nej je pre posúdenie spôsobilosti predmetu vydania v zmysle tohto zákona rozhodujúci reálny stav nehnuteľnosti bez ohľadu na údaje katastra nehnuteľností. Zdôrazňovala, že sporné nehnuteľnosti boli v minulosti vedené ako poľnohospodárska pôda (roľa) a žalobou sa domáha vydania iba tej geometrickým plánom zameranej časti, ktorá nie je zastavaná a v geometrickom pláne je označená ako trvalý trávnatý porast. Zastávala názor, že zákon č. 161/2005 Z. z. nepodmieňuje vydanie nehnuteľností ich reálnym využívaním na poľnohospodársku výrobu. Súdu predložila aj fotodokumentáciu susedného pozemku, ktorý je taktiež vo vlastníctve žalovaného a pasú sa na ňom ovce.
presvedčenia žalobkyne to preukazuje, že uvedená oblasť sa môže využívať aj na chov hospodárskych zvierat, prípadne na výsadbu a pestovanie rôznych plodín, stromov a kvetín. Pozemky, vydania ktorých sa domáha, sú
nej jednoznačne poľnohospodárskou pôdou, preto nič nebráni tomu, aby súd podanej žalobe vyhovel. 2. Žalovaný spochybňoval nárok žalobkyne a navrhol žalobu zamietnuť. Poukazoval na to, že geometrickým plánom zamerané parcely č. XXXX/XXX, XXXX/XXX a č. XXXX/XXX (ďalej aj len „sporné parcely“), ktoré sú v súčasnosti vedené ako jeho vlastníctvo, nie sú v katastri evidované ako poľnohospodárska pôda. Geometrický plán na ich druhovom určení nemohol nič zmeniť, lebo ide len o technický podklad na určenie predmetu sporu, ktorý nemôže zmeniť druh pozemku z nepoľnohospodárskej pôdy na poľnohospodársku pôdu.
b/ zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 220/2004 Z. z.“) sa poľnohospodárskou pôdou rozumie produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávnaté porasty. Parcely č. XXXX/X, č. XXXX/X, č. XXXX/X, č. XXXX/XX, z ktorých boli v zmysle geometrického plánu odčlenené sporné parcely, sú v katastri nehnuteľností evidované ako ostatné plochy a zastavané plochy a nádvoria, a teda z hľadiska druhového nespĺňajú zákonné podmienky na ich vydanie. Parcela č. XXXX/XXX predstavuje upravenú plochu verejnej zelene so stromami; sčasti je neupravená. Parcela č. XXXX/XXX sa nachádza za oplotením športovorekreačného zariadenia Z. L. a susedí s parcelou č. XXXX/X, na ktorej je volejbalové ihrisko. Na parcele č. XXXX/X je postavená športová nafukovacia hala. Parcela č. XXXX/XXX bola v minulosti zastavaná drevenými chatkami, je neupravená a obohnaná starým zdevastovaným oplotením. Parcely č. XXXX/XXX, č. XXXX/XXX boli a naďalej sú sčasti využívané ako súčasť športového areálu Z. L.. K takýmto pozemkom sa v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. vlastníctvo nenavracia. 3. Rozsudkom z 11. januára 2016 č. k. 9 C 80/2007-326 Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol; žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 3.1. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobkyňa je oprávnenou osobou v zmysle ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z. a v danom spore je aktívne vecne legitimovaná. Výzvami z 21. apríla 2006 vyzvala žalovaného na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré boli vo výzve riadne špecifikované údajmi pozemkovej knihy. Výsledky vykonaného dokazovania preukázali, že sporné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu odňatím bez náhrady postupom
zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, resp.
zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde), teda spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z. z. V zmysle výpisu z listu vlastníctva č. 1 pre katastrálne územie O. sú sporné nehnuteľnosti vedené ako vlastníctvo žalovaného, ktorý je v danom spore pasívne vecne legitimovaný. 3.
