom sporných faktúr č. 11327 a č. 11390 predložených k zaplateniu fakturovaných prác) nebol po skončení prípravného konania obvinený zo žalovaného skutku, obvinený predpokladal, že sa ako svedok vyjadrí na hlavnom pojednávaní k vykonaniu a fakturovaniu dodávateľských prác
sporných faktúr. Odvolací súd sa k tejto námietke nevyjadril, iba uviedol, že „..za žalovanú trestnú činnosť mohli byť stíhané aj iné osoby...“ Zo spisu pritom vyplýva, že predmetom skutku boli nesprávne faktúry zhotoviteľa diela - spoločnosti L., s.r.o., ktoré boli predložené poskytovateľovi k zaplateniu a uhradené zhotoviteľovi. Faktúry subdodávateľa neboli preverované v prípravnom konaní. Za pochybnú fakturáciu teda zodpovedá konateľ spoločnosti L., s.r.o., Ing. B. V.. Nevznesenie obvinenia voči Ing. B. V. je preto nepochopiteľné. Obvinený pritom podaním z 23. júna 2016 opakovane upozornil vyšetrovateľa, že za vzniknuté nedostatky zodpovedá spoločnosť L., s.r.o., predložil mu Zmluvu o dielo č. 18/05/2010 a Subdodávateľskú zmluvu č. 1/02/2011 uzavretú medzi L., s.r.o. a M. N., spol. s r.o. V tejto súvislosti dal dovolaciemu súdu do pozornosti inú trestnú vec (ČVS: PPZ-870/NKA-PK-ST-2014), v ktorej bol okrem starostu obce obvinený aj konateľ dodávateľa fakturujúceho nevykonané práce. Súdy sa napriek vedomosti o tom, že Ing. B. V. je trestne zodpovedná osoba, uspokojili iba s konštatovaním, že rozhodujúc len na základe obžaloby nie je potrebné Ing. B. V. vypočuť v konaní pred súdom ani ako svedka. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený uviedol, že základom nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku bolo, že súdy vychádzali zo zistenia, že vývoz odpadu nebol realizovaný na skládku Bytča - Mikšová, ale na skládky v F. K. O.. Z toho vyvodili záver, že v žiadosti o platbu, vo faktúrach a sprievodných dokladoch bol deklarovaný vývoz odpadu na skládku Bytča - Mikšová.
obvineného však bolo preukázané, že náklady na vývoz odpadu sa
výkazu prác dodávateľa vzťahovali len na skládku F. K. O.. Súdy preto pochybili, ak trestnoprávnu zodpovednosť vyvodzovali z tzv. fiktívnych sprievodných dokladov o uložení odpadu na skládke v Bytči - Mikšovej. Neprihliadli pritom na to, že na túto skládku neboli účtované žiadne náklady. Obvinený ďalej namietol neurčitosť, nezrozumiteľnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa a jeho rozpor so zisteným skutkovým stavom. Dokazovaním bolo preukázané, že faktúry dodávateľa boli poskytovateľovi predložené na zaplatenie až po tom, ako orgán VÚC Žilina potvrdil ich správnosť. S faktúrami neboli okrem výkonu prác predložené iné doklady a tieto ani nepodmieňovali zaplatenie faktúr poskytovateľom. Jednotlivé položky boli účtované v súlade s realizačným projektom na základe výkazu prác, tvoriaceho prílohu faktúr. Z takýchto dokladov nebolo možné vyvodiť nesprávnosť fakturácie, a teda obvinený nemal, ani nemohol mať vedomosť o nesprávnej fakturácii zo strany spoločnosti L., s.r.o. Prijaté finančné prostriedky potom ako štatutárny zástupca obce vyplatil dodávateľovi na základe zmluvného vzťahu. V rozpore so skutočnosťou je aj časť výroku rozsudku, že odvoz a uskladnenie stavebného odpadu obvinený následne deklaroval 77 fiktívnymi sprievodnými lístkami pre skladovanie odpadu na skládke Bytča - Mikšová, ktoré na jeho pokyn zabezpečil B. W.. Obvinený ani spoluobvinený netvrdili, že odpad bol vyvezený na skládku Bytča - Mikšová. To je podložené aj výkazom prác, kde je vykonaný odvoz odpadu do vzdialenosti 1 - 8 km. Skládka Bytča - Mikšová je vzdialená 40 km. K poskytnutiu sprievodných lístkov navrhoval obvinený vypočuť svedka X. Z., čo súd zamietol. Sprievodné lístky preukazovali len objem vyvezenej zeminy
