Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/57/2018 Identifikačné číslo spisu: 1210219176 Dátum vydania rozhodnutia: 24.10.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1210219176.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne O.. V. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXXX/XX, XXX XX A., proti žalovanej SilverBlue Management, s.r.o., v likvidácii, Vajnorská 100/B, 831 04 Bratislava, IČO: 35 850 817, práv. zast. BADUCCI Legal, s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 872 900, o zaplatenie 10 284,60 USD, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/345/2016-450 z 10. mája 2017, takto rozhodol: I. Dovolanie o d m i e t a . II. Žalovaná m á proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 29Cb/306/2010-349 z 23. marca 2016 zamietol žalobu a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 3.985,38 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 1.1. Vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou súd prvej inštancie posúdil ako obchodnoprávny, keďže Zmluva o poskytovaní služieb Full Service (ďalej aj „zmluva“) bola uzavretá podľa § 269 Obchodného zákonníka (ďalej len ,,Obch. zák.“) a strany si v zmluve dohodli, že ich záväzkový vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom. V priebehu konania žalobkyňa namietala, že sa jedná o spotrebiteľský spor, na základe čoho vystupuje v konaní ako spotrebiteľka. K uvedenej námietke súd uviedol, že sa s ňou vysporiadal už v uznesení č. k. 29Cb/306/2010-295 z 8. októbra 2014, ktorým rozhodol o nevrátení súdneho poplatku za návrh žalobkyni a nepriznal jej postavenie spotrebiteľky, pričom tento názor potvrdil aj Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. 3Cob/341/2014-315 z 30. júna 2015. 1.2. Žalobkyňa sa v konaní domáhala náhrady škody v celkovej sume 10.284,60 USD. Súd prvej inštancie uviedol, že povinnosťou strany sporu je vo vzťahu k uplatnenému nároku označiť a predložiť dôkazy preukazujúce jeho oprávnenosť, okrem tých, ktoré nemôže predložiť bez vlastnej viny. Porušenie povinnosti zo záväzku, vznik škody a príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi vznikom škody a porušením povinnosti bola povinná preukázať poškodená, teda v tomto prípade žalobkyňa, ktorá podľa názoru súdu neuniesla dôkazné bremeno. Súd mal preukázané, že žalobkyňa so žalovanou (predtým FIMEX CAPITAL o.c.p., a.s.) uzavrela dňa 1. júna 2004 Zmluvu o poskytnutí služieb Full Service, ktorej predmetom bolo poskytovanie služieb zo strany SilverBlue Management, s.r.o. (predtým FIMEX CAPITAL o.c.p., a.s.) v oblasti obchodovania s komoditnými derivátmi. Počas prvých približne 10 mesiacov trvania zmluvy bola žalobkyňa s prístupom obchodníkov spokojná, komunikácia bola pružná a poskytovatelia služieb na kapitálovom trhu si plnili povinnosti. V období máj až september 2006 však podľa žalobkyne došlo zo strany žalovanej k porušeniu viacerých ustanovení zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch (ďalej aj „zákon o CP“) a Obchodného zákonníka, čo viedlo k náhlemu a výraznému znehodnocovaniu jej investičného vkladu koncom augusta 2006 a začiatkom septembra 2006 a žalobkyňa utrpela stratu v celkovej sume 10.284,60 USD. Predmetom zmluvy bol záväzok žalovanej obstarať za odplatu vo vlastnom mene a na účet žalobkyne ako klienta „prijatie pokynu klienta na nadobudnutie alebo predaj komoditného derivátu a následne postúpenie pokynu klienta na účel jeho vykonania“. Pokyn ku kúpe alebo k predaju derivátu alebo opcie alebo uplatnenie opcie na burze podáva investor písomne, ústne, telefonicky alebo faxovou správou a takýto pokyn je pre spoločnosť (obchodníka s CP) záväzný okamihom ústneho, telefonického alebo faxového podania. Spolu so zmluvou žalobkyňa vypísala a podpísala dotazník pre fyzické osoby (ďalej aj „dotazník“), v ktorom uviedla, že nemá skúsenosti so špekulatívnymi obchodmi, prípadná strata neohrozí jej finančnú situáciu, je si vedomá a dobre rozumie všetkým rizikám, ktoré môžu zo špekulatívnych obchodov vyplynúť, vrátane toho, že v krajnom prípade môže stratiť aj vyššiu sumu, než je hodnota počiatočnej investície a kedykoľvek sa môže obrátiť na zodpovedných pracovníkov so žiadosťou o podrobné vysvetlenie. Taktiež uviedla, že si je vedomá, že žalovaná organizuje školenia, ktoré môže v prípade záujmu absolvovať, dostala zmluvu a obchodné podmienky a rozumie spôsobu zadávania pokynov. 