jeho názoru bolo preto povinnosťou žalobkyne preukázať, že sporné parcely majú v súčasnosti charakter poľnohospodárskej pôdy. Na podklade výsledkov vykonaného dokazovania konštatoval, že sporné parcely sú síce vytvorené z nehnuteľností, ktoré boli v minulosti poľnohospodárske, v súčasnosti ale už takými nie sú. V čase prebiehajúceho sporu sú sčasti súčasťou športového areálu, ktorý slúži na verejnoprospešné účely (organizovanie kultúrnych a športových podujatí). Aj vzhľadom na ich včlenenie a geografickú polohu nemožno na nich vykonávať žiadnu poľnohospodársku výrobu. Sporné parcely v súčasnosti poľnohospodárskej výrobe neslúžia, nie sú na jej realizáciu nevyhnutné a ani nepredstavujú poľnohospodársky produktívnu pôdu. Nejde preto o spôsobilý predmet vydania v zmysle ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že v geometrickom pláne sú sporné parcely označené druhovo ako trvalé trávnaté porasty, súd prvej inštancie sa priklonil k argumentácii žalovaného,
ktorej geometrickým plánom nemožno meniť účel využitia pozemkov tak, aby to bolo záväzné pre štátne orgány alebo súdy. Nadväzne na tieto dôvody uzavrel, že vydanie a navrátenie vlastníctva sporných parciel by bolo v rozpore so znením zákona, jeho účelom a nezodpovedalo by skutočnej možnosti ich reálneho poľnohospodárskeho využívania. 4. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 20. júna 2018 sp. zn. 2 Co 142/2016 napadnutý rozsudok potvrdil
1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ako vecne správny, pričom sa stotožnil s jeho odôvodnením. Konštatoval, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, dospel k úplným a správnym skutkovým zisteniam, ktoré náležite právne posúdil. Aj
odvolacieho súdu bolo v odvolacom konaní medzi stranami sporné (len) to, či sporné parcely sú poľnohospodárskou pôdou. 4.1. Odôvodňujúc svoje rozhodnutie odvolací súd poukázal na to, že sporné parcely nie sú v katastri nehnuteľností označené ako poľnohospodárska pôda (orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady, trvalé trávnaté porasty) a výsledky vykonaného dokazovania preukázali, že v súčasnosti neslúžia poľnohospodárskej výrobe, nie sú s poľnohospodárskou výrobou spojené, nie sú pre jej výkon nevyhnutné a ani nie sú spôsobilé na poľnohospodársku výrobu bez toho, aby došlo k zásahu do ich terajšieho reálneho využitia. Pripomenul, že zákonodarca aj v iných („reštitučných“) právnych predpisoch zameraných na nápravu krívd z minulosti zohľadnil, že medzi naprávanými prejavmi nespravodlivosti bývalého štátneho režimu a momentom zamýšľanej nápravy uplynuli neraz celé desaťročia, počas ktorých došlo k zmenám pôvodného stavu. Na takéto zmeny zákonodarca prihliada a, zohľadňujúc možnosť existencie týchto zmien, určuje limity a hranice nápravy majetkových a iných krívd. V danom prípade sporné nehnuteľnosti, pôvodne síce poľnohospodársky využívané, boli postupom času fakticky začlenené do urbanizovaných častí Bratislavy a podstatne sa zmenil spôsob ich využitia. K poľnohospodárskej činnosti na nich nedochádza a vzhľadom na charakter daného územia ani nie je možné vysloviť rozumne odôvodniteľný predpoklad, že sa tak v budúcnosti stane. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala tým, že na sporných parcelách je potenciálne možný chov hospodárskych zvierat, pestovanie rôznych plodín, stromov, kvetov, kríkov, odvolací súd konštatoval, že takáto možnosť ešte sama o sebe neznamená, že ide o poľnohospodársku pôdu, lebo také činnosti sú možné takmer na akýchkoľvek nezastavaných pozemkoch. Žalobkyňou predložený geometrický plán predstavuje len návrh na nové usporiadanie nehnuteľností, pričom bez zápisu do katastra nehnuteľností nie je jeho obsah právne záväzný. V ďalšom odvolací súd zdôraznil, že v zmysle ustanovenia § 2 písm. b/ zákona č. 220/2004 Z. z. sú pre naplnenie pojmu poľnohospodárska pôda určujúce dva znaky, a to že ide o pôdu vedenú v katastri nehnuteľností ako poľnohospodárska pôda a (zároveň) že ide o pôdu z hľadiska poľnohospodárskeho produkčne potenciálnu. Produkčný potenciál pôdy závisí okrem iného od indexu produktivity. Žalobkyňa v konaní žiadnym vhodným spôsobom nepreukázala, že index produktivity sporných parciel zodpovedá pojmu poľnohospodárska pôda, neuniesla teda dôkazné bremeno ani ohľadom tejto kumulatívne stanovenej časti pojmu „poľnohospodárska pôda“. 4.2.
