← Slovensko

177 622,31 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obdo/50/2018 Identifikačné číslo spisu: 6707214357 Dátum vydania rozhodnutia: 31.07.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Pepelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:6707214357.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: JURKO 3, s. r. o., so sídlom: Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, IČO: 35 965 983 proti žalovanému: Vojenské lesy a majetky SR, štátny podnik, so sídlom Lesnícka 23, 962 63 Pliešovce, IČO: 31 577 920, zast. advokátom JUDr. Milošom Barbušom, so sídlom AK Štúrova 13, P. O. Box 154, 810 00 Bratislava, o zaplatenie 177 622,31 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 16Cb/36/2008, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43Cob/82/2017-1501 z

  1. februára 2018, takto rozhodol: I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a. II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie
  2. Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej tiež „súd prvej inštancie“, „prvoinštančný súd“ alebo „okresný súd“) rozsudkom, č. k. 16Cb/36/2008-523 zo dňa
  4. 2012 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu 177 622,32 eur s 9,43% úrokom z omeškania ročne od
  6. 2007 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo vzťahu k trovám konania vyslovil, že o týchto rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
  7. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, ako Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (ďalej tiež „odvolací súd“ alebo „krajský súd) po prejednaní veci podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. uznesením, č. k. 43Cob/171/10-331 zo dňa
  9. 2010, podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie, č. k. 16Cb/36/2008-297 zo dňa
  11. 2010 o zamietnutí žaloby žalobcu a vec mu podľa § 221 ods. 3 O. s. p. (správne malo znieť „ods. 2“ - pozn. dovolacieho súdu) vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia prvoinštančného rozsudku odvolacím súdom bolo to, že v konaní pred okresným súdom pravosť, správnosť a ani pravdivosť obsahu Dodatku k Rámcovej zmluve, podpísaného dňa
  13. 2004 o neúčtovaní zmluvnej pokuty za rok 2004, nebola súdom skúmaná napriek tomu, že žalobca pravosť listiny poprel. Dôkazné bremeno ohľadom pravosti listiny je na tom účastníkovi, ktorý zo skutočnosti uvedenej v listine vyvodil pre seba priaznivé právne dôsledky, t. j. v prejednávanej veci na žalovanom. Odvolací súd uložil okresnému súdu v ďalšom konaní zistiť, či Dodatok z
  15. 2004 je platným právnym úkonom a či ju právny predchodca žalobcu osobne podpísal, a teda či nejde o sfalšovanie podpisu právneho predchodcu žalobcu, ktorého úkony žalobcu zaväzujú. Uložil okresnému súdu vyhodnotiť dôkaz predložený žalovaným ako Dodatok k Rámcovej zmluve zo dňa
  17. 2004 nielen podľa jeho obsahu ako pravdivý, ale ho posúdiť aj z hľadiska jeho pravosti.
  18. Súd prvej inštancie po vrátení veci, v ďalšom konaní rozhodol dňa
  20. 2012 vyššie označeným rozsudkom, č. k. 16Cb/36/2008-523, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že žalobca si uplatnil právo na zmluvnú pokutu za porušenie zmluvnej povinnosti žalovaným, ktorý mu v roku 2004 nedodal ihličnaté drevo v objeme dohodnutom v Rámcovej zmluve uzavretej dňa
  23. Rámcovú zmluvu o dodávkach ihličnatého dreva uzavrel žalovaný označený ako Vojenské lesy a majetky, š. p. Pliešovce, odštepný závod Kežmarok, Baštová 18, Kežmarok, IČO: 17 067 308, DIČ: 315 779 20/685, ktorý bol riadne zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Prešov ako dodávateľ s právnym predchodcom žalobcu Ing. A., A. ako fyzickou osobou podnikateľom dňa
  25. 2003 na dobu 5 rokov, ktorou sa zaviazal dodávať ročne 14.000 m3 ihličnatého dreva. Zmluva bola uzavretá do
  28. Pre prípad nedodania požadovaného a zmluvne zabezpečeného množstva dreva podľa sortimentu dohodli zmluvné strany v čl. 8 Rámcovej zmluvy platenie zmluvnej pokuty vo výške 500,-Sk za každý nedodaný m3 drevnej hmoty. Dňa
  30. 2003 zmluvné strany dohodli, že odberateľ nebude za rok 2003 uplatňovať zmluvnú pokutu. V ten istý deň uzavreli Dodatok k Rámcovej zmluve, kde sa vzájomne dohodli, že odberateľ má počas platnosti Rámcovej zmluvy právo upravovať rozmery, čo sa týka dĺžky a hrúbky dohodnutých sortimentov. Dodatok bol vo fotokópii pripojený k žalobe.
  31. Žalovaný v roku 2004 namiesto množstva 14.000 m3 dohodnutého v Rámcovej zmluve dodal právnemu predchodcovi žalobcu len 3.297,90 m3, preto nedodaný rozdiel 10.702,10 m3 žalobca sankcionoval zmluvnou pokutou. Zmluvnú pokutu vyfakturoval právny predchodca žalobcu faktúrou č. 00V07082 dňa
  33. 2007 so splatnosťou
  35. 2007 v celkovej výške 5 351 050,-Sk.
  36. Pohľadávka, ktorá je predmetom sporu, bola z právneho predchodcu žalobcu postúpená Zmluvou o postúpení pohľadávky dňa
  38. 2007, vrátane príslušenstva, na žalobcu, čo bolo oznámené žalovanému listom zo dňa
  41. Okresný súd mal za preukázané, že Dodatkom č. 2 k Rámcovej zmluve zo dňa
  43. 2004 odberateľ a žalovaný zmenili okrem iného od
  45. 2005 objemy ročných dodávok ihličnatého dreva a zrušili článok 8 ohľadom zabezpečenia záväzku zmluvnou pokutou. Podľa tvrdenia žalobcu zostala dohoda o platení zmluvnej pokuty pre rok 2004 nezmenená. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že by bol dňa
  47. 2004 podpísal so žalovaným Dohodu o neúčtovaní zmluvnej pokuty aj pre rok 2004, originál ktorej žalovaný nepredložil.
  48. Aj keď žalovaný predložil súdu dňa
  50. 2009 fotokópiu Dohody zo dňa
  52. 2004, v ktorej bola obsiahnutá dohoda žalovaného a Ing. A. o tom, že odberateľ nebude za rok 2004 uplatňovať zmluvnú pokutu za nedodané množstvo ihličnatého dreva, vyplývajúce z Rámcovej zmluvy o dodávkach ihličnatého dreva, na ktorom pravosť svojho podpisu Ing. A. poprel a tvrdil, že podpis nie je jeho, nebolo možné k tvrdeniu žalovaného o tom, že Ing. A. dodatok podpísal, vykonať znalecké dokazovanie grafológom z dôvodu, že nebol doložený originál tohto listinného dôkazu. Fotokópia dohody je natoľko nekvalitná, že sa z nej táto skutočnosť vierohodne zistiť nedala a originál listiny nemal znalec k dispozícii, preto nebol schopný súdom požadovaný znalecký posudok vypracovať. Okresný súd tak dospel záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom pravosti podpisu Ing. A. na Dohode zo dňa
  54. 2004, v dôsledku čoho ho zaviazal na zaplatenie zmluvnej pokuty v súlade s § 300 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) a § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), vrátane úroku z omeškania, ktorý si žalobca uplatnil v súlade s § 369 ods. l ObchZ. Rámcovú zmluvu považoval súd za platne uzavretú a námietky zo strany žalovaného ohľadom jej neplatnosti za účelové, pretože platnosť uzavretej Rámcovej zmluvy zo dňa
  56. 2003 ani v odpore, ani v priebehu prvoinštančného konania nenamietal. Túto námietku vzniesol až po tom, ako nevedel súdu predložiť originál Dohody zo dňa
  58. 2004, a tým preukázať platnosť dohody ohľadom neuplatňovania si zmluvných sankcií podľa čl. 8 Rámcovej zmluvy.
  59. Okresný súd neprihliadol ani na tvrdenia žalovaného o tom, že štvrťročné zmluvy o dodávkach drevnej hmoty neboli uzatvárané, pretože podľa názoru súdu sa uzatvárali na základe čl. 6 platnej Rámcovej zmluvy, kde si zmluvné strany konkrétne určovali ceny sortimentov a ich objem pre príslušný štvrťrok, pričom zo samotného názvu zmluvy „Rámcová“ sa predpokladá, že niektoré plnenia môžu byť bližšie špecifikované zmluvami tak, ako to bolo aj v tomto prípade. Súd neprihliadol ani na ďalšie tvrdenie žalovaného o tom, že Rámcová zmluva nebola uzavretá dňa
  61. 2003, ale až po dátume
  63. 2004, keď bol z funkcie riaditeľa žalovaného odvolaný Ing. Z., príbuzný právneho predchodcu žalobcu. Rovnako neprihliadol ani na tú skutočnosť, že u žalovaného nebolo zaužívané, že by sa zmluvy uzatvárali na dlhšie, 5-ročné obdobie. Okresný súd mal za to, že uvedené tvrdenia na posúdenie platnosti Rámcovej zmluvy nemajú podstatnejší vplyv.
  64. Na odvolanie žalovaného proti rozsudku prvoinštančného súdu, č. k. 16Cb/36/2008-523 zo dňa
  66. 2012, Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, po prejednaní veci podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudkom, č. k. 43Cob/166/2012-564 zo dňa
  68. 2012 prvoinštančný rozsudok v znení opravného uznesenia, č. k. 43Cob/166/2012-583 zo dňa
  70. 2012 ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. v celom rozsahu potvrdil. Vo vzťahu k náhrade trov odvolacieho konania vyslovil, že o nej rozhodne súd prvej inštancie. Stalo sa tak uznesením, č. k. 16Cb/36/2008-679 zo dňa
  72. 2013, ktorým okresný súd rozhodol o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania za ním zaplatené súdne poplatky za návrh a za odvolanie v sume 31 314,-eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 512,62 eur.
  73. Na dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu, č. k. 43Cob/166/2012-564 zo dňa
  75. 2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „Najvyšší súd SR“, „NS SR“ alebo „najvyšší súd“) ako súd dovolací uznesením, č. k. 4Obdo/7/2013-726 zo dňa
  77. 2014 dovolanie ako procesne neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol. Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
  78. Proti rozsudku krajského súdu, č. k. 43Cob/166/2012-564 zo dňa
  80. 2012 a uzneseniu najvyššieho súdu, č. k. 4Obdo/7/2013-726 zo dňa
  82. 2014 podal žalovaný sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „Ústavný súd SR“, „ÚS SR“ alebo „ústavný súd“) z dôvodu, že označenými rozhodnutiami bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Ústavný súd nálezom, č. k. III. ÚS 430/2014-102 zo dňa
  84. 2015 rozhodol tak, že základné právo žalovaného má súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l Dohovoru bolo rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici. č. k. 43Cob/166/2012-564 zo dňa
  86. 2012, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 4Obdo/7/2013-726 zo dňa
  88. 2014 porušené, preto obe rozhodnutia zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
  89. Z dôvodu zrušenia označených rozhodnutí ústavným súdom, krajský súd uznesením, č. k. 43Cob/368/2014-765 zo dňa
  91. 2015, postupom podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O. s. p. zrušil uznesenie súdu prvej inštancie, č. k. 16Cb/36/2008-679 zo dňa
  93. 2013 v napadnutej časti o trovách konania a vec mu podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie opätovne uznesením, č. k. 16Cb/36/20108-895 zo dňa
  97. Postupujúc v intenciách nálezu Ústavného súdu SR, Krajský súd v Banskej Bystrici po doplnení listinných dôkazov z Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica a Štatistického úradu Slovenskej republiky (ďalej len „Štatistický úrad SR“), z ktorých zisťoval, či v čase uzavretia Rámcovej zmluvy dňa
  99. 2003 odštepný závod žalovaného Kežmarok existoval a aké mal pridelené a zapísané identifikačné číslo, dospel po oboznámení sa s nimi k záveru, že nie je potrebné zopakovať dokazovanie vykonané okresným súdom a rozhodnutím, č. k. 43Cob/94/2015-817 zo dňa
  101. 2015 rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, č. k. 16Cb/36/2008-523 zo dňa
  103. 2012 ako vecne správne podľa 219 O. s. p. potvrdil, súčasne vyslovil, že o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.
  104. Na dovolanie žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, č. k. 43Cob/94/2015-817 zo dňa
  106. 2015 Najvyšší súd SR uznesením, sp. zn. 4Obdo/29/2016, 4Obdo/15/2017 zo dňa
  108. 2017 (č. l. 976) zrušil rozsudok odvolacieho súdu, č. k. 43Cob/94/2015-817 zo dňa
  110. 2015, ako aj uznesenie odvolacieho súdu, č. k. 43Cob/11/2016-929 zo dňa
  112. 2016 o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia dovolaním napadnutých rozhodnutí bolo neprejednanie veci za účasti strán sporu po tom, ako odvolací súd doplnil dokazovanie o listiny z verejných registrov. Tým, že stranám sporu neumožnil vyjadriť sa k novým dôkazom, odňal im právo na spravodlivý proces.
  113. V nadväznosti na zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu, odvolací súd uznesením, č. k. 43Cob/83/2017-1029 zo dňa
  115. 2017 podľa § 389 ods. 1 písm. d/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) zrušil ako predčasne vydané uznesenie prvoinštančného súdu o trovách konania, č. k. 16Cb/36/2008-895 zo dňa
  117. 2015 a vec mu podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
  118. V ďalšom konaní odvolací súd na pojednávaní nariadenom podľa § 385 ods. l C. s. p. prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. za účasti právnych zástupcov strán sporu. Po oboznámení sporových strán s listinnými dôkazmi (detailne špecifikovanými v bode
  119. rozsudku odvolacieho súdu, č. k. 43Cob/82/2017-1501 - pozn. dovolacieho súdu) tak, ako mu to prikázal dovolací súd, zopakoval a doplnil dokazovanie ich prečítaním podľa § 204 C. s. p., pričom strany z dôvodu, že s ich obsahom súhlasili, na prečítaní všetkých listín netrvali, čo vyplýva aj z protokolácie v zápisnici o pojednávaní zo dňa
  121. 2017 (správne malo znieť „
  123. 2017 - viď č. l. 1054 - pozn. dovolacieho súdu) a
  127. Odvolací súd pri opätovnom prejednaní veci prihliadol na názor vyslovený v náleze Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 430/2014-102 zo dňa
  129. 2015, z ktorého pre odvolací súd vyplynulo, že dôvodom zrušenia rozhodnutí napadnutých ústavnou sťažnosťou podanou žalovaným bola tá skutočnosť, že krajský súd ani Najvyšší súd SR neskúmali ex offo podľa § 103 O. s. p. jednu z podmienok konania, ktorou je spôsobilosť žalovaného byť účastníkom konania. Ústavný súd pri preskúmavaní opodstatnenosti ústavnej sťažnosti žalovaného zistil, že žalobca označil v návrhu ako žalovaného spoločnosť s IČO: 31 577 920, pričom k návrhu okrem výpisu žalovaného z obchodného registra ako dôkaz pripojil aj právny titul - notársky neoverenú kópiu Rámcovej zmluvy, vrátane dvoch dodatkov k nej z
  131. 2003 a ďalšie dokumenty. Žalovaný počas celého konania pred všeobecnými súdmi namietal neplatnosť Rámcovej zmluvy, ktorú súdy náležite podľa názoru ústavného súdu nepreskúmali. Ich pozornosti ušla tá skutočnosť, že Rámcovú zmluvu na strane dodávateľa neuzatvoril žalovaný, ale subjekt označený ako „Vojenské lesy a majetky, š. p., Pliešovce, odštepný závod Kežmarok, Baštová 18, Kežmarok, zast. pplk. Ing. Z., riaditeľom odštepného závodu Kežmarok, IČO: 17 067 308, pričom už zo žalobcom predloženého výpisu z obchodného registra pre žalovaného vyplýva, že Ing. Z. funkciu štatutárneho orgánu - riaditeľa nikdy nevykonával, ale že v období od
  133. 1993 do
  135. 2004 pôsobil ako vedúci odštepného závodu Kežmarok ako jednej z organizačných zložiek žalovaného.
  136. Ústavný súd SR šetrením vo verejne prístupnom registri Štatistického úradu SR zistil, že právnická osoba, ktorej bolo pridelené IČO: 17 067 308 s obchodným menom „Vojenské lesy a majetky SR, š. p., Pliešovce, odštepný závod Kežmarok“, s adresou sídla Baštová 18, Kežmarok, zanikla ešte dňa
  138. 1999, t. j. 3,5 roka pred uzavretím Rámcovej zmluvy, z ktorej mal žalobcovi vzniknúť nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.
