← Slovensko

§ 233/1a,b, 3b Tr.zák.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Tdo/81/2018 Identifikačné číslo spisu: 6717010321 Dátum vydania rozhodnutia: 06.08.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Piovartsy Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 233ods.

1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm.

  1. b)Tr. zák. spáchaného v bode 2/ v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., o dovolaní obvineného W. K. podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Petra Mileca proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3. apríla 2018, sp. zn. 4To/154/2017, na neverejnom zasadnutí konanom 6. augusta 2019, takto rozhodol: Podľa § 382 písm.
  2. c)Tr. por. dovolanie obvineného W. K. sa odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 8. novembra 2017, sp. zn. 4T/118/2017, bol obvinený W. K. uznaný za vinného zo spáchania v bodoch 1/, 2/ a 3/ rozsudku pokračovacieho zločinu legalizácie

§ 233ods.

1 písm. a), písm. b), ods. 2 písm.

  1. b)Tr. zák., spáchaného v bode 2/ rozsudku v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, že po tom, ako v presnejšie nezistenej dobe od 03:00 hod. do 04:00 hod. dňa 29. novembra 2016, v Rakúskej republike, v spoločnosti I.-I. Z. &. P.. J., N. Straße XX, XXXX T., páchateľ odcudzil obuv zn. I.-I. rôznych modelov a veľkostí, v počte najmenej 1 873 párov, v hodnote najmenej 180 000,- Eur, si následne obvinený W. K. ako živnostník, vystupujúci v mene podnikateľského subjektu W. K. - F. O., s miestom podnikania O..Z..Q.. I. č. X, XXX XX Q., IČO: XX XXX XXX, v presnejšie nezistenej dobe po 29. novembri 2016, na presnejšie nezistenom mieste zadovážil presnejšie nezistené množstvo obuvi zn. I.-I., rôznych modelov a veľkostí, a to aj napriek tomu, že vopred vedel, že vyššie uvedená obuv zn. I.-I. pochádza z trestnej činnosti, ktorú v úmysle zatajiť jej existenciu a následného prevodu na inú osobu za účelom získania nelegálneho prospechu pre seba ako aj doposiaľ nestotožnené osoby, uschoval a ukrýval na presnejšie nezistenom mieste, a to do doby, 1/ kedy časť obuvi zn. I.-I., rôznych modelov a veľkostí, v množstve najmenej 842 párov, na podklade viacnásobnej telefonickej komunikácie a dohody medzi obvineným W. K. a Mgr. K. C., nar. XX. K. XXXX, prebiehajúcej v období od 29. novembra 2016 do 3. decembra 2016, za účelom získania nelegálneho prospechu vo výške najmenej 12 750,- Eur, obvinený W. K. dňa 3. decembra 2016 v poobedňajších hodinách z presnejšie nezisteného miesta v meste Q., bez vystavenia akéhokoľvek dokladu preukazujúceho pôvod vyššie uvedeného tovaru, zabezpečil prepravu vyššie uvedeného tovaru, ktorý dňa 3. decembra 2016 vo večerných hodinách Mgr. K. C. prevzal a uložil v priestoroch rodinného domu č. XXX/XX, nachádzajúceho sa na ul. X. K. v Q. K., za ktorý následne Mgr. K. C., nar. XX. K. XXXX, trvale bytom Q. K., ul. X. K. č. XXX/XX, v období od 3. decembra 2016 do 6. decembra 2016 najmenej v dvoch hotovostných splátkach a najmenej dvomi vkladmi hotovosti vo výške po 500,- Eur na č. ú.: I., vyplatil obvinenému W. K. sumu vo výške najmenej 12 000,- Eur, 2/ časť obuvi zn. I.-I., v množstve najmenej 565 párov, na podklade vystavenej faktúry č. 2016007, medzi dodávateľom W. K. - F. O., s miestom podnikania O..Z..Q.. I. č. X, XXX XX Q., s IČO: XX XXX XXX - prideleným pre spoločnosť K. W. s miestom podnikania ul. Ľ.. Š. č. XXXX/XX, XXX XX Q., a odberateľom K..D..N.. I..W..V.., J. č. XX, D., vystavenej na sumu 14 790,00 Eur zo dňa 7. decembra 2016, dňa 7. decembra 2016 v úmysle následného prevodu veci pochádzajúcej z trestnej činnosti na inú osobu za účelom získania nelegálneho prospechu vo výške viac ako 2 660,- Eur, sa prostredníctvom prepravcu K. V. - O., A. č. XXX/X, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX, na úžitkovom vozidle zn. Citroën Jumper, evidenčné číslo Q. XXX P., pokúsil prepraviť do spoločnosti K..D..N.. I..W..V.., J. č. XX, D., avšak k dokonaniu skutku nedošlo z dôvodu zaistenia prepravovaného tovaru v rámci prehliadky iných priestorov dňa 7. decembra 2016, kedy v čase po 17.20 hod. na odstavenej ploche ČS I., nachádzajúcej sa na ceste E. v smere U.Á. I. - U., po pravej strane v smere jazdy so sídlom U. - Q., V. č. XXX, došlo k zaisteniu 565 párov obuvi zn. I.-I. rôznych modelov a veľkostí, 3/časť obuvi zn. I.-I., v množstve najmenej 287 párov uschoval a ukrýval v sklade na ul. S. v Q.E., ktorý mal obvinený W. K. prenajatý na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi Ing. X. N. s miestom podnikania XXX XX Q. ako „prenajímateľom“ a W. K. - ul. O..Z..Q.. I. č. X, XXX XX Q., IČO: XXXXXXXX, ako „nájomcom“ zo dňa 18. novembra 2016 z dôvodu úmyselného zatajenia ich existencie a následného prevodu na inú osobu za účelom získania nelegálneho prospechu, a to až do doby 8. decembra 2016, kedy v čase od 03.00 hod. v rámci prehliadky iných priestorov došlo k zaisteniu 287 párov obuvi zn. I.-I., rôznych modelov a veľkostí. Podľa § 233 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. bol za to obvinený W. K. odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm.
  2. a)Tr. zák. bol na výkon tohto trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zároveň zrušil výrok o treste uložený obvinenému W. K. rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota zo 4. novembra 2016, sp. zn. 2T/179/2014, právoplatným 14. júna 2017, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. júna 2017, sp. zn. 4To/56/2017, ktorým bol obvinenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený s určením skúšobnej doby vo výmere 5 rokov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súčasne vyslovil, že v ostatných častiach zostáva rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota zo 4. novembra 2016, sp. zn. 2T/179/2014, právoplatný 14. júna 2017, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. júna 2017, sp. zn. 4To/56/2017, nedotknutý. Podľa § 60 ods. 1 písm.
  3. a)Tr. zák. súd obvinenému W. K. uložil aj trest prepadnutia veci, a to 1 ks notebook Lenovo model 80 GO, Lenovo G50-30. Podľa § 60 ods. 5 Tr. zák. sa vlastníkom prepadnutej veci stal štát - Slovenská republika. Na podklade odvolania obvineného W. K. a okresného prokurátora voči uvedenému rozsudku okresného súdu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 3. apríla 2018, sp. zn. 4To/154/2017, rozhodol tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm.
  4. e)Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o súhrnnom treste pri zmene čiastkového skutku uvedeného pod bodom 2/ tak, že: časť obuvi zn. I.-I., v množstve najmenej 565 párov, na podklade vystavenej faktúry č. 2016007, medzi dodávateľom W. K. - F. O., s miestom podnikania O..Z..Q.. I. č. X, XXX XX Q., s IČO: XX XXX XXX - prideleným pre spoločnosť K. W. s miestom podnikania ul. Ľ.. Š. č. XXXX/XX, XXX XX Q., a odberateľom K..D..N.. I..W..V.., J. č. XX, D., vystavenej na sumu 14 790,00 Eur zo dňa 7. decembra 2016, dňa 7. decembra 2016 v úmysle následného prevodu veci pochádzajúcej z trestnej činnosti na inú osobu sa prostredníctvom prepravcu K. V. - O., A. č. XXX/X, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX, na úžitkovom vozidle zn. Citroën Jumper, evidenčné číslo Q. XXX P., pokúsil prepraviť do spoločnosti K..D..N.. I..W..V.., J. č. XX, D., avšak k dokonaniu skutku nedošlo z dôvodu zaistenia prepravovaného tovaru v rámci prehliadky iných priestorov dňa 7. decembra 2016, kedy v čase po 17.20 hod. na odstavenej ploche ČS I., nachádzajúcej sa na ceste E. v smere U. I. - U., po pravej strane v smere jazdy so sídlom U. - Q., V. č. XXX, došlo k zaisteniu 565 párov obuvi zn. I.-I. rôznych modelov a veľkostí, pričom pri správnom vyčíslení hodnoty prepravovaného počtu kusov obuvi by získal prospech 9 565,- Eur. Krajský súd, rozhodujúc sám, podľa § 322 ods. 3 Tr. por. odsúdil obvineného W. K. podľa § 233 ods. 2, § 38 ods. 2 Tr. zák. k trestu odňatia slobody na 4 (štyri) roky a 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. obvineného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Obvinenému zároveň podľa § 60 ods. 1 písm.
  5. a)Tr. zák. uložil aj trest prepadnutia veci, a to 1 ks notebook Lenovo, model 80GO, Lenovo G50-30. Súčasne vyslovil, že podľa § 60 ods. 5 Tr. zák. sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát. Napokon, podľa § 319 Tr. por. rozhodol tak, že odvolanie obvineného W. K. zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený W. K. prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. b), písm. c), písm.
  6. g)a písm.
  7. i)Tr. por. Pokračujúc v argumentácii, uplatňovanej dovolateľom v priebehu celého doterajšieho konania, obvinený oprel dovolací dôvod uplatnený podľa § 371 ods. 1 písm.
  8. g)Tr. por. o tvrdenie o nezákonnosti postupu príslušníkov Policajného zboru SR a colníkov, ktorý predchádzal jeho zadržaniu, začatiu trestného stíhania i vzneseniu obvinenia a v dôsledku ktorého sú ním napadnuté rozhodnutia súdu prvého i druhého stupňa založené na dôkazoch, ktoré neboli zabezpečené a vykonané zákonným spôsobom. Vychádzal pritom z výsluchov svedka por. Bc. T. D. a svedka Mgr. W. W., príslušníkov Colného úradu Banská Bystrica, ktorí ho 7. decembra 2016 v obci U. I. zadržali, ako aj z výpovedí príslušníkov PZ, vykonávajúcich operatívno-pátraciu činnosť, zdokumentovaných v úradnom zázname Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby stred, Banská Bystrica, č. p. SKIS-IS-OISS-85-002/2017-OPČ z 28. júla 2017, z ktorých podľa neho vyplýva, že jeho zadržanie nebolo náhodné, ale vopred naplánované a realizované OKP KR PZ Banská Bystrica spoločne s príslušníkmi NAKA Bratislava na základe dožiadania partnerskej polície z Rakúska. Zdôraznil, že z predmetného záznamu vyplýva, že príslušníci PZ, npor. Mgr. T. Č. a kpt. Mgr. S. K., vykonávali operatívne pozorovanie, t.j. sledovanie objektu jeho skladu v Q., časti V., ktorý mal v čase skutku v prenájme, a to aj v deň jeho zadržania, pričom príprava na jeho zadržanie trvala dva týždne od podania dožiadania. Obvinený, odkazujúc na obsah vyššie uvedeného záznamu, konštatoval, že jeho zadržaniu predchádzala dôkladná operatívno-pátracia činnosť, na základe ktorej mala polícia vedomosť o tom, že v jeho sklade v Q., časti V., sa nachádza tovar, pochádzajúci z trestnej činnosti v Rakúsku, že tento tovar sa tu nielen uskladňuje, ale že 7. decembra 2016 dochádza k jeho nakládke do motorového vozidla dopravcu značky Citroën Jumper a následne sa uskutočňuje jeho prevoz za sprevádzania vozidlom značky Škoda Octavia, ktoré sám viedol. Zhrnul, že na základe týchto zistení, odpočúvania jeho telefonickej komunikácie od 1. decembra 2016, prepisy ktorej sú súčasťou súdneho spisu, ako aj výsluchu svedka S. T., strážnika areálu skladu v Q., časti V., príslušníkmi PZ vykonávajúcimi operatívno-pátraciu činnosť, mala polícia preukázateľne prinajmenšom už od 2. decembra 2016 vedomosť o tom, že uvedený tovar sa nachádza v areáli tohto skladu. Dovolateľ zároveň poznamenal, že o týchto skutočnostiach bol so svedkom S. T. príslušníkmi PZ, vykonávajúcimi operatívno-pátraciu činnosť, spísaný aj úradný záznam, ktorý je zrejme súčasťou spisu č. p. PPZ-NKA-PZJ11-242/2016, vedeného PPZ NAKA NAZJ Bratislava, ktorý napriek opakovaným žiadostiam Okresného súdu Zvolen zaslaným príslušnému orgánu na základe návrhu obhajoby nebol v rámci trestného konania v celosti predložený, keď boli z neho vydané len niektoré listiny, preto sa s ním obhajoba a ani prvostupňový a odvolací súd nemohli oboznámiť, v dôsledku čoho nemohla byť preverená ani obhajobou namietaná nezákonnosť operatívno-pátracej činnosti a celého predprípravného konania. Konajúcim súdom v tejto súvislosti tiež vyčítal, že nezaujali žiadne stanovisko k čestnému prehláseniu svedka S. T. z 12. januára 2017, obsahom ktorého mal byť opis aktivít polície v areáli skladu v Q., časti V., v období od 2. decembra 2016 do 8. decembra 2016, ako aj to, že bez akéhokoľvek odôvodnenia nevyhoveli ani opakovaným návrhom obhajoby na výsluch menovaného svedka. Rovnakú výhradu formuloval vo vzťahu k čestnému prehláseniu svedkyne Q. O. z 19. decembra 2017, že svedok S. T. jej uviedol skutočnosti, týkajúce sa výkonu operatívno-pátracej činnosti a opísané v jeho čestnom prehlásení z 12. januára 2017, ako aj skutočnosti, že menovaná svedkyňa nebola v konaní vypočutá. Vychádzajúc z uvedených skutočností, vyslovil dovolateľ domnienku, že OČTK, vedomé si toho, že súbeh trestného činu krádeže, za ktorý je v súvislosti s predmetným tovarom stíhaný v Rakúsku, a trestného činu podielnictva podľa § 231 Tr. zák., ktorého objektívnu stránku skutkovej podstaty vyjadrenej v § 231 ods. 1 Tr. zák. naplnil už samotnou držbou takéhoto tovaru, nie je prípustný, umožnili predmetný tovar ďalej prevážať, aby tak došlo aj k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu legalizácie

§ 233ods.

1 písm.

  1. a)Tr. zák., respektíve kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto trestného činu tak, aby ho z neho mohli následne obviniť. Na podporu svojich tvrdení poukázal na obsah výpovede svedka W. z hlavného pojednávania, kde tento vypovedal, že všetci colníci mali vopred vedomosť o tom, ktoré konkrétne vozidlá a s akými evidenčnými číslami majú zastaviť ako vozidlá prevážajúce tovar pochádzajúci z trestnej činnosti, ako aj výpovede svedka D. z hlavného pojednávania. Uvedené skutočnosti mal preukázané aj listom Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Bratislava zo 7. novembra 2016, č. PPZ-NKA-PZJ11-242-14/2016, označeným ako „Žiadosť o poskytnutie súčinnosti - zaslanie“ a získaným postupom podľa § 119 ods. 3 Tr. por. od Colného úradu v Banskej Bystrici, z ktorého vyplýva, že NAKA Bratislava žiadala Colný úrad Banská Bystrica o zastavenie a kontrolu motorového vozidla Citroën Jumper, EČ Q., a Škoda Octavia, EČ Q., nakoľko je podozrenie, že uvedené motorové vozidlá prepravujú tovar, ktorý pochádza z trestnej činnosti, a napokon potvrdené aj výpoveďou svedkyne D. N. I. na hlavnom pojednávaní. Preto mal za to, že zastavenie motorových vozidiel a jeho zadržanie nemohli byť uskutočnené podľa § 26 zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve, keďže zjavne sledovali iný, než uvedeným ustanovením predvídaný účel. Trval na tom, že keďže polícia aj colníci vedeli, že v uvedených motorových vozidlách je prevážaný tovar pochádzajúci z trestnej činnosti, mali zastavenie vozidiel a jeho zadržanie vykonať podľa § 85 Tr. por. alebo na základe príkazu prokurátora postupom podľa § 111 ods. 2 a ods. 3 Tr. por. V dôsledku uvedeného označil dôkazy získané týmto spôsobom za procesne nepoužiteľné v trestnom konaní. V nadväznosti na uvedené sa obvinený nestotožnil ani s rozhodnutím konajúcich súdov o nevykonaní ním navrhovaného výsluchu mjr. Z. Z. (správne Z.), potrebného na preverenie zákonnosti postupu colníkov a jeho súladu s § 111 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Tr. por., respektíve zodpovedanie otázky, o postup podľa akých zákonných ustanovení sa malo jednať, prečo nebolo začaté trestné stíhanie už skôr a prečo sa colníci neriadili ustanoveniami Trestného poriadku, ktorý je k zákonu o PZ ako aj k zákonu č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve v pomere špeciality, keď už v čase pred zastavením predmetných motorových vozidiel a jeho zadržaním, mali preukázateľne vedomosť, že sa preváža tovar pochádzajúci z trestnej činnosti. Zdôraznil, že jeho sklad v Q., časti V., príslušníci PZ už niekoľko dní pred jeho prevozom sledovali a následne sledovali aj samotný prevoz tovaru z tohto skladu 7. decembra 2016, a to všetko bez toho, aby bol vydaný príkaz súdu, respektíve prokurátora na sledovanie osôb a vecí, prípadne na kontrolovanú dodávku, čo podľa dovolateľa znamená, že OČTK postupovali pred začatím trestného stíhania a vznesením obvinenia nezákonne. Orgánom činným v trestnom konaní dovolateľ tiež vyčítal obchádzanie zákona, keď napriek vedomostiam o prítomnosti (držbe, uschovávaní, ukrývaní, premiestňovaní alebo preprave) tovaru, pochádzajúceho z trestnej činnosti (ktoré konanie z hľadiska objektívnej stránky napĺňa skutkovú podstatu trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti) spáchanej v Rakúsku, v jeho sklade v Q., časti V., získaným operatívno-pátracou činnosťou už 2. decembra 2016, zahŕňajúcou aj sledovanie prevozu tovaru 3. decembra 2016 do Q. K., kde bol ponúknutý na predaj svedkovi Mgr. K. C., na mieste nezakročili a (v rozpore s platnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesením ÚS SR z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 443/2013) nevykonali služobný zákrok podľa § 9 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov ani nezadovážili príkaz súdu, respektíve prokurátora na sledovanie osôb, vecí alebo na kontrolovanú dodávku podľa Trestného poriadku, ale umožnili s týmto tovarom disponovať a ďalej ho prevážať. Podľa neho z uvedeného nezákonného postupu OČTK pramenilo nezákonné zadováženie dôkazov, na podklade ktorých bol odsúdený. S poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie NS SR z 26. júna 2012, sp. zn. 2Tdo/27/2012, rozsudok NS SR z 15. apríla 2015, sp. zn. 1Tdo/12/2015, rozsudok NS SR z 25. októbra 2011, sp. zn. 2Tdo/37/2011, rozsudok NS SR zo 16. decembra 2010, sp. zn. 5Tdo/47/2010), sa obvinený domnieval, že trestné stíhanie malo byť začaté bezodkladne po zistení, že je páchaná trestná činnosť, a následne mal byť vydaný príkaz prokurátora na sledovanie osôb a vecí podľa § 113 Tr. por. alebo kontrolovanú dodávku podľa § 111 Tr. por. V nadväznosti na uvedené poukázal obvinený na to, že napriek námietkam obhajoby k nezákonnosti jeho sledovania bez vydania príkazu prokurátora na sledovanie osôb a vecí, respektíve kontrolovanú dodávku, sa prvostupňový súd s namietanou nezákonnosťou náležite nevysporiadal, hoci pripustil jeho sledovanie príslušníkmi PZ 7. decembra 2016 pred skladom v Q., časti V., a krajský súd sa vo svojom rozsudku k jeho nezákonnému sledovaniu a zadržaniu aj vyjadril, avšak rozhodol v rozpore s platnou judikatúrou NS SR. Jeho záver, že príslušníci PZ mali určité indície a poznatky, že môže mať v držbe obuv, ktorá by mohla pochádzať z trestnej činnosti, avšak nie o tom, kde tento tovar ukrýva a ako s ním hodlá nakladať, a teda že až konaním colných orgánov, vykonávajúcich svoju právomoc v zmysle zákona č. 652/2004 Z. z. malo byť odhalené, že preváža nelegálne získaný tovar, označil, odvolávajúc sa na výpovede svedkov D. a W. z hlavného pojednávania, čestné prehlásenie S. T., čestné prehlásenie Q. O. i úradný záznam sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR č. p. SKIS-IS-OISS-85-002/2017-OPČ z 28. júla 2017, za zjavne nepravdivý. Vzhľadom na uvedené dôkazy, preukazujúce spoluprácu colníkov a polície pri zastavení motorových vozidiel a jeho zadržaní, ako aj vzhľadom na § 233 ods. 1 písm.