názoru odvolacieho súdu výsledky vykonaného dokazovania potvrdzujú správnosť procesnej obrany žalovaného, pričom rozhodujúcimi dôkazmi, na podklade ktorých dospel k tomuto názoru, sú zápisnica z ohliadky na mieste samom a skutočnosť, že územný plán Bratislavy určuje funkčné využitie predmetného územia na šport, telovýchovu a voľný čas a toto územie definuje ako rozvojové, kde sa predpokladá nová výstavba, pozemná komunikácia a cyklistické trasy. Námietky žalobkyne, že územný plán nie je nemenný, resp. že ho niekto v danej lokalite porušuje, označil odvolací súd za irelevantné, lebo nemožno zohľadňovať špekulácie o možných budúcich zmenách územného plánu, ktorý (pokiaľ je platný a účinný) treba rešpektovať.
jej presvedčenia súdom riadne preukázala, že sporné parcely boli v minulosti súčasťou poľnohospodárskej pôdy (vedené boli ako roľa) a v súčasnosti sú nezastavané, porastené trávou, náletovou zeleňou, kríkmi, porastami a stromami, takže ide jednoznačne o spôsobilý predmet vydania v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. Opačný záver súdov je nesprávny, arbitrárny, nedostatočne odôvodnený, založený na reštriktívnom prístupe k interpretácii zákona, na nesprávnych a neúplných skutkových zisteniach a tiež na nesprávnom vyhodnotení vykonaných dôkazov. V dôsledku týchto nesprávností sú rozsudky súdov oboch inštancií zmätočné a nepreskúmateľné. Nesprávny je aj záver odvolacieho súdu, že neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala (spôsobmi spomínanými odvolacím súdom v napadnutom rozsudku) možnosť potenciálneho poľnohospodárskeho využitia sporných parciel. I keď oba súdy uznali, že z hľadiska možnosti vydania pozemku v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. nie je rozhodujúcim to, ako je pozemok evidovaný v katastri nehnuteľností, nesprávne posúdili otázku spôsobilosti vydania sporných parciel a nesprávne uzavreli, že musí ísť o pozemok bezprostredne slúžiaci poľnohospodárskej výrobe. Tento záver súdov neobstojí, lebo zákon nevyžaduje, aby vydávaný pozemok skutočne slúžil poľnohospodárskej výrobe; postačuje, aby „išlo o pozemok, pri ktorom je splnená možnosť potenciálneho produkčného využitia pôdy alebo pozemok zabezpečujúci využívanie poľnohospodárskej pôdy na daný účel“. Súdy sa nijakým spôsobom nevyrovnali so zásadnými námietkami žalobkyne, a to, že sporné parcely síce v súčasnosti neslúžia na poľnohospodárske účely, môžu byť ale v budúcnosti potenciálne poľnohospodársky využité. Skutočnosť, že územný plán Bratislavy predpokladá ich využitie na športové, telovýchovné, kultúrnospoločenské a s nimi súvisiace účely, neznamená, že sporné parcely nepredstavujú spôsobilý predmet vydania v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. Územný plán mesta (ktorý dokonca vypracoval žalovaný tak, aby účelové využitie daného územia zodpovedalo jeho potrebám) je len určitou (nie nemennou) víziou usporiadania a využitia územia, preto nemôže byť dôvodom, pre ktorý nemožno vydať sporné parcely. Rovnako nemôže brániť ich vydaniu ani tá okolnosť, že sporné parcely sú momentálne využívané nepoľnohospodársky (na účely realizované STARZ-om). 5.2. Súdy oboch inštancií sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke, „či je možné vydať aj pozemky, ktoré sú evidované ako zastavané plochy a nádvoria, ostatné plochy a vodné plochy, ak je preukázané, že evidovaný stav nezodpovedá reálnemu stavu a ide o pozemky, ktoré nie sú zastavané“. Žalobkyňa v súvislosti s tým uviedla, že „aj v praxi najvyššieho súdu je táto otázka rozhodovaná rozdielne, kedy síce najvyšší súd vo viacerých prípadoch potvrdil vydanie aj tých pozemkov, ktoré sú vedené ako zastavané plochy a nádvoria, ostatné plochy a vodné plochy, ak je preukázané, že evidovaný stav nezodpovedá reálnemu stavu a ide o pozemky, ktoré nie sú zastavané stavbou, ale v inom prípade zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu s odôvodnením, že spôsobilým predmetom vydania sú iba pozemky, ktoré sú ako poľnohospodárska pôda evidované v katastri nehnuteľností (pozri uznesenie najvyššieho súdu č. 7 Cdo 169/2018 zo dňa 14. 6. 2018)“. 5.3. V zmysle dovolania je nesprávny právny záver súdov,
