1 Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného Bc. S. J. podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 9. októbra 2018, sp. zn. 1To/63/2018, takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Bc. S. J. s a o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej aj len ,,súd prvého stupňa") z 27. marca 2018, sp. zn. 1T/116/2016 bol obvinený Bc. S. J., nar. XX. O. XXXX v U., naposledy trvale bytom v D., K. XXX (ďalej aj len ,,obvinený") uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví
1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
1 písm. a) Trestného zákona, ktorých sa dopustil na tom skutkovom základe, že: - dňa
1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 37 písm. h) Trestného zákona v spojení s § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona uložil úhrnný peňažný trest vo výmere 300,00,- (tristo) Eur.
3 Trestného zákona súd prvého stupňa obvinenému pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, stanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) dní.
1 Trestného poriadku súd obvinenému uložil povinnosť nahradiť poškodenému W. D., nar. XX. S. XXXX, škodu vo výške 429,- (štyristodvadsaťdeväť) Eur. Napokon
2 Trestného poriadku súd prvého stupňa poškodeného W. D., nar. XX. S. XXXX, so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Krajský súd v Žiline (ďalej aj len ,,krajský súd" alebo ,,odvolací súd") rozhodujúci na podklade odvolania podaného obvineným uznesením z 9. októbra 2018, sp. zn. 1To/63/2018 postupom
Proti vyššie označenému uzneseniu odvolacieho súdu podal obvinený prostredníctvom obhajcu dovolanie, a to s poukazom na údajné naplnenie dovolacích dôvodov
1 písm. b), písm. c), písm.
Obvinený k tomu dodáva, že pôvodný termín verejného zasadnutia síce bol určený na 18. septembra 2018, pričom neskôr došlo k jeho zrušeniu za účelom nariadenia nového termínu verejného zasadnutia, avšak je nesporné, že príprava na verejné zasadnutie nariadeného za účelom rozhodnutia o odvolaní obvineného bola vykonávaná aj za prítomnosti JUDr. Liptákovej ako členky senátu 1To odvolacieho súdu. Odvolací súd takisto porušil zásadným spôsobom právo obvineného na obhajobu, keď napriek návrhu obvineného na vykonanie dotknutého znaleckého posudku znaleckým ústavom rozhodol o odvolaní obvineného tak, že toto postupom
Z obsahu znaleckého posudku znaleckého ústavu forensic.sk priloženého k podanému dovolaniu je pritom možné vyvodiť jednoznačnú nesprávnosť záverov obsiahnutých v skôr označených znaleckých posudkov vyhotovených MUDr. J., resp. MUDr. K.. Toto nesprávne vyhodnotenie naposledy označených znaleckých posudkov zároveň predstavuje skutkovú podstatu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku. Takéto neúplné a nekomplexné vyhodnotenie dôkazov, naviac v neprospech obvineného, potom opodstatňuje aj existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že v dôsledku vyššie označených pochybení pri ustálení skutku došlo aj k jeho nesprávnemu právnemu posúdeniu, prípadne nesprávnemu použitiu iného hmotnoprávneho ustanovenia, v súhrne majúcich za následok nezákonný stav. Na základe uvedeného obvinený v petite dovolania navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade dovolania podaného obvineným rozhodol tak, že: - rozsudkom
2 Trestného poriadku zruší uznesenie Krajského súdu v Žiline z
1 písm. i) Trestného poriadku. S poukazom na uvedené prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného postupom
c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol. Poškodený svoje právo vyjadriť sa k podanému dovolaniu nevyužil napriek tomu, že mu dovolanie obvineného bolo doručené, čo potvrdil vlastným podpisom na doručenke (č. l. 619 spisu). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd" alebo ,,dovolací súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Trestného poriadku), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku) a obsahuje odôvodnenie (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku). Po vykonaní takto vymedzeného formálneho prieskumu podaného dovolania však najvyšší súd následne dospel k záveru, že dovolacie dôvody uplatňované obvineným zjavne nie sú splnené, a to s poukazom na nasledovné: K dovolaciemu dôvodu
1 písm. b) Trestného poriadku, ktorého existenciu podaným dovolaním uplatňuje obvinený, musí najvyšší súd úplným úvodom uviesť, že s poukazom na samotný obsah dovolacích námietok obsiahnutých v podanom dovolaní je zrejmé, že obvinený tieto subsumoval pod im formálne nezodpovedajúci dovolací dôvod. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku uvedené, sa však týka výsostne len vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo v zmysle obsahu § 374 ods. 1 Trestného poriadku a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Ak chybám vytýkaným v podanom dovolaní nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
1 Trestného poriadku, ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku, alebo zamietne
1 Trestného poriadku a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označeného dovolateľom
2 Trestného poriadku. Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom v dovolacích námietkach a nie ich podradenie pod konkrétne alternatívy v § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku (R 120/2012).