  2. b)Tr. zák., podľa ktorého je trestná už samotná držba tovaru pochádzajúceho z trestnej činnosti, považoval za nesprávny aj záver odvolacieho súdu, že samotné indície a poznatky polície o tom, že môže mať v držbe obuv, ktorá mohla pochádzať z trestnej činnosti samo o sebe neznamená, že pácha trestnú činnosť, a že túto mali odhaliť až colné orgány. Obvinený ďalej namietal, že prvostupňový ani odvolací súd nepreverili zákonnosť predprípravného konania, ktoré je ako operatívno-pátracia činnosť evidované v zbernom spise č. p. PPZ-NKA-PZJ11-242/2016, vedenom PPZ NAKA NPZJ Bratislava, keďže tento nebol v danom trestnom konaní ako celok nikdy predložený, a to aj napriek tomu, že súd prvého stupňa o jeho predloženie na základe návrhu obhajoby opakovane žiadal. Poukázal na to, že niektoré listinné dôkazy z tohto zberného spisu, ktoré sú aj súčasťou súdneho spisu, použil vyšetrovateľ PZ a prokurátor ako podklad k podaniu obžaloby. Zároveň sa domnieval, že minimálne 81 listín tvoriacich tento zberný spis predstavuje dôkazy jednoznačne preukazujúce nezákonný postup príslušníkov PZ pred začatím trestného stíhania, keď sa v ňom nachádzajú dôkazy preukazujúce jednak dlhodobé vykonávanie operatívno-pátracej činnosti zo strany polície v štádiu pred začatím trestného stíhania a jednak vykonanie úkonov s S. T. tak, ako ich tento uviedol vo svojom čestnom prehlásení. Podľa dovolateľa o skutočnosti, že polícia vopred vedela, kto a aký tovar dňa 7. decembra 2016 preváža, ako aj to, z akého trestného činu ho následne obviní, svedčí aj to, že na miesto jeho zadržania neprišiel miestne príslušný vyšetrovateľ z OR PZ Zvolen, ale vyšetrovateľ KR PZ Banská Bystrica, ktorý ho bez kontroly obsahu prevážaného tovaru ihneď zadržal a obmedzil jeho osobnú slobodu, pričom kontrola obsahu prevážaného tovaru sa začala vykonávať až po príchode technika na miesto zadržania. Tejto kontroly sa zúčastnili aj všetci príslušníci PZ vykonávajúci operatívno-pátraciu činnosť, ktorí, hoci sa nachádzali na mieste zadržania ešte pred príchodom vyšetrovateľa KR PZ Banská Bystrica, nevykonali služobný zákrok podľa § 9 ods. 1 zákona o PZ, ale motorové vozidlá Citroën Jumper a Škoda Octavia zastavili na základe žiadosti polície colníci. Títo ho taktiež zadržali bez uvedenia zákonného poučenia a nezákonne zadržiavali až do príchodu vyšetrovateľa KR PZ Banská Bystrica, pred príchodom ktorého vykonali aj dôkladnú prehliadku zastavených motorových vozidiel, a to bez príkazu prokurátora. Pripomenul, že listinný dôkaz označený ako „Vec Žiadosť o poskytnutie súčinnosti - zaslanie“ zo 7. novembra 2016 č. PPZ-NKA-PZJ11-242-14/2016, preukazujúci spoluprácu medzi políciou a colníkmi, nebol prvostupňovému súdu vôbec predložený, pričom ho vyžiadaním od Colného úradu Banská Bystrica zabezpečil až on sám, a tak bol ako súčasť spisu k dispozícii už Krajskému súdu v Banskej Bystrici, rozhodujúcemu o podanom odvolaní. Preto považoval za zrejmé, že vyšetrovateľ PZ nezabezpečil v prípravnom konaní všetky dôkazy potrebné preto, aby súd mohol náležite preskúmať zákonnosť predprípravného konania. Opätovne zhrnúc argumentáciu založenú na disponovaní OČTK konkrétnymi vedomosťami o úschove tovaru a jeho prevoze už pred zastavením jeho motorového vozidla colníkmi 7. decembra 2016, z citovaných ustanovení príslušných právnych predpisov dovolateľ vyvodil, že polícia, respektíve OČTK sú oprávnené vykonávať operatívno-pátraciu činnosť iba do okamihu, pokiaľ nie sú zistené potrebné informácie o páchateľovi a trestnej činnosti, odôvodňujúce začatie trestného stíhania. Keďže policajti pokračovali v tejto činnosti aj po získaní takýchto informácií, išlo podľa neho o nezákonný postup - neoprávnené sledovanie osôb a vecí, ktoré označil za závažný zásah do súkromia fyzickej osoby. Opakovane vyslovil presvedčenie, že po získaní spomínaných informácií, keď existovalo dôvodné podozrenie z páchania trestnej činnosti, boli policajti povinní postupovať podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku tak, aby boli rešpektované všetky práva obhajoby a zároveň sa zabezpečilo rešpektovanie práva na súkromie. Za daného stavu označil postup polície i colníkov, vrátane sledovania jeho osoby, zastavenia motorových vozidiel, obmedzenia jeho osobnej slobody colníkmi bez oboznámenia s tým, na akom právnom základe a z akých dôvodov tak konajú, prehliadky osobného motorového vozidla colníkmi a zaistenia tovaru, za nezákonný. Mal za to, že keďže predmetné úkony, ktorými sa zadovážili dôkazy podstatné pre začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia, boli, dôvodiac najmä rozsudkom NS SR z 8. októbra 2008, sp. zn. 6Tdo/19/2008, nezákonné, preniesla sa táto nezákonnosť aj na dôkazy získané v prípravnom konaní, ako aj na dokazovanie v konaní pred súdom, a to bez možnosti dodatočne napraviť, respektíve odstrániť túto nezákonnosť. Zároveň poukázal na skutočnosť, že ak je orgánom štátnej správy v colníctve v konkrétnom prípade vopred známe, že pri dovoze tovaru dochádza alebo má dôjsť v súvislosti s porušením colných, daňových alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov k spáchaniu trestného činu, nemôžu byť na účel dokazovania v trestnom konaní nahradené úkony upravené Trestným poriadkom úkonmi colného dohľadu vykonávanými podľa zákona č. 652/2004 Z. z. Za nezákonné preto považoval nielen použitie dôkazov získaných úkonmi orgánov colnej správy, ale aj úkonmi OČTK, ktoré z postupu colných orgánov vychádzajú a na ne nadväzujú, pretože boli vykonané v rozpore s Trestným poriadkom. Táto nezákonnosť má podľa neho dopad aj na dôkazy, ktoré z týchto úkonov obsahovo vychádzajú, respektíve sú zamerané na ich priebeh a výsledok v zmysle zásady „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, respektíve, že štátny orgán nemôže ochraňovať právo protiprávnym postupom. Nezákonnosť odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky medzi ním a svedkom C. dovolateľ odôvodňoval tým, že informácie z ITP záznamov získaných podľa zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov mohli byť od 1. decembra 2016 použité ako operatívne informácie a následne mala polícia možnosť vykonávať odposluchy podľa § 115 Tr. por. so súhlasom zákonného sudcu. Zároveň spochybnil, že by na predmetných ITP záznamoch bol zachytený jeho hlas a súdom v tejto súvislosti vyčítal, že nevyhoveli jeho žiadosti o vypracovanie znaleckého posudku na overenie tejto skutočnosti. Doplnil, že odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky bol vykonávaný na podklade príkazu Krajského súdu v Bratislave vydaného v úplne inej trestnej veci (vedenej NAKA Bratislava pod sp. zn. ČVS: PPZ-NKA-PZJ11-V-181/2016), a to navyše v čase, keď za predmetný skutok ešte ani nebolo začaté trestné stíhanie. V tejto súvislosti dal do pozornosti uznesenie NS SR z 27. októbra 2015, sp. zn. 2To/11/2014. Taktiež vyslovil pochybnosti o naplnení predpokladov pre vydanie takéhoto príkazu, ustanovených v § 115 ods. 1 Tr. por., keďže z predmetného príkazu podľa neho nevyplýva, aké iné prostriedky operatívno-pátracej činnosti boli vo vzťahu k nemu použité, ani akým spôsobom sa tieto ukázali ako nepostačujúce a ani to, aké skutočnosti mali byť takýmto významným zásahom do jeho osobnej slobody odhalené, následkom čoho je predmetný príkaz v zjavnom rozpore s judikatúrou ÚS SR (nález ÚS SR z 13. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 114/2012). Uvedený dôkaz, získaný podľa zákona č. 166/2003 Z. z., považoval obvinený za nezákonný aj s poukazom na § 7 ods. 1, ods. 5 citovaného zákona, keďže kópia zvukového záznamu z odpočúvania jeho telekomunikačnej prevádzky so svedkom C. bola vydaná do spisu NAKA Bratislava, vedeného pod sp. zn. ČVS: PPZ-NKA-PZJ11-V-181/2016, teda orgánu, ktorý v tejto veci požiadal súd o vydanie príkazu a ktorý bol ako (v zmysle § 7 dotknutého zákona) vecne a miestne príslušný orgán oprávnený s predmetným záznamom v medziach zákona disponovať, ale ktorý nebol oprávnený tento záznam, respektíve prepis hovorov vyhotovený na jeho základe postúpiť KR PZ Banská Bystrica. Obvinený v tejto súvislosti poukázal na to, že aj samotný odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že poskytnutie prepisov ITP záznamov svedkom Mgr. K. C., O. Ď. a svedkyni D. N. I. počas ich výsluchov, doložené zápisnicami z ich výsluchov, bolo v rozpore so zákonom č. 166/2003 Z. z. V kontexte uvedeného dovolateľ zo zápisnice o výsluchu svedka Mgr. K. C. z 27. februára 2017 vyvodil, že tento bol už v prípravnom konaní ovplyvňovaný zo strany OČTK, preto nevypovedal spontánne, ale pod vplyvom skutočností podsúvaných mu zo strany vyšetrovateľa KR PZ Banská Bystrica a sprístupnených mu v rozpore so zákonom č. 166/2003 Z. z. Dodal, že obdobným nezákonným postupom, ktorý je v rozpore s § 7 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z., bola zo strany OČTK ovplyvnená aj výpoveď svedkyne D. N. I. a svedka O. Ď., čím podľa neho malo dôjsť k znehodnoteniu ich výpovedí. O tom, že svedok Mgr. K. C. nevypovedal pravdu, svedčí podľa obvineného aj fakt, že v rámci každého jeho výsluchu sa vyskytli zásadné rozpory. V dôsledku toho namietal, že, napriek uvedenej skutočnosti, jeho žiadosti o vykonanie znaleckého dokazovania, či má uvedený svedok sklony k konfabuláciám, nebolo vyhovené. Na druhej strane dali OČTK takýto posudok vypracovať vo vzťahu k nemu, čo označil za rozporné so zásadou „nemo tenetur se ipsum accusare“ a vedúce k porušeniu jeho práva na obhajobu. Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm.
  3. g)Tr. por. mali súd prvého stupňa a odvolací súd naplniť aj tým, že sa nijakým spôsobom nevysporiadali s rozpormi vo výpovediach svedka C. z prípravného konania a z hlavného pojednávania ohľadom sumy, ktorá mu ním mala byť vyplatená. Poukázal na to, že časť výpovede svedka C. na hlavnom pojednávaní, týkajúca sa toho, že zaplatil sumu 1 500,- Eur, bola v zhode s jeho prvou výpoveďou z 9. decembra 2016 ako aj s výpoveďou svedka A. D., pričom rovnaká skutočnosť podľa neho vyplývala aj z pripojeného spisu z policajnej akcie pod názvom „HRON4“. K zásadnému porušeniu práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm.
  4. c)Tr. por.) došlo podľa dovolateľa nevykonaním dôkazov navrhnutých obhajobou v priebehu trestného konania, konkrétne výsluchu colníkov, vykonávajúcich 7. decembra 2016 hliadku na začiatku obce U. I., výsluchu nadriadeného colníkov Mgr. Z. (správne mjr. PhDr. Z.), výsluchu svedka S. T., strážnika areálu v Q., časti V., v ktorom sa nachádzal jeho sklad, výsluchu policajtov operatívnych služieb PZ vykonávajúcich sledovanie jeho osoby a jeho skladu, výsluchu vyšetrovateľa KR PZ Banská Bystrica mjr. Ing. S.R. N. (správne N.), a to navyše bez náležitého zdôvodnenia takéhoto postupu zo strany súdu. V tejto súvislosti vyjadril presvedčenie, že už v prípravnom konaní bolo vyšetrovanie vedené v rozpore s § 2 ods. 10 Tr. por., pretože okolnosti svedčiace v jeho neprospech boli objasňované s oveľa väčšou starostlivosťou a dôrazom než skutočnosti svedčiace v jeho prospech, najmä pokiaľ išlo o preverenie zákonnosti postupu príslušníkov PZ a colníkov, podozrenia z manipulácie zo strany OČTK vo vzťahu k výpovediam svedkov K. C., D. N. I. a O. Ď., účelovému prepisu odposluchov telefonických hovorov, ako aj nezákonnému predloženiu ich prepisu menovaným svedkom počas ich výsluchov. Za obzvlášť závažné porušenie práva na obhajobu považoval skutočnosť, že napriek jeho opakovanej žiadosti do konania nebol pribratý tlmočník (a prekladateľ), čo vnímal ako rozporné s § 2 ods. 20 Tr. por., keďže OČTK ani súd nie sú oprávnení skúmať alebo posudzovať otázku, či účasť tlmočníka je alebo nie je v konkrétnom prípade potrebná, pretože podľa uvedeného ustanovenia postačuje už samotné vyhlásenie oprávnenej osoby, že na potrebnej úrovni neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Podľa názoru dovolateľa je právo osoby stíhanej pre trestný čin na tlmočenie do jazyka, ktorému rozumie, výlučne jej subjektívnym právom, ktoré jej patrí počas celého konania, a preto ak osoba, proti ktorej sa konanie vedie, kedykoľvek v jeho priebehu vyhlási, že žiada pomoc tlmočníka, aby mohla používať svoj materinský jazyk, OČTK a súd sú povinné jej požiadavke vyhovieť, a to aj v prípade, ak dotknutá osoba v predchádzajúcich štádiách konania tlmočníka nežiadala a osobám vystupujúcim v mene príslušných štátnych orgánov sa javí, že na určitej úrovni je schopná komunikovať v jazyku konania. Uvedené stanovisko obvinený podporil odkazom na rozhodovaciu činnosť vyšších súdov SR, a to nielen in generale (R 48/1994, nález ÚS SR zo 4. júla 2001, sp. zn. III. ÚS 39/01), ale aj in concreto vo vzťahu slovenčiny a češtiny ako relatívne podobných jazykov (R 19/2003, uznesenie NS SR z 22. decembra 2005, sp. zn. 4To/5/2004). Naplnenie dovolacieho dôvodu upraveného v § 371 ods. 1 písm.
  5. c)Tr. por. videl dovolateľ aj v skutočnosti, že ani na opakovaný návrh obhajoby a na jej základe opakovane zaslanej výzvy súdu nebol v konaní predložený celý spis vedený PPZ NAKA NPZJ Bratislava pod č. p. PPZ-NKA-PZJ11-242/2016 v počte najmenej 81 listov, obsahujúci skutočnosti a dôkazy rozhodujúce pre posúdenie zákonnosti postupu OČTK v štádiu pred vznesením obvinenia. S rozsudkom odvolacieho súdu sa nestotožnil aj s poukazom na to, že tento bez existencie relevantných skutočností rozhodol v jeho neprospech, pričom sa náležitým spôsobom nevysporiadal so všetkými nezrovnalosťami a námietkami uvádzanými v odvolaní, ani s dôkazmi predloženými z jeho strany. Keďže odvolací súd podľa neho hodnotil dôkazy spôsobom nahrádzajúcim činnosť prvostupňového súdu, prekročením právomoci odvolacieho súdu mu odňal zákonné právo na to, aby rozhodnutie o skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, vychádzalo zo skutkových zistení ustálených na základe uplatnenia princípu voľného hodnotenia dôkazov súdmi v oboch inštanciách, čím podľa neho došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
  6. i)Tr. por. bol podľa presvedčenia dovolateľa naplnený tým, že súd druhého stupňa dospel k záveru, že jeho konaním boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty zločinu legalizácie

