1, ods. 4 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 3 Tr. zák. z časti dokonaný, z časti nedokonaný v štádiu pokusu
1 Tr. zák., spolupáchateľstvom
zák., na verejnom zasadnutí konanom
1 písm. e), ods. 3 Tr. por. napadnutý rozsudok sa vo vzťahu k obžalovaným Ing. R. R. a Ing. K. W. z r u š u j e vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. S prihliadnutím na § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaní Ing. R. R. a Ing. K. W. s a o d s u d z u j ú : Obžalovaná Ing. R. R.:
4, za použitia § 41 ods. 1 s prihliadnutím na § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.
1, ods. 2, § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 sa výkon trestu odňatia slobody obžalovanej podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky a obžalovanej sa ukladá probačný dohľad nad jej správaním v skúšobnej dobe.
2, ods. 4 písm. c) Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 sa jej ukladá povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu. Obvinený Ing. K. W.:
4, za použitia § 41 ods. 1 s prihliadnutím na § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.
1, ods. 2, § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 sa výkon trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky a obžalovanému sa ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
2, ods. 4 písm. c) Tr. zák. účinného do
1, ods. 4 písm. a) Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 formou spolupáchateľstva
zák. účinného do 31. decembra 2015, z časti dokonaný, z časti nedokonaný v štádiu pokusu
1 Tr. zák. účinného do
4 za použitia § 41 ods. 1 s prihliadnutím na § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov, ktorý mu bol
1, za podmienok § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 podmienečne odložený za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe a určenia skúšobnej doby
2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 na 4 (štyri) roky. Obžalovanému Ing. K. W. súd zároveň
2, ods. 4 písm. c) Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 uložil povinnosť v skúšobnej dobe nahradiť spôsobenú škodu.
1 s prihliadnutím na § 57 ods. 1, § 34 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 mu uložil aj peňažný trest vo výmere 7 000 (sedemtisíc) Eur s určením náhradného trestu odňatia slobody
3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 na 2 (dva) mesiace. Obžalovaný Ing. K. W.
4 za použitia § 41 ods. 1 s prihliadnutím na § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov, ktorý mu bol
1, za podmienok § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 podmienečne odložený za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe a určenia skúšobnej doby
2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 na 4 (štyri) roky. Obžalovanému Ing. K. W. súd zároveň
2, ods. 4 písm. c) Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 uložil povinnosť v skúšobnej dobe nahradiť spôsobenú škodu.
1 s prihliadnutím na § 57 ods. 1, § 34 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 mu uložil aj peňažný trest vo výmere 10 000 (desaťtisíc) Eur s určením náhradného trestu odňatia slobody
3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 na 3 (tri) mesiace. Obžalovaná Ing. R. R.
4 za použitia § 41 ods. 1 s prihliadnutím na § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov, ktorý jej bol
1, za podmienok § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 podmienečne odložený za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jej správaním v skúšobnej dobe a určenia skúšobnej doby
2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 na 4 (štyri) roky. Obžalovanej súd zároveň
2, ods. 4 písm. c) Tr. zák. účinného do 31. decembra 2015 uložil povinnosť v skúšobnej dobe nahradiť spôsobenú škodu.
1 Tr. por. súd obžalovaným Ing. K. W., Ing. K. W. a Ing. R. R. uložil spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky škodu vo výške 107 418,99 Eur (jednostosedemtisícštyristoosemnásť Eur a deväťdesiatdeväť centov). Rozsudok napadli odvolaním všetci obžalovaní. Obžalovaná Ing. R. R. podala odvolanie prostredníctvom obhajkyne JUDr. Martiny Gombosovej podaním doručeným súdu prvého stupňa elektronicky 26. apríla 2016 a v lehote
1 Tr. por. i originálom. Obžalovaná odvolaním napadla výroky o vine, treste i náhrade škody a namietala aj konanie, ktoré rozsudku predchádzalo. Mala za to, že v priebehu konania nebolo preukázané, že by skutky spáchala a že by konanie bolo zároveň trestným činom. Zdôraznila existenciu zásady prezumpcie neviny a zásady v pochybnostiach v prospech obvineného (in dubio pro reo) s poukazom na to, že v jej prípade vznikli pochybnosti o existencii vedomosti, že v predkladaných podkladoch sú nesprávne alebo nepravdivé údaje, resp. nebol preukázaný jej úmysel spáchať trestný čin, teda nedokázaná vina rovná sa dokázanej nevine. Uzavrela, že mechanickým prevzatím obžaloby, pokiaľ ide o účasť všetkých obžalovaných na skutku, došlo k porušeniu zásady
12 Tr. por., keďže hodnotenie dôkazov nebolo založené na starostlivom uvážení všetkých okolností, pretože nebola starostlivo odlíšená a samostatne posudzovaná miera účasti jednotlivých obžalovaných na skutku. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. zrušil a sám vo veci rozhodol rozsudkom tak, že obžalovanú
