1, 4 Tr. zák. v znení účinnom od
1 písm. b), c), d) ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok s a zrušuje v časti - vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného Q. V., V. H., Q. P. a K. H..
1 Tr. por. sa vec vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odôvodnenie I. Konanie pred súdom I. stupňa Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica, rozsudkom z 22. júna 2018, sp. zn. BB-3T/8/2018 uznal obžalovaných Q. V., V. H., Q. P., M. A., Q. B., Q. M. a K. H. vinnými, Q. V. v bodoch I. až VI. z pokračovacieho zločinu skrátenia dane a poistného
1, ods. 4 Trestného zákona v znení účinnom do 14.12.2008 (ďalej „Trestný zákon"), V. H. v bode IV. zo zločinu skrátenia dane a poistného
1, ods. 4 Trestného zákona spáchaného formou účastníctva
1 písm. d) Trestného zákona, Q. P. v bodoch IV. a VI. zo zločinu skrátenia dane a poistného
1, ods. 4 Trestného zákona spáchaného formou účastníctva
1 písm. d) Trestného zákona, M. A. v bode I. z trestného činu skrátenia dane a poistného
1, ods. 5 Trestného zákona - zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.08.2003, formou účastníctva
1 písm. c) Trestného zákona - zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.08.2003, Q. B. v bode III. z trestného činu skrátenia dane a poistného
1, ods. 5 Trestného zákona - zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 formou účastníctva
1 písm. c) Trestného zákona - zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005, Q. M. v bodoch II. a III. z trestného činu skrátenia dane a poistného
1, ods. 5 Trestného zákona - zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005, spáchaného formou účastníctva
1 písm. c) Trestného zákona - zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 a K. H. v bodoch IV., V. a VI. zo zločinu skrátenia dane a poistného
1, ods. 4 Trestného zákona spáchaný formou účastníctva
1 písm. d) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že: I. Q. V. a M. A. Q. V. ako konateľ spoločnosti J. V., s. r. o. K. (toho času P. - T., s. r. o. K. ), IČO: XXXXXXXX, podal v roku 2003 na Daňovom úrade Košice I daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 2002, do ktorého okrem iného zahrnul aj zmluvy a účtovné doklady, ktoré vystavil M. A., ako konateľ spoločnosti A. C., s. r. o. K. A. (toho času J. C., s. r. o. C.), IČO: XX XXX XXX, a to tak, že v zdaňovacom období roka 2002 spolu uzavreli medzi týmito spoločnosťami zmluvy o prenájme reklamnej plochy zo dňa
nedošlo, a teda zdaniteľné plnenia neboli uskutočnené, napriek tomu však Q. V. tieto zaúčtoval v účtovníctve spoločnosti J. V., s. r. o. K. a vykázal aj v daňovom priznaní dane z príjmu právnických osôb, ktoré podal na Daňovom úrade Košice I., kde vrátane tejto sumy vykázal celkové finančné náklady v sume 184.857.563,- Sk (6.136.146,95 Eur), čo malo vplyv na vykázaný základ dane z príjmu právnických osôb za rok 2002, čím tak skrátili túto daň v sume 42.181.500,- Sk (1.400.169,- Eur), II. Q. V. a Q. M. Q. V. ako konateľ spoločnosti J. V., s. r. o. K. (toho času P. - T., s. r. o. K. ), IČO: XXXXXXXX, podal v roku 2004 na Daňovom úrade Košice I daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 2003, do ktorého okrem iného zahrnul aj zmluvy a účtovné doklady vystavené Q. M. a ďalšou osobou, a to tak, že za zdaňovacie obdobie roka 2003 Q. M., ako konateľka spoločnosti J. E., s. r. o. K., IČO: XXXXXXXX, ako odberateľ, na základe faktúr číslo: 05/08/2003/2 zo dňa
zmluvy o realizácií návrhu reklamnej kampane, internetovej kampane, ku ktorým vyhotovila a podpísala faktúry číslo: 2803200601 zo dňa
4 Trestného zákona s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky, na výkon ktorého ho
2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Trestného zákona obžalovanému uložil peňažný trest v sume 2.000.000 Sk (v prepočte 66.387,84 Eur) a