požiadavky kontrolného orgánu. Právny názor súdov nižšieho stupňa, že predložením fiktívnych sprievodných lístkov kontrolnému orgánu obvinený deklaroval uskladnenie odpadu na skládke Bytča - Mikšová a na zabezpečenie lístkov dal pokyn B. W., je preto v rozpore so skutkovým stavom. B. W. len tlmočil požiadavku kontrolného orgánu na zabezpečenie dokladu o objeme vyvezeného odpadu. V ďalšej časti dovolania obvinený rozviedol skutočnosti vedúce k nenaplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu subvenčného podvodu
1, ods. 2 Trestného zákona. Obec K. O. splnila všetky podmienky pre poskytnutie príspevku na zhotovenie diela. K žiadosti boli priložené požadované doklady a písomnosti. Splnenie podmienok preveroval kontrolný orgán a potom aj poskytovateľ. Nedostatky zistené neboli. Následne bola uzatvorená zmluva,
ktorej bol obci poskytnutý nenávratný finančný príspevok za zhotovenie diela. Dielo bolo dokončené v roku 2011 a
1 Trestného zákona. Nemôže ísť preto o súbeh s trestným činom
1 Trestného zákona, keďže nenávratný finančný príspevok bol poskytnutý v súlade s predloženými požiadavkami. Názor súdov, že zaplatením predmetných dodávateľských faktúr došlo k vylákaniu finančných prostriedkov a ich poskytnutiu na iný účel, je extenzívnym neprijateľným výkladom ustanovenia § 225 ods. 1 Trestného zákona. Použitie iného účelu nebolo v právnej vete špecifikované. V tejto súvislosti sa obvinený nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, pretože
ustanovenia § 261 ods. 1 Trestného zákona nie je trestnosť skutku naplnená iba predložením neúplného alebo nesprávneho dokladu, ale aj použitím peňažných prostriedkov na iný účel. Zo skutkového stavu nevyplýva, že by obec použila prostriedky na iné vecné plnenie, ako na zaplatenie faktúr dodávateľa. Ak by poskytnuté prostriedky viedli k úmyslu obohatiť seba alebo iného, konanie by bolo potrebné posúdiť ako trestný čin podvodu
Obvinený sa nestotožnil ani so závermi súdov o jeho úmyselnom zavinení, ktorú vyvodzovali z jeho vedomosti o uskladňovaní odpadu na skládke K. O., pričom predložil poskytovateľovi žiadosti o platbu s nepravdivými údajmi o uskutočnení odvozu na skládku v Bytči - Mikšovej. V predmetnej trestnej veci však nebolo rozhodujúcou otázkou miesto vývozu a uloženia odpadu, ktoré nebolo určené v projektovej dokumentácii, ale skutočnosť, či fakturácia nákladov zodpovedala skutočnému miestu vývozu a uloženiu odpadu na F. K. O.. Namiesto preskúmavania tejto otázky si vyšetrovacie orgány osvojili verziu, že vývoz a uskladnenie odpadu bol falošnými sprievodnými dokladmi deklarovaný na skládku Bytča - Mikšová. K právnemu pochybeniu došlo tým, že obvinený B. W.Á. bol na podnet kontrolného orgánu prostredníctvom starostu požiadaný o predloženie nešpecifikovaných dokladov o výške objemu vyvezeného odpadu (nie o zabezpečenie sprievodných lístkov zo skládky Bytča - Mikšová, kde sa odpad nevyvážal). Obvinený B. W. zabezpečil sprievodné lístky z vlastnej iniciatívy a dopísal do nich jednotlivé množstvá odpadu, ktorými bol deklarovaný objem vývozu. Po začatí trestného stíhania bola Obec K. O. vyzvaná kontrolným orgánom na predloženie účtovnej dokumentácie spoločností M. N., spol. s r.o. a L., s.r.o. Obec spoločnosti vyzvala, ale v tom čase už boli zaniknuté a doklady nebolo možné predložiť. Vychádzajúc