1 písm. b), písm. d), písm. e), písm. f) Tr. por. vo vzťahu k výroku o vine z dôvodu nejasnosti a neúplnosti skutkových zistení a z dôvodu, že súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, obžalovaný zároveň poprel spáchanie skutku; ďalej vo vzťahu k právnej kvalifikácii, ktorá
neho mala zodpovedať len § 261 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.; k výroku o peňažnom treste, pre uloženie ktorého neboli naplnené zákonné podmienky
1 Tr. zák., konkrétne získanie majetkového prospechu ako motív konania; k nároku na náhradu škody, pretože súd nezohľadnil použitie podstatnej časti prostriedkov v súlade s plánovanými výdavkami projektu a nečinnosť poškodeného. V bližšom zdôvodnení spochybnil skutkové zistenia obsiahnuté v skutkovej vete rozsudku, zdôraznil, že ani on, ani jeho bývalá manželka, ktorá je spoluobžalovanou, sa
opisu projektu nemali na implementácii projektu podieľať. Poprel akúkoľvek dohodu či spoločný zámer medzi ním a ostatnými príbuznými, rovnako ako ich vedomosť o trestnej činnosti, či získanie majetkového prospechu alebo dlhodobejšieho zdroja príjmov a vysvetlil, že pomoc s projektom bola len rodinná výpomoc. V ďalšom sa odvolateľ zameral na vysvetľovanie pozadia a dôvodov jeho konania, najmä pokiaľ išlo o dispozíciu s bankovým účtom a e-mailovú komunikáciu. Spochybnil výsledky dokazovania a súdu vytkol jeho závery. Poukázal na to, že štatutárom združenia bol jeho otec, on sám nebol ani jeho členom. Ciele projektu boli
neho naplnené a prostriedky boli použité na ich zabezpečenie. Rozsudku vytkol jeho neúplnosť pri zdôvodňovaní výroku o peňažnom treste, z ktorého nie je zrejmé, že by boli naplnené zákonné podmienky pre jeho uloženie a tiež to, prečo tento trest bol uložený len dvom obžalovaným. Mal za to, že nedostatočné odôvodnenie v tejto časti porušuje jeho právo na spravodlivý proces. Výrok o náhrade škody nepovažoval za správny čo do jeho rozsahu a navrhol poškodeného odkázať na civilný proces aj s ohľadom na jeho pasivitu pri zabezpečovaní odpredaja majetku. Nárok uznal len do výšky 27 947,21 Eur. Záverom navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vydal rozhodnutie, ktoré by vyznelo v jeho prospech a vyhovelo námietkam, teda žiadal: 1/ oslobodenie spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že by sa skutku dopustil, 2/ v prípade odsúdenia zmeniť právnu kvalifikáciu na § 261 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., zrušiť peňažný trest a odkázať poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Odvolania obžalovaných a ich doplnenia boli v zmysle § 314 Tr. por. zaslané ostatným stranám konania, ktoré by nimi mohli byť dotknuté, s upozornením na možnosť vyjadriť sa. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor") vo svojich vyjadreniach k odvolaniam a ich doplneniam (vyjadrenie z 18. mája 2016, z 27. júna 2016, zo 6. júla 2016, z 25. júla 2016) uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny, zákonný a spravodlivý a podané odvolania navrhol ako nedôvodné
por. zamietnuť. V bližšom zdôvodnení uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo dostatočne a bez pochýb preukázané, že v konaniach obžalovaných W. boli naplnené všetky zákonné znaky skutkových podstát oboch trestných činov. Vyslovil názor, že odvolania sú v rozpore so závermi vyplývajúcimi z dokazovania, s ktorými sa stotožnil. Odmietol právne závery a úvahy obhajoby popísané v odvolaniach a žiadal ich zamietnuť. K odvolaniu obžalovanej Ing. R. R. a jeho doplneniu sa vyjadril tak, že aj vo vzťahu k tejto obžalovanej mal za dostatočne a bez pochybností preukázané naplnenie všetkých zákonných znakov skutkových podstát oboch trestných činov. Skutkové závery súdu považoval za postačujúce a zodpovedajúce skutočnému stavu veci a stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením. Považoval za dokázané, že všetci obžalovaní boli spoločne dohodnutí na takomto konaní s úmyslom získať finančné prostriedky z verejných zdrojov a predstierať určený účel ich použitia. Napadnutý rozsudok považoval za zákonný, spravodlivý a správny a žiadal odvolanie obžalovanej
por. ako nedôvodné zamietnuť. Vyjadrenia prokurátora boli doručené ostatným stranám konania. K odvolaniam obžalovaných sa vyjadril aj splnomocnenec poškodeného, B. agentúra Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktorý vo svojich vyjadreniach z 8. júla 2016 a z 1. augusta 2016 navrhol odvolania ako nedôvodné
por. zamietnuť. Vyjadrenia splnomocnenca boli zaslané odvolateľom a ich obhajcom. K vyjadreniu prokurátora podala vyjadrenie aj obžalovaná Ing. R. R., a to podaním doručeným najvyššiemu súdu 15. októbra 2018, urobeným prostredníctvom obhajkyne JUDr. Martiny Gombosovej. Namietala, že vyjadrenie prokurátora jej nebolo doručené tak, aby mala možnosť naň reagovať v tomto čase. K veci uviedla, že participácia na jednotlivých úkonoch súvisiacich so žiadosťou o NFP a následnou implementáciou projektu nepreukazuje ani úmysel, ani dohodu obžalovanej s ostatnými spoluobžalovanými. Vo vzťahu k samotnému vyjadreniu prokurátora poukázala na argumentáciu v odôvodnení odvolania a dodala, že žiadne z verejných obstarávaní nebolo v procese obstarávania kontrolnými orgánmi spochybnené a tieto neboli a nie sú predmetom obžaloby ani dnes. Poukázala na pochybenie prokurátora vo vzťahu k spoločnosti Y., ktorá združeniu F. v súvislosti so školením v E. vystavila faktúru a podieľala sa na vyhotovení Spoločnej záverečnej správy, pričom jej zástupcovia