2 písm. a/ a d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného 2/ spolu s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného 1/, pretože dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného 2/ vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je čiastočne nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže žalovaný 2/ sa viacerými námietkami žalobcu riadne nezaoberal a svoje rozhodnutie v súlade so zákonom náležite neodôvodnil. 2.
odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nesprávne právne posúdenie veci spočíva v tom, že určenie základu odvodu, jeho výšky a výšky zúčtovania odvodov bolo vykonané v rozpore so smernicou o daňovej neutralite, ďalej aplikujúc výkladové metódy bol krajský súd toho názoru, že pri výkone zúčtovania odvodov mal byť ako základ odvodu použitý výsledok hospodárenia žalobcu
Medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo platných v Európskej únii (IFRS). Krajský súd ďalej dôvodil tým, že zákon č. 235/2012 Z.z, o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o osobitnom odvode“) naviac porušuje Tretiu plynárenskú smernicu, čoho dôkazom je situácia žalobcu a rozhodnutie sa javí v rozpore so všeobecnými ústavnými princípmi ukladania daní. Prvostupňové rozhodnutie žalovaného 1/ krajský súd zrušil z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.
zákona o osobitnom odvode spravuje v prípadoch, ak tento zákon neobsahuje osobitnú úpravu. Na konanie sa tak v celosti aplikujú aj základné zásady správy daní (§ 3 daňového poriadku), pravidlá nazerania do spisov (§ 23 daňového poriadku), princípy upravujúce dokazovanie vo veciach správy daní (§ 24 daňového poriadku) a taktiež náležitosti rozhodnutia (§ 63 daňového poriadku).
zákona o energetike, bola uložená v nadväznosti na implementáciu tzv. Tretieho energetického balíka Európskej únie. Z daňového hľadiska bol vklad realizovaný ako nepeňažný vklad v pôvodných cenách. Z účtovného hľadiska hodnota časti podniku, ktorá bola predmetom vkladu, prestavuje sumu 2 429 205 011,94 €. Vklad bol na základe požiadavky Slovenskej republiky ako majoritného akcionára v SPP, ktorej súhlas bol na realizáciu vkladu nevyhnutný, uskutočnený tak, že na vklad bolo započítaných 240 000 000,- € (200 000 000,- € do základného imania a 40 000 000,- € do rezervného fondu).
IFRS bol rozdiel po zaúčtovaní odloženého daňového záväzku (470 543 860,91 €) vykázaný ako nerozdelený zisk (1 718 661 151,05 €). Pre účely určenia základu dane z príjmov bol výsledok hospodárenia
IFRS upravený prostredníctvom mostíka (Opatrenie MF SR z 15.02.2006 č. MF/011053/2006-72). V časti týkajúcej sa vkladu by sa rozdiel medzi hodnotou vkladu
slovenských účtovných štandardov a hodnotou započítanou na vklad, po zaúčtovaní odloženého daňového záväzku zaúčtoval
slovenských účtovných štandardov ako záporný goodwill, ktorý by sa následne ihneď odpísal a zaúčtoval ako odpis záporného goodwillu do výsledku hospodárenia
slovenských účtovných štandardov. Odpis záporného goodwilu vzniknutého pri zaúčtovaní tejto transakcie
slovenských účtovných štandardov, ako položka vstupuje do výsledku hospodárenia
slovenských účtovných štandardov. Pri zaúčtovaní vkladu
IFRS, čo je štatutárne účtovníctvo žalobcu, takýto záporný goodwill nevzniká. Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku úpravy IFRS výsledku hospodárenia
mostíka sa výsledok hospodárenia žalobcu „umelo“ zvýšil o 1 720 998 422,05 €. Avšak pre účely zistenia základu dane z príjmov sa takto upravený výsledok hospodárenia ďalej objektivizuje a upravuje postupom upraveným v zákone o dani z príjmov.
názoru krajského súdu podmienky a definičné znaky „prevodu aktív“ tak, ako ich stanovuje smernica o daňovej neutralite. Táto smernica sa síce primárne vzťahuje na cezhraničné transakcie, ale v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie môže členský štát rozšíriť jej pôsobnosť aj na čisto vnútroštátne situácie, čo Slovenská republiky urobila a čo je aj zrejmé zo spôsobu, akým smernicu o daňovej neutralite implementovala.
