← Slovensko

o určenie výživného - späťvzatie

Obsah (4)§ 243b§ 80§ 3§ 13

Najvyšší súd 5 Cdo 34/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky V. B., proti odporcovi J. B., o určenie výživného, vedenej na Okresnom

§ 243bods.

5 O.s.p. vyplýva, ţe ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platia pre konania na dovolacom súde obdobne. Ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd konanie uznesením zastaví. So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) postupoval podľa citovaného zákonného ustanovenia a konanie o dovolaní odporcu zastavil. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm . c/ O.s.p. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave

  1. marca 2011 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 5 Cdo 34/2011 3 Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. Ľudovíta Rokusa, bývajúceho v Janovciach, Hlavná 45, proti odporkyni JUDr. Márii Rokusovej, bývajúcej v Bratislave, Klincova 1, o rozvod manželstva, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 26 C 290/2010 (predtým na Okresnom súde Bratislava III , sp. zn. 44C 13/2010) o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z
  2. decembra 2010, sp.zn. 11NcC 31/2010, takto r o z h o d o l : Dovolacie konanie z a s t a v u j e . Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania doručeným Okresnému súdu Bratislava III dňa
  3. februára 2010 domáhal , aby súd rozviedol jeho manţelstvo s odporkyňou. Okresný súd Bratislava III postúpil vec Okresnému súdu Galanta z dôvodu miestnej nepríslušnosti s poukazom na ustanovenie § 105 ods. 2 O.s.p. s odôvodnením, ţe v danej veci s poukazom na § 88 ods. 1 písm. a /O.s.p. je miestne príslušným na konanie tento súd. Posledné spoločné bydlisko účastníkov bolo na adrese Deviata 7 831 02 Bratislava, ktoré síce je v obvode Okresného súdu Bratislava III, avšak na tejto adrese nebýva ani jeden účastník, a preto na konanie je v predmetnej veci príslušný všeobecný súd odporkyne, ktorým je Okresný súd Galanta, keďţe odporkyňa má bývať v Janovciach č. 45, kde sa i trvale zdrţuje. Postúpenie veci namietala odporkyňa z dôvodu, ţe určenie miestnej príslušnosti bolo zo strany súdu vykonané v rozpore so zákonom a ţiadala predloţiť vec na rozhodnutie nadriadenému súdu. Okresný súd Galanta s postúpením veci nesúhlasil a predloţil vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu v zmysle ustanovenia § 105 ods. 3 O.s.p. Krajský súd v Trnave uznesením z
  4. decembra 2010, sp.zn. 11NcC 31/2010 rozhodol tak, ţe nesúhlas Okresného súdu Galanta s postúpením veci z Okresného súdu Bratislava III nie je dôvodný. 5 Cdo 34/2011 4 Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala odporkyňa dovolanie, v ktorom ţiadala, aby dovolací súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Trnave a po poučení súdov o správnosti určenia miestnej príslušnosti súdu vec vrátil späť Okresnému súdu Bratislava III, ktorému bol návrh doručený a ktorý by mal postúpiť vec Okresnému súdu Bratislava II alebo Krajskému súdu v Bratislave, ako spoločne nariadenému súdu Okresnému súdu Bratislava II a Okresnému súdu Bratislava III. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe uznesenie Krajského súdu v Trnave o miestnej príslušnosti bolo správne, dovolanie odporkyne povaţoval za vykonštruované a nedôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu je spôsobilým predmetom tohto opravného prostriedku. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. účastník konania môţe dovolaním napadnúť iba právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, ţe spôsobilým predmetom dovolania sú len právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolacím súdom je krajský súd, ak rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu (§ 10 ods. 1 O.s.p.) a Najvyšší súd Slovenskej republiky, ak rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa (§ 10 ods. 2 O.s.p.). Skutočnosť, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie vydal krajský súd, ešte neznamená, ţe tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. V občianskom súdnom konaní totiţ krajský súd môţe rozhodovať nielen ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ale aj ako súd prvého stupňa (napr. § 9 ods. 2 O.s.p.) a tieţ ako súd nadriadený okresnému súdu (napr. § 105 ods. 3 O.s.p.). V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave, ktorým ako súd nadriadený Okresnému súdu Galanta rozhodol o miestnej príslušnosti na konanie v predmetnej veci. Rozhodovanie krajského súdu o miestnej príslušnosti 5 Cdo 34/2011 5 na konanie vo veci (§ 105 ods. 3 O.s.p.) nemoţno v ţiadnom prípade stotoţňovať s rozhodovaním krajského súdu ako súdu odvolacieho (§ 10 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 201 a nasl. O.s.p.). Predpokladom postupu podľa § 236 a nasl. O.s.p. je existencia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté v inštančnom konaní o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v rámci prípustných riadnych opravných prostriedkov. Rozhodnutie krajského súdu o príslušnosti okresného súdu na konanie je síce rozhodnutím konečným, ale vyneseným mimo rámec inštančného postupu, kedy krajský súd nerozhoduje ani ako súd prvého stupňa, ani ako súd druhého stupňa. Proti takémuto rozhodnutiu nie sú potom zákonom pripustené ţiadne opravné prostriedky, preto tu neexistuje ani ţiaden funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto neprípustnom opravnom prostriedku rozhodnúť. Súd je povinný kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky konania (§ 103 O.s.p.), predovšetkým či vec patrí do právomoci súdu, a je daná jeho vecná alebo funkčná príslušnosť. Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví (§ 104 O.s.p.). V Občianskom súdnom poriadku je upravená funkčná príslušnosť na rozhodovanie o dovolaní tak, ţe jediným príslušným súdom je Najvyšší súd Slovenskej republiky, a pokiaľ nie je príslušný tento súd, nie je iný súd, ktorý by mohol v tejto veci rozhodovať. Z uvedeného vyplýva, ţe ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, lebo Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný a nie je tu iný príslušný súd, príp. orgán, ktorému by bolo moţné vec postúpiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie zastavil (§ 104 v spojení s § 243c O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd záverom povaţuje za potrebné poukázať aj na podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo forme uznesenia. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 je dovolanie prípustné tieţ 5 Cdo 34/2011 6 proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdenie uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Z uvedeného je teda zrejmé, ţe ak by aj bola splnená podmienka prípustnosti dovolania uvedená v ustanovení § 236 ods. 1 O.s.p., teda ak by išlo o právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolanie je neprípustné z dôvodu, ţe ide o dovolanie proti uzneseniu o príslušnosti. O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 146 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p a § 151 ods. 1 O.s.p. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  5. marca 2011 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 5 Cdo 34/2011 7 __________ Informacia od ESET NOD32 Antivirus, verzia databazy 5910

