Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/297/2018 Identifikačné číslo spisu: 1513230073 Dátum vydania rozhodnutia: 19.12.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1513230073.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu R. E., bývajúceho v Z., zastúpeného JUDr. Jindřichom Stoszekom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Černyševského 26, proti žalovaným 1/ F. Z., bývajúcej v Z., 2/ R. Z., bývajúcemu v Z., obaja žalovaní zastúpení JUDr. Milanom Škultétym, advokátom, so sídlom v Bratislave, Hlaváčikova 43, o náhradu škody 3 000 eur a o odstránenie stavby, vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 49C/202/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. mája 2018 sp. zn. 9Co/378/2016, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a . Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 5. októbra 2016 č. k. 49C/202/2013-163 prvým výrokom konanie v časti uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ odstrániť stavbu rodinného domu nachádzajúcu sa na pozemku parc. reg. „C“ parcela č. 5648 o výmere 364 m2 záhrady, zapísanú na LV XXX pre k. ú. B., zastavil; druhým výrokom žalobu v časti náhrady škody v sume 3 000 eur zamietol a tretím výrokom žalovaným 1/ a 2/ priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. Po právnej stránke aplikoval § 415, § 420 ods. 1, ods. 3, § 442 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že strany sporu sú susedia, medzi ich pozemkami bol právnym predchodcom žalovaných 1/ a 2/ (F. Z.) v roku 1981 postavený plot, ktorý bol v r. 2013 odstránený, pretože žalobca prejavil záujem postaviť si vlastný plot. Zo záverov znaleckého posudku č. 7/2013 vyplynulo, že rodinný dom žalovaných 1/ a 2 nespĺňa požiadavku vzdialenosti rodinných domov od spoločných hraníc pozemkov, ktorá nesmie byť menšia ako 2 m. Posudzovaná šopa - drobná stavba - nespĺňala základné požiadavky stavby, bola v zlom technickom stave na hranici životnosti; pri jej výstavbe boli použité výrobky obsahujúce azbestové vlákna, ktoré sú v zmysle vyhlášky č. 67/2002 Z.z. zaradené do kategórie odpad. Z popisu technického riešenia a umiestnenia šopy ako drobnej stavby, bola táto umiestnená na hranici pozemkov strán sporu, pričom pultová strecha mala spád na pozemok žalobcu. Okresný súd poukázal na to, že zákonnými predpokladmi vzniku občianskoprávnej zodpovednosti sú protiprávny úkon, spôsobenie škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou, ktoré predpoklady sú objektívneho charakteru a dôkazné bremeno ich preukázania spočíva na poškodenom; zavinenie ako štvrtý zákonný predpoklad je subjektívnej povahy a jeho existencia sa predpokladá; ak má škodca za to, že škodu nezavinil, spočíva na ňom dôkazné bremeno, že právnu povinnosť neporušil ani z nedbanlivosti; prípadné úmyselné spôsobenie škody preukazuje poškodený. Súd prvej inštancie poukazoval na to, že ten, kto uplatňuje náhradu škody, musí uviesť rozsah spôsobenej škody, pokiaľ ju uplatňuje v peňažnej forme a musí uplatnený nárok vyčísliť. Pre priznanie práva na náhradu škody je nutné preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody, pričom porušenie povinnosti musí byť priamou príčinou vzniku škody, t. j. že bez tejto príčiny by škoda nevznikla. Žalobcom uplatňovaná náhrada škody vo výške 3 000 eur mala pozostávať
- a)zo škody na rodinnom dome a ušlom zisku z nájomného,
- b)zo škody za kontamináciu pôdy a
- c)zo škody za tienenie pozemku, bez toho, aby špecifikoval či vyčíslil, akú škodu z uplatňovaných 3 000 eur si uplatňuje z jednotlivých troch dôvodov uvedených pod a),
- b)a c). Ohľadom posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcu v časti o náhradu škody uviedol, že samotná skutočnosť, že právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ postavil plot z väčšej časti umiestnený na žalobcovom pozemku, nemôže zakladať zodpovednosť žalovaných 1/ a 2/ za vznik škody spôsobenej tretími osobami na majetku žalobcu ani za ušlý zisk žalobcu. Žalobca až po vzniku škody prejavil záujem zabezpečiť svoj pozemok dostatočne vysokým plotom a tým o splnenie si svoje prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo preukázané porušenie povinnosti žalovaných 1/ a 2/ ani príčinná súvislosť medzi konaním žalovaných 1/ a 2/ a vznikom škody a ušlého zisku žalobcu. Žalobca tiež nepreukázal kontamináciu ani časti pozemku na parc. č. 5647 kat. úz. B. v dôsledku stekania vody zo šopy v minulosti postavenej na hranici pozemku strán sporu, ktorej strecha mala spád strechy, vznik škody a mal tiež za to, že je povinnosťou žalovaných 1/ a 2/ preukázať opak znečistenia pôdy. Žalovaní 1/ a 2/ existenciu bývalej šopy nepopierali, ani jej sklon a ani použitie materiálu obsahujúceho azbestové vlákna pri jej výstavbe, čo ale nepreukazuje kontamináciu pôdy žalobcu, majúceho za následok vznik škody. Pokiaľ ide o škodu v dôsledku tienenia žalobcovho pozemku stavbou žalovaných 1/ a 2/, žalobca predložil súdu fotodokumentáciu, z ktorej vyplýva umiestnenie stavby žalovaných 1/ a 2/ na hranici pozemkov; žiadne ďalšie návrhy na preukázanie vzniku škody žalobca ani v tomto prípade nemal. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal výšku škody ani straty na ušlom zisku, nepreukázal kontamináciu pôdy, ani vznik škody spôsobený tienením rodinného domu žalovaných 1/ a 2/ na jeho pozemok; žalobca teda nepreukázal predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spočívajúci v existencii škody a ani existenciu príčinnej súvislosti medzi škodou a porušením právnej povinnosti. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z., ďalej aj „CSP“. 2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 10. mája 2018 sp. zn. 9Co/378/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným 1/ a 2/ voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení konštatoval, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vec posúdil správne po právnej stránke. Konštatoval, že v konaní nebolo preukázané kumulatívne (súčasné) naplnenie všetkých štyroch zákonom vyžadovaných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že plot, ktorý postavil právny predchodca žalovaných (nesprávne sčasti na pozemku žalobcu, čím neoprávnene zasiahol do jeho vlastníckeho práva) bol tou priamou, bezprostrednou príčinou, ktorá mala za následok vznik škody na nehnuteľnosti žalobcu (o to viac, že obe sporové strany potvrdili vedomosť o tom, že požiar na dome žalobcu spôsobila tretia osoba). Ani zo skutočnosti, že na stavbu strechy šopy na pozemku žalovaných 1/ a 2/ bol v minulosti použitý azbestocementový materiál, nemožno automaticky vyvodzovať záver, že jeho následkom došlo ku kontaminácii pôdy na pozemku žalobcu. Žalobca sa mýli, keď sa domnieva, že bolo vecou žalovaných 1/ a 2/ preukazovať, že pôda na pozemku žalobcu nie je kontaminovaná, v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno žalobcu, ktorý ho neuniesol. Znalecký posudok konštatujúci, že strecha šopy na pozemku žalovaných 1/ a 2/, zospádovaná na pozemok žalobcu, nedokazuje automaticky kontamináciu pôdy na pozemku žalobcu. Rovnako tak nedodržanie predpísanej vzdialenosti stavby od hranice pozemku žalovanými 1/ a 2/ (resp. ešte ich právnym predchodcom), nemožno vykladať ako okolnosť automaticky preukazujúcu vznik škody, ktorá mala spočívať v tom, že pre tienenie stavby (nedostatok svetla) nemohol žalobca na pozemku dopestovať ovocie a zeleninu. Uviedol, že osobitne žalobcu v konaní zaťažovalo aj dôkazné bremeno na preukázanie samotnej výšky škody jednotlivých nárokov; argument žalobcu, že škoda, ktorá mu bola spôsobená, je oveľa vyššia a on si ju uplatňuje len v minimálnej výške, a preto nie je podstatné, aby ju vyčísľoval osobitne z dôvodu následku v minulosti nesprávne postaveného plota, osobitne z dôvodu azbestocementovej strechy na bývalej šope, a osobitne z dôvodu nedostatku svetla na pozemku v dôsledku tienenia stavby žalovaných 1/ a 2/, je irelevantný. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal ani vznik škody a ani existenciu príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorá mu mala údajne vzniknúť a porušením právnej povinnosti žalovanými 1/ a 2/ (resp. právnym predchodcom žalovaných 1/ a 2/) je aj podľa odvolacieho súdu správny. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej len „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého dôvodil s poukazom na § 420 písm. f/ CSP. Žiadal dovolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uvedený procesný nedostatok videl dovolateľ už v konaní pred súdom prvej inštancie pri zastavení konania o odstránenie stavby, keď vzal žalobu v tejto časti späť na základe vysvetlenia súdu, že by mal tak urobiť, pretože v opačnom prípade ju súd vyčlení na samostatné konanie, pričom slobodne by tento právny úkon nevykonal. Uvedené dovolateľ považuje za prelomenie jeho práva na spravodlivý proces, ku ktorému došlo nesprávnym postupom súdu prvej inštancie. Neakceptuje výrok súdu o trovách konania, keď čiastočne bol jeho žalobný návrh de facto úspešný. Súdy sa nezaoberali námietkou jeho sociálneho postavenia, veku a možnosťou aplikácie § 257 CSP. Podľa dovolateľa voči výroku o zamietnutí nároku na náhradu škody nemožno mať právne výhrady, napriek tomu uvádza skutočnosti, podľa ktorých sa javí byť logickou aj jeho argumentácia ohľadom jemu spôsobenej škody, ktorú ako paušálnu sumu náhrady v primeranej výške považoval na hranici 3 000 eur. Keď podľa dovolateľa sa mu tak mali nahradiť náklady na odstránenie škôd, náklady na vedenie sporu a psychickú satisfakciu a hlavne, že výrok o náhrade škody by mal preventívny účinok a predchádzal by vzniku ďalších škôd, ktoré vníma na základe nesebakritického postoja žalovaných a narušených susedských vzťahov ako bezprostredne hroziace. Uvedené aspekty by podľa dovolateľa mali byť zohľadnené najmä pri rozhodovaní o trovách konania. 4. Žalovaní 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu žiadali dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedené záveru dovolací súd uvádza nasledovné: 6. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). 7. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch. 9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03]. 