zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov a jeho správnosť nie je možné preveriť z dôvodu, že úpadca ho ako účtovný doklad nevedie vo svojom účtovníctve. Aj keď žalobkyňa za nesplnenie účtovnej povinnosti úpadcu zodpovednosť nenesie, ak nenavrhne vykonanie iných dôkazov o reálnom plnení, má sa za to, že dôkazné bremeno o poskytnutí finančných prostriedkov titulom zmluvy o pôžičke neuniesla. Podozrenie o účelovom konaní žalobkyne a úpadcu vyvoláva aj skutočnosť, že dôkazy, ktorými odôvodnila žalobu, neboli priložené k prihláške, ako to vyžaduje ust. § 29 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). K požiadavke žalobkyne, aby súd zmluvu o pôžičke považoval za dlžobný úpis, odvolací súd poukázal na procesnú úpravu obsiahnutú v § 118a O. s. p., spočívajúcu v koncentračnej povinnosti žalobkyne uviesť skutkové tvrdenia a označiť dôkazy do skončenia prvého pojednávania. O uvedenej povinnosti bola žalobkyňa poučená v predvolaní na pojednávanie dňa
1 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“). Odvolací súd sa
dovolateľky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri právnom posúdení dôkazného bremena a bremena tvrdenia, pri aplikácii ust. § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), pri aplikácii ust. § 558 Občianskeho zákonníka a pri aplikácii § 120 O. s. p. 5. Súd prvej inštancie a rovnako odvolací súd
žalobkyne nesprávne posúdili predpoklady vzniku právneho vzťahu
Občianskeho zákonníka zo zmluvy o pôžičke, keď uviedli, že je potrebné skúmať pôvod peňažných prostriedkov a ich reálne použitie úpadcom. V tejto súvislosti označila žalobkyňa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/325/2009 z 30. 06. 2010. Dovolateľka ďalej označila dôkazy, ktoré predložila v konaní a ktoré preukazujú uzatvorenie zmluvy o pôžičke a reálne odovzdanie peňazí.
žalobkyne nie je dôležitý dátum podpisu na osvedčovacej doložke vyhotovenej notárom, ktorý sa nezhoduje s datovaním zmluvy o pôžičke, keďže pre platnosť zmluvy o pôžičke zákon úradne osvedčený podpis nevyžaduje. Ak by súd posúdil zmluvu o pôžičke ako podpísanú až dňa
žalobkyne všetky náležitosti, s ktorým sú spojené účinky uznania dlhu
Na základe predložených dôkazov má žalobkyňa za to, že dôkazné bremeno o tom, že dlh nevznikol, prechádza na protistranu. Žalovaný pritom neposkytol súdu žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátil zákonnú domnienku, že dlh existuje. Záver súdu, že predložené dôkazy, založené na tvrdeniach účastníkov zmluvy, ktorých záujmy môžu byť súladné a vedené snahou znížiť konkurznú podstatu v prospech niektorého z veriteľov, sú nepostačujúce a ničím nepodložené. Žalobkyňa namieta aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k záverom súdu o potrebe preukázania pôvodu a existencie predmetu pôžičky. Odvolací súd neuviedol zákonné ustanovenie, ktoré by ukladalo žalobkyni povinnosť preukázať pôvod peňazí. Pôvod peňazí bol aj napriek uvedenému v konaní dostatočne preukázaný. Žalobkyňa preukázala, že mohla a aj disponovala sumou 70 000,-eur, pričom nebola povinná preukazovať svoje výdavky. Súd v konaní uviedol, že príjmový pokladničný doklad ako dôkaz neuznal z dôvodu, že nebol založený v účtovníctve úpadcu a originálom disponuje len žalobkyňa.
