1, ods. 2 Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
1, ods. 2 Tr. zák. na skutkovom základe, že: 1/ B.. M. B. ako sudca Okresného súdu Trebišov dňa
1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Tr. zák., prečinu nebezpečného vyhrážania
1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák., prečinu nedovolenej výroby omamných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 Tr. zák., trestného činu obmedzovania osobnej slobody
1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, trestného činu vydierania
1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a trestného činu útlaku
zák. účinného do
2 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. za to, aby v tomto konaní rozhodol v jeho prospech. Za to ho súd odsúdil
2 Tr. zák. v spojení s § 36 písm. j) Tr. zák. a § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov.
2 písm. a) Tr. zák. ho súd zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Tr. zák. mu súd uložil peňažný trest vo výmere 3 000 €.
3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov.
1, ods. 2 Tr. zák. mu súd uložil trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze výkonu funkcie sudcu vo výmere 7 rokov. Proti tomuto rozsudku podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor"), ako aj obvinený B.. M. B. odvolanie, o ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") rozsudkom z 21. marca 2018, sp. zn. 3 To 8/2017, rozhodol tak, že napadnutý rozsudok
1 písm. b), d), ods. 2 Tr. por. u obvineného B.. M. B. zrušil a rozhodujúc sám
3 Tr. por. obvineného na tom istom skutkovom základe uznal vinným za pokračovací zločin prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s pokračovacím prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a) Tr. zák. Za to ho súd odsúdil
2 Tr. zák. v spojení s § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm.
2 písm. a) Tr. zák. ho súd zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Tr. zák. mu súd uložil peňažný trest vo výmere 3 000 €.
3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov. Proti tomuto rozsudku podal obvinený B.. M. B.
1 písm. c),
1 písm. c) Tr. por. obvinený namietal, že špecializovaný súd v rozpore s § 247 ods. 1 Tr. por. nerešpektoval päťdňovú lehotu na prípravu na hlavné pojednávanie z
7 Tr. por. (a opätovným spojením s pôvodnou trestnou vecou) došlo k porušeniu jeho práv, keďže § 21 ods. 3 Tr. por. sa týka vecí, v ktorých boli podané viaceré obžaloby. Okrem toho, súd mu odňal možnosť vyjadriť sa k výpovedi obvineného E., hoci je zrejmé, že priznaním jeho viny bol zároveň vykonaný dôkaz aj voči obvinenému. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Tr. por. uviedol, že v dôsledku vyššie popísaných okolností (nedodržanie päťdňovej lehoty na prípravu) bola
4 Tr. por. nezákonne prečítaná jeho výpoveď z 19. mája 2015; pritom tak prvostupňový, ako aj odvolací súd jeho odsúdenie založili aj na tomto dôkaze. V ďalšom namietal, že návrhy, ako aj samotné príkazy na odpočúvanie a na vyhotovenie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov nie sú odôvodnené podozrením z konkrétnej trestnej činnosti. Formulácia, že v senáte má veľa oslobodzujúcich rozhodnutí, resp. že sa stýka s ľuďmi z kriminálneho prostredia nie je postačujúca; nekonkrétny je aj dôvod, že za úplatok mal prepustiť P. Y., napokon, žiadny taký skutok ani nebol predmetom konania. V ďalšom namietal porušenie § 114 ods. 3 Tr. por. a § 115 ods. 3 Tr. por., pojednávajúcich o čase, v ktorom bude vykonávané používanie ITP, ako aj to, že príkazy neboli oboznámené na hlavnom pojednávaní, hoci ich vydanie je podmienkou zákonnosti a prípustnosti dôkazov. Namietal aj porušenie § 114 ods. 6 Tr. por. a § 115 ods. 6 Tr. por., keďže doslovné prepisy záznamov mali byť vyhotovené vo forme „voľného prekladu z východoslovenského nárečia". Zvukové i obrazovo-zvukové záznamy boli nejasné, nezrozumiteľné a neúplné, boli vyhotovené tak, aby dialógy vytvárali logický celok, hoci skutočný záznam tieto slová neobsahuje. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Tr. por. uviedol, že najvyšší súd pochybil, keď jeho konanie posúdil aj ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a) Tr. zák. Ako sudca svoju činnosť vykonával zákonným spôsobom, v skutku 1/ neobstojí jeho odôvodnenie, že konal pod vplyvom závislosti a sľúbeného úplatku, keďže loveckú dýku dostal až päť rokov po jeho rozhodnutí, teda pri schvaľovaní dohody z 10. augusta 2008 a následne vydanom rozsudku nemohol konať spôsobom odporujúcim zákonu, keďže v tej dobe nemal žiaden úplatok ani prisľúbený, ani ho neprijal; pri rozhodovaní o účasti obvineného Z. na amnestii prezidenta republiky nemohol konať inak. Aj pri skutku 2/ bolo jeho rozhodnutie správne a zákonné. Na podklade týchto skutočností obvinený B.. B. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Tr. por. vyslovil, že z dôvodov
1 písm. c),
2 Tr. por. napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a špecializovaného súdu zrušil a
1 Tr. por. špecializovanému súdu prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť. K podanému dovolaniu sa prokurátor nevyjadril. Dňa 12. novembra 2018 bol spisový materiál spolu s dovolaním obvineného B.. M. B. riadne predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") na rozhodnutie. Následne najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predbežne preskúmal dovolanie obvineného i predložený spisový materiál a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
por. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Tr. por. najvyšší súd upozorňuje, že lehota piatich pracovných dní stanovená v § 247 ods. 1 Tr. por. nie je samoúčelná; predmetná lehota má dať procesným stranám (v tomto prípade obžalovanému, obhajcovi a prokurátorovi) možnosť náležite sa na kontradiktórne hlavné pojednávanie pripraviť a tiež vytvoriť dostatočný časový priestor, aby sa na ňom mohli zúčastniť. V tomto kontexte najvyšší súd upozorňuje, že hoci u obvineného namietaná lehota na prípravu hlavného pojednávania nariadeného na 13. a 14. septembra 2016 naozaj dodržaná nebola (pozn. o konaní pojednávania sa obvinený
vlastných slov dozvedel
mienky tunajšieho súdu obvinený v dostatočnom časovom predstihu (konkrétne od
ktorej sa o tejto skutočnosti súd oficiálne dozvedel až po vylúčení veci na samostatné konanie, považuje dovolací súd za účelovú, keďže už len zo skutočnosti, že na pojednávanie sa obvinený nedostavil bolo zjavné, že aj toto predvolanie cestou OO PZ Trebišov sa minulo účinkom; zv. 3, č. l. 794), dokonca po tom, ako sa sám obvinený B.. B. vo vzťahu k obvinenému E. vyjadril v tom zmysle, že ho videl „v nejakej ankete v českej televízii" (zv. 3, č. l. 782 - 784). Za týchto okolností, berúc tiež do úvahy, že účasť obvineného E. sa podarilo zabezpečiť až na základe dodatočne vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu (pozn. na podklade ktorého bol v Českej republike zadržaný a následne pre potreby tohto trestného stíhania vydaný na Slovensko; zv. PK-1T/26/2016, č. l. 40, 54, 58, 76), ani najvyšší súd nezistil v konaní špecializovaného súdu akékoľvek prejavy svojvôle, naopak, aj
jeho mienky zvolený postup mohol viesť k urýchleniu konania. Bez ohľadu na to, v namietanej okolnosti absentuje materiálny rozmer, keďže otázka ne/vydania uznesenia
1 Tr. por. u obvineného E. sa nijako bezprostredne nedotýka obvineného B.. B.. Nie je tiež pravdivé tvrdenie obvineného,
ktorého sa k výpovedi obvineného E. nemal možnosť vyjadriť, keďže po prijatí jeho vyhlásenia o vine
7 Tr. por. bola vec 11. januára 2016