ktorého vydaniu sporných parciel v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. bráni ich súčasné využitie. Žalobkyni nemôže byť na ujmu to, že žalovaný „trpí“ ich užívanie na nepoľnohospodárske účely (rekreačné a športové aktivity, užívanie STARZ-om). Napriek záveru odvolacieho súdu zastávala názor, že ide o pozemky spôsobilé na poľnohospodárske využitie (pestovanie kvetov, plodín, chov drobných hospodárskych zvierat a podobne). Navyše, zákon č. 161/2005 Z. z. nestanovuje ako podmienku vydania nehnuteľností ich evidovanie v katastri ako poľnohospodárska pôda, resp. ich potenciálne poľnohospodárske využitie. Dokonca ukladá, že sa majú vydať v stave, v akom sa nachádzajú ku dňu jeho účinnosti. Nevylučuje ani vydanie pozemkov, ktoré sú (len) evidované ako zastavané, reálne však na nich nestojí stavba. Súdy oboch inštancií sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a rozhodli vecne nesprávne, vychádzajúc z doslovného znenia § 2 zákona č. 161/2005 Z. z., ktoré v danej „reštitučnej veci“ interpretovali reštriktívne. Úmyslom zákonodarcu ale dozaista nebolo zúžiť rozsah nápravy krívd spôsobených cirkvám v minulosti. Na podporu tejto argumentácie poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 247/2009 a sp. zn. 4 Cdo 238/2013. V ďalšom uviedla, že nesprávne právne závery prijali súdy tiež vo vzťahu ku geometrickému plánu, ktorý je -
jej presvedčenia - najpresnejším nástrojom identifikácie súčasného katastrálneho stavu. Geometrickým plánom boli v danom prípade z nehnuteľností vedených ako zastavané pozemky, nádvoria a ostatné plochy odčlenené časti, ktoré by mohli brániť vydaniu, v dôsledku čoho zostali predmetom konania už len tie (sporné parcely), ktoré možno vydať. 5.4.
názoru dovolateľky rozsudky súdov oboch inštancií „záviseli od posúdenia právnej otázky, ktorá nebola riešená dovolacím súdom, a to konkrétne či pre vydanie pozemku
Reštitučného zákona je potrebné, aby sa na ňom v čase vydania reálne uskutočňovala poľnohospodárska činnosť“. 5.5. V záverečnej časti dovolania žalobkyňa poukázala na „ústavnoprávne aspekty“ sporu.
jej názoru rozhodnutia súdov oboch inštancií nerešpektovali právo strany sporu na riadne odôvodnenie rozhodnutia, negatívne zasiahli do princípu právnej istoty, práva vlastniť majetok a nekonali v súlade so zásadou rovnosti procesných strán (na jednej strane zohľadnili tvrdenia žalovaného, na druhej strane sa vôbec nevysporiadali s námietkami žalobkyne, ktorými spochybňovala tvrdenia žalovaného). 5.
tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania
CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 42/2017, 2 Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 73/2017). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.
f/ CSP, ide v prípade takého vedenia sporu, pri ktorom konajúci súd nerešpektuje procesné ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich civilné sporové (mimosporové) konanie, v dôsledku ktorého je strane zmarená možnosť jej aktívnej účasti na konaní a prekazená realizácia jej patriacich procesných práv (až) v takej miere (intenzite), že tým dochádza k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (viď R 129/1999 a 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 162/2017, 3 Cdo 22/2018, 4 Cdo 87/2017, 5 Cdo 112/2018, 7 Cdo 202/2017, 8 Cdo 85/2018). 11.
