1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 442 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobcovia si zároveň uplatnili náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia vo výške 3 319,40 pre každého žalobcu, ktorú vyvodzovali zo smrti ich blízkeho človeka v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou, čím bolo zasiahnuté do ich práva na ochranu súkromia a rodinného života. Smrť nebohého nečakane a tragicky zasiahla do ich života a výrazným spôsobom zmenila silné citové väzby. V zmysle § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka v spojení s § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. si žalobcovia uplatnili aj úrok z omeškania počnúc dňom
hol. Z výsledkov vyšetrovania dopravnej nehody (č.p. ČVS: ORP-120/DI-DK-2005) bolo preukázané, že dopravnú nehodu zavinil cyklista porušením § 18 ods. 4 a § 56 ods. 1 zákona č. 315/96 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z.z.“) tým, že pri odbočovaní doľava nedal prednosť v jazde autobusu, následkom čoho došlo k ich zrážke, pri ktorej utrpel cyklista zranenia, ktorým
hol. Zo záverov znaleckého posudku č. 1/2006 vypracovaného znalcom Ing. R. P. (znalec z odboru cestná doprava), ako aj záverov znaleckého posudku č. 320/2010 vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity mal súd preukázané, že rýchlosť autobusu pred dopravnou nehodou bola cca 45 km/h, teda zo strany vodiča autobusu maximálna povolená rýchlosť v obci (50 km/h) prekročená nebola. Zo záverov oboch znaleckých posudkov, ako aj z výpovedí znalcov súd prvej inštancie ustálil, že dôvodom vzniku dopravnej nehody bola nesprávna technika a spôsob jazdy cyklistu, ktorý vošiel s bicyklom do protismerného jazdného pruhu v okamihu, keď v ňom prichádzal autobus, a to bez ohľadu na vzdialenosť a rýchlosť prichádzajúceho autobusu, čím
názoru súdu vytvoril vodičovi autobusu náhlu prekážku (bicykel bol neosvetlený a cyklista mal oblečené montérky, ktoré neboli kontrastné voči okolitému prostrediu, rozpoznanie cyklistu bolo obtiažne, bolo daždivo, hmla, zároveň vodič autobusu nemal dôvod očakávať cyklistu v protismernom jazdnom pruhu), na ktorú vodič autobusu adekvátne reagoval, a to brzdením ako najúčinnejším prostriedkom pri vzniku náhlej prekážky. Zo strany vodiča autobusu pritom nešlo o oneskorenú reakciu vzhľadom na pozíciu autobusu po dopravnej nehode. Po doplnenom dokazovaní znaleckým posudkom č. 255/2005 vypracovaným súdnolekárskym pracoviskom Martin, ako aj výsluchom znalca MUDr. B. T. (znalec z odboru zdravotníctvo) mal súd prvej inštancie preukázaný dej vzniku dopravnej nehody, a to v súvislosti so zistenými zraneniami cyklistu, ktoré vznikli bezprostredným kontaktom ľavej bočnej až zadobočnej plochy hrudníka cyklistu. Uvedený záver bol v rozpore so zisteným nehodovým dejom znalcami z odboru dopravy, čo súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že nielen poranenia sú rozhodujúce pri určení smeru pohybu, ale rozhodujúce je aj postavenie v čase zrážky, poškodenia bicykla a poškodenia autobusu, ktoré znalci vyhodnotili v znaleckých posudkoch, ako aj ďalšiu dôležitú skutočnosť, že nie je možné v konaní preukázať ako sa od nárazu bicykla do autobusu telo chovalo. Bicykel a telo sa chová po náraze inak v zmysle fyzikálnych zákonov, čiže ak narazil pravou prednou časťou bicykla, telo je vymrštené v smere pootočenia sa a zranená časť tela je na ľavej strane, čo dotvrdzuje aj vysvetlenie znalca z odboru zdravotníctva MUDr. B. T., ktoré zranenia sú