1.3. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že jedným zo základných predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu okrem porušenia právnej povinnosti je existencia škody, zavinenia a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Tento predpoklad musí byť splnený bez ohľadu na to, či ide o povinnosť k náhrade škody vyvodzovanú zo zodpovednosti založenej na princípe zavinenia alebo na základe objektívnej zodpovednosti. Subjekt môže byť zodpovedný za škodu len za predpokladu, že určitá skutočnosť, s ktorou je spojená zodpovednosť za škodu, t. j. protiprávny úkon, škodu skutočne spôsobila. Príčinná súvislosť znamená, že medzi protiprávnym úkonom na strane jednej a škodou na strane druhej existuje vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť bezprostredný (priamy) a nepostačuje, ak tento vzťah je iba sprostredkovaný. Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je teda preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím konania a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno na preukázanie príčinnej súvislosti zaťažuje tú stranu, ktorej tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného. Otázka príčinnej súvislosti však nie je otázkou právnou, ale otázkou skutkovou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach, a preto vyriešenie tejto otázky nemožno uložiť znalcovi, nakoľko ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. 1.4. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie právne posúdil podľa príslušných ustanovení Obch. zák. (§ 269 ods. 2, § 373) a § 159 ods. 1 zákona o CP. Pozornosť upriamil tiež na príslušné ustanovenia Zmluvy o poskytnutí služieb Full service (čl. 6 bod 1, čl. 4, čl. 7, čl. 10 bod 1), ako aj na bod 3 Všeobecných obchodných podmienok žalovanej (ďalej aj ,,VOP“). Súd konštatoval, že žalobkyňa sa sama rozhodla (pravdepodobne za účelom vytvorenia zisku) obchodovať prostredníctvom žalovanej na komoditnej burze, bez predchádzajúcich skúseností. Žalobkyňa, ktorá má ukončený druhý stupeň právnického vzdelania, si musela byť vedomá, že takéto obchodovanie je hlavne pre začiatočníka značne rizikové. Napriek tomu nikdy nevyužila možnosť zúčastniť sa školení s cieľom získať v danej problematike viac vedomostí. S poukazom na tvrdenia žalovanej a svedkov súd uviedol, že žalobkyňa mala k dispozícii všetky potrebné informácie o vývoji na trhu a o jednotlivých obchodoch. Tieto informácie boli poskytované pridelenými pracovníkmi žalovanej klientom každý deň v priebehu obchodu. Všetky pokyny týkajúce sa otvorenia, prípadne zavretia novej pozície, zadávala len žalobkyňa a bolo len na jej rozhodnutí, akým spôsobom bude obchodovať. Všetky jej telefonické pokyny na otvorenie a uzavretie obchodov boli nahrávané a archivované. V tejto súvislosti súd poukázal na nahrávky telefonických rozhovorov, založené v spise na CD nosiči, z ktorých je jednoznačné, že žalobkyňa bola žalovanou informovaná o prebiehajúcich obchodoch, o predpokladanom vývoji na trhu, a to v priebehu celého trvania obchodu a sama zadávala pokyny. Zo strany žalovanej dostávala informácie o možnostiach obchodovania a stratégii obchodovania. Počas celého konania pritom žalobkyňa preukazovala len jednu z podmienok vzniku nároku na náhradu škody, a to porušenie právnej povinnosti žalovanou. Okrem tvrdenia, že jej neboli doručené výpisy v období od 3. júla 2006 do 21. augusta 2006, v dôsledku čoho utrpela finančnú stratu, jednoznačne nešpecifikovala a ani nepreukázala iné porušenie povinnosti žalovanej, podľa tvrdenia ktorej boli výpisy žalobkyni riadne zasielané. 1.5. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, že jej neboli zasielané výpisy, súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak jej tieto výpisy naozaj neboli zaslané, počas celého konania nepreukázala, aká škoda jej týmto vznikla a taktiež nepreukázala príčinnú súvislosť medzi nezaslaním výpisov a vznikom škody. Absentoval teda dôkaz o tom, že strata na účte žalobkyne bola škodou vzniknutou v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovanej a nie výsledkom nesprávneho rozhodnutia žalobkyne v rámci obchodovania s „futures kontraktami“. Z dikcie zákona pritom vyplýva, že dôkazné bremeno v tomto smere znáša práve žalobkyňa, ktorá bola v dennom kontakte s prideleným pracovníkom žalovanej, ktorý jej bol k dispozícii 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Sama dala príkaz na otvorenie pozícií, teda vedela o otvorených obchodoch a v prípade, že jej neboli doručené výpisy, mohla všetky potrebné informácie požadovať od žalovanej telefonicky, prípadne iným spôsobom. Žalobkyňa bola žalovanou opakovane poučená či už v zmluve, v dotazníku alebo vo VOP, že sa jedná o rizikové obchody s možnosťou straty vstupného kapitálu. Aj s prihliadnutím na vzdelanie žalobkyne by sa preto dalo očakávať, že v prípade absencie potrebných informácií zo strany žalovanej o otvorených obchodoch, by tieto v rámci všeobecnej prevenčnej povinnosti predchádzaniu vzniku škôd mala okamžite od nej požadovať. Zmeny na burze a v obchodovaní nastávali v rámci dňa, niekedy aj v rámci niekoľkých hodín, pričom výpisy boli žalobkyni zasielané raz do týždňa. S poukazom na uvedené, tvrdenie žalobkyne, že nezaslaním výpisov jej vznikla škoda, súd nepovažoval za relevantné, nakoľko zmeny v obchodoch bolo nutné riešiť v rámci aktuálnej situácie, teda v priebehu niekoľkých hodín a žalobkyňa sa nemohla spoliehať len na výpisy prebiehajúcich obchodov. Bolo teda na žalobkyni, aby preukázala, ktoré protiprávne konanie a akým spôsobom bolo v príčinnej súvislosti so vznikom prípadnej škody, k čomu však nedošlo, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 1.6. Vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovanej sa súd nezaoberal, nakoľko nemal preukázaný vznik nároku na náhradu škody. Ďalšie návrhy žalobkyne na doplnenie dokazovania súd nepripustil, nakoľko smerovali len k preukázaniu protiprávneho konania žalovanej, a nie k preukázaniu príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a vznikom škody. 2. Na základe odvolania žalobkyne Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 3Cob/345/2016-450 z 10. mája 2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. V zmysle § 470 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a preto ho v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 2.1. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z dostatočne zisteného a správne právne posúdeného skutkového stavu. Stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie a na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonom stanovených predpokladov zodpovednosti za škodu na strane žalovanej a aj napriek tomu, že v priebehu celého konania tvrdila nedodržanie dohodnutej obchodnej stratégie a porušovanie mimozmluvných povinností, žiadnym spôsobom nešpecifikovala a nepreukázala, že jej škoda bola spôsobená práve protiprávnym konaním žalovanej. Žalobkyňa preto neuniesla dôkazné bremeno za účelom preukázania tvrdení, o ktoré opierala uplatnený nárok. Odvolací súd tiež poukázal na to, že zo zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou vyplýva, že žalobkyňa ako investor prevzala na seba celým svojím vkladom zodpovednosť za všetky platby a úhrady realizované na základe zmluvy a bola si vedomá možného rizika straty vkladu s tým, že dohodnuté obchodné operácie môžu byť špekulatívne, s vysokým stupňom ,,pákového efektu“ investovaných prostriedkov a rizikom straty. Odvolací súd zdôraznil, že v zmluve bolo dohodnuté oprávnenie žalovanej obstarávať nahrávky telefonických rozhovorov pri prijímaní pokynov alebo inštrukcií od investora, ktoré by boli považované za prípadný dôkazný materiál. V tomto smere poukázal na tvrdenie žalovanej, že tak zákon, ako ani samotná zmluva jej výslovne neukladali povinnosť vyhotovovať zvukové záznamy nad rámec zákonnej povinnosti. S poukazom na obsah zmluvy (čl. IV) a tvrdenia žalobkyne odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť i to, že právny vzťah medzi stranami bol založený na prezumpcii doručovania výpisov zrealizovaných obchodov. 