1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") zrušil rozhodnutie žalovaného č. 102463278/2016 zo dňa
1 písm. g/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej aj ako „Daňový poriadok"), a to za uplatnenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2013 vo výške, ktorá je väčšia ako nadmerný odpočet, ktorý si mal uplatniť
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „zákon o DPH"). II.
V zo dňa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj ,,Dohovor"). Konanie o nich by preto mali ovládať záruky práva na spravodlivý proces. Základné záruky sú riadne, verejné a primerane rýchle prejednanie záležitosti, pri rešpektovaní minimálnych práv obvineného. Veda správneho práva z tohto dôvodu zdôrazňuje primeranú aplikáciu ústavnoprávnych záruk vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti v právnej úprave správneho trestania. 6. Poukázal na to, že právne predpisy, ktoré ustanovujú skutkové podstaty správnych deliktov, rovnako ako Daňový poriadok, neupravujú postup správnych orgánov v takom rozsahu, v akom upravujú postup orgánov činných v trestnom konaní predpisy trestného práva. Pri nedostatku špeciálnej právnej úpravy je preto
krajského súdu potrebné použiť analógiu zákona, ktorá spočíva v analogickom použití pravidiel vyjadrených v právnej úprave trestného práva. Analógia zároveň odôvodňuje použitie týchto pravidiel v duchu záruk ustanovených Dohovorom. Presadenie myšlienky spravodlivého procesu znamená, že jednotlivec má právo na spravodlivé právne konanie, v ktorom orgán verejnej moci uplatňuje všetky zásady správneho rozhodovania
zákona a v súlade s ústavnými princípmi. Keďže čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru hovorí „o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia", je
názoru krajského súdu nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. 7. Keďže v predmetnej veci ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov o postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba
názoru krajského súdu aplikovať na danú vec čl. 6 Dohovoru, ktorý zahŕňa v prvom rade obvinenie z trestného činu a konanie o ňom. Obdobne tak v rámci trestného konania, ktorého základné zásady sa v zmysle vyššie uvedeného analogicky aplikujú na správne trestanie, platí, že ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré ihneď oznámi obvinenému (§ 206 ods. 1 Trestného poriadku). Krajský súd zdôraznil, že v prípade správneho konania, kedy správny orgán má dostatočne za preukázané, že konkrétna osoba naplnila skutkovú podstatu správneho deliktu, je nevyhnutné, aby obvinenej osobe bola predpísaným spôsobom doručená písomnosť obsahujúca oznámenie o začatí konania o správnom delikte, prípadne predvolanie s identifikovaným skutkom, ktorý sa obvinenej osobe kladie za vinu. 8. V prejednávanom prípade žalobcovi nebolo žiadnym spôsobom oznámené, že sa voči nemu vedie konanie o správnom delikte. Žalobca sa dozvedel až o jeho výsledku z prvostupňového rozhodnutia, ktorým mu správny orgán prvého stupňa (správca dane) uložil pokutu za správny delikt
1 písm. g/ Daňového poriadku.
krajského súdu vzhľadom na túto skutočnosť žalobca nemal žiadnu možnosť byť bez meškania podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu, nemal primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, nemal možnosť obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu, nemal možnosť vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu (čl. 6 ods. 3 písm. a/ až c/ Dohovoru). Obdobné práva a záruky sú priznané aj obvinenému
34 Trestného poriadku, ktoré by rovnako mali byť poskytnuté aj osobe postihovanej za spáchanie správneho deliktu. Páchateľovi správneho deliktu totiž nemôže byť priznané horšie postavenie ako páchateľovi deliktu trestného. Námietku žalobcu ohľadom porušenia práv žalobcu na spravodlivé konanie krajský súd vyhodnotil ako dôvodnú.
krajského súdu je tak nevyhnutné, aby žalobcovi bola daná možnosť uplatniť jeho základné práva nielen v daňovom konaní, ale aj v konaní o správnom delikte. Rovnako tak je
krajského súdu nevyhnutné, aby aj rozhodnutia vydané v rámci správneho trestania boli dostatočne odôvodnené, aby z nich bolo zrejmé, akými logickými úvahami sa správne orgány riadili a ako hodnotili jednotlivé dôkazy, čo však v danej veci absentuje. Je síce pravdou, že uvedeným postupom by došlo k určitému predĺženiu konania, avšak zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania nie je možné
krajského súdu povýšiť a uprednostniť pred právom žalobcu na spravodlivé konanie. 11. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. III.