§ 233ods.

2 Tr. zák. Zdôraznil, že naplnenie tohto dovolacieho dôvodu úzko súvisí so založením napadnutých rozhodnutí konajúcich súdov na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Obvinený pripomenul, že objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti spočíva v legalizácii príjmov, ktoré majú svoj pôvod v trestnej činnosti, pričom ide o dispozíciu s príjmami alebo iným majetkom z trestnej činnosti alebo o dispozíciu s vecou, ktorá je príjmom z trestného činu, ak je motivovaná úsilím zakryť ich pôvod v trestnom čine. Pre naplnenie subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie, pričom sa vyžaduje špecifický úmysel vo forme zatajenia existencie majetku z trestnej činnosti alebo veci zakrytím ich pôvodu, ktorý podľa jeho názoru vykonaným dokazovaním nebol preukázaný. Označil za nepochybné, že na prevážanom a uschovanom tovare nebola vykonaná žiadna zmena, žiadny zásah do jeho podstaty tak, aby došlo k zatajeniu alebo zakrytiu jeho pôvodu, pričom aj na faktúre bola obuv označená ako „I. I.“. Preto mal za to, že predmetný skutok mal byť právne kvalifikovaný ako trestný čin podielnictva podľa § 231 Tr. zák. a že ako trestný čin legalizácie

§ 233Tr.

zák. bol účelovo právne kvalifikovaný len preto, že je podozrivý z krádeže v Rakúsku, keďže súbeh trestného činu krádeže a podielnictva nie je prípustný. Zhrnúc, že na to, aby skutok mohol byť trestným činom legalizácie

§ 233Tr.

