c) Trestného poriadku dovolanie obvinených V. R. a I. M. sa odmieta. Odôvodnenie Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej už len „najvyšší súd“) dovolaním napadnutým rozhodnutím
por.“) zamietol o. i. odvolania obvinených V. R. a I. M. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „ŠTS“) z
1 písm.
1 písm.
hol a jeho telo bolo nájdené dňa 07. apríla 2014 v čase asi o 9.00 hod. Obvinená V. R. bola za to odsúdená
2 s poukazom na § 36 písm. j), § 37 písm. h) a s použitím § 38 ods. 2, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Tr. zák. k súhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 25 rokov so zaradením
3 písm. b) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
1, ods. 2, ods. 6 Tr. zák. bol obvinenej uložený i trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú činnosť na 6 rokov a
1, § 78 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad na dobu 3 rokov.
2 Tr. zák. ŠTS zrušil z právoplatného trestného rozkazu Okresného súdu Zvolen, č. k. 4T/9/2017-395, doručeného obvinenej dňa 12. apríla 2017, výrok o treste odňatia slobody vo výmere 3 rokov s uložením probačného dohľadu s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 roky a s povinnosťou v skúšobnej dobe nahradiť dlh štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky, v zastúpení Daňovým úradom Banská Bystrica, vo výške 5.448,22 eur, ako i trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú činnosť na 72 mesiacov, uložené pre zločin skrátenia dane a poistného
1, ods. 2 písm. d) Tr. zák., a zrušil tiež aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Obvinená I. M. bola za vyššie uvedený skutok odsúdená
2 s poukazom na § 36 písm. j) a s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 25 rokov so zaradením
3 písm. b) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
1, § 78 ods. 1 Tr. zák. jej bol zároveň uložený i ochranný dohľad na dobu 3 rokov. Dňa 26. februára 2019 bolo ŠTS doručené dovolanie obvinených (ide o jedno obsahovo totožné dovolanie) V. R. a I. M., podané prostredníctvom im spoločne ustanovenej obhajkyne JUDr. Mgr. Ivany Švarcovej a smerujúce proti naposledy označenému uzneseniu odvolacieho súdu (v spojení s rozsudkom ŠTS z 20. decembra 2017, sp. zn. BB-4T/13/2017), keď ako dovolacie dôvody boli označené dôvody uvedené pod písm.
por. spod obžaloby oslobodené. Uplatnený dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. vychádza
názoru obvinených tiež z toho, že v ich prípade nemôžu byť naplnené obligatórne znaky obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy či už formou návodu alebo organizátorstva, keďže (doslovne citujúc) „zo skutkových záverov rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa je zistiteľné len to, že tieto osoby boli a sú v príbuzenskom pomere. Ak N. R. ml. pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie ŠTS dňa