3 Tr. por. opätovne spojená na spoločné konanie pod sp. zn. PK-1T/20/2016, v rámci ktorého sa vykonalo dokazovanie o účasti iných osôb na žalovanej trestnej činnosti (zv. PK-1T/26/2016, č. l. 93). V rámci tohto opätovne spojeného konania sa obvinený B.. B. mal možnosť k výpovedi obvineného E. vyjadriť, resp. ho konfrontovať, ktorú možnosť aj prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. Heleny Knopovej využil (pozn. osobne sa k výpovediam spoluobvinených pri svojej neskoršej výpovedi z 20. júna 2017 odmietol vyjadriť; zv. 3, č. l. 841, zv. 4, č. l. 988). Pokiaľ ide o námietku obvineného,
ktorej „priznaním viny (obvineného E.) bol zároveň vykonaný dôkaz aj voči nemu", najvyšší súd bez potreby ďalšieho vysvetľovania odkazuje na II. právnu vetu zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 5. apríla 2017, Tpj 11/2017 (R 15/2017), z ktorej vyplýva, že ak súd prijíma vyhlásenie obvineného
5, ods. 7 Tr. por. a následne rozhoduje o obžalobe proti inému obvinenému zo spáchania činu pokrytého skorším prijatím vyhlásenia o vine, vykonáva autonómne dokazovanie, bez akejkoľvek viazanosti skorším prijatím vyhlásenia o vine a nemôže pri rozhodovaní z takéhoto vyhlásenia vychádzať. K dovolaciemu dôvodu,
1 písm. g) Tr. por., ktorý mal byť naplnený tým, že v dôsledku nedodržania lehoty na prípravu (viď vyššie) bola
4 Tr. por. prečítaná výpoveď obvineného B.. B. z prípravného konania, najvyšší súd upozorňuje, že obvinený B.. B. 20. júna 2017 svoje rozhodnutie zmenil a ku skutkom, ktoré sa mu kládli za vinu napokon obsiahlo vypovedal. Treba pritom doplniť, že aj táto jeho výpoveď korešpondovala so skoršou - prečítanou výpoveďou z prípravného konania, v ktorej spáchanie žalovaných skutkov poprel (zv. 1, č. l. 111; zv. 4, č. l. 983). Nad rámec uvedeného dovolací súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nedodržaním lehoty na prípravu hlavného pojednávania (pozn. odvtedy prebehli štyri pojednávacie dni, na ktorých všetkých sa obvinený nezúčastnil a dal tiež súhlas s konaním v jeho neprítomnosti; zv. 3, č. l. 838, 860, 883, zv. 4, č. l. 931) a akýmkoľvek porušením práv na obhajobu. Ani s námietkami,
ktorých boli príkazy
1, ods. 2, ods. 3 Tr. por. a
1, ods. 2, ods. 3 Tr. por. odôvodnené len všeobecne a absolútne nekonkrétne sa najvyšší súd stotožniť nemohol. Naopak, vzhľadom na vtedajšiu procesnú situáciu (pozn. išlo o prvotnú fázu vyšetrovania) boli príkazy zo
ktorej pred súdom neboli oboznámené príkazy najvyšší súd upozorňuje, že súd vykonáva dokazovanie len o tých skutkových okolnostiach, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Tr. por.); samotné príkazy ale o žiadnej relevantnej okolnosti, tak ako ju definuje § 119 ods. 1 Tr. por. nesvedčia. Jediná okolnosť, ktorú je možné preskúmaním vydaných príkazov zistiť je tá, či príkazy a naň nadväzujúce odposluchy boli zákonné (a teda, či sú v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por. procesne použiteľné); táto okolnosť ale nemá skutkový charakter, z ktorého dôvodu tieto (príkazy, ako aj celá utajovaná časť) nemusia byť nevyhnutne oboznámené. Tomu napokon zodpovedá § 115 ods. 6 Tr. por. (príp. v spojení s § 114 ods. 6 Tr. por.), ktorý v súvislosti s vykonávaním dôkazov získaných použitím informačno-technických prostriedkov žiadnu takúto povinnosť (oboznámiť príkazy) neukladá. K námietke,
