162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") žalobu, ako nedôvodnú zamietol. Žalobca sa žalobou podanou 06.09.2013 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/315416/2013/4989 zo dňa 03.07.2013 (ďalej „napadnuté rozhodnutie žalovaného"), ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Lučenec (ďalej „prvostupňový orgán verejnej správy" alebo „správca dane") č. 9611401/5/1188965/2013/Gas zo dňa 28.03.2013, ktorým
6 písm. b/ bod
1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní rozsudkom č. k. 24S/266/2013-60 zo dňa 05.06.2014
2 písm. c/ O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovaného z 03.07.2013 i prvostupňové rozhodnutie správcu dane z 28.03.2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pretože dospel k záveru, že tvrdenie žalovaného, že taliansky dodávateľ AXUS ITALIANA S.r.l. dodal žalobcovi tovar oslobodený od dane v rámci EÚ, t. j. nepoužil osobitný režim zdanenia, je výsledkom nedostatočne zisteného skutkového stavu. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že z odpovede talianskej daňovej správy doručenej správcovi dane 07.01.2013 vyplýva, že získaná informácia o daňovom režime použitom spoločnosťou AXUS ITALIANA S.r.l. sa týka subjektu, ktorý je odlišný od dodávateľa žalobcu, keďže žalobcom predložené dodávateľské faktúry boli vystavené spoločnosťou ALD AUTOMOTIVE ITALIA, ktorá bola dodávateľom ojazdených motorových vozidiel pre žalobcu, ktorý subjekt nebol talianskou daňovou správou preverovaný.
neho ignoroval jeho dôkazy uvedené v tomto vyjadrení, krajský súd poukázal na to, že žalobca v žalobe tieto dôkazy konkrétne nešpecifikoval. Vo svojom vyjadrení (doručenom správcovi dane 13.03.2013) k Protokolu však žalobca žiadne dôkazy ani neoznačil, ani nepredložil. Uviedol len, že dokáže, že použitie osobitného režimu zdaňovania marže
Žalobca k svojim tvrdeniam vo vyjadrení, že spoločnosť AXUS ITALIANA S.r.l. (dodávateľ žalobcu) používala osobitný režim zdaňovania marže
legislatívy Európskeho spoločenstva, ani tvrdenie, že správnosť zdaňovania v osobitnom režime konzultoval so správcom dane, nepredložil žiadne dôkazy. Krajský súd uviedol, že žiadne dôkazy na tieto svoje tvrdenia nepredložil žalobca ani pri prerokovaní Protokolu, ani v odvolacom konaní a napokon ani v preskúmavacom konaní na krajskom súde. Uvedená námietka bola preto nedôvodná. 6. Žalobca v žalobe namietal, že žalovaný svoje rozhodnutie o tom, že použité predmety mali byť zdaňované ako dovoz nového tovaru samozdanením
Z dôkazov predložených samotným žalobcom (dodávateľské faktúry od talianskeho dodávateľa), ako aj zadovážených správcom dane (odpoveď talianskej daňovej správy, údaje zo systéme VIES) vyplývalo, že dodávateľ žalobcu AXUS ITALIANA S.r.l. nepostupoval
osobitného režimu (ako to tvrdil žalobca), ale dodal žalobcovi tovar ako oslobodený od dane v rámci EÚ
čl. 41 DL.3, a preto žalobca mal pri nákupe ojazdených motorových vozidiel postupovať v zmysle § 11 v spojení s § 69 ods. 6 a § 20 Zákona o DPH, toto nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu zdaniť a uviesť do daňového priznania (zároveň mu vzniklo právo na odpočítanie DPH) a pri následnom predaji ojazdených motorových vozidiel, ktoré boli nadobudnuté od dodávateľa identifikovaného pre DPH v inom členskom štáte (Taliansko) v režime oslobodenia od dane (z dôvodu, že nadobudnutie tovaru bude zdanené v SR), postupoval nesprávne, keď pri ich predaji aplikoval osobitnú úpravu uplatňovania dane
Podstatnou skutočnosťou pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného (i predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane) bolo, že žalobca nepreukázal, že boli splnené podmienky stanovené v Zákone o DPH na to, aby mohol pri následnom predaji použitých osobných motorových vozidiel aplikovať osobitnú úpravu uplatňovania dane