10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). 11. Dovolaci´ su´d je dovolaci´mi do^vodmi viazany´ (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 12. Dovolanie pri´pustne´ podlˇa § 420 CSP mozˇno odo^vodnitˇ iba ty´m, zˇe v konani´ dosˇlo k vade uvedenej v tomto ustanoveni´ (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolaci´ do^vod sa vymedzi´ tak, zˇe dovolatelˇ uvedie, v cˇom spocˇi´va ta´to vada (§ 431 ods. 1 CSP). 13. Dovolateľ uplatnil dovolaci´ do^vod v zmysle § 420 pi´sm. f/ CSP, podlˇa ktore´ho je dovolanie pri´pustne´ (proti rozhodnutiu odvolacieho su´du vo veci samej, alebo ktory´m sa konanie koncˇi´), ak su´d nespra´vnym procesny´m postupom znemozˇnil strane, aby uskutocˇnˇovala jej patriace procesne´ pra´va v takej miere, zˇe dosˇlo k porusˇeniu pra´va na spravodlivy´ proces. 14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 15. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 16. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 17. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). 18. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016. 19. Dovolateľ namieta porušenie práva na spravodlivý proces, keď došlo k jeho prelomeniu nesprávnym postupom súdu prvej inštancie tým, že vzal žalobu v časti o odstránenie stavby späť na základe vysvetlenia okresného súdu (bližšie viď bod 3. tohto rozhodnutia). Neakceptuje výrok súdu o trovách konania, namieta ho pre nedostatočnú odôvodnenosť (nespreskúmateľnosť) nezohľadnením aspektov uvádzaných dovolateľom, ako aj možnosť aplikácie § 257 CSP. Podobne namieta aj odôvodnenie výroku o zamietnutí žaloby na náhradu škody (bližšie viď tiež bod 3. tohto rozhodnutia). 20. Pokiaľ ide o vyššie uvádzanú námietku dovolateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces nesprávnym postupom súdu prvej inštancie, dovolací súd uvádza, že žalobca mal možnosť namietať rozhodnutie súdu prvej inštancie v riadnom opravnom prostriedku, ktorú možnosť žalobca aj využil a uplatnil svoj vplyv na konanie podaním odvolania. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa s námietkami žalobcu v odvolacom konaní v odôvodnení svojho rozhodnutia aj dostatočne vysporiadal. Dovolací súd poukazuje na to, že v danej situácii žalobca už cestou riadneho opravného prostriedku dosiahol sledovaný účel, jeho tvrdenie o porušení práva na spravodlivý súdny proces nemá tak žiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993 a konštatovanie, že podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je splnená, ak sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania a do tej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania). Podľa názoru dovolacieho súdu, opierajúc sa o obsah spisu nemôže, byť nesprávnym postupom súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol o zastavení konania v časti o odstránenie stavby v súlade so zákonom na základe prejavenej vôle žalobcu na pojednávaní dňa 5. októbra 2016 (č. l. 159 súdneho spisu). 21. Dovolací súd v súvislosti s námietkou dovolateľa o porušení § 420 písm. f/ CSP dostatočným neodôvodnením rozhodnutia aj z hľadiska dovolateľom uvádzaných aspektov (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré s rovnakým záverom a kontinuálne nadviazalo na už dávnejšiu judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nepreskúmateľnosť rozhodnutia považovala za inú procesnú vadu (než je zmätočnosť) a prípustnosť dovolania nezakladala (porovnaj R 111/1998). Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016 (v dôsledku prijatia CSP), sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať za naďalej aktuálne. 22. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety aktuálneho stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím prvoinštančného súdu, nemožno považovať za neodôvodnený. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľa. Žalobca tak neopodstatnene namietal existenciu vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP. 23. Obdobne ani za účinnosti CSP nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). 24. V súvislosti s námietkou dovolateľa v zmysle § 420 písm. f/ CSP a jeho nesúhlasom s výrokom súdu o trovách konania, dovolací súd akcentuje podmienku prípustnosti v zmysle citovaného ustanovenia, ktorou je rozhodnutie odvolacieho su´du vo veci samej alebo ktory´m sa konanie koncˇi´, čo nie je daný prípad. Vecou samou nie je rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania (o náhrade trov konania) a ani konečným rozhodnutím vo veci samej (viď publikáciu Civilný sporový poriadok, Komentár, C. H. Beck, Praha, 2016, str. 1354 a 1355). Prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 CSP preto v tejto súvislosti vyvodiť nemožno. 25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobca tak neopodstatnene namietal existenciu vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľovi nebolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP, preto dovolací súd dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. 26. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.