neboli trestne stíhaní. Prokurátor v ich konaní nikdy trestný čin nevidel a pred súdom sa ich na vystavenú faktúru ani správu vo vzťahu k ich vedomosti o skutku ani nepýtal. Vyjadrila prekvapenie nad tým, ako prokurátor dospel k záveru, že za spoločnosť obstarávajúcu e-learningové vzdelávanie nikto o jeho riadnej realizácii nevedel, ale ona o tom vedieť mala, a mala za to, že podozrenie nemohla ani len pojať, keďže všetky listiny, s ktorými prišla do kontaktu, mali formálne náležitosti a boli okrem združenia verifikované aj obstarávateľom. Rovnako účtovníčka združenia, svedkyňa R., ktorá prišla do kontaktu s rovnakými podkladmi ako obžalovaná, o ich reálnosti a vecnej správnosti nevedela a nemohla vedieť, doklady riadne zaúčtovala a vždy bola len v pozícii svedka, takže ani obžalovaná z predložených dokladov nemohla usúdiť nič iné. Ďalej obžalovaná prokurátorovi vytkla, že sa nevyjadril k dôkazom vykonaným v jej prospech, pričom v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. má povinnosť s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace proti obžalovanému i v jeho prospech. Bolo preto jeho povinnosťou skúmať ňou uvádzané dôkazy aj z pohľadu, či ju nezbavujú viny v tejto veci, čo však neučinil. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
3 Tr. por. a sám rozhodol tak, že obžalovanú oslobodí spod obžaloby v zmysle § 285 písm. b), písm. c) Tr. por. Podaním doručeným najvyššiemu súdu 21. októbra 2019 obžalovaný Ing. K. W. prostredníctvom obhajcu JUDr. Štefana Straku doplnil svoje odvolanie, na ktorom zároveň zotrval. Dodal, že na to, aby boli naplnené znaky skutkovej podstaty súdeného trestného činu by bolo potrebné, aby už v čase pri predkladaní žiadosti o poskytnutie subvencie boli uvádzané nepravdivé údaje a predstierané okolnosti o splnení cieľov projektu, čo sa však v danom prípade nestalo. Zhodnotil, že dôkazy svedčia o tom, že všetky aktivity združenia F. smerovali k úspešnému splneniu a ukončeniu naplánovaného projektu, hoci školenie v E. sa pre okolnosti vzniknuté bez zavinenia združenia napokon neuskutočnilo. Odborná komisia, ktorá schválila finančné prostriedky na realizáciu projektu N., nemala žiadne pochybnosti o pravdivosti predložených údajov a dokumentov, keďže boli splnené zákonné podmienky na poskytnutie subvencie. Pokiaľ súd v skutkovej vete ustálil, že k spáchaniu zločinu došlo po vzájomnej dohode a po vzájomnej súčinnosti, takýto záver nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, pričom súd v odôvodnení ani neuviedol, o ktorý konkrétny dôkaz toto skutkové tvrdenie opiera. Nepreukázanou sa obžalovanému javila aj jeho účasť na príprave podkladov a vylákaní subvencie podvodným spôsobom zo strany ďalších obžalovaných. Otcovi pomáhal s uskutočnením projektu a z jeho strany nešlo o úmysel predpokladaný ustanoveniami § 225 a § 261 Tr. zák. Súdu vytkol aj nevysporiadanosť s cieľmi projektu, absenciu posúdenia hodnoty zrealizovaných akcií a formálnosti nedostatkov pri prekladaní výkazov, i skutočnosť, že súd nevzal do úvahy preukázané vynaloženie prostriedkov, ktoré zistenia boli podstatné aj pre posúdenie výšky škody. Táto potom nebola ustálená správne. K otázke škody súd len mechanicky prevzal tvrdenia poškodeného bez toho, aby ich konfrontoval s obhajobnými námietkami, a za škodu považoval celú čiastku poskytnutú na realizáciu projektu tak, akoby združenie neurobilo žiadne kroky k naplneniu cieľa projektu. Súd tiež v rozpore so zákonom odkazuje v odôvodnení rozsudku na výšku škody uvedenú v skutkovej vete, preto je tento výrok nezákonný a nepreskúmateľný. Výška škody preto nezodpovedá reálnemu stavu, ani zákonnému znaku zločinov. K školeniu v E. odvolateľ dodal, že v priebehu trestného stíhania sa preukázalo, že školenie bolo pripravené na realizáciu po všetkých stránkach a nerealizovalo sa z dôvodov zapríčinených tretími osobami. K zrušeniu školenia došlo pred jeho bezprostredným začiatkom, napriek tomu organizátor musel vyplatiť prostriedky nevyhnutné na jeho uskutočnenie. Vyhlásil, že za protiprávne úkony iných osôb nenesie žiadnu, ani trestnoprávnu, zodpovednosť. Odvolateľ ďalej nesúhlasil so závermi súdu o tom, že zabezpečil vyplnenie záverečných testov, ktorý
neho nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a ohradil sa aj proti podvodnému úmyslu v súvislosti so spoločným bankovým účtom. Namietol nepoužitie zásady in dubio pro reo a vyjadril nespokojnosť s dĺžkou súdneho konania i s jeho vplyvom na jeho súkromný život a realizáciu v spoločnosti. Napadnutý rozsudok považoval za nezákonný a žiadal, aby jeho odvolaniu bolo v celom rozsahu vyhovené tak, ako bolo navrhnuté v odvolaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 315 veta druhá Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o odvolaniach skúmal procesné podmienky pre ich podanie a zistil, že sú prípustné (§ 306 Tr. por.), boli podané oprávnenými osobami [§ 307 ods. 1 písm. b) Tr. por.], v zákonom stanovenej lehote a na zákonom určenom mieste (§ 309 ods. 1 Tr. por.), ich obsah zodpovedá § 311 ods. 1 Tr. por. a tieto neboli vzaté späť (§ 312 ods. 2 Tr. por.). Následne po zistení, že nie je dôvod na postup
por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, majúc na zreteli, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, možno prihliadnuť len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Tr. por. Dospel pritom k záveru, že špecializovaný trestný súd, pokiaľ ide o otázku viny, rozhodol správne a v súlade so zákonom. Najvyšší súd dňa
