1 písm. b/ Zákonníka práce. Rozhodol tak majúc za to, že žalovaná nepreukázala, že rozhodnutie o organizačných zmenách bolo „vyhlásené ... alebo oznámené žalobcovi, keďže vo výpovedi o ňom nie je ani zmienka“. Vo výpovedi absentuje aj konkrétny dôvod, z ktorého sa žalobca stal nadbytočným. „Táto špecifikácia skutkového dôvodu vo výpovedi ... absentuje a ... nie je tam ani len zmienka o (konkrétnom) rozhodnutí žalovaného o organizačných zmenách, pričom len poukaz žalovaného na znižovanie počtu žiakov a počtu vyučovacích hodín a na nadbytočnosť žalobcu
názoru súdu nepostačuje. Vyššie uvedené skutočnosti chýbajú aj v žiadosti žalovaného o prerokovanie výpovede adresovanej ZO OZ PšaV na Slovensku zo
názoru odvolacieho súdu platí aj v prípade žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie výpovede zamestnancovi. Opačný výklad by totiž smeroval k popretiu základného mechanizmu fungovania odborových organizácií založených na kreovaní kolektívneho orgánu reprezentujúceho odborovú organizáciu navonok prostredníctvom volieb jeho členov. Odborové organizácie preto nemôžu ani v stanovách (štatúte odborovej organizácie) a ani v iných vnútro odborových predpisov preniesť na predsedu odborovej organizácie kompetencie, ktoré im prislúchajú na základe osobitných pracovnoprávnych predpisov ako výkon ich kompetencií vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov. V prejednávanej veci odvolací súd zastáva názor, že žalovanej sa nepodarilo hodnoverne preukázať, že výpoveď daná žalobcovi bola vopred prerokovaná odborovou organizáciou. K tvrdeniu žalovanej podporenému výpoveďou svedka Ing. U. (o prevzatí žiadosti žalovanej o prerokovanie výpovede, ktorú podpísal) odvolací súd uvádza, že samotný predseda ZO OZ nie je odborovým ani kolektívnym orgánom (viď ust. § 74 ZP ,zamestnávateľ je povinný prerokovať so zástupcami zamestnancov´). Na tomto nič nemení ani tvrdenie žalovanej, že členovia výboru (s výnimkou jednej členky výboru) ešte v roku 2014 mali splnomocniť predsedu ZO OZ na akékoľvek prerokovanie. Takéto splnomocnenie (dopredu dané, bez vedomosti o tom, akej veci sa týka) je len formálne a zo strany členov výboru aj alibistické, keď sa dopredu vzdali možnosti prerokovať záležitosti týkajúce sa ich kolegov ako aj zamestnávateľa a jednoznačne neplní účel, aký má sledovať odborová organizácia a výbor. Pokiaľ zákon sleduje zabezpečiť ochranu práv zamestnanca vo vzťahu k zamestnávateľovi, nemožno jednotlivé podmienky z neho vyplývajúce za týmto účelom, plniť len čisto formalisticky. Predseda ZO OZ nie je odborovým orgánom, nemohol sám prerokovať výpoveď a dať k nej stanovisko v mene celej ZO OZ.“
odvolacieho súdu už len tento dôvod neplatnosti výpovede postačoval k tomu, aby mohla byť ustálená vecná správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a prípadné ďalšie dôvody neplatnosti výpovede považoval za právne irelevantné. V ďalších častiach svojho rozhodnutia ale predsa „naviac“ poukázal, okrem iného, aj na to, že súd prvej inštancie správne zdôraznil, že vo výpovedi, a rovnako aj v žiadosti o prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov, absentujú údaje o konkrétnom rozhodnutí žalovanej o organizačných zmenách, z ktorých vyplývala nadbytočnosť žalobcu a odkaz na záznam z pracovnej porady, na ktorej sa riešila jeho nadbytočnosť. Pokiaľ žalovaná disponovala ostatne uvedeným listinným dôkazom, bolo v jej záujme predložiť ho súdu prvej inštancie bez toho, aby ho k tomu súd vyzýval. Tento dôkaz predložený žalovanou až v odvolacom konaní nemožno považovať za novotu použiteľnú v zmysle ustanovenia § 366 písm. c/ a d/ CSP v odvolacom konaní. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Navrhla napadnuté rozhodnutie spolu s rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania žalovaná vyvodzuje z ustanovení § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Na odôvodnenie dovolania uviedla, že už rozhodnutie súdu prvej inštancie považovala za prekvapujúce, „vysoko neštandardné“, nepreskúmateľné a celkovo nezrozumiteľné, a preto proti nemu podala odvolanie. Odvolací súd ale v odvolaní vytýkané vady neodstránil, napadnuté rozhodnutie nezrušil a vec nevrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Na dôvažok i svoje konanie a rozhodnutie zaťažil vadami, v dôsledku ktorých jej znemožnil, aby v konaní uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Odvolací súd potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie „ale opäť akoby z iných dôvodov, dokonca odlišných od tých, ktoré boli predmetom právneho rozhodovania súdom prvej inštancie“. Kým súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie aj na
neho formálnych nedostatkoch výpovede a žiadosti o jej prerokovanie odborovým orgánom, odvolací súd už dôvodil „právne-filozofickou stránkou riešiacou vnútorné pomery odborovej organizácie ako občianskeho združenia“, na čo súd konajúci v občianskom sporovom konaní zrejme nemá právomoc.
žalovanej „údajné neprerokovanie výpovede s odborovou organizáciou Krajský súd v Košiciach pravdepodobne vidí iba v usporiadaní vnútorných pomerov na strane občianskeho združenia, nie v údajnej chybe v žiadosti o jej prerokovanie.“ V dôvodoch svojho rozhodnutia ale neuviedol, prečo napadnuté rozhodnutie potvrdil z iných právnych dôvodov, než rozhodol súd prvej inštancie a prečo žalovanej nedal možnosť sa k tomu vyjadriť. Napadnutý rozsudok považuje žalovaná s prihliadnutím na okolnosti a zákonné štandardy za „úmyselne úskočný a účelový“. Žalovaná „sa ohradzuje“ aj proti výčitke odvolacieho súdu, že zápis z pracovnej porady mala predložiť skôr, ešte v štádiu konania pred súdom prvej inštancie. Tvrdí, že sa odvolací súd „s prehliadaním vady konania na súde prvého stupňa zároveň odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v obdobných prípadoch (v prípadoch nepredvídateľných, prekvapivých rozhodnutí všeobecných súdov)“.
žalovanej je v danej veci daný aj ďalší „dovolací dôvod“
1 písm. b/ CSP. Má za to, že vzhľadom na to, že odvolací súd posudzoval splnenie jej povinností (zrejme
Zákonníka práce, poznámka dovolacieho súdu) len z hľadiska posudzovania vnútorných pomerov odborovej organizácie, „dovolací súd by mal vyriešiť, či právo na postup a prístup, aký vyššie popísaným spôsobom zvolil Krajský súd v Košiciach v tomto spore, všeobecné súdy v pracovnoprávnych sporoch vôbec majú, alebo nie.“
žalovanej „dovolací súd by mal s konečnou platnosťou vyriešiť aj to, či je zamestnávateľ povinný vo výpovedi zamestnancovi z organizačných dôvodov výslovne formálne zmieniť prijatie písomného rozhodnutia o organizačnej zmene, hoci sa o ňom zamestnanec dozvie skôr iným spôsobom“.
