2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie ţalovaného Slovenského metrologického inšpektorátu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Týmto rozhodnutím ţalovaný uloţil pokutu vo výške 25.000,- Sk (829,85 eura)
1 písm. c/ zákona č. 142/2000 Z. z. o metrológii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov kontrolovanej osobe Z. L., za porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 a 2 písm. c/ citovaného zákona, na tom skutkovom základe, ţe dňa 16. januára 2007 kontrolovaná osoba pouţívala pri meraniach súvisiacich s platbami určené meradlo – taxameter vozidla taxisluţby umiestnený vo vozidle taxisluţby továrenskej zn. M., striebornej farby EČ: B. bez platného overenia. Kontrolovanej osobe bola uloţená povinnosť zaplatiť pokutu do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutie spolu s úrokom z omeškania. Krajský súd tak vyhovel ţalobe prokurátora podanej
1 písm. b/ OSP, keď rozhodnutím Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky č. 209/300/006766/02435 zo dňa 02. októbra 2009 nebolo vyhovené protestu prokurátora, ktorým rozhodnutie ţalovaného napadol. Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 244 ods. 1 a 3 OSP, § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), § 1 a § 36 ods. 1 písm. c/ zákona č. 142/2000 Z. z. o metrológii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania správneho rozhodnutia (ďalej len „zákon o metrológii“), majúc za preukázané, ţe ţalovaný nezisťoval, kto je vlastníkom, či prevádzkovateľom vozidla a taktieţ nezistil v konaní taxisluţbu, ktorej vozidlo patrí a rovnako sa nevysporiadal s otázkou primeranosti výšky uloţenej pokuty.
konštatovania krajského súdu ďalšie pochybenie správneho orgánu je moţné vidieť v tom, ţe inšpektorát ako správny orgán uloţil predmetným rozhodnutím okrem pokuty aj povinnosť zaplatiť úroky z omeškania v prípade, ţe pokuta nebude zaplatená do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Ide o nesprávne právne posúdenie veci, čo bolo jedným z dôvodov, aby správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Krajský súd poukázal na to, ţe v danom prípade medzi ţalovaným a kontrolovanou osobou nešlo o občianskoprávny vzťah pre nesplnenie podmienok vyţadovaných ustanovením § 1 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. v znení zmien a doplnkov. Tieţ zo zákona o metrológii (v znení platnom v čase vydania rozhodnutia) nevyplýva oprávnenie orgánu štátnej správy uloţiť kontrolovanej osobe povinnosť zaplatiť úroky z omeškania. Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou ţalovaného, ţe ţalovaným v tomto prípade by mal byť správny orgán rozhodujúci v druhom stupni, t. j. Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky a nie Slovenský metrologický inšpektorát, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni. K tejto námietke krajský súd uviedol, ţe nie je dôvodná, nakoľko z textu ustanovenia § 244 ods. 3 OSP vyplýva záver, ţe ţalobou 5Sţo/15/2011 3 v správnom súdnictve moţno napadnúť len rozhodnutia správnych orgánov, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb. Takýmto rozhodnutím nie je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým nebolo vyhovené protestu prokurátora (druhostupňové rozhodnutie), lebo toto samo osebe nezakladá, nemení ani nezrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb. Rozhodnutie správneho orgánu, ktorým nebolo vyhovené protestu prokurátora, je rozhodnutím procesnej povahy, a preto
2 písm. e/ OSP nepodlieha súdnemu preskúmavaniu. Ak prokurátor podáva
1 písm. b/ OSP návrh na začatie konania – návrh na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu v prípade, v ktorom sa nevyhovelo protestu prokurátora, a ak to vyţaduje verejný záujem (verejný záujem sa vyžadoval len do 31.12.2001 – pozn. odvolacieho súdu), tento návrh je potrebné podať proti rozhodnutiu správneho orgánu v poslednom stupni správneho konania, ktoré zaloţilo, menilo, alebo zrušovalo oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb. V tomto prípade to je rozhodnutie Slovenského metrologického inšpektorátu č. 1063/600/2007/R zo dňa 20. júla 2007.