žalovaného potrebné disponovať tak, aby nedochádzalo k ujme ani na strane daňových subjektov, ani na strane záujmov štátu, ktoré sú chránené predpismi správneho práva. S poukazom na názor Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (rozhodnutie sp. zn. 1 AS 27/2008-67) uviedol, že použitie analógie v správnom trestaní je prípustné v obmedzenom rozsahu iba tam, kde to, čo má byť aplikované, určitú otázku nerieši vôbec a ak nevedie takýto výklad k ujme na ochrane hodnôt, na ktorých vytváraní a ochrane je verejný záujem. Na použitie analógie v oblasti správneho trestania by mali existovať tri kumulatívne naplnené podmienky, a to existencia medzery vo všeobecne záväznom právnom predpise, použitím analógie neutrpí páchateľ a zároveň sa jej použitím neohrozí príslušný chránený záujem. Mal za to, že použitie analógie je chápané ako určité „ultima ratio" a správne orgány i súdy by k nej mali siahať iba v prípade, že iné prostriedky k zisteniu obsahu normy neprichádzajú do úvahy. V tejto súvislosti zdôraznil, že v Daňovom poriadku nie je „medzera", pre ktorú by bolo potrebné aplikovať trestné konanie na správne (administratívne) trestanie. Žalovaný rovnako poukázal na názor vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžhpu/1/2013,
ktorého samotná skutočnosť, že značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému v trestnom konaní, sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania, však neznamená, že sa v rámci správneho trestania v daňovom práve majú aplikovať úplne všetky práva obvineného, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. 15. Uviedol, že Daňový poriadok je rovnocenný procesný zákon (§ 163), ktorý presne stanovuje povinnosti správcu dane a definuje správny delikt (§ 154 a § 155), a tým vymedzuje začiatok konania o správnom delikte. Rovnako tak ohraničuje obdobie, počas ktorého je možné pokutu uložiť (§ 155 ods. 12), striktne stanovuje povinnosť uložiť pokutu a mechanizmus jej výpočtu (§ 155 ods. 1 písm. f/ bod 2). Z tohto dôvodu
žalovaného na daňové konanie nie je potrebné aplikovať analógiu z trestného konania. Zastával názor, že žalobcovi neboli upreté žiadne práva v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
žalovaného žalobcovi neboli v prejednávanom prípade uprené žiadne práva, pretože so všetkými zisteniami a úvahami bol v predchádzajúcich konaniach oboznámený a mal možnosť sa k nim nielen vyjadriť, ale aj odvolať. Žalobca túto možnosť využil a uplatnil si všetky práva v súlade s Daňovým poriadkom. IV.
a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti
SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom
SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného je dôvodná.
1 písm. g/ Daňového poriadku. 20.
1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje
všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 21.
3 Daňového poriadku ak daňové konanie začína z podnetu orgánu príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom, keď tento orgán vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je
tohto zákona oprávnený konať, prvý úkon. 22.
1 písm. g/ Daňového poriadku správneho deliktu sa dopustí ten, kto uplatní si nárok
osobitných predpisov vo výške, ktorá je väčšia ako nárok, ktorý si mal právo uplatniť
osobitných predpisov. 23.
1 písm. f/ bod 2. Daňového poriadku správca dane uloží pokutu vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ročne zo sumy, o ktorú správca dane znížil uplatnený nárok
osobitných predpisov, za správny delikt
1 písm. g/. 24.
Daňového poriadku na daňové konanie sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. VI.
