ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. p.: UHCP-263-17/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 20.8.2009, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda č. p.: UHCP-19-21/RHCP-BA-DS-AV-2009 zo dňa 7.4.2009 o administratívnom vyhostení ţalobcu a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky (ďalej len SR) na dobu 3 rokov do 6.4.2012. Krajský súd námietku ţalobcu, ţe ţalovaný porušil jeho práva, keď k jeho vypočutiu nebol riadne prizvaný tlmočník z čínskej jazyka, vyhodnotil ako neodôvodnenú. Tvrdenie ţalobcu, ţe napadnutému rozhodnutiu nerozumel, pretoţe tlmočník neovládal slovenský jazyk, povaţoval krajský súd za účelové, nakoľko tlmočník bol do konania riadne ustanovený správnym orgánom a zloţil sľub tlmočníka. Za prítomnosti tohto tlmočníka bola so ţalobcom spísaná aj zápisnica o podaní vysvetlenia, pričom ţalobca na poloţené otázky riadne odpovedal, neignoroval tlmočníka, ktorý plynule rozprával aj čítal. Rozhodnutia boli ţalobcovi riadne pretlmočené a ţalobca po ich pretlmočení a oboznámení sa so skutočnosťou, ţe je vyhostený a zaistený, odmietol podpísať zápisnicu. Navyše ten istý tlmočník ţalobcovi pretlmočil dve rôzne rozhodnutia, a to o zastavení konania o udelenie azylu a o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie SR a ţalobca prvému spomínanému rozhodnutiu porozumel, ale druhému spomínanému uţ nie. Postup ţalovaného bol
krajského súdu v súlade so správnym poriadkom, ako aj v súlade so zákonom č. 382/2004 Z.z. o znalcoch a tlmočníkoch. Krajský súd sa nestotoţnil s názorom ţalobcu, ţe na územie SR nevstúpil a ani sa tu nezdrţiaval bez oprávnenia, a ţe má právo na zabezpečenie svojho rodinného ţivota na území SR so svojím dieťaťom, pretoţe v neprospech jeho tvrdení je hlavne fakt, ţe ţalobca má zákaz vstupu do Schengenského priestoru v trvaní od 28.2.2008 do 28.2.2013, pretoţe z dôvodu nebezpečia zo strany ţalobcu na verejnú bezpečnosť a bezpečnosť Rakúska bol ţalobcovi Riaditeľstvom v Grazi uloţený trest vyhostenia. K tvrdeniam ţalobcu, ţe rozhodnutie, ktorým bolo konanie o udelenie azylu zastavené, nemohlo byť vykonateľné v deň jeho doručenia a teda v deň doručenia rozhodnutia ešte prebiehalo 1Sža/30/2011 3 azylové konanie, a ţe policajné útvar bol povinný skúmať, či vyhosteniu nebráni prekáţka vyhostenia, sa krajský súd vyjadril tak, ţe na tieto tvrdenia neprihliadol pri preskúmavaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu z dôvodu, ţe tieto tvrdenia nemajú vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Z rovnakého dôvodu súd neprihliadol ani na námietku ţalobcu, ţe policajný útvar bol povinný skúmať, či vyhosteniu nebráni prekáţka vyhostenia, nakoľko ţalobca má záznam v Schengenskom informačnom systéme. Krajský súd preto dospel k záveru, ţe ţalovaný rozhodoval vo veci na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, aplikoval na vec správny právny predpis a vysporiadal sa so všetkými námietkami ţalobcu. Smernica rady č. 2001/40/ES z 28.5.2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín ukladá povinnosť správnemu orgánu pri rozhodovaní o vyhostení cudzinca prihliadnuť na rozhodnutie o vyhostení vydaného príslušným orgánom v Rakúsku proti ţalobcovi, a to v súvislosti so zistenými skutočnosťami ţalobcu, ktorému ako cudzincovi bol zakázaný vstup do Schengenského priestoru. Napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu povaţoval krajský súd za súladný so zákonom. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote ţalobca odvolanie, v ktorom navrhoval rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ţe rozhodnutie ţalovaného sa zrušuje a vec sa vracia ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalobca podal odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) OSP (súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a v § 205 ods. 2 písm. f) OSP (rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Ţalobca povaţoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný ohľadom toho, ako bola tlmočníčka z hľadiska ovládania slovenského jazyka písmom kvalifikovaná a ako sa súd vysporiadal s namietaním ţalobcu, ţe tlmočníčka neovláda slovenské písmo a nevie preloţiť rozhodnutia, ktoré dostal. Ţalobca nevedel, aké rozhodnutia sú mu doručené a čo znamenajú a nevedela mu to vysvetliť ani tlmočníčka, preto ich doručenie odmietol podpísať.