2 Trestného zákona rozhodol, že zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu.
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) rok a
1, ods. 2 Trestného zákona obžalovanému uložil trest zákazu činnosti, spočívajúci v zákaze podnikať vrátane živnostenského podnikania v zmysle zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, pôsobiť ako štatutárny orgán, alebo člen štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je podnikanie, alebo vykonávať z iného právneho dôvodu pôsobnosť takého orgánu, a to v trvaní 8 (osem) rokov. Obžalovanému V. H. uložil
4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, výkon ktorého
1 Trestného zákona s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu s tým, že mu uložil probačný dohľad nad jeho správaním sa v skúšobnej dobe a
2 Trestného zákona stanovil skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky.
1 Trestného zákona obžalovanému tiež uložil peňažný trest v sume 300.000 Sk (v prepočte 9.958,18 Eur) a
2 Trestného zákona určil, že zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu.
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) mesiacov.
1, 2 Trestného zákona obžalovanému uložil trest zákazu činnosti, spočívajúci v zákaze podnikať vrátane živnostenského podnikania v zmysle zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, pôsobiť ako štatutárny orgán, alebo člen štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je podnikanie, alebo vykonávať z iného právneho dôvodu pôsobnosť takého orgánu, a to v trvaní 5 (päť) rokov. Obžalovanému Q. P. súd
4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.
1 Trestného zákona s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu s tým, že obžalovanému sa uložil probačný dohľad nad jeho správaním sa v skúšobnej dobe a
2 Trestného zákona obžalovanému ustanovuje skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky.
1 Trestného zákona obžalovanému uložil peňažný trest v sume 300.000 Sk (v prepočte 9.958,18 Eur) a
2 Trestného zákona určil, že zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu.
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) mesiacov a
1, ods. 2 Trestného zákona mu tiež uložil trest zákazu činnosti, spočívajúci v zákaze podnikať vrátane živnostenského podnikania v zmysle zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, pôsobiť ako štatutárny orgán, alebo člen štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je podnikanie, alebo vykonávať z iného právneho dôvodu pôsobnosť takého orgánu, a to v trvaní 5 (päť) rokov. Obžalovanému M. A. súd
5 s použitím § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.08.2003 uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky, výkon ktorého
1 písm. a) v súlade s § 59 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.08.2003 podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky. Obžalovanému Q. B. súd uložil
5 s použitím § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky, výkon ktorého
1 písm. a) v súlade s § 59 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky. Súčasne mu
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 uložil peňažný trest v sume 300.000 Sk (v prepočte 9.958,18 Eur) a
2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 určil, že vymožená suma peňažného trestu pripadá štátu.
3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) mesiacov a
1, § 50 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 mu tiež uložil trest zákazu činnosti, spočívajúci v zákaze podnikať, pôsobiť ako štatutárny orgán, alebo člen štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je podnikanie, alebo vykonávať z iného právneho dôvodu pôsobnosť takého orgánu, a to v trvaní 5 (päť) rokov. Obžalovanej Q. M. uložil
5 s použitím § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky, výkon ktorého
1 písm. a) v súlade s § 59 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov. Súčasne jej
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 uložil peňažný trest v sume 400.000 Sk (v prepočte 13.277,57 Eur) a
2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 určil, že vymožená suma peňažného trestu pripadá štátu.
3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.
1, § 50 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.06.2005 tiež obžalovanej uložil trest zákazu činnosti, spočívajúci v zákaze podnikať, pôsobiť ako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je podnikanie, alebo vykonávať z iného právneho dôvodu pôsobnosť takého orgánu, a to v trvaní 5 (päť) rokov. Obžalovanému K. H. uložil
4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, výkon ktorého
1 Trestného zákona s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu s tým, že obžalovanému uložil probačný dohľad nad jeho správaním sa v skúšobnej dobe a
