Najvyšší súd 5 Cdo 288/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. F. L., zastúpeného JUDr. S. J., proti ţalovanej S., o zaplatenie 1 809 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 20 C 141/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z
- septembra 2010, sp.zn. 24 Co 92/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobcu o d m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Galanta rozsudkom zo
- decembra 2009, č.k. 20 C 141/2009-80 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal, aby súd uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 809 € s 9 % úrokom z omeškania od
- augusta 2009 do zaplatenia, z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i určenia, ţe výrok rozhodnutia Okresného súdu Galanta, č.k. SA 5 C 218/2002-114 zo dňa
- apríla 2005 v znení rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 10 Co 182/2005 zo dňa
- marca 2006 je neplatný v tej časti, ktorou tento výrok ukladá ţalobcovi povinnosť uhradiť súdny poplatok za návrh vo výške 54 520,--Sk (1 809,73 €). Ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe ţaloba ţalobcu nie je dôvodná, nakoľko neboli splnené základné zákonné podmienky danosti zodpovednosti za škodu, ktorá mala byť spôsobená ţalobcovi ako poškodenému pri výkone verejnej moci. Konštatoval, ţe ţalobný návrh bol podaný predčasne, keď v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci mohol byť na súde podaný aţ po márnom uplynutí 6 mesiacov od prijatia ţiadosti o predbeţné prerokovanie nároku. Za splnenú a preukázanú nepovaţoval ďalšiu nevyhnutnú podmienku danosti zodpovednosti za škodu, 5 Cdo 288/2010 2 a to, ţe právoplatné rozhodnutie, ktorým mala byť škoda spôsobená, bolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Súd tieţ uzavrel, ţe neobstojí ani argumentácia ţalobcu poukazujúca na ustanovenie § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko súdy rozhodovali o poplatkovej povinnosti v rámci občianskeho súdneho konania vedeného podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Zákona o súdnych poplatkoch, teda rozhodovali o veci, ktorá bez akýchkoľvek pochybností spadá do ich právomoci v zmysle § 7 O.s.p. Vzhľadom na nepreukázanie základných zákonných podmienok zakladajúcich zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nezaoberal sa súd otázkou vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy, ako ani otázkou príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ sa ţalobca ţalobou domáhal tieţ určenia, ţe výrok rozhodnutia Okresného súdu Galanta v znení rozsudku Krajského súdu v Trnave, ukladajúci ţalobcovi povinnosť uhradiť poplatok za návrh, je neplatný, s poukazom na ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p. súd skonštatoval, ţe určovacou ţalobou sa nemoţno domáhať určenia neplatnosti rozhodnutia súdu, pretoţe tu nejde o právny vzťah, ani právo, ale o rozhodnutie súdu ako individuálny právny akt a právoplatné rozhodnutie tvorí tieţ prekáţku rozhodnutej veci (res iudicata). Pre podanie určovacej ţaloby, ktorej predmetom má byť určenie neplatnosti rozhodnutia súdu potom neexistuje ţiaden zákonný podklad, a preto je takáto určovacia ţaloba neprípustná. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
- septembra 2010, sp.zn. 24 Co 92/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Uviedol, ţe keďţe predbeţné prerokovanie nároku uplatneného ţalobou na základe ţiadosti ţalobcu, doručenej ţalovanej dňa
- augusta 2009, v čase prvostupňového konania uţ prebiehalo, nebolo dôvodným, aby prvostupňový súd v zmysle § 104 O.s.p. vec postupoval Ministerstvu spravodlivosti SR, ako to namietal odvolateľ, naviac v zmysle § 104 ods. 1 O.s.p. postúpeniu veci muselo predchádzať uznesenie o zastavení tohto súdneho konania. Ustanovenie § 104 ods. 2 O.s.p. nebránilo prvostupňovému súdu vydať vo veci rozhodnutie, ktorým konanie skončil. V danom prípade nedošlo podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. k zrušeniu alebo zmene právoplatného rozhodnutia, ktorým mala byť spôsobená škoda, preto úvahy ţalobcu o nezákonnosti dotknutých rozhodnutí povaţoval za právne irelevantné. Za správny a právne nespochybniteľný povaţoval i záver prvostupňového súdu, ţe dotknuté súdy predmetnými rozhodnutiami o uloţení povinnosti ţalobcovi zaplatiť súdny poplatok nijako neprekročili 5 Cdo 288/2010 3 svoju právomoc. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Za takú vadu označil, ţe súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí nezaujali stanovisko k ţiadnemu z dôvodov podania ţaloby a ţalobu neprejednali z dôvodu, ţe nemajú právomoc určiť neplatnosť právoplatného výroku rozsudku o poplatkovej povinnosti. Mal za to, ţe návrh na určenie neplatnosti rozhodnutia o poplatkovej povinnosti nie je a nemôţe byť návrhom na určenie neplatnosti právoplatného rozsudku. Namietal tieţ, ţe prvostupňový súd nevyhodnotil dôkazy, na ktoré svojou ţalobou poukázal. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa 5 Cdo 288/2010 4 vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 5 Cdo 288/2010 5 Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, 5 Cdo 288/2010 6 § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
- mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
- Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré ţalobu zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolateľ v dovolaní tieţ namietal, ţe prvostupňový súd nijako nevyhodnotil dôkazy, na ktoré svojím návrhom poukázal. Z tejto námietky dovolateľa nie je zrejmé, či namieta nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000). V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie 5 Cdo 288/2010 7 dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Obsah dovolania svedčí aj o názore dovolateľa, ţe k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tieţ v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd preto povaţuje za potrebné uviesť, ţe ustanovenie § 237 písm.f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., pretoţe právnym posudzovaním veci súd neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil 5 Cdo 288/2010 8 (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- februára 2011 JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová