Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/192/2018 Identifikačné číslo spisu: 3214200033 Dátum vydania rozhodnutia: 30.09.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Katarína Slováčeková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:S

bod 2) a nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

1. Vo vzťahu k prvej dovolacej námietke, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, najvyšší súd uvádza že podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť
2. októbra 2008 a zákona č. 388/2011 Z. z. s účinnosťou od
3. januára 2012, umožňovalo odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje § 214 ods. 1 O.s.p., rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Aj v prípadoch, v ktorých odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, je povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p.).
4. V danom prípade z obsahu spisového materiálu dovolací súd zistil, že odvolací súd o odvolaní žalobcu rozhodoval bez nariadenia ústneho pojednávania, pričom sa opieral o ustanovenie § 214 O.s.p. ods. 2 O.s.p., vzhľadom k tomu, že v tomto prípade nebola splnená žiadna z podmienok podľa § 214 ods. 1 O.s.p., za ktorých ústne odvolacie pojednávanie treba nariadiť. Odvolací súd dospel k záveru, že sú dané zákonné dôvody potvrdenia odvolaním napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 1 O.s.p.), preto nemusel dokazovanie zopakovať ani doplniť (

§ 214ods.

1 písm. a/ O.s.p.), pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení na základe dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie. Rozhodnúť bez odvolacieho pojednávania mohol aj preto, lebo súd prvej inštancie rozhodol po nariadení pojednávania (

§ 214ods.

1 písm. b/ O.s.p.) a zo spisu nevyplýva, že by išlo o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (

§ 214ods.

1 písm. c/ O.s.p.) a že by prejednanie a rozhodnutie veci na odvolacom pojednávaní vyžadoval dôležitý verejný záujem (

§ 214ods.

1 písm. d/ O.s.p.). V danom prípade nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem preto, lebo nešlo o vec týkajúcu sa väčšieho okruhu osôb, týkajúcu sa územného celku, resp. sídliska a podobne. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry ESĽP nevyplýva, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Zo súdneho spisu je ďalej zrejmé, že pojednávanie dňa

1. apríla 2014 bolo verejné vyhlásenie rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p., na ktoré sa účastníci osobitne nepredvolávajú z dôvodu, že jeho miesto a čas sa uverejňujú na úradnej tabuli súdu, účastníci konania i verejnosť teda majú dostatočnú možnosť sa o ňom dozvedieť. Pokiaľ ide o verejné vyhlásenie rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z
2. apríla 2014, sp. zn. 5 Co 753/2015, jeho miesto a čas, ako to vyplýva zo súdneho spisu (č. l. 490), boli zverejnené na úradnej tabuli tohto súdu dňa
3. apríla 2016, t. j. v lehote šesť dní pred jeho vyhlásením (
4. apríla 2014), pričom zákon vyžaduje len päťdňovú lehotu; žalobca sa o ňom teda mohol dozvedieť riadne. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že podmienky ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p. boli dodržané. Vyhlásenie rozsudku je len verejné oboznámenie účastníkov a ostatných osôb s výsledkom rozhodovania, ku ktorému súd po preskúmaní veci dospel a v rámci ktorého už nie je priestor na to, aby účastníci prednášali svoje návrhy, námietky, a ani sa už nevykonáva dokazovanie, čo inými slovami znamená, že žiaden z účastníkov na verejnom vyhlasovaní rozsudku už nijakým spôsobom nemôže ovplyvniť to, ako súd v danej veci rozhodol, preto ani neprítomnosť na takomto verejnom vyhlásení nemôže byť účastníkom na ujmu. Postup odvolacieho súdu, ktorý odvolanie prejednal a vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, bol zákonný a žalobcovi neboli týmto postupom porušené procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP).
5. K dovolacím argumentom o nedostatočne zistenom skutkovom stave, o nevykonaní ďalšieho dokazovania najvyšší súd uvádza, že podľa právnej úpravy do
6. júna 2016 prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (teraz § 420 písm. f/ CSP) nezakladalo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017).
7. Otázku prípustnosti dovolania, prípustnosť ktorého dovolateľ vyvodzuje z nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, dovolací súd v praxi rieši často. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality odôvodnenia) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila (len) tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (

§ 241ods.

2 písm. b/ O.s.p.). Vada tejto povahy nebola považovaná za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania. S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).

1. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len tzv. „inú vadu konania“ (teda nie zmätočnosť) zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016 prijaté za predchádzajúcej právnej úpravy civilného konania, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od
2. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne (1 Cdo 228/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 92/2018, 4 Cdo 59/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 141/2017, 8 Cdo 49/2017).
3. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval (aj s poukazom na viaceré súdne rozhodnutia v obdobných veciach) a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným uviedol dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru, prečo nie je možné žalobe žalobcu o vypratanie spornej nehnuteľnosti vyhovieť a prečo považuje žalovanú za spoluvlastníčku predmetnej nehnuteľnosti (

bod 1 tohto rozhodnutia). Podľa presvedčenia dovolacieho súdu má odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia náležitosti v zmysle § 236 CSP a žalobca neopodstatnene namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím prvoinštančného súdu, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom prípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

1. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Dovolací súd, viazaný právnym názorom ústavného súdu, ako aj s poukazom na uznesenie veľkého senátu NS SR z
2. marca 2019 sp. zn. 1VCdo/1/2018, v ďalšom pristúpil ku skúmaniu, či žalobca prípustnosť svojho dovolania z tohto ustanovenia vyvodzuje dôvodne.
3. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, by mal dovolateľ a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí).
4. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j. právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.
5. Za relevantnú pre prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP nemožno považovať žalobcom nastolenú právnu otázku, a to, že súdy sa v konaní nezaoberali presným určením výšky podielu a prípadným právom na vyrovnanie sa za získaný majetok. Odvolací súd vychádzal z toho, že pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k domu alebo inej stavbe postavenej spoločnou činnosťou viacerých osôb je rozhodujúca dohoda uzavretá medzi nimi o založení spoluvlastníckych vzťahov (por. R 16/1983). V danom prípade existenciu dohody o založení spoluvlastníckych vzťahov medzi sporovými stranami k predmetnému rodinnému domu v spoluvlastníckych podieloch 1/2 mal preukázanú najmä výpoveďami svedkov, ktorí boli pri uvedenej dohode priamo prítomní. Z uvedeného teda vyplýva, že dovolateľom nastolená právna otázka odvolacím súdom nebola posudzovaná a od jej vyriešenia rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo, keďže v tomto konaní nejde o vyporiadanie majetku, ale len o určenie, že na základe dohody o založení spoluvlastníckych vzťahov nadobudli sporové strany výstavbou spoluvlastnícke právo k novopostavenému rodinnému domu. Žalobca preto prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP vyvodzuje neopodstatnene.
6. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné dodať, že pokiaľ žalobca spochybňuje určenie veľkosti spoluvlastníckych podielov k novopostavenému rodinnému domu, táto otázka je otázkou skutkovou, nie právnou, nespĺňajúcou zákonnú podmienku prípustnosti dovolania uvedenú v ustanovení § 421 ods. 1 CSP, ktorú nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť.
7. Dovolací súd na upresnenie poukazuje na uznesenie NS SR zo
8. marca 2019 sp. zn. 3Cdo/27/2019, v ktorom sa konštatuje, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov v procese dokazovania. Otázkou skutkovou je pravdivosť či nepravdivosť tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad.
9. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP) i v časti, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
10. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
11. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
12. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.