súdu nespochybniteľné a zároveň koreluje so záverom znaleckého posudku Ing. R. P.. Iné dôkazy nenasvedčovali v iný priebeh dopravnej nehody, ani nevyplývali z vykonaného dokazovania. 2.2. Vo vzťahu k žalobcami uplatnenému nároku na náhradu škody súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že úprava zodpovednosti za vznik škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov
až 431 Občianskeho zákonníka je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, t.j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Objektívna zodpovednosť prevádzateľa za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku nie je bezvýnimočná. Prevádzateľ sa môže zodpovednosti za škodu zbaviť, ak je tu niektorý z liberačných dôvodov uvedených v zákone. Za liberačný dôvod
Občianskeho zákonníka v danom prípade súd prvej inštancie považoval skutočnosť, že vodič autobusu objektívne nemohol škode zabrániť ani pri vynaložení všetkého kvalifikovaného úsilia, ktoré je možné požadovať z dôvodu, že technika a spôsob jazdy cyklistu bola v čase nehody nesprávna, pretože vošiel s bicyklom do protismerného jazdného pruhu v okamihu, keď v ňom prichádzal autobus. Pri posudzovaní vynaloženia všetkého úsilia vodiča autobusu, ako vyplynulo zo znaleckého dokazovania vodič autobusu reagoval na cyklistu včas, dokonca ešte skôr, než sa bicykel dostal za stredovú čiaru do pozície, kedy už malo byť vodičovi autobusu jednoznačne jasné, že cyklista mu vytvoril náhlu prekážku v jazdnom pruhu. Napriek včasnej reakcie vodiča autobusu nebolo možné za zistených adhéznych podmienok zastaviť autobus včas a zabrániť tak k stretu autobusu s cyklistom. V korelácii s § 428 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa žalovaná 1/ zbavila akejkoľvek zodpovednosti za škodu a s poukazom na ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka,
ktorého „ak si niekto spôsobí škodu sám, zodpovedá za škodu sám a nemôže uplatniť /ani jeho pozostalí/ právo na náhradu škody proti inej osobe, pokiaľ nie je poistený pre prípad vzniku škody na majetku alebo zdraví“. Ani v tomto prípade však poškodený nemá právo na náhradu škody voči poisťovni (žalovanej 2/), keďže poisťovňa nie je zodpovednostným subjektom, ale plní z dôvodov zmluvnej povinnosti v prípade poistnej udalosti. Súd ustálil, že zodpovednosť prevádzateľa nie je daná z dôvodu výlučného zavinenia poškodeného, preto žalobu v časti uplatneného nároku na náhradu škody ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. 2.3. Nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie posúdil v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka ako dôvodný, a to proti žalovanej 1/ ako pasívne vecne legitimovanému subjektu zodpovednému za škodu v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie nesporne preukázané, že v posudzovanom prípade došlo k zásadnému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/ až 3/, a to konkrétne do ich súkromia, ktorého súčasťou je rodinný život zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými, sociálne a morálne vzťahy, právo vytvárať, udržiavať a rozvíjať vzájomné vzťahy a v rámci nich naplňovať vlastnú osobnosť. Rodinný život žalobkyne 1/ bol usmrtením manžela nereparovateľným spôsobom ukončený, preto akékoľvek prípadné morálne zadosťučinenie je nepostačujúce. Bola narušená celistvosť rodiny, bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom ide o trvalé a neodstrániteľné následky, kedy strádanie v citovej oblasti je nenapraviteľné. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy na každú osobu žalobcu vo výške 3319,40 € považoval súd prvej inštancie za primeranú vychádzajúc z obdobia prvých piatich rokov, ktoré sú jednoznačne najťažšie pre rodinu ako neoddeliteľný celok zasiahnutú ireverzibilným dejom stratou blízkej osoby. Pri určení tejto výšky súd prvej inštancie prihliadol nielen na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ale aj na okolnosti vo vzťahu k postihnutým osobám žalobcov, ako aj subjektu žalovanej 1/, ktorá neoprávnený zásah vyvolala prostredníctvom konania svojho zamestnanca pri plnení si pracovných povinností, keď k zásahu došlo v čase zhoršenej viditeľnosti, jednoznačne nebolo v konaní možné vylúčiť manipuláciu tela, prípadne predmetov nachádzajúcich sa v blízkosti nebohého, čo mohlo mať vplyv na výsledok znaleckých posudkov a vyvodenie vyššie ustáleného priebehu nehodového deja, ktoré skutočnosti sú už v tomto časovom horizonte od uskutočnenia nehodového deja nepreukázateľné. Pri znaleckých posudkoch sa vychádzalo z tvrdenia vodiča, ktorý ako jediný účastník dopravnej nehody mohol ovplyvniť následné vyhodnotenie priebehového deja dopravnej nehody znalcami v prospech žalovanej 1/, nakoľko bola zohľadnená jeho výpoveď okrem iných skutočností, keď iný svedkovia neboli známi. Zároveň znalci mohli vychádzať len z konečnej polohy tela, bicykla, autobusu a predmetov, nakoľko vzhľadom na adhézne podmienky brzdná dráha nebola zachytená. Uvedené okolnosti
názoru súdu prvej inštancie nemôžu byť na ujmu žalobcov, keď v súčasnosti už nie je možná riadna rekonštrukcia priebehu nehodového deja od prvotných vyšetrovacích úkonov, čo súd prvej inštancie považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa pri úvahách o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. 2.
názoru odvolacieho súdu práve toto protiprávne konanie poškodeného bolo výlučnou príčinou vzniku dopravnej nehody. V tejto súvislosti okrem dodržiavania povinností vyplývajúcich z osobitného právneho predpisu (zákona o cestnej premávke), mal cyklista aj prevenčnú povinnosť týkajúcu sa predchádzania vzniku možných škôd. Tým, že išiel na neosvetlenom bicykli bez toho, že by on sám mal nejaký reflexný prvok v čase, keď bola znížená viditeľnosť spojená s nepriaznivým počasím, ako aj vzhľadom na skorú rannú hodinu v jesennom období, sa porušením týchto pravidiel nemohol dopustiť iba z nedbanlivosti, ale z jeho strany išlo o úmyselné porušenie zákona. Naopak záver, že vodič autobusu nevenoval dostatočnú pozornosť dopravnej situácii iba z faktu, že doňho poškodený cyklista narazil, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Na základe zistených skutkových okolností preto nie je možné
odvolacieho súdu dospieť k záveru, že by vodič žalovanej 1/ mohol predvídať stret autobusu s cyklistom. Keby aj však na základe spomalenia mohol predvídať, že pôjde cyklista do jeho jazdného pruhu a bol si pritom vedomý, že môže dôjsť k dopravnej nehode, mal
názoru odvolacieho súdu primeraný dôvod spoliehať sa na to, že cyklista takéto porušenie nespôsobí. Nemožno totiž považovať za neprimerané, ak sa vodič žalovanej 1/ spoliehal na to, že nepôjde cyklista zo svojho do jeho jazdného pruhu a že nebude osvetlený, keď tejto okolnosti nič nenasvedčovalo. Mohol sa spoliehať na dopravnú disciplínu aj ostatných účastníkov cestnej premávky, teda brať do úvahy tzv. princíp obmedzenej dôvery v doprave, ktorého podstatou je to, že vodič pri prevádzke na pozemných komunikáciách sa môže spoliehať na to, že aj ostatní účastníci budú dodržiavať pravidlá prevádzky na pozemných komunikáciách, čo zo strany cyklistu v tomto prípade dodržané nebolo. 3.