1, ods. 2 písm. d), písm. f) Tr. zák., lebo v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa vyžaduje, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené a presvedčivé, spĺňajúce parametre zákonnosti a ústavnosti. Ak tomu tak nie je, dochádza k porušeniu základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ V kontexte údajného nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku uviedli obvinené v odôvodení nimi podaného dovolania aj ďalšie argumenty, a síce, že: - s ohľadom na vytvorenú dôkaznú situáciu zásadne neobstojí, že sa podieľali na skutku tak, ako bol tento uvedený v enunciáte prvostupňového rozsudku, keďže sa skutku vôbec nedopustili; - nebola vyvrátená ich obhajoba o tom, že konania sa mohla dopustiť iná osoba, či osoby z okruhu poškodeného, ktoré sa s ním preukázateľne pred smrťou stýkali aj intímne, resp. mohli mať majetkový motív, keď toto nebolo žiadnym spôsobom preskúmané a spoľahlivo vyvrátené ani v odvolacom konaní; - žiadny priamym dôkazom nebola preukázaná ich jednoznačná participácia na spáchanom skutku, nepreukázal sa dokonca ani akýkoľvek kontakt medzi nimi a poškodeným, či v neposlednom rade ani akýkoľvek majetkový prospech, ktorý mal byť hlavným motívom ich konania; - v odvolacom konaní nebolo vyčerpávajúco preskúmané a vyhodnotené, čo namietala obhajoba v odvolacích námietkach, a síce, že nebol presne ozrejmený dôvod, prečo súd nepristúpil k vypočutiu MUDr. Z. V. - k ťažiskovej otázke spôsobilosti obvineného N. R. dňa
1 Tr. por. aby ŠTS prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť. Pokiaľ ide o otázku splnenia si povinnosti zo strany príslušného prvostupňového súdu v zmysle prvej vety § 376 Tr. por. po tom, čo mu je doručené dovolanie, tak tu sa žiada dovolaciemu súdu - vzhľadom na neustále opakujúcu sa „nesprávnu“ (nad rozsah zákonnej povinnosti) prax ŠTS - na danom mieste upozorniť na tú skutočnosť, že v súlade s už uvedeným ustanovením je potrebné doručovať rovnopis dovolania na vyjadrenie len tým „ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté“, a teda nie aj inému spoluobvinenému (príp. viacerým spoluobvineným), ktorý dovolanie buď podal, alebo nepodal (dovolanie obvineného sa teda doručí prokurátorovi a poškodenému pri dotknutom skutku). Bez ohľadu na okolnosť, že na rozdiel od obnovy konania a odvolacieho, či sťažnostného konania, kde to zákon výslovne ustanovuje (§ 401, § 324 a § 195 ods. 2 Tr. por.), v dovolacom konaní neplatí zásada beneficium cohaesionis (tzv. dobrodenie v súvislostiach, a teda zjednodušene povedané, zrušenie rozhodnutia na základe toho istého dôvodu aj v prospech iného spoluobvineného), a preto „dovolaním nedotknutý spoluobvinený“ nemá byť ako rozhodnutím dovolacieho súdu priamo ani nepriamo dotknutý, nie je vyššie popísaný možný benefit ani priamym dotykom v zmysle § 314 Tr. por. (vyvolávajúcim potrebu doručenia odvolania inej strane, teda spoluobžalovanému). Ide len o nepriamy zákonný efekt, pričom neodvolavší sa spoluobžalovaný sa rovnako neupovedomuje ani o konaní verejného zasadnutia o odvolaní spoluobžalovaného, ktorý sa odvolal, nakoľko nejde o osobu, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím v zmysle § 292 ods. 1 veta druhá Tr. por.; to potom samozrejme rovnako platí aj v dovolacom konaní (napokon, odvolanie ani dovolanie sa nedoručuje ani spoluobvinenému, ktorý sa odvolal, resp. dovolal). Najvyšší súd ako súd dovolací v zmysle § 378 Tr. por. vec predbežne preskúmal a dospel k záveru, že dovolanie obvinených nie je potrebné odmietnuť z formálnych dôvodov [§ 382 písm. a), písm. b), alebo písm. d) až písm. f) Tr. por.]. Zároveň však zistil, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
1) Tr. por., a preto podané dovolanie
c) Tr. por. odmietol.