Žalovaný vo svojom rozhodnutí konštatoval, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy oprávňujúce aplikáciu ust. § 66 Zákona o DPH, (teda neuniesol dôkazné bremeno) a tento záver vo svojom rozhodnutí aj odôvodnil. Krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že žalobca dôkazy o splnení podmienok na aplikáciu ust. § 66 Zákona o DPH nepredložil, a to ani počas daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní, ani v odvolacom konaní a napokon ani v preskúmavacom konaní. Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že so svojím dodávateľom komunikoval (elektronická komunikácia), pričom poukázal na obsah e-mailu, ktorý mal obdržať od svojho dodávateľa, jednak takýto dôkaz žalobca nepredložil a jednak z jeho obsahu (vyplývajúceho z textu /neoverený preklad z talianskeho jazyka/ uvedeného v žalobe) ani nevyplývajú závery, ktoré z neho žalobca vyvodil. Bolo preto úlohou žalobcu, aby si zadovážil dostatok dôkazov pre osvedčenie jeho tvrdenia, že prijal plnenie od dodávateľa z iného členského štátu, ktorý používa osobitný režim zdanenia. Vzhľadom na to, že dôkazné bremeno je na žalobcovi, nesplnením si svojich povinností a nepredložením dôkazov osvedčujúcich splnenie podmienok na preukázanie oprávnenosti postupu
K prenosu dôkazného bremena na správcu dane tak, ako to uvádza žalobca v žalobe, nedošlo. Žalobcom označené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nebolo možné na tento prípad aplikovať, keďže sa týka prípadu, keď daňový subjekt vyčerpal svoje vlastné dôkazné bremeno, avšak správca dane to spochybnil. Len v takomto prípade dochádza k prenosu dôkazného bremena zo žalobcu na správcu dane. Krajský súd preto túto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. 7. K námietkam žalobcu uvedeným v žalobe týkajúcim sa uplatneného režimu zdaňovania pri dovoze ojazdených motorových vozidiel od žalobcovho dodávateľa z Talianska, krajský súd uviedol, že správca dane na základe údajov z centrálneho informačného systému v rámci EÚ (VIES), ako aj z výsledkov MVI od talianskej daňovej správy a predložených dodávateľských faktúr zistil, že žalobca ako osoba identifikovaná na DPH nadobudol použitý tovar z Talianska (osobné motorové vozidlá) od dodávateľa AXUS Automotive S.r.l. identifikovaného na DPH v tomto štáte EÚ (Taliansko). Išlo teda o intrakomunitárny obchod medzi osobami identifikovanými na DPH v rôznych štátoch EÚ, ktorý prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania DPH v členských štátoch EÚ platí základný princíp výberu tejto dane členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru (napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/26/2012 zo dňa 26.03.2013). Z vykonaného dokazovania i predložených listín vyplýva, že dodávateľ žalobcu v inom členskom štáte pri predaji ojazdených motorových vozidiel (použitý tovar) používal „bežný režim zdaňovania", teda uplatnil oslobodenie od dane z titulu dodania týchto vozidiel do iného členského štátu (
čl. 41 DL.3) a žalobcovi ako osobe identifikovanej pre DPH fakturoval dodanie týchto vozidiel v cenách bez DPH (čo nepochybne vyplýva z predložených dodávateľských faktúr), takéto intrakomunitárne dodanie uviedol i v súhrnnom výkaze, čo sa následne premietlo do systému VIES, ktorý má správca dane k dispozícii. Za účelom preverenia potrebných údajov správca dane požiadal príslušnú daňovú správu v Taliansku (členského štátu EÚ) o preverenie, či pri dodaní tovaru skutočne išlo o bežný režim uplatňovania dane, a teda o intrakomunitárne dodanie tovaru. Na faktúrach, ktoré dodávateľ AXUS ITALIANA S.r.l. vystavil pre žalobcu a ktoré sa týkajú dodania ojazdených motorových vozidiel, nie je DPH uvedená, čo znamená, že motorové vozidlá boli žalobcovi fakturované bez DPH a jeho dodávateľ uplatnil v prípade žalobcu bežný spôsob zdaňovania dodávaného tovaru, ktorý musí rešpektovať i žalobca ako odberateľ tohto tovaru. Z odpovede talianskej daňovej správy vyplýva, že režim používania spoločnosťou AXUS ITALIANA S.r.l. (dodávateľ žalobcu) za predaj ojazdených motorových vozidiel nie je predmetom DPH
čl. 41 DL.331/93. Vykonaným preverovaním a dokazovaním bolo teda preukázané, že v predmetnej veci došlo k uplatneniu mechanizmu DPH, pri ktorom je dodávka u dodávateľa oslobodená od tejto dane a k zdaneniu dochádza až nadobúdateľom v SR, a to v zmysle § 11 ods. 1 a 2 a § 20 ods. 1, 2 v spojení s § 69 ods. 6 Zákona o DPH a jedná sa teda o tzv. bežný režim zdanenia tovaru. V predmetnej veci bol teda rozhodujúci postup, ktorý použil zahraničný dodávateľ vo vzťahu k žalobcovi ako kupujúcemu. V prípade, že tento použil bežný režim zdanenia (podmienky pre použitie tzv. osobitného spôsobu zdaňovania neboli preukázané), takýto režim s určením základu dane