2 Trestného zákona stanovil skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky.
1 Trestného zákona obžalovanému tiež uložil peňažný trest v sume 400.000 Sk (v prepočte 13.277,57 Eur) a
2 Trestného zákona určil, že zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu.
3 Trestného zákona pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov a
1, ods. 2 Trestného zákona uložil tiež trest zákazu činnosti, spočívajúci v zákaze podnikať vrátane živnostenského podnikania v zmysle zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, pôsobiť ako štatutárny orgán, alebo člen štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je podnikanie, alebo vykonávať z iného právneho dôvodu pôsobnosť takého orgánu, a to v trvaní 5 (päť) rokov. II. O d v o l a n i a Proti tomuto rozsudku, bezprostredne po jeho vyhlásení, podal odvolanie - čo do výroku o treste - obžalovaný Q. V. a následne podali odvolania písomne aj obžalovaní Q. P., V. H. a K. H.. Obžalovaný Q. V. odvolaním napadol výrok o treste - a to výrok o treste odňatia slobody, výrok o peňažnom treste, ako aj výrok o treste zákazu činnosti. Obžalovaní Q. P., V. H. a K. H. odvolaním napadli výrok o treste - o uložení peňažného trestu a trestu zákazu činnosti. Obžalovaný Q. V. v odvolaní poukázal na to, že nesúhlasí s uloženým trestom odňatia slobody, nakoľko spáchanie skutku, ku ktorému sa priznal, skutočne úprimne oľutoval, napriek tomu táto skutočnosť nebola vyhodnotená ako poľahčujúca okolnosť z dôvodu, že k priznaniu došlo len pod ťarchou listinných dôkazov, niektorých svedeckých výpovedí z prípravného konania a až pred súdom. Z dôvodu jeho vyhlásenia, ktorým priznal svoju vinu na hlavnom pojednávaní, súd dokazovanie ohľadne viny nevykonával, nebol však oprávnený hodnotiť dôkazy, ktoré nevykonal, v jeho neprospech. Namietal, že súd tak urobil a priznanie obžalovaného nepovažoval za poľahčujúcu okolnosť. Poukázal ďalej na odstup času, ku ktorému došlo od spáchania skutku a považoval v predmetnej veci splnené všetky podmienky pre použitie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody, s tým, že od spáchania skutkov uplynulo 15 rokov, samotné trestné stíhanie je vedené 9 rokov, počas celej doby sa nedopustil protiprávneho konania. Poukázal tiež na svoje pomery s tým, že uložený trest považuje za neadekvátny, nespravodlivý a neplniaci svoj účel, pričom uložený trest považuje za neadekvátny, nespravodlivý a neplniaci účel tak, ako to má na mysli ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona. Namietal tiež výrok o peňažnom treste s tým, že súd sa veľmi povrchne venoval otázke zisťovania jeho majetkových pomerov a ich následného posudzovania na účely úvah o uložení peňažného trestu, resp. jeho konkrétnej výšky a nie je zrejmé, akými prostriedkami súd skúmal jeho majetkové pomery. Nemožno sa alibisticky odvolávať len na škodu spôsobeného následku, neberúc do úvahy napr. uplynutie značnej doby od spôsobenia tohto následku. Postup súdu pri ukladaní a určovaní výmery peňažného trestu
jeho názoru nespĺňa požiadavku individualizácie peňažného trestu, čo znamená povinnosť súdu pri ukladaní predmetného druhu trestu prihliadať na osobné a majetkové pomery páchateľa. Poukázal na platnú právnu úpravu, ustálenú judikatúru a aplikačnú prax, z ktorých vyplýva, že kľúčovým pri rozhodovaní o uložení peňažného trestu bude schopnosť odsúdeného zaplatiť peňažný trest, pričom tu opätovne vystupujú osobné a majetkové pomery. Peňažný trest má byť uložený len v takej miere, v akej je ho odsúdený schopný zaplatiť, nakoľko neúplné zistenie týchto pomerov páchateľa súdom by mohlo viesť k uloženiu trestu, ktorý by bol odsúdený neschopný zaplatiť, alebo by bola vážne ohrozená výživa alebo výchova osoby, o výchovu alebo výživu je odsúdený povinný
zákona sa starať. V ďalšom namietal uložený trest zákazu činnosti s tým, že počas obdobia 15 rokov od spáchania skutku a cca 10 rokov od ukončenia podnikania sa nedopustil žiadnej trestnej činnosti spojenej s výkonom podnikania, preto uloženie trestu zákazu činnosti považuje za samoúčelné a nesúhlasí s jeho uložením, trest zákazu činnosti považuje za neprimeraný s tým, že nemá opodstatnenie. Navrhol preto, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok zrušil v rozsahu ním napadnutých výrokov o trestoch. Obžalovaný V. H., ako aj obžalovaný Q. P. a obžalovaný K. H. odôvodnili odvolanie voči výroku o uložení peňažného trestu podobne ako obžalovaný Q. V. tým, že súd sa veľmi povrchne venoval otázke zisťovania ich majetkových pomerov a nie je zrejmé, čo súd skúmal a čo zistil o ich majetkových pomeroch. Preto postup súdu -
