Obsah (5)

§ 146§ 9§ 470§ 47§ 396

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Co/2/2019 Identifikačné číslo spisu: 1015202184 Dátum vydania rozhodnutia: 25.09.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Svetlovská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 146ods.

1 písm. c/ O.s.p.

1. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca (ďalej aj „odvolateľ“), ktorý navrhol rozhodnutie zrušiť. Namietal, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), pretože dostatočne nezistil stanovisko žalovaného, či sa podrobuje právomoci slovenských súdov.
2. Na konanie sa od
3. júla 2016 vzťahuje zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Odvolanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktorým Krajský súd v Bratislave rozhodoval v spore týkajúceho sa cudzieho štátu ako súd prvej inštancie určený

§ 9ods.

2 písm. c/ O.s.p. Odvolaním je teda napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie.

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 470ods.

2 prvá veta C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

prechodného ustanovenia § 470 ods. 4 C.s.p., konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde

predpisov účinných do

1. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) ako súd odvolací preskúmal v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p.) zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
3. Najvyšší súd zdôrazňuje, že uznesenie krajského súdu vychádza zo správneho skutkového a právneho záveru, je odôvodnené riadne a správne, preto sa plne stotožňuje s dôvodmi jeho rozhodnutia a v celom rozsahu na ne odkazuje.
4. Najvyšší súd ďalej poznamenáva, že zo žaloby je zrejmé, že predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy titulom nezákonného vyhostenia žalobcu z územia žalovaného.
5. V preskúmavanej veci krajský súd odôvodnil nedostatok svojej právomoci ustanovením § 47 ods. 1 ZMPSP majúc za to, že žalovaným je cudzí štát, ktorého podrobenie sa právomoci slovenských súdov nebolo v konaní preukázané. 8.

§ 47ods.

1 ZMPSP z právomoci slovenských súdov sú vyňaté cudzie štáty vrátane ich majetku, ak cudzí štát neprejaví výslovný súhlas s výkonom ich právomoci. 9.

§ 47ods.

2 ZMPSP vyňatie z právomoci slovenských súdov

odseku 1 sa nevzťahuje na činnosť alebo úkony cudzieho štátu a na majetok cudzieho štátu v rozsahu, v ktorom sa

medzinárodnej zmluvy alebo iných pravidiel medzinárodného práva cudzí štát nemôže dovolávať imunity. 10.

§ 47ods.

3 ZMPSP z právomoci slovenských súdov sú vyňaté osoby, medzinárodné organizácie a inštitúcie, ktoré

medzinárodných zmlúv, iných pravidiel medzinárodného práva alebo slovenských právnych predpisov požívajú v Slovenskej republike imunitu, a to v rozsahu, ktorý je v nich uvedený. 11. Ustanovenie § 47 ods. 1 ZMPSP upravuje tzv. jurisdikčnú imunitu subjektov v ňom uvedených, t. j. ich vyňatie z právomoci slovenských súdov v konaniach, v ktorých inak bola daná všeobecná právomoc slovenského súdu v zmysle § 7 O.s.p. (čl. 1, § 1, § 2, § 3 a § 4 C.s.p.) Medzi tieto subjekty patria aj cudzie štáty. Jurisdikčná imunita štátov je inštitútom medzinárodného práva. Jej základným účelom je chrániť štáty pred nenáležitým uplatnením súdnej právomoci iných štátov. Nemožno mať preto pochybnosti, že štát požíva pre seba a svoj majetok jurisdikčnú imunitu pred súdmi iného štátu (par in parem non habet jurisdictionem). Dynamickým rozvojom medzinárodných vzťahov však došlo na medzinárodnej úrovni k zmene od absolútneho chápania jurisdikčnej imunity štátov k jej reštriktívnemu chápaniu, a to k jej chápaniu ako imunity funkčnej (por. Pavel Caban, Jurisdikční imunity států, Univerzita Karlova v Prahe, právnická fakulta, 2007). Funkčná imunita znamená, že štát sa nemôže dovolávať svojej jurisdikčnej imunity vtedy, keď sa jej výslovne zriekol a ani vtedy, keď ide o konanie týkajúce sa jeho činností, úkonov alebo jeho majetku v rozsahu, v ktorom sa

medzinárodnej zmluvy alebo iných pravidiel medzinárodného práva cudzí štát nemôže dovolávať imunity. 12. Z reštriktívneho chápania jurisdikčnej imunity štátov vychádza aj Dohovor Organizácie spojených národov o jurisdikčných imunitách štátov a ich majetku (ďalej len „dohovor“), ktorého návrh prijalo Valné zhromaždenie OSN v decembri 2004.