3 OSP prokurátor môţe podať ţalobu do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené protestu prokurátora. Rozhodnutie o nevyhovení protestu prokurátora nadobudlo právoplatnosť dňa 03. novembra 2009. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
1 OSP tak, ţe ţalobcovi ich náhradu nepriznal, keďţe trovy konania mu nevznikli. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal ţalovaný v zákonnej lehote odvolanie, nestotoţniac sa s jeho rozhodnutím. Namietal, ţe nie je pravdou, ţe nezisťoval všetky skutočnosti, ktoré boli relevantné pre správne konanie. Poukazoval na skutočnosť, ţe kontrolovaná osoba svojím konaním nielenţe dobrovoľne nevyuţila práva vyplývajúce jej zo správneho poriadku, ale porušila svoje základné povinnosti účastníka správneho konania, a to konkrétne § 4 ods. 1 správneho poriadku,
ktorého je účastník konania povinný spolupracovať so správnym orgánom počas celého konania, a § 34 ods. 3 správneho poriadku,
ktorého je účastník povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Navyše má inšpektorát taktieţ podozrenie aj na porušenie iných právnych predpisov zo strany kontrolovanej osoby, a to konkrétne § 49 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v znení neskorších predpisov,
ktorého je podnikateľ povinný oznámiť príslušnému ţivnostenskému úradu všetky zmeny a doplnky tykajúce sa údajov a dokladov ustanovených na ohlásenie ţivnosti a predloţiť 5Sţo/15/2011 4 o nich doklady do 15 dni od vzniku týchto zmien a tieţ zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a Registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov,
ktorého majú občania povinnosť hlásiť trvalý aj prechodný pobyt. Z uvedeného je
ţalovaného moţné konštatovať, ţe kontrolovaná osoba sa vedome vyhýbala správnemu konaniu, aţ kým nezistila exekučné zablokovanie účtu, kedy sa zrazu objavila „spravodlivo rozhorčená“ nad nezákonným postupom orgánu štátnej správy. Ţalovaný je ďalej presvedčený, ţe nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu nemôţe nastať v dôsledku nevyuţitia práv účastníka konania priznaných správnych poriadkom a v dôsledku porušovania povinností účastníkom konania vyplývajúcich zo správneho poriadku a prípadne aj z iných právnych predpisov. Inšpektorát pri doručovaní zásielok a vykonávaní ostatných úkonov v správnom konaní postupoval v súlade so správnym poriadkom a zákonne. Výsledkom zákonného postupu nemôţe byť nezákonné rozhodnutie.
ţalovaného správny orgán urobil všetko potrebné pre náleţité zistenie skutkového stavu veci a má za to, ţe zásadu zisťovania skutočného stavu veci nemoţno chápať utopisticky ako zisťovanie absolútnej objektívnej pravdy, bez ohľadu na ďalšie okolnosti, skutočnosti, základné zásady, práva a povinnosti v správnom konaní. Inšpektorát tieţ napríklad poukazuje na skutočnosť, ţe ani súdy, ako orgány nezávislej súdnej moci v štáte, ktorých činnosť je v oblasti ochrany zákonnosti a rozhodovania o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb postavená na najvyššiu úroveň, a pod ktorých dohľadom je postavené celé rozhodovanie orgánov verejnej správy (prostredníctvom piatej časti občianskeho súdneho poriadku), nemajú všeobecnú povinnosť zisťovať objektívnu pravdu, ale spravidla rozhodujú na základe dôkazov predloţených účastníkmi konania. Nie je teda moţné spätne konštatovať, ţe správny orgán postupoval nezákonne, keď nevykonal všetky teoreticky do úvahy prichádzajúce dôkazy (napríklad šetrenie, kto je vlastníkom vozidla ktorého výsledok mimochodom nie je v konaní podstatný), keď
