C., C. Š., H. L. a A. G. proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
c) Trestného poriadku sa dovolania obvinených H. C., C. Š., H. L. a A. G. odmietajú. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „ŠTS“) z
zák.“) (skutok uvedený v bode I. prvostupňového rozsudku) a obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. d), ods. 4 písm. b) Tr. zák. (skutok uvedený v bode II. - 9a prvostupňového rozsudku), za čo mu bol uložený
4 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 1, ods. 2, § 36 písm. j) a § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov so zaradením
3 písm. b) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia,
1, § 78 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad vo výmere 3 rokov a
3 Tr. zák. v znení účinnom od 1. septembra 2011 trest prepadnutia majetku, ktorého vlastníkom sa
2 Tr. zák. stal štát; - obvinený H. C.
c) Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“) oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 7. mája 2013, č. k. VII/1 Gv 221/11-885, pre skutok v bode 4 obžalobou právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku
1, ods. 5 písm. c) Tr. zák. a skutok v bode 16 obžalobou právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku
1, ods. 3 písm. a), ods. 5 písm. c) Tr. zák.; - obvinený C. Š.V. uznaný za vinného zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
zák. (skutok uvedený v bode I. prvostupňového rozsudku), z obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
1 písm. a), ods. 3 písm. b), ods. 4 písm.
1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. (skutok uvedený v bode II. - 6a, 6b, 6c prvostupňového rozsudku), zločinu poškodzovania cudzej veci
2 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. (skutok uvedený v bode II. - 7 prvostupňového rozsudku), zločinu poškodzovania cudzej veci
1, ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 4 písm.
1, ods. 3 písm. d), ods. 5 písm.
5 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 1, ods. 2, § 42 ods. 1, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov so zaradením
3 písm. b) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia,
1, § 78 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad vo výmere 3 rokov a
3 Tr. zák. v znení účinnom od 1. septembra 2011 trest prepadnutia majetku, ktorého vlastníkom sa
2 Tr. zák. stal štát,
2 Tr. zák. zrušený výrok o treste rozsudku Okresného súdu Trnava zo
1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. v štádiu pokusu
1 Tr. zák. formou spolupáchateľstva
zák. bol obvinenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov nepodmienečne a výrok o upustení od uloženia súhrnného trestu trestného rozkazu Okresného súdu Trnava z
1 Tr. por. obvinený spolu s ďalšími 2 spoluobvinenými zaviazaný spoločne a nerozdielne nahradiť poškodeným manželom H. V. a Ľ. V. škodu vo výške 1889,99 eur, súkromnému podnikateľovi K. V. - K. škodu vo výške 4043,28 eur, poisťovni D. R., a. s. škodu vo výške 3170,49 eur, poisťovni W., a. s. škodu vo výške 26433 eur,
1 Tr. por. obvinený spolu s ďalším spoluobvineným zaviazaný spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému K. H. škodu vo výške 50 eur, poisťovni F., a. s. škodu vo výške 7762,66 eur,
1 Tr. por. obvinený spolu s ďalším spoluobvineným zaviazaný spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému O. F. škodu vo výške 5064 eur; - obvinený H. L. uznaný za vinného zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
zák. (skutok uvedený v bode I. prvostupňového rozsudku) a obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. b), písm. c), písm. d), ods. 4 písm. b) Tr. zák. (skutok uvedený v bode II. - 9b prvostupňového rozsudku), za čo mu bol uložený
4 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 1, ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov so zaradením
3 písm. b) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia,
1, § 78 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad vo výmere 3 rokov a
3 Tr. zák. v znení účinnom od 1. septembra 2011 trest prepadnutia majetku, ktorého vlastníkom sa
2 Tr. zák. stal štát; - obvinený H. L.
c) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 7. mája 2013, č. k. VII/1 Gv 221/11-885, pre skutok v bode 4 obžalobou právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku
1, ods. 5 písm. c) Tr. zák.; - obvinený A. G. uznaný za vinného zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
zák. (skutok uvedený v bode I. prvostupňového rozsudku), zločinu poškodzovania cudzej veci
1, ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 4 písm.
1, ods. 3 písm. a), písm. d), ods. 5 písm.
1 písm. a), ods. 2 písm.
zák. (skutok uvedený v bode II. - 1 druhostupňového rozsudku), obzvlášť závažného zločinu vydierania
1, ods. 4 písm. c) Tr. zák. (skutok uvedený v bode II. - 2 druhostupňového rozsudku), obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 4 písm. b) Tr. zák. (skutok uvedený v bode II. - 5 prvostupňového rozsudku) a obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
1 písm. a), ods. 3 písm. b), ods. 4 písm.
1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. (skutok uvedený v bode II. - 6a prvostupňového rozsudku), za čo mu bol uložený
5 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 1, ods. 2, § 42 ods. 1, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov so zaradením
3 písm. b) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia,
1, § 78 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad vo výmere 3 rokov a
3 Tr. zák. v znení účinnom od 1. septembra 2011 trest prepadnutia majetku, ktorého vlastníkom sa
2 Tr. zák. stal štát,
2 Tr. zák. zrušený výrok o treste rozsudku Okresného súdu Trnava zo
1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. v štádiu pokusu
1 Tr. zák. formou spolupáchateľstva
zák. bol obvinenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov nepodmienečne, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad,
1 Tr. por. obvinený spolu s ďalšími 2 spoluobvinenými zaviazaný spoločne a nerozdielne nahradiť poškodeným manželom H.K. V. a Ľ. V. škodu vo výške 1889,99 eur, súkromnému podnikateľovi K. V. - K. škodu vo výške 4043,28 eur, poisťovni D. R., a. s. škodu vo výške 3170,49 eur, poisťovni W., a. s. škodu vo výške 26433 eur; - obvinený A. G.
a) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 7. mája 2013, č. k. VII/1 Gv 221/11-885, pre skutok v bode 2 obžalobou právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vydierania
1, ods. 2. písm. c), ods. 4 písm.
