súdu prvej inštancie: „Nemajetková ujma označená navrhovateľkou ako strach o život a zdravie seba a svojho syna
názoru súdu nie je v príčinnej súvislosti so 17 mesačnými, preukázanými prieťahmi v konaní Okresného riaditeľstva PZ, odbor poriadkovej polície, oddelenia dokladov Banská Bystrica, o vrátenie vecí zadržaných navrhovateľke rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ, odbor poriadkovej polície, oddelenia dokladov Banská Bystrica č.p.: ORP-900-3/PP-ODEZ-2007 zo dňa 13.9.2007, zbrojného preukazu a zbraní. Sama navrhovateľka totiž vo svojej výpovedi uviedla, že vzhľadom na okolnosti, ktoré sa jej diali, je ťažké oddeliť nemajetkovú ujmu z titulu nesprávneho úradného postupu uplatňovanú v tomto konaní, od udalostí pred 1.11.2009, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 190/2003 Z.z. Sama navrhovateľka pred súdom vo svojej výpovedi tiež uviedla, že strach o život a zdravie seba a svojho syna mala od vtedy, ako sa jej W. S. vyhrážal smrťou, a to
vykonaného dokazovania článkami z printových médií z obdobia rokov 2005 - 2007 [...] V týchto článkoch je citovaná navrhovateľka tak, že W. S. sa jej vyhrážal likvidáciou už v roku 2002 a že sa o bojí o život, že obavy z S. má už štyri roky, nenávisť voči nej W. S. neskrýval ani na jej pojednávaní, kde verejne vyhlásil, že ju zabije. Sama navrhovateľka pred súdom vo svojej výpovedi uviedla tiež, že z dôvodu všetkých popísaných udalostí, pod vplyvom psychického stresu musela opustiť vlastný byt a dom vo februári 2005, kedy odišla k bratovi. To, že strach o život mala navrhovateľka v príčinnej súvislosti s vyhrážkami W. S., ktorý ju chcel zavraždiť, potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa G. U.. Svedok JUDr. H. Y. zas obavy navrhovateľky o život spájal s ukončením ochrany navrhovateľky Úradom pre ochranu verejných činiteľov v roku 2006 - 2007 a okolnosťami, ktoré sa navrhovateľke diali, ako predbiehajúce autá, prenasledovania, úteky. Svedok T. U. síce potvrdil, že navrhovateľka mala po zaistení zbrane obavy o život, bola plachejšia a ostražitejšia, ale aj pred tým mala strach o život, že W. S. plánoval jej vraždu a preto mala aj pridelenú ochranku. Aj JUDr. H. U. vo svojej výpovedi potvrdil, že hon na navrhovateľku sa začal potom ako riešila spor týkajúci sa spoločnosti RAŠELINA QUIDO a.s. a spoločnosť sa dostala do konkurzu.“ K návrhu žalobkyne na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov H. S. a W. Y., členov ochranky z Úradu na ochranu ústavných činiteľov, súd prvej inštancie uviedol, že tento dôkaz nevykonal, pretože minister vnútra Slovenskej republiky menovaných neoslobodil od povinnosti mlčanlivosti.