4 a 5 správneho poriadku vykonávanie a hodnotenie dôkazov patrí správnemu orgánu. S poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1, § 34 ods. 3 a 4, § 32 ods. 2 správneho poriadku, § 19 ods. 1 a ods. 2 písm. c/, a § 17 ods. 1 zákona o metrológii a § 13 ods. 1 písm. f/ vyhlášky Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií č. 311/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v znení neskorších predpisov ako aj úradný záznam mestskej polície povaţoval ţalovaný za jednoznačne preukázanú skutočnosť, ţe kontrolovaná osoba pouţívala pri meraniach spojených s platbami určené meradlo – taxameter vozidla taxisluţby umiestnený vo vozidle taxisluţby bez platného overenia a tieţ mal zo ţivnostenského registra preukázané, ţe kontrolovaná osoba je podnikateľom. 5Sţo/15/2011 5 Ţalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, ţe krajský súd zrušil ţalobou napadnuté rozhodnutie aj z dôvodu, ţe výška uloţenej pokuty je údajne neprimeraná, pričom
2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. V preskúmavanej veci je teda zrejmé, ţe uloţená pokuta vo výške 25.000,- Sk (829,85 eura) neprekročila medze a hľadiská ustanovené v § 36 ods. 1 zákona o metrológii. Taktieţ ţalovaný poukazoval na skutočnosť, ţe ochrana spotrebiteľa je spätá s ochranou majetku, a teda je verejným záujmom. Inšpektorát poukazuje aj na sekundárne právo Európskej únie, ktoré má okrem iného chrániť ako majetok, tak aj spotrebiteľa. S poukazom na ustanovenie § 36 ods. 8 zákona o metrológii ţalovaný namietal, ţe uloţením povinnosti zaplatiť úrok z omeškania chcel len upozorniť kontrolovanú osobu, ţe v prípade ak v určenej lehote kontrolovaná osoba nezaplatí výšku uloţenej pokuty, tak sa môţe pristúpiť aj k vymáhaniu úrokov z omeškania dlţnej sumy. Ţalovaný v tomto bode nadobúda dojem, akoby sa súd v tomto prípade úmyselne chytal právnej gramatiky, pričom je zrejmé, ţe inšpektorát iba v dobrom úmysle upozorňoval kontrolovanú osobu na takúto zákonnú moţnosť. Ţalovaný konštatoval, ţe existuje aj iné rozhodnutie iného senátu krajského súdu, ktorý obdobný dôvod ţaloby zamietol. Ţalovaný má za to, ţe rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Taktieţ krajskému súdu vytýkal, ţe nebral do úvahy platné a účinné zákonné ustanovenia Slovenskej republiky. Na základe uvedeného ţalovaný ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, ţe ţalobu zamietne, resp. aby rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajská prokuratúra ako ţalobca (ďalej len „ţalobca“) vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť povaţujúc ho za vecne správny. K jednotlivým bodom odvolania ţalobca uviedol, ţe kontrolovanej osobe nebola rozhodnutím č. 1063/600/2007/R z 20. júla 2007 uloţená pokuta za porušenie povinnosti
1 zákona o metrológii, ale za porušenie povinnosti
1, ods. 2 písm. c/ tohto zákona. Kontrolovaná osoba (Z. L.) nebola vlastníkom osobného motorového 5Sţo/15/2011 6 vozidla tov. zn. M., EVČ: B.. Z. L. len v čase skutku vykonával taxisluţbu na uvedenom vozidle. Taxameter bol povinný predloţiť na metrologickú kontrolu vlastník vozidla (prevádzkovateľ taxisluţby) a tento v konaní zisťovaný nebol. Ţalobca má za to, ţe ţalovaný vedie určitú evidenciu vydaných overení, z ktorej