1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení; naproti tomu
písm.
1 písm. e) Trestného poriadku a to riadiac sa nasledovným:
4 veta prvá Trestného poriadku, z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem vylúčenia
ods. 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa a naopak.
1 veta tretia Trestného poriadku, ak sudca alebo prísediaci je vylúčený z dôvodov uvedených v 31 ods. 2 alebo ods. 4, nahradí ho iný sudca určený na zastupovanie rozvrhom práce; prísediaceho nahradí iný prísediaci
pokynu predsedu senátu. Najvyšší súd zistil, že zákonnou sudkyňou v trestnej veci obvineného vedenej v rámci trestného konania pred súdom prvého stupňa bola JUDr. Monika Liptáková - samosudkyňa Okresného súdu Žilina. Zbežným prezretím zápisnice o verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom najvyšší súd ďalej zistil, že na podklade odvolania podaného obvineným v odvolacom konaní rozhodoval senát 1T Krajského súdu v Žiline, ktorého zloženie bolo v zmysle Rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline pre rok 2018 v znení účinnom v čase konania verejného zasadnutia nasledovné: JUDr. Vladimír Kurák (predseda senátu), JUDr. Pavol Polka a JUDr. Monika Liptáková ako členovia senátu. Následne však priamo odvolací súd konštatoval zákonné dôvody vylúčenia sudkyne JUDr. Moniky Liptákovej práve z dôvodov predpokladaných v § 31 ods. 4 veta prvá Trestného poriadku (viď. dotknutá zápisnica o verejnom zasadnutí č. l. 493 a nasl. spisu) a skonštatoval, že s poukazom na zákonné vylúčenie pôvodne zákonnej členky senátu sa verejného zasadnutia ako člen senátu zúčastní JUDr. Vladimír Sučik v súlade s Rozvrhom práce Krajského súdu v Žiline pre rok 2018. Z takto formulovaného konštatovania je možné bez relevantných pochybností rozumne ustáliť, že zákonnému vylúčeniu pôvodnej členky senátu predpokladaného v § 31 ods. 4 a nasl. Trestného poriadku predchádzal riadny procesný postup spočívajúci v podstate automatickom a skôr výlučne technickom zabezpečení náhradného člena senátu predsedom senátu, a to z dôvodu uvedeného v naposledy označenom ustanovení Trestného poriadku. Ak teda obvinený poukazoval na naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku v tom smere, že vo veci konal a rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, s odkazom na vyššie uvedené ju najvyšší súd ako spoľahlivo vyvrátenú neakceptoval. Vyššie uvedený procesný postup v žiadnom prípade nepredstavuje porušenie práva obvineného na nezávislý a nestranný súd tak, ako je toto všeobecne garantované prostredníctvom čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Neobstojí pritom ani námietka obvineného ohľadom možného založenia zaujatosti odvolacieho súdu v dôsledku údajnej účasti JUDr. Moniky Liptákovej na príprave na verejné zasadnutie. Možno síce prisvedčiť tvrdeniu obvineného o možnosti JUDr. Moniky Liptákovej oboznámiť sa so spisovým materiálom, resp. s odvolaním obvineného, avšak táto skutočnosť takisto v žiadnom prípade nepredstavuje naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku. K vytvoreniu právneho názoru (hoci aj len predbežného) dochádza napríklad aj pri preskúmavaní uznesenia vydaného v konaní a rozhodovaní o väzbe obvinenej osoby. Napriek tomu sudcovia prejednávajúci riadny opravný prostriedok (sťažnosť) proti takémuto rozhodnutiu nie sú vylúčení ani napríklad z odvolacieho konania. Rovnako nemožno hovoriť o možnej zaujatosti sudcov v prípade, že konali o sťažnosti proti uzneseniu o povolení obnovy konania, keďže sa nezúčastnili rozhodovania o vine a treste (II. ÚS 473/2014). Aj v takýchto intenzitou nepochybne porovnateľných, ak nie rovno silnejších procesných situáciách, nemožno automaticky konštatovať vznik objektívnej zaujatosti celého senátu krajského súdu tak, ako to v podstate uvádza obvinený. O to viac, ak samotný odvolací súd pred vydaním uznesenia napadnutého dovolaním riadne postupoval v rámci prípravy konania verejného zasadnutia nariadenom na podklade odvolania podaného obvineným, ako aj skúmaní podmienok pre jeho konanie tak, ako je podrobne opísané vyššie. Možno uzavrieť, že v súhrne teda odvolací súd procesne postupoval v úplnom súlade s § 32 ods. 1 veta tretia v spojení s § 31 ods. 4 a nasl. Trestného poriadku a dovolaním napadnuté rozhodnutie nezaťažil žiadnou vadou tak, ako uvádza obvinený. V konečnom dôsledku paradoxne nemožno s odkazom na skôr uvádzané skutočnosti dospieť ani k záveru, že by takýto postup odôvodňoval záver o existencii dovolacieho dôvodu
1 písm. b) Trestného poriadku, ako v podanom dovolaní (z formálneho hľadiska) pôvodne nesprávne uviedol obvinený. S poukazom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že obvineným uplatňovaný dovolací dôvod