ktorého najvyšší súd v neoznámení „začatia konania o uložení sankcie zo strany správcu dane... nevidí také pochybenie správneho orgánu, ktoré by odôvodňovalo zrušenie jeho rozhodnutí a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Rozhodnutia, ktorými bola žalobcovi uložená pokuta, boli len zákonným následkom porušenia povinnosti žalobcom, o ktorej mal žalobca vedomosť vzhľadom na právoplatnosť dodatočných platobných výmerov. Uloženie pokuty bolo teda len obligatórnym vyústením postupu daňových orgánov voči žalobcovi ako daňovému subjektu, ktorý začal už daňovou kontrolou a v rámci ktorej mal žalobca možnosť vyjadrovať sa k zisteniam správcu dane počas daňovej kontroly. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že výsledok daňovej kontroly mal za následok nielen vyrubenie rozdielu dane z príjmov právnickej osoby, ale aj uloženie pokút z rozdielu dane. Najvyšší súd tiež zohľadnil skutočnosť, že v prejednávanom prípade sa jednalo o dvojstupňové konanie daňových organov, a teda daňový subjekt mul možnosť vzniesť námietky v odvolacom konaní. Je tiež potrebné vziať do úvahy charakter konania o uložení sankcie
1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. (kde správca dane rozhodoval len na podklade právoplatného dodatočného výmeru, s ktorým bol žalobca oboznámený)..."
ktorého „aj ústavný súd je toho názoru, že nie každé pochybenie správcu dane musí mať za následok zrušenie jeho rozhodnutia v správnom súdnictve. Opačný prístup by bol totiž neprimerane formalistický. Sťažovateľom vytýkané pochybenie správcu dane je potrebné hodnotiť práve so zohľadnením konkrétneho typu a charakteristiky konania o uloženie pokuty sťažovateľovi, najmä z hľadiska možností sťažovateľa dosiahnuť vydanie odlišného rozhodnutia, než aké bolo vydané. Procesné práva garantované v čl. 6 ods. 3 dohovoru nie sú stanovené samoúčelne, práve naopak, majú za cieľ umožniť presadenie práv obvineného v jeho obhajobe smerujúce k zlepšeniu jeho postavenia. ... Tak, ako to uviedol aj najvyšší súd, rozhodnutia, ktorými bola sťažovateľovi ako žalobcovi uložená pokuta, boli len zákonným následkom porušenia povinnosti sťažovateľa, o ktorej mal vedomosť vzhľadom na právoplatnosť dodatočných platobných výmerov, a uloženie pokuty bolo len obligatórnym vyústením postupu daňových orgánov proti sťažovateľovi realizovaným zákonným spôsobom." 28. Kasačný súd konštatuje, že krajský súd právnu otázku aplikácie trestnoprávnych zásad na konanie o správnom delikte žalobcu neposúdil s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Rozhodnutia, ktorými bola žalobcovi uložená pokuta za správny delikt, boli nepochybne len zákonným následkom porušenia povinnosti žalobcom, o ktorej mal žalobca vedomosť vzhľadom na právoplatnosť predtým vydaného rozhodnutia o určení rozdielu DPH a znížení nadmerného odpočtu. Uloženie pokuty bolo aj v prípade žalobcu len obligatórnym vyústením postupu daňových orgánov voči žalobcovi ako daňovému subjektu, ktorý začal už daňovou kontrolou a v rámci ktorej mal žalobca možnosť vyjadrovať sa k zisteniam správcu dane počas daňovej kontroly. Výsledkom predmetnej daňovej kontroly bolo nielen určenie rozdielu dane a zníženie nadmerného odpočtu DPH, ale aj uloženie pokuty za správny delikt. Aj v tomto prípade je potrebné zohľadniť skutočnosť, že v konaní o správnom delikte išlo o dvojstupňové konanie daňových organov, a teda žalobca mal možnosť vzniesť námietky v odvolacom konaní, čo aj učinil. Ako už konštatoval najvyšší súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí, je tiež potrebné vziať do úvahy charakter konania o uložení sankcie, v tomto prípade
1 písm. g/ Daňového poriadku, kde správca dane rozhodoval len na podklade právoplatného rozhodnutia o znížení nadmerného odpočtu DPH, s ktorým bol žalobca oboznámený. Osobitné neoznámenie začatia konania o uložení sankcie zo strany správcu dane v prípade žalobcu, s ohľadom na všetky okolností prípadu, nezakladá dôvod na zrušenie rozhodnutí správnych orgánov a vrátenie veci na ďalšie konanie. 29. Na základe uvedeného kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil
1 SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude postupovať v naznačenom smere. O trovách kasačného konania kasačný súd nerozhodoval. Bude povinnosťou krajského súdu v novom rozhodnutí
3 SSP rozhodnúť aj o trovách a ich náhrade v rámci prvostupňového, ako aj kasačného konania.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.