162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo 6. apríla 2016, číslo KM-OLVS-141/2015/OPK, ktorým
4 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“) zamietol rozklad a potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky z 2. októbra 2013, číslo: 258. Uvedeným personálnym rozkazom bol žalobca
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, pričom protiprávne konanie žalobcu spočívalo v tom, že žalobca pod vplyvom alkoholu riadil svoje motorové vozidlo, v kritickom čase bol vo vozidle sám, nezastavil na pokyn hliadky, ktorú sa snažil ovplyvniť vo svoj prospech a po neúspechu sa vyhrážal členom hliadky fyzickou likvidáciou.
názoru súdu ani technicky nebolo možné považovať za pravdivé tvrdenia žalobcu o tom, že vozidlo riadila iná osoba - jeho známy K. R. Z., občan Maďarska, ktorý z dôvodu, že nemal pri sebe doklady, po zistení, že vozidlo prenasleduje polícia toto zastavil a opustil ešte pred príchodom policajnej hliadky, pričom žalobca sa bezprostredne po jeho opustení vozidla premiestnil zo sedadla spolujazdca na sedadlo vodiča, keďže vozidlo musel brzdiť nožnou brzdou. Súd nemal dôvod neveriť výpovedi dvoch zasahujúcich policajtov - členov hliadky opisujúcich priebeh prenasledovania a zastavenia vozidla žalobcu odlišne od verzie žalobcu. Títo zhodne uviedli, že v čase výkonu ich služby (00.50 hod. dňa
SSP a vo veci úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil a navyše ide o orgán štátnej správy. II.
Zákonníka práce je možné nielen v pracovnom čase, ale aj po jeho skončení alebo tiež v nočných hodinách, čo plne korešponduje i s ustanovením § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. Ďalej žalobca poukázal na inštitút zastúpenia v zmysle občianskoprávnej úpravy (Občiansky zákonník, Občiansky súdny poriadok) a následne na typy zastúpenia, teda vo forme zastúpenia na základe plnej moci, na základe zákona a úradného rozhodnutia. S poukazom na § 266 ods. 3,4 zákona č. 73/1998 Z.z. uviedol, že rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia
Doručuje sa do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou „do vlastných rúk“; rovnako sa doručujú rozhodnutia pozostalým (ods. 3). Povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená, len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne (ods. 4). Dodal, že účastníkmi konania
menovaného zákona účastníkmi konania sú policajti, bývalí policajti alebo pozostalí po policajtoch, ak sa má konať o ich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach, ako aj iné osoby, ak tak ustanovujú osobitné predpisy. 11. V ďalšej časti podanej kasačnej sťažnosti žalobca uviedol, že zákon č. 73/1998 Z.z. jednoznačne a nespochybniteľne v § 266 ods. 3 uvádza, aké druhy rozhodnutí sa doručujú osobne policajtovi a nie účastníkovi konania. Patrí medzi ne i rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru vydané formou personálneho rozkazu, na základe čoho
žalobcu personálny rozkaz z 2. októbra 2013, číslo 258, mu do súčasnej doby preukázateľne doručený nebol, ako s účastníkom konania sa s ním nekonalo, v dôsledku čoho sa jedná o neexistenčný právny úkon. Pojem policajta, t.j. osoby, ktorej sa doručujú rozhodnutia týkajúce sa vzniku, zmeny, či zániku služobného pomeru
3 je jednoznačne vyšpecifikované v § 1 ods. 3 zákona, kde sa hovorí, že pod pojmom policajta treba rozumieť príslušníka Policajného zboru, príslušníka informačnej služby, príslušníka bezpečnostného úradu a príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže, pričom v § 2 ods. 1 zákona sa uvádza, že policajtom sa rozumie fyzická osoba, ktorá je v služobnom pomere
tohto zákona a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade. Z toho je zrejmé, že splnomocnený zástupca nie je v služobnom pomere
zákona č. 73/1998 Z.z., nevykonáva štátnu službu, t.j. nie je procesne spôsobilý na prevzatie rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a doručenie iba jemu nie je postačujúce. V tomto smere ďalej dôvodil, že krajský súd (pokiaľ akceptoval doručenie personálneho rozkazu iba advokátovi žalobcu) nepostupoval ústavne konformným spôsobom, lebo prejudikoval okruh účastníkov konania
zákona č. 73/1998 Z.z., v konaniach týkajúcich sa rozhodnutí vydávaných v súvislosti so vznikom, zmenou, zánikom služobného pomeru, čím sa jedná o neplatný právny úkon vo veci doručenia predmetného personálneho rozkazu, pretože takýmto právnym posúdením veci uprel právo žalobcu na doručovanie rozhodnutia o ukončení služobného pomeru i jeho osobe i napriek tomu, že tohto práva sa nikdy nevzdal.