čísla meradla by sa malo dať určiť, komu overenie bolo vydané. Vlastníka motorového vozidla bolo moţné zistiť aj doţiadaním na príslušný dopravný inšpektorát. Ani toto však v správnom konaní nebolo vykonané. Na základe uvedeného ţalobca trvá na tom, ţe ţalovaný v konaní o uloţení pokuty nezistil presne a úplne skutočný stav veci a z tohto dôvodu, tak ako to konštatoval aj krajský súd v odôvodnení rozsudku, v konaní o uloţení pokuty boli porušené ustanovenia § 3 ods. 1, ods. 4 a § 32 ods. 1 správneho poriadku. K námietke ohľadom výšky pokuty ţalobca uviedol, ţe výrok o uloţení pokuty v uvedenej výške je v rozhodnutí bez ďalšieho odôvodnený len tým, ţe výška pokuty je primeraná vzhľadom na dĺţku, spôsob, následky a závaţnosť protiprávneho konania a pokuta bola uloţená v zmysle § 36 ods. 1 zákona o metrológii, pretoţe inšpektorát za uvedené porušenie ustanovení zákona o metrológii môţe uloţiť pokutu do výšky 200.000 Sk (6638,78 eura). Takéto odôvodnenie určenia výšky uloţenej pokuty takmer doslovne zodpovedá ustanoveniu § 36 ods. 3 zákona o metrológii, avšak bez toho, aby sa konajúci správny orgán s jednotlivými okolnosťami rozhodnými pre určenie výšky pokuty akýmkoľvek spôsobom vysporiadal. Odôvodnenie, ktoré je len reprodukciou znenia zákona, na základe ktorého sa rozhodovalo, nie je moţné povaţovať za riadne. Nie je teda pravdou, ako to uvádza ţalovaný v odvolaní, ţe krajský súd zrušil rozhodnutie ţalovaného preto, ţe výška uloţenej pokuty je údajne neprimeraná. Námietky ţalovaného, uvedené v odvolaní, ţe súd prekročil zákonom dovolený rozsah preskúmania rozhodnutia ţalovaného (ţe bola preskúmavaná aj správna úvaha o výške uloţenej pokuty) ţalobca preto povaţuje za nepodstatné. Ţalobca ďalej uviedol, ţe nespochybňuje skutočnosť, ţe ţalovaný môţe
8 zákona o metrológii vymáhať aj úroky z omeškania v zákonom určenej výške. Toto oprávnenie sa však vzťahuje aţ na štádium konania, keď je vymáhaná dobrovoľne nesplnená povinnosť zaplatiť pokutu (výkon rozhodnutí
správneho poriadku). Zákonnými predpokladmi pre výkon rozhodnutia je existencia vykonateľného rozhodnutia ukladajúceho povinnosť a dobrovoľné nesplnenie uloţenej povinnosti. Aţ v tomto štádiu ţalovaný môţe vymáhať aj úroky z omeškania. 5Sţo/15/2011 7 Povinnosť zaplatiť úroky z omeškania nemôţe byť uloţená uţ v rozhodnutí o uloţení pokuty. Poukázal na to, ţe výrok je najdôleţitejšou časťou, jadrom celého rozhodnutia. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. Tým, ţe na konanie o uloţení pokuty
zákona o metrológii sa vzťahuje správny poriadok, rozhodnutie o uloţení pokuty musí byť v súlade s § 46 a § 47 správneho poriadku. Pretoţe rozhodnutie o uloţení pokuty a rozhodnutie o vymáhaní úrokov z omeškania nemajú spoločný predmet konania, ale na seba iba nadväzujú, tieto výroky nemoţno spájat v jednom rozhodnutí. Okrem toho, všetky výroky rozhodnutia musia byť odôvodnené v odôvodnení rozhodnutia (§ 47 ods. 3 správneho poriadku). Skutočnosť, prečo je vo výroku rozhodnutia ţalovaného č. 1063/600/2007/R z 20. júla 2007 citované aj ustanovenie § 36 ods. 8 zákona o metrológii z odôvodnenia tohto rozhodnutia zrejmé nie je. Tvrdenie ţalovaného, ţe išlo iba o upozomenie v dobrom úmysle na moţnosť vymáhať aj úroky z omeškania, neobstojí, keďţe ustanovenie § 36 ods. 8 zákona o metrológii je uvedené vo výroku rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nemoţno priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). Ţalobu v správnom súdnictve môţe podať aj prokurátor, ak vyuţije svoje návrhové oprávnenie