z daného stavu považoval kontrolný orgán náklady vzniknuté dodávateľovi za odvoz sutiny a hmôt fakturovaných do vzdialenosti 1-8 km z účtovného hľadiska za nepreukázané, neuznal ich a označil ako nezrovnalosti vo výške 53 592,69 eur. Čiastka 23 693,43 eur pritom predstavovala skutočné, ale neuznané náklady pre nedodržanie účtovných predpisov (odvoz do vzdialenosti 1 - 8 km). Nejde o spôsobenú škodu, ale sankciu zaťažujúcu dodávateľa, ktorý práce riadne nezdokladoval. V závere obvinený poukázal na skutočnosť, že skutková podstata subvenčného podvodu vyžaduje, aby úmysel páchateľa smeroval nielen k uvedeniu iného do omylu, ale aby konaním bola aj spôsobená škoda na cudzom majetku. Zhotovením diela pritom nebola z poskytnutej výšky príspevku vyčerpaná suma vo výške 130 000,- eur, ktorá bola vrátená poskytovateľovi. To je v rozpore s prípadným úmyslom obvineného neoprávnenou fakturáciou spôsobiť poskytovateľovi škodu. Dovolaciemu súdu navrhol vysloviť porušenie zákona odvolacím súdom, zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o vine a treste u obvineného, ako aj zrušiť rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu a vec vrátiť na nové prerokovanie a rozhodnutie. Zároveň dovolací súd požiadal, aby odložil výkon trestu odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov. Prvým doplnením dovolania obvinený rozšíril uplatnené námietky o dovolací dôvod
1 písm. e) Trestného poriadku, pretože na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval ako predseda senátu JUDr. Michal Truban, ktorý mal byť
1 Trestného poriadku vylúčený z rozhodovania vo veci. Obvinený sa s JUDr. Michalom Trubanom stretával na poľovačkách, pričom predseda senátu prejavil záujem o získanie práva na užívanie poľovného revíru Vadičov, ktorý je v nájme obvineného. Z tohto dôvodu je daná pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti JUDr. Michala Trubana. V tejto súvislosti sa obvinený nestotožnil s názorom odvolacieho súdu o oneskorene podanej námietke, o ktorej sa nekoná. Vzťah s predsedom senátu vznikol na posedení po poľovačke v januári 2016, druhé stretnutie sa uskutočnilo v novembri
názoru prokurátora nie sú v predmetnej trestnej veci splnené zákonné dôvody na povolenie dovolania, preto dovolaciemu súdu navrhol dovolanie
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Zásada „práva na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zásada „práva na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. K nevykonaniu navrhnutých dôkazov najvyšší súd dopĺňa, že súd nie je povinný vykonať dôkazy navrhnuté stranami konania či vyhovieť návrhom strán na doplnenie dokazovania, lebo v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku a § 2 ods. 11 Trestného poriadku má v rámci rozsahu vlastnej úvahy možnosť zvoliť vhodné dôkazné prostriedky na spravodlivé rozhodnutie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). V nadväznosti na to je potrebné poukázať na skutočnosť, že obvinený počas konania predložil viacero návrhov na dokazovanie, resp. na doplnenie dokazovania, pričom niektorým bolo vyhovené (doplnenie stavebného denníka spoločnosti L., s.r.o. do spisu, vypočutie svedkov Ing. B. Y., W. O., Ing. G. W., čítanie výpovedí svedkov F. H., V. K.), iný pre neexistenciu dôkazu nebolo možné zrealizovať (založenie stavebného denníka spoločnosti M. N. spol. s r.o. do spisu). Ostatné obvineným navrhnuté dôkazy (vrátane opakovane predkladaného návrhu na osobný výsluch svedkov Ing. X. Z., W. Y. a Ing. B. V.)