mostíka sa umelo zvýšil o 1 720 998 422,05 €, čo je hodnota záporného goodwillu vzniknutého v dôsledku vkladu, ktorý by sa však následne odpísal a zaúčtoval ako odpis záporného goodwillu
slovenských účtovných štandardov. V súlade s § 17d ods. 2 písm. b/ zákona o dani z príjmov, sa v prípade nepeňažného vkladu v pôvodných cenách prípadný záporný goodwill nezahŕňa do základu dane, čo v prípade žalobcu znamená, že umelé zvýšenie výsledku hospodárenia upraveného
mostíka bolo v nadväznosti na smernicu o daňovej neutralite eliminované v celom rozsahu a dopad realizácie vkladu z pohľadu dane z príjmov bol nulový, čiže vklad bol daňovo neutrálny. 13. Napriek tomu, že z obsahu zákona o osobitnom odvode vyplýva, že tento priamo nezohľadňuje existenciu smernice o daňovej neutralite, ani princíp daňovej neutrality, ktoré smernica garantuje, sa
názoru krajského súdu má smernica o daňovej neutralite aplikovať aj na odvod a navýšenie odvodu z tohto pohľadu odporuje smernici o daňovej neutralite. Krajský súd považoval v rozpore so smernicou o daňovej neutralite postup žalovaných, ktorí pri určení základu pre zúčtovanie odvodov vychádzali z hospodárskeho výsledku upraveného
mostíka, t.j. umelo navýšeného v dôsledku vkladu o 1 720 998 422,05 €. Požiadavka neutrality v zmysle smernice o daňovej neutralite
krajského súdu znamená, že dotknuté transakcie nesmú podliehať najmä daniam uvedeným v časti B prílohy I smernice o daňovej neutralite (časť B prílohy I smernice o daňovej neutralite stanovuje, že v Slovenskej republike ide o daň z príjmu právnických osôb), ani inému plneniu, ktoré má rovnaké účinky ako dane vymenované v časti B prílohy I smernice a ani žiadnym iným spôsobom viesť k akémukoľvek zdaneniu kapitálových výnosov. Smernica o daňovej neutralite používa pojem „akékoľvek zdanenie“, čo znamená, že kapitálové výnosy nemôžu byť zaťažené žiadnou daňou bez ohľadu na jej názov. 14.
krajského súdu odvod má rovnaký charakter a účinky ako daň z príjmov právnických osôb
zákona o dani z príjmov a
názoru súdu je nepochybné, že zaťaženie vkladu odvodom vedie prakticky k zdaneniu kapitálových výnosov dotknutej transakcie, čo je v rozpore so smernicou o daňovej neutralite, keďže zaťaženie vkladu odvodom je nutné považovať za zdanenie vkladu a teda za neprípustné.
krajského súdu zo strany žalovaného 2/ nesprávne právne posúdená, pričom tento sa navyše tejto otázke dostatočne nevenoval a svoj názor aj nedostatočne v napadnutom rozhodnutí odôvodnil. 17. K námietke žalobcu, že pri výkone zúčtovania odvodov pre žalobcu nemá byť výsledok hospodárenia upravený
mostíka, ako to presadzujú správne orgány, ale IFRS výsledok hospodárenia, žalovaný 2/ v napadnutom rozhodnutí uviedol, že pri aplikácii zákona o osobitnom odvode od jeho účinnosti neboli vznesené zásadné námietky alebo nejasnosti zo strany regulovaných osôb vo veci nesprávneho postupu pri výpočte základu odvodu alebo pri zúčtovaní odvodov. Z uvedeného
krajského súdu vyplýva, že žalovaný 2/ sa touto námietkou v zásade ani nezaoberal. 18. S poukazom na potrebu systematického výkladu ustanovení zákona o osobitnom odvode, ako aj v súvislosti s už spomínanými smernicami a z toho vyplývajúcou povinnosťou eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva,
názoru krajského súdu z ustanovení zákona o osobitnom odvode vyplýva, že na zistenie základu odvodu sa prioritne použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný
postupov účtovania upravených v zákone o účtovníctve. Žalovaní
názoru krajského súdu nespochybnili, že žalobca vykazuje výsledok hospodárenia pred zdanením
zákona o účtovníctve, keďže je účtovnou jednotkou
tohto zákona. Žalobca pri príprave individuálnej účtovnej závierky postupuje v súlade s § 17a ods. 2 zákona o účtovníctve, v zmysle ktorého je povinný pripravovať individuálnu účtovnú závierku
postupov účtovania upravených v IFRS. Takýmto výsledkom hospodárenia pre žalobcu je IFRS výsledok hospodárenia a teda správca odvodu mal v jeho prípade postupovať v zmysle § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode a vypočítať odvod z IFRS výsledku hospodárenia, čím by nedošlo k preukázanej anomálii v dôsledku úpravy IFRS výsledku hospodárenia
mostíka, čo výsledok hospodárenia žalobcu umelo zvýšilo bez možnosti následnej korekcie - tento sa totiž ďalej neobjektivizoval.
názoru krajského súdu nebola naplnená hypotéza právnej normy,
ktorej možno v zmysle § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode postupovať len vtedy, ak regulovaná osoba nevykazuje výsledok hospodárenia
zákona o účtovníctve, keďže ide o subjekty so sídlom v zahraničí, ktoré v Slovenskej republike podnikajú na základe povolení vydaných v zahraničí bez toho, aby podliehali povinnosti viesť na Slovensku účtovníctvo
zákona o účtovníctve. 19. Pokiaľ žalobca namietal, že určenie základu odvodu, výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov je v rozpore so všeobecnými ústavným princípmi ukladania daní, krajský súd v tejto súvislosti konštatoval, že všeobecný súd nemôže vysloviť nesúlad zákona o osobitnom odvode ako celku, resp. niektorých jeho ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky, resp. Listinou základných práv a slobôd ako ústavného zákona Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, keďže toto právo prislúcha výlučne Ústavnému súdu Slovenskej republiky, ktorému však konajúci súd nepredložil v zmysle článku 125 ods. 1 písm. a/ v spojení s článkom 130 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade dotknutých ustanovení zákona o osobitnom odvode s Ústavou Slovenskej republiky a Listinou, keďže bol názoru, že prioritne sa s touto námietkou musí vysporiadať v súlade so zákonom žalovaný 2/, resp. žalovaný 1/. Súd totiž nemôže nahrádzať činnosť správneho orgánu a to ani pokiaľ ide o riadne odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu, čo je povinnosťou vyplývajúcou zo zákona pre správny orgán. 20.
