ustanovenia § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Z.z. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie odporkyne číslo XXX XXX XXXX X zo dňa
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zák. č. 461/2003 Z.z.“) dôvodiac, že z potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „MV SR“) zo dňa 25. mája 2009 vyplýva, že navrhovateľovi bol
410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zák.č. 410/1991 Zb.“) od 1. apríla 1996 priznaný príspevok za službu, ktorý sa od 1. júla 2002
3 písm. c/ zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zák.č. 328/2002 Z.z.“) považuje za výsluhový dôchodok. Navrhovateľovi na vznik nároku na výsluhový dôchodok a pre jeho výšku bola zhodnotená doba výkonu základnej vojenskej služby od
zákona č. 421/2003 Z.z. v znení zákona č. 721/2004 Z.z. a článku 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach. V preskúmavanej veci krajský súd z dávkového spisu navrhovateľa vedeného na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, sekcia personálnych a sociálnych činností a osobný úrad, odbor sociálneho zabezpečenia Bratislava zistil, že Personálnym rozkazom vedúceho I. Oddelenia - I. Správy - Úradu vyšetrovania PZ, sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ číslo 1 zo dňa 6.marca 1996 bol navrhovateľ dňom 31. marca 1966 uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, ktorým dňom končil služobný pomer. Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, orgán sociálneho zabezpečenia Bratislava Č.p.: SC-31.053/5-96 zo dňa 23. apríla 1996
410/1991 Zb. navrhovateľovi patrí od 1. apríla 1996 príspevok za službu 8 056,- Sk mesačne.
oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sekcia personálnych a sociálnych činností a osobný úrad, odbor sociálneho zabezpečenia Bratislava č. SPOU-OSZ-31.053-23/2013-VZ zo dňa
3 písm. c/ zákona č. 328/2002 Z.z. predpisov prekvalifikovaný na výsluhový dôchodok. Navrhovateľ žiadosťou spísanou dňa
461/2003 Z.z. navrhovateľovi od
V. časti zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „zák.č. 100/1988 Zb.“), nakoľko dôchodkový vek
tohto zákona dovŕšil dňa 7. februára 2006 vo veku 55 rokov. V súvislosti s námietkou navrhovateľa, že odporkyňa pri určení výšky jeho starobného dôchodku postupovala aj
článku 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (ďalej len „Dohovor“) a jeho starobný dôchodok krátila, súd poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. na rozsudok NS SR č. 7 So/138/2011 z 15. augusta 2011 a rozsudok sp.zn. 9So/214/2008 z 28. októbra 2009, v ktorom NS SR vyslovil právny názor, ktorý je pre odporkyňu záväzný, že musí postupovať
článku 33 ods. 2 Dohovoru ak má alebo by inak mala chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť (prežitie ustanoveného veku) môžu sa dávky
tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená nepresahuje druhú dávku a z článku 33 ods. 12 Dohovoru vyplýva, že v prípade súbehu nárokov na starobný dôchodok tak zo všeobecného ako aj osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) je v zmysle Dohovoru možné starobný dôchodok zo všeobecného systému iba krátiť a to najviac o sumu, ktorá neprevyšuje sumu výsluhového dôchodku (príspevku za službu, ktorý je považovaný za výsluhový dôchodok). Príspevok za službu ako dávka sociálneho zabezpečenia považovaný za výsluhový dôchodok má od dovŕšenia dôchodkového veku
všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru a na účely stanovenia výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli hodnotené na účely príspevku za službu a až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu príspevku za službu považovaného za výsluhový príspevok. V prípade navrhovateľa, s prihliadnutím na vyššie uvedené, príspevok za službu považovaný za výsluhový dôchodok po dovŕšení dôchodkového veku plní funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia. Súd preto konštatoval, že odporkyňa správne postupovala, keď s prihliadnutím na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súlade s článkom 33 ods. 2 Dohovoru krátila priznaný starobný dôchodok navrhovateľa o sumu príspevku za službu, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok a preto túto námietku neakceptoval. Krajský súd konštatoval, že odporkyňa správne postupovala, keď napadnutým rozhodnutím číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 16. februára 2016 zamietla jeho žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok, t.j. o zmenu výpočtu sumy starobného dôchodku, nakoľko suma starobného dôchodku k 24. júlu 2009, ktorý bol priznaný právoplatným rozhodnutím číslo XXX XXX XXXX X - I. zo dňa 17. júla 2013 bola správne určená
zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 721/2004 Z.z. a článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach. Krajský súd ďalej upozornil na to, že v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vo veci dôchodkového poistenia sa súd môže zaoberať len posúdením zákonnosti toho rozhodnutia odporkyne, proti ktorému navrhovateľ podal v zákonnej lehote opravný prostriedok a ktoré tak označil za predmet preskúmania, čo v tomto prípade bolo jednoznačne iba napadnuté rozhodnutie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16. februára 2016. V tejto súvislosti ďalej konštatoval, že namietané doby poistenia boli navrhovateľovi