5 Tr. zák. do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia,
2, ods. 3 Tr. zák. trest prepadnutia majetku, ktorého vlastníkom sa
2 Tr. zák. stal štát a
1, § 78 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad vo výmere 2 rokov.
2 Tr. zák. bol súčasne vyššie uvedeným rozsudkom zrušený výrok o treste rozsudku ŠTS z
zák. a obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. d), ods. 4 písm. b) Tr. zák. bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. *** Pokiaľ ide o dovolaniami napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 26. novembra 2014, sp. zn. 2 To 9/2014, tento bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 29/2018 ako „podkladový“ pre nasledovné, trestnoprávnym kolégiom najvyššieho súdu prijaté, právne vety: Konanie páchateľa zodpovedajúce vo vzťahu ku zločineckej skupine (§ 129 ods. 4 Tr. zák.) zákonným znakom „je jej členom, je pre ňu činný alebo ju podporuje“ v zmysle § 296, § 129 ods. 6 a 7 Tr. zák. nezahŕňa samotné spáchanie trestného činu členom zločineckej skupiny v rámci jej činnosti, alebo takého činu spoločne s členom zločineckej skupiny. V naposledy uvedenom prípade ide teda o viacčinný súbeh zločinu
zák. a iného trestného činu. Trestnoprávnou podstatou „členstva v zločineckej skupine“ je zaradenie sa do organizačnej štruktúry takej skupiny, nie páchanie trestnej činnosti v rámci činnosti skupiny jej členmi. Trestnoprávnou podstatou „činnosti pre zločineckú skupinu“ a „podporovania zločineckej skupiny“ je iné súčinnostné konanie páchateľa pre skupinu, popísané v § 129 ods. 6 a 7 Tr. zák., než páchanie trestnej činnosti spoločne s členom zločineckej skupiny. Jednotlivé vyššie charakterizované formy konania páchateľa uvedené v § 296 Tr. zák. nie sú súčasťou prípravy na zločin alebo obzvlášť závažný zločin (§ 13 Tr. zák.), ktorý má byť alebo bol spáchaný členom zločineckej skupiny (osobou činnou pre skupinu alebo jej podporovateľom), nakoľko ustanovenie § 296 Tr. zák. má v tomto smere povahu lex specialis, ktorá sa premieta aj do skutkovej oddelenosti. Pokiaľ je súčasťou skutkových zistení pri čine kvalifikovanom
zák. rámcový popis trestnej činnosti zločineckej skupiny, odkaz na takú trestnú činnosť (uvedenú v inom bode dotknutého rozhodnutia), alebo uvedenie okolností nasvedčujúcich páchaniu trestnej činnosti, na ktorú je skupina zameraná, ide o vymedzenie účelu založenia a okolností činnosti zločineckej skupiny, nie o priamy skutkový popis konania páchateľa, ktoré je trestné
naposledy označeného ustanovenia. Ak páchateľ spáchal ďalší, viacčinne sa zbiehajúci trestný čin „ako člen nebezpečného zoskupenia“, teda zločineckej skupiny [§ 141 písm. a) Tr. zák.], táto okolnosť je pri dotknutom čine okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, a teda musí byť aj skutkovo podložená. Ide o kvalifikačný znak odrážajúci skutkovo odlišný kontext predmetnej okolnosti (jednak „je členom“ v zmysle § 296 Tr. zák., resp. oproti tomu „spáchal trestný čin ako člen“), ktorý je použitý vo vzťahu k inému skutku, teda inému konaniu páchateľa, než ktoré je kvalifikované
zák. To vylučuje skutkovú, a v nadväznosti na to, aj právnu duplicitu (jej neprípustnosť je odvodená od ustanovenia § 38 ods. 1 Tr. zák.). Znak „ako člen nebezpečného zoskupenia“ nemožno použiť ako okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby v prípade, ak páchateľ spáchal zločin
zák. v inej forme, než je členstvo v zločineckej skupine (činnosť pre takú skupinu alebo jej podpora). *** Dňa 29. marca 2018 boli najvyššiemu súdu predložené dovolania obvinených H. C., C. Š., H. L. a A. G. (prvostupňovému súdu podané 21. novembra 2017 - obvinený C., 22. novembra 2017 - obvinený Š., 24. novembra 2017 - obvinený L. a 28. novembra 2017 - obvinený G.), spísané prostredníctvom nimi zvolených obhajcov a smerujúce voči naposledy zmieňovanému druhostupňovému rozsudku, v spojení s jemu predchádzajúcim prvostupňovým rozsudkom. Ako dovolacie dôvody obvinení v podaných dovolaniach zhodne [s výnimkou obvineného A. G., ktorý neuplatnil dôvod uvedený pod písm. g)] označili dôvody uvedené pod písm.