názoru krajského súdu zavedenie odvodu nerešpektuje daňovú neutralitu, keďže je v rozpore so smernicou o daňovej neutralite a tiež je v rozpore s Treťou plynárenskou smernicou. Krajský súd ďalej podotkol, že ide o zrejmý rozpor s právom Európskej únie, ktoré má v zmysle článku 7 ods. 2 ústavy prednosť pred slovenskými právnymi predpismi a preto nemôže byť považovaný za legitímny prostriedok dosiahnutia zvoleného cieľa.
krajského súdu odvod nespĺňa požiadavky proporcionality a ostatné požiadavky na opatrenia prijímané
článku 3 Tretej plynárenskej smernice v časti vzťahujúcej sa na vklad, keďže je zrejmé, že
článku 3 ods. 2 smernice a v zmysle judikatúry SDEÚ musia byť opatrenia prijaté na základe tohto článku, proporcionálne a jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a musia zaručiť rovnosť prístupu plynárenských spoločností EÚ k spotrebiteľom. 23. O trovách konania krajský súd rozhodol
1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania. Keďže žalobca ani jeho právny zástupca si trovy právneho zastúpenia nevyčíslili, uložil žalovaným 1/ a 2/ uhradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 2x 70,- €, t.j. spolu 140,- €. II. 24. Proti rozsudku krajského súdu podali žalovaní 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie napádajúc ho v celom rozsahu z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
2 písm. f/ OSP a domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a náhradu trov konania žalobcovi neprizná.
ktorého základom osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach je výsledok hospodárenia vykázaný za účtovné obdobie, za ktoré sa odvod platí. Na účely výpočtu odvodu sa použije suma výsledku hospodárenia vykázaného
postupov účtovania pred zdanením.
1 písm. b/ zákona o dani z príjmov sa táto suma uvádza na riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby, ktorá sa následne upravuje o pripočítateľné alebo odpočítateľné položky na účely správneho vykázania základu dane. Ak daňový subjekt, ktorý je regulovanou osobou a má povinnosť platiť odvod, nevykazuje výsledok hospodárenia
postupov účtovania, potom sa na účely základu odvodu použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný
medzinárodných účtovných noriem upravený v súlade s § 17 ods. 1 písm. c/ zákona o dani z príjmov. Takto upravený výsledok hospodárenia sa uvedie tiež v riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby.
5 zákona o osobitnom odvode určený nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške 74 785 087,66 € za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2013 do 31.12.
žalovaného 2/, nebol dostatočne prehodnotený a posúdený dopad, resp. vplyv prerozdelenia sumy vyplývajúcej z precenenia nepeňažného vkladu na náklad odvodu. Základom pre výpočet osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach je v zmysle § 5 ods. 1 a 3 zákona o osobitnom odvode suma výsledku hospodárenia uvedená v riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov. Žalovaný 2/ nespochybňoval tú skutočnosť, že vkladateľ (SPP, a.s.) pred vložením nepeňažného vkladu do dcérskej spoločnosti (žalobca) tento precenil, a výška po precenení dosiahla sumu 2 429 205 011,94 €. V tejto sume nepeňažný vklad bol prijímateľom prijatý a
rozhodnutia vkladateľa, ktorý je 100% akcionárom žalobcu bol zúčtovaný v účtovníctve vedenom
medzinárodných štandardov /IFRS/ u prijímateľa nasledovne : - o sumu 200 000 000,00 € bolo zvýšené základné imanie , - o sumu 40 000 000,00 € bol zvýšený rezervný fond, - suma 470 543 860,91 € bola zaúčtovaná ak odložený daňový záväzok , - suma 1 718 661 151,03 € bola zaúčtovaná na účet nerozdeleného zisku. Vplyv vyššie uvedeného zúčtovania prerozdelenej sumy preceneného nepeňažného vkladu na výsledok hospodárenia vykázaný
IFRS (tabuľka daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2013) bol nasledovný : - suma výnosov celkom je vo výške .. 885 446 741,26 € - suma nákladov celkom je vo výške .. 496 084 662,68 € - výsledok hospodárenia
štandardov /tabuľka G1 DP/ 389 362 078,58 € 30. Výsledok hospodárenia vykázaný
medzinárodných štandardov (tabuľka G+DP) sa na účely jeho správneho vykázania v daňovom priznaní na riadku 100 ďalej upravuje (zníži alebo zvýši) prostredníctvom Opatrenia MF SR č. MF/011053/2006-72, ktorým sa ustanovuje spôsob úpravy výsledku hospodárenia vykázaného daňovníkom v individuálnej účtovnej závierke
medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo (oznámenie č. 110/2006 Z.z.) v znení opatrenia č. MF/026217/2006-72 (oznámenie č. 690/2006 Z.z. ďalej len „prevodový mostík“) na sumu výsledku hospodárenia vykázaného (účtovne upraveného)