1 Zákona o DPH bol povinný pri predaji ojazdených motorových vozidiel použiť i žalobca. Napriek tomu však v rozpore s vyššie citovaným ustanovením Zákona o DPH, tento tzv. osobitný režim zdanenia pri predaji ojazdených motorových vozidiel žalobca použil a postupoval
2, 3 Zákona o DPH bez toho, aby na použitie tohto režimu zdanenia boli splnené podmienky. Podstata osobitného režimu zdanenia pri predaji použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane má právo uplatniť tento režim zdanenia len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola DPH uplatnená, čo vyplýva z ust. § 66 ods. 2 vyššie cit. zákona, v ktorom sú zakotvené podmienky pre použitie osobitného režimu zdanenia. Žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal, nakoľko použitý tovar mu bol dodaný osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, dodanie tovaru nebolo oslobodené od dane
§ 43 zák. č. 222/2004 Z.z. alebo
zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte (Taliansku) a dodávateľ žalobcu neuplatnil daň
osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte (Taliansku). Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia potom krajský súd dospel k záveru, že žalobca nepostupoval v súlade so Zákonom o DPH, keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdaňovania a daň odviedol
3 Zákona o DPH, teda zdanil len rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou týchto vozidiel znížený o daň, napriek tomu, že bol povinný použiť bežný spôsob zdanenia
1 Zákona o DPH, a teda daň, ktorú mal žalobca priznať z predaja týchto motorových vozidiel, mala byť uplatnená z celkovej predajnej ceny (prijatej protihodnoty za jednotlivé motorové vozidlá) zníženej o daň. Pokiaľ žalobca tvrdil, že pri použití osobitného režimu zdanenia vychádzal z informácií o použití osobitného režimu zdanenia, ktoré mu poskytol jeho dodávateľ v inom členskom štáte, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by ho oprávňoval uplatňovať ním jednostranne zvolený režim zdanenia pri predaji použitých motorových vozidiel
2 a 3 Zákona o DPH. Za takýto dôkaz nemožno
názoru krajského súdu považovať ani v žalobe označený e-mail dodávateľa, ktorý navyše nebol ani počas daňovej kontroly, ani v daňovom konaní a ani v preskúmavacom konaní predložený. V prípade, ak by zahraničný dodávateľ žalobcu použil osobitný režim zdanenia, ktorý spočíva v zdanení rozdielu medzi predajnou cenou a kúpnou cenou tovaru, bol by povinný túto skutočnosť uviesť v texte faktúry, a to s poukazom na ustanovenie čl. 226, bod 11 a 14 Smernice rady 2006/112/ES, pričom predajná cena by potom obsahovala i daň, ktorá by bola odvedená v členskom štáte predaja. Potom by už u nadobúdateľa v SR (teda u žalobcu) k zdaneniu nedošlo. Predložené faktúry od zahraničného dodávateľa však tvrdenia žalobcu nepreukazujú, pričom nie je v nich uvedená DPH a neobsahujú ani žiadny odkaz na vyššie uvedené ustanovenie, resp. ustanovenia čl. 312 až 332 Smernice rady 2006/112/ES. Nemožno preto súhlasiť ani s námietkou žalobcu, že správca dane nezistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, pretože správca dane aj napriek údajom na faktúrach, ktoré neuvádzajú výslovne použitý spôsob zdaňovania (a práve preto mal žalobca povinnosť použiť tzv. bežný spôsob zdaňovania), vykonal zisťovanie prostredníctvom medzinárodného systému VIES a aj formou medzinárodnej výmeny informácií od talianskej daňovej správy, z ktorých nepochybne zistil, že išlo o nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, a teda o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru
1, 2 Zákona o DPH, ktoré podlieha dani a že dodávateľ žalobcu pri dodaní tovaru postupoval
všeobecnej úpravy DPH. Skutkový stav v predmetnej veci bol
názoru krajského súdu zistený v potrebnom rozsahu, zákonným spôsobom a správca dane ho správne i logicky vyhodnotil. 8. Žalobcovi ako daňovému subjektu vznikla povinnosť priznať a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a pri následnom predaji vozidiel použiť bežný režim, teda uplatniť daň z celej predajnej sumy v zmysle § 69 ods. 6 Zákona o DPH, pretože podmienky na postup