f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Nesprávny procesný postup odvolacieho súdu vidí žalovaná v tom, že odvolací súd nielenže neodstránil vady rozhodnutia súdu prvej inštancie spočívajúce
žalovanej v jeho prekvapivosti, „vysokej neštandardnosti“, nepreskúmateľnosti a celkovej nezrozumiteľnosti, ale na dôvažok i svoje konanie a rozhodnutie zaťažil vadami, v dôsledku ktorých jej znemožnil, aby v konaní uskutočňovala jej patriace procesné práva. Odvolací súd totiž potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie, „ale opäť akoby z iných dôvodov, dokonca odlišných od tých, ktoré boli predmetom právneho rozhodovania súdom prvej inštancie“, pretože kým súd prvej inštancie sčasti založil svoje rozhodnutie na
neho formálnych nedostatkoch výpovede a žiadosti o jej prerokovanie odborovým orgánom, odvolací súd už dôvodil „právne-filozofickou stránkou riešiacou vnútorné pomery odborovej organizácie ako občianskeho združenia“, na čo súd konajúci v občianskom sporovom konaní zrejme nemá právomoc. V dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd neuviedol, prečo napadnuté rozhodnutie potvrdil z iných právnych dôvodov, než rozhodol súd prvej inštancie a prečo žalovanej nedal možnosť sa k tomu vyjadriť. Napadnutý rozsudok považuje žalovaná s prihliadnutím na okolnosti prípadu a zákonné štandardy za „úmyselne úskočný a účelový“. 9. Žalovaná tvrdením, že odvolací súd síce potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie „ale opäť akoby z iných dôvodov, dokonca odlišných od tých, ktoré boli predmetom právneho rozhodovania súdom prvej inštancie“ a v dôvodoch svojho rozhodnutia opomenul uviesť, prečo napadnuté rozhodnutie potvrdil z iných právnych dôvodov a prečo neumožnil stranám sa k tejto zmene vyjadriť, zrejme namieta vadu konania spočívajúcu v nerešpektovaní princípu dvojinštančnosti civilného sporového konania (znemožňujúceho realizáciu procesných práv strany v procesnej situácii, v ktorej nemal možnosť zaujímať stanoviská ku skutočnostiam odôvodňujúcim iný právny záver odvolacieho súdu, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania, výsledkom ktorého postupu je „prekvapujúce“ rozhodnutie odvolacieho súdu), dovolací súd uvádza, že za „prekvapujúce“, a tým porušujúce práva účastníka namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde, je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch, než rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tiež rozhodnutie dovolacieho súdu sp.zn. 3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných (nových) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď rozhodnutie dovolacieho súdu sp.zn. 5Cdo/46/2011). Takéto procesné pochybenie v postupe odvolacieho súdu (ktorý sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie) dovolací súd nezistil. 10.
CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
f/ CSP dovolací súd uvádza, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). 13. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp.zn. 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). 14. Pokiaľ žalovaná v dovolaní tvrdí, že odvolací súd neodstránil vadu
nej spočívajúcu v nepreskúmateľnosti a celkovej nezrozumiteľnosti argumentácie súdu prvej inštancie a naostatok ani nevysvetlil, prečo napadnuté rozhodnutie potvrdil z iných právnych dôvodov, než rozhodol súd prvej inštancie a prečo žalovanej nedal možnosť sa k tomu vyjadriť,
dovolacieho súdu obsah spisu nedáva žiadny podklad pre žalovanou tvrdenú vadu. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným v bodoch
Zákonníka práce, ktoré považoval za nosné z hľadiska posúdenia dôvodnosti, či nedôvodnosti odvolania. Za procesnú vadu konania
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľov. 15. Majúc na zreteli vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu nemá vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, a teda prípustnosť dovolania žalovanej z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť. 16.
názoru žalovanej je jej dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné tiež
1 písm. a/ a b/CSP. 17. Aby na základe dovolania podaného
uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp.zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a 8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 18. Otázkou relevantnou
1 CSP môže byť len otázka právna (nie otázka skutková). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie ustanovení napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).