ktorého v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku). Čo sa týka potom konkrétne jednotlivých dovolacích námietok (ktorými dovolatelia odôvodňujú naplnenie uplatnených dovolacích dôvodov), tak tieto dovolací súd uvádza nižšie, kde sa s nimi súčasne i podrobne vysporiadava. Na danom mieste treba zároveň poznamenať, že dovolaciemu súdu bolo v priebehu dovolacieho konania doručených aj viacero písomných podaní spísaných samotnými obvinenými A. G. a C. Š., s ktorým sa tento, uplatňujúc materiálny prístup k ochrane práv dovolateľov, taktiež riadne oboznámil (napriek tomu, že ich v podstate nie je možné považovať za doplnenia dovolania, keďže neboli podané v súlade s § 373 ods. 1 Tr. por. „prostredníctvom obhajcu“). Z ich obsahu je však zrejmé, že obvinení tu v podstate v žiadnom relevantnom smere (vecne) nerozširujú obhajcami spísané dovolania, keď ako doplňujúcu možno označiť iba ich argumentáciu buď týkajúcu sa z pohľadu daného dovolacieho konania irelevantných skutkových otázok, resp. potom tiež argumentáciu uplatnenú „po lehote“ (v zmysle záverov R 96/2018 sa dovolací súd nezaoberá námietkami uplatnenými po uplynutí lehoty na podanie dovolania uvedenej v § 370 ods. 1 Tr. poriadku - uvedené konštatovanie sa pritom netýka iba ďalšej rozširujúcej, resp. upresňujúcej argumentácie k včas a riadne uplatneným dovolacím námietkam). K tomu treba poznamenať, že v prípade A. G. lehota na účinné uplatnenie dovolacích námietok uplynula 1. apríla 2018, kým v prípade C. Š. už 23. marca 2018 (všetky vlastné podania oboch menovaných boli pritom súdu doručené neskôr, t. j. až po uvedených dátumoch). Taktiež treba uviesť, že materiálny prístup rovnako dovolací súd uplatnil i v súvislosti s vyjadreniami dovolateľa A. G. k iným podaným dovolaniam. *** Dovolací súd považuje za potrebné ďalej zdôrazniť, že v priebehu dovolacieho konania mu boli doručené i návrhy obvinených H. C. (podanie z 22. augusta 2018), C. Š. (podanie z 9. augusta 2018) a A. G. (podanie zo 7. augusta 2018) na odňatie veci najvyššieho súdu a jej prikázanie inému súdu, založené na tzv. generálnej námietke zaujatosti (smerujúcej voči všetkým sudcom najvyššieho súdu), o ktorých tento v zmysle ustanovenia § 32 ods. 6 Tr. por. nekonal. Ak ide o samotný obsah dovolaciemu súdu predložených návrhov
por. (podania obvinených sú pritom zhodne označené ako „Námietka zaujatosti a návrh na odňatie a prikázanie veci“), v týchto konkrétne vyššie menovaní obvinení zhodne namietali, že tesne pred jeho podaním sa dozvedeli, že v Zbierke č. 3/2018 bolo pod č. 29 publikované nimi napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
ich názoru bolo takýmto zverejnením porušené ich právo na spravodlivý súdny proces, ako i právna istota a došlo tým zároveň k prejudikovaniu rozhodnutia o ich mimoriadnom opravnom prostriedku. Poukázali v tejto súvislosti na ustanovenie § 31 Tr. por., ako i jeho výklad - predovšetkým pokiaľ ide o výklad pojmu subjektívna a objektívna nestrannosť. Tiež zdôraznili, že sudcovia sa majú zdržať takých verejných vyhlásení o očakávanom rozhodnutí vo veci, v ktorej súd koná alebo bude konať, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti súdneho konania a rozhodnutia. Záverom uviedli, že nakoľko rozhodovanie na najvyššom súde po vydaní dotknutého (dovolaniami napadnutého) rozhodnutia v Zbierke sa nejaví byť objektívne, navrhujú, aby boli všetci sudcovia tohto súdu vylúčení z rozhodovania o ich mimoriadnom opravnom prostriedku a aby bola ich vec v zmysle § 23 Tr. por. odňatá najvyššiemu súdu a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa (len na okraj možno poznamenať, že z podania C. Š. vyplýva, že tento namieta z vyššie uvedeného dôvodu „iba“ sudcov trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, avšak rovnako navrhuje postup
por.) Na odôvodnenie postupu dovolacieho súdu treba potom v prvom rade uviesť, že ak sa v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. nekoná o námietke zaujatosti (o. i.) z toho dôvodu, že táto je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch
, tak potom sa nekoná ani o návrhu na odňatie veci, založenom len na takejto (tzv. generálnej) námietke zaujatosti, a to s použitím argumentu od menšieho k väčšiemu (a minori ad maius). Navyše ale zároveň tiež platí, že samotný inštitút odňatia veci
por. je vo vzťahu k najvyššiemu súdu fakticky nepoužiteľný, ako na to napokon už aj bolo poukazované v jeho skoršej rozhodovacej činnosti (viď napr. uznesenie z
1 Tr. por. z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený. Aplikácia predmetného ustanovenia v prípade, ak o veci má rozhodovať najvyšší súd, nie je možná, nakoľko ustanovením § 23 Tr. por. sa možno domáhať len zmeny miestnej (a nie vecnej či funkčnej) príslušnosti. Najvyšší súd ako vrcholný orgán výkonu (všeobecného) súdnictva však nemá v tomto smere „alternujúci súd“, pričom zároveň v rámci hierarchie súdov v Slovenskej republike ani neexistuje súd, ktorý by o návrhu na odňatie veci najvyššiemu súdu a jej prikázanie inému (tiež neexistujúcemu) súdu bol oprávnený rozhodovať. Pokiaľ ide o bližšie vecné zdôvodnenie postupu