1 písm. c) Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
1 písm. i) Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“. Úvodom je nutné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších. Tie sú ako dovolacie dôvody výslovne uvedené v § 371 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi ustanovenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Čo sa týka pritom viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por., k tomu je dôležité poznamenať - tak ako to napokon najvyšší súd už stabilne zdôrazňuje v rámci svojej rozhodovacej činnosti - že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. Teda zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por. (viď k tomu bližšie R 120/2012). A napokon vzhľadom na obsah posudzovaného dovolania úvodom dovolací súd tiež zdôrazňuje, že v rámci dovolacieho konania konaného na podklade dovolania obvineného nemôžu byť predmetom prieskumu dovolacieho súdu samotné skutkové zistenia, ku ktorým dospeli vo veci konajúce súdy nižšieho stupňa (výnimkou je v danom smere len dovolanie ministra spravodlivosti podané
3 Tr. por.), ako je to zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i), časť vety za bodkočiarkou Tr. por. Alebo inými slovami, námietky obvineného smerujúce voči konečným skutkovým zisteniam a záverom (namietajúce ich správnosť, či úplnosť) sú z pohľadu dovolacieho konania irelevantné, keďže pre dovolací súd je záväzný skutok tak, ako bol tento ustálený zo strany dotknutých súdov nižšieho stupňa - ten nemôže nijako meniť, ani dopĺňať. Ak ide potom o posudzované dovolanie obvinených V. R. a I. M., konkrétne jeho vecné odôvodnenie, tak tomu uvádza dovolací súd nasledovné: Už hneď úvodom podaného dovolania obvinené zdôraznili, že sa nestotožňujú so závermi konajúcich súdov o ich vine, a „v tomto duchu“ sa nesie v podstate celá nasledujúca argumentácia. Odhliadnuc od toho, že dovolací súd je viazaný vecnými námietkami a nie ich právnou subsumpciou, nedá tiež nezmieniť, že (ako je to napokon zrejmé aj z vyššie zosumarizovaných námietok), že v kontexte oboch uplatnených dovolacích dôvodov používajú obvinené z veľkej časti rovnaké tvrdenia, či námietky. Čo je ale najpodstatnejšie z hľadiska predmetného dovolacieho konania je to, že celá argumentácia je totožného, a síce skutkového charakteru (obvinené nesúhlasia so skutkovými závermi konajúcich súdov a odmietajú svoju vinu). Z obsahu podaného dovolania je zrejmé - keď treba zároveň povedať, že uvedené je pomerne častým javom najvyšším súdom posudzovaných dovolaní - že dovolateľky celkom zjavne nerozlišujú skutkové námietky od tých právnych (ktoré jediné by bolo možné považovať za relevantné, a teda bolo by potrebné sa nimi zo strany konajúceho dovolacieho súdu zaoberať), čoho bezprostredným následkom je o. i. to, že podané dovolanie „je písané ako odvolanie“, t. j. obvinené pokračujú vo svojej obhajobe, opakujú (až na malé výnimky) námietky predložené v predchádzajúcom konaní a v podstate absolútne nereflektujú na konštrukciu im dostupných dovolacích dôvodov. Dovolanie je však mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorý je určený k náprave v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení a (v zásade) neslúži k revízii a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania (výnimkou je len už zmieňovaný dôvod dovolania dostupný iba pre ministra spravodlivosti). Niektoré pasáže z odôvodnenia dovolania sú pritom tak signifikantné z hľadiska daného nerozlišovania (právnych námietok, od tých skutkových), že sa ich rozhodol dovolací súd vyššie priamo odcitovať. Vo všeobecnosti nedá vo vzťahu k obsahu posudzovaného dovolania tiež neuviesť, že z tohto bolo len ťažko atrahovať určité ucelené námietky, keď niekedy navyše ani ako keby nešlo o predostretie výtky, ale skôr len o sumarizáciu konania, či poukaz na určité skutočnosti. Konkrétnejšie, ako už notoricky dovolací súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje - ak obvinený (v posudzovanej veci presnejšie obvinené) v podanom dovolaní namieta spôsob hodnotenia dôkazov, rozsah vykonaného dokazovania, či