2 a 3 Zákona o DPH splnené neboli. Správca dane preto postupoval v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami Zákona o DPH, keď žalobcovi rozhodnutím z 28.03.2013 vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010, avšak pokiaľ sa týka výšky vyrubeného rozdielu DPH, pochybil, keď jeho postup pri vyčíslení vyrubeného rozdielu nebol v súlade s ust. § 22 ods. 1 Zákona o DPH. Preto žalovaný postupoval v súlade s § 74 ods. 2 Daňového poriadku, keď tento nedostatok v rámci odvolacieho konania odstránil s tým, že znížil správcom dane vyrubený rozdiel dane v sume 3.715,15 € na sumu 3.702,61 €, t. j. znížil vyrubený rozdiel dane o sumu 12,54 € a tento postup, ako aj spôsob výpočtu dane v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil.
krajského súdu orgány verejnej správy zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe vyvodiť záver o povinnosti žalobcu zaplatiť rozdiel dane vo výške 3.702,61 €. Záver správcu dane i žalovaného, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami Zákona o DPH v znení platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia (
zákona neplynú (§ 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.) a následne pokračovala od 07.01.2013 do 21.03.2013 (t. j. 2 mesiace a 14 dní), kedy bola prerokovaním Protokolu o daňovej kontrole ukončená v súlade s § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. Z uvedeného vyplývalo, že daňová kontrola bola ukončená v zákonnej 6 mesačnej lehote stanovenej v § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. Námietka žalobcu, že rozhodnutie a postup žalovaného sú nezákonné z dôvodu, že správca dane viedol daňovú kontrolu v rozpore so zákonom tým, že nedodržal zákonom stanovené lehoty, nebola preto dôvodná. Pokiaľ teda žalobca v žalobe poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29.06.2010, tento nie je možné na daný prípad aplikovať. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nebolo možné konštatovať, že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom. Protokol z nej tak nemohol nadobudnúť povahu nezákonného dôkazného prostriedku, ktorý by v daňovom konaní nebolo možné použiť. Nebolo teda možné ani konštatovať, že daňové konanie v tejto veci by bolo zaťažené vadou nezákonnosti a ani to, že rozhodnutie žalovaného, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas daňovej kontroly, by bolo nezákonné. Správca dane dodržal zákonné ustanovenia ukladajúce mu povinnosť ukončiť daňovú kontrolu v lehote do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia (§ 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.). 10. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ riadne a včas kasačnú sťažnosť z dôvodu
SSP a navrhol aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie. 11. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že pokiaľ krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného v prvom prípade postupoval zákonne a správne, t. j. že nebol riadne zistený skutkový stav, na základe ktorého bolo možné vo veci rozhodnúť. Sťažovateľ zistil v neskorších obdobiach, nakupoval autá od sprostredkovateľa predaja motorových vozidiel, ktorý nebol nikdy vlastníkom predmetných motorových vozidiel, ale došlo len k sprostredkovaniu predaja týchto motorových vozidiel a teda v podstate tieto motorové vozidlá pochádzajú od fyzických osôb, ktoré tieto motorové vozidlá dali do predaja a označená spoločnosť iba sprostredkovala predaj motorových vozidiel, ktorých vlastníkmi sú aj konkrétni občania Talianska a títo už raz takúto daň zaplatili a preto teda sťažovateľ nemal povinnosť už druhýkrát takúto daň zaplatiť na základe zákazu dvojitého zdanenia. Sťažovateľ sa cíti byť postupom daňových orgánom poškodený, pretože na jednej strane je vyrubovaná daň, ktorú mal teoreticky zaplatiť a na druhej je len konštatované, že si mohol uplatniť v tomto smere vrátenie DPH pri predaji motorových vozidiel, čo neurobil a táto situácia je riešená v jeho neprospech. Orgány finančnej správy sa zamerali len na jednu spoločnosť a to Axus a nezisťovali všetky konkrétne podrobnosti u iných dodávateľov, resp. majiteľov. Napriek odkladu na základe správnej žaloby daňový úrad vykonal exekúciu tejto pohľadávky, čím došlo k porušeniu zákonov v jeho neprospech. 12.