  139. Napriek tomu, že uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že žalobca podal návrh proti subjektu nespôsobilému byť účastníkom konania, pretože na základe Rámcovej zmluvy nemohol vzniknúť žiadny procesnoprávny vzťah medzi ním a žalovaným, obsahom ktorého by bolo okrem iného aj platenie sankcií v zmysle čl. 8 Rámcovej zmluvy, žiadny zo všeobecných súdov sa týmito skutočnosťami a ani ich dopadom na platnosť Rámcovej zmluvy doteraz nevysporiadal. Ústavný súd poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/92/2004 z
  141. 2004 a sp. zn. 5Cdo/61/2003 z
  143. 2003 vyhodnotil postup krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu ako prísne formalistický, odporujúci obsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami porušenia základného práva žalovaného na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože by mali ústavnoprávnu relevanciu len v prípade, ak by bolo žalovanému bez akýchkoľvek rozumných pochybností priznané procesné postavenie účastníka v konaní pred všeobecnými súdmi. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti žalovaného v tejto časti nevyhovel. Okrajovo ústavný súd skonštatoval, že nevidí problém vo vypočutí fyzických osôb okresným súdom ako svedkov, pretože tieto výpovede môžu byť právne významné z hľadiska prípadného trestného konania.
  144. Vzhľadom na závery Ústavného súdu SR, odvolací súd ex offo zabezpečil všetky relevantné listiny z príslušných obchodných registrov, ako aj zo Štatistického úradu SR, aby mohol s určitosťou dospieť k záveru, či v čase uzatvorenia Rámcovej zmluvy dňa
  146. 2003 mala zmluvná strana, ktorou bol dodávateľ drevnej hmoty „Vojenské lesy a majetky, štátny podnik, Pliešovce, odštepný závod Kežmarok, Baštová 18, Kežmarok, zast. pplk. Ing. Z., riaditeľom odštepného závodu Kežmarok, IČO: 17 067 308“ právnu subjektivitu a či mohla uzatvárať obchodné záväzkové vzťahy, a teda nadobúdať práva a brať na seba povinnosti a tiež aby mohol zistiť, či táto zmluvná strana mala spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania podľa § 103 O. s. p. v znení účinnom do
  148. 2016, ako aj podľa § 161 C. s. p. v znení účinnom od
  152. Po doplnení listín z verejne dostupných registrov, a to Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica, Obchodného registra Okresného súdu Prešov a zo Štatistického úradu SR, odvolací súd vykonal dokazovanie ich prečítaním, ako aj postupom podľa § 204 C. s. p. a v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, navrhnuté stranami sporu.
  153. Z odpovede Štatistického úradu SR zo dňa
  155. 2015, krajskému súdu doručenej dňa
  157. 2015, vyplynulo, že pridelenie IČO: 17 067 308 organizačnej zložke podniku s názvom „Vojenské lesy a majetky SR, š. p., odštepný závod Kežmarok“ vykonal Štatistický úrad SR na základe žiadosti zriaďovateľa - Vojenské lesy a majetky SR, š. p., IČO: 31 577 920 a dokladu o zápise uvedenej organizačnej zložky do obchodného registra ku dňu
  159. 1993, čo vyplýva nielen zo žiadosti o pridelenie identifikačného čísla organizácie založenej na č.
  160. 1193 spisu, ktorú zaslal zakladateľ žalovaného - Ministerstvo obrany Slovenskej republiky Slovenskému štatistickému úradu pre odštepný závod Kežmarok, Baštová 18, a ktoré Slovenský štatistický úrad aj pridelil pod č. 17067308 dňa
  162. 1993, ale aj z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Prešov pre organizačnú zložku podniku, ktorou je odštepný závod Vojenských lesov a majetkov SR, štátny podnik, Kežmarok, so sídlom Baštová 18, Kežmarok. K zrušeniu IČO: 17 067 308 došlo ku dňu
  164. 1999, pričom tieto úkony vykonal Štatistický úrad SR v súlade s vtedy platným § 34 zákona č. 322/1992 Zb. o štátnej štatistike v znení neskorších predpisov (č. l. 812). Z výpisu Štatistického úradu SR pre register organizácií a z jeho identifikačných údajov vyplýva, že identifikačné číslo IČO: 36 461 393 bolo pridelené pre odštepný závod Kežmarok s dátumom vzniku
  166. 1989, ktorého zápis trval do
  168. 2005 (č. l. 811).
  169. Dňa
  171. 2015 krajský súd v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica nahliadol do registrového spisu Vojenských lesov a majetkov SR, štátny podnik, vložka č. Pš 115/S, o čom svedčí úradný záznam o nazretí do súdneho spisu, z ktorého sú vyhotovené fotokópie preukazujúce sporné skutočnosti a tvoria súčasť spisu. Z úplného znenia výpisu Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica, vložka č. 115/S, vyplýva, že Vojenské lesy a majetky SR, štátny podnik boli zapísané do Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica dňa
  173. 1993 v právnej forme štátny podnik, ktorému bolo pridelené IČO: 31 577 920 a ktoré je k dnešnému dňu rovnaké. Na str. 8 výpisu je zápis vedúceho odštepného závodu, pplk. Ing. Z. od
  175. 1993 do
  177. 2000 a na str. 9 je zápis o zániku funkcie pplk. Ing. Z. ako vedúceho odštepného závodu Kežmarok ku dňu
  181. Z výpisu Obchodného registra Okresného súdu Prešov, vložka č. 53/P, oddiel Pš zo dňa
  183. 2010 (č.1.779) vyplýva, že odštepný závod Kežmarok je zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Prešov už od dátumu
  185. 1989 a od tohto dátumu mu bolo pridelené IČO: 36 461 393, ako aj to, že ako riaditeľ odštepného závodu bol pplk. Ing. Z. zapísaný do obchodného registra už od dátumu
  187. 1991, pričom štatutárny orgán bol označovaný aj ako vedúci podniku (organizačnej zložky podniku) s tým, že za odštepný závod konal a podpisoval pplk. Ing. Z. ako riaditeľ.
  188. Z ďalších právnych skutočností, uvedených vo výpise z Obchodného registra Okresného súdu Prešov pre Vojenské lesy a majetky SR, štátny podnik, odštepný závod Kežmarok vyplýva, že takto označený subjekt bol nesprávne zapísaný v obchodnom registri oddiel Pš, preto súd povolil jeho výmaz a zápis do oddielu Po. Od zápisu odštepného závodu Kežmarok do obchodného registra až do dátumu
  190. 2005, ale aj v súčasnosti je odštepný závod ako vnútorná organizačná jednotka súčasťou štátneho podniku Vojenské lesy a majetky SR, Lesnícka 23, Pliešovce s IČO: 31 577
  191. Pred dátumom
  193. 1991 bol tento subjekt ako vnútorná organizačná jednotka súčasťou štátneho podniku Vojenské lesy a statky, koncern, so sídlom Praha 6, Pod Juliskou 5 s IČO: 002205 zapísaný v starom spise Pš
  194. Z vyššie uvedených dôvodov bol vykonaný síce ex offo jeho výmaz, avšak zároveň aj zápis do iného registra Po.
  195. Z obsahu ďalších právnych skutočností, ktoré sú uvedené vo výpise z obchodného registra Okresného súdu Prešov, vložka č. 10080/P, vyplýva, že z dôvodu nesprávneho zápisu Vojenských lesov a majetkov SR, štátny podnik, odštepný závod Kežmarok v registri oddielu Pš, bol povolený ich výmaz v tomto oddiele a ich zápis do oddielu Po od dátumu
  198. V tomto výpise už nie je uvedené žiadne IČO odštepného závodu, a teda ani dovtedy platné IČO: 36 461
  200. Ďalšie listiny predložené z obchodného registra Prešov sa už týkajú obdobia po uzavretí Rámcovej zmluvy, ktorá bola podpísaná zmluvnými stranami dňa
  202. 2003, preto odvolací súd nimi dokazovanie nevykonával.