postupov účtovania pre podnikateľov účtujúcich v podvojnom účtovníctve. Žalovaný 2/ nesúhlasil s tvrdením, že výsledok hospodárenia vyčíslený
IFRS bol umelo zvýšený v dôsledku realizácie vkladu, a to z dôvodu, že ide i štandardný postup vyčíslenia výsledku hospodárenia daňovníka, ktorý výsledok hospodárenia vykazuje
medzinárodných štandardov, na podmienky účtovania v sústave podvojného účtovníctva prostredníctvom prevodového mostíka na účely správneho základu odvodu. 31. Výsledok hospodárenia po úprave prevodový mostíkom v sume 2 037 408 085,54 €, ktorý žalobca uviedol v riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2013, táto suma výsledku hospodárenia sa ďalej upravuje o pripočítateľné a odpočítateľné položky na účely správneho vykázania základu dane
32. Výpočet, resp. stanovene základu odvodu na účely výpočtu osobitného odvodu : Suma výsledku hospodárenia, ktorú regulovaná osoba uvedie v riadku 100 daňového priznania vo všeobecnosti, (ak účtovná jednotka vykazuje výsledok hospodárenia
IFRS, upravuje takto vyčíslenú sumu výsledku hospodárenia prostredníctvom prevodového mostíka) je základom pre výpočet osobitného odvodu regulovanej osoby
znenia zákona osobitnom odvode sa kategória osobitného odvodu nepovažuje za daňovú kategóriu z dôvodu, že odvod nemožno považovaná za daň, ktorá by mala byť posúdená
tejto smernice ako dvojité zdaňovanie. Osobitný odvod (vrátane jeho preplatku alebo nedoplatku zo zúčtovania odvodov) je
5 zákona o osobitnom odvode zahrňovaný do základu dane
1 písm. c/ zákona o dani z príjmov, t.j. má charakter daňového výdavku
1 zákona o dani z príjmov. Suma dane vyčíslená
zákona o dani z príjmov nie je daňovým výdavkom
2 písm. g/ zákona o dani z prímov a do základu dane sa nezahŕňa. 35. K namietanému rozporu s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Chartou základných práv Európskej únii, žalovaný 2/ preložil nasledovné stanovisko :
dôvodovej správy k návrhu zákona o osobitnom odvode je zákon o osobitnom odvode v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, inými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, s právom Európskej únie a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
názoru žalovaného 2/ tento zákon predstavuje jedno z opatrení na spravodlivejšie a ekonomicky efektívnejšie rozdelenie bremena vplyvov globálnej finančnej a hospodárskej krízy, v dôsledku ktorej došlo k zhoršeniu bilancie verejných financií v prevažnej väčšine krajín Európskej únie vrátane Slovenska. Z uvedených dôvodov, ako aj na základe svojich medzinárodných záväzkov a z titulu ústavného zákona č. 493/2011 Z.z. o rozpočtovej zodpovednosti, bola Slovenská republika nútená do konca roka 2013 znížiť deficit verejných financií pod 3% HDP s tým, že pristúpila k zavedeniu osobitného odvodu vybraných spoločností, ktoré pôsobia v regulovaných odvetviach. Osobitný odvod v regulovaných odvetviach je dočasného charakteru. Posledným odvodový obdobím pre povinnosť platiť odvod je december 2016. Zavedením osobitného odvodu došlo u právnických osôb, ktoré sú regulovanými osobami
osobitného zákona, zároveň aj k zníženiu daňového zaťaženia v oblasti dane z príjmov v dôsledku uplatnenia odvodu ako daňového výdavku, t.j. zúčtovaním odvodu ako daňového výdavku sa znižuje regulovanej osobe základ dane pre výpočet daňovej povinnosti. 36. K právnemu názoru Krajského súdu v Bratislave, že pri výkone zúčtovania odvodov mal byť ako základ odvodu použitý IFRS výsledok hospodárenia žalobcu, žalovaný 2/ uviedol, že
1 a 3 zákona o osobitnom odvode, základom odvodu je výsledok hospodárenia vykázaný za účtovné obdobie, pričom ak regulovaná osoba vykazuje výsledok hospodárenia
IFRS (ako v tomto prípade), tento sa upraví
osobitného predpisu, ktorým je prevodový mostík. Aj
dôvodovej správy k návrhu zákona je základom odvodu suma výsledku hospodárenia uvedená v riadku 100 daňového priznania. To znamená, že ide o sumu výsledku hospodárenia upravenú
1 písm. c/ zákona o dani z príjmov. Na základe uvedeného akákoľvek iná úprava (zvýšenie alebo zníženie tejto sumy) výsledku hospodárenia by bola
názoru žalovaného 2/ v rozpore so zákonom o osobitnom odvode. 37. K námietkam krajského súdu týkajúcim sa nesprávneho postupu žalovaného 1/ pri nazeraní do spisu, žalovaný 2/ uviedol, že