sťažovateľa je potrebné preveriť či bolo vozidlo predávané spoločnosťou ALD Automotive odvedená DPH v Taliansku. 13. Pred nákupom vozidiel v roku 2010 sa sťažovateľ informoval na Daňovom úrade vo veľkom Krtíši či si môžem od firmy ALD Automotive uplatniť osobitnú úpravu, u pracovníka daňového úradu p. M., kde uviedla, že môže, pričom neskôr mu bola 11.12.2014 daňovým úradom vyrubená pokuta 370,20 Eur za nesprávne odvedenie nižšej dane. 14.
sťažovateľa nebol náležite zistený skutkový stav a preto nemohlo byť žiadne rozhodnutie zákonné a správne. V prílohe sťažovateľ predložil stav predaja motorových vozidiel aj v súčasnej dobe, čo korešponduje so stavom v inkriminovanom období, kde v podstate tvrdí, že postupoval len na základe informácií zo strany predávajúceho a stanovísk daňového úradu. Žiada aby došlo k vyhoveniu kasačnej sťažnosti, a aby najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/266/ zo dňa 16.02.2017 a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
c/ zák. č. 222/2004 Z.z. v znení úč. k 31.12.2010 (ďalej len „Zákon o DPH") predmetom dane je nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskeho spoločenstva (ďalej len „členský štát"). 18.
4 Zákona o DPH nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu nie je predmetom dane, ak a) dodanie takého tovaru v tuzemsku by bolo oslobodené od dane
7 až 10, b) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom a ktorá nie je registrovaná pre daň
, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a ktorá nie je registrovaná pre daň
, a súčasne celková hodnota nadobudnutého tovaru nedosiahla 13 941,45 eura za predchádzajúci kalendárny rok a ani v prebiehajúcom kalendárnom roku túto hodnotu nedosiahne. 19.
3 Zákona o DPH predmetom dane je aj nadobudnutie nového dopravného prostriedku za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu každou osobou. Za nadobudnutie nového dopravného prostriedku
prvej vety sa považuje aj prevzatie nového dopravného prostriedku na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane. 20.
1 Zákona o DPH daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu vzniká
písmena a). 21.
1 písm. c/, d/ Zákona o DPH na účely tohto ustanovenia
ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja, 22.
3 Zákona o DPH základom dane pri predaji tovaru
odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru
odseku 1 písm. e), základ dane
prvej vety sa rozdelí pomerne
výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods.
