Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Asan/30/2018 Identifikačné číslo spisu: 8016200820 Dátum vydania rozhodnutia: 19.11.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Marián Trenčan Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 19ods.

2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z.z.) pokutu vo výške 100.000,- Eur, pričom vo výroku rozhodnutia uviedol, že žalobca ako zamestnávateľ zodpovedá za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania

§ 3ods.

2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení predpisov účinných do 31.10.2013 (ďalej len „zákon č. 82/2005 Z.z."), ku ktorému došlo tým, že využíval závislú prácu v rozhodnutí vymenovaných fyzických osôb (169 osôb), s ktorými mal založené pracovnoprávne vzťahy

osobitného predpisu (Zákonník práce) na základe dohôd o brigádnickej práci študentov a na základe dohôd o pracovnej činnosti, avšak do začiatku výkonu kontroly nelegálneho zamestnávania, t. j. dňa 26.4.2013 o 8,25 hod. si nesplnil povinnosť

osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení), teda v prípade fyzických osôb uvedených vo výroku rozhodnutia si nesplnil prihlasovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni.

1. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím zo dňa 4.6.2014 č. S/2014/00431-2.1, O-163/2014 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného") zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný konštatoval, že s ohľadom na zistené skutočnosti a správnym orgánom prvého stupňa popísaný skutkový stav bolo preukázané, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že ako zamestnávateľ neprihlásil dotknuté fyzické osoby v celkovom počte 169 do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia tak, ako to vyžaduje zákon č. 461/2003 Z.z., teda osoby vykonávajúce prácu na základe dohôd o pracovnej činnosti najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca a osoby vykonávajúce prácu na základe dohôd o brigádnickej činnosti študentov najneskôr pred začatím výkonu práce, ba ani do začiatku výkonu kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. II. Konanie pred správnym súdom
2. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote žalobu na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd") a navrhol toto rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že v prejednávanom prípade sa jedná o opakované porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania a tvrdil, že bol v správnom konaní nezákonne duplicitne sankcionovaný. Mal za to, že inšpekčná činnosť správneho orgánu prvého stupňa vykonaná v období medzi 19.2.2013 a 28.6.2013 nemôže byť považovaná za dve inšpekcie práce, odôvodňujúce začatie dvoch nezávislých správnych konaní, výsledkom ktorých je uloženie dvoch sankcií za rovnaké tvrdené konanie. Namietal, že obe kontroly a správne konania boli vykonané a vedené v bezprostrednej časovej súvislosti vo vzťahu k totožnému subjektu, totožnému konaniu a dokonca aj vo vzťahu k totožnému časovému obdobiu. Uviedol, že ku dňu 2.4.2013, kedy bola ukončená prvá kontrola, správny orgán zistil porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania u 10 osôb. Ku dňu 28.6.2013 však už tvrdí, že v čase od 1.1.2013 do ukončenia druhej kontroly bolo nelegálne zamestnaných 169 osôb.
3. Žalobca ďalej zaujal názor, že vzhľadom na nedostatok špeciálnej právnej úpravy v správnom konaní je na základe analógie potrebné aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, t. j. uloženie jednej sankcie za správny delikt (ak vôbec nejaký) spočívajúci vo viacerých čiastkových útokoch. Mal za to, že ak aj správny orgán zistil akékoľvek pochybenie v čase vykonania druhej kontroly dňa 26.4.2013, mal v prvom rade vyhodnocovať, či sa nejedná o tzv. trvajúci (pokračujúci) delikt (teda nie o samostatný skutok), počkať na jeho dokonanie a až následne začať správne konanie, v ktorom by uložil jednu sankciu. Správny orgán však takto nepostupoval, čím nerešpektoval zásady ukladania trestov aplikovateľné v správnom trestaní a

žalobcu tým porušil jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé konanie. 5. Žalobca tiež namietal zmätočnosť postupu správneho orgánu pri začatí správneho konania z hľadiska vymedzenia skutku a formálnych náležitostí úkonu smerujúceho k začatiu správneho konania. Namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, ktorý sa

žalobcu nevyjadril k zásadným námietkam žalobcu v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a nezdôvodnil uloženie pokuty vo výške práve 100.000,- Eur.

1. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby uviedol, že v roku 2013 boli u žalobcu vykonané dve inšpekcie práce zamerané aj na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania, ktoré však neboli vykonané súčasne a žalobcovi bol po ukončení prvej z nich poskytnutý dostatočný čas na to, aby odstránil zistené nedostatky. Inšpekcia vykonaná v období od 19.2.2013 do 2.4.2013 bola ukončená protokolom zo dňa 2.4.2013, v ktorom bolo konštatované nelegálne zamestnávania 10 fyzických osôb, presne identifikovaných v rozhodnutí. Výkon druhej inšpekcie práce sa uskutočnil v období od 26.4.2013 do 14.6.2013, pri ktorej správny orgán prvého stupňa na základe predložených dôkazov dospel k záveru o porušení rovnakých ustanovení zákona o zákaze nelegálneho zamestnávania, tentokrát však vo vzťahu k iným 169 fyzickým osobám, ktoré opäť v rozhodnutí presne identifikoval.
2. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Tdo 18/2011 žalovaný tvrdil, že rozhodujúcou skutočnosťou z hľadiska uplatnenia zásady ne bis in idem je totožnosť skutku, nie totožnosť právnej kvalifikácie. Berúc do úvahy odlišný čas spáchania skutku, iné fyzické osoby, ktoré boli protiprávnym konaním žalobcu dotknuté a rôzne dátumy zistenia nelegálneho zamestnávania dospel správny orgán k záveru, že v prejednávanej veci nejde o totožný správny delikt, ako ten, ktorý bol zistený dňa 19.2.2013 pri inej kontrole nelegálneho zamestnávania. Závery napadnutého rozhodnutia, vrátane výšky uloženej pokuty, považoval žalovaný za dostatočné a žalobu navrhol zamietnuť.
3. Krajský súd po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní vyhlásil dňa 14.2.2018 rozsudok, ktorým rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal voči žalovanému plnú náhradu trov konania.
4. Rozsudok odôvodnil tým, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci (bod 23 rozsudku krajského súdu), zároveň však konštatoval, že skutkový záver o tom, že žalobca využíval závislú prácu fyzických osôb, s ktorými mal založené pracovnoprávne vzťahy, avšak do začiatku výkonu kontroly nelegálneho zamestnávania si nesplnil povinnosť voči Sociálnej poisťovni

§ 231ods.

1 zákona č. 463/2003 Z.z., možno jednoznačne kvalifikovať ako nelegálne zamestnávanie v zmysle § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. Vyplýva to

jeho názoru bez pochybností z dôkazov, ktoré boli vykonané v administratívnom konaní, pričom žalobca v podstate spáchanie správneho deliktu nepoprel (bod 28 rozsudku krajského súdu). 10. Pri oboch kontrolách bolo

krajského súdu konštatované to isté porušenie právnych predpisov, čo správne orgány nemali ignorovať a iniciovať dve samostatné administratívne konania bez náležitého zdôvodnenia takéhoto postupu. V danom prípade išlo

jeho názoru o súbeh deliktov, pri ktorých sankcionovaní je nevyhnutné aplikovať metódou analógie legis absorbčnú zásadu pri administratívnom trestaní za viaceré správne delikty a uložiť jednu sankciu

ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. 11. Krajský súd tiež zaujal názor, že výška sankcie uloženej žalobcovi nie je dostatočne zdôvodnená, pretože správne orgány sa vecou dostatočne nezaoberali z hľadiska všetkých ustanovených kritérií, ktoré je potrebné zohľadniť v zmysle § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. Súhlasil tiež so žalobcom, že odôvodnenie sankcie opisovalo len skutočnosti v neprospech žalobcu a z tohto pohľadu je úvaha správnych orgánov

krajského súdu nevyvážená. III. Kasačná sťažnosť žalovaného, stanovisko žalobcu 12. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný včas kasačnú sťažnosť z dôvodu

§ 440ods.

1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.") a navrhol ho zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Mal za to, že vychádzajúc z definície nelegálneho zamestnávania

§ 2ods.