5 zákona o osobitnom odvode, bol žalovaný 1/ povinný vydať rozhodnutie o zúčtovaní odvodov do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mu bola predložená účtovná závierka, teda do 31.10.2014. Žalobca doručil 29.09.2014 oznámenie pod č. 6/20042131/2014, v ktorom žiadal znížiť základ odvodu o hodnotu vkladu a súčasne žiadal, aby žalovaný 1/ oznámil číslo konania, ktoré vedie v predmetnej veci, umožnil mu nazrieť do administratívneho spisu a umožnil mu vyjadriť sa k výsledkom dokazovania a zisteným záverom pred vydaním rozhodnutia o zúčtovaní odvodov. Žalovaný 1/ pri výpočte zúčtovania regulovaného odvodu postupoval v súlade so zákonom o osobitnom odvode a metodickým postupom,
ktorého bolo vykonané zúčtovanie odvodov u všetkých regulovaných osôb. Vzhľadom k vyššie uvedenému oznámeniu žalobcu bol tento postup konzultovaný aj s odborom metodiky. To spôsobilo, že rozhodnutie o zúčtovaní odvodov č. 9900399/5/4785973/2014/Ral bolo vydané až dňa 30.10.2014, avšak v zákonom stanovenej lehote. Súčasne bolo vydané aj oznámenie č.9900399/5/4835113/2014/Ral o postupe žalovaného 1/ pri výpočte zúčtovania odvodu, pretože do tohto dňa (t.j. do 30.10.2014) žalobca nekontaktoval žalovaného 1/ ani nepožiadal o umožnenie nazretia do spisu. Dňa 30.10.2014 o 9,13 hod. žalovaný 1/ telefonicky kontaktoval žalobcu a bol dohodnutý termín nazretia do spisu dňa 31.10.2014 o 9,00 hod. O tejto skutočnosti bol žalovaným 1/ dňa 31.10.2014 spísaný radný záznam. Tento termín považuje žalovaný 2/ za primeraný, pretože do dňa vystavenia rozhodnutia boli súčasťou spisu - daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2013 a oznámenie žalobcu z 29.09.2014, ktoré boli žalobcovi dostatočne známe. Oznámenie daňovému subjektu a rozhodnutie o zúčtovaní odvodov boli vystavené dňa 30.10.2014 v zákonnej lehote, stali sa súčasťou spisu a preto boli predložené daňovému subjektu dňa 31.10.2014 pri nazeraní do spisu. 38. Žalovaný 2/ zároveň dodal, že v prípade výpočtu zúčtovania odvodov sa nejedná o vyrubovacie konane v zmysle § 68 daňového poriadku, pri ktorom správca dane postupuje v súčinnosti s daňovým subjektom. V predmetom prípade správca dane postupuje
až 9 zákona o osobitnom odvode, ktorý stanovuje postup výpočtu, a pripomienky, resp. návrhy daňového subjektu k postupu výpočtu preto nie je možné zobrať do úvahy. Proti rozhodnutiu o zúčtovaní odvodov je možné v zákonnej lehote podať námietku, čo žalobca aj urobil. III. 39. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného 1/ a 2/ vyjadril tak, že žiadal rozsudok krajského súdu potvrdiť, stotožniac sa s jeho závermi v plnom rozsahu. 40.
názoru žalobcu prvostupňový súd správne uzavrel, že zákon o osobitnom odvode je v rozpore s Treťou plynárenskou smernicou, že žalovaný 2/ v tejto časti nesprávne zistil skutkový stav, zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov, a odôvodnenie rozhodnutia žalovaného 2/ je v tejto časti nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 41. Pokiaľ žalovaný 2/ prikladá význam skutočnosti, že precenenie vkladu bolo realizované, aj keď zákon o energetike ani Tretia plynárenská smernica neukladá vkladateľovi nepeňažného vkladu takéto precenenie vykonať, mal žalobca za to, že táto skutočnosť je sama o sebe bez významu, a navyše z obsahu spisu ani nevyplýva, že pri realizácii vkladu došlo k jeho preceneniu, pričom podotkol, že je zrejmé, že z daňového hľadiska bol vklad realizovaný ako nepeňažný vklad v pôvodných cenách
zákona o dani z príjmov, pričom v takomto režime nedochádza k preceneniu jednotlivých zložiek majetku žalobcu. Dodal tiež, že táto skutočnosť bola žalovanému 2/ známa, nakoľko spôsob, akým bol vklad realizovaný, je rozhodujúci aj z hľadiska režimu dane z príjmov, ktorý sa na vklad aplikoval. 42. Žalobca sa ďalej odvolával na správnosť záverov krajského súdu, že pri výkone zúčtovania odvodov sa mal ako základ odvodu použiť IFRS výsledok hospodárenia, a že odôvodnenie rozhodnutia o námietke je v tejto časti zároveň nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Poukázal na nejednoznačnosť ustanovení zákona o osobitnom odvode, stotožniac sa so závermi krajského súdu o potrebe uprednostnenia aplikácie logického a systematického výkladu dotknutých ustanovení zákona o osobitnom odvode, za použitia ktorého treba dospieť k záveru, že § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode (ktorý sa mal aplikovať na predmetnú vec) sa má vykladať tak, že v danom prípade má byť základom odvodu IFRS výsledok hospodárenia žalobcu bez úprav
„mostíka“.
žalobcu irelevantná pri posudzovaní či takáto dávka je daňou. Žalobca ďalej poukázal na to, že s ohľadom na charakter a účinky odvodu je nepochybné, že odvod spĺňa všetky definičné kritéria dane, a že má dokonca rovnaký charakter ako daň z príjmu (k čomu nakoniec dospel aj krajský súd). Navyše príjmy zo zaplatených odvodov štát vykazuje ako príjmy daní.