ktorej boli prepisy v rozpore s § 115 ods. 6 Tr. por. vyhotovené „vo voľnom preklade z východoslovenského nárečia", najvyšší súd upozorňuje, že komunikácia v niektorom z dialektov slovenského jazyka nepredstavuje komunikáciu v cudzom jazyku, a preto ani záznam, ktorý takúto komunikáciu obsahuje nie je potrebné pretlmočiť/prekladať do slovenčiny (k tomu viď rozsudok najvyššieho súdu z 28. mája 2013, sp. zn. 2 Tdo 24/2013; R 97/2014). To samozrejme nebráni takému postupu súdu, ktorý pri skúmaní hodnovernosti takto vyhotoveného „voľného prekladu" vykoná úkony smerujúce k odstráneniu vzniknutých pochybností (napr. vypočuje dialektológa, príp. etnológa k významu niektorých častí záznamov, resp. špecifických výrazov). Bez ohľadu na to, najvyšší súd je toho názoru, že zo strany obhajoby ide len o formálnu námietku, keďže obvinený žiadnu konkrétnu časť komunikácie, ktorou by demonštroval nesúlad medzi záznamom a jeho prepisom neuvádzal (pozn. hoci obvinený mal právo aj samostatne predložiť prepis záznamu; R 45/2018), len vo všeobecnosti skonštatoval, že „záznamy boli nejasné, nezrozumiteľné a neúplné, resp. boli vyhotovené tak, aby dialógy vytvárali logický celok, hoci skutočný záznam tieto slová neobsahuje". Na podklade týchto skutočností najvyšší súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia neboli založené na dôkazoch, ktoré by boli nezákonne vykonané. K dovolaciemu dôvodu,
1 písm. i) Tr. por. súd uvádza, že aj
jeho mienky čiastkový útok pod bodom 1) nemal byť právne kvalifikovaný aj ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a) Tr. zák. V tomto smere súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 10. júna 2019, Tpj 28/2019 (R 16/2019) (pozn. ktoré derogovalo II. právnu vetu judikátu najvyššieho súdu R 60/2008), v ktorom najvyšší súd jasne odlíšil konanie a následky spojené s trestným činom prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák. a trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm.
II. právnej vety stanoviska, ak verejný činiteľ prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok v súvislosti s výkonom svojej právomoci, pričom sa zároveň (navyše) nedopustí iným spôsobom (iným konaním) porušenia svojich funkčných povinností, je potrebné jeho konanie, resp. (len jeden) skutok kvalifikovať výlučne ako zločin prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák. Keďže zo skutku 1/ žiadne porušenie zákona v súvislosti s rozhodovaním v trestnej veci obžalovaného T. L. (či už pri schválení dohody o vine a treste z
zák. dopustiť nemohol. Ak obvinený v súvislosti s trestnou vecou obžalovaného L. (v tom čase Z.), prijal úplatok vo forme loveckej dýky a napriek tomu rozhodol v súlade so zákonom, potom právna kvalifikácia
zák. neprichádza do úvahy (pozn. v tomto smere nepostačuje len všeobecné porušenie § 2 ods. 2, § 30 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. pojednávajúcich o povinnostiach sudcu, ako na to poukazoval na najvyšší súd na s. 21 - 22). Iná je už ale situácia v prípade čiastkového útoku pod bodom 2/, z ktorého vyplýva, že obvinený B.. B. pôvodne - trestným rozkazom z 28. novembra 2012 uložil V. K. nepodmienečný trest odňatia slobody, aby následne po prisľúbení úplatku a „licitovaní" s advokátom JUDr. K., mu trest zmiernil tak, že mu uložil peňažný trest vo výmere 500 €. A hoci obvinený B.. B. argumentuje, že skôr uloženým trestným rozkazom nebol
3 Tr. por. viazaný, a teda aj tento bol zákonný, z popisu skutku jednoznačne vyplýva, že pri rozsudku zo 14. februára 2013 obvinený v postavení sudcu okresného súdu nevychádzal zo skutkového a právneho stavu, ale postupoval účelovo tak, aby vyhovel požiadavkám JUDr. K.. Za týchto okolností v žiadnom prípade nemožno skonštatovať, že by ním vydané rozhodnutie bolo zákonné (pozn. identický záver by sa v prípade dokonania vzťahoval aj na čiastkový útok pod bodom 3/, kde mal obvinený vydať rozhodnutie „v prospech obžalovaného E."). Vyššie popísané pochybenie však nebolo spôsobilé naplniť označený dovolací dôvod, keďže v zmysle § 371 ods. 5 Tr. por. zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného. Na jeho postavenie nemá žiadny zásadne pozitívny vplyv to, či bude uznaný vinným zo zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm.
1 písm. c),
c) Tr. por. odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.