Tieto podmienky sú hmotnoprávnej povahy a k záveru, či sú tieto podmienky splnené, nepostačuje len samotné tvrdenie sťažovateľa, že jeho dodávateľ ústne i písomne potvrdil, že motorové vozidlá nakupuje v osobitnom režime. Splnenie týchto podmienok mal preukázať (dôkazné bremeno) a to zákonom stanoveným spôsobom. Sťažovateľ splnenie týchto podmienok nepreukázal. Naopak, z dôkazov predložených samotným sťažovateľom (dodávateľské faktúry od talianskeho dodávateľa), ako aj zadovážených správcom dane (odpoveď talianskej daňovej správy, údaje zo systéme VIES) vyplývalo, že dodávateľ sťažovateľa AXUS ITALIANA S.r.l. nepostupoval
osobitného režimu (ako to tvrdil sťažovateľ), ale dodal sťažovateľovi tovar ako oslobodený od dane v rámci EÚ
čl. 41 DL.3, a preto sťažovateľ mal pri nákupe ojazdených motorových vozidiel postupovať v zmysle § 11 v spojení s § 69 ods. 6 a § 20 Zákona o DPH, toto nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu zdaniť a uviesť do daňového priznania (zároveň mu vzniklo právo na odpočítanie DPH) a pri následnom predaji ojazdených motorových vozidiel, ktoré boli nadobudnuté od dodávateľa identifikovaného pre DPH v inom členskom štáte (Taliansko) v režime oslobodenia od dane (z dôvodu, že nadobudnutie tovaru bude zdanené v SR), postupoval nesprávne, keď pri ich predaji aplikoval osobitnú úpravu uplatňovania dane
Podstatnou skutočnosťou pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného (i predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane) bolo, že sťažovateľ nepreukázal, že boli splnené podmienky stanovené v Zákone o DPH na to, aby mohol pri následnom predaji použitých osobných motorových vozidiel aplikovať osobitnú úpravu uplatňovania dane
Žalovaný vo svojom rozhodnutí konštatoval, že sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy oprávňujúce aplikáciu ust. § 66 Zákona o DPH, (teda neuniesol dôkazné bremeno) a tento záver vo svojom rozhodnutí aj odôvodnil. 25. Kasačný súd uvádza, že sťažovateľ ako osoba identifikovaná na DPH nadobudol použitý tovar z Talianska (osobné motorové vozidlá) od dodávateľa AXUS Automotive S.r.l. identifikovaného na DPH v tomto štáte EÚ (Taliansko). Išlo teda o intrakomunitárny obchod medzi osobami identifikovanými na DPH v rôznych štátoch EÚ, ktorý prebiehal tak, že na strane dodávateľa dochádzalo k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádzalo k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. Dodávateľ sťažovateľa v inom členskom štáte pri predaji ojazdených motorových vozidiel (použitý tovar) používal „bežný režim zdaňovania", teda uplatnil oslobodenie od dane z titulu dodania týchto vozidiel do iného členského štátu (
čl. 41 DL.3) a sťažovateľovi ako osobe identifikovanej pre DPH fakturoval dodanie týchto vozidiel v cenách bez DPH (čo nepochybne vyplýva z predložených dodávateľských faktúr), takéto intrakomunitárne dodanie uviedol i v súhrnnom výkaze, čo sa následne premietlo do systému VIES, ktorý má správca dane k dispozícii. Za účelom preverenia potrebných údajov správca dane požiadal príslušnú daňovú správu v Taliansku (členského štátu EÚ) o preverenie, či pri dodaní tovaru skutočne išlo o bežný režim uplatňovania dane, a teda o intrakomunitárne dodanie tovaru. Na faktúrach, ktoré dodávateľ AXUS ITALIANA S.r.l. vystavil pre sťažovateľa a ktoré sa týkajú dodania ojazdených motorových vozidiel, nie je DPH uvedená, čo znamená, že motorové vozidlá boli sťažovateľovi fakturované bez DPH a jeho dodávateľ uplatnil v prípade sťažovateľa bežný spôsob zdaňovania dodávaného tovaru, ktorý musí rešpektovať i sťažovateľ ako odberateľ tohto tovaru. Z odpovede talianskej daňovej správy vyplývalo, že režim používania spoločnosťou AXUS ITALIANA S.r.l. (dodávateľ sťažovateľa) za predaj ojazdených motorových vozidiel nie je predmetom DPH
čl. 41 DL.331/93. Vykonaným preverovaním a dokazovaním bolo teda preukázané, že v predmetnej veci došlo k uplatneniu mechanizmu DPH, pri ktorom je dodávka u dodávateľa oslobodená od tejto dane a k zdaneniu dochádza až nadobúdateľom v SR, a to v zmysle § 11 ods. 1 a 2 a § 20 ods. 1, 2 v spojení s § 69 ods. 6 Zákona o DPH a jedná sa teda o tzv. bežný režim zdanenia tovaru. V predmetnej veci bol teda rozhodujúci postup, ktorý použil zahraničný dodávateľ vo vzťahu k sťažovateľovi ako kupujúcemu. V prípade, že tento použil bežný režim zdanenia (podmienky pre použitie tzv. osobitného spôsobu zdaňovania neboli preukázané), takýto režim s určením základu dane