  203. Odvolací súd po opätovnom preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie, vychádzajúc z dôkazov založených v súdnom spise, ako aj z písomných a ústnych vyjadrení právnych zástupcov strán sporu zaprotokolovaných v zápisniciach o pojednávaní, k tvrdeniam žalovaného v ním podanom odvolaní, doplneným v priebehu odvolacích a dovolacích konaní, ako aj v konaní pred Ústavným súdom SR, majúcim procesnú povahu, poukázaním na § 530 OZ, uviedol nasledovné:
  204. Žalovaný v konaní tvrdil, že odvolací súd sa v rozhodnutí z roku 2015 nevysporiadal s tým, že žalobca nebol aktívne legitimovaný na celý predmet sporu, pretože pohľadávku vo výške 11 622,23 eur a príslušenstvo z pôvodne uplatňovanej sumy vo výške 177 622,32 eur postúpil spoločnosti HOTEL KRYM, s. r. o., o čom sa mohol odvolací súd dozvedieť z rozhodnutia Ústavného súdu SR. Žalobca až podaním zo dňa
  206. 2017 doručil súdu žiadosť o vymáhanie postúpenej pohľadávky žalobcom pre HOTEL KRYM, s. r. o. v mene žalobcu a na účet HOTEL KRYM, s. r. o., pričom v rámci exekučného konania HOTEL KRYM, s. r. o. nebol žalobcom zastúpený k tomu, aby pohľadávku priznanú rozhodnutím krajského súdu, sp. zn. 43Cob/166/2012 zo dňa
  208. 2012 vymáhal za neho žalobca, ale túto si vymohol sám. Keďže pohľadávka podľa § 324 ObchZ v celom rozsahu zanikla jej vymožením ešte v roku 2014, nie je možné ju vymáhať. Ak by HOTEL KRYM, s. r. o. nevstúpil na strane žalobcu z vlastnej iniciatívy do konania, musí odvolací súd žalobu v časti postúpenej pohľadávky zamietnuť, pretože žalobca nie je na vymáhanie tejto časti pohľadávky aktívne legitimovaný.
  209. Odvolací súd k uvedenému tvrdeniu žalovaného konštatoval, že vzhľadom k tomu, že rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43Cob/166/2012-564 zo dňa
  211. 2012 (krajský súd v bode
  212. odôvodnenia svojho rozhodnutia na č. l. 1518, nesprávne uviedol, č. k. 43Cob/166/2012-644 - pozn. dovolacieho súdu), ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen, č. k. 16Cb/36/2008-523 v znení opravného uznesenia, nadobudol právoplatnosť po tom, ako NS SR rozhodnutím, sp. zn. 4Obdo/7/2013 zo dňa
  214. 2014 dovolanie žalovaného odmietol, mohol žalobca pohľadávku priznanú právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami súdov vymáhať v exekučnom konaní. Rovnako mohol vymáhať aj pohľadávku HOTEL KRYM, s. r. o., na ktorého žalobca časť z priznanej pohľadávky platne postúpil.
  215. O tom, že žalovaný podal proti rozhodnutiam krajského súdu a dovolacieho súdu ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Ústavný súd SR nálezom, č. k. III. 430/2014-102 zo dňa
  217. 2015, sa odvolací súd dozvedel po doručení nálezu, v ktorom nie je ani zmienka o tom, že by zo strany žalobcu došlo k postúpeniu pohľadávky na inú osobu a ani k jej vymáhaniu. Toto tvrdenie žalovaného preto odvolací súd vyhodnotil za nepravdivé.
  218. Odvolací súd následne rozhodol rozsudkom, č. k. 43Cob 94/2015-817 zo dňa
  220. 2015 tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, pričom vedomosť o tom, že by žalobca časť pohľadávky postúpil na tretiu osobu alebo že by došlo k jej vymáhaniu, v čase rozhodovania nemal. Prvýkrát žalovaný uviedol túto skutočnosť až v poradí druhom dovolaní doručenom Okresnému súdu Zvolen dňa
  222. 2015, t. j. až po vydaní v poradí druhého rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom poukázal na Zmluvu o postúpení pohľadávky uzavretú medzi žalobcom a treťou osobou dňa
  224. 2013, ako aj na tú skutočnosť, že žalobca a tretia osoba vymáhajú v exekučných konaniach pod sp. zn. EX 60/2013 a EX 63/2013 súdnymi rozhodnutiami priznané pohľadávky. Za pravdivé vyhodnotil odvolací súd tvrdenie žalovaného o tom, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu dňa
  226. 2015 žalobca už nebol vecne aktívne legitimovaný uplatňovať tú časť pohľadávky, ktorá sa stala predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
  228. 2013, zároveň však dodal, že odvolaciemu súdu túto skutočnosť neoznámila žiadna zo strán sporu. Naopak, za nepravdivé vyhodnotil tvrdenie žalovaného o tom, že by odvolací súd nebol pri rozhodovaní o veci samej postrehol túto skutočnosť, pretože až k tomuto odvolaniu žalovaný predložil Zmluvu o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a treťou osobou zo dňa
  230. 2013, z čoho je možné usúdiť, že mu žalobca riadne a včas, a teda ešte v roku 2013 postúpenie pohľadávky oznámil.
  231. Odvolací súd sa v rozhodnutí, č. k. 43Cob/11/2016-929, ktorým rozhodoval o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania a ktorým rozhodnutie okresného súdu, č. k. 16b/36/2008-895 ako vecne správne potvrdil, vysporiadal s námietkou žalovaného ohľadne nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu pre časť žalobcom uplatnenej pohľadávky, a to na strane 6 jeho rozhodnutia (č.
  232. 933 spisu), na ktoré v podrobnostiach odvolací súd odkazuje. Keďže žiadny návrh žalobcu a ani tretej osoby s odkazom na § 92 ods. 2 a 3 vtedy účinného O. s. p. nebol odvolaciemu súdu do času, kým o veci samej rozhodol, predložený, nebolo možné v ďalšom súdnom konaní, v ktorom sa rozhodovalo o náhrade trov konania, na tieto argumenty prihliadnuť. Na týchto skutkových zisteniach nič nezmenilo ani to, že žalovaný podal návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43Cob/94/2015-817 zo dňa
  234. 2015 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Zvolen, č. k. 16Cb/36/2008-523 zo dňa
  236. 2012, ktorému návrhu Najvyšší súd SR vyhovel, keďže (ako to uviedol sám žalovaný) medzitým už došlo v roku 2014 k vymoženiu pohľadávky priznanej právoplatnými rozhodnutiami okresného, krajského aj Najvyššieho súdu SR.
  237. Odvolací súd sa preto pri rozhodovaní v prejednávanej veci zaoberal aktívnou legitimáciou žalobcu v časti pohľadávky, ktorú postúpil na tretiu osobu - HOTEL KRYM, s. r. o., a to v nadväznosti na žalobcom predloženú žiadosť HOTEL-a KRYM, s. r. o. zo dňa
  239. 2013 o vymáhanie postúpenej pohľadávky, ktorá obsahuje dohodu postupcu a postupníka o tom, že postupník na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky, uzavretej dňa
  241. 2013, požiadal postupcu - žalobcu, aby v súlade s § 530 OZ postúpenú pohľadávku vymáhal v jeho mene a na účet postupníka - HOTEL KRYM, s. r. o., ktorý s takouto žiadosťou súhlasil.