článku 5 dohovoru štát požíva imunitu vo vzťahu k sebe a k svojmu majetku voči jurisdikcii súdov iného štátu s prihliadnutím na ustanovenia tohto dohovoru a

článku 7 ods. 1 tohto dohovoru štát uplatní imunitu štátu

článku 5 tým, že sa zdrží výkonu jurisdikcie v konaní pred svojimi súdmi proti inému štátu a na tento účel zabezpečí, aby jeho súdy z vlastnej iniciatívy rozhodli, že sa imunita druhého štátu

článku 5 rešpektuje.

článku 7 ods. 1 dohovoru štát sa nemôže dovolávať imunity voči jurisdikcii v konaní pred súdom iného štátu v určitej otázke alebo v prípade, ak prejavil výslovný súhlas s výkonom jurisdikcie súdu vo vzťahu k tejto otázke alebo prípadu a/ medzinárodnou dohodou, b/ písomnou zmluvou alebo c/ vyhlásením urobeným pred súdom alebo písomným oznámením v príslušnom konaní. Nakoniec

článku 13 tohto dokumentu, štát sa nemôže dovolávať imunity voči právomoci pred súdom iného štátu, ktorý je inak oprávnený v konaní týkajúcom sa určenia akéhokoľvek práva alebo záujmu štátu k nehnuteľnému majetku, ktorý sa nachádza na území štátu súdu, držby nehnuteľného majetku štátom alebo jeho užívania, alebo akéhokoľvek záväzku štátu vyplývajúceho z jeho právneho nároku k takémuto nehnuteľnému majetku, jeho držby alebo užívania. Pôjde teda o prípady, kedy nejedná ako vykonávateľ verejnej moci (acta iure imperii). Pokiaľ teda pôsobí štát ako bežný subjekt občianskoprávnych pomerov upravených pravidlami medzinárodného práva súkromného (acta iure gestionis), jurisdikčnú imunitu nepožíva (por. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z

1. júna 2008 sp. zn. 21 Cdo 2215/2007 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z
2. marca 2011 sp. zn. 30 Cdo 2594/2009).
3. Z prieskumnej činnosti (§ 185 ods. 2, 3 C.s.p.) je najvyššiemu súdu známa všeobecná skutočnosť (§ 186 ods. 1 C.s.p.), že žalovaný sa nepodrobil právomoci slovenských súdov a ani mu takáto povinnosť podrobiť sa nevyplýva z medzinárodných zmlúv a dohovorov, ktoré uzatvorila Slovenská republika so Spojenými štátmi americkými (https://www.justice.gov.sk/Stranky/Nase-sluzby/Medzinarodnepravo/Justicna%20spolupraca %20v%20obcianskych%20a%20obchodnych%20veciach/Pramene%20prava/Zoznam-zmluv-a-dohovorov-podla statov.aspx), preto bol správny právny záver krajského súdu o nedostatku právomoci slovenských súdov v tomto spore, ktorý zakladá neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky (§ 161 ods. 2 C.s.p.).
4. Keďže v preskúmavanej veci, vzhľadom na predmet konania, žalovaný ako cudzí štát v konaní vystupuje ako suverénny nositeľ verejnej moci vo vzťahu k žalobcovi pri uplatňovaní zvrchovanej moci nad svojím územím, odôvodňujú pravidlá medzinárodného práva záver, že cudzí štát požíva imunitu, a že v tejto veci nie je daná právomoc slovenských súdov. Najvyšší súd, keďže podmienky nedostatku právomoci slovenských súdov boli splnené a krajský súd správne rozhodol, keď konanie zastavil, napadnuté uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
5. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté

§ 396ods.

1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. Odvolací súd oprávnenému ako procesnej strane, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov tohto štádia konania nepriznal z dôvodu, že preukázateľne mu žiadne trovy konania nevznikli.

1. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.