1 písm. b/ OSP. Oprávnenie prokurátora podať ţalobu v správnom súdnictve vyplýva aj z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení 5Sţo/15/2011 8 neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), v zmysle ktorého pri plnení úloh vyplývajúcich zo zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre je prokurátor oprávnený podať ţalobu proti rozhodnutiu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, ak sa protestu, podanému proti tomuto rozhodnutiu, nevyhovelo. Zákonnou podmienkou podania ţaloby prokurátorom teda je, ţe nebolo vyhovené jeho protestu (§ 35 ods. 1 písm. b/, § 250b ods. 5 OSP). Ak ţalobu podáva prokurátor, náleţitosťou ţaloby je aj tvrdenie, ţe práva nadobudnuté v dobrej viere, ak súvisia s napadnutým rozhodnutím správneho orgánu, sú čo najmenej dotknuté (§ 249 ods. 3 OSP). Ţaloba prokurátora
1 písm. b/ OSP predstavuje v správnom súdnictve osobitný prostriedok preskúmavania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, najmä z hľadiska toho, ak sám účastník sa necíti byť ukrátený na svojich právach a takúto ţalobu nepodal. Ak prokurátor podáva
1 písm. b/ OSP ţalobu na začatie konania na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu v právnej veci, v ktorej sa nevyhovelo protestu prokurátora, takýto návrh treba podať proti rozhodnutiu správneho orgánu v poslednom stupni správneho konania, ktoré zakladalo, menilo alebo zrušovalo oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb (Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Snj 124/00 - 66/2005 ZSP). V danej veci týmto rozhodnutím bolo rozhodnutie ţalovaného ako rozhodnutie vydané v jedinom a zároveň aj v poslednom stupni správneho konania, ktoré zaloţilo povinnosť fyzickej osobe – účastníkovi konania Z. L. (hoci tento sám odvolanie v správnom konaní nepodal, a tým nemohol podať ani ţalobu v správnom súdnictve - § 247 ods. 2 OSP). Vychádzajúc z uvedeného nebolo moţno ponechať bez povšimnutia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 2Sţo/180/2010 a 6Sţo/34/2011, ktoré riešili prípustnosť podanej žaloby prokurátora z hľadiska splnenia podmienky konania uvedenej v § 247 ods. 2 OSP, teda že napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, lebo prokurátor môže
1 písm. b/ OSP, podať návrh na začatie konania, ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu 5Sţo/15/2011 9 prokurátora, a za podmienok uvedených v tomto zákone, majúc za to, ţe vyuţitie riadnych opravných prostriedkov v správnom konaní sa vzťahuje aj na ţalobu prokurátora (k tomu pozri www.nsud.sk). Preto sa najvyšší súd pri rozhodovaní v danej veci musel zaoberať aj zákonnými podmienkami ţaloby prokurátora podanej
1 písm. b/ OSP v súvislosti s ustanovením § 247 ods. 2 OSP, a to, či dvojinštančnosť správneho konania je daná nielen vo vzťahu k účastníkovi konania (ţalobcovi) alebo aj vo vzťahu k prokurátorovi. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 2Sţo/180/2010 a 6Sţo/34/2011 zaloţil svoje rozhodnutia na názore, ţe i na ţalobu prokurátora sa viaţe povinnosť vyplývajúca zo znenia § 247 ods. 2 OSP, teda ţe i prokurátor, ak sa nevyhovelo jeho protestu, môţe podať ţalobu len proti tomu rozhodnutiu, ktoré v rámci príslušného správneho (administratívneho) konania nadobudlo právoplatnosť, aţ po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov. Vzhľadom k tomu, ţe protest prokurátora má povahu návrhu sui generis, na základe ktorého môţe dôjsť k zrušeniu nezákonného rozhodnutia v rámci vertikálnej štruktúry orgánov verejnej správy, a ak orgán verejnej správy protestu prokurátora nevyhovie, musí z dôvodu efektívnosti systému prokurátorského dozoru existovať orgán, odlišný od orgánu verejnej správy a prokurátora, ktorý by autoritatívne vzniknutý „spor“ o zákonnosť mohol posúdiť a rozhodnúť. Týmto orgánom je správny súd a prostriedkom, na základe ktorého sa iniciuje konanie pred ním je správna ţaloba prokurátora
1 písm. b/ OSP a § 250b ods. 5 OSP s poukazom na § 249 ods. 3 OSP.