názoru ţalobcu, tlmočníčka nevedela čítať rozhodnutia o zaistení a vyhostení napísané v slovenskom jazyku a nevedela mu prečítať obsah zápisnice, po skončení ktorých mu boli rozhodnutia doručené. Boli mu teda doručené 2 rozhodnutia, z ktorých rozhodnutie o zaistení bolo Krajským súdom 1Sža/30/2011 4 v Trnave zrušené v dôsledku porušenia práva na tlmočníka a porušenia práva konať pred správnych orgánom v jazyku, ktorému účastník konania rozumie. Najdôleţitejšou ţalobcovou námietkou ostalo namietanie zákonnosti rozhodnutia v tom, ţe rozhodnutím o vyhostení došlo k zásahu štátu do rodinného ţivota. Jeho vyhostením by bolo porušené jeho právo na rešpektovanie jeho rodinného ţivota
čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor). Túto skutočnosť policajný útvar, odvolací orgán a ani súd vôbec nezohľadnili. Rozsudok krajského súdu povaţuje ţalobca za nepreskúmateľný aj z hľadiska toho, či rozhodnutím došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru, tak ako to namietal ţalobca. Ţalobca poţiadal na matrike v Liptovskom Mikuláši o uzavretie manţelstva, čo mu nebolo umoţnené, keďţe nemohol preloţiť doklad totoţnosti. Ţalobca má na Slovensku aj dieťa. Matka ich spoločného dieťaťa má ďalšie dve deti so štátnym príslušníkom SR, a preto s nimi nemôţe opustiť SR bez toho, aby marila rozhodnutie slovenského súdu týkajúce sa zverenia detí do jej výchovy. Realizáciou rozhodnutia o zaistení by došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru, a to narušením zväzkov medzi dieťaťom a rodičom, jednak pokiaľ by došlo k vyhosteniu ţalobcu i vtedy, keby matka i s dieťaťom účastníka konania nasledovala otca dieťaťa do krajiny pôvodu v pomere k deťom z prvého manţelstva. Ţalovaný vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, ako môţe ţalobca po vyhostení realizovať právo na rodinný ţivot mimo územia SR, keď uţ
zákonov platných na území SR rodinný ţivot zaloţil a taktieţ ani to, prečo je nutné zasiahnuť do práv detí na styk s otcom a k tejto nesprávnej a
názoru ţalobcu iracionálne správnej úvahe sa nevyjadril ani súd a rozsudok preto nie je preskúmateľný.
názoru ţalobcu súd rozhodoval v protiklade s povinnosťou rozhodnúť
medzinárodného záväzku, a to nielen z hľadiska ochrany práv rodiny a vzťahu otca a dieťaťa, ale aj z hľadiska ochrany práv dieťaťa. Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril podaním zo dňa 25.5.
názoru ţalovaného, i napriek vydanému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, sa ţalovaný správny orgán vysporiadal aj s právom na súkromie a rodinný ţivot garantovaného Dohovorom. Vydaným rozhodnutím nie sú dotknuté jeho práva na spoločný rodinný ţivot i napriek tomu, ţe má na území SR rodinných príslušníkov, nakoľko sa môţe v medziach zákona zúčastňovať na záleţitostiach svojej rodiny, a to vo svojej domovskej krajine, mimo členských krajín Schengenského dohovoru resp. po skončení zákazu vstupu do Schengenského priestoru. Štát realizuje nielen ochranu rodiny, ale i ochranu spoločnosti pred páchaním protizákonného konania. Celé konanie a tvrdenia cudzinca povaţuje ţalovaný za nedôveryhodné, irelevantné, špekulatívne, nakoľko si chce iba zlegalizovať pobyt na území SR a v celom Schengenskom priestore. Cudzinec mal taktieţ moţnosť vyuţiť pomoc a poradenstvo a svoj pobyt riešiť a zlegalizovať si ho, čo neurobil. To svedčí o tom, ţe cudzinec vôbec nemá záujem ohľadom jeho ďalšieho riešenia si neoprávneného pobytu. Počas konania o administratívnom vyhostení a pri spísaní zápisnice o podaní vysvetlenia sa nezmienil, neuviedol, nevyjadril sa a ani nepredloţil a nepreukázal ţiadne nové skutočnosti, ktoré by boli predmetom posudzovania a nasvedčovali tomu, ţe je prekáţka jeho administratívneho vyhostenia z územia SR, pričom mu bola daná táto moţnosť. Námietku nedostatočne zisteného stavu veci povaţoval ţalovaný za neodôvodnenú. Prekáţka administratívneho vyhostenia je ovládané aj zásadou, ţe povinnosť prvostupňového správneho orgánu zistiť stav veci je determinovaná dôvodmi, ktoré cudzinec predostrel na odôvodnenie svojich tvrdení. Nie je jeho povinnosťou za cudzinca vyhľadávať ďalšie dôvody a dôkazy. Ţalovaný poukázal aj na nedôveryhodnosť ţalobcu, nakoľko počas úkonov vykonávaných pred slovenskými štátnymi orgánmi uvádzal rôzne údaje. Jeho tvrdenia