(20110226)__________ Tuto spravu preveril ESET NOD32 Antivirus. http://www.eset.sk Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 265/2009 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Evy Kiráľovej, bývajúcej v Piešťanoch, zastúpenej Advokátskou Kanceláriou Valko & Partners, Búdkova 26, Bratislava, proti ţalovanému JUDr. Jurajovi Gavalcovi, bývajúcemu v Trnave, Teodora Tekela 6742/23, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 7 C 182/2006, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 19. marca 2009 sp. zn. 8 Co229/2008, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 19. marca 2009 sp. zn. 8 Co229/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd v Nitre rozsudkom z 3. júla 2008 č.k. 7 C 182/2006-210 určil, ţe ţalovaný dňa 14. novembra 2000 svojím protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o premávke na pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných práv ţalobkyne, a to do jej práva na súkromný a rodinný ţivot. Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyne sumu 500 000,-Sk (16 596,96 €) titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a zaplatiť jej trovy konania vo výške 155 273,Sk (5 154,12 €) k rukám jej 5 Cdo 34/2011 8 právneho zástupcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) a ustanovenia § 11, § 13 a § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 1 T 199/2003 bola preukázaná vina ţalovaného na dopravnej nehode dňa 14. novembra 2000, v dôsledku ktorej zomrel Peter Kiráľ, nar. 21. júna 1982 - jediné dieťa ţalobkyne ţijúce s ňou v spoločnej domácnosti. Súd prvého stupňa ustálil, ţe v dôsledku tejto dopravnej nehody spôsobenej ţalovaným došlo k zásahu do osobnostného práva ţalobkyne tak, ţe bola narušená celistvosť jej rodiny a bolo zasiahnuté do jej súkromného a rodinného ţivota, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie ţalobkyne v citovej oblasti je nenapraviteľné. Dospel k záveru, ţe v dôsledku tragickej smrti syna ţalobkyne pri dopravnej nehode došlo k nesmierne závaţnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím je ţalobkyňa do budúcnosti ochudobnená o rodinný ţivot a táto spočíva aj v citovej strate, keď ţalobkyňa smrťou syna stratila jeho lásku a radosť s ním preţívanú. Zároveň utrpela citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalosti a šoku zo smrti milovanej osoby. S poukazom na uvedené preto určil, ţe ţalovaný svojim protiprávnym konaním, spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o pozemných komunikáciách, zasiahol do osobnostných práv ţalobkyne a to do jej práva na súkromný a rodinný ţivot. Dospel k záveru, ţe týmto nečakaným, šokujúcim úmrtím syna ţalobkyne došlo k tak závaţnému zásahu do práva na ochranu jej osobnosti, spočívajúceho v obmedzení jej súkromného a rodinného ţivota, ţe ţiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca. Preto ustálil, ţe predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch sú dané, keď povaţoval za nepochybné, ţe ujmu, ktorá ţalobkyni vznikla, by na jej mieste kaţdá iná osoba povaţovala za ujmu objektívne závaţnú. Bol toho názoru, ţe strata moţnosti ţalobkyne práve v konkrétnom súkromnom ţivote je hodná osobitného zreteľa. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, ţe pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá, a to jednak závaţnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých do práva na ochranu osobnosti došlo, keď výška peňaţnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu. Pri určení peňaţnej náhrady prihliadol na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrteľnej nehody syna ţalobkyne a dôsledky, ktoré táto tragická nehoda u nej vyvolala. Zohľadnil aj to, ţe išlo o nedbanlivostný trestný čin ţalovaného a ţe na zavinení dopravnej nehody sa podieľal 5 Cdo 34/2011 9 i nebohý syn ţalobkyne. Dospel potom k záveru, ţe ţalobkyňou ţiadaná výška nemajetkovej ujmy je primeraná, a preto aj v tejto časti jej návrhu (na plnenie) vyhovel. Za nedôvodnú pritom povaţoval námietku premlčania vznesenú ţalovaným. Poukázal na to, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nepremlčateľné z dôvodu, ţe toto právo je v systéme slovenského právneho poriadku jednotným právom, ktorého zmyslom je chrániť fyzickú a psychickomorálnu integritu fyzickej osoby. V tomto zmysle je právo na ochranu osobnosti podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka právom nemajetkovým. Konštatoval, ţe cieľom práva na náhradu nemajetkovej ujmy je primerane vyváţiť a zmierniť nemajetkovú ujmu a toto právo ako právo rýdzo osobnej povahy osobnosti fyzickej osoby nemoţno vyčleniť z okruhu nepremlčateľných nemajetkových práv, i keď sa satisfakcia príslušnej nemajetkovej ujmy vyjadruje prostredníctvom finančných prostriedkov. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 od. 1 O.s.p Krajský súd v Nitre rozsudkom z 19. marca 2009 sp.zn. 8 Co 229/2008 na odvolanie ţalovaného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania vo výške 564, 30 € do troch dní. Dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v celom rozsahu zmeniť a ţalobu ţalobkyne zamietnuť z dôvodu, ţe súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vznesenú námietku premlčania voči nároku ţalobkyne na plnenie a otázku procesnej podmienky konania o jej určujúcom návrhu. Konštatoval, ţe povinnosťou súdu pri určujúcom návrhu je skúmať existenciu naliehavého právneho záujmu na jeho podaní [§ 80 písm.
  1. c)O.s.p. a § 103 O.s.p.], pri nároku na plnenie a ţalovaným vznesenej námietke premlčania aj dôvodnosť tejto námietky, ako aj určitosť a vykonateľnosť ţalobných návrhov. Čo sa týka určujúceho nároku a výroku napadnutého rozsudku uviedol, ţe na takomto návrhu nemá ţalobkyňa naliehavý právny záujem z dôvodu, ţe takýto nárok nepredstavuje spôsob ochrany osobnosti v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ţe takýmto rozhodnutím sa jej právne postavenie nijak nezlepší a spornosť peňaţných nárokov voči ţalovanému neodstráni, keď otázku existencie zásahu ţalovaného do jej práva na súkromný a rodinný ţivot si súd ako predbeţnú otázku musí aj tak vyriešiť pri rozhodovaní o uţ podanom nároku na plnenie. Tento naliehavý právny záujem ţalobkyňa nemôţe mať aj preto, ţe jej návrh v časti na plnenie je premlčaný a premlčané právo priznať súdom nemoţno. Vychádzajúc z uvedeného názoru ďalej neskúmal ani určitosť poţadovaného výroku z hľadiska ţalovaným uvádzaných námietok. Čo sa týka nároku na plnenie a výroku napadnutého rozsudku o ţalovaného povinnosti k nemu mal za to, ţe súd prvého stupňa síce 5 Cdo 34/2011 10 aplikoval na vec správne právne ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak tieto si nesprávne právne vyloţil a dospel potom k nesprávnym právnym záverom. Pri svojich úvahách vychádzal z toho, ţe - uvádzaný zásah bol jedným konaním ţalovaného a len jeho dôsledky majú pretrvávať, - všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva sa premlčujú a osobitná úprava nepremlčateľnosti práv podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravená nie je - ak sa dlţník premlčania dovolá, nemoţno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka), - vznesenie námietky premlčania nemoţno povaţovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, - princíp istoty právnych vzťahov umoţňuje nepremlčateľnosť len u práv zákonom výslovne upravených (vylúčená analógia legis a iuris) , - právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jednorázové právo a toto nemoţno podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov a predstavuje právo na osobitnú formu ochrany osobnosti fyzickej osoby neviazanú na ţiadne iné právo, - právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - peňaţná satisfakcia vzniká uţ okamihom zásahu do osobnosti fyzickej osoby, nevyţaduje potrebu predchádzajúceho uplatnenia u osoby do práv zasahujúcej a nekonštituuje sa aţ súdnym rozhodnutím, ktoré je teda len deklaratórne a významné len pre počiatok omeškania z neho (z určenej splatnosti) vyplývajúci, - uplatňovanie práv na náhradu škody v trestnom konaní a vôbec existencia a trvanie trestného alebo iného konania voči osobe zasahujúcej do osobnosti fyzickej osoby nemá vplyv na plynutie premlčacej lehoty (nespôsobí prerušenie jej plynutia), keď má vplyv len na preukázanie zodpovednosti deklaratórnym rozhodnutím, - výpočet prípadov nepremlčateľnosti majetkových práv obsiahnutých v ustanovení § 100 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka je taxatívny a peňaţnú satisfakciu neuvádza, - na námietku premlčania nemoţno neprihliadať s poukazom na ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, - u práva na peňaţnú satisfakciu platí všeobecná trojročná premlčacia lehota a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t.j. odo dňa vzniku práva, - zodpovednosť za zásah do práv fyzickej osoby predstavujúcej zásah do ochrany osobnosti je zodpovednosť objektívna neviazaná na zavinenie (preto nezávislá i na trestnom, priestupkovom, správnom alebo inom konaní) a bez moţnosti vyvinenia sa, - neoprávnený zásah do práv fyzickej osoby týkajúci sa jej osobnosti