odvolacieho súdu je nenáležitý ani odkaz žalobkyne na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 689/2014-35, pretože závery v ňom obsiahnuté, týkajúce sa dôkazného bremena, nie je možné primerane aplikovať aj na predmetné konanie. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobkyňa podala dovolanie. Odôvodnila ho tým, že v konaní došlo k vade
f/ CSP a že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci v otázke, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 4. Vadu konania spočívajúcu v tom, že súd neprávnym postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces vidí žalobkyňa v tom, že súd nevykonal dôkaz výsluchom svedkov H. S. a W. Y., ktorí ako pracovníci Úradu na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií jej poskytovali osobnú ochranu a mohli sa vyjadriť k miere obáv a strachu, ktorými trpela a k miere ich intenzity počas obdobia, v ktorom mala v držbe strelnú zbraň na osobnú ochranu a počas obdobia, kedy jej bola táto zbraň zaistená. Súd navrhovaný dôkaz nevykonal, z dôvodu, že menovaní príslušníci Policajného zboru neboli
3 zákona číslo 171 / 1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov oslobodení od povinnosti mlčanlivosti ministrom vnútra Slovenskej republiky alebo prezidentom Policajného zboru. Žalobkyňa tvrdí, že uvedení svedkovia nemali byť vypočutí vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa výkonu ich služby, ale výlučne k okolnostiam týkajúcim sa samotnej žalobkyne a obáv, ktoré prežívala. Vzhľadom na uvedené potom platí, že svedkovia mali byť vypočutí k otázkam, ktorých utajenie nie je v záujme fyzickej osoby na prospech ktorej Zákon o policajnom zbore zákonnú povinnosť mlčanlivosti nariaďuje. Naostatok, svedkovia sa k týmto skutočnostiam už v minulosti vyjadrovali v iných konaniach. Popritom svedkov mal od povinnosti mlčanlivosti oslobodiť minister vnútra Slovenskej republiky, t.j. osoba, ktorá je vrcholným predstaviteľom orgánu verejnej moci, ktorý je ako ústredný orgán štátnej správy, pod ktorý patrí policajný zbor Slovenskej republiky, t.j. žalovaným v predmetnom konaní. Rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky o neoslobodení svedkov od povinnosti mlčanlivosti pritom nebolo nijako odôvodnené.
žalobkyne žalovaný tak vykonanie dôkazu zmaril, ktorý jeho postup mal súd sankcionovať v súlade s § 203 ods. 2 CSP, a teda mal tvrdenie žalobkyne považovať za preukázané. 5. Nesprávnosť právneho posúdenia veci
žalobkyne spočíva v posúdení otázky príčinnej súvislosti medzi súdom ustáleného nesprávneho úradného postupu a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Súd dôvodil, že žalobkyňa by trpela strachom a obavami o život a zdravie seba a svojho syna aj v prípade, pokiaľ by žalovaná postupovala vo veci riadne. Príčinou strachu žalobkyne boli
názoru súdu vyhrážky W. S. a nie nesprávny úradný postup žalovaného. Súd pri riešení otázky príčinnej súvislosti teda vychádzal výlučne z doktríny conditio sine qua non, ktorej podstata spočíva v skúmaní otázky, či by ku škode došlo aj bez správania žalovaného. Opomenul ale zohľadniť iné doktríny skúmania príčinnej súvislosti, medzi ktoré patrí napríklad koncept „straty šance" alebo koncept „podielu na škode". V spore bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa trpela dôvodnými obavami a strachom o život svoj a svojho syna. Je nepochybné, že tento strach nebol vyvolaný výlučne nesprávnym úradným postupom žalovanej, t.j. neexistuje stopercentná príčinnosť medzi nesprávnym úradným postupom žalovanej a nemajetkovou ujmou žalobkyne. Rovnako je však nepochybné, že protiprávny stav, kedy žalobkyni nebola vrátená legálne držaná strelná zbraň, ktorú si zaobstarala na svoju ochranu, prispela a podieľala sa na vzniku nemajetkovej ujmy, ktorá by bola menšia, keby k takémuto protiprávnemu postupu žalovanej nedošlo. Žalobkyňa citovala z (bližšie neurčeného) rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 689/2014. V súvislosti so skúmaním príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy žalobkyňa poukázala aj na rozhodnutie publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky pod číslom R 21/1992, z ktorého možno