ktorej nepreskúmateľnosť je procesnou vadou, ktorá je odlišná od vady zmätočnosti, zotrvalo aj stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Treba zdôrazniť, že i keď CSP v súvislosti s úpravou dovolania a dovolacieho konania nepozná pojem „iná vada“ tak, ako ho uvádzali ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, je nepochybné, že k procesným vadám odlišným od vád zmätočnosti (k vadám označovaným predchádzajúcou právnou úpravou ako „iná vada“) môže v praxi všeobecných súdov dochádzať (a dochádza aj v súčasnosti). Toto stanovisko je preto v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za naďalej aktuálne (1 Cdo 228/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 92/2018, 4 Cdo 59/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 141/2017, 8 Cdo 49/2017). Ústavný súd Slovenskej republiky považuje toto stanovisko za súladné s právnou úpravou obsiahnutou v CSP (I. ÚS 61/2019). 12.
údajov katastra nehnuteľností, ale pristúpili aj k skúmaniu, aké je súčasné využitie sporných parciel. Na podklade výsledkov dokazovania, ktoré bolo vykonané listinnými dôkazmi, svedeckými výpoveďami a tiež ohliadkou miesta, dospeli k záveru, že sporné parcely nie sú vedené ako poľnohospodárska pôda, nie sú v súčasnosti poľnohospodársky využívané a žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, lebo nepreukázala, že tieto parcely sú potenciálne poľnohospodársky využiteľné. 12.4.
názoru dovolacieho súdu sa súdy v postačujúcej miere vyjadrili k podstatným námietkam žalobkyne, či už sa týkali interpretácie ustanovení zákonov č. 161/2005 Z. z. a č. 220/2004 Z. z., alebo stavu, ktorý treba považovať za určujúci z hľadiska splnenia podmienok na vydanie nehnuteľnosti
zákona č. 161/2005 Z. z., prípadne významu územného plánu Bratislavy a možnosti zmeny druhového označenia parciel geometrickým plánom. 12.5. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Za procesnú vadu konania
f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľky.
presvedčenia žalobkyne - mali súdy vzhľadom na ňou označované skutkové okolnosti prijať iné (opačné) právne závery. Žalobkyňa teda bezpochyby namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu; nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Vzhľadom na túto námietku žalobkyne treba uviesť, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je zastávaný názor,
ktorého sa realizácia procesných oprávnení strany neznemožňuje nesprávnym právnym posúdením veci (R 54/2012, R 24/2017 a tiež 1 Cdo 71/2018, 2 Cdo 49/2018, 3 Cdo 37/2018, 4 Cdo 1/2018, 5 Cdo 191/2018, 7 Cdo 79/2018, 8 Cdo 76/2018). 15. Naostatok, k časti dovolania namietajúcej prípustnosť dovolania žalobkyne
f/ CSP dovolací súd pripomína konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnuté v jeho rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 196/2014, ktoré sa síce týkalo právnej úpravy účinnej do
ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania
f/ CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP“.
názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky tu „nejde totiž o nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“. 16. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobkyne nie je
f/ CSP prípustné. II. 17.
názoru žalobkyne je jej dovolanie prípustné tiež
1 CSP. V zmysle tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 18. Otázkou relevantnou
1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine) alebo procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázka relevantná v zmysle tohto ustanovenia musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania
tohto ustanovenia (2 Cdo 2/2018). 19. Aby na základe dovolania podaného
1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (1 Cdo 169/2018, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 216/2017, 4 Cdo 64/2018, 5 Cdo 46/2018, 6 Cdo 113/2017, 7 Cdo 95/2017 a 8 Cdo 95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania (2 Cdo 101/2018, 3 Cdo 9/2019, 4 Cdo 83/2018, 8 Cdo 92/2018). 20. Žalobkyňa v dovolaní uviedla, že jej dovolanie je prípustné
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP a zároveň
1 písm. c/ CSP. Avšak vychádzajúc z obsahu tohto jej mimoriadneho opravného prostriedku (§ 124 ods. 1 CSP) a zvolených formulácií, treba mať za to, že namietala tiež existenciu okolností zakladajúcich prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
Vzhľadom na teritoriálnu pôsobnosť CSP možno pod dovolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 CSP rozumieť len najvyšší súd, a nie aj Najvyšší súd Českej republiky (6 Cdo 79/2017). Obdobne dovolacím súdom bezpochyby nie sú krajské súdy Slovenskej republiky, ani Ústavný súd Slovenskej republiky, Ústavný súd Českej republiky, resp. Európsky súd pre ľudské práva. Rozhodnutia týchto súdov teda nespadajú do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (2 Cdo 56/2017, 6 Cdo 79/2017, 3 Cdo 165/2018, 3 Cdo 38/2019, 4 Cdo 7/2018). Dovolací súd preto pri úvahách o procesnej prípustnosti dovolania žalobkyne