1 písm. e) Trestného poriadku naplnený nebol. K dovolacím dôvodom
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku. Naostatok najvyšší súd bezprostredne s poukazom na opísané námietky obvineného dodáva, že v nadväznosti na ich takto formulovaný obsah obvinený odvíja dokonca aj nesprávnosť skutkových a právnych záverov, čo
obsahu podaného dovolania odôvodňuje
názoru obvineného zároveň aj prípustnosť podania dovolania s poukazom na naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku. Dotknuté vady obvinený odvodzuje práve od nedostatočne zisteného, resp. nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu, pričom pôvod takýchto pochybení opäť
argumentácie obvineného tkvie v totožnom nesprávnom procesnom postupe súdov. Pre prehľadnosť sa však najvyšší súd v tejto časti uznesenia bude zaoberať opodstatnenosťou podaného dovolania so zreteľom na argumentáciu obvineného zameranú na naplnenie dovolacích dôvodov
1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku. V nadväznosti na uvedené musí najvyšší súd obvineného v tejto súvislosti upozorniť na tú skutočnosť, že kumuláciu jednej a tej istej skutočnosti na odôvodnenie dvoch, resp. viacerých dovolacích dôvodov nemožno akceptovať. Inak povedané, ak obvinený z hľadiska právnej kvalifikácie označí určitý procesný postup OČTK alebo súdu ako chybný a podradí ho pod určitý dovolací dôvod nie je z právneho hľadiska ďalej možné, aby sa s odkazom na predchádzajúci už skôr namietaný procesný postup automaticky domáhal zároveň aj existencie iného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Tento princíp špeciality, teda prednosti konkrétneho zákonného ustanovenia platí aj v dovolacom konaní. Ak by totiž dovolací súd takto formulovanú argumentáciu obvineného prijal, nastal by tak právne neudržateľný a účel dovolacieho konania popierajúci právny stav, ktorý by bol v jednoznačnom rozpore aj s procesnými oprávneniami toho - ktorého dovolateľa tak, ako sú tieto koncipované v § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Na ilustráciu možno uviesť hypotetický príklad, keď by potom rozhodnutie súdu v nezákonnom zložení (dovolací dôvod
1 písm. b/ Trestného poriadku) zároveň odôvodňovalo i dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku a
1 písm. g) Trestného poriadku. Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom) a jeho zrkadlové znenie ,,rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom, nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (,,je založené na dôkazoch") tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Uvedené je okrem iného odrazom toho, že súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku). Naviac súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale v dôsledku zákonnej koncentrácie ich navrhli po lehote uvedenej v § 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku, alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, teda že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom, nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Nevykonanie (svojvoľné), pre spravodlivé rozhodnutie dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom
1 písm. c) Trestného poriadku. Do práva na spravodlivý proces totiž v žiadnom prípade nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). Súd rovnako nie je povinný vyhovieť návrhom strán na doplnenie dokazovania, lebo v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku a § 2 ods. 11 Trestného poriadku má v rámci rozsahu vlastnej úvahy možnosť zvoliť vhodné dôkazné prostriedky na spravodlivé rozhodnutie. Najvyšší súd môže síce obvinenému prisvedčiť v tom, že rozhodnutie súdu o odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania môže za istých okolností predstavovať porušenie práva na obhajobu. Stane sa tak však napríklad vtedy, ak súd nevysvetlí, resp. vôbec neodôvodní v uznesení o odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania
3 Trestného poriadku, (ktoré sa spravidla vyhlási a zaznamená do zápisnice o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí a písomne nevyhotovuje) zrozumiteľným, úplným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu. Len v takom prípade by bolo možné konštatovať porušenie práva na obhajobu obvineného tzv. arbitrárnym rozhodnutím súdu