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože logickým záverom sa možno opodstatnene domnievať, že ak je štátny orgán vydávajúci rozhodnutie v prvom i v druhom stupni totožný, zjavne, je dané, že môže dôjsť k svojvôli. 14. V ďalšej časti dôvodil, že
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. bez zákonom špecifikovaného určenia zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti je porušený článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko platí, že do práv fyzických osôb možno vstupovať, tieto obmedzovať, alebo ukladať povinnosti len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tým je neprípustná možnosť subjektívne stanovisko štátneho orgánu povýšiť nad zákon. Je to v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože aplikácia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona je založená iba na voľnej úvahe žalovaného, čo má charakter zákonodarnej moci, ktorá mu neprislúcha. Má za to, že voľnou úvahou predmetného ustanovenia je žalovanému daná možnosť k sklonu k zneužitiu predmetného ustanovenia.
IV.
SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. 21.
1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22.
2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 23.
1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 24.
2 písm. a/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách; 25.
1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 26.
1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 27. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom
SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo 6. apríla 2016, číslo KM-LVS-141/2015/OPK, ktorým
4 zákona č. 73/1998 Z.z. zamietol rozklad a potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky z 2. októbra 2013, číslo: 258. Uvedeným personálnym rozkazom bol žalobca
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, pričom protiprávne konanie žalobcu spočívalo v tom, že žalobca pod vplyvom alkoholu riadil svoje motorové vozidlo, v kritickom čase bol vo vozidle sám, nezastavil na pokyn hliadky, ktorú sa snažil ovplyvniť vo svoj prospech a po neúspechu sa vyhrážal členom hliadky fyzickou likvidáciou. 28. Zákon č. 73/1998 Z.z. upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len "štátna služba"). Tento zákon upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby (ďalej len "príslušník informačnej služby"), príslušníkov Národného bezpečnostného úradu (ďalej len "príslušník bezpečnostného úradu") a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (§ 1 ods. 1,2). 29.
3 písm. g/, h/ zákona č. 73/1998 Z.z., policajt je povinný - v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor - dodržiavať služobnú disciplínu; 30.
1 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z., služobný pomer sa končí prepustením; 31.
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby; 32.
5 zákona č. 73/1998 Z.z., o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm.
1 zákona č. 73/1998 Z.z., návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený na predpísanom tlačive a predkladá ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru. 34.
2 zákona č. 73/1998 Z.z., policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e), navrhovať dôkazy a obhajovať sa. 35.
1 veta prvá zákona č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie o prepustení sa musí vyhotoviť písomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné; 36.
3 zákona č. 73/1998 Z.z., ak bol policajt prepustený z dôvodov uvedených v § 192 ods. 1 písm. c/ až g/, možno skončiť služobný pomer dňom doručenia rozhodnutia o prepustení. 37.
2 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z., služobný úrad vopred prerokuje s príslušným odborovým orgánom návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru z dôvodu organizačných zmien alebo pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti; 38.
