Najvyšší súd 5Sži/4/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A., občianske združenie, so sídlom P., IČO: X., zastúpeného Mgr. V. Š., advokátom so sídlom N., proti ţalovanému Najvyššiemu kontrolnému úradu Slovenskej republiky, so sídlom Priemyselná 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 1312/2009 z
- marca 2009, na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
- marca 2011, č. k. 1S/93/2009-24, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
- marca 2011, č. k. 1S/93/2009-24 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil pre nesprávne právne posúdenie veci rozhodnutie ţalovaného na základe ţaloby podanej ţalobcom a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), § 46 a § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) súc toho názoru, ţe ţalovaný nepostupoval v súlade so zákonom, keď rozhodol, ţe nesprístupní informáciu v zmysle § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií, pretoţe poţadované informácie sa netýkali výkonu kontroly, ale sú predmetom kontroly. Ţiadané informácie podľa názoru krajského súdu nespadajú pod obmedzenia § 11 5Sţi/4/2011 2 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií, nakoľko sa netýkajú výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci, t. j. netýkajú sa samotnej kontrolnej činnosti, sú len predmetom tejto kontroly. Uviedol tieţ, ţe ţiadané informácie v bode 2 ţiadosti ţalobcu sú navyše informáciami, ktoré boli oficiálne zverejnené na úradnej tabuli Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Informácia o nakladaní s verejnými prostriedkami nemôţe byť podľa názoru krajského súdu zneprístupnená iba z toho dôvodu, ţe ňou disponuje v rovnakom čase aj subjekt vykonávajúci kontrolnú činnosť. V preskúmavanej veci krajský súd nepovaţoval za zákonný dôvod odmietnuť poskytnúť informáciu s tým, ţe poţadované informácie sa týkajú výkonu kontroly a v takomto prípade povinná osoba informácie nesprístupňuje. Krajský súd vyslovil záver, ţe z dôvodov uvedených v ţalobe je zrejmé, ţe kľúčovým problémom pre posúdenie veci je otázka výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií, pričom mu zo ţalobou napadnutého rozhodnutia ako aj z písomného vyjadrenia ţalovaného k obsahu ţaloby vyplynulo, ţe ţalovaný nevyhovel ţiadosti ţalobcu s odôvodnením, ţe ide o informácie týkajúce sa výkonu kontroly, ktorý výklad povaţuje krajský súd za nesprávny, a preto sa stotoţnil s názorom ţalobcu. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP a úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z tarifnej odmeny za tri úkony a paušálnu náhradu výdavkov v celkovej sume 292,86 eura, ktorú je ţalovaný povinný zaplatiť ţalobcovi v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku na účet advokáta. Tento rozsudok napadol ţalovaný v zákonnej lehote podaným odvolaním majúc za to, ţe rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ţe krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým uisteniam, a ţe jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a odôvodnenie rozsudku nie je presvedčivé. Vytýkal krajskému súdu, ţe si len osvojil ničím neodôvodnené tvrdenia ţalobcu, ţe poţadované informácie sa netýkajú výkonu kontroly, ale sú predmetom kontroly, pričom však tento svoj názor riadne presvedčivo neodôvodnil. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu podľa názoru ţalovaného nie je zrejmé, ako krajský súd dospel k tomuto záveru a nie je v ňom ani uvedené, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Podľa názoru ţalovaného, musí byť výklad právneho predpisu konajúcim súdom nielen racionálny, ale zároveň aj kontrolovateľný, riadne zdôvodnený a transparentný. Krajský súd podľa ţalovaného nepostupoval podľa ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, keď v rozsudku len odcitoval 5Sţi/4/2011 3 niektoré ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky a niektoré ustanovenia zákona o slobode informácií, ale nevyloţil právne súvislosti vyplývajúce z uvedených ustanovení. Právne posúdenie veci krajským súdom je podľa ţalovaného neúplné a nesprávne, a preto napadnutý rozsudok nie je v súlade s citovaným ustanovením. Ţalovaný je toho názoru, ţe v danom prípade je potrebné pre správne rozhodnutie vo veci, aby konajúci súd objasnil, čo je výkon kontroly a čo je predmet kontroly, nakoľko je od