1 Zákona o DPH bol povinný pri predaji ojazdených motorových vozidiel použiť i sťažovateľ. Napriek tomu však v rozpore s vyššie citovaným ustanovením Zákona o DPH, tento tzv. osobitný režim zdanenia pri predaji ojazdených motorových vozidiel sťažovateľ použil a postupoval
2, 3 Zákona o DPH bez toho, aby na použitie tohto režimu zdanenia boli splnené podmienky. 26. Kasačný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nepostupoval v súlade so Zákonom o DPH, keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdaňovania a daň odviedol
3 Zákona o DPH, teda zdanil len rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou týchto vozidiel znížený o daň, napriek tomu, že bol povinný použiť bežný spôsob zdanenia
1 Zákona o DPH, a teda daň, ktorú mal sťažovateľ priznať z predaja týchto motorových vozidiel, mala byť uplatnená z celkovej predajnej ceny (prijatej protihodnoty za jednotlivé motorové vozidlá) zníženej o daň. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že pri použití osobitného režimu zdanenia vychádzal z informácií o použití osobitného režimu zdanenia, ktoré mu poskytol jeho dodávateľ v inom členskom štáte, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by ho oprávňoval uplatňovať ním jednostranne zvolený režim zdanenia pri predaji použitých motorových vozidiel
2 a 3 Zákona o DPH. Za takýto dôkaz nemožno
názoru kasačného súdu považovať ani v žalobe označený e-mail dodávateľa, ktorý navyše nebol ani počas daňovej kontroly, ani v daňovom konaní a ani v preskúmavacom konaní predložený. Predložené faktúry od zahraničného dodávateľa však tvrdenia sťažovateľa nepreukazujú, pričom nie je v nich uvedená DPH a neobsahujú ani žiadny odkaz na vyššie uvedené ustanovenie, resp. ustanovenia čl. 312 až 332 Smernice rady 2006/112/ES. Nemožno preto súhlasiť ani s námietkou sťažovateľa, že správca dane nezistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, pretože správca dane aj napriek údajom na faktúrach, ktoré neuvádzajú výslovne použitý spôsob zdaňovania (a práve preto mal sťažovateľ povinnosť použiť tzv. bežný spôsob zdaňovania), vykonal zisťovanie prostredníctvom medzinárodného systému VIES a aj formou medzinárodnej výmeny informácií od talianskej daňovej správy, z ktorých nepochybne zistil, že išlo o nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, a teda o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru
1, 2 zákona o DPH, ktoré podlieha dani a že dodávateľ sťažovateľa pri dodaní tovaru postupoval
všeobecnej úpravy DPH. Skutkový stav v predmetnej veci bol
názoru kasačného súdu zistený v potrebnom rozsahu, zákonným spôsobom a správca dane ho správne i logicky vyhodnotil. 27. Kasačný súd
údajov z VIES zistil, že daňový subjekt AXUS ITALIANA S.R.L., ALD Automotive Italia dodal oslobodený tovar od dane pre sťažovateľa za IV. štvrťrok 2010. Dodanie tovaru daňový subjekt bol povinný zahrnúť do daňového priznania. Talianska daňová kontrola po vykonanom šetrení zistila, že všetky dodania tovarov boli uskutočnené do sídla platiteľa dane na Slovensko. Platiteľ dane si toto nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu nezahrnul do daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie, čím porušil § 20 zákona č. 222/2004 Z.z. V odpovedi talianskej daňovej kontroly bolo uvedené: DPH nie je predmetom dane
čl. 41 DL331/93. Nakoľko dodávateľ pri dodaní ojazdených motorových vozidiel uplatnil oslobodenie od dane z titulu jeho dodania do iného členského štátu osobe identifikovanej pre daň, daňový subjekt mal zdaniť nadobudnutie, pretože išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu
ktorej „ak zdaniteľná osoby na základe komisionárskej zmluvy alebo inej obdobnej zmluvy,
ktorej koná vo svojom mene na účet inej osoby (ďalej len „komisionárska zmluvy"), obstará kúpou tovaru alebo predaja tovaru, platí, že táto zdaniteľná osoby tovar kúpila a predala". Z tohto dôvodu platí právna fikcia, že dodávateľ uvedený na faktúre o keď obstaral tovar na základe komisionárskej zmluvy alebo osobnej zmluvy je z daňového hľadiska jeho vlastníkom. 31. Kasačný súd sa preto s poukazom na vyššie uvedené závery s napadnutým rozsudkom krajského súdu stotožnil a kasačnú sťažnosť
32. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd
1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi nepriznal voči žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania, keďže v konaní nebol úspešný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.