osobného listu dôchodkového poistenia, ktorý tvorí nedeliteľnú súčasť právoplatného rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X - I. zo dňa
2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O trovách konania krajský súd rozhodol
1 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p., nakoľko navrhovateľ nebol v konaní úspešný, a preto mu trovy konania nepriznal a odporkyni trovy konania neprislúchajú. II. Odvolanie navrhovateľa Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, a to z dôvodu, že prvostupňový súd a odporkyňa vec nesprávne právne posúdili, pričom nevychádzali zo skutočného stavu veci, resp. v dôsledku opomenutia niektorých závažných skutočností rozhodli v neprospech žalobcu. Navrhovateľ uviedol, že medzi účastníkmi konania nie je sporné, že vek 55 rokov dosiahol 7. februára 2006 a zamestnaný bol najmenej 25 rokov a v tom čase odpracoval 9 188 dní, t.j. 25 rokov a 63 dní v zamestnaní I. kategórie funkcií a v zamestnaní v III. pracovnej kategórii odpracoval 8 736 dní, t.j. 23 rokov a 341 dní, spolu teda odslúžil a odpracoval 17 924 dní, t.j. 49 rokov a 39 dní. Zdôraznil, že krajský súd neposúdil, či odporkyňa pri svojom rozhodovaní postupovala v súlade s ustálenou judikatúrou NS SR. Poukázal tiež na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odporkyne obsahuje pisárske chyby a formulácie, ktoré nedávajú zmysel. Navrhovateľ tiež uviedol, že žiadny vnútroštátny právny predpis neupravuje použitie Dohovoru v podmienkach Slovenskej republiky. Stotožnil sa s názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozhodnutí R 55/2011, že ak § 124 ods. 3 zák. č. 382/2002 Z.z. príspevky za službu, na ktoré vznikol nárok
č. 410/1991 Zb. používa termín ,,považuje sa“, tak aj naďalej takýto príspevok za službu
3 zák.č. 328/2002 Z.z. má charakter štátnej sociálnej dávky a nie je výsluhovým dôchodkom
zák.č. 328/2002 Z.z., hoci sa za takýto dôchodok považuje.
navrhovateľa nemožno opomenúť, že výkon služby ukončil v roku 1996 a určenie výšky príspevku za službu
1 a § 120 zák.č. 410/1991 Zb. je rozdielne od spôsobu stanovenia výšky výsluhového dôchodku
328/2002 Z.z. Najvyšší súd SR sa v rozhodnutí R 55/2011 vyjadril aj k rozsahu krátenia, avšak nikdy nevyslovil, že možno starobný dôchodok krátiť o sumu príspevku za službu, ktorú dosiahol po jeho viacerých úpravách (valorizáciách). Možno dôvodne usudzovať, že suma krátenia starobného dôchodku môže byť maximálne v sume, v ktorej bol príspevok za túto službu priznaný, a teda v prípade navrhovateľa vo výške 267,41021044 € (8 056,- Sk), pričom odporkyňa mu krátila starobný dôchodok o sumu 590,29339322 €. Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že po uvoľnení zo služobného pomeru príslušníka PZ SR od 1. apríla 1996 mu bol priznaný príspevok za službu
1 a § 120 zák.č. 410/1991 Zb., ktorý je poukazovaný MV SR, a ktorý sa od
ustanovenia § 274 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. Zároveň poukázal na to, že pri priznaní starobného dôchodku odporkyňa nebrala do úvahy, že navrhovateľ odvádzal do všeobecného dôchodkového systému aj sumy z príjmov získaných z podnikateľskej činnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba v období od
názoru odporkyne vecne správne, a preto navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Sd/43/2016-67 zo dňa 18. októbra 2017
ako vecne správne potvrdil. IV. Posúdenie veci odvolacím súdom Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).
1 SSP konania
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom účinnosti tohto zákona, t.j. pred 1. júlom 2016, sa dokončia
doterajších predpisov. Keďže v prejednávanej veci ide o vec
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, odvolací súd ďalej konal
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
2 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konanie mu predchádzajúce bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno vyhovieť.
1 zák. č. 461/2003 Z.z. poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 10 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
2 zák.č. 461/2003 Z.z. dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon neustanovuje inak.
1 zák.č. 461/2003 Z.z. nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú.
1 zák.č. 410/1991 Zb. príspevok za službu (ďalej len „príspevok“) patrí za podmienok ďalej uvedených policajtovi, ktorého služobný pomer skončil uvoľnením alebo prepustením z niektorého z dôvodov uvedených v § 110 ods. 1 písm. a/, b/, c/ alebo d/.
1 zák.č. 410/1991 Zb. príspevok je 25% služobného príjmu, ak policajt vykonával službu aspoň po dobu 15 rokov. Za každý ďalší ukončený rok trvania služobného pomeru sa príspevok zvyšuje o 1% služobného príjmu, najviac však do výšky 40% služobného príjmu.
3 zák.č. 328/2002 Z.z. príspevky za službu, na ktoré vznikol nárok
410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, sa považujú za výsluhové dôchodky
tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu jeho účinnosti, a od tohto dňa sa zvyšujú
článku 33 ods. 2 Dohovoru, ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky
tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku.