2.2. Žalobkyňa v odvolaní v podstate poukazovala na skutočnosti, známe súdu prvej inštancie už v priebehu prvoinštančného konania, s ktorými sa súd dostatočne vysporiadal, pričom aj v odvolaní navrhovala vykonať dôkazy, ktorých vykonanie sám súd prvej inštancie nepovažoval za účelné, nakoľko zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že aj tak by nimi nebola preukázaná dôvodnosť žalobkyňou uplatneného nároku, s čím odvolací súd v plnej miere súhlasil. Skonštatoval, že v danom prípade nebola preukázaná existencia protiprávneho úkonu (porušenia povinnosti) zo strany žalovanej. Žalobkyňa si podpisom zmluvy bola vedomá, že predmetné obchodovanie môže vyústiť do výraznej straty alebo výrazného zisku, pričom prípadná strata finančných prostriedkov z obchodovania nie je, resp. v danom prípade nebola spôsobená neodbornosťou žalovanej, ale v dôsledku samotnej podstaty obchodovania s cennými papiermi a derivátmi. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že žalobkyňa vyplnila aj dotazník pre fyzické osoby, v ktorom sa oboznámila s rizikami obchodovania a prehlásila, že si je toho vedomá a dobre rozumie všetkým rizikám. Uvedeným dotazníkom navyše bola žalobkyňa upovedomená o tom, že žalovaná organizuje školenia, na ktorých sa mohla dozvedieť všetky potrebné informácie, týkajúce sa obchodovania s komoditnými derivátmi. Všetky žalobkyňou uvádzané argumenty boli tak podľa názoru odvolacieho súdu preukázateľne v rozpore s dokumentmi, ktoré v rámci právneho vzťahu so žalovanou osobne podpísala. 2.3. V prípade odvolacej námietky žalobkyne, že súd jej v rozpore s príslušnou vnútroštátnou právnou úpravou a právnou úpravou Európskej únie nepriznal postavenie spotrebiteľky, odvolací súd v celom rozsahu odkázal na svoje uznesenie č. k. 3Cob/341/2014-315 z 30.06.2015, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 29Cb/306/2010-295 z 8.10.2014. Právne závery uvedené v uvedených uzneseniach sa žalobkyni nepodarilo spochybniť ani sťažnosťou podanou na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“), ktorý ju uznesením sp. zn. III. ÚS 479/2016-10 zo 7.07.2016 vyhodnotil ako neopodstatnenú s tým, že miera interpretácie a aplikácie relevantnej právnej úpravy vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu sťažovateľky (žalobkyne) bola adekvátna a rešpektujúca relevantnú právnu úpravu a napadnuté uznesenie v plnej miere rešpektovalo právnu úpravu, na ktorú sa sťažovateľka odvolávala. Rovnaké skutočnosti žalobkyňa namietala aj v odvolaní proti napadnutému rozsudku. 3. Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa (ďalej aj ,,dovolateľka“) dovolaním z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ CSP. Navrhla, aby dovolací súd zrušil dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil. 3.1 V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolateľka za právnu otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu považovala otázku posúdenia dôkazného bremena, presunu dôkazného bremena a posudzovanie dôkazného bremena v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou. Ako ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd pri riešení predmetnej právnej otázky, od ktorej vyriešenia záviselo jeho rozhodnutie, odklonil, žalobkyňa označila uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ,,dovolací súd“ alebo ,,NS SR“) sp. zn. 6Cdo/81/2010 z 31. mája 2010. Namietala, že z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že právnu otázku dôkazného bremena ustálil v rozpore s negatívnou dôkaznou teóriou, keď prijal právny záver, že v posudzovanom prípade absentuje porušenie povinnosti žalovanej, pričom dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní protiprávneho konania žalovanej v príčinnej súvislosti so vznikom škody preniesol na žalobkyňu. V súvislosti s vymedzením dôkaznej povinnosti dovolateľka považovala za správne práve závery vyjadrené práve v uvedenom uznesení NS SR sp. zn. 6Cdo/81/2010. Uviedla, že v priebehu celého konania opakovane namietala, že finančná strata (škoda), ktorú si uplatňuje v predmetnom konaní, jej vznikla v súvislosti s porušením kogentných noriem upravujúcich právne povinnosti žalovanej a vyplývajúcich z § 73 ods. 1 písm. a/, b/, c/, g/ zákona