2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. účinného v čase spáchania skutku objektívna stránka sankcionovaného deliktu bola naplnená v prvom prípade (vo vzťahu k 10 osobám) dňa 19.2.2013 a v druhom prípade (vo vzťahu k iným 169 osobám) dňa 26.4.2013, čo vylučuje deklarovaný súbeh týchto deliktov tak, ako to predostiera krajský súd. Aplikácia zásady absorbcie sadzieb prichádza

sťažovateľa do úvahy iba vtedy, ak sa ukladá sankcia za zbiehajúce sa správne delikty rôznej závažnosti. V prejednávanom prípade nejde o žiaden súbeh deliktov, ako to má na mysli trestnoprávna teória. Žalobca totiž

sťažovateľa nespáchal viacero protiprávnych činov a už vôbec nie v rovnakom časovom rozmedzí, aby bolo možné hovoriť o súbehu odôvodňujúcom aplikáciu absorbčnej zásady. 13. Sťažovateľ poukázal na spôsob realizácie dopravných kontrol, kedy môže byť vodič motorového vozidla v priebehu jedného dňa podrobený viacerým kontrolám a v prípade zistených porušení opakovane postihovaný (napr. v prípade viacnásobného prekročenia maximálne povolenej rýchlosti). V prejednávanom prípade si inšpekčné orgány pri druhej kontrole len plnili svoje povinnosti a za účelom ochrany práv zamestnancov pristúpili k opätovnému prevereniu splnenia prihlasovacej povinnosti zo strany žalobcu vo vzťahu k jeho zamestnancom a to až po tom, ako bolo zistené legálne zamestnávanie všetkých prv kontrolovaných osôb. Závery rozsudku krajského súdu z uvedených dôvodov nemôžu

sťažovateľa právne obstáť. Mal za to, že správne orgány oboch stupňov si zadovážili dostatok dôkazov pre rozhodnutie vo veci a ich procesný postup nevykazuje také známky pochybení, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutí krajským súdom.

1. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. IV. Právne závery kasačného súdu
2. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (ďalej len „kasačný súd" alebo „Najvyšší súd") (§ 438 ods. 2 S. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) si osvojil záver, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju v zmysle § 461 S.s.p. zamietol. Takto kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol súbežne zverejnený tak na úradnej tabuli ako aj na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19.
3. 2019 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).
4. Kasačný súd na úvod poznamenáva, že pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti je zásadne viazaný jej dôvodmi (§ 439 ods. 3 písm. a/, § 453 ods. 2 veta druhá S.s.p.). Z tejto zásady vyplýva procesná povinnosť sťažovateľa s plnou zodpovednosťou za procesný výsledok navrhnutý v kasačnej sťažnosti náležite vymedziť, v čom vidí nezákonnosť v konaní alebo rozhodovaní krajského súdu (§ 440 v spojení s 445 ods. 1 písm. c/ S.s.p.). V prípade dôvodu

§ 440ods.

1 písm. g/ S.s.p. má sťažovateľ povinnosť uviesť právne posúdenie veci, ktoré považuje za nesprávne a určiť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 440 ods. 2 S.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti kasačný súd nekoná nad rozsah, ktorý sťažovateľ vymedzil v kasačnej sťažnosti. 17. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov pripadlo kasačnému súdu rozhodnúť o tom, či krajský súd posúdil vec po právnej stránke správne, keď konštatoval, že žalobca sa dopustil súbehu dvoch správnych deliktov, ktoré mali byť prejednané spoločne a žalobcovi mala byť uložená jedna sankcia za použitia absorpčnej zásady, teda

ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Práve tieto závery sťažovateľ považuje za nesprávne a tvrdí, že u správnych deliktov zistených v rámci dvoch inšpekcií vykonaných u žalobcu v dňoch 19.2.2013 a 26.4.2013 nemožno hovoriť o súbehu a pri ich uložení nemala byť aplikovaná absorpčná zásada. Uvedené sťažnostné body vymedzili rozsah prieskumnej činnosti kasačného súdu a determinovali závery o nedôvodnosti kasačnej sťažnosti. 18. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zákon č. 125/2006 Z.z.,

ktorého správny orgán uložil žalobcovi v prejednávanom prípade pokutu, ani subsidiárne aplikovateľný zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov otázky ukladania sankcií za viaceré správne delikty neupravujú. Keďže pravidlá správneho trestania neboli legislatívne jednotne upravené a kodifikované, je v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu potrebné podriadiť ukladanie administratívnych sankcií rovnakým princípom ako trestanie za trestné činy

predpisov trestného práva, ktoré sa na administratívne trestanie aplikujú primerane (per analogiam). Právnym základom pre analogickú aplikáciu trestnoprávnych noriem na správne trestanie je čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj zásady upravené najmä v odporúčaní výboru ministrov Rady Európy č.

ktorých sa viaceré čiastkové útoky toho istého páchateľa posudzujú ako jeden pokračovací trestný čin (za zákonom stanovených podmienok), avšak ak páchateľ pokračuje v protiprávnom konaní po oznámení vznesenia obvinenia, považuje sa takéto pokračovanie za nový skutok.

