1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z. v znení zákona č. 87/2017 Z.z. a dnes už i zákona č. 350/2018 Z.z., ďalej len „C.s.p.“) potvrdil ako vecne správny. Uviedol, že spor medzi procesnými stranami je z hľadiska objektívneho práva sporom o tom, či obsahom listiny pomenovanej „Cirkevný zbor ECAV na Slovensku - analýza príčin a dôsledkov hospodárskeho úpadku“, ktorú žalovaní 1/ až 3/ po jej vypracovaní doručili Predsedníctvu ECAV, bolo legitímne vykonané základné právo vyjadriť svoj názor alebo či ňou došlo k zneužitiu tohto práva a tým i k zásahu do základného práva žalobcu na zachovanie jeho ľudskej dôstojnosti, cti a dobrej povesti, a že má za to, že súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil a následne rozhodol i po právnej stránke správne, preto sa s ním v celom rozsahu stotožnil. Dodal, že žalobca v odvolaní neprezentoval také tvrdenia, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. 3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré odôvodnil ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. Namietal, že odvolací súd aj súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu vyvodili nesprávne právne závery a nesprávne aplikovali použité právne predpisy, čím sa odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe, ako aj od právneho názoru vysloveného v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 7 Cdo 13/2012, 5 Cdo 55/2008, 4 Cdo 149/2009 a 3 Cdo 61/2000, týkajúcich sa predpokladov úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti. Najvyšší súd konkrétne v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 61/2000 uzavrel, že „absencia dostatočného skutkového opisu deja do takej miery, že to čitateľovi neumožňuje urobiť si vlastný úsudok, vychádzajúci z pravdivých skutočností a tieto čitateľovi neznáme okolnosti môžu mať vplyv na právo chránené § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, majú za následok, že v skutkovom deji opísané skutočnosti sú nepravdivé.“; v uznesení sp. zn. 4 Cdo 149/2009 potom tiež, že „či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen
použitých výrazov a formulácií, ale
celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo“, ako aj, že „je treba rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť); ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta a vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premis pre hodnotiaci úsudok.“ Dovolateľ poukázal na to, že v danom prípade sa jedná o typický hodnotiaci úsudok bez pravdivého vecného základu, vykonštruovaný len na účel difamovania jeho osoby (žalobcu) a
jeho názoru takýto spôsob realizácie práva na slobodu prejavu, na právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie, ktoré je vykonané zverejnením kritiky spočívajúcej v hodnotiacom úsudku založenom na nepravdivých tvrdeniach faktov, nemôže
označenej dovolacej praxe požívať právnu ochranu. Z týchto dôvodov navrhol dovolaním napádané rozsudky odvolacieho súdu aj súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. 4. Žalovaní 1/ až 3/ navrhli, aby dovolací súd uznesením odmietol dovolanie žalobcu ako neprípustné alebo toto rozsudkom zamietol ako nedôvodné, pretože
nich sa odvolací súd v žiadnom prípade neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti C.s.p. v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana, v ktorej neprospech boli napádané rozhodnutia (oboch nižších súdov) vydané (§ 424 C.s.p.), a to za splnenia podmienky jej právneho zastúpenia i spísania dovolania na to zákonom určenou osobou (§ 429 ods. 1 C.s.p.), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C.s.p.) predovšetkým, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu. Dospel pritom k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá C.s.p.) uvádza nasledovné : 6.
je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p. 7.
dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odsek 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (odsek 2). 8.
dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný. 9. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a tiež označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 10.
1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
C.s.p., rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C.s.p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C.s.p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C.s.p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.
neho zakladá prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Pri formulovaní rozhodnej právnej otázky pritom treba mať na zreteli jednak to, že musí ísť o otázku právnu (questio iuris) a nie otázku skutkovú (questio facti), ako i to, že závislosťou rozhodnutia odvolacieho súdu práve od vyriešenia takejto (nie inej) otázky treba rozumieť tiež praktický zákaz vyvodzovania prípustnosti dovolaní aj z takých otázok, ktoré v konaní buď vôbec spornými neboli, alebo pre rozhodnutie súdu význam nemali.
obsahu dovolania dovolateľ považoval za nesprávny právny záver odvolacieho súdu týkajúci sa posúdenia a vyhodnotenia testu proporcionality a nedostatočné zohľadnenie toho, že v danom prípade ide (
žalobcu) o typický hodnotiaci úsudok bez pravdivého vecného základu, vykonštruovaný len na účel difamovania osoby žalobcu. V tejto súvislosti sa však dovolaciemu súdu žiada uviesť, že i keď dovolateľ svoje dovolanie formálne odôvodnil nesprávnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., právnu otázku zásadného významu (
neho nižšími súdmi riešenú nesprávne) nijako neformuloval. Z obsahu jeho dovolania možno vyvodiť, že nesúhlasí s logickými úvahami a skutkovými závermi odvolacieho súdu a s vyhodnotením zistených skutkových okolností, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov odvolací súd viedli k prijatiu jeho rozhodnutia (najmä pokiaľ ide o parameter pravdivosti vecného základu žalovanými použitých tvrdení). Z uvedeného je tak zjavné, že dovolateľ v tomto prípade namieta nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom; žiadnou takouto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p. (bez ohľadu na písmeno). Ako bolo totiž uvedené už vyššie, len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní nárokov vyplývajúcich zo žalobného návrhu, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 a § 432 ods. 2 C.s.p. 18. Najvyšší súd z vyššie uvedených dôvodov preto dovolanie
ustanovenia § 447 písm. f/ C.s.p. odmietol.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.