  242. Z dokladov predložených žalobcom odvolací súd zistil, že Zmluvou o postúpení pohľadávok postúpil na tretiu osobu - HOTEL KRYM, s. r. o. časť ním pôvodne uplatňovanej pohľadávky. Uviedol, že ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, prestáva byť postupca veriteľom postúpenej pohľadávky a stráca aktívnu vecnú legitimáciu na jej vymáhanie. Pokiaľ by postupca pohľadávku vymáhal po tom, čo bola postúpená, prípadne pokračoval v skôr začatom konaní, musel by súd žalobu zamietnuť, pretože postupca by nebol nositeľom hmotného práva, ktorého sa v konaní domáha. Pokiaľ však bola pohľadávka postúpená po tom, keď už bola uplatnená v súdnom konaní, bolo možné nedostatok vecnej legitimácie, dodatočne vzniknutý za konania, riešiť postupom podľa § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. v znení účinnom do
  244. 2016, ktorý umožňoval vstup postupníka do konania namiesto postupcu a vymáhanie pohľadávky postupníkom. Takéto právo postupca ani postupník nevyužili. Napriek tomu, že žalobca ako postupca a ani postupník o tejto právnej skutočnosti súd neinformovali a postup podľa § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. súdu nenavrhli, zákon žalobcovi umožňuje, aby ako postupca, za presne zákonom stanovených podmienok vymáhal postúpenú pohľadávku priamo sám, a to napriek tomu, že mu už vymáhaná pohľadávka nepatrí. Zákonným ustanovením, ktoré oprávňuje postupcu k vymáhaniu pohľadávky je § 530 ods. 1 OZ, podľa ktorého môže postupca vymáhať postúpenú pohľadávku ako nepriamy zástupca postupníka. Žalobca ako postupca je tak na základe písomnej dohody, ktorú uzatvoril s treťou osobou a ktorú v konaní pred odvolacím súdom preukázal, oprávnený vymáhať postúpenú pohľadávku súdnou cestou, pretože má k tomu procesnú legitimáciu založenú oprávnením domáhať sa v konaní práva napriek tomu, že v ním postúpenej časti pohľadávky nie je postupca vo sfére hmotného práva jeho nositeľom, čo o sebe ani netvrdí. Postupca je oprávnený domáhať sa v súdnom konaní postúpenej pohľadávky svojim menom, avšak na účet zastúpeného, a teda postupníka, na základe čoho ako nepriamy zástupca sám nadobúda práva a povinnosti, ktoré však má podľa zmluvy uzatvorenej so zastúpeným - postupníkom povinnosť previesť na zastúpeného.
  245. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie odvolacieho súdu, č. k. 43Cob/l66/2012-564 zo dňa
  247. 2012, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. 4Obdo/7/2013-726 zo dňa
  249. 2014, ktorým bolo dovolanie žalovaného odmietnuté, bolo zrušené a odvolací súd prejednáva vec opätovne, má žalobca v prejednávanej veci aktívnu procesnú legitimáciu pre uplatňovanie svojej časti pohľadávky ako držiteľ hmotného práva a má aj procesnú legitimáciu, ktorú získal na základe dohody uzavretej s postupníkom pre tú časť pohľadávky, ktorú na neho Zmluvou o postúpení pohľadávky dňa
  251. 2013 postúpil, a to bez ohľadu na to, že medzitým boli obe pohľadávky v exekučnom konaní na základe exekučného titulu vymožené. Za neopodstatnené tak odvolací súd vyhodnotil námietky žalovaného ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na vymáhanie pohľadávky, ku ktorej vznikol hmotno-právny nárok na základe postúpenia pohľadávok spoločnosti HOTEL KRYM, s. r. o.
  252. Odvolací súd v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na § 10 ods. 3 zákona č. 11/1990 Zb. o štátnom podniku v znení ku dňu
  254. 2003, § 20 ods. 2 prvá veta OZ, § 20a ods. 2 OZ, § 34 ods. l zákona č. 322/1992 Zb. o štátnej štatistike v znení ku dňu
  256. 1993, § 27 ods. 1, 2, 3, 4, 6 zákona č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike v znení ku dňu
  258. 2005, § 19 O. s. p. v znení účinnom do
  260. 2016, § 61 C. s. p. v znení účinnom od
  262. 2016 a vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaného zisťoval v zmysle právneho názoru vyjadreného v náleze Ústavného súdu SR, či sú splnené základné podmienky pre konanie vo veci, a teda či žalovaný má spôsobilosť byť stranou v spore, a teda procesnú spôsobilosť, ako aj to, či má spôsobilosť mať práva a povinnosti, a teda hmotnoprávnu spôsobilosť.
  263. Odvolací súd uviedol, že oprávnenie podnikať na území Slovenskej republiky vzniká právnickej osobe, ako aj jej organizačným zložkám dňom zápisu do obchodného registra v Slovenskej republike. Vo všetkých záležitostiach, ktoré sú vymedzené organizačným poriadkom a zákonom, je organizačná zložka nositeľom práv a povinností, ktoré jej štátny podnik zveril, pričom právnu subjektivitu, a teda spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania, má len právnická osoba, a teda štátny podnik, nie jej organizačná zložka, t. j. odštepný závod Kežmarok.
  264. Zo žaloby doručenej súdu dňa
  266. 2007 vyplýva, že žalobca správne označil pri podaní návrhu na súd na strane žalovaného právnickú osobu, a to Vojenské lesy a majetky SR, š. p. a správne označil aj jej IČO: 31 577 920 tak, ako to vyplývalo z vtedy platného § 79 ods. l O. s. p., vrátane ďalších údajov potrebných k identifikácii strany súdneho konania, a to napriek tomu, že údaj o tom, že sa vec týka organizačnej zložky, zákon nevyžadoval. Označenie žalovaného korešponduje s výpisom z obchodného registra pre právnickú osobu - štátny podnik Vojenské lesy a majetky SR, preto odvolací súd nemá žiadnu pochybnosť o tom, koho žalobca v prejednávanej veci žaloval. Podľa názoru odvolacieho súdu, podmienka spôsobilosti žalovaného byť účastníkom konania tak, ako to vyžadoval § 19 O. s. p. a od
  267. júla 2016 vyžaduje § 61 C. s. p., bola splnená, preto nebol daný dôvod na to, aby odvolací súd konanie o návrhu žalobcu podľa § 104 ods. 1 O. s. p., resp. podľa § 161 ods. 2 C. s. p. zastavil pre nedostatok spôsobilosti na strane žalovaného byť účastníkom konania podľa § 103 O. s. p., ako aj podľa § 161 ods. 1 C. s. p., ktorú podmienku skúma všeobecný súd v každom štádiu konania ex offo.
  268. Odvolací súd sa ďalej zaoberal tou skutočnosťou, či tak, ako to uviedol Ústavný súd SR v odôvodnení svojho nálezu na str. 11 „... mohla byť dňa
  270. 2003 platne uzatvorená Rámcová zmluva, ak ju za žalovaného podpísal Ing. Z. ako riaditeľ organizačnej zložky Kežmarok, ktorý pôsobil v tejto funkcii od
  272. 1993 do
  274. 2004 ako vedúci organizačnej zložky Kežmarok a keď táto organizačná zložka právnickej osoby - Vojenské lesy a majetky SR, š. p., ktorej bolo Štatistickým úradom SR pridelené IČO: 17 067 308, zanikla dňa
  276. 1999, t. j. 3,5 roka pred uzavretím Rámcovej zmluvy, z ktorej mal žalobcovi vzniknúť nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty“.
  277. Odvolací súd za účelom zistenia skutočnosti, prečo bolo tomu istému odštepnému závodu Vojenské lesy a majetky SR, š. p. so sídlom Baštová 18, Kežmarok pridelené ku dňu
  279. 1993 ďalšie identifikačné číslo „17 067 308“, keď už ten istý odštepný závod v Kežmarku mal od
  281. 1989 pridelené identifikačné číslo „36 461 393“ a toto ako jediné bolo počas celého obdobia, až do jeho výmazu dňa
  283. 2005, zapísané v Obchodnom registri Okresného súdu Prešov pre odštepný závod Kežmarok, rovnako ako bol zapísaný vo funkcii riaditeľa, nie vedúceho odštepného závodu aj pplk. Ing. Z. (čl. 813), čo vyplýva z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Prešov, vložka č. 53/P, nahliadol na Okresnom súde Banská Bystrica do pôvodného spisu Vojenských lesov a majetkov SR, š. p. Pliešovce, oddiel Pš 115/S, z ktorého si vyhotovil fotokópie relevantných listinných dokladov, založené v súdnom spise, z ktorých zistil, že Štatistický úrad SR pridelil identifikačné číslo „36 461 393“ organizačnej zložke Vojenských lesov a majetkov SR, š. p., a to odštepnému závodu Kežmarok už pri jeho zápise do podnikového registra ku dňu
  286. K dátumu
  288. 1993 Vojenské lesy a majetky SR, š. p. požiadal Štatistický úrad SR o pridelenie IČO pre odštepný závod Kežmarok opätovne, pretože sa stal vnútornou organizačnou jednotkou Vojenských lesov a majetkov SR, š. p. so sídlom v Pliešovciach, najneskôr od
  290. 1993 tak, ako to vyplýva z úplného výpisu z obchodného registra pre právnickú osobu - Vojenské lesy a majetky SR, š. p., vložka č. 115/S a podal návrh na jeho zápis do obchodného registra ku dňu
  293. Z výpisu registra organizácií Štatistického úradu SR vyplýva, že takto duplicitne pridelené identifikačné číslo pre odštepný závod Kežmarok bolo Štatistickým úradom SR vymazané z registra organizácií dňa
  297. Odvolací súd poukázaním na § 10 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, § 13 ods. 5 ObchZ a § 7 ods. 1 ObchZ konštatoval, že v čase uzatvorenia Rámcovej zmluvy, t. j. ku dňu
  299. 2003 bol Ing. Z. riadne zapísaný ako riaditeľ pre odštepný závod Kežmarok ako organizačnú zložku Vojenských lesov a majetkov SR, š. p., zapísanú v obchodnom registri oddiel Pš, vložka č. 53/P Okresného súdu Prešov, za ktorý mohol konať a podpisovať všetky právne úkony tak, ako to vyplýva z organizačného poriadku Vojenské lesy a majetky SR, š. p. Pliešovce, čl. 9, 16 a 25, a to napriek tomu, že ako štatutárny orgán sa vo výpise z obchodného registra uvádza vedúci podniku (organizačnej zložky podniku). K jeho odvolaniu došlo k
  301. 2004, t. j. po tom, ako bola podpísaná Rámcová zmluva a dodatky k nej, ktoré za žalovaného podpisoval oprávnene.