môţe predstavovať i nečinnosť subjektu práva, ktorému zákon povinnosť činnosti ukladá, 5 Cdo 34/2011 11 - právo na peňaţnú satisfakciu (zadosťučinenie) nepatrí automaticky (vţdy) pre kaţdý zásah do osobnosti fyzickej osoby, ale predstavuje výnimočné právo pre prípady, ak iné spôsoby ochrany osobnosti nepostačujú, - primárne a osobitné nároky osôb dotknutých neoprávnených zásahom iných subjektov (na náhradu vecnej škody, bolestného, sťaţenia spoločenského uplatnenia, zadosťučinenia ... ) majú prednosť pred všeobecnou úpravou u ochrany osobnosti, i keď nemoţno vylúčiť i ich kumulatívne uplatnenie. Vychádzajúc z uvedených záverov potom, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k právnemu záveru o tom, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - peňaţnú satisfakciu (zadosťučinenie) je podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka osobným právom majetkovej povahy vyjadriteľným peňaţným ekvivalentom a podliehajúcim premlčaniu vo všeobecnej trojročnej lehote počítanej od okamihu zásahu do práv fyzickej osoby na ochranu osobnosti, v dôsledku čoho je nárok ţalobkyne na túto náhradu, vzniknutý 14. novembra 2000 a uplatnený na súde aţ 21. marca 2006, premlčaný. Pre dôvodne a zákonne vznesenú námietku premlčania zo strany ţalovaného súdom v zmysle ustanovenia § 100 ods. l veta tretia Občianskeho zákonníka je nepriznateľný. Preto návrh ţalobkyne v tejto časti zamietol bez toho, ţe by ďalej posudzoval vecnú správnosť a opodstatnenosť uplatňovaného premlčaného práva (čo do základu a výšky). O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie ţalobkyňa, ktoré odôvodnila tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm.
  2. c)O.s.p.]. Zdôraznila, ţe v čase podania ţaloby na súd jednoznačne dominoval právny názor, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je imanentnou súčasťou práva na ochranu osobnosti a ako osobnostné právo nepodlieha premlčaniu. Poukázala na odbornú diskusiu prebiehajúcu k predmetnej otázke v Českej republike zdôrazniac, ţe Najvyšší súd Českej republiky dlhodobo vo svojich rozhodnutiach potvrdzoval právny názor, podľa ktorého sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepremlčuje. Súčasne uviedla, ţe súdy Slovenskej republiky (s výnimkou rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 278/2007 z 25. septembra 2008) danú otázku doteraz vôbec neriešili a rovnako ani odborná verejnosť sa ňou nezaoberala. Odvolávala sa na príkaz právnej istoty, ktorého zloţkou je najmä príkaz určitosti zákona, resp. iných všeobecne záväzných právnych predpisov, zákaz spätnej časovej pôsobnosti zákonov (zákaz retroaktivity), ako aj príkaz 5 Cdo 34/2011 12 ochrany dôvery občanov (resp. fyzických osôb a právnických osôb) v právny poriadok. Namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom týkajúce sa jeho právnych záverov, a to ţe: 1/ vznesenie námietky premlčania nie je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, 2/ ţalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení, ţe ţalovaný zasiahol do jej práva na ochranu osobnosti, 3/ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je osobným právom majetkovej povahy vyjadriteľným peňaţným ekvivalentom a podliehajúcim premlčaniu vo všeobecnej trojročnej lehote počítanej od okamihu zásahu do práv fyzickej osoby na ochranu osobnosti. Čo sa týka ţalovaným vznesenej námietky premlčania, poukázala na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práva nesmie byt' v rozpore s dobrými mravmi, ktoré platí i pre výkon práva vzniesť námietku premlčania. Tým, ţe odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia touto zásadnou otázkou vôbec nezaoberal, táto skutočnosť robí napadnuté rozhodnutie v tejto časti nepresvedčivým, nepreskúmateľným a arbitrárnym a je porušením ústavného práva ţalobkyne na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. Namietala, ţe súd mal spravodlivo posúdiť otázku vznesenia námietky premlčania ţalovaným nielen v kontexte prípadu (činu ţalovanému), ale v kontexte celkového správania ţalovaného. Ţalobkyňa očakávala, ţe ţalovaný sa jej úprimne ospravedlní a vyjadrí hlbokú ľútosť nad stratou jej jediného dieťaťa, ktorej sa vôbec nedočkala, hoci od smrti jej syna uplynulo uţ viac ako osem rokov. Konanie ţalovaného, ktorý jej osobne alebo aspoň listom nevyjadril ľútosť nad svojim činom a neprejavil súcit, označila ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Tieţ zdôraznila, ţe ţalovaný bol v čase nehody sudcom, teda vykonával povolanie, ktoré vyţaduje vysoké morálne a osobnostné predpoklady, preto