zák., sa vyžaduje, aby páchateľ vedel o pravom pôvode veci, uviedol, že v priebehu trestného konania opakovane poukazoval na skutočnosť, že nevedel o pravom pôvode tovaru, trvajúc na tom, že jeho vedomosť o pôvode predmetného tovaru nebola nijakým spôsobom preukazovaná a vykonaným dokazovaním ani preukázaná. Vyslovil, že takýto záver súdu je založený len na domnienke prameniacej z toho, že je pre krádež obuvi stíhaný v Rakúsku, v nadväznosti na čo súd obvinil z nerešpektovania zásady prezumpcie neviny i skutočnosti, že v Rakúsku sú pre krádež stíhané aj ďalšie osoby. Obvinený namietal aj poukaz súdu na posudok ústavu súdneho lekárstva v Salzburgu a vykonané vyšetrenia DNA, keďže súdu podľa neho neprináleží hodnotiť obsah a zákonnosť dôkazu vykonaného v Rakúsku vo veci, ktorá nie je právoplatne skončená. Dodal, že osoby, od ktorých mal tovar podľa svojho tvrdenia nadobudnúť tiež neboli stotožňované a ani stotožnené, keď napriek návrhu obhajoby nebol v tejto súvislosti vypočutý W. N. zo spoločnosti D., ČR, ako ani svedkovia S. Č. a A. D.. Dovolateľ ďalej poukázal na to, že v bode 2/ napadnutého rozsudku krajského súdu nebola zachovaná totožnosť skutku. Citujúc § 234 ods. 2 Tr. por., tvrdil, že za skutok v bode 2/ obžaloby mu obvinenie nebolo vznesené. Dôvodil tým, že

  1. decembra 2016 mu bolo vznesené obvinenie na tom skutkovom základe, že zadovážil tovar - obuv značky I.-I., o ktorom mal vedieť, že bol odcudzený, a tento uschovával na nezistenom mieste, pričom dal tovar v množstve 565 párov previesť a 287 párov uskladnil na neznámom mieste. Dňa
  2. februára 2017 došlo k zmene právnej kvalifikácie s úplne iným popisom skutku, a to že obuv v množstve 565 párov na podklade vystavenej faktúry medzi dodávateľom W. K. - F. O. a odberateľom K..D..V.. I..W..V.. na sumu 14 790,- Eur dal
  3. decembra 2016 v úmysle následného prevodu vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti na inú osobu za účelom získania nelegálneho prospechu vo výške viac ako 2 660,- Eur prepraviť, pričom k dokonaniu trestného činu nedošlo z dôvodu zaistenia tovaru v rámci prehliadky iných priestorov, v rámci ktorej došlo k zaisteniu 565 párov obuvi, pričom časť obuvi uschovával v sklade v Q., časti V., ktorý mal prenajatý na základe zmluvy z dôvodu úmyselného zatajenia ich existencie a následného prevodu na inú osobu za účelom získania nelegálneho prospechu, a to až do doby, kedy došlo k zaisteniu 287 párov obuvi. V nadväznosti na uvedené trval na tom, že z popisu skutkovej vety v obžalobe je zrejmé, že nebola zachovaná totožnosť skutku. Rovnako za zrejmé označil, že v zmysle § 206 ods. 6 Tr. por. po vznesení obvinenia nie je možné meniť skutkové okolnosti a meniť úplne popis skutku, ale len právnu kvalifikáciu skutku, za ktorý bolo vznesené obvinenie. Zároveň dodal, že zástupcovia K..D..N.. I..W..V.. ako subjektu, ktorému mal byť tovar predaný, nikdy neboli vypočutí, a preto podľa neho nemožno považovať za preukázané, že uvedený prospech sa od tejto spoločnosti bez akýchkoľvek pochybností snažil skutočne získať. S odkazom na uznesenie NS SR z
  4. apríla 2009, sp. zn. 3Tdo/11/2009, považoval obvinený za obdobnú aj situáciu, keď skutok uvedený v obžalobe upravuje súd, keďže v zmysle citovaného rozhodnutia zachovanie princípu totožnosti skutku umožňuje len subtílne úpravy na základe dokazovania pred súdom, ale nedovoľuje zásadnú zmenu okolností, ktoré viedli k postaveniu obvineného pred súd. Rovnakú námietku uplatnil dovolateľ aj vo vzťahu ku skutku uvedenému v bode 4/ obžaloby. Obvinený sa nestotožnil ani s ustálením prospechu vo výške 12 000,- Eur v bode 1/ rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, podmieňujúcim použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu legalizácie

§ 233ods.

2 písm.

