stavebného zákona, ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
1 správneho poriadku, ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný, inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Správny poriadok pojem predbežná otázka používa, ale nedefinuje. V právnej praxi sa neraz stane, že správny orgán na to, aby mohol rozhodnúť vo veci, musí mať zodpovedanú konkrétnu čiastkovú otázku týkajúcu sa predmetu konania. Podľa názoru právnej teórie predbežnou (tzv. prejudiciálnou) otázkou treba rozumieť takú otázku, zodpovedanie ktorej podmieňuje rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom správneho konania. Súčasne je to taká otázka, ktorej rozhodnutie nepatrí do kompetencie správneho orgánu, ktorý vo veci rozhoduje. Odpoveď na ňu môže byť predmetom iného samostatného konania (správneho i súdneho). V správnom konaní platí zásada, že správny orgán, ktorý vydáva rozhodnutie vo veci, je oprávnený pre svoju potrebu riešiť i otázky, ktoré patria do pôsobnosti iných orgánov (t.j. iného správneho orgánu alebo súdu), ak to zákon nezakazuje – vyžaduje si to totiž požiadavka pružnosti správneho konania. Podľa súdnej judikatúry platí zásada, že správny orgán, ktorý koná vo veci, je nielen oprávnený, ale i povinný sa zaoberať predbežnými otázkami, ak sa v konaní vyskytnú. 2 Sžo 129/2007 8 S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu (Boh. A 3270/24) nesmie správny orgán napríklad odmietnuť rozhodnúť vo veci samej z dôvodu, že predbežná otázka nebola doposiaľ rozhodnutá príslušným orgánom. Buď si odpovie na túto otázku sám (urobí sa aj úsudok) alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania a vyčká s vlastným rozhodnutím, dokiaľ sa o predbežnej otázke nerozhodne.
správneho poriadku má správny orgán zásadne voľnosť v rámci úvahy o tom, ktorú z týchto dvoch možností si vyberie (táto voľnosť by mohla byť obmedzená len osobitným zákonom). To znamená, že správny orgán nesmie nikdy zostať pasívnym vo vzťahu k predbežnej otázke. Preto by bol v rozpore s ustanovením § 40 správneho poriadku i taký postup, ak by sa správny orgán obmedzil len na konštatovanie, že v správnom konaní nebolo vlastnícke právo preukázané súdnym rozhodnutím a z tohto dôvodu by prerušil konanie až do právoplatného súdneho rozhodnutia. Odkázať účastníka konania na súd podľa § 137 ods. 2 stavebného zákona je prípustné len pri tých námietkach účastníkov, ktoré vychádzajú z vlastníckych alebo iných práv k stavbám alebo k pozemkom. O takýto prípad sa nesporne v prejednávanej veci nejedná. Predmetom predbežnej (prejudiciálnej) otázky, ktorú riešil žalovaný správny orgán ako i orgán prvého stupňa, v danom prípade bolo posúdenie námietky žalobkyne týkajúcej sa priebehu hranice medzi pozemkom žalobkyne a stavebníkmi v tej súvislosti, či sa jedná o námietku občianskoprávneho charakteru vyplývajúcu z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám, teda či rozhodnutie o nej patrí do pôsobnosti stavebného úradu alebo do pôsobnosti orgánu štátnej správy vymedzenej osobitnými predpismi, resp. do právomoci súdu, alebo či sa jedná len o námietky stavebno-technického charakteru. Taktiež sa jednalo o posúdenie predbežnej otázky, či rozhodnutím stavebného úradu o dodatočnom povolení stavby nebude žalobkyni zasiahnuté do jej práva alebo právom chráneného záujmu. Z obsahu odvolania žalobkyne ani z obsahu podanej žaloby nevyplýva, že by sa žalobkyňa domáhala ochrany svojich vlastníckych práv z dôvodu, že stavba svojím umiestnením alebo stavebno-technickým riešením zasahuje do jej pozemku, resp. že presahuje spoločnú hranicu. Nakoľko konkrétne tvrdenie žalobkyne o ukrátení na jej subjektívnych právach treba v zmysle § 247 ods. 1 OSP považovať za osobitnú náležitosť žaloby 2 Sžo 129/2007 9 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, odvolací