o CP v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2006. Odvolací súd však odmietol argumentáciu uvedenú v odvolaní, že žalovaná je povinná preukázať splnenie uvedených zákonných povinností. Podľa dovolateľky je však nespravodlivé požadovať od nej preukázanie skutočností, že žalovaná jej v rozhodujúcom období neposkytla odbornú starostlivosť a nesplnila si súvisiace zákonné povinnosti. Z uvedeného podľa názoru dovolateľky vyplýva, že odvolací súd na posúdenie otázky dôkazného bremena odmietol aplikovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu a napadnutý rozsudok založil na právnom závere, že dôkazné bremeno znáša v celom rozsahu žalobkyňa. Dovolateľka tiež uviedla, že ak žalovaná tvrdila, že škodu si žalobkyňa spôsobila sama, bola povinná preukázať, že porušenie prevenčnej povinnosti zo strany žalobkyne predstavuje liberačný dôvod podľa § 382, resp. podľa § 384 a nasl. Obchodného zákonníka. V rámci otázky presunu dôkazného bremena namietala právny záver odvolacieho súdu, že práve ona bola povinná preukázať absenciu zodpovedajúcej úrovne kvalifikovanosti a aktívneho svedomitého konania na strane žalovanej, čo však odporuje ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, podľa ktorej reálna neexistencia určitej skutočnosti, ktorú objektívne nemožno dokázať, zakladá presun dôkazného bremena na protistranu. Pre úplnosť vo vzťahu k právnym záverom odvolacieho súdu dovolateľka namietala, že súd bol povinný správne vymedziť protiprávne konanie ako príčinu vzniku škody a rovnako vymedziť aj to, v čom spočívala ujma ako predpokladaný následok, v súvislosti s čím poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/126/2009 z 30. júna 2010. 3.2. Podľa názoru dovolateľky rozsudok odvolacieho súdu závisel aj od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP). Uviedla, že jej nie sú známe rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorými by vyriešil nasledovné otázky: 3.2.1. Či a do akej miery je klient využívajúci investičné služby obchodníka s cennými papiermi objektívne spôsobilý odvrátiť alebo zmierniť škodu, ktorej vznik hrozí v súvislosti s obchodovaním prostredníctvom týchto služieb obchodníka s cennými papiermi v rámci plnenia vlastnej prevenčnej povinnosti. S uvedeným súvisí otázka, či všeobecná prevenčná povinnosť klienta obchodníka s cennými papiermi zahŕňa aj povinnosť klienta požadovať od obchodníka v určitých časových intervaloch informácie o aktuálnom stave obchodov realizovaných prostredníctvom služieb obchodníka s cennými papiermi a rovnako aj povinnosť absolvovať školenia ním organizované, pričom v prípade ak je táto povinnosť daná, a klient si ju nesplní, či je vylúčená zodpovednosť obchodníka s CP za škodu, ktorá vznikla v dôsledku porušenia jeho povinnosti konať s odbornou starostlivosťou, v súlade so zásadami poctivého obchodného styku a ďalších povinností vyplývajúcich zo zákona o CP. V súvislosti s touto otázkou dovolateľka proti právnemu záveru súdu o nesplnení si jej všeobecnej prevenčnej povinnosti namietala, že obchodníci s cennými papiermi sú na základe kogentných ustanovení zákona o CP povinní - v porovnaní s inými podnikateľmi - vykonávať svoju činnosť s vyššou mierou starostlivosti o klienta, spočívajúcej najmä v príprave podmienok pre poskytovanie služieb, ponuke služieb, procese prijímania klientov (uzatvárania zmlúv), v poradenstve a ponuke produktov, nakladaní so zvereným majetkom (obhospodarovanie, správa, realizácia obchodov a pod.) a v informovaní zákazníkov. Pojem ,,odborná starostlivosť obchodníka s CP“ pritom v sebe zahŕňa zodpovedajúcu úroveň vedomostí a starostlivé konanie, ktoré v sebe zahŕňa aj povinnosť vyvarovať sa zbytočnému a nezodpovednému riskovaniu. Dovolateľka zdôraznila, že investičné služby jej žalovaná neposkytovala na základe jej podnetu ako klientky, ale na základe vlastného podnetu, vlastných investičných odporúčaní, resp. zámerov. Povinnosť žalovanej konať v súlade s § 73 ods. 1 písm. a/ zákona o CP preto nemožno vylúčiť s odkazom na plnenie si neurčitej všeobecnej prevenčnej povinnosti alebo dosiahnutý stupeň vzdelania klienta. Dovolateľka namietala, že súd mal na daný prípad prednostne aplikovať