nej vyvodiť záver aplikovateľný aj na daný spor, že samotná skutočnosť, že protiprávne konanie žalovaného dovŕšilo už existujúci nepriaznivý stav (už existujúce obavy a strach) nie je postačujúca na vylúčenie príčinnej súvislosti medzi takýmto konaním a vznikom škody. Vzhľadom na uvedené bolo
žalobkyne povinnosťou súdu skúmať, či a do akej miery protiprávne konanie žalovanej prispelo k strachu a obavám žalobkyne, t.j. do akej miery sa konanie žalovanej podieľalo na tom, že strach a obavy žalobkyne sa nezmenšili alebo úplne nezmizli, hoci mohli (v prípade držby strelnej zbrane na vlastnú ochranu by bol strach menší alebo by úplne zmizol), a to na základe doktríny „straty šance“ a doktríny „podielu na škode". Žalobkyňa ďalej tvrdí, že všetci svedkovia vypočutí súdom sa zhodli na tom, že prežívala menšie obavy a strach počas obdobia, kedy mala v držbe strelné zbrane na vlastnú ochranu. Nie je možné od nej požadovať, aby iným spôsobom, než svedeckými výpoveďami osôb, ktoré ju v rozhodnom čase poznali, preukazovala svoj duševný stav a jeho prípadné zmeny v dôsledku protiprávneho konania žalovanej. Požadovať iné dôkazy na skúmanie jej „vnútorného sveta“ je potrebné považovať za „probatio diabolica", t.j. za nemožný dôkaz, ktorý sa nedá obstarať. V prípade nemožných dôkazov je dokazovanie potrebné nahradiť úvahou súdu, či by každý človek, ktorý by sa ocitol v obdobnej situácii prežíval alebo reagoval obdobným spôsobom. Vychádzajúc z takejto racionálnej úvahy nie je pochybnosť, že každá osoba by za okolností obdobných okolnostiam, v ktorých sa ocitla žalobkyňa reagovala rovnako a aj jej vnútorné prežívanie by bolo rovnaké. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
žalobkyne súd nesprávne vyriešil právnu otázku, ktorou je posudzovanie miery preukázania príčinnej súvislosti, kedy trval na stopercentnom objektívnom preukázaní príčinnej súvislosti napriek tomu, že viaceré doktríny právneho výkladu od takejto požiadavky upustili a zároveň nepripustili nahradenie nemožného dôkazu racionálnou úvahou súdu.
ktorého kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania
CSP a § 421 CSP nie je prípustná a ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti
oboch ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.
žalovanej ale dôvody prípustnosti
ostatne uvedeného ustanovenia nie sú dané.
f/ CSP nie je daná a na tvrdenie o prípustnosť dovolania
CSP sa už
rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
10.
f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 11. Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania dovolateľa
f/ CSP, dovolací súd uvádza, že znakmi vady zmätočnosti konania
tohto ustanovenia sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 12. Vadu konania
f/ CSP vidí žalobkyňa v tom, že súd nevykonal dôkaz výsluchom svedkov H. S. a W. Y., ktorí ako pracovníci Úradu na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií jej poskytovali osobnú ochranu a mohli sa vyjadriť k miere obáv a strachu, ktorými trpela a k miere ich intenzity počas obdobia, v ktorom mala v držbe strelnú zbraň na osobnú ochranu a počas obdobia, kedy jej bola táto zbraň zaistená. Keďže uvedení svedkovia nemali byť vypočutí vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa výkonu ich služby, ale výlučne k okolnostiam týkajúcim sa samotnej žalobkyne a obáv, ktoré prežívala, mohli a mali byť vypočutí k otázkam, ktorých utajenie nie je v záujme fyzickej osoby, na prospech ktorej Zákon o policajnom zbore zákonnú povinnosť mlčanlivosti nariaďuje. Rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky ako vrcholného predstaviteľa orgánu verejnej moci, ktorý koná v mene žalovanej o neoslobodení svedkov od povinnosti mlčanlivosti bolo zmarením vykonania dôkazu, ktorý postup mal súd sankcionovať a mal tvrdenie žaloby v tejto časti považovať za preukázané.