3 Trestného poriadku odmietol súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní konanom
1 Trestného poriadku (v prípade odvolacieho súdu aj v spojení s ustanovením § 295 ods. 2 Trestného poriadku) za skončené. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom, nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm.
1 písm.
1 písm. e) Trestného poriadku. Na naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa vyžaduje splnenie podmienky, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý bol vylúčený (§ 31 Trestného poriadku), pričom o jeho vylúčení nebolo rozhodnuté. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu vzhliadol obvinený v pochybnostiach o nestrannosti a nezaujatosti predsedu senátu súdu prvého stupňa JUDr. Michala Trubana.
1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
5 Trestného poriadku námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.
čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Na úvod považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada zákonného trestného procesu, ktorá vyjadruje požiadavku spravodlivého prejednania veci nezávislým a nestranným súdom. Právu na nestranný súd (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby postupovali nezaujato a neutrálne, bez nadŕžania a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje stranám konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má právomoc o nich rozhodnúť (II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05). Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v trestnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania pre zaujatosť. Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov, či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní ale na púhom predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená, že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu o opaku [Piersack v. Belgicko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 1. októbra 1982). Nie je však možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti. Zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o nestrannosti sudcu prejednávajúceho vec (III. ÚS 16/00). Objektívna nestrannosť sa posudzuje
vonkajších objektívnych skutočností a spočíva v posúdení, či nezávisle od osobného správania sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti platí tzv. teória zdania,
ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo
subjektívneho postoja sudcu, ale
objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 24/05). Pomerom k prejednávanej veci pritom treba rozumieť určitú zainteresovanosť vo veci procesne činného orgánu trestného konania na skutku, ktorá má konkrétnu podobu a osobný charakter, aby bola dostatočným dôvodom pre vznik pochybností o schopnosti sudcu (alebo iného procesne činného orgánu - vyšetrovateľ, prokurátor) pristupovať k veci a úkonom, ktoré sa jej týkajú objektívne. Táto môže spočívať napríklad v tom, že vo veci procesne činný orgán, resp. jeho príbuzní, rodinní príslušníci, osoby jemu blízke a podobne, boli činom poškodení, eventuálne procesne činný orgán trestného konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie a podobne. Pomerom procesne činného orgánu trestného konania k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku sa rozumie jeho vzťah k niektorej z osôb tam uvedených, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Takýto vzťah môže spočívať najmä v príbuzenskom a rodinnom pomere procesne činného orgánu k niektorej z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ďalej môže ísť o úzke priateľstvo, či kamarátstvo, resp. negatívny vzťah. To znamená, že vzbudiť pochybnosť o nezaujatosti by mohol len pomer JUDr. Michala Trubana k prejednávanej veci alebo osobám vymenovaným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku v dôsledku jeho pozitívneho alebo negatívneho vzťahu, ktorý by mohol ovplyvniť rozhodnutie vo veci a tým aj zasiahnuť do postavenia a práv obvineného O. N.. Dovolací súd posúdil zo subjektívneho a objektívneho hľadiska, či u predsedu senátu nebol daný dôvod na jeho vylúčenie z konania, a tým naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku. Zo subjektívneho hľadiska sa JUDr. Michal Truban, vzhľadom na prípis z
