Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Sžsk/74/2017 Identifikačné číslo spisu: 1015200467 Dátum vydania rozhodnutia: 25.09.2019 Meno a priezvisko: Mgr. Viliam Pohančeník Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 60. Za 16.

skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru až do 20. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 2 %

§ 60. Za 21.

skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru až do 25. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 3 %

§ 60. Za 26.

skončený rok trvania služobného pomeru a každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 1 %

§ 60

, najviac však do 60 %

§ 60. 18.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z., dobou trvania služobného pomeru rozhodujúcou na vznik nároku na výsluhový príspevok, odchodné, úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok a pre výšku týchto dávok je doba výkonu základnej vojenskej služby alebo náhradnej vojenskej služby, alebo prípravnej vojenskej služby v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom platným v dobe jej výkonu.

1. S ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6To/70/2010 zo dňa 22.02.2011 oslobodený spod obžaloby a nebol prepustený zo služobného pomeru v dôsledku právoplatného odsúdenia pre úmyselný trestný čin, odpadol u neho dôvod na krátenie služobného platu. Sťažovateľovi preto v zmysle § 46 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. patrilo za obdobie od účinnosti dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby do skončenia služobného pomeru doplatenie rozdielu služobného platu. Skutočnosť, že v prípade sťažovateľa existoval dôvod na krátenie jeho platu, ktorý dodatočne odpadol, nemožno považovať za omeškanie s výplatou jeho výsluhového dôchodku a zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva možnosť, resp. povinnosť priznania náhrady za dodatočné priznanie alebo zvýšenie výsluhového dôchodku.
2. Nemožno prisvedčiť sťažovateľovi, že mu správne orgány mali započítať na účely nároku na výsluhový dôchodok dobu náhradnej vojenskej služby v trvaní 19 mesiacov. Rozsah doby výkonu náhradnej vojenskej služby rozhodujúcej na vznik nároku na výsluhový dôchodok a pre jeho výšku upravuje osobitný predpis, ktorým je branný zákon. Podľa § 28 ods. 3 branného zákona, náhradná služba trvá 5 mesiacov a počíta sa odo dňa jej skutočného nastúpenia. Federálne ministerstvo národnej obrany môže do tohto času započítať vykonanú mimoriadnu službu alebo jej časť. Z potvrdenia Ministerstva obrany SR, Vojenského archívu - centrálnej registratúry Trnava č. VA-CR-1-169-34/2008 zo dňa 20.03.2008 vyplýva, že sťažovateľ podľa záznamov v osobnom spise vykonal náhradnú vojenskú službu od 01.06.1987 do 31.10.1987, pričom z Podkladov na výpočet dávok výsluhového zabezpečenia vydaného prvostupňovým orgánom dňa 26.06.2008 ako aj dňa 20.11.2014 je zrejmé, že táto doba mu bola zhodnotená pre nárok na výsluhový dôchodok a pri výpočte jeho výšky.
3. Sťažovateľovi nebolo možné započítať obdobie od 01.10.1985 do 30.04.1987, kedy vykonával prácu ako posunovač v Lokomotívnom depe Leopoldov z dôvodu, že išlo o prácu vykonávanú v pracovnom pomere. S touto námietkou sa žalovaný vysporiadal v napadnutom rozhodnutí, v ktorom správne konštatoval, že táto doba mu bude zhodnotená vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia v prípade splnenia podmienok na priznanie nároku na starobný dôchodok ustanovených v zákone č. 461/2003 Z. z..
4. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávnosti záveru krajského súdu, že neumožnenie sťažovateľovi oboznámiť sa pred vydaním prvostupňového rozhodnutia s podkladmi pre jeho vydanie nie je takou vadou, ktorá by mala za následok jeho nepreskúmateľnosť a ide iba o formálnu vadu, sa kasačný súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, nakoľko ani sťažovateľ nespochybnil, že mal možnosť oboznámiť sa s podkladmi pre vydanie prvostupňového rozhodnutia tak, ako to vyplýva z jeho listu zo dňa 09.02.2015 v rámci odvolacieho konania, tvoriaceho súčasť administratívneho spisu.
5. Ústavný súd SR v uznesení č. k. III. ÚS 357/2016-16 pripomenul, že podľa § 250i ods. 3 OSP: „... pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“ Na citované ustanovenie nadväzujúca judikatúra ustaľuje, že „rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/98-02/02 zo dňa 17.12.2002).