1 písm. c) Tr. por. z dôvodu § 281 ods. 1 Tr. por. a
1 písm. d) Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil u obžalovaného Ing. K. W. v celom rozsahu a trestné stíhanie voči nemu zastavil. V rámci zisťovania a ustálenia skutkového stavu, Špecializovaný trestný súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné a dostupné dôkazy, tieto následne jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a dospel tak ku správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré aj
názoru odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania. V odôvodnení napadnutého rozsudku potom súd prvého stupňa vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaných. Najvyšší súd Slovenskej republiky si preto v celom rozsahu osvojil skutkové závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj
názoru odvolacieho súdu predmetný skutok sa stal tak, ako to správne zistil a ustálil na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd. Vykonanými dôkazmi bolo celkom jednoznačne a nepochybne dokázané, že predmetný pokračovací zločin subvenčného podvodu spolupáchateľstvom z časti dokonaného a z časti nedokonaného spáchali obžalovaní, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu, preto v konečnom dôsledku zamietol ich odvolania ako nedôvodné. K trestnému činu poškodzovaniu finančných záujmov Európskych spoločenstiev a k argumentom obhajoby najvyšší súd poznamenáva všeobecne a následne i konkrétne nasledovné: Trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1) obsahuje pojmy, ktoré uvádza ako podmienky trestnej zodpovednosti s tým, že tieto pojmy majú povahu normatívneho znaku skutkovej podstaty trestného činu. Trestný zákon sa v tomto smere nedovoláva žiadnym štandardným spôsobom (odkazom, či blanketom) žiadneho z mimotrestných prameňov Európskeho práva, naopak z toho prameňa pojmy všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev, rozpočet spravovaný Európskymi spoločenstvami, alebo v zastúpení Európskych spoločenstiev preberá Trestný zákon bez ďalšieho. Trestným činom
Trestného zákona (ale aj
a § 263 Trestného zákona) sa poskytuje ochrana pred „spreneverou" eurofondov, alebo pred protiprávnym zadržaním prostriedkov z rozpočtov Európskych spoločenstiev. Vyššie označený trestný čin je dokonaný v základnej skutkovej podstate - ods. 1 už v okamihu, keď páchateľ tam opísaným konaním prinajmenšom vytvorí možnosť (umožní), aby nastal poruchový následok (spôsobenie sprenevery, protiprávne zadržanie prostriedkov). Pri tomto trestnom čine sa nevyžaduje v základnej skutkovej podstate vznik škody v pravom slova zmysle, ale sa vyžaduje umožnenie vzniku škodlivého následku (sprenevera, zadržanie). Spreneveru v zmysle § 261 Trestného zákona nemožno stotožňovať so spreneverou
Trestného zákona, pretože pri trestnom čine
Trestného zákona nejde o zverenú vec, ale v podstate o refundáciu vynaložených nákladov. Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu
1 Trestného zákona obsahuje tri alternatívne uvedené druhy konaní, a to: - použitie alebo predloženie falšovaného, nesprávneho alebo neúplného výkazu, resp. dokladu, - neposkytnutie povinných údajov, - použitie prostriedkov zo všeobecného rozpočtu ES (EÚ), z rozpočtu spravovaného ES (EÚ), alebo v zastúpení ES (EÚ) na iný, ako pôvodne určený účel a dva rôzne následky, ktoré páchateľ môže takým konaním (či už niektorým z nich samostatne alebo prípadne tiež viacerými) spôsobiť, a to jednak umožnenie spôsobenia sprenevery a jednak umožnenie protiprávneho zadržania prostriedkov z uvedeného rozpočtu. Na trestnú zodpovednosť za trestný čin
1 Trestného zákona postačí samotné použitie alebo predloženie falšovaného, nesprávneho alebo neúplného výkazu, resp. dokladu, neposkytnutie povinných údajov, použitie prostriedkov zo všeobecného rozpočtu ES (EÚ), z rozpočtu spravovaného ES (EÚ), alebo v zastúpení ES (EÚ) na iný, ako pôvodne určený účel bez toho, aby došlo k dôsledkom z toho hroziacim, teda k „sprenevere", či protiprávnemu zadržaniu prostriedkov z uvedených rozpočtov. Základná skutková podstata má teda povahu ohrozovacieho trestného činu a ten je dokonaný už v okamihu, kedy páchateľ opísaným konaním vytvorí podmienky pre vznik uvedených alternatívnych následkov (aj samostatne). Konanie páchateľa, uvedené vyššie v troch alternatívach, musí byť spôsobilé vyvolať hrozbu vzniku „sprenevery", resp. hrozbu „protiprávneho zadržania...", teda - slovami zákona umožniť spôsobenie tohto škodlivého následku. Jeho spôsobenie nie je znakom základnej skutkovej podstaty, pokiaľ však nastane, môže ísť v závislosti na výške spôsobenej škody o okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby v zmysle § 261 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona. Trestný čin
1 Trestného zákona (v základnej skutkovej podstate) je teda dokonaný už v okamihu, kedy páchateľ tam uvedeným konaním (viď tri alternatívy) prinajmenšom vytvorí možnosť - umožní, aby nastal poruchový následok - vyvolá hrozbu vzniku „sprenevery", resp. hrozbu „protiprávneho zadržania..." bez toho, aby k takej poruche došlo. Zákonodarca tu kriminalizuje konanie vo forme pomoci ako samostatný dokonaný trestný čin. Preto má ustanovenie § 261 ods. 1 Trestného zákona prednosť pred právnou kvalifikáciou „umožnenia" vo forme pomoci
1 písm.