ich názoru - nezodpovedá požiadavkám individualizácie peňažného trestu. Rozhodujúcim kritériom pre uloženie peňažného trestu má byť pomer výšky uloženého peňažného trestu vo vzťahu k osobným a majetkovým pomerom konkrétneho páchateľa. Pokiaľ ide o výroky o treste zákazu činnosti, obžalovaný Q. P. namietal, že s uložením tohto nesúhlasí, poukázal na čas, ktorý uplynul od spáchania skutkov a trest zákazu činnosti považuje za neprimeraný, pričom je presvedčený, že tento druh trestu nemá opodstatnenie. Obdobne svoje odvolanie odôvodnil aj obžalovaný K. H.. Všetci obžalovaní navrhli preto, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok zrušil v rozsahu nimi napadnutých výrokov o trestoch. Na verejnom zasadnutí odvolatelia zotrvali na dôvodoch svojich odvolaní a návrhoch uvedených v písomných odvolaniach. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky navrhol odvolania obžalovaných zamietnuť ako nedôvodné, nakoľko rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny a zákonný. III. Konanie pred odvolacím súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,Najvyšší súd") ako súd odvolací po zistení, že neprichádza do úvahy zamietnutie odvolania
1 Trestného poriadku a ani zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodov uvedených v § 316 ods. 3 Trestného poriadku preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť odvolaniami napadnutých výrokov rozsudku (teda výrokov o trestoch obžalovaných Q. V., V. H., Q. P. a K. H.), ako aj správnosť postupu, ktoré im predchádzalo, berúc do úvahy aj chyby, nevytýkané v odvolaní, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania
1 Trestného poriadku. Po splnení prieskumnej povinnosti v uvedenom rozsahu Najvyšší súd dospel k názoru, že prvostupňový súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie o trestoch uloženým odvolateľom, jeho rozhodnutie je predčasné a tým došlo k porušeniu ustanovení Trestného zákona. Predovšetkým najvyšší súd považuje za potrebné zopakovať, že preskúmavanému rozsudku predchádzalo prijatie vyhlásenia obžalovaných o vine, v dôsledku čoho nemožno tento výrok napadnúť odvolaním ani dovolaním (s výnimkou zásadného porušenia práva na obhajobu), tento je právoplatný a odvolací súd je ním viazaný, aj pokiaľ ide o posúdenie spôsobu spáchania činu a jeho následkov, ako kritérií určujúcich druh a výmeru trestu. Z tohto pohľadu je potom podstatným, že obžalovaný Q. V. bol uznaný vinným vo všetkých bodoch a fakticky skrátil daň vo veľkom rozsahu. Obžalovaní V. H., Q. P. a K. H. poskytli pomoc ku skráteniu dane - teda boli účastníkmi na trestnej činnosti. Preto miera ich účasti na trestnej činnosti je rôzna a uvedená skutočnosť sa má odrážať aj na úvahách o uložení trestu. Je potrebné pripomenúť, že trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. Trest ako právny následok trestného činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu, v čom sa odráža zásada personálnosti trestu. Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu) a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti, potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie. Ochrana spoločnosti sa pritom uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia, teda represiou a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trest musí vyjadrovať tiež morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne, ako aj etické. Pri úvahách o druhu a výmere trestu je nutné dôsledne aplikovať tiež ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zák.,
ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Výmerou trestu sa pritom rozumie nielen určenie trestu v rámci sadzby tam, kde je trest takto kvantifikovaný, ale aj určenie rôznych modalít alebo obsahu trestov, ak je toto určenie vyhradené súdu. Rozpätie zákonom stanovenej trestnej sadzby umožňuje a zároveň ukladá súdu povinnosť individualizovať ukladaný trest. Súd je povinný vo výmere uloženého trestu zohľadniť všetky okolnosti uvedené v ustanovení § 34 ods. 4, 5 Trestného zákona. Osobu páchateľa je pritom potrebné hodnotiť vo všetkých súvislostiach a nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára, či už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitosti so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť pritom vždy v súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje, záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Pri ukladaní trestov je nutné vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to princípu zákonnosti trestu a princípu individualizácie trestu. K uvedeným skutočnostiam je potrebné prihliadať pri ukladaní trestov vo všeobecnosti. Prihliadajúc na vyššie uvedené, u obžalovaného Q. V. nemožno opomenúť, že je v podstate „spájacím článkom" všetkých skutkov a obžalovaní V. H., Q. P. a K. H. poskytli pomoc ku skráteniu dane - teda boli účastníkmi na trestnej činnosti.