by súd by mal z hľadiska posudzovania konania ţalovaného, vzhľadom na dobré mravy zohľadniť skutočnosť, ţe v prípade sudcov by mala byť hranica posudzovania moţného súladu konania s dobrými mravmi oveľa vyššia ako u beţných občanov. Ohľadne právneho záveru odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení, ţe ţalovaný zasiahol do jej práva na ochranu osobnosti, poukázala na ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, znenie ktorého občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti fyzickej osoby uvádza len príkladom ("najmä"). Preto úprava § 13 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby podľa okolností prípadu dotknutá fyzická osoba pouţila niektorý iný občianskoprávny prostriedok rovnakej povahy. Sú preto prípustné ţaloby doţadujúce sa určenia, ţe určitým spôsobom bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti ţalobcu, avšak v ţiadnom prípade nejde o ţalobu na určenie podľa § 80 písm.
  3. c)O.s.p., takţe nie je potrebné preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení. Za otázku zásadného právneho významu označila otázku premlčania vo vzťahu k právu na náhradu 5 Cdo 34/2011 13 nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na rozdiel od právneho názoru odvolacieho súdu o povahe práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako práva majetkového, vyslovila, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje zadosťučinenie, ktoré je nemajetkovým právom. Zväčšenie majetkovej sféry nie je jeho účelom, to je len vedľajší efekt. Zo zákona jednoznačne vyplýva, ţe sa premlčujú len majetkové práva a nie osobnostné. Nevyplýva z neho, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zaradené medzi osobnostné práva, by malo byť majetkovým právom. V prípade rozporu alebo nejednoznačnosti právnych noriem, by sa súd mal prikloniť k takému výkladu, ktorý je ústavne konformnejší, pretoţe to zodpovedá povinnosti všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným, s poukazom na článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. V dovolaní ďalej poukázala na právny záver odvolacieho súdu, ţe jej právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniklo 14. novembra 2000. Ak by právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podliehalo premlčaniu, za podstatnú označila otázku, kedy začína plynúť premlčacia doba, keďţe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa ţalobkyne pre začiatok plynutia premlčacej doby je podstatný deň, keď došlo k ukončeniu trvania zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. Uviedla, ţe ak právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podlieha premlčaniu, tak právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch moţno uplatniť po prvý krát aţ deň nasledujúci po dni, v ktorom došlo k ukončeniu zásahu do osobnostných práv (ktorý stále trvá) alebo v ktorom došlo k poskytnutiu zadosťučinenia, ktoré sa nezdá byt' primerané, a preto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa nemohlo premlčať, pretoţe premlčacia doba ešte nemohla uplynúť. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhla, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 8 Co 229/2008 z 19. marca 2009 zmenil tak, ţe odvolací súd rozsudok Okresného súdu v Nitre č.k. 7C 182/2006-210 z 3. júla 2008 potvrdzuje, ako v časti výroku, podľa ktorého JUDr. Juraj Gavalec (ţalovaný) 14. novembra 2000 svojim protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o premávke na pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných práv Evy Kiráľovej (ţalobkyne), a to do jej práva na súkromný a rodinný ţivot, tak aj v časti návrhu na uloţenie povinnosti na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ţe JUDr. Juraj Gavalec (ţalovaný) je povinný zaplatiť ţalobkyni sumu vo výške 16 596,96 € (500 000,- Sk) titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a zaplatiť ţalobkyni trovy konania vo výške 5 154,12 € (155.273,- Sk), aby odvolanie ţalovaného zamietol a priznal ţalobkyni trovy 5 Cdo 34/2011 14 odvolacieho a dovolacieho konania, ktoré je ţalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi ţalobkyne do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ţalovaný vo svojom vyjadrení ţiadal dovolanie ţalobkyne zamietnuť. Nesúhlasil s názorom ţalobkyne ţe v čase podania návrhu jednoznačne dominoval právny názor, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je imanentnou súčasťou práva na ochranu osobnosti a ako osobnostné právo nepodlieha premlčaniu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky pod č. R 4/2008 o tom, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje. Vyjadrenia ţalobkyne uvedené v dovolaní, ţe by sa jej neospravedlnil, označil ako nepravdivé a uviedol, ţe v priebehu trestného konania a aj v tomto konaní vyslovil ľútosť nad smrťou syna ţalobkyne a niekoľkokrát so ţalobkyňou aj telefonicky hovoril, avšak táto všetko riešila cez médiá, čo nechcel. Bol toho názoru, ţe ţalobkyňa v konaní neţiadala z titulu práv na ochranu osobnosti ospravedlnenie a nepovaţovala ho z pohľadu uplatneného nároku za rozhodujúce, hoci z obsahu dovolania vyplýva opak. K námietke premlčania uviedol, ţe súdna prax pripúšťa pouţitie ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka len vo výnimočných prípadoch, ktoré však v danej veci neexistujú, pretoţe nie jeho zavinením si ţalobkyňa neuplatnila ţalobu v premlčacej lehote, a preto uplatnenie námietky premlčania nie je výrazom zneuţitia práva. Za neudrţateľný označil názor, podľa ktorého zásah ţalovaného do osobnostných práv ţalobkyne stále trvá, a preto sa nárok ţalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemohol premlčať a ţe premlčacia doba ani nezačala plynúť. Výrok dovolacieho petitu, ktorým sa ţalobkyňa domáha, ţe on zasiahol nerešpektovaním zákona o premávke na pozemných komunikáciách do jej práva na súkromný a rodinný ţivot označil za nesprávny a neurčitý z dôvodu, ţe absentuje príčinná súvislosť medzi porušením zákonného ustanovenia a právom na súkromný a rodinný ţivot ţalobkyne, do ktorého zasiahol a mohol zasiahnuť jedine usmrtením jej syna a nie nerešpektovaním zákona o premávke na pozemných komunikáciách. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne je dôvodné. 5 Cdo 34/2011 15 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená a ani dovolateľkou namietaná. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných 5 Cdo 34/2011 16 v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Uvedená vada konania však dovolacím súdom nebola zistená a ani dovolateľkou namietaná. Z obsahu dovolania ţalobkyne vyplýva, ţe táto ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. O takýto prípad sa v prejednávanej veci čiastočne jedná. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného ţivota účastníkov alebo v rozsahu povaţovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môţe nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95). 5 Cdo 34/2011 17 Kaţdé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, ţe ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.). Záver o interpretácii a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti sa nepochybne vzťahuje nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch niţšieho stupňa právnej sily, teda aj na právne normy obsiahnuté v zákonoch. Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov explicitne vyjadrenej v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj poţiadavka, aby všetky orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom a účelom dotknutých ústavných noriem. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodrţiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Ústavný súd vo svojej judikatúre tieţ konštantne zdôrazňuje, ţe pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôţe zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a ţe jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ústavne súladný výklad zákonov (podľa čl. 152 ods. 4 ústavy), platného i v čase rozhodovania odvolacieho súdu, v danom prípade predstavuje neoddeliteľnú súčasť rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu kaţdého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 24/00). Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení kaţdého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, ţe tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane 5 Cdo 34/2011 18 vykonávajú, a teda ţe základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, ţe súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04). Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko závaţnú úlohu, ţe pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zuţujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyloţil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy na základe výkladu a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, ţe ich právne závery nie sú 5 Cdo 34/2011 19 svojvoľné, neudrţateľné a ţe neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúţi na jej upevňovanie a rozvíjanie. Kaţdý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.).