žalobcu je irelevantné, že odvod v zákone o osobitnom odvode nie je výslovne označený ako daň a rovnako aj skutočnosť, že z hľadiska čisto formálneho zaradenia v sústave daní nie je vykazovaný v režime dane z príjmov. 45. Záver žalovaného 2/ ohľadom nemožnosti považovať osobitný odvod „za daňovú kategóriu (...), ktorá by mala byť posúdená
Smernice o daňovej neutralite ako dvojité zdaňovanie“,
žalobcu opäť len potvrdzuje absentujúcu zrozumiteľnosť záverov žalovaného 2/ a nezohľadnenie cieľa sledovaného smernicou o daňovej neutralite. Ústredný cieľ smernice o daňovej neutralite je totiž dosiahnutie všeobecnej neutrality transakcií z pohľadu zdaňovania (teda aby vôbec nepodliehali zdaneniu), aby sa zabezpečilo účinné fungovanie vnútorného trhu. 46.
žalobcu uvedené potvrdzuje správnosť konštatovania krajského súdu, že smernica o daňovej neutralite je aplikovateľná na žalobcov prípad a navýšenie odvodu v danom prípade odporuje tejto smernici. 47. Žalobca zotrval na svojom právnom názore, že spôsob akým je v zákone o osobitnom odvode určený základ odvodu, výška odvodu a výška zúčtovania odvodu, porušuje všeobecné ústavné princípy ukladania daní (konkrétne princíp proporcionality, princíp rovnosti a zákazu diskriminácie a požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti právnych noriem). Zákon o osobitnom odvode
žalobcu uvalil odvodovú povinnosť aj na umelo vytvorenú situáciu, ktorou je povinnosť nadobúdať vlastnícke právo k prepravnej sieti, zasiahol neodôvodene, diskriminačne a rozpore s princípom proporcionality do právnej istoty, legitímnych očakávaní práva vlastniť majetok a práva na podnikanie regulovaných spoločností v plynárenstve. Preto zaťaženie regulovaných osôb odvodom v rozsahu, ako je tomu v tomto prípade, je v rozpore, okrem iného aj s článkom 1 ods. 1 Ústavy, článkom 2 ods. 2 Ústavy, článkom 12 ods. 2 Ústavy, článkom 20 ods. 1 Ústavy a článkom 35 ods. 1 Ústavy, ako aj im zodpovedajúcim článkom Dohovoru a Charty.
sťažovateľa najvyšší súd rozhodol primárne na základe dôvodov uvedených vo „Vyjadrení“ žalovaných. 53.
sťažovateľa najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou charakteru odvodu v kontexte článku 59 ústavy a článku 11 ods. 5 listiny, pričom si vo svojich záveroch odporuje, keď raz považuje odvod za daň a druhýkrát uviedol, že odvod nie je daňou a preto sa naň nemajú vzťahovať daňové predpisy, vrátane Smernice o daňovej neutralite, avšak pre účely aplikácie Tretej plynárenskej smernice mal najvyšší súd za to, že odvod je priamou daňou.
sťažovateľa je nepochybné, že odvod súčasne nemôže byť daňou aj nebyť daňou. Ide o rozpor s elementárnymi princípmi logiky. Sťažovateľ argumentoval tým, že odvod nie je dočasným opatrením, ale „trvalou súčasťou právneho poriadku“, rovnako tak uvádza, že právny poriadok Slovenskej republiky „pozná veľa daní, ktoré vstupujú do základu dane, a sú daňovými výdavkami“.
sťažovateľa znenie, ktoré najvyšší súd aplikoval, nadobudlo účinnosť až
ktorého Tretiu plynárenskú smernicu v tomto prípade nebolo možné aplikovať z dôvodu, že odvod má povahu priamej daňovej platby s tým, že priame dane zostávajú vo výlučnej právomoci členských štátov
sťažovateľa Tretia plynárenská smernica založila určité limity členským štátom v oblasti priamych daní, pričom s touto argumentáciou sa najvyšší súd taktiež nevysporiadal. 57. Z odôvodnenia Nálezu ústavného súdu sp.zn. IV ÚS 416/2018-84 vyplýva, že nedoručením vyjadrenia žalovaných z 26.11.2016 , označený ako „Vyjadrenie žalovaných preukazujúce nezákonnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave“, najvyšší súd porušil požiadavku zaistenia kontradiktórnosti konania. Týmto postupom najvyššieho súdu zároveň došlo aj k porušeniu princípu rovnosti zbraní, ktorý taktiež tvorí súčasť koncepcie spravodlivého súdneho konania. Najvyšší súd napadnutý rozsudok zároveň riadne neodôvodnil, keďže neuviedol existenciu predmetného podania žalovaných a skutočnosti jeho doručenia žalovanými a výslovne neuviedol, ako sa vysporiadal s argumentáciou v nej uvedenou a so skutočnosťou, že podanie bolo doručené po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Vyjadrenie žalovaných pritom zjavne obsahovalo relevantné argumenty - keďže išlo o argumenty relevantné, podstatné, významné a týkajúce a veci. Tieto argumenty boli formulované dostatočne jasným a presným spôsobom. Na uvedenom základe ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
článku 46 ods. 1 Ústavy a
článku 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie
článku 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedený právny záver bolo bezpredmetné skúmať ďalšie námietky sťažovateľa, týkajúce sa veci samej.