názoru najvyššieho súdu v danej veci, vychádzajúceho z jeho judikatúry pred vydaním rozhodnutí vo veciach sp. zn. 2Sţo/180/2010 a 6Sţo/34/2011, medzi správnou ţalobou účastníka správneho konania a prokurátora sú odlišnosti, ktoré vyplývajú z rozdielnej povahy týchto ţalôb. Správna ţaloba účastníka konania slúţi na ochranu jeho subjektívnych práv; preto aj musí obsahovať tvrdenie o ich ukrátení v zmysle § 247 ods. 1 OSP. 5Sţo/15/2011 10 Naproti tomu správna ţaloba prokurátora prioritne chráni objektívne právo. Ochrana subjektívnych práv účastníka správneho konania je pri tejto ţalobe aţ sekundárna a môţe prípadne aj úplne absentovať, ak zákon bol porušený v prospech účastníka. Od uvedeného základného rozdielu sa potom odvíjajú aj ďalšie odlišnosti. Jednou z nich je i vyčerpanie riadneho opravného prostriedku v zmysle § 247 ods. 2 OSP. Zo systémového výkladu tohto vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, ţe stanovenie tejto podmienky zabezpečuje tzv. sukcesorickú povahu súdneho prieskumu, t. j. jeho následnosť vo vzťahu k moţnosti dosiahnuť zákonný stav priamo správnymi orgánmi v rámci ich inštančného postupu. Inak povedané účastník správneho konania sa musí snaţiť ochrániť svoje práva najprv v správnom konaní a aţ po jeho skončení (prvostupňové a odvolacie správne konanie tvoria jeden celok) má moţnosť podania správnej ţaloby
druhej hlavy piatej časti OSP. Pri prokurátorovi je však sukcesia súdneho prieskumu premietnutá do inej podmienky, a to nevyhovenia jeho protestu správnymi orgánmi v dvojstupňovom správnom konaní (viď § 35 ods. 1 písm. b/, § 250b ods. 5 OSP). Nemoţno pritom opomenúť skutočnosť, ţe prokurátor nie je účastníkom správneho (administratívneho) konania a nemôţe nijako ovplyvniť podanie riadneho opravného prostriedku účastníkom v rámci tohto konania. Zo znenia § 35 ods. 1 písm. b/ OSP síce jednoznačne vyplýva, ţe predmetná správna ţaloba
druhej hlavy piatej časti OSP sa podáva „za podmienok uvedených v tomto zákone“, avšak musí sa jednať o podmienky, ktorých splnenie môţe prokurátor ovplyvniť, inak povedané, od prokurátora nemoţno poţadovať splnenie takých podmienok, ktoré sú od neho nezávislé a vyţadovanie, ktorých by v podstate znamenalo negovanie, resp. výrazné zúţenie rozsahu dozoru prokuratúry stanoveného zákonom o prokuratúre. Aj keď v ustanovení § 247 ods. 2 OSP nie je expressis verbis uvedené, ţe sa netýka prokurátora (prokurátor nie je spomenutý ani v § 247 ods. 1 OSP), tento záver tieţ jednoznačne vyplýva z jeho systémového výkladu. V opačnom prípade, ak by sa prijal výklad gramaticky a reštriktívny, by sa zmarila moţnosť účinnej nápravy práve v tých konaniach, v ktorých účastníci pôvodného správneho konania nevyuţili moţnosť podať opravný prostriedok. Takýto postup by sa negatívne prejavil aj v materiálnom charaktere právneho štátu, pretoţe by sa čiastočne odbúral funkčný mechanizmus nápravy pri tých nezákonných 5Sţo/15/2011 11 rozhodnutiach správnych orgánov, ktoré boli vydané v prospech účastníkov konaní, resp. týmto vyhovujú. Predpokladom podania protestu prokurátora (nevyhovenie ktorému je procesnou podmienkou pre podanie ţaloby prokurátora) je právoplatnosť rozhodnutia správneho orgánu (§ 27 ods. 1 písm. e/ zákona o prokuratúre), pričom skutočnosť, či túto právoplatnosť nadobudlo rozhodnutie na prvom alebo druhom stupni, nemôţe mať v prípade ţaloby prokurátora právny význam. Je tomu tak aj preto, ţe v zmysle zhora citovaného Stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Snj 124/00 predmetom konania v správnom súdnictve, ktoré bolo začaté na základe ţaloby prokurátora nie je rozhodnutie, ktorým správny orgán nevyhovel jeho protestu, ale rozhodnutie, správneho