2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), keďže žalobcovia neboli v konaní úspešní, žalovaným voči ním priznal nárok na náhradu trov konania
1 CSP. 4. Žalobcovia proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z toho, že im súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, ako i že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP) a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP). 4.1 Dovolatelia porušenie práva na spravodlivý proces videli v tom, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený, spočívajúci v nedostatočne zistenom skutkovom stave veci, ako aj že zo strany odvolacieho súdu nebolo vykonané (doplnené) dokazovanie, resp. toto bolo vyhodnotené zo strany odvolacieho súdu nesprávne. Zároveň k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo
ich názoru aj v súvislosti s doručením nimi vyžiadanej zápisnice z pojednávania zo 16. mája 2018 zo strany odvolacieho súdu, pričom táto neobsahovala podstatnú časť pojednávania - výsluch svedka Ing. Benka (znalec z odboru cestná doprava). Napokon porušenie práva na spravodlivý proces namietali tiež v súvislosti s rozhodnutím odvolacieho súdu o trovách konania, ktorým postupom im odvolací súd znemožnil podať proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, čím porušil ich procesné práva, a to domáhať sa zmeny rozhodnutia o trovách konania napr. z dôvodov hodných osobitného zreteľa. 4.2.
ich názoru odvolací súd pochybil tiež pri právnom posúdení veci vo vzťahu k viacerým riešeným otázkam. Nesprávne sú predovšetkým jeho závery o objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, keď sa odvolací súd vôbec nezaoberal otázkou prípadnej spoluviny, ale naopak na základe nedôveryhodných a rozporuplných znaleckých posudkov stanovil výlučnú vinu poškodeného v rozpore s vykonaným dokazovaním, čím sa pri riešení predmetnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V tejto súvislosti poukázali na judikatúru súdov Slovenskej republiky, konkrétne na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 12 C 123/2004, rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp.zn. 3 Co 253/2008 a rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 6 Cdo 114/
jeho názoru dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, preto s poukazom na § 447 písm. f/ CSP navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol.
f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.2.
1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. K prípustnosti dovolania
f/ CSP. 10. Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania
f/ CSP, dovolací súd uvádza, že znakmi vady zmätočnosti konania
tohto ustanovenia sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 10.
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). 11.2. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií (vychádzajúc z ich vzájomnej vecnej súvislosti a prepojenosti) je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany konania domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie a ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu posúdeniu veci, s ktorým sa z časti stotožnil a s ktorými sa nestotožnil náležite odôvodnil. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Za procesnú vadu konania
f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľa. 12. Obdobne ani za účinnosti CSP nezakladá prípustnosť dovolania
f/ CSP to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017).
ich názoru v porušení práva na spravodlivý proces v súvislosti s doručením neúplnej zápisnice o pojednávaní zo
1 CSP a vzhľadom k tomu upustil od spisovania zápisnice
1 CSP o obsahu týchto procesných úkonov. O tomto zvolenom postupe upovedomil prítomné osoby na pojednávaní, okrem iného aj právnu zástupkyňu žalobcov. Odvolací súd 23. mája 2018 zaslal elektronicky zápisnicu o pojednávaní právnej zástupkyni žalobcov (č.l. 1050). 14.2.
1 CSP o procesných úkonoch, pri ktorých súd koná so stranou alebo vykonáva dokazovanie, sa vyhotovuje záznam technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku. Takto vyhotovený záznam sa uchová na nosiči dát, ktorý sa po skončení pojednávania pripojí k súdnemu spisu alebo sa v súdnom spise urobí poznámka, kde je záznam uložený. 14.
názoru dovolateľov im zabrániť podať proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. Dovolací súd k tejto dovolateľmi uvádzanej vade konania uvádza. 15.1. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP rozhodol o trovách celého konania. Žalobcovia neboli v konaní úspešní, preto žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP. 15.2.
1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania
pomeru jej úspechu vo veci.