73/1998 Z.z., účastníkmi konania sú policajti, bývalí policajti alebo pozostalí po policajtoch, ak sa má konať o ich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach, ako aj iné osoby, ak tak ustanovujú osobitné predpisy. 39.
73/1998 Z.z., konanie v prvom stupni vo veciach služobného pomeru uskutočňuje a rozhoduje v ňom minister a nadriadený a ďalšie subjekty, ak to ustanovuje tento zákon (ďalej len "oprávnený orgán"). 40.
1 zákona č. 73/1998 Z.z., oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. 41.
2 zákona č. 73/1998 Z.z., oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 42.
1 zákona č. 73/1998 Z.z., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. 43.
2 zákona č. 73/1998 Z.z., dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. 44.
3 zákona č. 73/1998 Z.z., účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. 45.
4 zákona č. 73/1998 Z.z., oprávnený orgán hodnotí dôkazy
vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 46.
1 zákona č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. 47.
2 zákona č. 73/1998 Z.z., výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu,
ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. 48.
3 zákona č. 73/1998 Z.z., v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. 49.
1 zákona č. 73/1998 Z.z., odvolacím orgánom je najbližší nadriadený orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. 50.
73/1998 Z.z., proti rozhodnutiu ministra, ak nejde o rozhodnutie o odvolaní, možno podať rozklad. O rozklade rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Pre rozklad a konanie o ňom platia ustanovenia o odvolaní. 51.
1 zákona č. 73/1998 Z.z., zastúpenie vzniká na základe plnomocenstva alebo rozhodnutím súdu. Zástupca koná v mene zastúpeného a zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. 52.
3 zákona č. 73/1998 Z.z., zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť, len ak je to ustanovené právnym predpisom alebo dohodnuté účastníkmi. Aj z právnych úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. 53.
5 zákona č. 73/1998 Z.z., na zastúpenie je potrebné písomné splnomocnenie, v ktorom musí byť uvedený rozsah oprávnenia zástupcu; inak je neplatné. 54.
73/1998 Z.z., plnomocenstvo zanikne, ak ho zastúpený odvolá alebo ak ho zástupca vypovie. Odvolanie alebo vypovedanie plnomocenstva musí byť písomné, inak je neplatné. Plnomocenstvo zanikne tiež smrťou niektorého z nich. Pre iného ako zástupcu a zastúpeného je zánik plnomocenstva účinný vtedy, keď sa o ňom dozvie. Ak zastúpený zomrie alebo ak zástupca plnomocenstvo vypovie, je zástupca povinný vykonať všetko, čo neznesie odklad, aby zastúpený neutrpel ujmu. Takto vykonané úkony majú právne následky, ako keby zastúpenie ešte trvalo, ak neodporujú tomu, čo zariadil zastúpený alebo jeho dedič. 55.
1 zákona č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie sa oznamuje vyhlásením, a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nie je ustanovené inak. 56.
2 zákona č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie oznamuje vyhlásením policajtovi ústne oprávnený orgán. 57.
3 zákona č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia
Doručuje sa do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou "do vlastných rúk"; rovnako sa doručujú rozhodnutia pozostalým. 58.
4 zákona č. 73/1998 Z.z., povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená, len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne. Ak sa písomnosť uložená na pošte nevyzdvihla, nastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia. Na túto lehotu sa nevzťahuje ustanovenie § 262 o počítaní času. 59.
5 zákona č. 73/1998 Z.z.,
odsekov 3 a 4 sa postupuje aj pri doručovaní rozhodnutia opatrovníkovi, ak je policajtovi ustanovený. 60.