1 CSP neprihliadal na tie ňou označené rozhodnutia, ktoré nemajú vecnú väzbu na toto ustanovenie.
ktorého vo všeobecnosti platí, že ak je niektorý nárok podmienený kumulatívnym splnením viacerých predpokladov, súd žalobe vyhovie iba vtedy, keď sú zároveň dané všetky predpoklady vzniku tohto nároku, inak žalobu zamietne. Pokiaľ súd žalobe uplatňujúcej taký nárok vyhovie, pre úspech dovolania žalovaného stačí, ak v procesne prípustnom dovolaní dôvodne spochybní správnosť riešenia právnej otázky týkajúcej sa čo aj len jedného z viacerých predpokladov. Iná situácia ale nastáva, keď súd žalobu týkajúcu sa takého nároku zamietne. Žalobca vtedy ako dovolateľ dosiahne v dovolacom konaní úspech len ak opodstatnene spochybní správnosť riešenia buď tej jedinej právnej otázky, výlučne na riešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, alebo súčasne všetkých tých otázok, na riešení ktorých spočívalo dovolaním napadnuté rozhodnutie. III. 29. V danom prípade žalobkyňa v dovolaní opakovane uviedla, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Toto slovné vyjadrenie spolu s obsahom jej dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) vedie dovolací súd k záveru, že žalobkyňa namieta existenciu okolností, ktoré zakladajú prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. 30. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné
1 písm. a/ CSP, sa dovolací súd zameriava na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu (porovnaj 2 Cdo 101/2018, 7 Cdo 134/2018, 3 Cdo 132/2019) a či teda skutočne zo strany odvolacieho súdu došlo k dovolateľom tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 31.
názoru žalobkyne sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu pri riešení otázky, „či je možné vydať aj pozemky, ktoré sú evidované ako zastavané plochy a nádvoria, ostatné plochy a vodné plochy, ak je preukázané, že evidovaný stav nezodpovedá reálnemu stavu a ide o pozemky, ktoré nie sú zastavané“. 32. Žalobkyňa tvrdí, že odvolací súd sa odklonil od právnych záverov vyjadrených v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždov 13/2002, 4 Cdo 238/2013 a 4 Cdo 247/2009, ktoré
nej v tejto súvislosti napĺňajú pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“. 32.1. V rozhodnutí sp. zn. M-Sždov 13/2002 najvyšší súd konštatoval, že zákon o pôde pri rozhodovaní správneho orgánu o vydaní alebo nevydaní pozemku oprávneným osobám neukladá správnemu orgánu povinnosť rozhodnúť
toho, ako je pozemok označený v katastri nehnuteľností. V súvislosti s tým treba pripomenúť, že spor o interpretáciu právnej normy (poznámka dovolacieho súdu: rovnako aj judikatórny odklon) je daný vtedy, keď sú v najmenej dvoch rozhodnutiach najvyššieho súdu vyslovené právne názory, ktoré odlišným spôsobom interpretujú rovnakú právnu normu (rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia 1 VCdo 4/2017). Treba preto zdôrazniť, že v rozhodnutí sp. zn. M-Sždov 13/2002 najvyšší súd aplikoval a interpretoval ustanovenia zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (zákon o pôde), ďalej zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), nie však zákona č. 161/2005 Z. z. 32.