§ 80O.s.p.

vyplýva, ţe návrhom na začatie konania moţno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manţelstva, o určení, či tu manţelstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho), b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

§ 3ods.

1 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka bola prispôsobená Listine základných práv a slobôd zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 1. januára 1992, odkedy aţ do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, ţe fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný ţivot, duševný pokoj, nedotknuteľnosť ţivota jednotlivca v kruhu jeho najbliţších. Jednou z hodnôt osobnosti kaţdej fyzickej osoby ako celku, ktorej rešpektovanie 5 Cdo 34/2011 20 musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať, je právo na súkromie. Obsah práva na súkromie, je nutné určovať so zreteľom na ústavné predpisy a ustanovenia medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách uvedených v článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorých má pozitívna zákonná úprava práva občana na súkromie svoj prirodzeno-právny zdroj. Podľa § 15 Občianskeho zákonníka po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať práva na ochranu osobnosti manţelovi a deťom a ak ich niet, jej rodičom.

§ 13ods.

1 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, ţe bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej váţnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, upravujúce právne prostriedky ochrany osobnosti, bolo do Občianskeho zákonníka zavedené novelou vykonanou zákonom č. 87/1990 s účinnosťou od

  1. marca
  2. Dovtedy po prijatí zákona č. 40/1964 Zb. síce figurovala ochrana osobnosti a súd mohol priznať dotknutej osobe aj primerané zadosťučinenie, ale len vo forme zadosťučinenia morálneho. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa si v konaní uplatňuje dva samostatné nároky. Prvým je určovacia ţaloba a druhým je nemajetková ujma vyjadrená v peniazoch. Ţalobkyňa v dovolaní proti zamietnutiu určovacej ţaloby nepovaţovala za správny právny záver odvolacieho súdu, ţe v konaní nepreukázala naliehavý právny záujem na takejto ţalobe. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci v tejto časti dospel k záveru, ţe uvedená námietka ţalobkyne je dôvodná. 5 Cdo 34/2011 21 Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe podľa ustálenej súdnej praxe nie je ţaloba na ochranu osobnosti určovacou ţalobou v zmysle generálnej ţalobnej klauzuly § 80 O.s.p., pri ktorej je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem. V tejto súvislosti je potrebné poukázať uţ na rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSSR, uverejnené v Zborníku III Najvyššieho súdu ČSSR: Najvyšší súd o občianskom súdnom konaní v niektorých veciach pracovnoprávnych, občianskoprávnych a rodinnoprávnych, SEVT Praha, 1980, str. 208-209, podľa ktorého ţaloby podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie sú ţalobami určovacími podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., preto nie je potrebné aby sa preukazoval naliehavý právny záujem na tomto určení. Dovolací súd sa stotoţňuje s citovaním rozhodnutím a následnou nadväzujúcou dlhoročnou praxou súdov a zdôrazňuje, ţe uvedený právny názor v ňom vyjadrený nie je dôvodné meniť. Z dôvodu, ţe odvolací súd dospel v časti určovacieho návrhu, ţe JUDr. Juraj Gavalec
  3. novembra 2000 svojim protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o premávke na pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných práv Evy Kiráľovej, a to do jej práva na súkromný a rodinný ţivot k záveru, ţe ţalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem, a z toho dôvodu zamietol ţalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci, vec nesprávne právne posúdil. Uţ len z uvedeného bolo preto potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na vecné posúdenie takto uplatňovaného nároku ţalobkyne. Pre posúdenie uplatňovaného nároku povaţuje dovolací súd za potrebné bliţšie sa venovať otázke osobnostných práv fyzických osôb, ktoré sú v Občianskom zákonníku zaradené ako ochrana osobnosti v ustanoveniach § 11 aţ
  4. Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha, imateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu ostatných subjektov práva, ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť), patria kaţdej fyzickej osobe „a priori“, (sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým právnym postavením, výlučné oprávnenie nakladať počas celého ţivota v medziach určených právnym poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe, nemoţno ich scudzovať, deliť od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti (sú 5 Cdo 34/2011 22 časovo neobmedzené počas ţivota fyzickej osoby) sú nezdediteľné (netvoria predmet dedičstva), sú nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemoţno ich postihovať exekúciou. Na rozdiel od nich majetkové práva moţno oddeliť od ich subjektov, prevádzať (scudzovať) ich, podliehajú exekúcii, premlčaniu a preklúzii. Špecifickosť subjektívnych osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým je priamo osobnosť človeka, fyzickej osoby v jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti (subjektívne rýdzo osobné, resp. osobnostné právo) Občiansky zákonník upravuje ako jednotné právo (doslovné znenie „fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku toho je treba jednotlivé práva, ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom k rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu. Ako základné hodnoty osobnosti kaţdej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník v § 11 výslovne ţivot, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Podľa ustanovenia článku 8 odseku l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb., kaţdý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie.