názoru najvyššieho súdu, v súlade so zákonom vysoko profesionálne a spravodlivo. Na druhej strane konanie obvineného, keď vzniesol námietku zaujatosti (ktorej obsah nijak neverifikoval) až v odvolacom konaní, nemožno posúdiť inak ako konanie účelové. Nakoľko v predloženom spisovom materiáli absentujú skutočnosti preukazujúce vznik akéhokoľvek vzťahu (pozitívneho alebo negatívneho) medzi predsedom senátu a obvineným, dovolaciemu súdu neostávalo iné, ako konštatovať nenaplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku. Nad rámec uvedeného považuje dovolací súd za potrebné dať do pozornosti zásadu vigilantibus iura scripta sunt (práva patria len bdelým). Teda patria tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv. Zodpovednosť za zanedbanie uplatnenia svojich procesných práv preto nemožno presúvať na iné osoby. Ak mal obvinený O. N. za to, že s ohľadom na údajný vzťah medzi ním a JUDr. Michalom Trubanom nebude predseda senátu rozhodovať objektívne, mohol a mal na začiatku hlavného pojednávania (kedy vizuálne spoznal celý senát prejednávajúci jeho trestnú vec) podať námietku zaujatosti. Z vyjadrenia JUDr. Michala Trubana vyplýva, že nemal dôvod na oznámenie svojej zaujatosti, keďže obvineného nepoznal. Námietky obvineného ohľadne nesplnenia si zákonnej povinnosti zo strany predsedu senátu potom vyznievajú tendenčne, v snahe dosiahnuť zrušenie právoplatných rozhodnutí a privodiť pre seba nové priaznivejšie rozhodnutie. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o tento uplatnený dovolací dôvod, obvinený vyvodzoval jeho naplnenie predovšetkým z odlišného posúdenia jednotlivých dôkazov, resp. skutkových okolností. Dovolací súd tieto námietky nemohol hodnotiť, keďže vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého, prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený (na rozdiel od ministra spravodlivosti) v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. Vo vzťahu k obvineným namietanej absencii objektívnej a subjektívnej stránky trestného činu subvenčného podvodu
1 Trestného poriadku je potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu je dovolací súd taktiež viazaný skutkom ustáleným súdmi nižšieho stupňa v skutkovej vete rozhodnutia. Navyše nedostatok subjektívnej stránky trestného činu ani nie je možné namietať v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm.
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, za ktorý bol obvinený O. N. odsúdený, sa nevyžaduje konanie páchateľa v podobe použitia vylákaných prostriedkov na iný účel. Táto podmienka je upravená v ustanovení § 225 ods. 2 Trestného zákona, ktoré obvinený v dovolaní mylne cituje. Použitie prostriedkov „na iný účel, ako boli pôvodne určené“ je jedným zo znakov vtedajšej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1 Trestného zákona. Z citácie časti ustanovenia je zrejmé, že za trestné sa považuje použitie finančných prostriedkov na iný ako vopred stanovený účel. Je teda irelevantné, na aký iný účel sa využili, ak neboli použité v súlade s určenými podmienkami. V prejednávanej trestnej veci sa síce z poskytnutého nenávratného finančného príspevku vyplatili dodávateľské faktúry, avšak aj za práce, ktoré vykonané neboli, čím došlo k odčerpaniu finančných prostriedkov nad rámec skutočne vynaložených nákladov, čo je aj v rozpore s bodom 3.3 Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku (č. l. 374). K obvineným namietanému možnému posúdeniu jeho konania ako trestného činu podvodu
Trestného zákona je potrebné uviesť, že trestný čin subvenčného podvodu je vo vzťahu špeciality k trestnému činu podvodu. Objektom oboch trestných činov je cudzí majetok, avšak v prípade subvenčného podvodu ide o špecifický majetok vyplývajúci z jednotlivých rozpočtov. Objektom trestného činu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev je ochrana finančných záujmov Európskej únie na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na charakter poskytnutých finančných prostriedkov právna kvalifikácia skutku
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody dovolania
1 Trestného poriadku, preto najvyšší súd dovolanie obvineného O. N.
c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.