  1. b)Tr. zák. Pripomenúc, že aj tento kvalifikačný znak, spočívajúci v získaní väčšieho prospechu, musí vyplývať z vykonaného dokazovania a nielen z nekritického prevzatia záverov OČTK, dovolateľ v tejto súvislosti súdom vyčítal, že prehliadli tvrdenie svedka C. o tom, že zvyšok peňazí vo výške 5 000,- Eur mu mal zaplatiť z peňazí, ktoré mal mať v hotovosti uložené doma, hoci v konaní bolo podľa neho preukázané, že menovaný svedok v čase pred a počas spáchania skutku nebol nikde zamestnaný a živil sa len príležitostnými prácami, a preto tvrdenia svedka o tom, že mal doma hotovosť vo výške 5 000,- Eur nebolo možné bez ďalšieho považovať za preukázané. Naplnenie dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 371 ods. 1 písm.
  2. i)Tr. por. videl obvinený aj v tom, že rozsudkom odvolacieho súdu bol zrušený súhrnný trest uložený mu rozsudkom súdu prvého stupňa. Namietal postup krajského súdu, ktorý s ohľadom na skutočnosť, že za iný svoj skutok bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota, sp. zn. 2T/179/2014, vyhláseným 4. novembra 2016, a že skutok, za ktorý bol odsúdený v predmetnom konaní, sa stal v čase od 3. decembra 2016 do 8. decembra 2016, dospel k záveru, že sa nemôže jednať o súhrnný trest podľa § 42 ods. 1 Tr. zák., aj napriek tomu, že prokurátor v odvolaní podanom proti rozsudku Okresného súdu Zvolen túto skutočnosť nenamietal. Ďalej dovolateľ uviedol, že skorší rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota bol síce vyhlásený 4. novembra 2016, avšak v jeho neprítomnosti, hoci na podklade potvrdenia od lekára o jeho práceneschopnosti žiadal o odročenie hlavného pojednávania. V dôsledku uvedeného sa o vyhlásení rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota vo veci sp. zn. 2T/179/2014, dozvedel až keď bol v tejto trestnej veci vzatý do väzby. Obvinený zastával názor, že oznámením predmetného rozsudku je až deň, keď mu bol tento reálne doručený, k čomu došlo až v roku 2017, kedy mu bol prostredníctvom pošty doručený do väzby. Podaným dovolaním obvinený zároveň namietal nevyjadrenie okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby v skutkovej vete výrokovej časti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, keď tento v napadnutom rozhodnutí uviedol len, že ho odsudzuje podľa § 233 ods. 2, § 38 ods. 2 Tr. zák. Odvolací súd mal teda pri zvýšení trestu prihliadnuť len na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom k zvýšeniu trestu pristúpil napriek tomu, že sám konštatoval, že pri výmere trestu mu nič nepriťažovalo ani nepoľahčovalo. Odôvodnenie krajského súdu, že uvedený trest mu uložil preto, že musel zohľadniť jeho výrazné sklony k páchaniu trestnej činnosti, označil obvinený za nezákonné, keďže na predchádzajúce odsúdenie súd nemôže prihliadnuť, ak sa na páchateľa hľadí, ako keby za tieto predchádzajúce trestné činy nebol odsúdený. Zároveň poukázal na pochybenie krajského súdu, ktorý uviedol, že bol v nedávnej dobe vo výkone trestu odňatia slobody v Rakúsku, čo však nezodpovedá skutočnosti, keďže doposiaľ bol len jedenkrát vo výkone trestu odňatia slobody, a to v Nemecku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom na judikatúru NS SR (R 57/1984) bol dovolateľ názoru, že odvolací súd mu trest odňatia slobody zvýšil nezákonne. Obvinený zároveň zastával názor, že odvolací súd nemôže rozhodnúť rozsudkom, ak sám nevykoná žiadne dôkazy a nemení skutkový stav, a teda rozhoduje len na skutkovom základe zistenom súdom prvého stupňa, pričom iné rozhodnutie je len dôsledkom odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa. Podľa neho v takom prípade musí odvolací súd vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. V ďalšej časti podaného dovolania obvinený napadol výrok rozsudku krajského súdu o uložení trestu prepadnutia veci, a to 1 ks notebook Lenovo, model 80GO, Lenovo G50-30, ktorý považoval za nezákonný, dôvodiac tým, že uvedený notebook nebol použitý na páchanie trestnej činnosti a navyše, nebol ani v jeho výlučnom vlastníctve, ale len v jeho podielovom spoluvlastníctve, pričom druhou podielovou spoluvlastníčkou bola K. W., jeho bývalá družka. Poukázal na to, že v notebooku sa nachádzali predovšetkým fotografie zachytávajúce jeho rodinný a súkromný život, vrátane jeho fotografií s jeho maloletým synom, ktoré týmto nenávratne stratil. Uviedol, že ak dôvodom na uloženie trestu prepadnutia veci mala byť skutočnosť, že na uvedenom notebooku boli vyhotovené fiktívne faktúry cez webportal SuperFaktura.at, tieto boli vyhotovené prostredníctvom uvedenej voľne prístupnej webovej stránky, na ktorú je možné pripojiť sa prostredníctvom akéhokoľvek zariadenia. Argumentáciu súdu pre výrok o prepadnutí veci preto označil za nedostatočnú. Za nesprávny považoval aj záver súdu, že Občiansky zákonník nepozná pojem „spoločný majetok“, keďže uvedený zákon popri individuálnom vlastníctve upravuje aj bezpodielové vlastníctvo a podielové spoluvlastníctvo veci, práve o ktoré sa podľa jeho tvrdenia v danom prípade jednalo. Ako nezákonné a nespravodlivé dovolateľ vnímal aj rozhodnutie odvolacieho súdu o jeho zaradení na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 4 Tr. zák., len všeobecne zdôvodnené poukazom na jeho predchádzajúce odsúdenia a závažnosť spáchaného trestného činu, ktoré samotný obvinený nepovažoval za relevantné a dostatočné pre sprísnenie výkonu trestu odňatia slobody. Dovolací dôvod uplatnený podľa § 371 ods. 1 písm.
  3. b)Tr. por. odôvodnil poukazom na to, že podľa rozvrhu práce mal byť na rozhodovanie o jeho odvolaní podanom proti rozsudku Okresného súdu Zvolen príslušný senát Krajského súdu v Banskej Bystrici 4To, avšak v skutočnosti o ňom rozhodol senát 5To. S ohľadom na uvedené skutočnosti považoval dovolateľ za zrejmé, že došlo k naplneniu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd vyhovel podanému dovolaniu a rozsudkom podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3. apríla 2018, sp. zn. 4To/154/2017, bol porušený zákon v jeho neprospech; podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil v celom rozsahu, teda vo výroku o vine a treste napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3. apríla 2018, sp. zn. 4To/154/2017, ako aj rozsudok Okresného súdu Zvolen zo 7. novembra 2017 (správne z 8. novembra 2017), sp. zn. 4T/118/2017, a chybné konanie, ktoré im predchádzalo; a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal Okresnému súdu Zvolen, aby vec v celom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol a súčasne nariadil, aby ju súd rozhodol v inom zložení senátu alebo rozhodol o neodstrániteľnosti porušenia zákona a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3. apríla 2018, sp. zn. 4To/154/2017, ako aj rozsudok Okresného súdu Zvolen zo 7. novembra 2017 (správne z 8. novembra 2017), sp. zn. 4T/118/2017, zrušil bez možnosti ich nápravy. V súlade s ustanovením § 376 Tr. por. prvostupňový súd dovolanie obvineného W. K. doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté. Prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen sa písomným podaním z 10. decembra 2018 postupne osobitne vyjadril k jednotlivým dovolacím dôvodom uplatneným obvineným v podanom dovolaní. Vo vzťahu k dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
  4. b)Tr. por. pripomenul, že ak by mal byť tento naplnený, musel by súd rozhodovať v nezákonnom zložení, a teda namiesto senátom rozhodnúť samosudcom alebo senátom v neúplnom zložení. V prejednávanej veci podľa neho z napadnutého rozsudku súdu druhého stupňa vyplýva, že tento rozhodoval na verejnom zasadnutí v senáte zloženom z jeho predsedu a dvoch členov. So zreteľom na uvedené mal za to, že uplatnený dovolací dôvod nebol preukázaný. Námietke obvineného, že k zásadnému porušeniu práva na obhajobu, a teda naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  5. c)Tr. por. došlo nevykonaním obhajobou navrhovaných dôkazov bez náležitého zdôvodnenia, kontroval poukazom na judikatúru (R 7/2011), v zmysle ktorej za porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm.
  6. c)Tr. por. nemožno považovať obsah a rozsah úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por., respektíve uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Zároveň vyslovil presvedčenie, že neobstojí ani námietka nepribratia tlmočníka, vznesená obvineným tiež na odôvodnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  7. c)Tr. por., keďže sa v rámci trestného konania mohol vyjadrovať vo svojom materinskom jazyku - češtine, čo bolo aj zaznamenané, odpovedal a reagoval na položené otázky. Súčasne považoval za potrebné uviesť, že slovenský a český jazyk sú natoľko príbuznými jazykmi, že ani v úradnom styku medzi justičnými orgánmi oboch krajín sa, vzhľadom na ich skoro totožnosť, nevyžaduje úradný preklad. Na margo dovolacieho dôvodu uplatneného obvineným podľa § 371 ods. 1 písm.
  8. g)Tr. por. a podľa neho vychádzajúceho z nezákonnosti zadováženia dôkazov podstatných pre začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia úkonmi operatívno-pátracej činnosti bez príslušných príkazov prokurátora, prokurátor konštatoval, že dovolateľom namietaný postup polície bol zákonný. Ozrejmil, že Policajný zbor pred zákonným postupom vyšetrovateľa podľa § 199 ods. 1 Tr. por. realizoval operatívno-pátraciu činnosť, bez toho, aby zo strany jeho príslušníkov došlo k akejkoľvek policajnej provokácii, teda zámernému aktívnemu podnecovaniu alebo navádzaniu na trestnú činnosť. Zdôraznil, že príslušníci polície neovplyvňovali vôľu dovolateľa spáchať trestný čin, či už krádež obuvi v Rakúsku, jej skladovanie v Q. a následný predaj svedkovi C. alebo prepravu za účelom predaja do ČR. V tejto súvislosti poukázal na platnú judikatúru SR, a to rozsudok NS SR z 18. októbra 2012, sp. zn. 5To/6/2012. Považoval za preukázané, že príslušníci polície vo vzťahu k obvinenému neuplatnili žiadnu formu vplyvu, aby podnietili spáchanie trestného činu, ktorý by inak nebol spáchaný, ale naopak, iba takú formu vplyvu, aby bol trestný čin odhalený. K nezákonnosti dôkazov, ktoré mali byť podľa dovolateľa získané v rozpore s § 115 Tr. por., prokurátor zdôraznil, že odpočúvanie a záznam telekomunikačnej komunikácie bol realizovaný na základe súhlasu sudcu Krajského súdu v Bratislave z 1. decembra 2016, č. p. KSBA-V-981-1/2016-6Ntt-294/2016, a to v zmysle zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným používaním informačno-technických prostriedkov. Dovolateľom namietanému porušeniu § 115 ods. 1, ods. 7 Tr. por. oponoval poukazom na rozsudok NS SR zo 6. júna 2016, sp. zn. 2TdoV/11/2015, v ktorom dovolací súd uviedol, že odkaz na uvedené ustanovenie je neopodstatnený, keďže toto je možné aplikovať len v prípade odpočúvania realizovaného postupom podľa Trestného poriadku (§ 115), kým pre použiteľnosť informácií získaných odpočúvaním realizovaným v režime zákona o ochrane pred odpočúvaním v „inej“ veci platí (iba) § 7 ods. 2 uvedeného zákona. Vzhľadom na uvedené považovala obžaloba získané dôkazy za zákonné a použiteľné pred súdom. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  9. i)Tr. por. vyjadril prokurátor presvedčenie, že konajúce súdy sa dostatočným a rozsiahlym spôsobom vysporiadali s dôkaznou situáciou, v odôvodneniach svojich rozhodnutí rozviedli úvahy, na podklade ktorých následne rozhodli, a teda že bolo dostatočným zákonným spôsobom preukázané, že obvinený, majúc vedomosť o nelegálnom pôvode tovaru, za účelom získania prospechu sa snažil odcudzený tovar, pochádzajúci z trestnej činnosti, v úmysle zatajiť jeho existenciu, uschovať a ukryť do doby získania vhodného odberateľa, časť tohto tovaru predal C., časť sa snažil vyviezť do Českej republiky a tam predať, a týmto konaním získať pre seba nelegálny prospech vo výške najmenej 28 790,- Eur, keď za týmto účelom vyhotovil viacero fiktívnych faktúr. Uvedeným konaním naplnil dovolateľ všetky zákonné znaky zločinu legalizácie

§ 233ods.