článku 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach publikovaného pod č 120/1976 Zb. vyplýva, ţe nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného ţivota, rodiny, domova alebo korešpondencie a kaţdý má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom. Právo na súkromie v rôznych poňatiach môţe zahŕňať tak ochranu rodinného ţivota, súkromie obydlia, listové tajomstvo, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu pred neoprávneným zhromaţďovaním údajov o osobe. V ústavnej rovine je zakotvené v článku 16 Ústavy Slovenskej republiky - nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená, obmedzená môţe byť len v prípadoch ustanovených zákonom; článku 19 ods. 1 – kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota, ods. 2 - kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromaţďovaním, zverejňovaním alebo iným zneuţívaním údajov o svojej osobe; v článku čl. 21 garantujúcom nedotknuteľnosť obydlia; v článku 22 zaručujúcom ochranu listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov. 5 Cdo 34/2011 23 Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo

  1. decembra 1992 vo veci Niemetz proti Nemecku uviedol, ţe ,,„...nepovaţuje za moţné alebo potrebné pokúsiť sa o vyčerpávajúcu definíciu pojmu „súkromný ţivot“. Mohlo by však byť príliš reštriktívne limitovať tento pojem „výsostným okruhom“, v ktorom môţe jednotlivec ţiť svoj vlastný osobný ţivot, ako sa rozhodne, a úplne z tohto okruhu vylúčiť vonkajší svet neobsiahnutý v tomto okruhu. Rešpektovanie súkromného ţivota musí tieţ obsahovať do určitej miery právo zakladať a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľuďmi.“ Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný ţivot. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z
  2. júna 1988 vo veci Berrhab proti Holandsku konštatoval : „„Z pojmu rodina, na ktorom je zaloţený článok 8, vyplýva, ţe dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu narodenia dieťaťa a uţ vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom a jeho rodičmi zväzok rovnajúci sa „rodinnému ţivotu“, dokonca aj vtedy, keď uţ rodičia neskôr spolu neţijú.“ Podstatou rodinného ţivota je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udrţiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny zaloţené na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného ţivota, môţe porušením práva na ţivot jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný ţivot môţe byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môţe utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má moţnosť vyuţiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v prvom rade na jej vôli 5 Cdo 34/2011 24 ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, ţe ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv. postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom; ide o najbliţších príbuzných, a to manţela a deti, a ak ich niet, o rodičov. Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Je moţné ich pouţiť jednotlivo alebo kumulovane, taktieţ v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Zákon výslovne pripúšťa moţnosť podania návrhu na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórnu ţaloba), výslovne prípustný je aj návrh na odstránenie následkov uţ uskutočnených zásahov (reštitučná ţaloba) a návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná ţaloba), ktoré nemá charakter peňaţnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho, imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta do majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, preto ju nemoţno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umoţňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyváţiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňaţnou formou a plní tieţ satisfakčnú funkciu. Z uvedeného vyplýva, ţe vedľa ţalôb na zdrţania sa zásahov a ţalôb na odstránenia následkov zásahu sú moţné aj ţaloby doţadujúce sa inej formy ochrany. Plynie to zo slova „najmä“ pouţitého v prvej vete ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Touto inou formou ochrany sú ţaloby o určenie, ţe určitým spôsobom sa zasiahlo do práv osobnosti ţalobcu, alebo ţaloby o určenie, ţe určité výroky sú nepravdivé. Tieto ţaloby nie sú ţalobami určovacími podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. Preto nie je potrebné, aby sa preukazoval právny záujem na tomto určení. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe odvolací súd tým, ţe zamietol ţalobu v časti určovacieho výroku v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka práve s odvolaním na právny záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu, 5 Cdo 34/2011 25 dospel k nesprávnemu a predčasnému právnemu záveru. Keďţe rozsudok súdu prvého stupňa zmenil bez nariadenia pojednávania, a teda bez vecného (meritórneho) posúdenia skutočností rozhodujúcich pre určenie, či došlo zásahu do osobnostných práv ţalobkyne, je potrebné, aby sa po vrátení veci vykonal náleţité dokazovanie aj s poukazom na vyslovený názor dovolacieho sudu o charaktere prostriedkov na ochranu osobnosti výslovne neuvedených v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka a osobnostných práv, konkrétne práva na súkromný a rodinný ţivot. Pozornosť bude musieť venovať aj námietkám ţalovaného, týkajúcim sa nesprávnosti a neurčitosti ţalobkyňou formulovaného ţalobn

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.