dovolacieho súdu právnou otázkou v zmysle vyššie uvedeného (bod
1 CSP, dovolací súd považuje za potrebné zrekapitulovať, na základe posúdenia akých právnych otázok spočíva rozhodnutie odvolacieho súdu. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (najmä body 41 a 42. rozsudku) vyplýva, že spočíva nielen na posúdení právnej otázky splnenia hmotnoprávnej podmienky výpovede
Zákonníka práce, ale aj na so súdom prvej inštancie súladnom posúdení otázok obsahových náležitostí výpovede a žiadosti o prerokovanie výpovede príslušným odborovým orgánom. Pri posudzovaní ostane uvedených právnych otázok súdy obidvoch stupňov dospeli k zhodnému záveru, že „špecifikácia skutkového dôvodu vo výpovedi danej žalobcovi absentuje, keď v nej nie je zmienka o konkrétnom rozhodnutí žalovanej o organizačných zmenách a tieto skutočnosti chýbajú aj v žiadosti o prerokovanie výpovede ...“, resp., že „vo výpovedi danej žalobcovi však žalovaná nespomína žiadne svoje konkrétne rozhodnutie o organizačných zmenách, z ktorých by vyplývala nadbytočnosť žalobcu, ani odkaz na pracovnú poradu, na ktorej by sa riešila jeho nadbytočnosť“. 23. Dovolací súd zachovávajúc poradie dôležitosti odvolacím súdom riešených právnych otázok, zachovávajúc aj systematiku Zákonníka práce v ustanoveniach upravujúcich predmetné otázky, považuje za potrebné v prvom rade sa vyrovnať s otázkou obsahu prejavu vôle zamestnávateľa
2 Zákonníka práce skončiť pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou vo vzťahu k výpovednému dôvodu
1 písm. b/ Zákonníka práce, a následne s otázkou hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede
2 Zákonníka práce v spojení s § 74 Zákonníka práce. 24.
2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
ustanovenia § 240 ods. 3 Zák. práce (teraz
4 Zákonníka práce v spojení s 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 15 Zákonníka práce, poznámka dovolacieho súdu) zistiť, ktorý výpovedný dôvod je v nej vlastne uplatňovaný (rozsudok dovolacieho súdu z 28.januára 1999 sp.zn. 5Cdo/86/98).
charakteru toho-ktorého výpovedného dôvodu bude miera skutkového uvedenia dôvodov rôzna, niekedy sa bude kryť so skutkovou podstatou uvedenou v zákone (napr. v ustanovení § 63 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce); tam však, kde je v zákone v tesnej spojitosti všeobecne formulovaných niekoľko výpovedných dôvodov (ako napr. v ustanovení § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce), bude uvedenie uplatneného výpovedného dôvodu v písomnej výpovedi vyžadovať bližšiu skutkovú konkretizáciu, aby nemohli vzniknúť pochybnosti o tom, ktorý výpovedný dôvod je vo výpovedi uplatňovaný. Na splnenie požiadavky písomnej formy výpovede, v ktorej musí byť dôvod výpovede uvedený, stačí stručné skutkové uvedenie dôvodu. Ak je so zreteľom na to, čo výpovedi predchádzalo, medzi účastníkmi skutkovo nepochybné, čo je dôvodom výpovede, stačí i elementárna citácia zákona. Zákon totiž nestanovuje, akým spôsobom má byť dôvod vo výpovedi uvedený, takže spôsob jeho uvedenia je otázkou výkladu, či už zo strany účastníkov pracovnoprávneho vzťahu alebo súdom v prípadnom súdnom spore. Nemožno totiž vylúčiť, že aj v súdnom konaní bude treba dokazovať, či vzhľadom na predchádzajúce konanie medzi účastníkmi bolo účastníkovi, ktorému sa výpoveď dáva, objektívne celkom zrejmé, čo je dôvodom výpovede. Zo zrušovacieho prejavu zamestnávateľa totiž musí byť so zreteľom na všetky okolnosti prípadu dostatočne zrejmé, ktorý z výpovedných dôvodov zamestnávateľ vo výpovedi uplatnil a z čoho vyvodzuje, že tu tento zákonný dôvod je a čo bude teda predmetom dokazovania v prípadnom spore o neplatnosť výpovede. V tomto smere treba rozlišovať medzi skutočnosťami uvedenými v písomnej výpovedi zamestnávateľom a ich preukázaním (dokázaním) v prípadnom súdnom spore z hľadiska jej platnosti a účinnosti pre účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Zákonník práce predpisuje, aby sa výpovedný dôvod v podanej výpovedi skutkovo vymedzil, ale neurčuje, aby sa vo výpovedi zamestnávateľ odkázal aj na konkrétne ustanovenie § 63 ods. 1 Zákonníka práce. Neuvedenie príslušného zákonného ustanovenia, ktoré sa stalo dôvodom výpovede, nespôsobuje jej neplatnosť. 30. V právnom úkone žalovanej (jej riaditeľa) z 27. mája 2015 označenej ako „Výpoveď zamestnávateľa pre nadbytočnosť zamestnanca
1 písm.