3 Trestného poriadku. Pre záver o tom, či sa odvolací súd v kontexte trestnej veci obvineného dostatočne vysporiadal s jeho návrhom na doplnenie dokazovania, je v tejto súvislosti relevantný obsah odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu. Z uznesenia vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s tam obsiahnutými právnymi úvahami, pričom samotné znenie výroku uznesenia odvolacieho súdu, ako aj jeho odôvodnenie v podstate zodpovedalo návrhom obvineného na doplnenie dokazovania. O tom svedčí aj skutočnosť, že odvolací súd odkázal na skutkový stav zistený pred súdom prvého stupňa, pričom osobitne zvýraznil správnosť, podrobnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu, na podklade ktorého dospel následne aj odvolací súd k identickým záverom, ako súd prvého stupňa. Z obsahu uznesenia odvolacieho súdu je teda zrejmé, prečo nevyhovel návrhu obvineného na doplnenie dokazovania v ním označenom rozsahu. Napriek uvedenému musí najvyšší súd k postupu odvolacieho súdu pri odmietnutí návrhu na doplnenie dokazovania poznamenať, že pre budúcnosť sa ako vhodnejší a procesný úplne bezchybný bude javiť taký postup, keď odvolací súd formou uznesenia vyhláseného a tomu zodpovedajúcim spôsobom písomne zaprotokolovaného priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí vysloví, že dôkazný návrh strany trestného konania odmieta. Vo vzťahu k právu obvineného na obhajobu tak, ako je zakotvené v článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v článku 40 ods. 3 Listiny základných právd a slobôd i v článku 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru, a v neposlednom rade v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku možno vo všeobecnosti uviesť, že právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu, je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu, a zákonný postup pri reakcií orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom. V nadväznosti na už skôr uvedené najvyšší súd aj vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku konštatuje, že nevyhovenie požiadavke obvineného na ďalší postup súdu pri dokazovaní
jeho predstáv nepredstavuje negatívne ovplyvnenie práva obvineného na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) a práva na obhajobu (osobitne) tak, aby najvyšší súd mohol vysloviť naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku, a s ohľadom na vyššie uvedené ani
1 písm. g) Trestného poriadku. Napokon naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku nebolo v dovolaní ani vôbec vecne podložené; zamietnutie (arbitrárne) návrhov na doplnenie dokazovania totiž môže predstavovať len dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd uzatvára, že z postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale i súdov nižších stupňov počas celého doterajšieho trestného konania naviac žiadnym spôsobom nevyplýva, že by tieto neprejavili rešpekt k právam obvineného, najmä v súhrne k právu na spravodlivý proces a konanie uskutočňovali účelovo v jeho neprospech. Nakoľko najvyšší súd nezistil, že by konanie vedené voči obvinenému bolo uskutočňované v rozpore s pravidlami práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru, v tejto súvislosti konštatuje že v trestnom konaní (postupom orgánov činných v trestnom konaní či súdov) nedošlo k porušeniu procesných pravidiel dokazovania, resp. práva obvineného na obhajobu (napriek vyššie uvedenej vade skôr kozmetického charakteru). S poukazom na uvedené, súvisiacu argumentáciu obvineného obsiahnutú v podanom dovolaní aj v tejto časti ako nedôvodnú odmietol. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku: Úvodom najvyšší súd vo vzťahu ku skutkovej podstate dovolacieho dôvodu označeného obvineným pripomína, že v dovolacom konaní nie je dovolací súd oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (veta za bodkočiarkou § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku) - samozrejme vyjmúc takú procesnú situáciu, ak je osobou podávajúcou dovolanie minister spravodlivosti v rámci jeho dispozičnej právomoci zverenej § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Skutkový stav môže najvyšší súd zo skutkového hľadiska hodnotiť skutočne len pomerne izolovaným prístupom a to síce, či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené; teda či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Preto v dovolacom konaní na podklade mimoriadneho opravného prostriedku v zásade nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov - výnimkou je len už naposledy označené ustanovenie Trestného poriadku - nakoľko tieto predstavujú otázky upravené normami procesného práva, ktoré nie sú hmotnoprávnej povahy. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na citované, nemôže najvyšší súd teda ani ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie, nakoľko uvedená činnosť je zákonom zverenou doménou, ba priam privilégiom v konaní pred súdmi nižšej inštancie. Čo sa potom samotného obsahu dovolania podaného obvineným týka, nedá najvyššiemu súdu nepoznamenať (aj keď uvedené je napriek ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu žiaľ neustále pomerne procesne frekventovanou situáciou), že nosným motívom podaného dovolania je pokračovanie obvineného vo svojej obhajobnej argumentácii prezentovanej už v konaní tak pred súdom prvého stupňa, ako aj v podanom odvolaní. V tejto súvislosti obvinený spravidla opakuje (až na malé výnimky) námietky predložené v predchádzajúcom konaní a vôbec nereflektuje právnu konštrukciu ním uplatňovaného dôvodu dovolania. Inak povedané, z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že obvinený v ním podanom dovolaní prostredníctvom obhajcu evidentne nerozlišuje skutkové námietky od námietok právnych. Ako však už najvyšší súd zdôraznil vyššie, dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu určený k náprave v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení, a v zásade vôbec neslúži k revízii a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy nižších stupňov, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania (výnimkou je len už zmieňovaný dôvod dovolania dostupný iba pre ministra spravodlivosti). Pre materiálny obsah podaného dovolania je pritom bez významu použitie pojmu „právny záver", ak z materiálneho hľadiska obvinený napáda zjavne záver skutkový. Inak povedané, dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku je obvineným síce správne uplatňovaný z formálneho hľadiska, no s poukazom na vecný obsah argumentácie obvineného obsiahnutej v podanom dovolaní ide celkom zjavne výlučne o námietky skutkového charakteru, ktoré predstavujú z pohľadu daného dovolacieho konania neprípustné námietky. Najvyšší súd sumarizujúc konštatuje, že pokiaľ obvinený v podanom dovolaní neuvedie námietku právneho charakteru, nie je pri viazanosti uplatnenými vecnými námietkami (a nie dôvodmi dovolania
Trestného poriadku) nielen povinnosťou, ale ani možnosťou dovolacieho súdu sa následne akokoľvek vyjadrovať k otázke samotnej správnosti právnej kvalifikácie ustáleného konania. Ako už totiž bolo podrobne zdôraznené vyššie, skutková veta tak, ako bola ustálená zo strany súdov nižšieho stupňa, je pre dovolací súd (konajúci iba na podklade dovolaní obvinených) záväzná - v predmetnom mimoriadnom opravnom konaní už nemožno prehodnocovať ustálené skutkové závery, skúmať ich úplnosť, či správnosť. Na ústavne konformné vysporiadanie sa s námietkami obvineného takejto povahy potom plne postačuje strohé konštatovanie, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými (ale tiež právnymi) závermi súdu prvého stupňa, a tieto považoval za dostatočne preukázané vykonanými dôkazmi. Akákoľvek ďalšia argumentácia dovolacieho súdu je v konečnom dôsledku s poukazom na už doposiaľ uvedené zbytočná, keďže by išlo len o opätovné opakovanie už vyššie podrobne precizovaných právnych úvah. Pokiaľ teda obvinený opakovane poukazuje (tak ako už aj pred odvolacím súdom) na to, že existujú dôvodné pochybnosti o tom, že skutok vôbec spáchal, resp. zistený skutkový stav hodnotí inak, ako skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy, takýto argument nezodpovedá označenému dovolaciemu dôvodu). Ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými (ale tiež právnymi) závermi súdu prvého stupňa, a tieto považoval za dostatočne preukázané vykonanými dôkazmi, nie je najvyšší súd oprávnený na ďalšie prehodnocovanie materiálnych dôvodov ustálených súdmi nižšieho stupňa a teda skúmať, či tieto ,,správne" vykonali, prípadne vyhodnotili určité dôkazné prostriedky a z nich získané poznatky slúžiace na ustálenie skutkového stavu v miere spoľahlivo postačujúcej pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. Dovolaciemu súdu neprislúcha už v tretej inštancii preskúmavať správnosť skutkových zistení a hodnotenie dôkazov súdmi nižšieho stupňa na podklade dovolania podaného obvineným. Pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie,
ktorého obvinený Bc. S. J. spáchal skutok tak, ako je podrobne opísané v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorého skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd. Povedané inými slovami, pre dovolací súd je podstatnou výlučne tá skutočnosť, že vo veci tvoriacej predmet dovolacieho prieskumu použitú právnu kvalifikáciu odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkových podstát označených trestných činov, a ktoré majú zároveň tomu zodpovedajúci odraz v právnej vete, čomu zodpovedá právny záver vyjadrený v posúdení skutku ako prečinu ublíženia na zdraví
1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
1 písm. a) Trestného zákona. Z uvedeného vyplýva, že ani skutková podstata dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku uplatňovaného obvineným v trestnej veci tvoriacej predmet dovolacieho prieskumu takisto nebola naplnená. Nakoľko teda najvyšší súd nezistil naplnenie žiadneho z dovolacích dôvodov uplatňovaných obvineným v podanom dovolaní rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.