toho závislé určenie, či informácie poţadované ţalobcom mal ţalovaný sprístupniť alebo nie. Poukázal na to, ţe je podľa zákona č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o NKÚ“) štátnym orgánom, ktorý vykonáva kontrolnú činnosť v rozsahu stanovenej pôsobnosti. V § 15 ods. 1 písm. a/ zákona o NKÚ sa uvádza, ţe kontrolóri sú povinní pri výkone kontroly oznámiť najneskôr pri začatí kontroly štatutárnemu orgánu kontrolovaného subjektu predmet a účel kontroly a preukázať sa písomným poverením na výkon kontroly. Predmet kontroly je v podstate stanovený v § 2 zákona o NKÚ rozsahom vymedzenej pôsobnosti. Keby platilo, ţe akýkoľvek dokument, písomnosť alebo informácia je predmetom kontroly, museli by kontrolóri v zmysle § 15 ods. 1 písm. a/ zákona o NKÚ uţ pri začatí kontroly oznámiť kontrolovanému subjektu presne aké dokumenty, písomnosti alebo informácie bude kontrolovať. Pri začatí kontroly sa ako predmet kontroly oznamuje napríklad „kontrola hospodárenia s majetkom, majetkovými právami, finančnými prostriedkami, záväzkami, pohľadávkami štátu“. To znamená, ţe predmetom kontroly je vţdy určitá činnosť (hospodárenie). Bez určenia predmetu kontroly, by výkon kontroly nemohol byť realizovaný. Aj z ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o NKÚ, podľa ktorého pri výkone kontroly sú kontrolóri oprávnení poţadovať od kontrolovaných subjektov predloţenie rôznych dokladov a písomností vrátane dát spracúvaných prostriedkami výpočtovej techniky, vyplýva, ţe všetky dokumenty, písomnosti a informácie, ktoré má kontrolór pri výkone kontroly k dispozícii sa týkajú výkonu kontroly. S poukazom na čl. 60 ods. 1 ústavy a § 1 ods. 1, § 5 ods. 4, § 2 a § 3 zákona o NKÚ pripomenul, ţe kontrolovaný subjekt musí byť najneskôr pri začatí kontroly oboznámený s účelom aj predmetom kontroly, čo len podporuje tvrdenie, ţe všetky ďalšie informácie potrebné na vypracovanie samotného výsledku kontroly sa tykajú výkonu kontroly, a tým by ani nedošlo k naplneniu zákonnej povinnosti vykonať nezávislú kontrolu, či uţ na základe uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky alebo na základe zákona. Ak by ţalovaný sprístupňoval informácie týkajúce sa výkonu kontroly, t. j. aj akékoľvek dokumenty, 5Sţi/4/2011 4 písomnosti a informácie, bola by porušená nezávislosť ţalovaného zaručená Ústavou Slovenskej republiky a zákonom. Porušenie nezávislosti výkonu kontroly sprístupnením informácií spočíva podľa ţalovaného v skutočnosti, ţe sprístupnené informácie by boli verejne prístupné a ţalovaný pri výkone kontroly by mohol byť ovplyvňovaný jednotlivcami, verejnou mienkou a tlakom médií. S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ a g/ zákona o slobode informácií má ţalovaný za to, ţe zákonodarca týmto ustanovením zákona č. 211/2000 Z. z. dal moţnosť ţalovanému, ako povinnej osobe, nesprístupniť informácie, ktoré sa týkajú výkonu kontroly práve preto, aby umoţnil výkon nezávislej kontrolnej činnosti bez akýchkoľvek vonkajších vplyvov, ktoré by mohli ohroziť výsledok kontroly. Podľa názoru ţalovaného boli poţadované informácie takými informáciami, ktoré sa týkali výkonu kontroly. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ţalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 1S/93/2009-24 zo dňa
- marca 2011 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V prípade nevyhovenia odvolaciemu návrhu ţiadal vo veci pripustiť dovolanie, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Ţalobca v písomnom vyjadrení na odvolanie mal za to, ţe krajský súd v odôvodnení rozsudku dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedol, ţe ţalobcom poţadovaná informácia sa netýkala kontroly, ale bola predmetom kontroly a tieţ veľmi správne uviedol, ţe nie je moţné vykladať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií takým spôsobom, ţe začatie kontroly nakladania s verejnými prostriedkami by malo za následok utajenie informácií o tomto nakladaní. V rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia sa podľa ţalobcu ţalovaný aţ zavádzajúco upína na legislatívne nedefinovaný pojem „predmet kontroly“ pouţitý v ustanovení § 15 ods. 1 písm. a/ zákona o NKÚ, ktorého obsah vykladá so zreteľom na údajnú prax vymedzovania predmetu kontroly v kontrolnej praxi ţalobcu. Poukázal na to, ţe zákon o slobode informácií však v ţiadnom svojom ustanovení vôbec nepouţíva pojem „predmet kontroly“, presná legálna definícia predmetu kontroly je preto v tejto veci nepodstatná. Tak ţalobca ako aj súd pouţili pojem „predmet kontroly“ na označenie „toho, čo je kontrolované“, na odlíšenie od spôsobu, priebehu, postupu kontroly. Rovnako moţno predmet kontroly synonymicky označiť aj ako objekt kontroly. 