je preto moţné povaţovať za nedôveryhodné, špekulatívne a zavádzajúce. K námietke týkajúcej sa tlmočníka sa ţalovaný vyjadril tak, ţe cudzinec neprejavil záujem a nikde sa nezmienil o potrebe mať pri úkonoch vykonaných na Oddelení cudzineckej polície 1Sža/30/2011 6 Policajného zboru Dunajská Streda iného tlmočníka z toho dôvodu, ţe mu nerozumie, prípadne s pribratím tlmočníka nesúhlasí. S pribratím tlmočníka cudzinec súhlasil, čo uviedol aj v zápisnici o podaní vysvetlenia, ktorú však po vykonaní všetkých potrebných úkonoch odmietol podpísať. Tlmočník s cudzincom a s policajtom vykonávajúcim výsluch riadne komunikoval a na uloţené otázky riadne reagoval v slovenskom jazyku aj v čínskom jazyku. Ten istý tlmočník bol pribratý vo viacerých prípadoch k úkonom administratívneho vyhostenia cudzincov a ani v jednom prípade nebola vytýkaná vada moţného zlého tlmočenia. Na záver ţalovaný uviedol, ţe jednoznačne zastáva názor a tvrdí, ţe cudzinec sa ako vízový cudzinec zdrţiaval na území SR bez platného cestovného dokladu, víza alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru a teda zdrţiaval sa na území SR bez oprávnenia. Ţalovaný nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. júla 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). Odvolací súd z administratívneho spisu ţalovaného zistil, ţe Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda rozhodnutím č. p. UHCP-19-21/RHCP-BA-DS-AV-2009 zo dňa 7.4.2009 administratívne vyhostilo ţalobcu z územia SR a zakázalo mu vstup na územie SR na dobu 3 rokov do 6.4.2012 z dôvodu
1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pretoţe ţalobca sa na území SR zdrţiava neoprávnene a nebola zistená ţiadna prekáţka pre jeho administratívne vyhostenie. Toho istého dňa bol ţalobca rozhodnutím č. p. UHCP-19-23/RHCP-BA-DS-AV-2009 zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. 1Sža/30/2011 7 Na odvolanie ţalobcu ţalovaný rozhodnutím č. p. UHCP-263-17/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 20.8.2009 prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení ţalobcu potvrdil a odvolanie účastníka konania zamietol, pretoţe dospel k záveru, ţe prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom. Z obsahu administratívneho spisu bolo ďalej zistené, ţe prvýkrát poţiadal ţalobca o udelenie azylu 24.2.2005 pod menom W., nar. X.. Rozhodnutím č. p.: MU-456/PO-Ţ-2005 zo dňa 21.3.2005 mu nebol udelený azyl a bolo rozhodnuté, ţe sa naňho nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia do Číny. Krajský súd v Bratislave toto rozhodnutie potvrdil a následne Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok krajského súdu. Druhýkrát poţiadal o udelenie azylu uţ pod menom H., nar. X. a rozhodnutím č. MU- 2399/PO-Ţ-2007 zo dňa 22.11.2007 bola jeho ţiadosť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Krajský súd v Bratislave toto rozhodnutie potvrdil a následne Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok krajského súdu. Tretíkrát poţiadal o udelenie azylu 18.2.2009, pričom rozhodnutím č. p.: MU-82-13/PO-Ţ- 2009 zo dňa 18.3.2009 bolo konanie o udelenie azylu zastavené. Na základe rozkladu podaného ţalobcom bolo toto rozhodnutie potvrdené príslušným orgánom. Dňa 7.4.2009 bol ţalobca kontrolovaný hliadkou polície v Pobytovom tábore R. a bolo zistené, ţe sa zdrţiava na území SR neoprávnene bez cestovného dokladu a bez povolenia príslušných orgánov SR. Následne bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda a vzhľadom na to, ţe bol naplnený dôvod pre administratívne vyhostenie cudzinca
1 písm. c) prvý bod zákona o pobyte cudzincov bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení UHCP-19-21/RHCP-BA-DS-AV-2009 zo dňa 7.4.2009. Z administratívneho spisu (konkrétne z listu Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce, Prezídium Policajného zboru, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) súd zistil, ţe 28.2.2008 bol ţalobcovi Riaditeľstvom federálnej polície v Graz uloţený trest vyhostenia sp.zn.: 11046392/FR/08, a to z dôvodu nebezpečia zo strany dotyčnej osoby pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu. 1Sža/30/2011 8 Dňa 27.3.2008 bol ţalobca deportovaný na územie SR na základe Dublinského dohovoru, a to za účelom vyhostenie z územia Schengenu.