6 Tr. por., v súlade s ktorým sa o. i. nekoná o námietke zaujatosti strany založenej na iných, než zákonom (v § 31) predvídaných dôvodoch, k tomu potom dovolací súd predovšetkým uvádza, že samotné hlasovanie sudcov najvyššieho súdu na zasadnutí kolégia, resp. pléna o určitej právno-aplikačnej (v posudzovanej veci presnejšie právno-kvalifikačnej) otázke nie je dôvodom na ich vylúčenie, a to či už vo veci, v ktorej bol po jej právoplatnom skončení podaný mimoriadny opravný prostriedok (ako je tomu v danom prípade), alebo aj prípadne v inej veci, ktorej sa zovšeobecňujúce závery prijaté na príslušnom zasadnutí bezprostredne dotýkajú. Ak by platil opak, potom by logicky museli byť vylúčení aj sudcovia, ktorí (by) vyslovili v nejakej veci právny názor na určitú právno-aplikačnú otázku z rozhodovania v iných veciach, v ktorých by sa riešila (druhovo) tá istá otázka. Takéto vylúčenie (tzv. „druhovú diskvalifikáciu“) však zákon nepredpokladá (viď k tomu obdobne i uznesenie najvyššieho súdu z 22. februára 2018, sp. zn. 2 TdoV 1/2018). „Judikovanie“, resp. teda zovšeobecňovanie na úrovni najvyššieho súdu, ktorý jediný je k takejto činnosti v rámci systému všeobecného súdnictva zo zákona oprávnený, nemožno stotožňovať so samotným rozhodovaním na súde, keď z hlasovania na zasadnutí kolégia či pléna nie sú vylúčení ani sudcovia, ktorí dotknutú vec predtým riešili (boli akokoľvek účastní v procese jej rozhodovania). Naviac tiež platí, že pre najvyšší súd neexistuje žiadne zákonné obmedzenie pri „zovšeobecňovaní“ v tom zmysle, že by mal tento počkať na prípadné podanie mimoriadneho opravného prostriedku (rozhodnutie o ňom) v dotknutej veci, keď si treba uvedomiť, že napr. podanie návrhu na povolenie obnovy konanie nie je ani žiadnym spôsobom časovo limitované. S ohľadom na vyššie uvedené zdôvodnenie dotknutých návrhov (
por.) nedá napokon záverom (len na okraj) dovolaciemu súdu neuviesť na správnu mieru i tú skutočnosť, že obvinenými uvádzaná povinnosť zdržať sa verejného vyslovovania názorov sa týka len vecí, ktoré neboli právoplatne skončené. *** K podaným dovolaniam (resp. tiež ich neskorším doplneniam) sa písomne vyjadril tak prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ako aj iní spoluobvinení, ktorým ale nebolo potrebné zo strany prvostupňového súdu doručovať v zmysle § 376 Tr. por. rovnopisy dovolaní na vyjadrenie, keďže ich nemožno považovať za „strany, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté“ (k tomu viď bližšie uznesenie najvyššieho súdu z 29. júla 2019, sp. zn. 1 TdoV 4/2019). Pokiaľ ide o vyjadrenie prokurátora, tento v prvom rade zdôraznil, že „ŠTS sa pri rozhodovaní o vine a treste u všetkých obvinených dôsledne riadil príslušnými ustanoveniami Trestného zákona, ako i Trestného poriadku a rozhodol na základe riadne zisteného skutkového stavu, pričom vo všetkých prípadoch, kde mal súd pochybnosti o zavinení obvinených a nestotožnil sa s obžalobou, pokiaľ išlo o skutkové zistenia z prípravného konania, buď primerane upravil skutky a právnu kvalifikáciu konania obvinených alebo obvinených spod obžaloby oslobodil úplne. Vo vzťahu k dovolateľom vykonal rozsiahle dokazovanie a ich vinu ustálil na základe výsledkov vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní.“ Následne sa tiež pomerne podrobným spôsobom vyjadril k jednotlivým v dovolaniach namietaným skutočnostiam (niektoré z jeho vyjadrení budú pritom reflektované nižšie, v rámci samotného vysporiadania sa s jednotlivými námietkami) s tým, že má za to, že ani najvyšší súd ako súd odvolací sa nedopustil žiadneho pochybenia. Preto záverom navrhol dovolania obvinených H. C., C. Š., H. L. a A. G.
1) Tr. por., a preto podané dovolania
c) Tr. por. odmietol. Úvodom je nutné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších. Tie sú ako dovolacie dôvody výslovne uvedené v § 371 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi ustanovenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Rešpektovanie takéhoto striktného zákonného obmedzenia (dovolacieho prieskumu) súdom je potom vecou aplikácie jedného zo základných ústavných ustanovení - čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (v súlade s ktorým štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon). Uvedené obmedzenie platí aj pre tzv. skutkový prieskum, ako bude uvedené ďalej. Ak pritom všetci štyria obvinení zhodne poukazujú v nimi podaných dovolaniach o. i. na „dôvod“ uvedený v § 374 ods. 3 Tr. por., tak k tomu je potom potrebné zdôrazniť, že predmetné ustanovenie nemožno uplatňovať ako samostatný dôvod dovolania. Toto totiž len v nadväznosti na § 369 Tr. por. a § 372 ods. 1 Tr. por. vyjadruje okolnosť, že aj keď sa z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por. dovolaním napáda vždy rozhodnutie súdu druhého stupňa (okrem dovolania podaného ministrom spravodlivosti), možno dovolaním namietať aj chyby konania súdu prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Ak teda dovolateľ namieta chybu konania na súde prvého stupňa, musí táto chyba zodpovedať niektorému z dôvodov dovolania uvedenému v § 371 ods. 1 Tr. por. a takto musí byť aj v dovolaní označená - viď § 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por. (R 47/2014 - I.). Vo všeobecnosti je nutné rovnako podotknúť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por., sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. Teda zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por. (viď k tomu bližšie R 120/2012). V súvislosti s do úvahy prichádzajúcimi dôvodmi dovolania [konkrétne dôvodmi uvedenými v § 371 ods. 1 písm. c), písm.
1 písm. i/ Tr. por.] je aj okolnosť, že pre konštatovanie naplnenia niektorého z nich je nevyhnutné, aby zistené porušenie zákona dosahovalo určitú intenzitu. Pokiaľ ide o dôvod dovolania
1 písm. i) Tr. por., tento nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného (§ 371 ods. 5 Tr. por.). Dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por. zakladá len zásadné porušenie práva na obhajobu (a teda nie akékoľvek), pod ktorým možno rozumieť stav, ak došlo v trestnom konaní k pochybeniu, ktoré malo, resp. mohlo mať vplyv na konečný výsledok konania. Podobne v prípade dôvodu
1 písm. g) Tr. por. sa vyžaduje, aby zistené porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedalo porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z čoho potom logicky vyplýva, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak mal (má) negatívny materiálny dopad na práva obvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje. Pre vzájomný vzťah dôvodov dovolania
1 písm.
1 písm.