žalobkyne ide o bežnú prax, keď sa príjmový doklad odovzdá v origináli veriteľovi a uvedené neznamená, že neboli vyhotovené dva originály. V tejto časti je
dovolateľky rozhodnutie odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené. Nemôže byť pričítané na ťarchu veriteľa spôsob vedenia účtovníctva úpadcom. Porovnanie prihlásenej pohľadávky s účtovnou evidenciou je iba jedným z viacerých spôsobov šetrenia, ktoré je správca konkurznej podstaty povinný vykonať. Správca konkurznej podstaty úpadcu naviac nepoprel pohľadávku z dôvodu, že by sa pohľadávka nenachádzala v účtovníctve úpadcu. Dôvody popretia pohľadávky nie je možné dopĺňať po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok. V nadväznosti na uvedené dovolateľka poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Obdo/70/2016 z 30. 01. 2017. Výpoveď úpadcu bola súdom vyhodnotená ako nedôveryhodná, najmä z dôvodu, že úpadca nespolupracuje so správcom, neposkytol správcovi účtovníctvo a neoznačil osobu, ktorej účtovníctvo odovzdal. Uvedené úvahy súdu sú
žalobkyne bez právneho významu. Úpadca si je vedomý povinnosti vrátiť požičané peňažné prostriedky žalobkyni a ďalším veriteľom, preto je
žalobkyne prirodzené, že im poskytol pomoc pri vypracovávaní právnych dokumentov. Len na základe uplatnenia viacerých obdobných prihlášok nie je možné automaticky uzavrieť, že veritelia uzatvorili fiktívne zmluvy o pôžičke. Preukázanie účelu pôžičky, ani výška majetku úpadcu, nemá vplyv na posúdenie pravosti či výšky prihlásenej pohľadávky. Konajúce súdy
žalobkyne nesprávne posúdili dôkazné bremeno v konaní, k čomu žalobkyňa označila rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Obo/52/2010 z
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/55/1998 má rovnaké právne účinky ako uznanie dlhu aj dlžobný úpis, ktorým dlžník písomne potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu, pričom tento úpis môže byť dlžníkom vydaný aj po uzavretí zmluvy a môžu s ním byť spojené i účinky uznania dlhu
Jeho existencia uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v tom, že dôkazné bremeno ohľadne dlhu v tej výške, na akú vyznieva dlžobný úpis, prechádza z veriteľa na dlžníka. Odvolací súd preto nesprávne posúdil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. V dôsledku predložených dôkazov žalobkyňou prešlo dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý sa počas celého konania obmedzil len na konštatovanie, že je nepravdepodobné, že by žalobkyňa mohla disponovať hotovosťou, ktorá mala byť predmetom pôžičky. Ak by odvolací súd posúdil predložené listinné dôkazy v súlade s ustálenou súdnou praxou, dospel by k právnemu názoru, že žalobkyňa dôkazné bremeno uniesla, pričom žalovaný je ten, kto dôkazné bremeno neuniesol. 6. Nesprávne právne posúdenie sa
žalobkyne dotýka aj rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré boli žalovanému priznané v plnom rozsahu. Žalobkyňa namieta zastupovanie správcu konkurznej podstaty úpadcu advokátom. Uvádza, že uvedená právna otázka je rozhodovaná rozdielne, resp. dovolacím súdom nebola riešená. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Obo/49/2007, 2Obo/15/2006, Obo/207/2006 a 2Obo/161/2008.
názoru žalobkyne, v prípade ak sa správca konkurznej podstaty nechá v incidenčnom spore zastupovať advokátskou kanceláriou, má znášať náklady na právne zastúpenie zo svojej odmeny, a to najmä v prípade spriaznenej advokátskej kancelárie, ktorej jediným spoločníkom a konateľom je syn správcu konkurznej podstaty. Aj v prípade úspechu žalovaného, tak žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, a to s odkazom na použitie ust. § 257 C. s. p.,
ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
žalovaného nepredstavuje odklon od ustálenej judikatúry, keď posudzovanie zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu konštantné. Žalobkyňa v dovolaní namieta nesprávnosť skutkových zistení, ktoré však vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu skutkovým stavom zisteným odvolacím súdom, nemôžu byť dovolacím dôvodom. Keďže dovolanie žalobkyne nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, dovolaciemu súdu navrhuje, aby dovolanie
f/ C. s. p. odmietol. Vo vzťahu k žalobkyňou označenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/325/2009 z
f/ C. s. p. alebo zamietol
p.