orgánu v poslednom stupni správneho konania, ktoré zakladalo, menilo alebo zrušovalo oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb. Ak by správny súd na základe ţaloby prokurátora preskúmaval rozhodnutie správneho orgánu o nevyhovení protestu prokurátora (ako je tomu v prípadoch ţalôb účastníkov, keď protestu prokurátora vyhovené bolo), problém vyplývajúci z ustanovenia § 247 ods. 2 OSP by nebolo potrebné riešiť. Taktieţ nemoţno opomenúť, ţe častým príkladom nezákonnosti sú rozhodnutia, ktoré vyhovujú všetkým účastníkom konania, takţe zo strany účastníkov konania nemoţno podanie odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ani očakávať. V tejto súvislosti moţno poukázať aj na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 70/2010 zo dňa 01. novembra 2010,
ktorého „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo 5Sţo/15/2011 12 požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“(pozri k tomu aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07 z 01. júla 2008 – www.concourt.sk). Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Snj 124/00 dospel v danej veci k záveru, ţe splnenie zákonnej podmienky vyjadrenej v ustanovení § 247 ods. 2 OSP nie je vo vzťahu k prípustnosti ţaloby prokurátora moţné poţadovať, a ţe danú vec treba meritórne prejednať. Slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému, preto je ţiaduce, aby správne orgány ako aj súdy a prokuratúra interpretovali základné zásady správneho konania (§ 3 správneho poriadku) v súlade s princípmi dobrej správy. Pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť rešpektované aj Rezolúcie Rady Európy a Odporúčania Výboru ministrov týkajúce sa rozhodovacej činnosti verejnej správy a ochrany práv jednotlivca, a to i napriek tomu, ţe nie sú súčasťou nášho právneho poriadku; ide predovšetkým o Rezolúciu Výboru ministrov č.
1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, 5Sţo/15/2011 13 práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu (§ 3 ods. 2 správneho poriadku). Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 5 správneho poriadku).
1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám moţnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 5Sţo/15/2011 14
správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, ţe správny orgán v predmetnej veci nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci nezistil skutkový stav správne a zo skutkových okolností vyvodil nesprávny právny záver. Z uvedených dôvodov krajský súd postupoval v súlade so zákonom, ak rozhodnutie ţalovaného
2 písm. a/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotiac rozsah a dôvody odvolania ţalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, oboznámiac sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, t. j. s obsahom súdneho a administratívneho spisu, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré
najvyššieho súdu vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. V súlade so závermi krajského súdu i najvyšší súd mal z predloţeného spisového materiálu za preukázané, ţe skutkový stav nebol správnym orgánom náleţite zistený a v dôsledku toho nebol ani správne právne posúdený. Preto sa s rozhodnutím krajského súdu stotoţňuje v celom rozsahu, povaţujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na vysporiadanie sa s odvolacími námietkami ţalovaného. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu 5Sţo/15/2011 15 je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Povinnosťou súdu v preskúmavanom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloţenie administratívnej sankcie, súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č.
ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: kaţdá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu, s tým, ţe do úvahy sa vezme zloţitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uloţená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať moţnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. Ak teda ţalovaný namieta, ţe „rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“, táto námietka vzhľadom na vyššie uvedené je neopodstatnená. Treba pripomenúť, ţe súdny prieskum nie je zaloţený na zisťovaní nového skutkového stavu súdom, ale na prieskume zákonnosti, v rámci ktorej súd zisťuje správnosť aplikácie zákona na daný skutkový stav a správnosť interpretácie zákonných pravidiel ţalovaným z jeho právnej argumentácie a z odôvodnenia jeho rozhodnutia; správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Ani v prípadoch
2 OSP, t. j. vo veciach s tzv. plnou jurisdikciou konanie a rozhodovanie súdu o ţalobe podanej proti rozhodnutiu ţalovaného je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
V. časti OSP, nie je pokračovaním administratívneho konania, a nie je preto úlohou súdu doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia ţalovaného. 5Sţo/15/2011 16 Z obsahu pripojeného administratívneho spisu nevyplynulo, ţe by vo veci konajúci a rozhodujúci správny orgán vykonal právne relevantné dôkazy v záujme náleţitého ozrejmenia skutkového stavu veci, čo v danom prípade malo za následok nesprávne právne posúdenie veci. Obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, ţe správny orgán napriek preukázanej skutočnosti, ţe účastník konania Z. L. nebol vlastníkom ani prevádzkovateľom osobného motorového vozidla tov. zn. M., EVČ: B. a v tomto vozidle v čase skutku len vykonával taxisluţbu, nezisťoval vlastníka uvedeného vozidla (prevádzkovateľa taxisluţby), pričom tento jediný bol povinný predloţiť taxameter na metrologickú kontrolu. Námietka ţalovaného, ţe účastník konania Z. L. je ţivnostníkom je z týchto dôvodov celkom bez právneho významu. Ani námietka ţalovaného, uvedená v odvolaní, ţe súd prekročil zákonom dovolený rozsah preskúmania rozhodnutia ţalovaného (ţe bola preskúmavaná aj správna úvaha o výške uloţenej pokuty) nie je dôvodná, nakoľko vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, tento vytýkal ţalovanému, ţe sa nevysporiadal s otázkou uloţenia primeranosti výšky uloţenej pokuty. Aj
názoru najvyššieho súdu vychádzajúceho z jeho konštantnej judikatúry (pozri k tomu napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţ/71/01 – R 109/2002) rozhodnutie o uloţení pokuty odôvodnené len konštatovaním, ţe „výška uloženej pokuty je primeraná vzhľadom na dĺžku, spôsob, následky a závažnosť protiprávneho konania (ochrana spotrebiteľa – takéto meradlo nezaručuje správne výsledky merania)“ a odkazom na zákonné ustanovenie je v tejto časti nepreskúmateľné. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa uloţenia povinnosti účastníkovi konania zaplatiť aj úrok z omeškania, najvyšší súd poukazuje na to, ţe krajský súd o tejto otázke rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou, v zmysle ktorej, „ak inšpektorát ako správny orgán uložil rozhodnutím okrem pokuty aj povinnosť zaplatiť úroky z omeškania v prípade, že pokuta nebude zaplatená do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ide o nesprávne právne posúdenie veci, čo je dôvodom, aby správny súd rozhodnutie v časti týkajúcej sa povinnosti zaplatiť úroky z omeškania zrušil a v tejto časti vrátil vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie 5Sţo/15/2011 17 konanie“ (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sţ/159/2003 – R 97/2004). V tejto súvislosti dáva najvyšší súd záverom do pozornosti, ţe v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve
piatej časti OSP nie je úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu ţalovaného správneho orgánu s takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo vydané v konaní, ktoré trpí vadami spôsobilými ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenia presvedčivo a s poukazom na procesné i hmotnoprávne ustanovenia náleţite odôvodní, niet dôvodu, aby sa odvolací súd zaoberal námietkami ţalovaného, ktoré sú len vysvetleniami doterajších postupov správneho orgánu v správnom konaní. Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom, a teda krajský súd rozhodol správne, ak toto rozhodnutie na základe ţaloby prokurátora zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Odvolanie ţalovaného neobsahuje námietky spôsobilé ovplyvniť posúdenie danej veci inak, neţ ako ju posúdil krajský súd (§ 220 a § 221 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací nezistil v konaní súdu prvého stupňa vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ku ktorým by bol povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), a preto
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil. V ďalšom konaní správny orgán viazaný právnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 a § 250ja ods. 4 OSP) prejedá vec znova v naznačenom smere, pričom sa dôsledne vyporiada aj s relevantnými námietkami ţalobcu a opätovne vo veci rozhodne, tak, aby jeho rozhodnutie, zodpovedalo zákonu včítane náleţitého odôvodnenia. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP 5Sţo/15/2011 18 tak, ţe ţalobcovi ich náhradu nepriznal, pretoţe ţe mu ţiadne trovy z dôvodu podania neúspešného odvolania ţalovaného nevznikli. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. septembra 2011 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.