1 písm. c) Tr. por. Napokon všeobecne k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Tr. por. treba uviesť, že v rámci posudzovania existencie tohto súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pod nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napr. nedostatočné posúdenie okolností vyvolávajúcich premlčanie trestného stíhania (§ 87 Tr. zák.), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu, spoločného trestu alebo ďalšieho trestu (§ 41 až § 43 Tr. zák.) a pod., i ukladania trestu
2 Tr. zák. Toto ustanovenie sa vzťahuje aj na nesprávne použitie iných právnych predpisov než Trestného zákona, napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona o konkurze a reštrukturalizácii a pod., pokiaľ tieto majú priamy vzťah k právnej kvalifikácii skutku (riešenie predbežných otázok). Potrebné je zdôrazniť predovšetkým to, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii predmetného dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, resp. presnejšie skutkovými závermi, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a ktoré sú vyjadrené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku (jeho skutkovej vete). Dôvodom dovolania teda nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia - čo je zrejmé už zo samotnej dikcie § 371 ods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou Tr. por., v zmysle ktorej dovolací súd skutok ustálený súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať (to neplatí len pre posúdenie dôvodnosti dovolanie ministra spravodlivosti podané
3 Tr. por.). Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému v pôvodnom konaní, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môžu obvinení v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, či hodnoteniu jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov - ich posudzovanie je dominanciou konania odvolacieho. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. *** Pokiaľ ide o námietky uplatnené v podaných dovolaniach, tak tieto sú v prevažnom rozsahu zhodné u všetkých štyroch obvinených, ako to bude zrejmé z nižšie uvedeného. Tomu bude zodpovedať i spôsob ich sumarizácie a zároveň následná „reakcia“ na ne zo strany dovolacieho súdu, keď ale treba hneď zároveň k tomu uviesť, že z dôvodu takéhoto uplatnenia rovnakých námietok zo strany viacerých obvinených sa bude javiť v prípade niektorých námietok ako zbytočné konštatovanie nesplnenia tzv. „predchádzajúcej výtky“ (podmienka uvedená v § 371 ods. 4 Tr. por. pre niektoré dovolacie dôvody) zo strany konkrétnych dovolateľov, keďže vlastne odpoveď dostanú aj tak - povinnosť dovolacieho súdu zaoberať sa vecnou opodstatnenosťou tejto námietky bola totiž daná splnením predmetnej zákonnej podmienky v pôvodom konaní zo strany iného dovolateľa. Niekedy sa pritom dovolací súd vyjadril vecne k samostatne uplatnenej námietke konkrétnym obvineným i napriek nesplneniu podmienky jej predchádzajúceho vytýkania ním samotným, a teda aj nad rozsah svojej povinnosti (t. j. len ako obiter dictum). Už na danom mieste treba uviesť, že pomerne rozsiahlo obvinení v podaných dovolaniach argumentujú v tom smere, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne, nepreskúmateľné, keď toto sa údajne nedostatočne vysporiadava s ich odvolacími námietkami, pričom na niektoré ani nemá reagovať vôbec. K uvedenému sa primárne žiada zo strany dovolacieho súdu uviesť, že námietka smerujúca voči samotnému odôvodneniu rozhodnutia nie je v dovolacom konaní s poukazom na § 371 ods. 7 Tr. por. relevantná. Sekundárne (subsidiárne) následne možno potom dodať, že odôvodnenia rozhodnutí vydaných vo veci treba vnímať v súhrne, z čoho o. i. vyplýva, že v prípade, ak sa súd vyššieho stupňa stotožňuje v plnom rozsahu s príslušnou časťou odôvodnenia súdu nižšieho stupňa, je akceptovateľné, aby na ňu len odkázal (bez toho, aby neúčelne opakoval tú istú argumentáciu). A napokon, ako to aj opakovane dáva do pozornosti Ústavný súd Slovenskej republiky v kontexte námietok obdobného typu, nie je nevyhnutné dať podrobnú odpoveď na každú námietku, resp. tvrdenie obhajoby, ale naopak parametre ústavnosti spĺňa (už) také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva stručne a jasné odpovede na podstatné skutkové a právne otázky (uvedené platí samozrejme aj pre aktuálne konajúci dovolací súd). Tiež sa v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak sa obvinený nestotožňuje s názorom a záverom konajúcich súdov (ktorí „neuverili“ jeho obhajobe). Konkrétne vo vzťahu k napadnutému 132 - stranovému rozhodnutiu odvolacieho súdu nedá potom dovolaciemu súdu na margo dovolacích tvrdení neuviesť, že tak erudované, precízne a podrobné odôvodnenie je možné „napádať“ naozaj len zo strany nespokojných obvinených. Potvrdeným predmetného konštatovania budú aj pomerne časté citácie z neho, uvedené nižšie, v rámci vysporiadania sa s jednotlivými námietkami. Spôsob takéhoto vysporiadania sa s námietkami, uplatnenými už v odvolaní, zvolil dovolací súd potom tak z dôvodu už uvedeného precízneho a argumentačne úplne vyčerpávajúceho odôvodnenia, ako aj z dôvodu „vyvrátenia“ tvrdení dovolateľov o tzv. povrchnom odôvodnení zo strany odvolacieho súdu. Tiež možno uviesť, že dovolania majú obsahovo aj ďalšie spoločné črty, ktoré sa „prelínajú“ viacerými námietkami, a síce, že je v nich jednak často poukazované na výsledky iných trestných konaní, hodnotenie dôkazov v týchto konaniach a pod., a jednak i vo viacerých kontextoch dovolatelia upozorňujú na podozrenie z manipulácie. K tomu potom toľko, že predmetom prieskumu dovolacieho súdu nie sú tieto iné konania (ale „len“ napadnuté právoplatné rozhodnutie), hodnotenie dôkazov v každom konaní autonómne - na základe tam vykonaného dokazovania a pokiaľ ide o údajnú manipuláciu, pokiaľ nie je preukázaný opak, platí, že k nej nedošlo. Inými slovami (odvolacieho súdu), v užšom kontexte: „Samotné také tvrdenie nemôže postup štátneho orgánu spochybniť, jeho nelegálna činnosť by musela byť dokázaná, rovnako ako spáchanie trestného činu (i trestného činu spáchaného pri výkone právomoci verejného činiteľa). Inak platí prezumpcia správnosti takého postupu (rovnako, ako prezumpcia neviny v trestnom konaní).