vysporiadanie sa konajúceho súdu s obhajobou, ide „len“ o námietky skutkového charakteru, a teda z pohľadu daného dovolacieho konania námietky irelevantné - nepodraditeľné pod žiadny z do úvahy prichádzajúcich dôvodov dovolania. Nie je tiež potom výnimočným javom, že (tak, ako tomu je aj v danom prípade) iba od nesprávnosti takýto skutkových zistení potom dovolatelia odvíjajú svoje úvahy o údajne nesprávnom právnom posúdení a dovolávajú sa tak konštatácie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. por. (ktorého časť vety za bodkočiarkou ale jednoznačne hovorí niečo iné, a síce, že správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť). Zjednodušene povedané jazykom dovolateliek: „Ak sa skutok nestal tak, ako je uvedené vo výroku právoplatného rozsudku, nemôže byť ani správne jeho právne posúdenie ako ten - ktorý trestný čin.“ Avšak, ako už bolo zdôraznené vyššie, pre dovolací súd, konajúci na podklade dovolania obvineného, je záväzný skutok tak, ako bol tento zistený zo strany súdov nižšieho stupňa (v tomto smere viď skutková veta citovaná hneď v úvode odôvodnenia daného rozhodnutia). Ešte konkrétnejšie by sa dala dovolacia argumentácia obvinených (vecne) zhrnúť tak, že tieto predovšetkým upozorňujú na to, že dokazovaním nebolo údajne dostatočným spôsobom preukázané, že sa skutok stal tak, ako to uzavreli konajúce súdu, resp. inými slovami, že neboli dostatočne vyvrátené aj iné do úvahy prichádzajúce alternatívy skutkového deja (ustálený skutok považujú obvinené za „nepotvrdenú hypotetickú konštrukciu“, stojacu len na domnienkach a sprostredkovaných informáciách), a tiež rovnako nemalo byť dostatočne dokázané ani to, že sa ho dopustili práve ony (má ísť len o „nepreukázanú domnienku“, pričom obvinené poukazovali aj na iných možných páchateľov a ich motívy, čo nemalo byť vyčerpávajúcim spôsobom preverené) - ide vlastne o dve základné skutkové otázky, ktoré musí súd jednoznačným spôsobom vyriešiť pred tým, než vynesie rozsudok a v danom prípade boli vyriešené tak, že došlo k vyneseniu odsudzujúceho a nie oslobodzujúceho rozsudku. Rovnako ako v priebehu celého konania i v rámci dovolania sa obvinené rozsiahlo venovali svedeckým výpovediam sestier - N. a C. R. (ide o dcéry spoluobvineného N. R. ml.), ako i svedka B. Š., ktoré dôkazy z pohľadu konajúcich súdov patrili medzi hlavné usvedčujúce dôkazy. Na rozdiel od vo veci konajúcich súdov, obvinené dané výpovede nepovažujú za hodnoverné, poukazujú tu na viaceré skutočnosti, najmä však motiváciu ich konania. K ostatne uvedenému je potrebné z pohľadu dovolacieho dodať potom toľko, že to, na akých dôkazoch konajúce súdy založili svoje rozhodnutie (a či ich považovali za postačujúce z hľadiska dokázania viny obvinených), je vecou ich úvahy, keď je zároveň plne v ich réžii hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov
12 Tr. por. Hodnotenie dôkazov z pohľadu ich vierohodnosti (len na okraj možno podotknúť, že z napadnutých rozhodnutí vo svojom súhrne vyplýva, prečo súdy uverili tým - ktorým svedeckým výpovediam, resp. inak, prečo považovali tieto za hodnoverné, a to aj napriek výhradám obhajoby) je na rozdiel od hodnotenia dôkazov z hľadiska ich zákonnosti [k tomu viď dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por., v zmysle ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom] nepodraditeľné (pre skutkovú povahu) pod žiadny z do úvahy prichádzajúcich dôvodov dovolania. Zákonnosť pritom obvinené nenapádajú ani v prípade nimi „namietanej“ čiastočne usvedčujúcej výpovede spoluobvineného N. R. ml. z prípravného konania, k danej súvisiacej námietke sa ale dovolací súd vyjadrí bližšie neskôr. Čo sa týka dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. por., alebo teda presnejšie otázky údajného nesprávneho právneho posúdenia, tak tu okrem už vyššie uvedeného, sa žiada potom poznamenať, že dovolací súd nemá v podanom dovolaní „oporu“ pre akékoľvek vyjadrovanie sa k otázke správnosti súdmi použitej právnej kvalifikácie, keďže v skutočnosti žiadna súvisiaca námietka právneho charakteru obsahom tohto (dovolania) nie je (vychádzajúc zároveň z toho, že dovolací súd je viazaný vecnými námietkami a nie právnymi dôvodmi, ako už bolo zdôraznené úvodom - s poukazom na závery R 120/2012). Ako jeden z príkladov možno uviesť v podanom dovolaní použitý výraz „nesprávny právny záver o vine“, ktorý - ako sa následne dozvedáme - obvinené „rozmieňajú na drobné“ (vysvetľujú) tak, že