názoru najvyššieho súdu, súd prvého stupňa sa neriadil dôsledne predovšetkým ustanoveniami upravujúcimi peňažný trest. Je potrebné pripomenúť, že peňažný trest postihuje majetok páchateľa. Majetková povaha tohto trestu naznačuje, že je vhodným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu v prípadoch, keď sa páchateľ dopustil trestného činu zo ziskuchtivosti alebo trestným činom prejavil iné nedostatky vo vzťahu k nedotknuteľnosti a ochrane cudzieho majetku. Funkciou peňažného trestu je v podstate odčerpanie majetkového prospechu páchateľa, ktorý získal trestnou činnosťou, najmä ak takýto majetok nemožno odčerpať inak (napr. prepadnutím veci, výrokom o náhrade škody a pod.). Nemožno však opomenúť ustanovenie § 57 ods. 1 Trestného zákona,
ktorého pri ukladaní peňažného trestu súd prihliadne na osobné a majetkové pomery páchateľa. Peňažný trest neuloží, ak je zrejmé, že ho odsúdený nebude schopný zaplatiť. Vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenie je preto potrebné dôsledne prihliadať a tým aj skúmať osobné a majetkové pomery obžalovaných. Z rozsudku nie je zrejmé, či súd prvého stupňa tieto skutočnosti skúmal a ako ich vyhodnotil. Nie je možné pri dôslednom skúmaní osobných a majetkových pomerov uspokojiť sa s konštatovaním, že obžalovaný Q. V. je vlastníkom nehnuteľnosti (rodinného domu) a V. H. vlastníkom bytu, pričom vlastníkmi motorových vozidiel sú všetci obžalovaní. Aj keď obžalovaní využili svoje právo nevypovedať, lustráciami je možné a potrebné zistiť ich osobné pomery - vyživovacie povinnosti, ako aj majetkové pomery (napr. príjmy, výdavky a pod.) tak, aby bolo možné bez pochybností ustáliť, či sú naplnené všetky podmienky ustanovenia § 57 Trestného zákona a či bude v schopnostiach obžalovaných peňažný trest zaplatiť. Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie tak, aby podmienky pre uloženie peňažného trestu a posúdenie týchto podmienok bolo jednoznačné a riadne preukázané. Pokiaľ ide o ďalšie námietky obžalovaných, je potrebné poukázať na skutočnosť, že u všetkých obžalovaných bolo aplikované ustanovenie § 39 Trestného zákona a mimoriadne znížený trest odňatia slobody, pričom tieto úvahy a závery (rovnako ako uloženie trestov zákazu činnosti) považuje za správne aj odvolací súd, a to zohľadniac spôsob spáchania činu a jeho následky, tak ako sú ustálené v tzv. skutkovej vete napadnutého rozsudku, a tiež vzhľadom na ďalšie okolnosti významné pre určenie druhu a výmery trestu, povahu spáchaných zločinov a možnosť nápravy obžalovaných. Pokiaľ však ide o uložené peňažné tresty, bude potrebné doplniť dokazovanie v smere naznačenom vyššie. Preto z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výrokoch o treste u odvolateľov a Špecializovanému trestnému súdu prikázal, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Keďže výroky o uložení peňažného trestu sú súčasťou výrokov o treste, nebolo možné zrušiť iba výroky o peňažnom treste, ale bolo potrebné zrušiť tieto výroky ako celok. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.