zákona č. 161/2005 Z. z. preto, lebo od času ich odňatia cirkvi došlo k podstatným zmenám v ich využití. I keď odvolací súd priznal význam skutočnosti, že tieto parcely nie sú v súčasnosti poľnohospodársky využívané, vo svojich úvahách išiel ďalej a za rovnako významnú (popri tom) považoval skutočnosť, že žalobkyňa ničím relevantným nepreukázala, že existuje možnosť potenciálneho poľnohospodárskeho využitia sporných parciel. 33.2. Neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k jednému z dvoch podstatných znakov pojmu „poľnohospodárska pôda“ (ktoré -
názoru odvolacieho súdu - musia byť v zmysle zákona č. 220/2004 Z. z. kumulatívne dané) bolo z pohľadu odvolacieho súdu rovnocenným dôvodom, so zreteľom na ktorý odvolací súd považoval zamietnutie žaloby za opodstatnené. 34. Žalobkyňou v dovolaní nastolená „dovolacia“ otázka teda v okolnostiach daného sporu nemala určujúci význam, so zreteľom na ktorý odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Navyše, dovolací súd v rozhodnutiach, na ktoré žalobkyňa poukazovala v súvislosti s tvrdeným judikatórnym odklonom, neriešil otázku, či
ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z. možno vydať len pozemok vykazujúci znaky „produkčne poľnohospodárskej pôdy“. Vo väzbe na túto podstatnú okolnosť nebolo v dovolacom konaní potrebné bližšie skúmať, či zo strany odvolacieho súdu došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tej otázke (viď bod 31.), ktorá v danom prípade nemala pre rozhodnutie odvolacieho súdu bezprostredne určujúci význam.
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Tvrdí, že rozsudky súdov oboch inštancií záviseli od posúdenia dosiaľ dovolacím súdom neriešenej právnej otázky, a to „či pre vydanie pozemku
zákona č. 161/2005 Z. z. je potrebné, aby sa na ňom v čase vydania reálne uskutočňovala poľnohospodárska činnosť“.
názoru odvolacieho súdu „produkčný potenciál pôdy“ závisí okrem iného od indexu produktivity, pričom podkladom pre posúdenie, či je tento potenciál daný, môžu byť údaje rôznych pôdnych máp, máp BPEJ (bonitovaná pôdno-ekologická jednotka), prípadne údaje registra pôdy LPIS („Land parcel identification system“), ktorý vedie Poľnohospodárska platobná agentúra. V nadväznosti na to konštatoval, že žalobkyňa žiadny takýto dôkaz nepredložila ani nenavrhla, v dôsledku čoho neuniesla dôkazné bremeno ohľadom jednej z kumulatívne stanovených podmienok, len za súčasného splnenia ktorých môže byť v zmysle § 2 písm. b/ zákona č. 220/2004 Z. z. naplnený pojem „poľnohospodárska pôda“.
názoru odvolacieho súdu - predstavuje jednu z dvoch kumulatívne stanovených podmienok, výlučne za splnenia ktorých je
b/ zákona č. 220/2004 Z. z. naplnený pojem „poľnohospodárska pôda“.
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. 42. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo 78/2017 dospel k záveru, že ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, je povinný označiť rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých dovolací súd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne (zaujal iné právne závery). 43.
presvedčenia žalobkyne je dovolacím súdom rozdielne rozhodovaná otázka, „či je možné vydať aj pozemky, ktoré sú evidované ako zastavané plochy a nádvoria, ostatné plochy a vodné plochy, ak je preukázané, že evidovaný stav nezodpovedá reálnemu stavu a ide o pozemky, ktoré nie sú zastavané“. 44. Ako už bolo uvedené vyššie, odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie len na závere, že sporné parcely nie sú v katastri nehnuteľností evidované ako „poľnohospodárska pôda“. Zreteľne vyslovil právny názor, že údaje katastra nehnuteľností predstavujú len jeden zo znakov napĺňajúcich tento pojem, kumulatívne splnenie ktorých je nevyhnutným predpokladom možnosti vydať nehnuteľnosti
zákona č. 161/2005 Z. z. Druhým z kumulatívne stanovených znakov v zmysle § 2 písm. b/ zákona č. 220/2004 Z. z. je -
právneho názoru, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie - charakter dotknutej nehnuteľnosti ako produkčne potenciálnej pôdy. Odvolací súd konštatoval, že žalobkyňa, pokiaľ ide o tento znak, neuniesla dôkazné bremeno. Po oboznámení sa s obsahom jej dovolania najvyšší súd konštatuje, že žalobkyňa čo do riešenia právnych otázok súvisiacich s týmto druhým znakom (ktorý má -
názoru odvolacieho súdu - rovnako podstatný význam ako údaje katastra nehnuteľností) neoznačila v dovolaní (aspoň dve) navzájom protichodné rozhodnutia dovolacieho súdu.
CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti
, e/ neboli splnené podmienky
alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435. 49. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie žalobkyne odmietol
c/ CSP (v časti namietajúcej existenciu vady konania uvedenej v ustanovení § 420 písm. f/ CSP
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.