1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia
32.
dovolacieho súdu v právnom úkone žalovanej z 27. mája 2015, označenom ako výpoveď pracovného pomeru
1 písm. b/ Zákonníka práce, je výpovedný dôvod vymedzený dostatočným spôsobom na to, aby zamestnanec poznal dôvod skončenia pracovného pomeru bez toho, aby vznikli pochybnosti o tom, z ktorého dôvodu sa výpoveď dáva. V okolnostiach prípadu nebolo predpokladom platnosti výpovede, aby v nej bolo striktne označené aj písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Z označenia ustanovenia,
ktorého bola výpoveď daná a vymedzenia dôvodov, z ktorých sa žalobca stal
názoru žalovanej nadbytočným, nepochybne vyplýva splnenie zákonnej požiadavky ustanovenej v § 61 ods. 2 Zákonníka práce.
názoru odvolacieho súdu platí aj v prípade žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie výpovede zamestnancovi. Opačný výklad by totiž smeroval k popretiu základného mechanizmu fungovania odborových organizácií založených na kreovaní kolektívneho orgánu reprezentujúceho odborovú organizáciu navonok prostredníctvom volieb jeho členov. Odborové organizácie preto nemôžu ani v stanovách (štatúte odborovej organizácie) a ani v iných vnútro odborových predpisov preniesť na predsedu odborovej organizácie kompetencie, ktoré im prislúchajú na základe osobitných pracovnoprávnych predpisov ako výkon ich kompetencií vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov ... K tvrdeniu žalovanej podporenému výpoveďou svedka Ing. U. (o prevzatí žiadosti žalovanej o prerokovanie výpovede, ktorú podpísal) odvolací súd uvádza, že samotný predseda ZO OZ nie je odborovým ani kolektívnym orgánom (viď ust. § 74 ZP ,zamestnávateľ je povinný prerokovať so zástupcami zamestnancov´). Na tomto nič nemení ani tvrdenie žalovanej, že členovia výboru (s výnimkou jednej členky výboru) ešte v roku 2014 mali splnomocniť predsedu ZO OZ na akékoľvek prerokovanie. Takéto splnomocnenie (dopredu dané, bez vedomosti o tom, akej veci sa týka) je len formálne a zo strany členov výboru aj alibistické, keď sa dopredu vzdali možnosti prerokovať záležitosti týkajúce sa ich kolegov ako aj zamestnávateľa a jednoznačne neplní účel, aký má sledovať odborová organizácia a výbor. Pokiaľ zákon sleduje zabezpečiť ochranu práv zamestnanca vo vzťahu k zamestnávateľovi, nemožno jednotlivé podmienky z neho vyplývajúce za týmto účelom, plniť len čisto formalisticky. Predseda ZO OZ nie je odborovým orgánom, nemohol sám prerokovať výpoveď a dať k nej stanovisko v mene celej ZO OZ.“ 37.