73/1998 Z.z., na konanie
tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní 52) [odkaz na zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)] okrem výkonu rozhodnutia.
už vyššie citovaných ustanovení § 266 v spojení s § 263 zákona č. 73/1998 Z.z. vyplýva, že zastúpenie vzniká na základe plnomocenstva alebo rozhodnutím súdu. Zástupca koná v mene zastúpeného a zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému s tým, že na zastúpenie je potrebné písomné splnomocnenie, v ktorom musí byť uvedený rozsah oprávnenia zástupcu; inak je neplatné. Na základe splnomocnenia teda splnomocnenec vykonáva právne úkony v mene splnomocniteľa, pričom účinky vznikajú priamo splnomocniteľovi. Najvyšší súd má za to, že v prvom stupni konajúci služobný úrad postupoval v súlade so zákonom, keď personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky z
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. [rovnako to vyplýva aj z Nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky číslo 174/2010 o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach služobného pomeru v štátnej službe príslušníkov Policajného zboru (personálna pôsobnosť)]. V tomto smere je kľúčové, že minister vnútra ako predstavený ministerstva vnútra už nemá nadriadený orgán spôsobilý rozhodnúť o prípadne podanom opravnom prostriedku voči jeho rozhodnutiu; v takom prípade platí, že voči jeho rozhodnutiu je prípustný rozklad, o ktorom rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie, čo jasne vyplýva z § 244 zákona č. 73/1998 Z.z. 67. Žalobca v ďalšej časti podanej kasačnej sťažnosti namietal, že
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. bez zákonom špecifikovaného určenia zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti je porušený článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko platí, že do práv fyzických osôb možno vstupovať, tieto obmedzovať, alebo ukladať povinnosti len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tým je neprípustná možnosť subjektívne stanovisko štátneho orgánu povýšiť nad zákon. Je to v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože aplikácia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona je založená iba na voľnej úvahe žalovaného, čo má charakter zákonodarnej moci, ktorá mu neprislúcha. Má za to, že voľnou úvahou predmetného ustanovenia je žalovanému daná možnosť k sklonu k zneužitiu predmetného ustanovenia. 68. V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že zákon č. 73/1998 Z.z. v § 192 ods. 1 písm. e/ [na rozdiel od pojmu „služobná prísaha“ (§ 17)] bližšie nedefinuje / nešpecifikuje, čo možno považovať, respektíve aké konanie príslušníka Policajného zboru už dosahuje intenzitu tzv. „porušenia služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom“ majúceho za následok prepustenie policajta zo služobného pomeru. V tomto smere zákonodarca ponechal na správnom orgáne, aby posúdil, či konkrétne konanie policajta je takej intenzity, že napĺňa pojmový znak „porušenia služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom“. Možno teda hovoriť o správnej úvahe, respektíve voľnej úvahe správneho orgánu vyjadrujúcej určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Správne uváženie sa uplatňuje predovšetkým v situáciách, keď správny orgán má na výber, či v určitej situácii uplatní svoju právomoc, alebo nie. V týchto prípadoch spravidla vychádza len zo všeobecného vymedzenia zákonných podmienok, ktoré zároveň predstavujú hranicu voľnej úvahy. Z hľadiska správnej teórie možno správnu úvahu definovať ako zákonom založenú voľnosť tohto orgánu zvoliť pri riešení konkrétneho prípadu jedno z viacerých právne možných rozhodnutí, pričom voľná úvaha môže byť založená iba zákonom respektíve z neho odvodenou právnou normou (Z. Bažil), zákonom vymedzený stupeň slobody správnych orgánov pri rozhodovaní konkrétnej veci, pričom v uvedenom rámci administratívny orgán prijíma optimálne riešenie z niekoľkých rôznych možností, avšak možnosť výberu z niekoľkých variant neznamená absolútnu slobodu správneho orgánu, keďže uváženie je vždy obmedzené určitým rámcom, či už užšie, alebo širšie (J. Macur). Pôjde teda o stav, keď právne normy, ktoré presne a jednoznačne neurčujú, aké riešenie má správny orgán na konkrétny prípad aplikovať, ale umožňujú, aby konajúci orgán v danom prípade sám hľadal riešenie, avšak v rámci priestoru vymedzeného právnou normou (K. Tóthová). V zákone č. 73/1998 Z.z. zákonodarca explicitne nedefinuje, čo pokladá za porušenie prísahy alebo zvlášť závažné porušenie služobnej povinnosti, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechali správnemu orgánu príslušnému na konanie, aby
vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. Zákon síce ponechal širokú možnosť uváženia v prípade rozhodnutia o prepustení z pomeru príslušníka policajného zboru pre porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti, avšak táto úvaha musí zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam a musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení. Na tomto mieste najvyšší súd poukazuje aj na § 27 ods. 2 SSP,
ktorého pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
názoru najvyššieho súdu nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, predovšetkým s ohľadom na to, že každý príslušník policajného zboru má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním a profesiou má svojím správaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom, z čoho vyplýva aj jeho postavenie v spoločnosti. Na činnosť policajného zboru sú kladené vyššie nároky, a to nielen počas priameho výkonu štátnej služby, ale aj mimo nej. Hlavnou úlohou policajného zboru je chrániť záujmy spoločnosti, a s tým sú spojené aj vyššie nároky na činnosť jeho príslušníkov. 70. K námietke žalobcu, že správne orgány neakceptovali ním navrhnuté dôkazy (záznam z kamery, výsluch údajného vodiča motorového vozidla) najvyšší súd uvádza, že v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je príznačná aj pre tento druh správneho konania (personálneho konania) vyplýva, že správny orgán má možnosť
svojej úvahy posúdiť, či sa niektorá skutočnosť ukázala v rámci dokazovania ako pravdivá, t.j. či sama o sebe je ako dôkaz dostačujúca, alebo či je potrebné zadovážiť ďalšie dôkazy, ktoré vytvoria úplnejšie podklady pre rozhodnutie. Tomu zodpovedá aj zákonné znenie § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.,
ktorého oprávnený orgán hodnotí dôkazy
vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov
vlastnej úvahy je myšlienkový proces, v rámci ktorého správny orgán prijíma jedno tvrdenie a odmieta iné, pričom sa opiera o logické úsudky, ako aj ďalšie okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a majú pre konanie a rozhodnutie istý stupeň relevancie. Pri hodnotení dôkazov správny orgán hodnotí procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie s tým, že pokiaľ samotný zákon neurčuje záväzným spôsobom prípustnosť konkrétnych dôkazných prostriedkov a ich dôkaznú silu, je na samotnom správnom orgáne, akú dôkaznú silu dôkazu prisúdi. Nebolo teda povinnosťou správneho orgánu vykonať dôkazy navrhnuté účastníkom konania. Pokiaľ správny orgán na základe vykonaného dokazovania vyhodnotením zadovážených a vykonaných dôkazov dospel k záveru, že z ustáleného skutkového základu bol preukázaný skutočný stav veci, zakladajúci právny záver pre rozhodnutie, vo veci rozhodol a v odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadal s námietkami a návrhmi žalobcu ako účastníka konania, postupoval v súlade so zákonom. V ďalšom najvyšší súd odkazuje na predchádzajúci bod 69 tohto rozhodnutia. 71. K námietke žalobcu týkajúcej sa sfalšovania jeho podpisu v správe o objasnení priestupku najvyšší súd uvádza, že táto okolnosť sama o sebe nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, porušenie služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom bolo dostatočne preukázané v personálnom konaní z výpovedí príslušníkov Policajného zboru vykonávajúcich motohliadku v rozhodnom čase. Rovnako aj nesprávny poukaz krajského súdu na § 136 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý zjavne s predmetom konania nesúvisí, nezakladá bez ďalšieho zmätočnosť, alebo aj nesprávnosť jeho rozhodnutia. 72. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné a kasačnú sťažnosť
73. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona vyplýva len v prípade, ak je splnená podmienka výnimočnosti, čo
najvyššieho súdu v danej veci nebolo splnené (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP). 74. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.