2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 15.3. Odvolací súd výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanej 1/ uložená povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov sumu 3 319,40 € zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol a výrok, ktorým vo zvyšnej časti súdu prvej inštancie návrh zamietol, potvrdil. Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, teda
2 CSP správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Procesný postup odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohol preto viesť ani v tomto prípade k procesnej vade zmätočnosti tvrdenej dovolateľmi. 16. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie dovolateľov nie je
f/ CSP prípustné. K prípustnosti dovolania
1 CSP. 17. Dovolatelia ďalej v dovolaní uviedli, že prípustnosť ich dovolania vyplýva z § 421 ods. 1 CSP. 17.1.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 17.
jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie dovolacieho súdu mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ a mohlo by viesť k procesne neprípustnému bezbrehému dovolaciemu prieskumu priečiacemu sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (porovnaj tiež Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382 a tiež 3 Cdo 28/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 50/2017, 8 Cdo 78/2017). 21. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa (2 Cdo 167/2017, 3 Cdo 235/2016, 5 Cdo 13/2018, 7 Cdo 114/2018, 8 Cdo 78/2017). 22. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné
1 písm. a/ CSP sa dovolací súd zameriava na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pri tom za pomoci abstrakcie interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Pokiaľ dovolateľ nevysvetlí, ktoré rozhodnutie treba považovať za „skorší prípad“, dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie (nemôže posúdiť, či skutočne došlo k dovolateľom tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu. 23. V danom prípade sa dovolatelia v dovolaní nestotožnili so skutkovými zisteniami a právnymi úvahami odvolacieho súdu, podali kritiku jeho právnych záverov a polemizovali so správnosťou riešenia viacerých otázok, ktorými sa odvolací súd
ich presvedčenia odklonil od „judikatúry“. 23.1. Posúdením dovolania
obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) je zrejmé, že dovolatelia nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu videli pri riešení právnych otázok a/ posúdenia spoluviny účastníkov dopravnej nehody v súvislosti s objektívnou zodpovednosťou za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, b/ posúdenia liberačných dôvodov zbavenia sa objektívnej zodpovednosti na strane prevádzateľa motorového vozidla. c/ znemožnenia žalobcom podať odvolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. 23.
právneho názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd v posudzovanom prípade neodklonil od právneho záveru vyjadreného vo vyššie uvedenom rozhodnutí, nakoľko predmetná otázka nebola dovolacím súdom v danom prípade riešená. 26. V rozhodnutí sp.zn. 4 Cdo 38/2007 bola Najvyšším súdom Slovenskej republiky riešená otázka spoluviny poškodeného (účastníka dopravnej nehody). Dovolací súd sa v danom prípade stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že zodpovednosť žalovanej za vzniknutú škodu je daná v zmysle § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zo strany žalovanej nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by ju čo i len čiastočne zbavoval objektívnej zodpovednosti za vzniknutú škodu. Stotožnil sa s postupom oboch súdov nižšej inštancie, ktorý správne prihliadli aj na spoluzavinenie poškodeného v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Rozdielnosť posúdenia medzi súdom prvej inštancie a odvolacím súdom vyplýval v posúdení percentuálneho vyjadrenia miery spoluzavinenia poškodeného na vzniknutej škode.
názoru súdu prvej inštancie podstatné zavinenie na dopravnej nehode mal chodec, preto jeho spoluzavinenie ustálil vo výške 80 % oproti 20 % žalovanej (prevádzateľ motorového vozidla). Odvolací súd dospel k záveru, že spoluzavinenie poškodeného možno určiť v rozsahu náhrady škody v časti 25 %. V tejto súvislosti dovolací súd konštatoval, že účasť poškodeného ako ju ustálil odvolací súd, sa vzhľadom na charakter zodpovednosti žalovanej, javí primeranejšia. 26.
1 písm. b/ CSP, dovolací súd má za to, že súčasné uplatnenie oboch dovolacích dôvodov
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP sa navzájom vylučuje, nakoľko z logiky veci vyplýva, že ak určitá právna otázka nebola ešte vyriešená, tak zároveň nie je možné sa odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (porovnaj 6 Cdo 13/2017, 6 Cdo 21/2017, 1 Cdo 168/2018). 30. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie žalobcov odmietol, a to z časti
c/ CSP a z časti
f/ CSP.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.