  302. Podľa zistenia odvolacieho súdu, k výmazu odštepného závodu Kežmarok z Obchodného registra Okresného súdu Prešov tak, ako to uviedol Ústavný súd SR v odôvodnení svojho nálezu na str. 11, nikdy nedošlo a nestalo sa tak ani ku dňu
  304. 1999, pretože k tomuto dňu došlo len k výmazu duplicitne zapísaného identifikačného čísla pre odštepný závod Kežmarok, pričom odštepnému závodu, vedúci ktorého uzatváral a podpisoval Rámcovú zmluvu a dodatky k nej, naďalej zostalo pridelené a v obchodnom registri zapísané IČO: 36 461 393, a to až do
  307. V obchodnom registri bol naďalej zapísaný ako štatutárny orgán organizačnej zložky, oprávnený konať za odštepný závod Kežmarok v mene štátneho podniku Ing. Z., ktorý v januári a decembri 2003 vyššie uvedené listiny podpísal.
  308. Zo zistení odvolacieho súdu tak vyplýva, že žalobca nepodal žalobu proti subjektu nespôsobilému byť účastníkom konania, pretože žalobu mohol podať len voči právnickej osobe, a to Vojenské lesy a majetky SR, š. p., voči ktorej ju aj podal a nie samostatne len voči organizačnej zložke, a to odštepnému závodu Kežmarok. Právnická osoba Vojenské lesy a majetky SR, š. p., ako aj jej odštepný závod Kežmarok existuje nepretržite od dátumu
  310. 1989 až k dnešnému dňu, a to napriek tomu, že pri odštepnom závode Kežmarok došlo k
  312. 2005 k výmazu jeho zápisu ex offo z jedného oddielu obchodného registra, a to „Pš“ a súbežne k jeho zápisu do iného oddielu toho istého Obchodného registra Okresného súdu Prešov, a to „Po“ z dôvodu, že odštepný závod Kežmarok bol nesprávne zapísaný do iného oddielu, než mal byť zapísaný. Neznamená to však, že by z tohto dôvodu došlo k jeho výmazu z obchodného registra, a tým k jeho zániku. Vzhľadom na to, že od
  314. 2002 sa IČO používa len pre identifikáciu právnickej osoby a podnikateľa, od
  316. 2005 nie je už pri odštepnom závode Kežmarok zapísané žiadne IČO.
  317. Odvolací súd ďalej uviedol, že identifikačné číslo pridelené právnickej osobe, ale aj jej organizačným zložkám, má najmä evidenčný význam, pričom podnikateľovi a právnickej osobe sa prideľuje vždy len jedno identifikačné číslo. Pre odštepný závod alebo vnútornú organizačnú jednotku vytvorí úrad samostatné identifikačné číslo z identifikačného čísla právnickej osoby, ktorej je odštepný závod súčasťou a z poradového čísla. Podľa § 27 zákona č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike, ak dôjde k prideleniu nesprávneho identifikačného čísla, zabezpečí nápravu ten orgán, ktorý nesprávne identifikačné číslo pridelil.
  318. Podľa aktuálneho výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Prešov je odštepný závod Kežmarok stále zapísaný v obchodnom registri a koná a podpisuje za neho jeho vedúci.
  319. Odvolací súd v ďalšej časti svojho rozhodnutia citoval ustanovenia § 123, § 132, § 213 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do
  321. 2016, čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 1, čl. 8, § 185 ods. 1, 2, § 188 ods. 1, § 191, § 220 ods. 2, 3 a § 382 C. s. p. a venoval sa ďalším námietkam žalovaného, spočívajúcim v tvrdeniach, že mu okresný, ale aj odvolací súd odňali možnosť domáhať sa alebo brániť vecné právo na všeobecnom súde, keď rozhodli arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia a keď sa pri výklade zákonného predpisu odvolací súd odchýlil od znenia príslušných ustanovení, čím zásadne poprel ich účel a význam, ďalej že sa odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného dňa
  323. 2012 dopustil porušenia § 213 ods. 2 O. s. p., pretože žalovaného nevyzval, aby sa vyjadril k možnému použitiu právneho predpisu, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol použitý a bol podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúci, ďalej že rozhodol bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím žalovanej strane odňal možnosť konať pred súdom, že porušil § 123 O. s. p., keď účastníkov neoboznámil s výsledkami rozsiahleho dokazovania, ktoré vykonal pri nahliadnutí do registrového spisu vedeného Okresným súdom Banská Bystrica, ktorý sa týkal zápisu žalovaného ako štátneho podniku v obchodnom registri a z ktorého si na registrovom súde urobil výpisky, že nenariadil pojednávanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a nevykonal dokazovanie na pojednávaní podľa § 122 O. s. p., neumožnil účastníkom vyjadriť sa k dokazovaniu, ktoré bolo vykonané mimo pojednávania a že odvolací súd vyvodil z vykonaného dokazovania také skutkové závery, ktoré sú v priamom rozpore s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v spise.
  324. Odvolací súd uviedol, že strany sporu mali od podania žaloby na súd dňa
  326. 2012 dostatok času a aj priestoru na to, aby sa mohli k vzájomným tvrdeniam a predkladaným dôkazom vyjadriť, či už písomne alebo ústne na pojednávaniach. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že by mu bol súd prvej inštancie zasiahol jeho nesprávnym procesným postupom a nedostatočne a nepresvedčivo odôvodneným rozhodnutím do jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. l Dohovoru.
  327. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že by bol odvolací súd, ktorý ho podľa § 213 O. s. p., resp. § 382 C. s. p. nevyzval na vyjadrenie k aplikácii ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a bolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce, porušil jeho procesné právo vyjadriť sa, pretože ak súd prvej inštancie neuviedol pri posudzovaní Rámcovej zmluvy žiadne ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého posudzoval jej obsah a odvolací súd posúdil Rámcovú zmluvu podľa § 269 ods. 2 ObchZ ako nepomenovanú zmluvu s prvkami, ktorým je najbližšie kúpna zmluva, nemal žiadny dôvod strany sporu vyzývať na vyjadrenie. Navyše, ak by aj bolo tvrdenie žalovaného v tejto časti pravdivé, nesprávny procesný postup bol odstránený v priebehu konania, nakoľko opätovným prejednaním veci a oboznámením strán sporu s právnym názorom, ako sa odvolaciemu súdu javí nárok uplatnený žalobcom po právnej stránke, boli podmienky §-u 382 C. s. p. splnené.
  328. Podľa názoru odvolacieho súdu sa v prejednávanej veci nejedná o nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené rozhodnutie súdu prvej inštancie, pretože v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia strán sporu a ich právne argumenty, zdôvodnil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, prečo nevykonal ďalšie, žalovaným navrhované dokazovanie výsluchom znalca a nenariadil nové znalecké dokazovanie, o čom rozhodoval aj samostatným uznesením. Z rozhodnutia vyplýva aj odkaz na ustanovenia právnych predpisov, ktoré boli konaním žalovaného nesporne porušené. Keďže v obchodných vzťahoch, v ktorých sú zmluvnými stranami podnikatelia, sa na zmluvnú pokutu aplikujú nielen ustanovenia § 544 a § 545 OZ, ale aj ustanovenia Obchodného zákonníka, súd prvej inštancie aplikoval pri jej posudzovaní aj § 300 a nasl. ObchZ, pričom k uvedeniu § 301 ObchZ došlo zrejme len omylom, keďže využitie moderačného oprávnenia navrhol žalovaný len v záverečnom štádiu konania pred odvolacím súdom. Citácia uvedeného ustanovenia preto nemôže mať bez ďalšieho za následok nedostatočne a neúplne zistený skutkový stav, ani nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keďže nebol dôvod ho aplikovať.