ústavného súdu sa zrušením rozsudku najvyššieho súdu otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou ďalších namietaných práv. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom. V.
žalovaných nebol dôvod na aplikáciu Smernice o daňovej neutralite aj na vnútroštátne transakcie. Žalovaní uviedli, že nakoľko princíp nezarátavania záporného goodwillu do základu dane z príjmov pri určitých transakciách nebol do slovenského právneho poriadku implementovaný v dôsledku transpozície Smernice o daňovej neutralite, resp. predchádzajúcej smernice o daňovej neutralite, ale bol súčasťou slovenského právneho poriadku už pred vstupom Slovenskej republiky do EÚ, preto nemožno prijať záver krajského súdu, že by spôsob implementácie článku 4 v spojení s článkom 9 Smernice o daňovej neutralite bol dôvodom pre aplikáciu danej Smernice o daňovej neutralite aj na výlučne vnútroštátne transakcie. V tejto súvislosti žalovaní tiež uviedli, že zákon o dani z príjmov vo vzťahu k zdaňovaniu ziskov z transakcií, ktorých sa týka Smernica o daňovej neutralite, neobsahuje terminológiu uvádzanú v Smernici o daňovej neutralite. Zákon o dani z príjmov neobsahuje pojmy ako kapitálový zisk alebo hodnota pre daňové účely. Žalovaní ďalej poukázali, že s otázkou, či boli v posudzovanom prípade splnené podmienky upravené v článku 4 a 5 Smernice o daňovej neutralite pre uplatnenie zásady nezdanenia kapitálového zisku, sa krajský súd rozsudku vôbec nevysporiadal.
žalovaných Tretia plynárenská smernica nedopadá na zúčtovanie odvodov a zákon o odvode nemá spojitosť s Treťou plynárenskou smernicou. Žalovaní tiež uviedli, že aplikácia ustanovení Tretej plynárenskej smernice aj na daňové otázky by bola v rozpore s doktrínou voľného uváženia štátov,
ktorej práve pri daňových otázkach je rešpektovaná značná miera voľnosti zákonodarcu. Odvod uvádzaný regulovanými subjektmi na základe Zákona o odvode má navyše charakter priamej daňovej platby a sú to práve priame dane, ktoré
právnej teórie na základe daňovej politiky v Európskej únii zostávajú vo výhradnej kompetencii členských štátov. 62.
žalovaných krajský súd tiež nesprávne posúdil otázku ústavnosti zákona o odvode. Žalovaní taktiež uviedli, že s ohľadom na prezumpciu ústavnosti právnych noriem nielenže nemal dôvod zaoberať sa ústavnosťou jednotlivých ustanovení zákona o odvode, ale na to nemal ani oprávnenie.
žalovaných zákon o odvode nenapĺňa žiadny z dôvodov, pre ktorý mal byť posúdený ako rozporný s Ústavou Slovenskej republiky.
žalovaných tiež platí, že žalovaní správne aplikovali § 5 od. 3 zákona o odvode. Skutočnosť, že bola aplikovaná úprava výsledku hospodárenia prostredníctvom tzv. prevodového mostíka aj v prípade žalobu je totiž v danom prípade daná a priamo vyplýva zo zákona o účtovníctve, na ktorý odkazuje (aj) práve § 5 ods. 3 zákona o odvode.
žalovaných, keby krajský súd posúdil dôsledne ustanovenia § 17a zákona o účtovníctve, nemohol by prísť k inému záveru, ako k tomu, že aplikácia prevodového mostíka aj v prípade žalobcu a teda pri použití § 5 ods. 3 zákona o odvode je v celosti oprávnená a dôvodná. Žalovaní poukázali na dôvodovú správu k zákonu o odvode,
ktorej výsledok hospodárenia sa uvádza na riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov právnických osôb.
žalovaných tiež platí, že okolnosti nahliadnutia do spisu nemohli byť dôvodom na zrušenie rozhodnutí žalovaných. V tejto súvislosti poukázali na judikatúru najvyššieho súdu,
ktorej rozhodnutie správneho orgánu by sa nemalo zrušiť len preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.