1 C. s. p. dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. 12.
2 C. s. p. dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
V dovolaní uviedla, že nebolo úlohou súdu zisťovať pôvod predmetu pôžičky a jeho reálne použitie dlžníkom. K uvedenému označila žalobkyňa rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn. 3Cdo/325/2009 z 30. 06. 2010,
záverov ktorého je zmluva o pôžičke reálnou zmluvou (kontraktom) a k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. Dovolateľka tým namieta odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Otázka skutkových zistení a potrebného rozsahu dokazovania ale nie je otázkou právnou. Žalobkyňa v skutočnosti namieta skutkový stav zistený odvolacím súdom a súdom prvej inštancie a vykonané dokazovanie, ktoré
žalobkyne prekročilo nevyhnutný rozsah. Odvolací súd a rovnako súd prvej inštancie sa zaoberali skutkovými zisteniami podstatnými pre právny záver o (ne)platnom uzatvorení zmluvy o pôžičke, keďže na vznik záväzkového vzťahu z pôžičky sa vyžaduje skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Vymedzenie uvedenej právnej otázky tak nezodpovedá kritériám stanoveným ust. § 432 ods. 1 a 2 C. s. p., keď v skutočnosti dovolateľka nenamieta otázku právnu, ale skutkovú. V tejto časti je preto potrebné dovolanie žalobkyne odmietnuť
f/ C. s. p.
ktorého od zmluvy o pôžičke treba odlíšiť tzv. dlžobný úpis, ktorým dlžník písomne potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu; tento úpis môže byť dlžníkom vydaný aj po uzavretí zmluvy a môžu s ním byť spojené i účinky uznania dlhu. Jeho existencia uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v tom, že dôkazné bremeno ohľadne dlhu v tej výške, na akú vyznieva dlžobný úpis, prechádza z veriteľa na dlžníka. Odvolací súd uviedol, že pokiaľ žalobkyňa namieta hodnotenie predloženého listinného dôkazu ako zmluvy o pôžičke namiesto dlžobného úpisu, mala rešpektovať koncentračnú povinnosť upravenú v tom čase v ust. § 118a O. s. p. a skutkové tvrdenia uviesť do skončenia prvého pojednávania vo veci. Najvyšší súd k uvedenej otázke vymedzenej dovolateľkou konštatuje, že rovnako nespĺňa požiadavky stanovené v ust. § 432 ods. 1 a 2 C. s. p. Žalobkyňa opätovne namieta skutkové zistenia a hodnotenie dôkazov vykonané súdom prvej inštancie a odvolacím súdom, dovolací súd je pritom viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 C. s. p.) a nie je oprávnený meniť skutkové závery nižších súdov. Najvyšší súd naviac považuje za potrebné zdôrazniť, že samotné rozhodnutie, na ktoré poukázala dovolateľka, uvádza vo svojom odôvodnení, že od zmluvy o pôžičke je potrebné dôsledne odlíšiť dlžobný úpis. Zatiaľ čo obsahom zmluvy o pôžičke je vymedzenie vzájomných práv a povinností účastníkov zmluvy a ide o dvojstranný právny úkon, v prípade dlžobného úpisu ide o jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, v ktorom dlžník písomne potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu. Keďže nižšie súdy vyhodnotili predložený listinný dôkaz ako zmluvu o pôžičke, nie je možné konštatovať nesprávne právne posúdenie veci namietané dovolateľkou a aplikovať právne závery vzťahujúce sa k účinkom dlžobného úpisu, ktoré by prichádzali do úvahy jedine v prípade iných skutkových zistení. Najvyšší súd preto konštatuje, že vzhľadom na opätovné nesprávne vymedzenie namietanej právnej otázky (ktorá je v skutočnosti otázkou skutkovou), je potrebné dovolanie žalobkyne aj v tejto časti odmietnuť
f/ C. s. p.
f/ C. s. p., keďže právna otázka nie je vymedzená v súlade s ust. § 432 ods. 1 a 2 C. s. p. 17. Dovolateľka namietala aj viazanosť súdu obsahom popieracieho prejavu správcu, keď uviedla, že správca konkurznej podstaty nepoprel pohľadávku z dôvodu, že by sa nenachádzala v účtovníctve úpadcu. Dôvody popretia pohľadávky pritom nie je možné dopĺňať po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok.