5Sţi/4/2011 5 Namietol, ţe prax ţalovaného, ktorý údajne pri začatí kontroly oznamuje kontrolovanému subjektu ako predmet kontroly „kontrolu hospodárenia s majetkom, majetkovými právami, finančným prostriedkami, záväzkami, pohľadávkami štátu“, je oznámenie tak konkrétne, aby malo pre kontrolovaný subjekt aspoň minimálnu informačnú hodnotu. Kontrolovanému subjektu, ţe prišiel vykonávať „kontrolu hospodárenia s majetkom, majetkovými právami, finančnými prostriedkami záväzkami pohľadávkami štátu“, takéto oznámenie má pre kontrolovaný subjekt nulovú informačnú hodnotu, pretoţe je chronický známe, ţe ţalovaný vykonáva „kontrolu hospodárenia s majetkom, majetkovými právami, finančnými prostriedkami, záväzkami, pohľadávkami štátu“, nie kontrolu dopravných predpisov, technického stavu motorových vozidiel alebo nakladania s osobnými údajmi. Aj v posudzovanom prípade ţalovaný vykonával kontrolu nakladania s verejnými prostriedkami v súvislosti s konkrétnou zmluvou, nie akúsi všeobecnú a neobmedzenú kontrolu „kontrolu hospodárenia s majetkom, majetkovými právami, finančnými prostriedkami, záväzkami, pohľadávkami štátu“. Ţalobca preto ţiadal, aby bol prvostupňový rozsudok potvrdený a ţalovaný bol zároveň zaviazaný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 157,09 eura. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré im predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá a § 214 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať 5Sţi/4/2011 6 autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide. Z ustanovenia § 247 ods. 1 OSP vyplýva, v ktorých prípadoch sa môţe účastník správneho konania domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom. Všeobecné súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných v správnom konaní, ktorými správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie ţalovaného o nevyhovení ţiadosti ţalobcu o poskytnutie informácie podľa zákona o slobode informácií. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie moţno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia, mravnosti (článok 26 ods. 4 ústavy). Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon (§ 26 ods. 5 ústavy). Ústava Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií (získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (pozri bliţšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 236/06–59 zo dňa
- júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5 citovaného článku ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktieţ Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy medze základných práv a slobôd moţno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd 5Sţi/4/2011 7 musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody moţno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, a to buď podmienok všeobecných (čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy) alebo osobitných vzťahujúcich sa na konkrétne práva a slobody. Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa na právo na prijímanie informácií (čl. 26 ods. 4 ústavy obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie) nemoţno povaţovať za absolútne vylúčenie moţnosti jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento zásah moţno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (m. m. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/09-34 zo dňa