1 písm. a), písm. b), ods. 2 písm.

  1. b)Tr. zák. Záverom prokurátor zhrnul, že podľa jeho mienky nebol v uvedenej veci naplnený ani jeden dovolací dôvod, uplatnený v podanom dovolaní. Zotrval na tvrdení, že všetky procesné úkony vykonané v rámci vyšetrovania a konania pred súdom boli realizované v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, a teda zákonne. V kontexte uvedených skutočností prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen navrhol, aby dovolací súd dovolanie obvineného W. K. na neverejnom zasadnutí s poukazom na § 382 písm.
  2. c)Tr. por. odmietol. Následne súd prvého stupňa po odstránení vytknutých nedostatkov predložil vec dovolaciemu súdu. Obvinený vlastným písomným podaním z 23. decembra 2018, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 4. januára 2019, písomným podaním z 27. decembra 2018, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 2. januára 2018, písomným podaním zo 6. januára 2019, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 8. januára 2019, písomným podaním z 2. februára 2019, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 13. februára 2019, písomným podaním z 27. februára 2019, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 8. marca 2019, písomným podaním z 3. marca 2019, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 7. marca 2019, písomným podaním zo 6. marca 2019, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 11. marca 2019, písomným podaním z 3. marca 2019, pôvodne adresovaným súdu prvého stupňa, Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručeným 19. marca 2019, písomným podaním z 27. marca 2019, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 1. apríla 2019, písomným podaním zo 6. mája 2019, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 15. mája 2019, a písomným podaním z 21. júla 2019, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 24. júla 2019, opakujúc argumentáciu uplatnenú v podanom dovolaní, opakovane žiadal dovolací súd o preskúmanie zákonnosti „vyšetrovacieho spisu z predprípravného konania“, vedeného na NPZJ NAKA, Expozitúra Bratislava pod č. PPZ-NKA-PZJ11-242/2016, ktorý napriek opakovaným žiadostiam nebol poskytnutý súdu prvého stupňa ani obhajobe na nahliadnutie, pričom podľa jeho názoru obsahuje dôkaz o nezákonnosti postupu polície, ktorá napriek tomu, že už od 1. decembra 2016 disponovala dostatkom informácií o jeho trestnej činnosti až do 7. decembra 2016 nepostupovala podľa Trestného poriadku, a tak porušovala jeho Ústavou SR zaručené práva, a o preskúmanie a kontrolu „dožiadania rakúskych justičných orgánov“, na základe ktorého sa začalo po jeho osobe a obuvi značky I.-I. pátrať; dopĺňal listinné dôkazy a žiadal o poskytnutie informácií o stave konania. Nad rámec podaného dovolania v podaniach z 27. decembra 2018 a zo 6. januára 2019 napadol aj postup súdu, ktorý (v rozpore s judikatúrou ÚS SR, NS SR a ESĽP) rozhodol o jeho vzatí do väzby bez pribratia tlmočníka, hoci oň výslovne žiadal, keďže dostatočne nerozumel obvineniu ani otázkam súdu, a navyše po prekročení lehoty 48 hodín o 2 minúty (podľa podania z 27. decembra 2018), respektíve o 3 minúty (podľa podania zo 6. januára 2019), čo nenapravil ani Krajský súd v Banskej Bystrici. Rovnakým podaním (z 27. decembra 2018) rozšíril námietky uplatnené v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  3. b)Tr. por. o skutočnosť, že podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici súd, ktorý rozhoduje o väzbe, nemôže rozhodovať aj o treste. O zaujatosti krajského súdu podľa neho svedčil aj jeho postup, keď bez návrhu prokurátora tomuto nahlas diktoval, čo má diktovať do zápisnice, aby mohol rozhodnúť o zrušení súhrnného trestu a uložiť samostatný trest. Námietky proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o zrušení súhrnného trestu doplnil podaním zo 6. marca 2019 o argumentáciu, že zo staršej judikatúry NS SR vyplýva, že súd má pri ukladaní súhrnného trestu čakať na právoplatnosť rozsudku, ktorý sa súhrnným trestom ruší, pričom v jeho prípade sa tento rozsudok stal právoplatným až v roku 2017 a k trestnému činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti malo dôjsť už od 29. novembra 2016 do 7. decembra 2016. Obhajoval sa tiež tým, že o skoršom rozsudku nevedel, keďže bol na PN a mal za to, že hlavné pojednávanie bolo odročené. Súčasťou písomného podania dovolateľa zo 6. marca 2019, doručeného dovolaciemu súdu 11. marca 2019, bola aj reakcia obvineného na vyjadrenie okresnej prokuratúry k ním podanému dovolaniu, v rámci ktorej dovolateľ zotrval okrem ďalšej, opätovne uvádzanej, obhajobnej argumentácie, aj na tvrdení, že nerozumel, respektíve nerozumel dostatočne priebehu hlavného pojednávania, pričom odkázal na zvukové záznamy z hlavného pojednávania, na ktorých malo byť zachytené, ako sa mu samotná sudkyňa snažila niektoré termíny a vety vysvetliť. Vyhlásil, že vôbec nepochopil obžalobu, a konštatoval, že tlmočník mu v trestnom konaní nebol zabezpečený iba preto, že súdu sa ho nepodarilo zabezpečiť pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. V reakcii na predmetné vyjadrenie dovolateľa, zaslané Okresnej prokuratúre Zvolen dovolacím súdom, prokurátor oznámil, že sa k uvedenému podaniu obvineného zo 6. marca 2019 nebude vyjadrovať a zotrval na svojom vyjadrení z 10. decembra 2018. Najvyšší súd zistil, že dovolanie proti napadnutému rozsudku je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm.
  4. h)Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm.
  5. b)Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 372 a § 373 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por., a nie je daný dôvod na postup súdu podľa § 382 písm. a), písm. b), písm. d), písm.
  6. e)ani písm.
  7. f)Tr. por. Dovolací súd nahliadnutím do spisového materiálu zistil, že dovolanie obvineného W. K. nie je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb, ktoré by svojím charakterom mohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, a preto je potrebné ich odstrániť, a ktoré sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por. Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expresis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať ak:
  8. b)súd rozhodol v nezákonnom zložení,
  9. c)zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
  10. g)rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
  11. i)rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. b), písm. c), písm.
  12. g)a písm.
  13. i)Tr. por. je potrebné uviesť nasledovné: Nezákonne zloženým súdom (§ 371 ods. 1 písm.
  14. b)Tr. por.) sa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Pôjde najmä o prípady, keď rozhodoval samosudca namiesto senátu alebo keď bol senát súdu zložený z predsedu senátu a prísediacich, hoci mal rozhodovať senát zložený len zo sudcov, alebo naopak, či keď senát rozhodoval v neúplnom zložení, a podobne. Trestný poriadok ako aj zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vymedzujú obsadenie súdu od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Zásadným porušením práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm.
  15. c)Tr. por.) sa rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, teda stav, keď obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a zároveň orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním. Výnimočne môže ísť aj o iné pochybenie súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého dôjde k odňatiu alebo znemožneniu riadneho uplatnenia procesných práv obvineného. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu môže mať za následok konštatovanie naplnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
  16. c)Tr. por. Zákon totiž výslovne požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Prípadné porušenie práva na obhajobu, pokiaľ sa zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, preto samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
  17. c)Tr. por. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
  18. g)Tr. por. možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a posledno

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.