1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporkyne, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporkyne. Odvolací súd po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd preskúmajúc napadnutý rozsudok krajského súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým navrhovateľ namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia konštatuje, že argumentácia navrhovateľa nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutie odporkyne. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, odvolací súd uvádza nasledovné. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16. februára 2016, ktorým zamietla žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok od 20. januára 2013. V rozhodnutiach najvyššieho súdu bol opakovane vyslovený právny názor, že výsluhový príspevok nie je výsluhovým dôchodkom, ale sa zaň iba považuje a pri určení výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, hodnotené na účely príspevku za službu; až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu príspevku za službu, považovaného za výsluhový dôchodok (viď napr. judikát R 55/2011, na ktorý odkazuje aj odporkyňa). Príspevok za službu ako dávka sociálneho zabezpečenia považovaný za výsluhový dôchodok má od dovŕšenia dôchodkového veku
všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru. Preto je potrebné po určení výšky starobného dôchodku so zohľadnením všetkých dôb dôchodkového poistenia vrátane dôb hodnotených na účely príspevku za službu, starobný dôchodok krátiť o sumu príspevku za službu, považovaného za výsluhový dôchodok v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru. Iný prístup by znamenal neopodstatnené zvýhodnenie, pretože tá istá doba dôchodkového poistenia (zabezpečenia) by bola zhodnotená duplicitne. Najvyšší súd Slovenskej republiky už prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti (napríklad rozsudok sp.zn. 9So/214/2008 zo dňa
1 a § 120 zákona č. 410/1991 Zb. navrhovateľovi patrí od
3 písm. c/ zák.č. 328/2002 Z.z. za výsluhový dôchodok, čím u neho došlo k vzniku nároku na dávku v starobe v dvoch oddelených systémoch dôchodkového zabezpečenia (poistenia). Z oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcia personálnych a sociálnych činností a osobný úrad, odbor sociálneho zabezpečenia Bratislava číslo SPOU-OSZ-31.053-23/2013-VZ zo dňa 20. mája 2013 vyplýva, že na určenie sumy priznanej dávky bola u navrhovateľa zhodnotená doba služobného pomeru v rozsahu 25 rokov a 63 dní, ktorá bola získaná od 01.10.1970 do 27.09.1972 v I. kategórii funkcií - základná vojenská služba a od 01.02.1973 do 31.03.1996 v I. kategórii funkcií - príslušník Policajného zboru. Keďže navrhovateľovi nárok na výsluhový dôchodok
zákona č. 328/2002 Z.z. iba považuje, v zmysle § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Z čl. 33 ods. 2 Dohovoru vyplýva, že v prípade súbehu nárokov na dávky v starobe tak zo všeobecného ako aj osobitného systému sociálneho zabezpečenia je v zmysle Dohovoru možné starobný dôchodok zo všeobecného systému krátiť a nemožno ho odňať, pokiaľ starobný dôchodok z osobitného systému svojou výškou neprevyšuje výšku starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia. U navrhovateľa došlo k poisteniu v dvoch samostatných systémoch dôchodkového poistenia. Pre výšku starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia mu boli hodnotené aj doby zamestnania, ktoré boli súčasne hodnotené pre nárok a výšku výsluhového príspevku v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia. Je potrebné zdôrazniť, že zámerom zákonodarcu bolo zákonom č. 328/2002 „Navrhovateľ nemôže spravodlivo požadovať, aby mu bola vyplácaná suma starobného dôchodku priznaného vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia aj za doby, ktoré mal v osobitnom systéme hodnotené pre nárok a výšku výsluhového príspevku, ktorý, ako je vyššie uvedené, má od dovŕšenia dôchodkového veku charakter starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia, a to bez ohľadu na to, že osobitný systém pojem „starobného dôchodku“ neobsahuje. Postup odporkyne potom nemožno považovať za diskriminujúci a v rozpore s čl. 12 Ústavy SR. Nie je nakoniec ani v rozpore s čl. 39 Ústavy SR, v zmysle ktorého majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Z uvedených dôvodov taký postup považuje odvolací súd za zákonný“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9So/171/2014 V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje na právny názor vyslovený v rozsudku sp.zn. 9So/176/2015 Krajský súd správne poukázal na to, že sa môže zaoberať len posúdením zákonnosti toho rozhodnutia odporkyne, proti ktorému navrhovateľ podal v zákonnej lehote opravný prostriedok a ktoré tak označil za predmet preskúmania. Krajský súd tiež správne konštatoval, že namietané doby poistenia boli navrhovateľovi
osobného listu dôchodkového poistenia, ktorý tvorí nedeliteľnú súčasť právoplatného rozhodnutia odporkyne číslo XXX XXX XXXX X - I. zo dňa 17. júla 2013 zhodnotené v plnom rozsahu. Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom odporkyne, že jej preskúmavaným rozhodnutím nedošlo k porušeniu zákona a práv navrhovateľa, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil
3 v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny. Odvolací súd zároveň uvádza, že „Obsahom základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Taktiež
už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu základné práva
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 111/2017-17 z 8. marca 2017). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní neúspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.