6. Rovnaký princíp zostal zachovaný aj po prijatí Správneho súdneho poriadku. Tento princíp je upravený v § 191 ods. 1 písm. g/ SSP. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu je § 191 ods. 1 písm. g/ SSP v podstate prevzatím právnej úpravy § 250i ods. 3 OSP, čo znamená, že dôvodom pre zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy nebude akékoľvek porušenie procesného predpisu, ale len také, ktoré je podstatné a mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
7. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/162/1999, sp. zn. 3Sžo/220/2010 a sp. zn. 8Sžo/112/2010, je potrebné uviesť, že právny názor krajského súdu prijatý v napadnutom rozsudku im neodporuje. Uvedené prípady sa skutkovo líšia. V prípade prvého rozhodnutia sp. zn. 5Sž/162/1999 nebolo účastníkovi konania umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, pričom uvedená vada nebola odstránená ani v rámci odvolacieho konania. V prípade sťažovateľa bola táto vada odstránená v rámci odvolacieho konania. V druhom rozhodnutí sp. zn. 3Sžo/220/2010 najvyšší súd považoval za pochybenie to, že správny orgán sa nezaoberal námietkami účastníka konania. V prípade tretieho rozhodnutia sp. zn. 8Sžo/112/2010 najvyšší súd zdôraznil, že povinnosť navrhnúť dôkazy má aj účastník konania, pričom dal za pravdu správnemu orgánu, že v danom prípade nešlo o porušenie § 33 ods. 2 správneho poriadku.
8. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa oboznámil s podkladmi v rámci odvolacieho konania a mal možnosť uplatniť svoje námietky, nedošlo k takej vade konania, ktorá by mohla mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že správne orgány sa jeho námietkami nezaoberali.
9. V súvislosti s námietkou sťažovateľa ohľadom dokazovania kasačný súd uvádza, že v zmysle § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. Je však predovšetkým povinnosťou správneho orgánu správne a dostatočne zistiť skutkový stav veci tak, aby mohol vydať rozhodnutie. Krajský súd považoval skutkový stav za dostatočne zistený, nakoľko v opačnom prípade by napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a k rovnakému záveru dospel aj kasačný súd. Zároveň je potrebné dodať, že sťažovateľ v konaní pred krajským súdom ani nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/90/2016 zo dňa 19.05.2016, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že: „... všeobecné odvolacie námietky žalobcu o svojvoľnom hodnotení dôkazov, prípadne o nevykonaní navrhnutých dôkazov alebo o chýbajúcom stanovisku súdu k námietkam žalobcu, avšak bez označenia dôkazov, ktoré mali byť svojvoľne vyhodnotené, bez identifikácie nevykonaných dôkazov či bližšieho určenia námietok, s ktorými sa krajský súd nevysporiadal, nemajú prakticky žiadnu argumentačnú hodnotu a preto k nim nemôže odvolací súd zaujať vecné stanovisko.“
10. Ako nedôvodnú tiež kasačný súd vyhodnotil námietku sťažovateľa, že krajský súd rozhodol na základe vlastného uváženia podľa osobitnej právnej úpravy zákona č. 328/2002 Z. z. konštatujúc, že ďalšie konanie nemá zmysel, pretože sťažovateľovi nemôžu vzniknúť žiadne vecné či iné výhody. Vzhľadom na to, že správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, bol krajský súd povinný skúmať, či napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade s osobitnou právnou úpravou zákona č. 328/2002 Z. z., na základe ktorej bolo vydané. Z rozsudku krajského súdu jednoznačne vyplýva, že krajský súd nenašiel rozpor napadnutého rozhodnutia žalovaného s ustanoveniami zákona č. 328/2002 Z. z. a keďže rozpor v postupe prvostupňového orgánu nepovažoval za vadu, na základe ktorej by mohol napadnuté rozhodnutie zrušiť, žalobu zamietol.
11. Z vyššie uvedených dôvodov považoval kasačný súd rozsudok krajského súdu za súladný so zákonom, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
12. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že účastníkom právo na ich náhradu nepriznal, keďže žalobca (sťažovateľ) v tomto konaní nebol úspešný a žalovanému právo na náhradu trov v konaní pred správnymi súdmi zásadne neprináleží.
13. Tento rozsudok kasačného súdu bol prijatý pomerom hlasov 3:
14. Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.