žalovaných tiež platí, že stanovisko FR SR nebolo pre žalovaného 1/ záväzné a nemalo tvoriť súčasť administratívneho spisu. Žalovaný tiež argumentoval skutočnosťou, že žalobca dostal odpoveď na všetky vznesené námietky v napadnutom rozhodnutí FR SR. Žalovaní na záver vyjadrenia uviedli, že prezident finančnej správy bol oprávnený poveriť podpisom odvolania zamestnanca FR SR za oboch žalovaných, t.j. aj žalovaného 1/. VI. 63. Najvyšší súd uvádza, že nakoľko odvolacie konanie bolo začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, v súlade s ustanovením § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, postupoval najvyšší súd
doterajších predpisov (Občianky súdny poriadok, ďalej len „OSP“) a ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), opätovne preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 a § 21 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovom sídle najvyššieho súdu www.nsud.sk a dospel k záveru, že po vyhodnotení všetkých relevantných skutočností najvyšší súd dospel k presvedčeniu, že je nutné zmeniť právne hodnotenie zisteného skutkového stavu, nakoľko v zmysle intencií rozhodnutia ústavného súdu je potrebné dať väčší dôraz na európsku judikatúru, týkajúcu sa daní, odvodov ako aj daňovej neutrality, ktorú je nevyhnutné uprednostniť pred vnútroštátnymi normami. Najvyšší súd mal za potrebné vychádzať z tejto judikatúry (ktorá je uvedená v tomto rozhodnutí) a odstrániť diskriminačný akt, ktorým bol uložený odvod napriek tomu, že transakcia priamo nesúvisí s výkonom regulovanej činnosti, ktorá je predmetom odvodu.
zákona o osobitnom odvode a o výsledku zúčtovania odvodov vydal prvostupňové rozhodnutie, v ktorom uviedol výšku nedoplatku zo zúčtovania odvodov. Keďže nedoplatok bol splatný do 15 dní od doručenia prvostupňového rozhodnutia, žalobca tento odvod v lehote splatnosti uhradil. 68. V súlade s § 8 ods. 6 zákona o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podal žalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného 1/ námietku, ktorú žalovaný 2/ napadnutým rozhodnutím zamietol. 69.
1 zákona o osobitnom odvode v znení účinnom v rozhodnom odvodovom období (t.j. v roku 2013), základom odvodu je výsledok hospodárenia vykázaný za to zúčtovacie obdobie, v ktorom regulovaná osoba má oprávnenie na výkon činnosti
1 písm. a/, tento základ odvodu sa použije pri výpočte odvodu na účel zúčtovania odvodu
k tým odvodovým obdobiam, ktoré patria do účtovného obdobia, za ktoré bol vykázaný. 70.
2 zákona o osobitnom odvode základom odvodu je pri výpočte odvodu na účel platenia odvodu výsledok hospodárenia uvedený v oznámení
2, § 8 sa. 3 a § 13 ods. 2 alebo 5. 71.
3 zákona o osobitnom odvode na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný
postupov účtovania upravených osobitným predpisom. 72.
4 zákona o osobitnom odvode, ak regulovaná osoba nevykazuje výsledok hospodárenia
odseku 3, na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný
medzinárodných účtovných noriem upravený
osobitného predpisu. 73.
5 zákona o osobitnom odvode, základ odvodu
odsekov 1 a 2 sa znižuje o nárok na podiel na zisku od inej regulovanej osoby, zaúčtovaný v účtovníctve
osobitného predpisu za predpokladu, ak toto iná regulovaná osoba zaplatila odvod z výsledku hospodárenia, z ktorého sa tieto podiely na zisku vypočítali. Základ odvodu
odsekov 1 a 2 sa zvyšuje o zaúčtované zníženie nároku na podiel na zisku uvedeného v prvej vete. 74.
5 zákona o osobitnom odvode, odvod, preplatok zo zúčtovania odvodov a nedoplatok zo zúčtovania odvodov sa zahŕňa do základu dne z príjmov
osobitného predpisu. 75.
1 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení účinnom v rozhodnom odvodovom období (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) u daňovníka, ktorý na základe povinnosti
osobitného predpisu vykazuje výsledok hospodárenia v individuálnej účtovnej závierke
medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo, z tohto výsledku hospodárenia, upraveného spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise vydanom Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), alebo z výsledku hospodárenia, ktorý by vyčíslil, ak by účtoval v sústave podvojného účtovníctva, pričom na účely zistenia tohto výsledku hospodárenia je povinný viesť evidenciu v rozsahu a spôsobom ustanoveným pre sústavu podvojného účtovníctva a uchovávať ju
osobitného predpisu. Ak pri zisťovaní základu dane daňovník uplatnil postup, pri ktorom sa vychádza z výsledku hospodárenia vykázanom v individuálnej účtovnej závierke
medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo upravenom spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise vydanom ministerstvom, takto uplatnený postup je daňovník povinný uplatňovať aj v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach. 76.
1 písm. a/ zákona o dani z príjmov s názvom Nepeňažný vklad v pôvodných cenách platí, že do základu dane vkladateľa nepeňažného vkladu, ktorým je individuálne vložený majetok, podnik alebo jeho časť, a ktorý zisťuje základ dane
1 písm. b/ alebo písm. c/, sa v zdaňovacom období, v ktorom dôjde k splateniu nepeňažného vklad, nezahrňuje rozdiel medzi hodnotou nepeňažného vkladu započítanou na vklad spoločníka a hodnotou nepeňažného vkladu v účtovníctve, pričom prijímateľ nepeňažného vkladu prevezme vložený majetok v pôvodných cenách
osobitného predpisu a hmotný majetok a nehmotný majetok v pôvodných cenách
. 77.
1 zákona o dani z príjmov ak výšku výdavku (nákladu) limituj osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu, Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon okrem výdavku (nákladu) vynaloženého zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem
1 a ods. 3 písm. d/ za podmienok ustanovených osobitným predpisom, alebo jeho zahrnutie v zdaňovaco období upravuje tento zákon v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsa
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.