ich názoru mal byť dôkazný stav vyhodnotený v zmysle zásady in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného) a mali byť oslobodené, keďže nebolo preukázané, že sa skutok stal, ani že sa ho dopustili práve ony. Nestačí len (formálne) použiť výraz „právny záver ...“, ak materiálne ide potom celkom zjavne o napadávanie záveru skutkového. Akákoľvek ďalšia argumentácia dovolacieho súdu je tu pritom (s poukazom na už všetko doposiaľ uvedené) zbytočná, keďže by išlo len o opätovné opakovania sa toho, čo treba rozumieť pod skutkovými námietkami a pod. Snáď už len toľko, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými (ale tiež právnymi) závermi súdu prvého stupňa, a tieto považoval sa dostatočne preukázané vykonanými dôkazmi. Napokon, pokiaľ ide o námietku dotýkajúcu sa nevyhovenia návrhu obhajoby na vykonanie dôkazu formou výsluchu MUDr. Z. V. - praktickej lekárky spoluobvineného N. R. ml., ktorá mala byť vypočutá k otázke zdravotného stavu menovaného (vplyvu cukrovky na jeho vnímanie reality) počas jeho „usvedčujúcej“ výpovede v prípravnom konaní, k tomu považuje dovolací súd sa potrebné uviesť niekoľko skutočností. V prvom rade - vo všeobecnosti platí, že právo navrhovať dôkazy slúžiace na podporu obhajoby je imanentnou súčasťou práva na obhajobu. Tiež ale potom nepochybne platí i to, že nie je možné považovať za porušenie práva na obhajobu [dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. c) Tr. por. zákon požaduje vytýkanie dotknutej okolnosti v konaní predchádzajúcom konaní - za predpokladu, že mu v danom čase bola táto známa (§ 371 ods. 4 Tr. por.), splnenie ktorej podmienky sa ale posudzuje už prísne individuálne (musela byť uplatnená zo strany konkrétneho obvineného) a ktorú podmienku ani jedna z dovolateliek nesplnila (vytýkanie pritom nie to isté ako konštatácia, ako už bolo v inej súvislosti napokon zmieňované) - i napriek tomu ale dovolací súd sa rozhodol uviesť aj nižšie uvedené skutočnosti. V tomto kontexte, z obsahu predloženého spisu je zistiteľné, že pokiaľ ide o súd prvého stupňa, tento sa nielenže procesne správne s predloženým návrhom obhajcu obvineného N. R. na vykonanie výsluchu svedkyne MUDr. Z. V. vysporiadal, keď ho na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16. októbra 2017 (zv. 19, č.l. 3608) uznesením
3 Tr. por. odmietol, ale tento svoj postoj následne aj v súlade s § 168 ods. 1 Tr. por. v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil. Pokiaľ ide o toto odôvodenie k odmietnutiu dôkazného návrhu, na str. 35 prvostupňového rozsudku sa k tomu konkrétne uvádza (dovolací súd naň len z hľadiska komplexnosti poukazuje, keďže je z jeho strany nepreskúmateľné), že vyššie menovaná svedkyňa sa mala spätne vyjadriť k zdravotnému stavu obvineného N. R. v čase jeho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie ŠTS dňa
poznámky sudcu, „že plače,“ pravdepodobne aj úprimne. Podal vysvetlené priznanie a potom odpovedal aj na otázky prokurátora a obhajcov. Pre úplnosť ŠTS tiež považoval k tomu za potrebné dodať, že pri danom výsluchu boli prítomní dokonca i štyria obhajcovia všetkých štyroch spoluobvinených. K vyššie uvedenému možno záverom - na zosumarizovanie už konštatovaného - poukázať na súvisiace judikatúrne závery dovolacieho súdu (R 7/2011, R 116/2014), z ktorých vyplýva nasledovné: Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím buď tomuto návrhu vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Tr. por.), resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Tr. por.). Nie je možné ale úspešne podať dovolanie z dôvodu
1 písm. c) Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle uvedeného dovolacieho dôvodu nemožno totiž považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