1 Trestného zákona nie je totožný s pojmom „sprenevera"
Tu je na mieste poukázať na legislatívnu nepresnosť pri premietnutí znenia citovaného dohovoru do ustanovenia § 261 Trestného zákona. Porovnaním znenia skutkovej podstaty trestného činu
1 Trestného zákona s čl. 1 Dohovoru možno zistiť, že tento článok v slovenskom preklade, v súvislosti s výdavkami (písm.
Dohovoru aj nesprávne použitie právoplatne nadobudnutého zisku, čo v § 261 až § 263 Trestného zákona zakotvené nie je. Okrem toho citovaný čl. 1 Dohovoru, v tretej variante, v súvislosti s výdavkami [písm. a)] uvádza, že trestné má byť „nesprávne použitie týchto finančných prostriedkov na iné účely ako sú tie, na ktoré boli pôvodne vyčlenené", avšak túto časť trestnej zodpovednosti nezakotvuje kumulatívne s prvým variantom - uvádzaným odcudzením finančných prostriedkov z ES tak, ako je to kumulatívne uvedené v citovanom ustanovení § 261 ods. 1 Trestného zákona - použije finančné prostriedky z rozpočtov ES „na iný účel, ako boli pôvodne určené a tým umožní spôsobenie sprenevery, alebo protiprávne zadržanie prostriedkov z uvedeného rozpočtu". To, že pojem „sprenevera" použitý v skutkovej podstate trestného činu
1 Trestného zákona nie je totožný s pojmom „sprenevera" uvedenom v § 213 Trestného zákona vyplýva z toho, že už z podstaty uvedeného finančného príspevku definovaného ako nenávratný je zrejmé, že takto poskytovaný príspevok nie je pre jeho prijímateľa cudzou vecou, ktorá mu bola len zverená tak, ako to predkladá § 213 ods. 1 Trestného zákona, ale že tento nenávratný finančný príspevok sa jeho poukázaním na účet prijímateľa stáva jeho vlastníctvom na základe Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, uzatvorenej
2 Obchodného zákonníka a iných ustanovení,
obsahu a charakteru konkrétneho projektu, vrátane aktuálnych nariadení Európskej únie majúcich priamy právny účinok v každom členskom štáte Európskej únie. Pre úplnosť je potrebné dodať, že spomínaný finančný príspevok je definovaný ako nenávratný, avšak v prípade porušenia zmluvy o poskytnutí tohto príspevku a súvisiacich právnych noriem jeho prijímateľom, je poskytovateľ tohto príspevku povinný požadovať od prijímateľa jeho vrátenie a prijímateľ je povinný nenávratný finančný príspevok vrátiť, preto jeho uvádzaná nenávratnosť je len relatívna. Z hľadiska hospodárenia s finančných prostriedkami Európskej únie možno uviesť, že existujú rôzne spôsoby hospodárenia s nimi. Priame hospodárenie - Európska komisia zodpovedá za hospodárenie s finančnými prostriedkami v prípade, že projekty vykonávajú jej útvary, delegácie, alebo výkon agentúry. Hospodárenie zahŕňa udeľovanie grantov, presun finančných prostriedkov, monitorovanie, výber dodávateľov a iné. Nepriame hospodárenie - v programe financovania sú riadené nepriamo, ak ich vykonávajú partnerské krajiny, krajiny mimo Európskej únie, medzinárodné organizácie, alebo rozvojové agentúry členských štátov Európskej únie. Zdieľané hospodárenie - v prípade zdieľaného hospodárenia Európska komisia zveruje riadenie programov krajinách EÚ, približne až 80 % financovania Európskej únie sa vykonáva v rámci zdieľaného hospodárenia. Európska únia poskytuje finančné prostriedky na celý rad projektov a programov v oblastiach ako sú rozvoj regiónov a miest, zamestnanosť a sociálne začlenenie, poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, námorná a rybárska politika, výskum a inovácie, humanitárna pomoc. Takto sa približne 94% prostriedkov Európskej únie vynakladá na jednotlivé politiky Európskej únie a väčšina z nich sa vracia členským štátom. Asi 6 % prostriedkov z rozpočtu Európskej únie sa vynakladá na fungovanie inštitúcií Európskej únie. Táto čiastka sa konkrétne používa na úhrady platov a dôchodkov zamestnancov Európskej únie, preklad a tlmočenie, bezpečnosť budovy, IT systémy a podobne. Poskytovanie finančných prostriedkov sa riadi prísnymi pravidlami, aby sa zabezpečila nielen kontrola toho, na čo sa financie použijú, ale aj ich čerpanie transparentným a zodpovedným spôsobom. Viac ako 76 % rozpočtu Európskej únie sa spravuje formou partnerstva s národnými a regionálnymi orgánmi, v rámci tzv. zdieľaného hospodárenia, a to prostredníctvom 5 veľkých štrukturálnych a investičných fondov. Prostriedky z týchto fondov pomáhajú realizovať stratégiu Európa 2020. Medzi tieto fondy patrí aj Európsky sociálny fond (predmetná trestná vec). S ohľadom na uvedené odvolací súd poznamenáva, že pojem „použije prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev" v § 261 ods. 1 Trestného zákona je vyjadrením tzv. zdieľaného hospodárenia, v rámci ktorého, ako už bolo uvedené, Európska komisia zveruje riadenie programov krajinám Európskej únie tak, ako v predmetnej veci, prostredníctvom sociálneho fondu. To, že sa finančné prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev v zmysle zák. č. 523/2004 Z. z. stávajú formálne prostriedkami štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, nemení materiálne a ani fakticky ich pôvod, pretože vždy sú zverené Slovenskej republike - poskytnuté na konkrétny účel a možno ich použiť len v súlade s vopred dohodnutými pravidlami. Preto nie je pre naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu
1 Trestného zákona rozhodné, aký majú tieto finančné prostriedky formálny status
zák. č. 523/2004 Z. z., ale podstatný je ich skutočný pôvod, pričom správa týchto prostriedkov (faktické, reálne nakladanie s nimi) musí logicky podliehať kompetentnému vnútroštátnemu orgánu. Tu nemožno prehliadnuť, že Európska komisia finančné prostriedky zveruje do dispozície krajinám Európskej únie (nie prijímateľovi nenávratného finančného príspevku), a preto z hľadiska trestného práva musí byť zabezpečená ochrana proti zneužitiu týchto prostriedkov tak, ako to predkladá Dohovor a jeho implementácia do Trestného poriadku prostredníctvom ustanovení § 261 až 263 Trestného zákona. Páchateľom (subjektom) trestného činu
Trestného zákona môže byť ktorákoľvek trestne zodpovedná osoba, spĺňajúca náležitosti veku (§ 22 Trestného zákona) - dovŕšenie 14 roku svojho veku a príčetnosť (§ 23 Trestného zákona) a taktiež právnická osoba (§ 3 Zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb) to znamená, že ide o tzv. všeobecný subjekt skutkovej podstaty trestného činu. Páchateľ nemusí mať špeciálne vlastnosti ako je to napr. pri trestnom čine
Páchateľom trestného činu
Trestného zákona nemusí byť vždy a nevyhnutne len žiadateľ (príjemca) nenávratného finančného príspevku pochádzajúceho z rozpočtu Európskych spoločenstiev, ale môže ísť aj o ktorúkoľvek inú osobu, na tomto procese participujúcu. V predmetnej veci obžalovaná Ing. R. R., predtým W., predložila B. agentúre na preplatenie faktúry nezodpovedajúce reálnemu stavu, s úplnou a nespochybniteľnou vedomosťou, že „jej" faktúry tvoria súčasť žiadosti o nenávratný finančný príspevok a že finančné prostriedky použité Q. F. na preplatenie faktúr, budú refundované aj z rozpočtu Európskej únie a zo štátneho rozpočtu. Obžalovaný Ing. K. W. participoval pri obstaraní faktúr a listín nezodpovedajúcich skutočnosti, výsledkom čoho bola nepravdivá prezentácia, že bol dosiahnutý cieľ projektu, ktorým malo byť zvýšenie rozsahu a kvality celoživotného vzdelávania zamestnancov verejného sektora v regióne. Teda obžalovaní predkladali nesprávne dokumenty na preukazovanie (fiktívnych) činností, ktoré neboli vykonané vôbec, alebo boli vykonané v rozpore s dohodnutými pravidlami a podmienkami. S ohľadom na uvedené, pre trestnú zodpovednosť obžalovaných za trestný čin
Trestného zákona (ale aj
Trestného zákona) nebolo a nie je podstatné či boli alebo neboli v právnom vzťahu s poskytovateľom nenávratného finančného príspevku. Konali totiž ako všeobecný (nie špeciálny ani konkrétny) subjekt, ako hlavný páchateľ a ako vyplýva z vykonaného dokazovania, minimálne s nepriamym úmyslom „spreneveriť" prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev, pričom neexistujú žiadne pochybnosti o ich vedomosti, že na preplatenie vystavených faktúr budú použité finančné prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev a zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Z výsledkov dokazovania pritom vyplýva, že medzičasom zosnulý Ing. K. W. ako výkonný riaditeľ- štatutárny zástupca Q. F. v D. a projektový manažér a Ing. K. W. ako disponent s účtom Q. v F. R. po uzatvorení Dohody o poskytnutí nenávratného finančného príspevku medzi Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR a Q. F. za účelom realizácie projektu N. - Vzdelávanie zamestnancov verejného sektora cez e-learning, (budovanie kapacít na zlepšenie kvality verejnej správy) obstarali fingované faktúry a účtovné doklady od prepravcu a poskytovateľa ubytovacích služieb, prezenčné listiny vo forme účastníckych hárkov a pracovných výkazov o činnosti projektového manažéra obsahujúce nepravdivé údaje, Ing. K. W. zabezpečil vyplnenie „Záverečných testov" vedomostí z anglického jazyka a informačných technológií, napriek tomu, že účastníci neboli objektívne preskúšaní a nenadobudli očakávané vedomosti predstierajúc, že sa zrealizovali školenia účastníkov e-learningového vzdelávania v E. a Ing. R. R., ako splnomocnená osoba na základe takýchto listín s nepravdivými údajmi vyhotovila žiadosti o zálohové platby a žiadosti o ich zálohové zúčtovanie, ktoré ako splnomocnenkyňa prijímateľa podpisovala a s fingovanými dokladmi predložila E. agentúre. Nenávratný finančný príspevok, ktorý im bol vyplatený, použili v rozpore s dohodnutými pravidlami a podmienkami a porušením finančnej disciplíny, pretože nesplnili stanovený cieľ projektu, ktorým malo byť získanie aspoň základných vedomostí z anglického jazyka a v oblasti informačno-komunikačných zručností zamestnancov Mestského úradu v A. a Obecného úradu v obci D., čím malo byť dosiahnutie zlepšenie kvality verejnej správy. K uvedenému záveru najvyšší súd dospel po vyhodnotení nasledovného: Pojmy „výkaz" alebo „doklad", sú upravené viacerými