§ 122ods.

10 Trestného zákona za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin.

§ 122ods.

13 Trestného zákona Ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po oznámení vznesenia obvinenia, posudzuje sa také konanie od tohto procesného úkonu ako nový skutok; to neplatí, ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy

§ 207

. V takom prípade ide o pokračovanie konania až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa alebo pokiaľ sa súd druhého stupňa neodobral na záverečnú poradu. 21. Je nesporné, že v roku 2013 boli u žalobcu vykonané dve inšpekcie práce zamerané na preverenie dodržiavania tých istých zákonných povinností. Medzi prvou a druhou inšpekciou bol z prvej z nich spísaný protokol zo dňa 2.4.2013, v ktorom bolo žalobcovi vytknuté využívanie závislej práce 10 fyzických osôb, s ktorými mal založené pracovnoprávne vzťahy

Zákonníka práce, avšak do začiatku inšpekcie si nesplnil vo vzťahu k týmto osobám ohlasovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni. Tento skutok bol v protokole kvalifikovaný ako nelegálne zamestnávanie a žalobcovi bolo nariadené odstrániť zistené nedostatky a uviesť svoj postup do súladu so zákonom.

1. Žalobca sa teda z protokolu zo dňa 2.4.2013 (zákonom stanoveným spôsobom) dozvedel o tom, akého protiprávneho konania sa dopustil a ako má tento protiprávny stav napraviť. Keďže napriek tomu pokračoval v nezákonnom konaní a naďalej využíval závislú prácu ďalších zamestnancov bez splnenia ohlasovacej povinnosti voči Sociálnej poisťovni, ako to bolo zistené výkonom druhej inšpekcie dňa 26.4.2013, tentokrát vo vzťahu k 169 fyzickým osobám, dopustil sa ďalšieho správneho deliktu.
2. Na účely posúdenia, či išlo zo strany žalobcu o pokračovací správny delikt, alebo súbeh dvoch deliktov, považoval kasačný súd protokol z prvej inšpekcie zo dňa 2.4.2013 (postupujúc primerane

§ 122ods.

13 Trestného zákona) za činiteľ, ktorý rozdeľuje nelegálne zamestnávanie zo strany žalobcu na dva samostatné skutky spáchané vo viacčinnom súbehu. 24. Kasačný súd je toho názoru, že bolo účelné prejednať oba skutky v spoločnom konaní a rozhodnúť o ich potrestaní jedným rozhodnutím

pravidiel o uložení úhrnného trestu primerane

§ 41ods.

1 Trestného zákona alebo § 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch"). Žalovaný však po zistení oboch skutkov začal dve samostatné správne konania a ukončil ich vydaním dvoch rozhodnutí o uložení sankcie, pričom za prvý skutok uložil žalobcovi pokutu vo výške 10.000,- eur. Toto potrestanie považoval v konaní o druhom skutku za dôvod (priťažujúcu okolnosť) pre zvýšenie sankcie v rámci prípustnej zákonnej sadzby a uložil žalobcovi pokutu vo výške 100.000,- eur.

§ 41ods.

1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest

toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom

takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich.

§ 42ods.

1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest

zásad na uloženie úhrnného trestu.

§ 12ods.

2 zákona o priestupkoch za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží sankcia

ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný; zákaz činnosti možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorý z týchto priestupkov. 25. Pokiaľ ide o samostatné prejednanie každého zo skutkov (správnych deliktov), ktoré sú z vyššie uvedených dôvodov v súbehu, kasačný súd na rozdiel od krajského súdu nepovažoval ich neprejednanie v spoločnom konaní za skutočnosť, ktorá by mala sama osebe za následok takú nezákonnosť v postupe orgánu inšpekcie práce, pre ktorú by bolo potrebné obe rozhodnutia zrušiť ako zmätočné a nariadiť správnemu orgánu spoločné prejednanie oboch deliktov. Kasačný súd vzal v tejto súvislosti do úvahy, že administratívne právne predpisy,

ktorých správny orgán v konaní postupoval, mu takýto procesný postup nepredpisovali a nemožno konštatovať ani to, že by samostatné prejednanie každého zo skutkov bez ďalšieho spôsobilo žalobcovi ujmu na právach, prípadne by poškodzovalo verejný záujem.