ustanovenia § 376 a § 386 Obch. zák. v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku škody, ktorá úprava - na rozdiel od občianskoprávnej úpravy všeobecnej prevenčnej povinnosti - spočíva na koncepcii objektívnej zodpovednosti za škodu, nakoľko nedbanlivostné zavinenie v posudzovanom prípade nemá žiadny právny význam. Právny význam má iba skutočnosť, či na strane žalovanej došlo k porušeniu povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu a či škoda vznikla výlučne v súvislosti s týmto porušením. Súdy pochybili v tom, že sa zamerali prednostne a výhradne na posúdenie vlastnej zodpovednosti žalobkyne, založenej na všeobecnej prevenčnej nedbanlivosti a odmietli jej argumentáciu, že žalovaná konala protiprávne, v dôsledku čoho vznikla dovolateľke škoda. Takéto právne posúdenie je však v príkrom rozpore s platnou koncepciou obchodnoprávnej úpravy náhrady škody. Liberačným dôvodom vylučujúcim zodpovednosť žalovanej by tak mohol byť iba pokyn dovolateľky pokračovať v obchodovaní napriek kvalifikovanému upozorneniu žalovanej, že zo sporných obchodov hrozí vyššia ako predpokladaná strata, prípadne nedostatok súčinnosti zo strany dovolateľky. Ani jeden takýto liberačný dôvod však v konaní nebol preukázaný. K uvedenej argumentácii dovolateľka tiež dodala, že zákon o cenných papieroch jej ani v roku 2006 a ani neskôr neukladal ako klientke povinnosť pravidelne (v určitých časových intervaloch) žiadať od obchodníka s cennými papiermi informácie o stave obchodovanej pozície, či povinnosť zúčastňovať sa vzdelávacích podujatí v oblastí obchodovania na finančných trhoch a nezakazoval jej ani uzatvárať zmluvy s obchodníkom s cennými papiermi. 3.2.2. Či zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených zákonom o CP možno vylúčiť zmluvou medzi obchodníkom a jeho klientom, resp. jednostranným právnym úkonom klienta. Dovolateľka považovala za nesprávny záver súdu, že zodpovedajúce ustanovenia zmluvy a dotazníka ako jednostranného právneho úkonu klienta (ktorými prevzala na seba celým svojim vkladom zodpovednosť za všetky platby a úhrady s vedomím možného rizika straty a ktorými potvrdila, že rozumie rizikám plynúcim z predmetných obchodov) vylučujú zodpovednosť žalovanej za porušenie mimozmluvných záväzkov, resp. povinností vyplývajúcich z kogentných právnych noriem. Podľa názoru dovolateľky mal súd predmetné ustanovenia zmluvy a dotazníka, odporujúce kogentnej právnej úprave, z úradnej moci posúdiť ako absolútne neplatné, čo sama namietala hneď na začiatku konania, nakoľko podmienky investičných služieb a aj obsah zmluvy pripravila a predložila žalovaná. Vzhľadom na svoj vtedajší nedostatok skúseností s predmetným typom obchodov považovala zmluvu za strohú a jej ustanovenia za chrániace žalovanú pred neodôvodnenými nárokmi zo strany klientov. V súčasnosti však považuje zmluvu za dvojznačnú a pripúšťajúcu účelovú interpretáciu v rozpore so zákonom. Zdôraznila, že zákon o CP, Obchodný zákonník a ani Občiansky zákonník nezbavujú stranu zmluvy právnej ochrany z dôvodu, že pre nedostatok odborných vedomostí, či skúseností v danej oblasti nevedela identifikovať riziká spojené s uzavretou zmluvou, ktorá je však v rozpore so zákonom. K obsahu dotazníka dovolateľka dodala, že jeho účelom nebola ochrana záujmov obchodníka s CP, ale mal slúžiť len na overenie úrovne vedomostí, skúseností a investičných zámerov klienta. 3.2.3. Či žalovaná bola povinná vyhotovovať a následne archivovať zvukové záznamy telefonických rozhovorov medzi ňou a klientmi, nakoľko edičná povinnosť strany sporu nepodlieha zákonom ustanovenému časovému obmedzeniu. Za rozpornú s § 189 CSP považovala dovolateľka záver súdu, že žalovaná nebola zo zákona a ani na základe zmluvy povinná vyhotovovať zvukové záznamy, v dôsledku čoho sa na ňu nevzťahuje edičná povinnosť. Dodala, že ak strana sporu disponuje (a žalovaná bola podľa § 75 ods. 3 a 4 zákona o CP povinná disponovať najmenej po dobu 10 rokov) zvukovými záznamami, je povinná ich na výzvu súdu v konaní predložiť. 