právnymi normami, vrátane zákona č. 431/2002 Z. z. v platnom znení o účtovníctve. V tomto zákone sú konkrétne uvedené: výkaz o majetku a záväzkoch, výkaz ziskov a strát, výkaz o príjmoch a výdavkoch, výkazy vybraných údajov z účtovných závierok, ďalšie finančné a účtovné výkazy. Z hľadiska praxe možno poukázať aj na ďalšie výkazy, a to výkazy stavebných prác, výkaz výmerov, výkazy o nákladoch práce, o cene práce, daňové výkazy, výkazy preddavkov na poistné, výkaz nedoplatkov a mnohé ďalšie výkazy. Výkaz tak možno definovať ako prehľadný súpis údajov o relevantných skutočnostiach. Doklad je pojem širší než výkaz a do tohto pojmu možno zaradiť účtovné doklady (§ 10 Zákona o účtovníctva), daňové výkazy (faktúry, výdavkové a príjmové pokladničné doklady, dobropisy, bločky z registračnej pokladne), stavebné doklady, doklady o zdravotnej spôsobilosti a iné doklady. Pod pojmom „doklad" tak možno rozumieť listinu dosvedčujúcu, alebo dokumentujúcu niektoré relevantné skutočnosti, napr. vo forme osvedčenia, vysvedčenia, preukazu, spisu, potvrdenia a podobne. Falšovaným výkazom, alebo dokladom sa rozumie také ich vyhotovenia, ktoré má vyvolať dojem, akoby boli skutočne vydané príslušným orgánom a predpísaným spôsobom. Takým dokladom môže byť aj prezenčná listina alebo listina - test, majúca za cieľ preukázanie nadobudnutých vedomostí alebo zručností. Nesprávny je taký výkaz, alebo doklad, ktorý nezodpovedá skutočnostiam, na základe ktorých majú byť poskytnuté príspevky z rozpočtov Európskej únie, pretože údaje v ňom sú nepravdivé, skreslené, prispôsobené požadovaným kritériám, išlo by napr. o faktúru s obsahom nezodpovedajúcim skutočnosti (faktúra s fiktívnym obsahom), ale aj o doklad, ktorým sa deklaruje uskutočnenie konkrétnej činnosti alebo výkonu, hoci k takejto činnosti, resp. výkonu vôbec nedošlo. Neúplný výkaz, alebo doklad je taký doklad, v ktorom úmyselne žiadateľ prostriedkov z rozpočtov Európskej únie neuvedie také pravdivé, alebo negatívne údaje, ktoré by poskytnutie takýchto prostriedkov spochybňovali, alebo sťažovali. Neposkytnutie povinných údajov znamená ich úmyselné zatajovanie, pretože v prípade ich poskytnutia žiadateľom, poskytovateľovi príspevku, by jeho žiadosť bola zrejme neúspešná. Pojem „použiť" je synonymicky vyjadrený ako dať, pridať niečo ako užitočné, potrebné, nevyhnutné pri realizácii istého cieľa a predložiť ako, položiť pred niekoho na vybratie, posúdenie, rozhodnutie, na zaujatie stanoviska. Tieto pojmy v aplikačnej praxi nespôsobujú závažnejší problém a zaužívaným je pojem „predložiť". Najvyšší súd považuje „doklady s fiktívnym obsahom" za nesprávne doklady, a teda za doklady, ktoré svojím obsahom nezodpovedajú skutočnosti. Z vykonaného dokazovania v posudzovanom prípade vyplynulo, že finančné prostriedky boli obžalovaným vyplatené aspoň sčasti na základe falšovaných a nesprávnych podkladov, ba čo viac, realizácia projektu e-learningového vzdelávania bola od počiatku iba formálna a nesústredená, bez dosiahnutia jeho deklarovaného a očakávaného zámeru. Uvedením nepravdivých údajov podložených fingovanými dokladmi došlo k porušeniu pravidiel a podmienok zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku. Konaním obžalovaných, opísaným v skutkovej vete rozsudku, došlo aj
názoru odvolacieho súdu, k naplneniu objektívnej stránky skutkovej podstaty pokračovacieho zločinu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2015 spolupáchateľstvom
zák. z časti dokonaného a z časti nedokonaného v štádiu pokusu
1 Tr. zák. účinného do
zistení kontrol pracovníkov B. agentúry (svedkovia Ing. K. W., Ing. G. G., Ing. N. N.) sa do počítačov takmer vôbec nevstupovalo. Z CD nosiča, na ktorom sa mali nachádzať údaje o histórii prihlasovania účastníkov na e-learningový server, bolo zistené, že niektoré časy rovnakého účastníka sa prekrývajú, štúdium jednotlivými účastníkmi nebolo uskutočnené vôbec alebo trvalo len krátko, chýbali prístupové heslá. Ich výpovede plne zodpovedajú popísanému priebehu skutkového deja a sú v súlade i s obsahom listinných dôkazov. Výsledky dokazovania nepotvrdili obhajobu obžalovaných, že pokiaľ sa školenie - meranie pripravenosti zamestnancov v E. neuskutočnilo, stalo sa tak iba z dôvodov, ktoré nemali možnosť ovplyvniť. Zástupca primátora v A. potvrdil, že Ing. K. W. vopred oznámil, že zamestnanci sa viacdňového školenia v E. nebudú môcť zúčastniť. Napriek tomu, že obžalovaní mali včas vedomosť, že žiadne školenie sa neuskutoční, vedome obstarali faktúry a iné účtovné doklady (od prepravcu a poskytovateľa ubytovacích a stravovacích služieb), fingované prezenčné listiny, účastnícke hárky, ako aj fotodokumentáciu predstierajúc, že školenia účastníkov e-learningového vzdelávania v E. sa uskutočnili. B. agentúre boli dokladované iba formálne a paušálne vypĺňané pracovné výkazy o činnosti projektového manažéra. Iba formálne vyplnenie tlačív záverečných testov vedomostí z anglického jazyka a z oblasti informačných technológií a prezenčné