“ Rovnako sa potom žiada dovolaciemu súdu vo vzťahu k všetkým štyrom dovolaniam poznamenať i to, že z ich obsahu je zjavné, že dovolateľom je známa súvisiaca judikatúra dovolacieho súdu, keď na túto aj patrične odkazujú, avšak viaceré nimi predložené námietky napokon závery tejto zjavne „nereflektujú“, resp. sa v prípade niektorých námietok dovolatelia snažia tieto na ich prípad vylúčiť (s ich vlastným, nie však správnym odôvodnením). Obvinený C. Š. sa dokonca domáha v rámci svojho vlastnoručného písomného podania o doplnenie dokazovania jeho výsluchom (k skutku v bode II. - 11), aby dokázal, že v došlo v danom prípade k nesprávnej právnej kvalifikácii, keďže skutok spáchal ako exces a nie ako člen zločineckej skupiny. K tomu treba odkázať na už vyššie uvedené s tým zdôraznením, že dovolací súd vychádza z ustáleného skutku, pričom ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorého skutkové závery môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd. Napokon, in concreto, vo vzťahu k jednotlivým uplatneným námietkam (ktorých správna subsumpcia pod príslušný dôvod dovolania
1 Tr. por. je v zmysle záverov R 120/2012 „vecou“ dovolacieho súdu) uvádza potom dovolací súd nasledovné: § Ak ide o údajné porušenie práva na obhajobu, dovolatelia predovšetkým zhodne namietali postup ŠTS, ktorý na hlavnom pojednávaní konanom 15. apríla 2014 po skonštatovaní množstva obhajobou navrhnutých dôkazov (išlo najmä o navrhované svedecké výpovede) tieto bezdôvodne a v rozpore so zákonom odmietol vykonať. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že o porušení práva na obhajobu z uvedeného titulu by bolo možné hovoriť len vtedy, ak by konajúci súd nerozhodol o daných dôkazných návrhoch, resp. by žiadnym spôsobom ich odmietnutie nezdôvodnil (rozlišujúc v zmysle judikatúry zároveň medzi postupom súdu prvého stupňa a odvolacím súdom, ktorý už nové návrhy na doplnenie dokazovania formálne neodmieta, ale je povinný svoj postoj „iba“ zdôvodniť). Ak ide o posudzovaný prípad, postup prvostupňového súdu bol správny a v súlade s príslušným zákonným ustanovením aj následne patrične odôvodnený. ŠTS na hlavnom pojednávaní uznesením
3 Tr. por. odmietol dôkazné návrhy s tým, že tieto sa týkajú okolností nepodstatných pre rozhodnutie alebo okolností, ktoré je možné zistiť inými už skôr navrhnutými dôkazmi. V dotknutej zápisnici sa ďalej v rámci odôvodnenia zvoleného postupu tiež konštatuje, že ďalšie dôkazy sa nebudú vykonávať aj z toho dôvodu, že časť navrhnutých dôkazov považuje súd sa odporujúce čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky (upravujúci listové tajomstvo), časť už bola vykonaná a časť vo forme listín bola súdu predložená len vo forme neoverenej fotokópie, pričom súd má pochybnosti o pravosti a pravdivosti týchto listín. Odvolací súd sa pritom k návrhom na doplnenie dokazovania vyjadril na s. 122 a nasl. dovolaniami napadnutého rozhodnutia nasledovne: „Obžalovaní aj prokurátor uplatnili v priebehu súdneho konania pred súdom prvého stupňa dôkazné návrhy, z ktorých niektorým súd vyhovel, iným nevyhovel. Viaceré námietky potom smerujú k nevyhoveniu týmto dôkazným návrhom. K uvedenému je potrebné konštatovať nasledovné: ŠTS odmietol návrhy na doplnenie dokazovania v celom rozsahu návrhov, v ktorom týmto návrhom nebolo z jeho strany vyhovené, a to na hlavnom pojednávaní 15. apríla 2014 (vo vzťahu k obhajobe aj prokurátorovi). Urobil tak procesne konformným spôsobom
3 Tr. por. a uviedol aj dôvody takého rozhodnutia. Následne bolo dokazovanie vyhlásené za skončené
1 Tr. por. Táto otázka je ďalej už vecou skutkových úvah (prípadne úvah o procesnej prípustnosti dôkazov) a je povinnosťou súdu návrh na vykonanie dôkazov odmietnuť, ak má za to, že sú splnené zákonné dôvody na také rozhodnutie. Vecne, z hľadiska kritérií uvedených v § 272 ods. 3 Tr. por. (dôkaz sa týka okolnosti, ktorá pre rozhodnutie nie je podstatná alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými už skôr vykonanými dôkazmi) bolo vyššie uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa správne a oproti odvolacím námietkam sa s ním najvyšší súd stotožnil (niektorými konkrétnosťami vo vzťahu k návrhom na doplnenie dokazovania sa zaoberajú predchádzajúce časti tohto odôvodnenia pri konkrétnych otázkach). Návrhy na doplnenie dokazovania boli uvedené aj v podaných odvolaniach, aj keď sa do určitej miery prekrývajú s už skôr uplatnenými dôkaznými návrhmi. Dôkaznými návrhmi prokurátora sa zaoberalo toto odôvodnenie v jeho predchádzajúcom obsahu. Samostatné podania v tomto smere (návrhy na vykonanie dôkazov) adresovali odvolaciemu súdu obžalovaní C., C. a G..