  329. Poukázaním na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, § 157 ods. 2 O. s. p. účinného do
  331. 2016 a § 220 ods. 2 C. s. p. účinného od
  333. 2016, odvolací súd za nesprávne vyhodnotil tvrdenie žalovaného v odvolaní o tom, že by v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie bol len všeobecný poukaz na paragrafy bez toho, aby súd uviedol, pod aké zákonné ustanovenie svoje rozhodnutie podradil a ako vec posúdil po právnej stránke. Súd prvej inštancie, postupujúc podľa § 157 ods. 2 O. s. p., obsahovo identického s § 220 ods. 2 C. s. p., v odôvodnení rozsudku uviedol podstatný obsah prednesov, dostatočne jasne vyložil, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a posúdil zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR, č. k. II. ÚS 432/2011-61 z
  335. 2012, uznesenie ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 209/04 z
  337. 2004 a uznesenie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 78/05 zo
  341. K ďalšej námietke žalovaného o tom, že súd prvej inštancie nevykonal znalecké dokazovanie znalcom z odboru Písmoznalectvo, ktorým by sa bolo preukázalo jeho tvrdenie, že žalovaný dňa
  343. 2004 podpísal Dohodu o neúčtovaní zmluvnej pokuty za rok 2004, odvolací súd uviedol, že takéto dokazovanie by nebolo účelné ani hospodárne, pretože by sa ním nedala bez originálu listiny, na ktorej mala byť posudzovaná pravosť podpisu Ing. D., ale aj pravosť a pravdivosť listiny, zistiť. Súd prvej inštancie nariadil v intenciách zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici znalecké dokazovanie grafológom z odboru Písmoznalectva Mgr. M., účelom ktorého malo byť potvrdenie, prípadne vyvrátenie pravosti podpisu Ing. D. na Dohode zo dňa
  345. 2004, predloženej vo fotokópii žalovaným. Znalkyňa však znalecký posudok vykonať odmietla z dôvodu, že fotokópia listiny je nekvalitná, preto z nej nie je možné vyvodzovať žiadne závery. Uviedla, že podpisy na nej sú nečitateľné a z písmoznaleckého hľadiska nespracovateľné. Bez originálu listiny, na ktorej by skúmaný podpis bolo možné na základe rôznych znakov presne identifikovať, nie je možné znalecké dokazovanie vykonať. Rovnako reagovali aj ďalší súdom oslovení znalci z odboru Písmoznalectva, odvetvie písmo, ktorým súd zaslal fotokópiu listiny za účelom zistenia, či je možné vypracovať znalecký posudok a zistiť, či podpis na Dohode zo dňa
  347. 2004 je vlastnoručným podpisom účastníka. Títo zhodne uviedli, že pre posúdenie pravosti podpisu je potrebný vždy originál spornej písomnosti. Takto sa vyjadrili znalci Mgr. R. (čl. 464), Mgr. Z. (čl. 469) a Mgr. B. (čl. 467), ktorá uviedla, že originál podpisu treba predložiť preto, že kópia neumožňuje skúmať podpis vo všetkých jeho znakoch, ako aj preto, aby sa na kópiu nedostal podpis ako dôsledok technického falšovania. Mgr. G. (čl. 471) uviedla, že na skúmanie sa predkladajú zásadne originály sporných písomností a originály porovnávacích materiálov, pretože kópie skúmaniu nevyhovujú, keďže neumožňujú detailne skúmať podpisy a vylúčiť použitie niektorej z metód technického falšovania pri vyhotovovaní podpisu. Znalkyňa pripustila, že kópiu sporného podpisu je možné skúmať len vo výnimočných prípadoch a v takom prípade je potrebné rátať so závermi, že originál podpisu, z ktorého bola následne vyhotovená kópia, nie je pravým podpisom. Uviedla, že keď sa porovnáva sporný podpis a porovnávacie podpisy a písmo vykazuje podobné, zhodné znaky, uvedené znamená, že originál sporného podpisu, z ktorého bola následne vyhotovená kópia, sám o sebe môže byť pravým podpisom pisateľa, ale pri skúmaní kópie nie je možné jednoznačne dokázať, resp. vylúčiť, že pisateľ skutočne originál spornej písomnosti podpísal a že nejaká iná osoba nezneužila jeho podpis, ktorý na písomnosť preniesla pomocou niektorej metódy technického falšovania, pretože kópia spornej písomnosti môže byť výsledkom aj technickej montáže dvoch písomností: originálny text + originálny podpis z inej písomnosti = originálna montáž dvoch písomností, z ktorej je následne vyhotovená sporná, často veľmi kvalitná kópia.
  348. Odvolací súd ďalej uviedol, že pri súkromných listinách, akou nesporne je aj Dohoda zo dňa
  350. 2004, predložená žalovaným vo fotokópii, musí súd skúmať jej pravosť, a teda či pochádza od vystaviteľa a rovnako musí skúmať aj správnosť obsahu. Zásadný rozdiel medzi verejnou a súkromnou listinou spočíva v jej dôkaznej sile. Pravá verejná listina môže byť zbavená svojej dôkaznej sily len tým, že účastník tvrdí skutočnosti a navrhne dôkazy, ktorými bude preukázaná nepravdivosť obsahu listiny, pri súkromnej listine stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť preukázané súkromnou listinou. Keďže žalobca, resp. jeho právny predchodca, poprel pravosť a aj správnosť súkromnej listiny - Dohody zo dňa
  352. 2004, platí, že účastníka, ktorý túto listinu predložil ako dôkaz, stíha dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno v tom, že nesie aj procesné nepriaznivé následky toho, že sa mu v konaní pravosť či správnosť tejto súkromnej listiny ako dôkazu na svoje tvrdenia nepodarí preukázať.
  353. Odvolací súd nesúhlasil s tvrdením žalovaného o tom, že súd je povinný vyhovieť návrhom na doplnenie dokazovania, a teda vykonávať znalecké dokazovania z odboru Písmoznalectva opätovne, ak na to nie sú splnené predpoklady, a teda ak neexistuje originál listiny, na ktorej je potrebné overiť pravosť podpisu žalobcu. K spôsobu stanovenia znalca bol súd vedený hlavne ustanovením § 127 ods. l O. s. p. v znení účinnom do
  356. Od
  358. 2016 je postup upravený odlišne v § 207 až § 209 C. s. p., ktoré bližšie charakterizujú, za akých podmienok a v akej situácii je konajúci súd povinný určiť osobu znalca na zhodnotenie odborných problémov, pričom súdy sú povinné rozhodovať na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Je pritom na všeobecnom súde, aby zvážil, ktoré dôkazy je potrebné vykonať, či a nakoľko je potrebné doterajší stav dokazovania doplniť a posúdiť dôvodnosť návrhu strán na doplnenie dokazovania, čo súd prvej inštancie urobil. Musí tiež zvážiť, či nepriame dôkazy predkladané žalovaným stačia na preukázanie jeho tvrdení alebo sú nedostatočné. Súd prvej inštancie v samostatnom uznesení, ktoré doručil žalovanému, zdôvodnil, prečo ním navrhnuté dôkazy nevykonal.
  359. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie hodnotil výpoveď Ing. A. ako výpoveď svedka a nie podľa § 131 O. s. p. v znení účinnom do
  361. 2016 (resp. § 196 a nasl. C. s. p., účinného od
  363. 2016), pričom vypovedal ku skutočnostiam, ktoré sa týkali výkonu funkcie štatutárneho orgánu právnickej osoby, odvolací súd uviedol, že takéto pochybenie súdu pri vykonávaní dôkazu a zisťovaní skutkového stavu veci dokazovaním nie je takou vadou konania, ktorá má za následok nesprávne právne posúdenie veci v rozhodnutí súdu prvej inštancie. Občiansky súdny poriadok v § 126 v znení účinnom do
  365. 2016 (a od
  367. 2016 v § 196 C. s. p.) neobsahuje definíciu svedka, preto len negatívnym vymedzením je možné dôjsť k záveru, že je ním fyzická osoba, ktorá je odlišná od strán sporu, prípadne od ich zákonných zástupcov, ktorých predvolal súd, aby vypovedala o skutočnostiach, ktoré majú byť predmetom dokazovania a ktoré vnímala svojimi zmyslami.