listiny z neuskutočneného školenia zabezpečil obžalovaný Ing. K. W., a to napriek tomu, že účastníci neprešli riadnym skúšobným procesom a nenadobudli potrebné vedomosti a zručnosti v týchto oblastiach, a teda nepravdivo prezentovali, že cieľ projektu (zvýšenie rozsahu a kvality celoživotného vzdelávania zamestnancov verejného sektora v danom regióne) bol dosiahnutý. Vo vzťahu k činnosti a odvolacím tvrdeniam obžalovanej Ing. R. R. treba zdôrazniť, že bola činná pre Q. F. ako splnomocnená osoba za štatutárny orgán za účelom metodického usmerňovania projektu. V súvislosti s uzatváraním zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku komunikovala so zamestnancami B. agentúry, vykonávala verejné obstarávanie a kompletizovala podklady pre žiadosť o platbu a niet žiadnych pochybností o tom, že vykonávala i činnosti súvisiace s neuskutočneným školením v E.. Vedúci penziónu I. v E. Mgr. A. H. i riaditeľka G. L. ako svedkovia uviedli, že v súvislosti s cenovou ponukou a zmluvou o poskytnutí služieb penziónu pre Q. F. komunikovali s Ing. K. W. a Ing. R. R., s ktorou sa aj osobne menovaná svedkyňa stretla. Obžalovaná Ing. R. R. na základe fingovaných listín vyhotovovala opakovane žiadosti o zálohové platby a žiadosti o ich zúčtovanie, ktoré ako splnomocnená zástupkyňa podpisovala a spolu s takýmito dokladmi predkladala B. agentúre ako sprostredkovateľskému orgánu pod Riadiacim orgánom pre Európsky sociálny fond. Ani najvyšší súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaná Ing. R. R. za týchto okolností musela mať vedomosť o tom, že školenie o meraní pripravenosti zamestnancov MÚ A. a OÚ D. sa neuskutoční a že všetky podklady zaslané B. agentúre v súvislosti s ním nezodpovedajú realite, a teda aj o tom, že ciele projektu nemohli byť naplnené. Všetky okolnosti prípadu naznačujú, že prioritným cieľom obžalovaných bolo zabezpečiť kúpu výpočtovej techniky v prospech starostov A. a D. a čiastočne aj osobný majetkový prospech na úkor finančných prostriedkov EÚ a SR a nie naplnenie zmyslu a účelu projektu v oblasti vzdelávania pracovníkov a zlepšenie kvality verejnej správy. K výroku o trestoch: Je potrebné pripomenúť, že trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. Trest ako právny následok trestného činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu, v čom sa odráža zásada personálnosti trestu. Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu) a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti, potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie. Ochrana spoločnosti sa pritom uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia, teda represiou, a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trest musí vyjadrovať tiež morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne, ako aj etické. Pri úvahách o druhu a výmere trestu je nutné dôsledne aplikovať tiež ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zák.,
ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Výmerou trestu sa pritom rozumie nielen určenie trestu v rámci sadzby tam, kde je trest takto kvantifikovaný, ale aj určenie rôznych modalít alebo obsahu trestov, ak je toto určenie vyhradené súdu. Rozpätie zákonom stanovenej trestnej sadzby umožňuje a zároveň ukladá súdu povinnosť individualizovať ukladaný trest. Súd je povinný vo výmere uloženého trestu zohľadniť všetky okolnosti uvedené v ustanovení § 34 ods. 4, 5 Tr. zák. Osobu páchateľa je pritom potrebné hodnotiť vo všetkých súvislostiach a nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára, či už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitosti so spáchaným trestným činom vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť pritom vždy v súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje, záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Pri ukladaní trestov je nutné vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to princípu zákonnosti trestu a princípu individualizácie trestu. Súd pri ukladaní trestu obžalovaným a stanovením výmery prihliadol na skutočnosť, že obžalovaná Ing. R. R. doposiaľ nebola trestnoprávne postihnutá, žije usporiadaným životom a pred súdom stála po prvýkrát pre spáchanie trestného činu. Na obžalovaného Ing. K. W. sa hľadí akoby nebol súdne trestaný a od spáchania posudzovanej trestnej činnosti žije usporiadaným životom. S poukazom na charakteristiky osobností obžalovaných možno dôvodne očakávať, že obom obžalovaným postačí na ich prevýchovu trest odňatia slobody určený na dolnej hranici trestnej sadzby s podmienečným odkladom jeho výkonu. Najvyšší súd, v súlade s prezentovanými skutočnosťami za primeranú považoval skúšobnú dobu v trvaní troch rokov, so súčasným uložením probačného dohľadu nad ich správaním v skúšobnej dobe, ktorej dĺžku považuje za postačujúcu na to, aby počas jej plynutia obžalovaní vedením riadneho života a splnením uloženej povinnosti nahradiť spôsobenú škodu preukázali
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.