čl. 1 ods. 1 Smernice Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín je cieľom tejto smernice umoţniť uznanie rozhodnutia o vyhostení vydaného príslušným orgánom v členskom štáte, proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu.
čl. 1 ods. 2 Smernice Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín kaţdé rozhodnutie prijaté
odseku 1 sa vykoná
platných právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu.
čl. 2 písm. b) Smernice Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín rozhodnutie o vyhostení je kaţdé rozhodnutie, ktoré nariaďuje vyhostenie prijaté príslušným správnym orgánom vydávajúceho členského štátu.
OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (ods. 1). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ods. 2). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (ods. 3). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá ţaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, 1Sža/30/2011 9 ktorým ţalovaný potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie o administratívnom vyhostení ţalobcu a zákaze vstupu na územie SR do 6.4.2012
1 písm. c) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného a prvostupňové správne rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky k základnej námietke ţalobcu, týkajúcej sa porušenia práva na rodinný ţivot v zmysle článku 8 Dohovoru uvádza, ţe v zmysle konštantnej judikatúry štrasburgských orgánov ochrany práva je základným zmyslom práva na rodinný ţivot predovšetkým zabezpečenie výchovy detí. Štát má voči tomuto rodinnému zväzku väčšinou úlohy vyplývajúce z tzv. pozitívneho záväzku, to znamená, ţe jeho úlohou je podporovať a chrániť práva vyplývajúce z rodinného ţivota, v prípade zásahu do nich musí preferovať záujmy detí, pričom jedným zo základných zmyslov a účelom rodinného ţivota je výchova detí (rozhodnutie vo veci Nielsen z 28.novembra 1988,Annuaire, č.144). V predmetnej veci je nesporné, ţe ţalobca sa na území SR zdrţiaval neoprávnene bez cestovného dokladu a bez povolenia príslušných orgánov SR. Dňa 7.4.2009 bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou polície a bolo zistené, ţe sa zdrţiava na území SR neoprávnene bez cestovného dokladu a bez povolenia príslušných orgánov SR. Následne bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda a vzhľadom na to, ţe bol naplnený dôvod pre administratívne vyhostenie cudzinca
1 písm. c) prvý bod zákona o pobyte cudzincov bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení UHCP-19- 21/RHCP-BA-DS-AV-2009 zo dňa 7.4.
čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Naviaţe sa na nijakú ideológiu ani náboţenstvo.
čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd moţno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. V zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ.
1 písm. c) bod 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak bez oprávnenia vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa bez oprávnenia zdrţiava na území Slovenskej republiky.
10 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar nemôţe administratívne vyhostiť
6.
zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemoţno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je predpoklad, ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môţe byť uloţený (ods. 1). Cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závaţný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (ods. 2). Osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, moţno administratívne vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekáţky administratívneho vyhostenia
odsekov 1 a 2 (ods. 3). Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady, kedy príslušný policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie SR. Jedným z týchto dôvodov je aj skutočnosť, ţe cudzinec bez oprávnenia vstúpi na územie SR alebo sa bez oprávnenia zdrţiava na území SR. V prípade ţalobcu bolo bez všetkých pochybností náleţite preukázané, ţe na území SR sa zdrţiaval bez potrebného oprávnenia a túto skutočnosť nijakým spôsobom nespochybňoval ani sám ţalobca. Namietané rozhodnutie a postup ţalovaného preto bolo v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu prekáţky administratívneho vyhostenia ţalobcu, ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov taxatívne vymedzené. Zákon č. 342/2007 Z.z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Schengenského priestoru v znení neskorších predpisov pod čl. IV zmenil a doplnil zákon o pobyte cudzincov. Tento zákon za § 59 1Sža/30/2011 13 vloţil ustanovenie § 59a, v ktorom je pod ods. 1 písm. c) stanovené, ţe policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o vyhostení niektorým štátom Európskeho hospodárskeho priestoru, ak cudzinec porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt cudzincov.
čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na rešpektovanie svojho súkromného rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných. Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva ţalobcu na súkromie a rodinný ţivot garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, je potrebné, aby v administratívnom konaní bolo preukázané, ţe v prípade ţalobcu neboli splnené zákonom stanovené podmienky na prvé povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Správny orgán musí zváţiť aj hľadisko súkromné, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo ţalobcu na súkromie a rodinný ţivot na území SR. V právnom štáte sa konflikt práv rieši prostredníctvom poţiadavky spravodlivej rovnováhy. V zmysle čl. 13 ods. 4 veta druhá ústavy sa ustanovené obmedzenia môţu pouţiť len na ustanovený cieľ. Zmyslom tohto ustanovenia je vylúčiť obchádzanie ústavných garancií základných práv a slobôd tak, ţe zavedenie obmedzenia sa pouţije na cieľ konformný s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami. V danej veci aj k Aktu o podmienkach pristúpenia pripojeného k Zmluve o pristúpení Slovenskej 1Sža/30/2011 14 republiky k Európskej únii a v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Schengenského priestoru. V predmetnej veci je nesporné, ţe ţalobca sa na území SR zdrţiaval bez oprávnenia a má záznam v Shengenskom informačnom systéme. Je nesporné, ţe ţalobca má zákaz vstupu do Schengenského priestoru v trvaní od 28.2.2008 do 28.2.2013. Je občanom štátu, ktorý nie je súčasťou Schengenského priestoru.
názoru odvolacieho súdu, hoci je pravdou, ţe zásah do rodinného ţivota ţalobcu bol vykonaný, bol vykonaný v súlade so zákonom o pobyte cudzincov v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Pre posúdenie dodrţania zásady proporcionality bolo
názoru Najvyššieho súdu ţalovaným dôsledne zváţené, ţe ţalobca si pred narodením maloletého R., ktorého je otcom, musel byť vedomý, ţe sa na území Schengenského priestoru zdrţiava nelegálne, pretoţe rozhodnutie Riaditeľstva federálnej polície o uloţení trestu vyhostenia a zákaze vstupu do Schengenského priestoru mu bolo známe dňa 28.2.2008 a maloletý R. sa narodil dňa X. Právo na rešpektovanie rodinného ţivota v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber rodičov (manţelov), pokiaľ ide o usídlenie sa na území toho - ktorého štátu v zmysle, ţe by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 Dohovoru totiţ negarantuje právo na rodinný ţivot v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný ţivot ako taký. 1Sža/30/2011 15 S poukazom na vyššie uvedené ako aj na skutočnosť, ţe ţalobca má naviac záznam v Schengenskom informačnom systéme, bol mu uloţený trest vyhostenia z dôvodu nebezpečia zo strany ţalobcu pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu a má zákaz vstupu do Schengenského priestoru v trvaní od 28.2.2008 do 28.2.2013, najvyšší súd dospel k záveru, ţe dôvody jeho vyhostenia sú takej povahy, aby opodstatnili intenzitu zásahu do jeho rodinného ţivota. Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe správne orgány nepochybili ak na základe uvedených skutočností rozhodli o administratívnom vyhostení ţalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu v trvaní troch rokov. Zásah do rodinného ţivota je treba posudzovať v príčinnej súvislosti a vo vzťahu k správaniu sa ţalobcu, ktorý sa zdrţiaval nelegálne v Schengenskom priestore a dokonca mu bol uloţený trest vyhostenia z dôvodu nebezpečia zo strany ţalobcu pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu a bol mu určený zákaz vstupu do Schengenského priestoru do 28.2.2013. Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je vecne správny. Preto ho postupujúc
1, 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Krajský súd sa
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu dostatočne a vzhľadom k tomu, ţe námietky uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu sú s nimi totoţné, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa k nim bliţšie nevyjadroval a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v rozsudku krajského súdu stotoţnil (§ 219 ods. 2 OSP), námietkam ţalobcu nevyhovel a napadnutý rozsudok
1 OSP ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, ţe ţalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal. 1Sža/30/2011 16 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 12. júla 2011 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.