rovnakých kritérií, ako je uvedené vyššie (§ 272 ods. 3 Tr. por.) nepovažoval odvolací súd tieto návrhy po ich preskúmaní za dôvodné, ktoré by mohli na záveroch ŠTS, alebo na záveroch najvyššieho súdu, ktorými výroky napadnutého rozsudku korigoval, niečo zmeniť. Niektoré z návrhov smerujú k dokazovaniu okolností, ktoré s trestnou činnosťou priamo nesúvisia, resp. nemajú na ňu vplyv a niektoré účelovo a nereálne spochybňujú dokazovaním nepochybne zistené okolnosti. Treba poukázať aj na ustanovenie § 240 ods. 3 Tr. por. a na oneskorené navrhovanie dôkazov, ktoré boli stranám známe už v čase doručenia výzvy na navrhovanie dôkazov, čím je daná možnosť odmietnutia takých dôkazov súdom. Najvyšší súd však dôkazné návrhy posúdil v celom rozsahu. Formálno-procesne už odvolací súd dôkazy navrhnuté v odvolacom konaní osobitným rozhodnutím na verejnom zasadnutí ani mimo tohto úkonu neodmieta, túto okolnosť len uvedie v odôvodnení svojho rozhodnutia (a teda ju týmto uvádza).“ Následne sa odvolací súd bližšie vyjadril k nedôvodnosti dôkazných návrhov predložených v rámci odvolacieho konania, keď záverom uzavrel, že „vo všetkých prípadoch ide o okolnosti nepodstatné pre rozhodnutie alebo o okolnosti, ktoré možno zistiť, resp. boli zistené inými, už skôr vykonanými dôkazmi, čo zodpovedá situácii uvedenej v § 272 ods. 3 Tr. por.“ Záverom k tejto námietke dovolací súd dodáva, že nie je porušením práva na obhajobu, ak sa obvinení nestotožňujú s rozsahom vo veci vykonaných dôkazov, resp. odôvodnením súdu pre nevykonanie ďalších dôkazov. To, ktoré a koľko dôkazov je potrebné vykonať na preukázanie záverov je plne v réžii súdov nižšieho stupňa, ktoré hodnotia dôkazy v zmysle zásady uvedenej v § 2 ods. 12 Tr. por. (zásada voľného hodnotenia dôkazov). Ide čisto o skutkovú otázku (pri rešpektovaní príslušných zákonných ustanovení), a teda mimo rozsahu prieskumu dovolacieho súdu. Dovolatelia ďalej zhodne v podaných dovolaniach upozorňovali na nezákonnosť (nedôvodnosť) procesného postupu pri výsluchu chráneného svedka Y. H. pred senátom ŠTS dňa
nich účelové, nepravdivé, rozporuplné, keď mala byť skúmaná motivácia k ich podaniu (resp. k samotnému priznaniu sa dotknutých) a v rámci dokazovania malo dôjsť k ich prevereniu. V celom súhrne uvedené dovolatelia označili za názorný prípad nezákonnej a selektívnej spravodlivosti, nerešpektovania ústavnej zásady rovnosti pred zákonom, prejav zneužitia právomoci prokurátora a súdnej moci. Všetky vyššie uvedené tvrdenia sú z pohľadu daného dovolacieho prieskumu irelevantné, a to buď (a zároveň prevažne) pre ich skutkovú povahu alebo pre iný dôvod, odôvodňujúci nemožnosť ich podradenia pod ktorýkoľvek do úvahy prichádzajúci dôvod dovolania. Dovolaciemu súdu je pritom jasné logické smerovanie námietok dovolateľov voči usvedčujúcim dôkazom, keď zmyslom je ich „vylúčiť“ z okruhu dôkazov (a to predovšetkým pokiaľ ide o „kľúčového“ svedka Y. H.). Avšak len prípadná námietka voči zákonnosti dôkazov by bola takou, ktorou by bol povinný sa dovolací súd z pohľadu prípadného naplnenia dôvodu dovolania
1 písm. g) Tr. por. vecne zaoberať. Námietky voči hodnoteniu dôkazov z pohľadu ich dôveryhodnosti (rovnako ako aj hodnotenie z pohľadu dôležitosti toho-ktorého dôkazu) sú totiž námietkami zjavného skutkového charakteru, rovnako ako i poukaz na nedostatky v dokazovaní, a to či už pokiaľ ide o údajné neodstránené rozpory vo výpovediach alebo údajné nevykonanie ďalších dôkazov („na preverenie“ už vykonaných). Z obsahu tak prvostupňového, ako i druhostupňového rozsudku je zrejmé, že oba súdy sa dôsledne danou otázkou zaoberali, keď odôvodnenie odvolacieho súdu je vnímané v rámci vysporiadavania sa s námietkami daného typu ako „podkladové“ (t. j. na tam uvedené súvisiace závery sa často odkazuje). Z pohľadu dovolacieho súdu je potom významná práve tá skutočnosť, že aj v prípade takýchto výpovedí (tzv. spolupracujúcich páchateľov) ide o zákonný dôkaz, tento je však potrebné podrobiť precíznemu hodnoteniu ich hodnovernosti (otázka stojaca už mimo rozsahu prieskumu dovolacieho súdu, ako bolo zdôraznené vyššie), a to tak s prihliadnutím na ostatné vo veci vykonané dôkazy, ako aj so zohľadnením ostatných dôležitých okolností. V podrobnostiach je možné opäť citovať z odôvodnenia odvolacieho rozsudku, ktorý sa namietanej otázke svedkov, ktorí boli zároveň páchateľmi dotknutej alebo súvisiacej trestnej činnosti a boli voči ním použité príslušné procesné postupy (označovaní ako „kajúcnici“) koncepčne vyjadril na s. 72 a nasl. takto: „Čo sa týka skutkových zistení súdu prvého stupňa (a to sa opäť týka aj skutkov v bode II. napadnutého rozsudku), tieto sú spochybňované vo všetkých odvolaniach obžalovaných tézou o nevierohodnosti výpovedi svedkov, ktorí sa sami podieľali na prejednávanej alebo s ňou súvisiacej trestnej činnosti, avšak vo vzťahu k ich osobám boli použité osobitné trestnoprocesné inštitúty (napr. dočasné odloženie vznesenia obvinenia, prerušenie trestného stíhania, dohoda o vine a treste), tzv. odklony, ktoré umožňujú nepostihnúť alebo na základe súčasnej osobitnej úpravy Trestného zákona miernejšie postihnúť dotknutého páchateľa, a to aj v súvislosti s jeho výpoveďou proti iným páchateľom. Podstatou takého legislatívneho riešenia je priorita záujmu spoločnosti na umožnení odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej činnosti a jej najnebezpečnejších páchateľov. Rozsiahle námietky označujú také výpovede (najmä výpoveď svedka Y. H.), za nepoužiteľné, nakoľko sú produktom „obchodu“ medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a páchateľmi trestnej činnosti, ktorého predmetom je usvedčenie iných páchateľov. Je predovšetkým potrebné uviesť, že svedka je v popísanej procesnej situácii možné vypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj vlastnej trestnej činnosti) naozaj získať vyššie uvedenú výhodu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda výpoveď svedka procesne nediskriminuje. Taká výpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď je pravdivá, neznamená to však ani opak. Výpovede dotknutých svedkov (slangovo niekedy označovaných ako „kajúcnici“) podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako, ako každý iný dôkaz. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide o druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia. Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej okolnosti viazaný, zároveň však žiaden zo zákonom súladných dôkazov nie je v tomto smere ako podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť uznaná vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov vina uznaná byť musí). V zásade teda neplatí ani téza, že na základe výpovede svedka „kajúcnika“ nemôže byť uznaná vina, resp. môže byť uznaná len vtedy, ak je ohľadom určitej okolnosti táto výpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi. Výpoveď takého svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť (potenciálne) ovplyvnená snahou dosiahnuť vlastnú antirepresívnu výhodu. Na druhej strane, svedok v čase svojej výpovede (najmä keď je vypočutý už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu, a naopak, rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by jeho osobnú pozíciu mohlo skomplikovať. Oba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je potrebné sa s nimi vyrovnať v konkrétnom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti.“ Porušenia práva na obhajobu sa
zhodného konštatovania opäť všetkých štyroch dovolateľov mali dopustiť orgány činné v trestnom konaní tým, že pri prehliadke cely im vzali poznámky s prípravou obhajoby, ktoré mali byť následne z ich strany zneužité (to sa malo prejaviť o. i. vo výpovedi svedka Y. H.). Znovu ide o námietku prezentovanú jedným z obvinených (konkrétne A. G.) už v pôvodnom konaní, keď i na túto dal patričnú odpoveď odvolací súd, a teda nenechal ju bez povšimnutia. Rovnako ako odvolací súd, ani dovolací súd nezistil pravdivosť uvedených skutočností, a teda ide len o „neoveriteľné“ tvrdenia obvinených, ktoré by však ani v opačnom prípade neboli dôvodom na opätovné dokazovanie vo veci. Právo obvinených na obhajobu, realizované aj cestou viacerých obhajcov, bolo v priebehu hlavného pojednávania plne zachované a rešpektované. §
názoru všetkých štyroch dovolateľov ŠTS nedostatočne preskúmal obžalobu, túto mal odmietnuť a vec vrátiť späť prokurátorovi z dôvodu existencie závažných pochybení v prípravnom konaní, keď zároveň tiež v rozpore so zákonom nemal byť určený rozsah a spôsob dokazovania (senát vôbec nehodnotil zákonnosť dôkazov získaných v prípravnom konaní). V predmetnej námietke ide len o všeobecné konštatovanie, bez akéhokoľvek presne špecifikovaného dopadu, a to či už na práva obhajoby, alebo zákonnosť dôkazov, a preto ako také nepodraditeľné pod žiadny do úvahy prichádzajúci dôvod dovolania. Len na okraj možno navyše potom k tomu dodať, že relevantné je z pohľadu preskúmania dovolacieho súdu aj tak v zásade to, ako prebehlo hlavné pojednávanie (viď k tomu aj § 278 ods. 2 Tr. por.), resp. tiež odvolacie konanie, a teda ako bola dodržaná zákonnosť v rámci súdneho konania. Nie je ani vylúčené, že sa prípadná nezákonnosť (či nerešpektovanie práv obhajoby) z prípravného konania môže „preniesť“ do neskoršieho konania, to však nie vecou aktuálneho preskúmania, keďže - ako už bolo uvedené vyššie - na nič konkrétne vo vyššie uvedenej námietke poukazované nebolo. Za konkrétnejší rozhodne nemožno považovať ani súvisiaci odkaz dovolateľov na „absenciu právnych úvah prokuratúry, vyžadovanú v súlade s ustanovením § 235 Tr. por., dôvodenie neprocesnými výsluchmi svedkov, porušenie práv obhajoby počas prípravného konania, či existencia znaleckých posudkov vyhotovených spôsobom odporujúcim trestno-právnym normám“. Na konkrétne porušenie práva na obhajobu poukázal obvinený C. Š., ktorý teda samostatne namietal, že hoci si už v prípravnom konaní za svojho obhajcu zvolil JUDr. Vieru Cakovú, na jednotlivých úkonoch v rámci prípravného konania bola táto substitučne zastúpená toho času advokátskym koncipientom JUDr. Adrianom Cakom, čo ale bolo v rozpore s Trestným poriadkom, keďže bol stíhaný za obzvlášť závažný zločin a zároveň sa nachádzal vo väzbe. Ide o námietku, pri ktorej dovolací súd nezistil splnenie podmienky uvedenej v § 371 ods. 4 Tr. por., a teda je prvýkrát „neúčinne“ (nevyvolávajúc povinnosť sa ňou vecne zaoberať) namietaná až v podanom dovolaní.
tvrdení trojice dovolateľov (obvineného H. C., H. L. a C. Š.) nemal byť obhajobe poskytnutý dostatok času na prípravu záverečných rečí. Nakoľko ide o námietku potencionálne podraditeľnú pod dôvod dovolania
1 písm. c) Tr. por., bolo potrebné zo strany dovolacieho súdu najskôr (pred zaoberaním sa jej samotnou vecnou opodstatnenosťou) zistiť splnenie podmienky uvedenej v § 371 ods. 4 Tr. por. Preskúmaním príslušnej časti predloženého spisového materiálu pritom dospel k negatívnemu záveru, a teda, že nikto z dotknutých uvedenú skutočnosť skôr nevytýkal (ani z uvedeného dôvodu nežiadal o viac času na prípravu). Odhliadnúc od predmetného by však aj napriek tomu nebolo možné prisvedčiť ani v danom smere obvineným, a to s poukazom na niekoľko rozhodných skutočností. Pojednávanie trvalo 42 pojednávacích dní, na ktorých bola obhajoba zakaždým prítomná, a teda mala vedomosť o všetkom, čo bolo vykonané pred súdom prvého stupňa. Záverečné reči boli prednesené
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.