1. Za dôsledok nesprávneho právneho posúdenia veci však kasačný súd v zhode s krajským súdom považoval to, že žalovaný pri rozhodovaní a potrestaní dvoch rovnorodých správnych deliktov vo viacčinnom súbehu neuložil žalobcovi úhrnnú sankciu za použitia absorpčnej zásady, k čomu ho zaväzuje rozsiahla judikatúra Najvyššieho súdu týkajúca sa primeranej analogickej aplikácie trestnoprávnych zásad pri ukladaní sankcií za viaceré skutky (§ 41 ods. 1 Trestného zákona, § 12 ods. 2 zákona o priestupkoch).
2. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 8Sžo/28/2007 zo dňa 6.3.06 uviedol: „Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť "analogiae legis" tzv. absorpčnú zásadu. Jej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda prísnejší trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží

sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov (závažnosť pritom je nutné posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená). Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, t.j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu

ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný." Podobné závery vyplývajú napr. aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/9/2010 zo 16.02.2011, 4Sžo/49/2012 z 30.10.2012, 5Asan/19/2017 z 11.9.

2. Kasačný súd je toho názoru, že povinnosť takto postupovať pri ukladaní administratívnych sankcií má správny orgán aj v situácii, keď každý zo zbiehajúcich sa správnych deliktov prejedná samostatne a potrestá samostatným rozhodnutím, ako tomu bolo v posudzovanom prípade. To v okolnostiach prípadu znamená, že po uložení sankcie vo výške 10.000,- eur za prvý správny delikt mal žalovaný pri rozhodovaní o druhom zbiehajúcom sa delikte aplikovať absorpčnú zásadu a uložiť žalobcovi úhrnnú sankciu, ktorá by zohľadňovala už uloženú pokutu vo výške 10.000,- eur, inými slovami mal postupovať tak, ako by v súčte ukladal jednu sankciu za oba skutky, pričom pri ukladaní sankcie v poradí druhým rozhodnutím mal sankciu uloženú prvým rozhodnutím odpočítať od riadne odôvodnenej výšky spoločnej úhrnnej sankcie za oba správne delikty.
3. S ohľadom na potrebu rešpektovania doterajšej ustálenej judikatúry kasačný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že bolo povinnosťou orgánov inšpekcie práce aplikovať v prejednávanom prípade pravidlá pre ukladanie úhrnnej sankcie za oba v súbehu spáchané správne delikty použitím absorpčnej zásady, aj keď tieto delikty neprejednal spoločne a nepotrestal jedným rozhodnutím. Sťažnostný dôvod kasačnej sťažnosti, ktorý tvrdil opak, teda že neboli predpoklady pre aplikáciu uvedenej zásady, preto považoval kasačný súd za neopodstatnený.
4. Kasačný súd poznamenáva, že výška pokuty 100 000,- eur uložená preskúmavaným rozhodnutím za v poradí druhý správny delikt by mohla zodpovedať kritériám stanoveným v predchádzajúcom bode, aj keď k nej žalovaný dospel inou právno-aplikačnou úvahou. Pokiaľ však kasačný súd mal posúdiť námietky, ktoré sťažovateľ nastolil v kasačnej sťažnosti, nemohol pri rešpektovaní viazanosti sťažnostnými bodmi dospieť k inému záveru, ako k tomu, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.
5. Keďže namietané sťažnostné body kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé privodiť zrušenie rozsudku krajského súdu pre nesprávne právne posúdenie veci, musel kasačný súd postupovať

§ 461S.s.p.

a kasačnú sťažnosť zamietnuť. 32. V ďalšom konaní bude úlohou orgánov inšpekcie práce znovu rozhodnúť o potrestaní prejednávaného správneho deliktu

zásad uvedených v bode 28 tohto rozsudku. 33. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd tak, že žalobcovi, ktorý mal v kasačnom konaní úspech (zamietnutie kasačnej sťažnosti) priznal úplnú náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania voči sťažovateľovi (§ 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky

§ 167ods.

1 S.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 438 v spojení s § 439 S.s.p.).