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania. Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (uznesenie dovolacieho súdu SR z
účinného v čase rozhodnom pre posúdenie opodstatnenosti tvrdenia predmetnej vady konania dokazovanie treba vykonávať tak, aby sa zachovala povinnosť mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach chránených
osobitných zákonov a iná zákonom ustanovená alebo štátom uznaná povinnosť mlčanlivosti. V týchto prípadoch možno vykonávať výsluch len vtedy, ak svedka oslobodil od povinnosti mlčanlivosti príslušný orgán alebo ten, v ktorého záujme má túto povinnosť. To platí primerane i tam, kde sa vykonáva dôkaz inak ako výsluchom. V prípadoch uvedených v tomto ustanovení svedok viazaný povinnosťou mlčanlivosti nemá možnosť rozhodnúť, či bude alebo nebude vypovedať. Ani súd, ktorý nesie konečnú zodpovednosť za zachovanie povinnosti mlčanlivosti bez ohľadu na to, či sa strany sporu alebo svedkovia povinnosti mlčanlivosti nedovolávajú, nemá možnosť ignorovať rozhodnutie príslušného orgánu o neoslobodení od povinnosti mlčanlivosti, prípadne preskúmať jeho dôvodnosť alebo rozsah a rozhodnúť o tom, či svedok bude alebo nebude vypovedať. Proces vykonávania dokazovania ako súčasť základného práva na súdnu ochranu je uvedeným ustanovením do určitej miery obmedzený, lebo tieto ustanovenia bránia súdu v možnosti vykonať niektoré svedecké výsluchy ako dôkazy, aj keby mohli byť pre správne rozhodnutie vo veci podstatné. Toto obmedzenie vykonávania niektorých dôkazov je dané vo verejnom záujme, ktorý sa ocitá v kolízii so základným právom na súdnu ochranu.
f/ CSP nie je prípustné, pretože procesným postupom súdu jej nebolo znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
žalobkyne súd nesprávne vyriešil „právnu“ otázku, ktorou je posudzovanie miery preukázania príčinnej súvislosti, keď trval na stopercentnom objektívnom preukázaní príčinnej súvislosti, napriek tomu, že viaceré doktríny právneho výkladu od takejto požiadavky upustili a zároveň nepripustil nahradenie nemožného dôkazu racionálnou úvahou súdu.
teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda
všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. Pravda, protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na Princípy európskeho deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL), ktoré (ako dielo popredných predstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe) právnicky vymedzujú príčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Luboš Tichý, Jiří Hrádek et al., Prokazování příčinné souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v Prahe 2010, str. 89).
týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody, následná skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do úvahy (nemožno na ňu brať zreteľ). Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (ujmu). 22. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti bolo v danej veci právnym posúdením veci vymedzenie medzi akou ujmou (
žalobkyne strach o svoj život a zdravie a život a zdravie jej syna) a akou skutočnosťou ako príčinou tejto ujmy (
žalobkyne nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci) má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Avšak otázka, či medzi žalobkyňou tvrdeným protiprávnym konaním orgánu žalovanej a ňou tvrdenou nemajetkovou ujmou, bola otázkou skutkovou, riešenie ktorej nemá právnu relevanciu z hľadiska skúmania podmienok prípustnosti dovolania
Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že medzi ňou uvádzanou skutočnosťou (nesprávny úradný postup orgánu štátu) a nemajetkovou ujmou (strach o svoj život a zdravie) je vzťah príčinnej súvislosti, resp. tvrdí, že protiprávny stav, kedy jej nebola vrátená legálne držaná strelná zbraň, ktorú si zaobstarala na svoju ochranu, prispela a podieľala sa na vzniku nemajetkovej ujmy, ktorá by bola menšia, keby k takémuto protiprávnemu postupu žalovanej nedošlo, prehodnocuje skutkové závery odvolacieho súdu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi konaním orgánu moci a nemajetkovou ujmou. Posudzovanie miery preukázania príčinnej súvislosti nie je právnou otázkou. Dovolací súd so zreteľom na toto ustanovenie nemôže pri posudzovaní prípustnosti dovolania
1 CSP posudzovať správnosť skutkových zistení odvolacieho súdu alebo spôsob vykonávania jednotlivých dôkazov alebo výsledok ich hodnotenia premietajúci sa do skutkových zistení. Prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia nie je spôsobilé založiť tvrdenie žalobkyne, že pri inom (
žalobkyne náležitejšom a úplnejšom) zistení rozhodujúcich skutkových okolností odvolacím súdom by právne závery, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie, boli odlišné. 23. Najvyšší súd z týchto dôvodov dovolanie žalobkyne, prípustnosť ktorého nevyplýva z § 421 ods. 1 CSP, odmietol
ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.