názoru obhajoby bolo jeho vykonanie potrebné. Špecifikum vyššie označenej veci, na ktorú poukázali dovolateľky [a čo bolo aj dôvodom, prečo tu napokon bolo potrebné vysloviť zo strany dovolacieho súdu naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Tr. por.] pritom - zjednodušene povedané - spočívalo v tom, že súdy odmietli návrh obvineného na doplnenie dokazovania bez toho, aby vôbec vedeli, aký návrh v skutočnosti odmietajú. Konkrétne malo ísť o nejakého „utajeného svedka č. 2“, ktorým najskôr argumentovala v prospech podržania vo väzbe obvineného prokuratúra a následne nebolo zrejmé, o akého svedka išlo a čo vlastne vypovedal, keďže nebol zo strany obžaloby predložený návrh na jeho vypočutie na hlavnom pojednávaní - preto obvinený žiadal jeho vypočutie s tým, že je možné, že obžaloba ho už ďalej nespomínala práve preto, že vypovedal v jeho prospech. Časti z odôvodnenia zmieňovaného rozhodnutia 5 - členného senátu, ktoré citovali v podanom dovolaní obvinené, sú potom vlastne pasáže z predchádzajúceho vo veci vydaného „kasačného“ nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ide o nález z 26. apríla 2018, sp. zn. II. ÚS 54/2018), kedy však ide pradoxne o časti plne použiteľné aj na podporu záveru, ku ktorému dospel dovolací súd v súvislosti s aktuálne posudzovaním dovolaním obvinených, pričom relevantné časti z odôvodnenia, rozhodujúce pre danú vec (vysvetľujúce jej výnimočnosť), absentujú. V dovolateľkami citovanej pasáži sa napr. uvádza nasledovné: „Za štandardných okolností je na uvážení súdu rozhodnúť, či je nevyhnutné alebo vhodné obhajobou navrhovaného svedka predvolať. Iba za výnimočných okolností možno dospieť k záveru, že odmietnutie vypočuť určitú osobu ako svedka by bolo nezlučiteľné s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Návrh na výsluch svedka sa má posudzovať z pohľadu užitočnosti tohto dôkazu pre rozhodnutie a súd nie je povinný tomuto návrhu bez ďalšieho vyhovieť (Vidal proti Belgicku). Pokiaľ sa súd rozhodne návrhu obvineného na výsluch svedka nevyhovieť, mal by toto odmietnutie zároveň riadne odôvodniť (Sgarbi proti Taliansku).“ Záverom opäť trocha všeobecnejšie, ale reagujúc pritom zároveň na konkrétne dovolacie tvrdenia obvinených, treba uviesť, že tak ako nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu nestotožnenie sa súdu s názorom obhajoby na hodnotenie dôkazov, či rozsah potrebného dokazovania, toto nie je rovnako ani porušením práva na spravodlivý proces. Tiež Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nemožno subsumovať právo strany (obvineného) na rozhodnutie v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi, resp. inak právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná (k tomu viď tiež str. 35 odôvodnenia napadnutého druhostupňového rozhodnutia). Úplne ako posledné je žiaduce sa zmieniť i vo vzťahu k poukazu obvinených na potrebu riadneho a presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a síce v prvom rade v tom ohľade (tento argument by bol napokon aj plne postačujúci), že v súlade s ustanovením § 371 ods. 7 Tr. por. dovolanie len proti (samotnému) odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Druhotne, už len na okraj, dáva potom dovolací súd do pozornosti tiež tú skutočnosť, že parametre ústavnosti spĺňa „už“ také odôvodnenie, ktoré reaguje na podstatné a relevantné (a nie teda všetky) argumenty strany, keď zároveň platí, že odôvodnenia rozhodnutí vydaných vo veci treba vnímať v súhrne. V posudzovanej veci pritom odôvodnenie napadnutého uznesenia v spojitosti s odôvodnením jemu predchádzajúceho prvostupňového rozsudku uvedené parametre nepochybne spĺňa, keď sa súdy zároveň dôsledne riadili i ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por., v súlade s ktorým ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Ako je zrejmé z vyššie uvedeného, najvyšší súd teda nezistil v posudzovanej veci opodstatnenosť žiadnej uplatnenej dovolacej námietky z hľadiska jej možného podradenia pod niektorý z do úvahy prichádzajúcich dôvodov dovolania - § 371 ods. 1 Tr. por., a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.