3.2.4. Či zmluvne dohodnutá prezumpcia doručovania prejavov vôle (výpisov zrealizovaných obchodov) vylučuje povinnosť obchodníka s cennými papiermi ustanovenú v § 73 ods. 1 písm. c/ zákona o CP. Dovolateľka uviedla, že súd odmietol uznať porušenie povinnosti žalovanej podľa § 73 ods. 1 písm. c/ zákona o CP, t. j. poskytovať klientke dôležité informácie, súvisiace s obchodmi, upozorniť ju na dôležité skutočnosti a riziká a informovať ju o obchodoch, ktoré pre klientku uzavrela. Argumentovala, že predpokladom uplatnenia zmluvnej prezumpcie doručovania akýchkoľvek zásielok je v prípade výpisu zrealizovaných obchodov samotné odoslanie listovej zásielky poštou a v prípade inej zásielky, dodanie tejto zásielky klientke, resp. jej odmietnutie klientkou, čo je však povinná preukázať žalovaná. Podľa dovolateľky neboli splnené podmienky na uplatnenie prezumpcie doručovania zásielok, nakoľko sama žalovaná v konaní uviedla, že výpisy zasielala výlučne elektronicky. Záver súdu v tomto smere preto považovala za odporujúci § 45 ods. 1 Obč. zák.. 3.2.5. Či protiprávny úkon (porušenie povinnosti) obchodníka s cennými papiermi a s tým spojená zodpovednosť za škodu je vylúčená samotnou povahou obchodovania s cennými papiermi. Dovolateľka argumentovala, že takýto právny záver súdu je v rozpore so samotnou podstatou a zmyslom zákona o CP a záväznými predpismi práva EÚ, upravujúcimi pravidlá obchodovania s CP, pravidlá poskytovania investičných služieb a režim ochrany klientov v oblasti poskytovania investičných služieb. Súd posúdil obchodovanie s CP a derivátmi ako právnu skutočnosť nezávislú od vôle ľudí, avšak spôsobujúcu určité právne následky. Skutočná povaha predmetného obchodovania však spočíva vo vôľovom správaní na jednej strane klienta a na druhej strane obchodníka s CP. Určité právne následky v danej oblasti tak môžu spôsobovať jedine právne úkony klienta, právne úkony obchodníka, či iných subjektov. Ak by bol správny záver súdu a právo by so samotnou podstatou obchodovania s CP a derivátmi spájalo právne následky vzniku škody, musel by tento následok nastať bezprostredne po podpise zmluvy, pričom však v danom prípade následok nastal až počas obchodovania. 3.2.6. Za osobitnú právnu otázku, od ktorej vyriešenia čiastočne záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, dovolateľka považovala posúdenie jej postavenia v predmetnom záväzkovom vzťahu so žalovanou ako spotrebiteľky. Namietala, že zmluva uzavretá so žalovanou podlieha aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách s tým, že žalovaná jej na základe tejto zmluvy poskytovala finančné služby na diaľku, v dôsledku čoho bol súd povinný na daný právny vzťah aplikovať aj ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/65/ES z 23. septembra 2002 o poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom na diaľku a o zmene a doplnení smernice Rady 90/619/EHS a smerníc 97/7/ES a 98/27/ES. Súd bol teda povinný aplikovať režim ochrany žalobkyne ako spotrebiteľky v rámci euro konformného výkladu príslušných zákonných ustanovení vnútroštátneho práva v súlade so znením a cieľmi noriem práva EÚ. Neobstojí argumentácia súdu, že s touto námietku sa už vysporiadal v uznesení č. k. 3Cob/341/2014-315 z 30. júna 2015, ktorým súd rozhodoval výlučne o povinnosti prvoinštančného súdu vrátiť žalobkyni súdny poplatok a otázku právneho vzťahu medzi stranami sporu posudzoval výlučne ako predbežnú bez toho, aby prerušil konanie a predložil túto otázku na posúdenie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, resp. vyčkal na rozhodnutie vo veci C-110/14 Costea, ktoré bolo ukončené rozsudkom z 3. septembra 2015 (C-110/14, ECLI:EU:C:2015_538), na ktorého závery dovolateľka poukázala. Dodala, že jedným z cieľov Smernice o spotrebiteľských zmluvách je ochrana spotrebiteľa na základe zmlúv uzavretých ústne alebo písomne, pričom predpokladom právneho postavenia spotrebiteľa nie je samotná jeho možnosť individuálne dohodnúť podmienky zmluvy, ale skutočnosť, či ide o osobu konajúcu pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej/profesionálnej/podnikateľskej činnosti, tzn. či má nie iba formálne, ale aj vecne rovnocenné postavenie voči dodávateľovi služieb alebo tovaru. 