záverov uznesenia najvyššieho súdu, sp. zn. 3Obdo/70/2016 z
5 veta prvá zákona o konkurze ten, kto pohľadávku popiera, musí popretie pohľadávky vždy zdôvodniť, pričom pri popretí výšky musí uviesť sumu, ktorú popiera, pri popretí poradia uviesť poradie, ktoré uznáva, pri popretí zabezpečovacieho práva uviesť rozsah popretia, inak je popretie neúčinné. Žalobkyňa v tejto časti vymedzila právnu otázku spôsobom predpokladaným ust. § 432 ods. 2 C. s. p. a najvyšší súd konštatuje, že posúdenie korelácie obsahu popieracieho prejavu správcu s predmetom konania, je skutočne právnou otázkou, od ktorej vyriešenia mohlo závisieť rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolateľka zároveň poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré svojimi závermi prezentuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. 18. Najvyšší súd ale k tejto právnej otázke uvádza, že odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nezistil, preto prípustnosť dovolania žalobkyne v tejto časti nevzhliadol. Správca konkurznej podstaty poprel pohľadávku prihlásenú žalobkyňou čo do právneho dôvodu, výšky, aj poradia pohľadávky. V popieracom prejave uviedol, že z predloženej zmluvy o pôžičke vyplýva spornosť dátumu jej podpisu, existencie skutočnej vôle uzatvoriť túto zmluvu, ako aj jej skutočného poskytnutia. Správca nemal za preukázané, na aký účel úpadca finančné prostriedky z pôžičky použil, v dôsledku čoho je odôvodnené podozrenie z fiktívnosti pôžičky. Vzhľadom na výšku hotovostnej pôžičky sa javilo správcovi sporné, či žalobkyňa takouto hotovostnou sumou mohla vôbec disponovať. Z dôvodu popretia právneho dôvodu pohľadávky správca zároveň poprel aj výšku prihlásenej pohľadávky v celom rozsahu. Z dôvodu spornosti právneho dôvodu a výšky pohľadávky správca poprel aj poradie pohľadávky. Pri skúmaní dôvodnosti popieracieho prejavu správcu sa konajúce súdy obmedzili na dôvody popretia vymedzené správcom. Na účely zistenia skutočného poskytnutia pôžičky bolo vykonané dokazovanie, v rámci ktorého sa poukázalo aj na skutočnosť, že uvedený záväzok úpadcu zo zmluvy o pôžičke, ani spôsob využitia finančných prostriedkov z pôžičky, nie sú evidované v účtovníctve úpadcu. Zvolený dôkazný prostriedok (účtovníctvo úpadcu) vyplynul z návrhov a tvrdení sporových strán a sledoval účel preukázania dôvodnosti popretia pohľadávky žalobkyne čo do právneho dôvodu, najmä z pohľadu preukázania skutočného poskytnutia predmetu pôžičky úpadcovi, pričom správcom bola namietaná práve jej fiktívnosť. Nemožno preto konštatovať, že odvolací súd sa svojim rozhodnutím odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a v konaní vykonané dokazovanie by nebolo podmienené obsahom popieracieho prejavu správcu. Z uvedeného dôvodu je dovolanie žalobkyne v tejto časti potrebné odmietnuť
c/ C. s. p. ako neprípustné. 19. Dovolateľka namieta odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu aj v časti rozhodnutia o nároku na náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov odvolacieho konania ale nespĺňa základný predpoklad prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie vymedzený v ust. § 421 ods. 1 C. s. p., keď musí ísť o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania má aj v prípade, ak je súčasťou rozhodnutia vo veci samej, povahu uznesenia. Aj keď je možné uviesť, že výrok o nároku na náhradu trov konania je závislým výrokom, je potrebné prípustnosť dovolania posudzovať oddelene od rozhodnutia vo veci samej. Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, nie je rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým by bolo zmenené alebo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie, dovolanie žalobkyne uplatnené
1 C. s. p. proti nemu nie je prípustné. Najvyšší súd dovolanie žalobkyne v tejto časti odmietol
c/ C. s. p. ako neprípustné.
c/ C. s. p. z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné a zároveň
f/ C. s. p. z dôvodu, že dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 C. s. p.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.