súd sa v prvom rade zaoberal v rozsahu odvolacej námietky žalobkyne otázkou, či vydanie dodatočného stavebného povolenia je spôsobilé ukrátiť žalobkyňu na jej vlastníckom práve ako i na jej ekologických, občianskych právach a či zníži štandard jej bývania. Rozhodujúcim kritériom podľa odvolacieho súdu bol charakter vydaného rozhodnutia – dodatočné stavebné povolenie. Rozhodnutie o dodatočnom stavebnom povolení je konštitutívne rozhodnutie, ktorým sa samotný právny stav zakladá, keďže sa v ňom určujú podmienky prípustnosti stavby, ktorá síce bola už z časti realizovaná, avšak bez stavebného povolenia. Samotné meritórne rozhodnutie teda už zakladá stavebníkovi povinnosť vlastne len stavbu dokončiť za podmienok v ňom uvedených. Z charakteristiky rozhodnutia - dodatočné stavebné povolenie vyplýva, že ide o rozhodnutie, ktoré dodatočne legalizuje už postavenú stavbu a v konaní o vydanie dodatočného stavebného povolenia stavebný úrad skúma, či začatím stavby bez stavebného povolenia nedošlo k porušeniu práva na ekologické, hygienické a občianske práva a k zníženiu štandardu bývania žalobkyne. Žalobkyňa ani neuviedla príčinnú súvislosť medzi namietaným priebehom hranice a meritórnym rozhodnutím o dodatočnom povolení stavby rodinného domu. Taktiež nemohlo dôjsť k zásahu do vlastníckeho alebo iného práva žalobkyne k pozemku. Skutočnosť, že by stavba bola začatá tak, že táto bola neoprávnene čiastočne umiestnená aj na pozemku, ktorý by jej vzhľadom na nepresnosť hranice patril, žalobkyňa nenamietala. Odvolací súd preto uzavrel, že vydaním dodatočného stavebného povolenia žalované správne orgány nemohli reálne ukrátiť žalobkyňu na jej právach, tak ako to tvrdila. Správne rozhodli, keď námietku žalobkyne neposúdili ako námietku v zmysle § 137 ods. 1 stavebného zákona a v zmysle zásady rýchlosti a pružnosti správneho konania posúdili predbežnú otázku nezávisle od rozhodnutia súdu. Preto nebol podľa názoru odvolacieho súdu splnený základný predpoklad potrebný ku kladnému vybaveniu žaloby. Z uvedených dôvodov odvolací súd posúdil žalobu ako nedôvodnú. Rovnako nebolo preukázané, že by dodatočné stavebné povolenie v preskúmavanej veci nerešpektovalo zákon a nebola ním dodržaná i tzv. miera primeranosti. Poukazovanie na tzv. odstupové vzdialenosti v zmysle § 6 ods. 3 vyhlášky č. 532/2002 Z.z. nie je namieste, nakoľko tieto sa vydaním dodatočného stavebného povolenia nezmenili a sú s uvedeným ustanovením v súlade. Z obsahu pripojeného spisového materiálu nevyplynulo, že by zo strany stavebníkov ako vlastníkov pozemku došlo k ohrozeniu, či obmedzeniu práv žalobkyne ako vlastníčky susediacej nehnuteľnosti a k narušeniu pohody bývania. 2 Sžo 129/2007 10 Stavebný úrad v zmysle zákona správne právne posúdil dokumentáciu stavby z hľadiska splnenia požiadaviek týkajúcich sa verejného záujmu predovšetkým ochrany životného prostredia ako aj jej súlad s príslušnými vykonávacími predpismi. Odvolací súd pri posudzovaní možnosti ukrátenia na práve na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života upraveného v čl. 19 ods. 2 Ústavy a čl. 8 ods. 1 Dohovoru vychádzal z už uvedeného charakteru rozhodnutia dodatočného stavebného povolenia, ktoré nezakladá bezprostredné porušenie ani tohto práva. Ako vyplýva i z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, porušenie práv priznaných v čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc. Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu zmenil podľa § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1, § 250l ods. 2 OSP tak, že žalovanému nepriznal ich náhradu, pretože žalovanému náhrada trov konania nepatrí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. V Bratislave dňa 25. júna 2008 JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.