4. Súčasťou dovolania je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, doplnený podaním z 11. júla 2018 a 26. júla 2018. Dovolateľka uviedla, že 29. septembra 2017 žalovaná podala návrh na vykonanie exekúcie, na základe ktorého Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 20. októbra 2017 poverenie na vykonanie exekúcie sp. zn. 62Ek/157/2017 súdnej exekútorke, ktorá jej dňa 20. novembra 2017 adresovala upovedomenie o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a dňa 20. júla 2018 jej bolo doručené uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 62Ek/157/2017 z 24. mája 2018, ktorým súd zamietol jej sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie. Dovolateľka namietala, že Okresný súd Banská Bystrica posúdil napadnutý rozsudok ako spôsobilý exekučný titul v protiklade s právnym názorom NS SR, formulovaným v uznesení sp. zn. 6Cdo/222/2016 z 23. marca 2017. Odvolací súd nebol oprávnený potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania, keďže v čase vydania rozsudku odvolacieho súdu bol o výške nároku úspešnej strany sporu a o prijímateľovi tejto náhrady oprávnený rozhodovať výlučne súd prvej inštancie. Okresný súd Banská Bystrica však odmietol jej právnu argumentáciu, že spôsobilým exekučným titulom môže byť len právoplatný rozsudok odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s následným právoplatným uznesením súdu prvej inštancie o výške tohto nároku a o určení advokáta ako prijímateľa tejto náhrady. Na základe uvedeného zastáva názor, že doposiaľ nebola spôsobilým exekučným titulom zaviazaná plniť náhradu trov konania v prospech právneho zástupcu žalovanej a ak by pristúpila k dobrovoľnému plneniu, konala by na svoj úkor a v rozpore so zákonom. 5. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol a dovolateľke uložil povinnosť zaplatiť jej náhradu trov dovolacieho konania. K dovolacím námietkam uviedla, že dovolateľka v dovolaní len opakovane uvádza a právne hodnotí skutočnosti, ktoré už boli predmetom posudzovania zo strany súdov nižších inštancií. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP žalovaná argumentovala, že dovolateľka si protirečí vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré predniesla už v rámci odvolacieho konania (vyjadrenie z 20. júna 2016), kde konštatovala, že dôkazné bremeno v rozsahu preukázania protiprávneho konania žalovanej, príčinnej súvislosti a vzniku škody znáša ona sama. Jej tvrdenia a námietky sú aj v rozpore s § 373 a nasl. Obch. zák., ustanovenia ktoré sa v súlade s § 159 zákona o CP aplikujú na úpravu náhrady škody, ktorá vznikla porušením povinností podľa zákona o CP. V konaní nevyšlo najavo, že by žalovaná porušila svoje povinnosti, a preto nebola ani povinná preukazovať existenciu okolností vylučujúcich zodpovednosť. K dovolacím námietkam žalobkyne, uplatneným v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP žalovaná uviedla, že nastolené právne otázky sú účelové, ničím nepodložené a v konaní sa opakujúce. Dodala, že jej zodpovední pracovníci sa s dovolateľkou niekoľkokrát osobne stretli, vysvetlili jej relevantné informácie, pričom bez jej pokynov nebolo možné uskutočniť žiadny obchod, čo jasne vyplýva aj z predmetu zmluvy z 1. júna 2004. Zhodne s názorom odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie uviedla, že v konaní nebola preukázaná existencia jej protiprávneho konania. K otázke postavenia dovolateľky ako spotrebiteľky poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 479/2016-10 zo 7. júla 2016. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o dovolaní (ust. § 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala žalobkyňa ako fyzická osoba s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa (§ 429 ods. 2 písm. a/ CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 443 CSP a contrario) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. 7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu a v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania má svoje osobitné postavenie. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. Dovolanie podľa CSP nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 8. Podľa ust. § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 9. Podľa ust. § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.