dovolacieho súdu je táto premisa, na ktorej spočíva konečný záver odvolacieho súdu o neplatnosti výpovede z dôvodu nesplnenia povinnosti žalovanou
V na Slovensku, SPŠ dopravná, Hlavná 113, 040 01 Košice“ vopred, 20 dní pred skončením pracovného pomeru, požiadal príslušných zástupcov zamestnancov o prerokovanie výpovede. Ako už bolo uvedené vyššie (bod
výsledkov dokazovania ide zaiste o podpis Ing. E. U., predsedu základnej organizácie odborového zväzu pri žalovanej) a odtlačok pečiatky tejto odborovej organizácie. Odvolací súd ale dospel k záveru, že súhlas so zamýšľaným skončením pracovného pomeru daný len predsedom základnej organizácie odborového zväzu bez riadneho prerokovania žiadosti žalovanej členmi výboru základnej organizácie odborového zväzu, je čisto len formálny, „alibistický“ a zjavne neplní účel, aký má sledovať odborová organizácia a výbor pri ochrane práv zamestnancov. Majúc na zreteli uvedené ustálil, že „nebola splnená hmotnoprávna podmienka výpovede, ktorou je prerokovanie zamýšľanej výpovede žalobcovi odborovou organizáciou (ktorej stanovisko následne mohol tlmočiť už len jej predseda zamestnávateľovi).“ 39. Vyššie uvedený záver odvolacieho súdu je ale
názoru dovolacieho súdu nesprávny, pretože presahuje rámec zákonných povinností zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru, nesplnenie ktorých je sankcionované neplatnosťou výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru. 40.
2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. 41.
Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
Zákonníka práce musí byť charakterizovaný najmenej dvomi skutočnosťami - k prerokovaniu so zástupcami zamestnancov musí dôjsť vopred a súčasne obsah zamestnávateľom žiadaného prerokovania s odkazom na § 237 Zákonníka práce musí byť dostatočne určitý. Dostatočná určitosť žiadosti o prerokovanie skončenia pracovného pomeru sa prejavuje predovšetkým v určitosti obsahu právneho úkonu (identifikácia strán, doba jeho realizácie a prípadné podmienky uskutočnenia). Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, ktorá spočíva v tom, že zamestnávateľ má povinnosť predložiť vymenované okruhy otázok príslušnému odborovému orgánu na prerokovanie, či prekonzultovanie, a to predtým, než vo veci rozhodne; forma prerokovania nie je zákonom určená, preto sa môže uskutočniť ústne, ale aj písomne. Za takú sa však nepovažuje iba jednostranné oznámenie zamestnávateľa o zamýšľanom rozhodnutí, tak ako sa to bežne deje v praxi (rozhodnutie dovolacieho súdu sp.zn. 1Cdo/72/2006). 45.
názoru dovolacieho súdu žalovaná svoju povinnosť pre ňu vyplývajúcu z ustanovenia § 74 Zákonníka práce splnila tým, že listom zo 7. mája 2015 označeným ako „Žiadosť o prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa
Zákonníka práce“, vopred, 20 dní pred skončením pracovného pomeru, požiadala príslušných zástupcov zamestnancov o prerokovanie výpovede. Dovolací súd nepovažuje za zodpovedajúce platnej právnej úprave vyvodiť neplatnosť právneho úkonu (výpovede) zamestnávateľa z toho, že príslušní zástupcovia zamestnancov jeho žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru neprerokovali spôsobom, ktorý by zodpovedal
odvolacieho súdu náležitej ochrane práv zamestnancov. Je vecou príslušných zástupcov zamestnancov, či vôbec, kedy a akou formou žiadosť zamestnávateľa prerokujú, a teda ako sa zhostia svojej úlohy chrániť práva zamestnancov. Zamestnávateľ, ktorý splnil svoju zákonnú povinnosť predložiť žiadosť o prerokovanie výpovede (okamžitého skončenia pracovného pomeru), nemá možnosť ovplyvniť proces a výsledok prerokovania jeho žiadosti. Výklad preferovaný v napadnutom rozhodnutí by viedol k záveru o neplatnosti právneho úkonu zamestnávateľa len z dôvodov, ktoré nemohol nijak ovplyvniť.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.