  368. Súd poukázal na písomné podanie žalovaného zo dňa
  370. 2008, v ktorom navrhol vypočuť Ing. A. ako svedka napriek tomu, že vedel o tom, že v čase podpisovania spornej Dohody bol vedúcim odštepného závodu. V čase jeho výsluchu súdom dňa
  372. 2009 pracoval u žalovaného ako vedúci informačných technológií, a nie ako jeho riaditeľ. Súd prvej inštancie z výpisu z obchodného registra pre žalovaného na pojednávaní dňa
  374. 2011 zistil, že Ing. A. je od
  376. 2010 riaditeľom žalovaného, preto sám do zápisnice zaprotokoloval, že bude vypočutý už ako účastník. Napriek tomu právny zástupca ospravedlňoval jeho neúčasť na pojednávaní ako svedka.
  377. Okolnosť, že súd nevykonal dôkaz výsluchom Ing. A. ako strany sporu, nie je porušením zásady ústnosti a priamosti občianskeho súdneho konania, ale ani civilného sporového konania, preto nejde o vadu konania. Ak ho aj vypočul ako svedka, vykonal tento výsluch spôsobom, ktorý nie je v rozpore so zákonom, pretože na skutkové zistenia súdom, ani na právne posúdenie nemá výpoveď Ing. A. podstatnejší vplyv. Ing. A. vypovedal najmä o tom, že podpisy na dodatkoch k Rámcovej zmluve sú jeho podpisy a potvrdil tie skutočnosti a okolnosti, ktoré sa týkali podpisovania Dodatku platného až od
  379. 2005, a to zhodne s výpoveďou Ing. D., ktorej obsah v konaní sporný nebol. Na jeho výpoveď o tom, že dňa
  381. 2004 bola podpisovaná aj Dohoda o neúčtovaní zmluvnej pokuty za rok 2004, ktorej originál neexistuje, nemohol súd z vyššie uvedených dôvodov prihliadnuť, preto nebola takým listinným dôkazom, z ktorého by mohol súd pri rozhodovaní vychádzať. Aj keď súd vypočul Ing. A. ako svedka, skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazu súdom zodpovedá postupu vyplývajúcemu z § 132 O. s. p. v znení účinnom do
  383. 2016 a od
  385. 2016 zodpovedá postupu podľa § 191 C. s. p., lebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z jeho prednesu a ktoré vyšli najavo, nie je z hľadiska vierohodnosti logický rozpor. Rozhodnutie súdu je preto založené na riadne zistenom skutkovom stave, ktoré má oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal aj na právny názor Ústavného súdu SR, vyslovený na str. 11 jeho nálezu, kde skonštatoval, že nevidí problém vo vypočutí fyzických osôb okresným súdom ako svedkov, pretože tieto výpovede môžu byť právne významné z hľadiska prípadného trestného konania.
  386. K žalovaným vznesenej námietke ohľadne znenia zápisnice súdu prvej inštancie vyhotovenej na poslednom pojednávaní dňa
  388. 2012 odvolací súd uviedol, že za správnosť a úplnosť protokolácie zodpovedá predseda senátu, ktorý zápisnicu diktoval. Účastník mohol podľa § 40 O. s. p. v znení účinnom do
  390. 2016 navrhnúť, aby bola zápisnica o pojednávaní opravená alebo doplnená. Návrh na doplnenie alebo námietky proti jej zneniu bol povinný vzniesť na pojednávaní priamo do zápisnice, pričom súd bol povinný o nich rozhodnúť uznesením, proti ktorému nebolo odvolanie prípustné. Tvrdenia žalovaného o nesprávnom znení zápisnice z pojednávania boli ním vznesené až dodatočne, a to po ukončení pojednávania, hoci sa pojednávania zúčastnil. Ak tvrdí opak oproti údajom uvedeným v zápisnici o pojednávaní, musí svoje tvrdenia preukázať, čo sa mu v konaní nepodarilo. Z tohto dôvodu nemohol odvolací súd na námietky žalovaného prihliadnuť.
  391. Ohľadom ďalšej námietky žalovaného, spočívajúcej v tvrdení, že mu postupom odvolacieho súdu bolo odňaté právo zúčastniť sa na vykonávaní dokazovania, nakoľko odvolací súd vykonal dokazovanie, ku ktorému nemal možnosť vyjadriť sa, odvolací súd konštatoval, že je povinný ex offo skúmať, či sú splnené v každom štádiu konania procesné podmienky na konanie, a to aj s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR, z ktorého vyplynula pre odvolací súd povinnosť zistiť v obchodnom registri z príslušnej vložky vedenej pre žalovaného a pre jeho organizačné jednotky tie relevantné údaje, ktoré sa týkali zápisu a výmazu dvoch identifikačných čísiel pridelených odštepnému závodu Kežmarok, ďalej postavenia vedúceho, resp. riaditeľa tohto odštepného závodu, jeho právomocí podľa organizačného poriadku, ale najmä zistiť, či je pravdivý údaj obsiahnutý v odôvodnení nálezu ÚS SR o tom, že odštepný závod v čase podpisu Rámcovej zmluvy nebol zapísaný v obchodnom registri.
  392. Odvolací súd bol toho názoru, že všetky listiny, ktoré považoval za potrebné posúdiť a z ktorých vyhotovil kópie, musel mať žalovaný k dispozícii, pretože sa ho týkali rovnako, ako aj jeho odštepného závodu, preto nemohli byť pre neho ničím prekvapivým. Keďže neoboznámenie s nimi bol jediný dôvod, pre ktorý dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu, č. k. 43Cob/94/2015-817 zrušil, pričom žiadne iné pochybenia odvolaciemu súdu nevytkol, rovnako ako ani v jeho predchádzajúcom rozhodnutí, ktorým dovolanie žalovaného odmietol, odvolací súd tieto listiny obom stranám sporu pred opätovným prejednaním veci doručil a na ním nariadených pojednávaniach nimi dokazovanie, ku ktorému sa už žalovaný mal možnosť vyjadriť, doplnil, čím bolo toto procesné pochybenie odvolacieho súdu odstránené.
  393. Iné podstatné argumenty, okrem tých, že predsedníčka senátu pri zaobstaraní listín z Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica nahliadla do neverejnej časti registra a nie do verejnej časti, žalovaný nevzniesol. Odvolací súd k tejto námietke žalovaného uviedol, že základné informácie o tom, či bol odštepný závod Kežmarok ako vnútorná organizačná jednotka žalovaného v čase uzatvárania Rámcovej zmluvy dňa
  395. 2003 zapísaný v obchodnom registri alebo nie, vyplývali aj z verejne dostupnej časti obchodného registra, vrátane IČO a funkcie Ing. D. ako riaditeľa, príp. vedúceho, nie však tie, ktoré sa týkali existencie dvoch identifikačných čísiel odštepného závodu.
  396. K žalovaným namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd poukázaním na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05) uviedol, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na to, aby spĺňalo podmienku jeho preskúmateľnosti a aj presvedčivosti, pričom odvolací súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Nie je preto daný dôvod k tomu, aby žalovaný spochybňoval skutkové a (alebo) právne závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
  397. K hmotnoprávnym námietkam žalovaného odvolací súd uviedol, že predmetom preskúmania je vecná správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty, dohodnutej stranami sporu v Rámcovej zmluve zo dňa
  399. 2003 za nesplnenie povinnosti žalovaného dodať odberateľovi, vtedy Ing. D. ako fyzickej osobe - podnikateľovi 14.000 m3 ihličnatého dreva v dohodnutom sortimente a kvalite za cenu, ktorú mal určiť žalovaný podľa trhových cien a s ktorou mal žalovaný súhlasiť. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že Rámcová zmluva je absolútne neplatný právny úkon, pričom na absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať ex offo.
  400. K dôvodom uvádzaným žalovaným, ale najmä Ústavným súdom SR o absolútnej neplatnosti Rámcovej zmluvy z dôvodu, že ju uzatvoril niekto, kto nemal spôsobilosť, odvolací súd poukázal na ustanovenia § 1 ods. 1, 2, § 7, § 13 ods. 5,

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.