- januára 2011). Ústava prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predloţiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predloţiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemoţno zverejniť, pretoţe ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 ústavy. Ústava neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môţe vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemoţno vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môţu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu čl. 26 ods. 4 ústavy. Zákon o slobode informácií v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 aţ § 13 tohto zákona, pričom najvyšší súd sa bude zaoberať obmedzením na prístup k informáciám podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ a § 5 ods. 8 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré sú v predmetnej veci sporné. Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitých 5Sţi/4/2011 8 predpisov (napr. odkaz na zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov), okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy (§ 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zaujal stanovisko, ţe obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťaţovateľa (k tomu pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. II. ÚS 10/99, II. ÚS 184/03, či II. ÚS 514/2010 – www.concourt.sk). Z pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil, ţe ţalobca ţiadosťou zo dňa
- januára 2009 poţadoval sprístupniť
- oznámenie o výsledku verejného obstarávania, ktoré Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zaslalo Úradu pre verejné obstarávanie Slovenskej republiky v súvislosti so „Zákazkou na poskytnutie sluţieb s predmetom: Informačné a vzdelávacie aktivity, poskytovanie právnych, tlmočníckych a prekladateľských sluţieb na zabezpečenie prípravy a implementácie operačných programov v gescii Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, propagácia a reklama implementácie operačných programov a súvisiacich odborných školení, konferencií a workshopov, zabezpečenie procesu verejného obstarávania“, na základe ktorej bola podpísaná zmluva medzi Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky a konzorciom (Z., s. r. o., A., s. r. o., E. C. S.P.R.L., C. & M., s. r. o.) a
- fotokópie dokumentov (oznámenie), ktoré boli zverejnené na úradnej tabuli ministerstva od
- mája do
- mája v súvislosti s tendrom uvedeným v bode
- Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky rozhodnutím zo
- júna 1009 č. 944/2009 ţiadosti ţalobcu nevyhovel a informácie podľa § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z. z. nesprístupnil z dôvodu, ţe sa týkali výkonu kontroly. Rozhodnutím ţalovaného z
- marca 2009 č. 1312/2009 bolo odvolanie ţalobcu zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 1 písm. a/ OSP s odôvodnením, ţe nepovaţoval za zákonný dôvod odmietnuť poskytnúť informáciu s tým, ţe poţadované informácie sa týkajú výkonu kontroly a v takomto prípade povinná osoba informácie nesprístupňuje, keď z dôvodov uvedených v ţalobe je zrejmé, ţe kľúčovým problémom pre posúdenie veci je otázka výkladu 5Sţi/4/2011 9 ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií, pričom mu zo ţalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj z písomného vyjadrenia ţalovaného k obsahu ţaloby vyplynulo, ţe ţalovaný nevyhovel ţiadosti ţalobcu s odôvodnením, ţe ide o informácie týkajúce sa výkonu kontroly, ktorý výklad povaţuje krajský súd za nesprávny, a preto sa stotoţnil s názorom ţalobcu. Tento záver krajský súd vyslovil bez bliţšieho zdôvodnenia t. j. bez bliţšieho výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií, hoci sám otázku jeho výkladu nastolil. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyţaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, avšak ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (bliţšie k tomu pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z
- mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998). Súd prvého stupňa tým, ţe len prevzal názor ţalobcu prezentovaný v ţalobe bez bliţšieho odôvodnenia a nepreskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu v súlade s ustanoveniami piatej časti OSP, spôsobil pochybnosť o zákonnosti a vecnej správnosti svojho rozhodnutia. Krajský súd opomenul, ţe v zmysle čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je úlohou všeobecného súdu podávať výklad zákonov, resp. právnych noriem nachádzajúcich sa v zákonoch, pričom mu predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Preto je napadnuté rozhodnutie krajského súdu nepresvedčivé. 5Sţi/4/2011 10 Taktieţ treba krajskému súdu vytknúť, ţe sa nedostatočne , resp. vôbec nevysporiadal s právnym postavením ţalovaného. Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky je štátny orgán, ktorý je vo svojej kontrolnej činnosti nezávislý, viazaný len zákonom (§ 1 ods. 1 zákona o NKÚ). Kontrolóri a ďalší zamestnanci úradu sú povinní zachovávať vo vzťahu k tretím osobám mlčanlivosť ku skutočnostiam, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s poskytovaním informácií vyţiadaných podľa ods. 1 aţ 3 (§ 22 ods. 4 zákona o NKÚ). Ústava Slovenskej republiky v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodrţiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Práve z týchto dôvodov ustanovenie § 8 a nasl. zákona o slobode informácií upravuje obmedzenia prístupu k informáciám. Účelom ustanovenia § 11 zákona o slobode informácií je chrániť informácie týkajúce sa (okrem iných) výkonu kontroly orgánov verejnej moci podľa osobitných predpisov. Preto v danej veci nebolo moţné nezohľadniť (keďţe ţalobca nebol kontrolovaným subjektom), ţe nebolo právom ţalovaného poţadované informácie sprístupniť, lebo pri nariadenej kontrole, ktorej účelom bolo preverenie všeobecne záväzných právnych predpisov pri nakladaní s verejnými prostriedkami a majetkom, zamestnanci ţalovaného vychádzali z podkladov predloţených kontrolovaným subjektom – Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Krajský súd taktieţ vôbec nebral do úvahy, ţe ţalobcom uplatnené právo na informácie je obmedzené zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý nedovoľuje ţalovanému ako orgánu kontroly, ktorý je viazaný článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, zverejniť iné informácie týkajúce sa výkonu kontroly neţ tie, ktoré ustanovil zákon, a preto Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky nemá ani moţnosť voľnej úvahy v tom, či a ako svoju právomoc uplatní. Kategorické znenie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií neumoţňuje iný výklad obmedzenia sprístupnenia informácií týkajúceho sa výkonu kontroly, preto je ho potrebné nevyhnutne vykladať len v kontexte s účelom zákona (a článku 13 ods. 4 5Sţi/4/2011 11 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel). Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sţi/5/2009 - ASPI JUD44913SK). Po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu nebolo moţné súhlasiť so záverom krajského súdu, ţe preskúmavané rozhodnutie je potrebné zrušiť. Nemoţno opomenúť skutočnosť, na ktorú poukazuje aj ţalovaný, ţe kaţdá kontrola ktorú ţalovaný vykonáva podľa zákona o NKÚ sa vţdy týka predmetu kontroly. Predmet kontroly je určený v poverení na výkon kontroly prebieha v súlade s predmetom kontroly. Predmet a výkon kontroly sú teda dva pojmy, ktoré spolu súvisia a je potrebné ich vnímať ako jeden celok. Ak krajský súd vychádzajúc z obsahu ţaloby mal za to, ţe tieto dva pojmy treba vykladať samostatne, bolo jeho povinnosťou tento názor právne vyloţiť a náleţite odôvodniť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací z týchto dôvodov odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave musel podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP s poukazom na § 212 ods. 3 OSP a podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). V ďalšom konaní krajský súd vec znova prejedná a o nej rozhodne, pričom sa bude musieť podrobne vyporiadať aj s námietkami ţalovaného vznesenými v odvolaní, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, a jeho nové rozhodnutie musí zodpovedať zákonu. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Podľa § 250ja ods. 4 a § 226 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP v ďalšom konaní je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Záverom najvyšší súd k ţiadosti ţalovaného o pripustenie dovolania dáva do pozornosti, ţe v zmysle ustanovenia § 246c ods. 1 veta tretia OSP vo veciach všeobecného správneho súdnictva od
- júla 2007 podporné pouţívanie ustanovení OSP o dovolaní neprichádza do úvahy. Akýkoľvek opravný prostriedok proti rozhodnutiu najvyššieho súdu 5Sţi/4/2011 12 v správnom súdnictve nie je prípustný, pretoţe v § 246c tretia veta OSP je výslovne uvedené, ţe „proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný“. Opravným prostriedkom je aj dovolanie, preto proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v správnom súdnictve neprichádza do úvahy. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
- mája 2011). P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- septembra 2011 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková