Obsah (9)

§ 262§ 365§ 388§ 157§ 183§ 14§ 389§ 391§ 396

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obo/10/2018 Identifikačné číslo spisu: 6013200468 Dátum vydania rozhodnutia: 25.06.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Miroslava Janečková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

názoru súdu nebolo konaním úmyselne zavineným, pretože zo žiadneho jeho konania nevyplynulo, že by škodu žalobcovi spôsobiť chcel alebo že by bol uzrozumený s tým, že ku škode dôjde. Za relevantné súd nepovažoval ani predchádzajúce pozitívne skúsenosti vyplývajúce z obchodných vzťahov, keď pri poskytovaní finančných prostriedkov podnikateľskému subjektu je vždy nutné prihliadať na riziko, že subjekt nielenže nemusí dosahovať zisk ale ani plniť záväzky.

1. V súvislosti so žalovaným vznesenou námietkou premlčania sa súd prvej inštancie nestotožnil s jeho názorom, že objektívna premlčacia lehota začala plynúť odo dňa
2. júla 2009 to jest deň po splatnosti zmenky. Súd prvej inštancie vyslovil názor (bod 66 odôvodnenia rozsudku), že škoda na majetku úpadcu vznikla vtedy, keď bolo zrejmé v akej výške sa protiprávny úkon žalovaného prejavil na majetku úpadcu. Poukazujúc na závery vyjadrené v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obo/17/2015 zo dňa
3. októbra 2016, dospel k záveru, že pokiaľ by bola reálne prítomná možnosť, že zmenkový dlžník vráti finančné prostriedky do konkurznej podstaty, bola by žaloba o náhradu škody podaná predčasne. Za moment kedy došlo ku škode na majetku úpadcu, za vznik ktorej zodpovedá bývalý správca konkurznej podstaty, považoval súd prvej inštancie moment, keď nastali účinky vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, prejavujúce sa okrem iného tým, že boli zastavené exekučné konania a nie je ďalej možné vymáhať plnenie ani zo zabezpečovacích nástrojov. Za moment kedy došlo ku škode na majetku úpadcu teda súd prvej inštancie považoval deň, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie o vyhlásení konkurzu na zmenkového dlžníka, kedy bolo správcovi zrejmé, že dlžník zo zmenkového vzťahu, v dôsledku insolventnosti, plniť nebude. So zreteľom na uvedené súd prvej inštancie vyhodnotil námietku premlčania ako nedôvodnú. V súvislosti s námietkou žalovaného, že ku dňu podania žaloby zatiaľ žiadna škoda nevznikla, keďže konkurz úpadcu CI Holding, a. s. skončený nie je súd prvej inštancie uviedol, že ak by žalobkyňa vymohla finančné prostriedky od žalovaného a následne by boli z konkurzu CI Holding a. s. do konkurznej podstaty úpadcu CEEP-Central and Easth European Properties, a. s., Žilina nejaké finančné prostriedky vrátené, má žalovaný v takomto prípade právo domáhať sa od žalobcu vrátenia bezdôvodného obohatenia (bod 67 odôvodnenia).
4. Za počiatok obdobia omeškania určil súd prvej inštancie až deň podania žaloby
5. apríl 2013 s odôvodnením, že žalobkyni opatrením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
6. februára 2013 bola uložená povinnosť aby súdne vymáhal od bývalého správcu finančné prostriedky z konkurznej podstaty, ktoré jej bývalý správca neodovzdal po skončení výkonu funkcie správcu.
7. Výrok týkajúci sa nároku na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a neúspechom žalobkyne v konaní len v nepatrnej časti. Uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne

§ 262ods.

2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

1. Výrok týkajúci sa poplatkovej povinnosti odôvodnil ustanovením § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. a iba nepatrným neúspechom žalobkyne v konaní.
2. Proti vyhovujúcej časti tohto rozsudku a závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania ako aj poplatkovej povinnosti podal včas odvolanie žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“), argumentujúc odvolacími dôvodmi

§ 365ods.

1 písm. a/, b/, e/, f/, g/ a h/ CSP. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok

§ 388CSP zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

1. Odvolateľ v odvolaní tvrdil, že postupom súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces a to nevyhovením jeho návrhu na odročenie pojednávania určeného na termín
2. september 2017, z dôvodu zmeny jeho právneho zástupcu dňa
3. septembra
4. Vzhľadom na obtiažnosť sporu a nevyhnutnosť naštudovať si celý spis, nemal nový právny zástupca dostatok času na prípravu, keď od prevzatia zastupovania do dňa pojednávania mal na oboznámenie sa s prejednávanou vecou iba 1 pracovný deň. Poukázal na to, že o termíne pojednávania nevedel, nakoľko mu jeho pôvodný právny zástupca túto skutočnosť neoznámil. Ďalej tvrdil, že v dôsledku uvedeného postupu súdu prvej inštancie nebol vykonaný výsluch svedka O.. P., majúci zásadný význam aj pre posúdenie protiprávnosti a zavinenia vo vzťahu k uplatnenému nároku. Súčasne požiadal o priznanie oslobodenia spod poplatkovej povinnosti za podané odvolanie. Odvolateľ v odvolaní ďalej namietal nesprávne právne posúdenie momentu vzniku škody a následne premlčania uplatneného nároku. Nesúhlasil s ustálením momentu kedy sa škoda prejavila na žalobcovom majetku tak ako je vyjadrené v bode 66 odôvodnenia rozsudku t. j. momentom vyhlásenia konkurzu na zmenkového dlžníka, keďže týmto momentom bolo správcovi zrejmé, že dlžník zo zmenkového vzťahu v dôsledku insolventnosti plniť nebude. Za nesprávne tiež považoval, že súd prvej inštancie skombinoval primárny zodpovednostný vzťah (náhradu škody) so sekundárnym vzťahom z obligácie medzi škodcom a treťou osobou (CI HOLDING, a. s.). Tieto predpoklady označil za chybné, lebo vyvolávajú absolútnu neurčitosť časového momentu vzniku škody, keďže, ak by konkurz tretej osoby (CI HOLDING, a. s.) nebol vyhlásený, tak by škoda z tohto dôvodu vôbec nevznikla a ďalej nie je isté či a kedy by bolo plnené zo sekundárneho vzťahu treťou osobou, čím by bolo predlžovanie objektívnej lehoty odložené na neurčitú dobu čo neprispieva k základnému princípu stability právnych vzťahov. Súdom prvej inštancie tvrdené skutočnosti nefixujú vznik škody ku konkrétnemu časovému momentu, lebo takýto moment môže nastať ale nemusí nastať nikdy. Zotrval na svojom názore, že udalosťou, z ktorej škoda vznikla bolo protiprávne prevedenie prostriedkov na účet CI HOLDING, a. s. a súčasne týmto prevedením vznikla aj samotná škoda, lebo prostriedky boli nezvratne a definitívne odňaté úpadcovi. Mal za to, že na plynutie premlčacej doby z titulu primárneho vzťahu škodca - poškodený nemôžu mať vplyv subjektívne schopnosti prípadného vrátenia finančných prostriedkov od CI HOLDING, a. s.
5. V ďalšej časti svojho odvolania odvolateľ nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že ako bývalý správca konkurznej podstaty porušil právnu povinnosť a to pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou. Vyslovil názor, že odborná starostlivosť sa musí vzťahovať k takému konaniu správcu, ktoré zákon zakazuje. Poukázal na to, že ZKV obsahuje celý rad príkazov a zákazov, ktoré správca musí rešpektovať, a len v prípade, ak by bol porušený takýto zákaz alebo príkaz išlo by o porušenie právnej povinnosti a automatické spustenie zodpovednosti cez blanketnú normu § 8 ods. 2 ZKV. Odvolateľ poukázal na to, že v prejednávanej právnej veci neboli prostriedky poskytnuté do nebankového subjektu lebo išlo o bonitnú spoločnosť, ktorá mala finančné prostriedky poskytnuté aj od Poštovej banky, a. s., musela teda spĺňať veľmi prísne podmienky poskytovania úverov podnikateľskému subjektu, a do konkurzu sa dostala z dôvodov, ktoré nemohol predvídať. Jeho postup pri zhodnocovaní konkurznej podstaty označil za racionálny s cieľom zhodnotiť konkurznú podstatu o úroky, ktoré predstavovali zisk a prevyšovali úroky v bankách. So zreteľom na uvedené uzavrel, že medzi jeho konaním a vznikom škody neexistuje priama príčinná súvislosť.
6. V ďalšom podaní zo dňa
7. mája 2019 odvolateľ poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Obo/13/2017 zo dňa
8. februára 2019 z dôvodu, že závery v ňom vyslovené by mohli byť použiteľné aj v prejednávanej veci. K podaniu pripojil aj neprávoplatné uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 3T/125/2017-3547 z
9. apríla 2018, ktorým bolo voči nemu zastavené trestné stíhanie.
10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „odvolací súd“) po prejednaní odvolania v rozsahu a z dôvodov v ňom uvedených (ustanovenie § 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 a contrario CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
11. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľa, že mu súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom a to nevyhovením jeho návrhu na odročenie pojednávania určeného na termín
12. september 2017 znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13.

§ 157ods.

1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania. 14.

§ 183ods.

1 CSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť.

1. Vychádzajúc z citovaných ustanovení v civilnom procese platí zásada, že sa má vec rozhodnúť spravidla na jednom pojednávaní. Možnosť súdu odročiť pojednávanie je potrebné z uvedeného dôvodu vnímať ako niečo výnimočné. V prejednávanej právnej veci bolo predvolanie na pojednávanie, určené na
2. septembra 2017, doručené v súlade s § 110 ods. 1 CSP právnemu zástupcovi žalovaného dňa
3. augusta 2017, teda mesiac pred dňom pojednávania. Súd prvej inštancie bezodkladne v súlade s § 183 ods. 4 CSP informoval žalovaného o neakceptovaní jeho návrhu na odročenie pojednávania a o dôvodoch neodročenia. Skutočnosť, že žalovaný a jeho nový právny zástupca nemal vedomosť o termíne pojednávania, nakoľko ho jeho pôvodný právny zástupca neinformoval, hoci z obsahu spisu je zrejmé, že mu predvolanie bolo riadne doručené, nemôže byť ani

názoru odvolacieho súdu považované za dôvod, pre ktorý by bolo možné v zmysle § 183 ods. 1 CSP pojednávanie odročiť. V súvislosti s ďalšou námietkou žalovaného, že v dôsledku nevyhovenia jeho návrhu na odročenie pojednávania nebol vykonaný ním navrhnutý dôkaz, výsluch svedka O.. P., odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že zo spisu je zrejmé, že spolu s predvolaním na pojednávanie, určené na deň

1. september 2017, bola predchádzajúcemu právnemu zástupcovi žalovaného doručené aj oznámenie, v ktorom ho súd vyzýval, aby v prípade, že trvá na výsluchu O.. P., zabezpečil jeho prítomnosť a v zmysle § 197 ods. 1 CSP o tejto skutočnosti upovedomil súd ako aj protistranu. So zreteľom na uvedené a následnú nečinnosť žalovaného, nepovažoval odvolací súd ani túto jeho námietku za dôvodnú.
2. Vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka má (okrem iného) ten účinok, že oprávnenie nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty, ako aj výkon práv a povinností súvisiacich s nakladaním s majetkom konkurznej podstaty, prechádza na správcu konkurznej podstaty. Z ust. § 8 ods. 2 ZKV vyplýva, že správca je povinný pri výkone svojej funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd. Z odseku 5 citovaného ustanovenia ďalej vyplýva, že zbavením funkcie nezaniká správcova zodpovednosť

odseku 2 za čas výkonu jeho funkcie. Správca, ktorý bol zbavený funkcie, je povinný riadne informovať nového správcu a dať mu k dispozícii všetky doklady. Za škodu vzniknutú účastníkom konkurzného konania alebo tretím osobám v dôsledku porušenia povinnosti uloženej správcovi zákonom (vrátane povinnosti vykonávať funkciu správcu riadne a odborne) alebo súdom (na základe súdneho rozhodnutia alebo opatrenia konkurzného súdu v rámci jeho dohliadacej činnosti) v súvislosti s výkonom funkcie správcu konkurznej podstaty zodpovedá

ust. § 420 ods. 1 OZ správca ako fyzická osoba. Teda, ide o priamu majetkovú zodpovednosť správcu konkurznej podstaty. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 420 ods. 1 OZ sú: porušenie právnej povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody (tieto predpoklady majú objektívny charakter) a zavinenie (ktoré je subjektívnej povahy, jeho existencia sa predpokladá) a je na škodcovi, aby preukázal, že škodu nezavinil. Pre zistenie či žalovaný nesie zodpovednosť za škodu je rozhodujúce naplnenie objektívnych a subjektívnych predpokladov zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, z dôvodu ktorého, ani prípadný pozitívny výsledok trestného konania pre záver o zodpovednosti žalovaného za škodu z hľadiska ustanovenia § 420 Obč. zák. nie je rozhodujúci.

1. Povinnosť správcu konkurznej podstaty postupovať pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou (ust. § 8 ods. 2 ZKV) zahŕňa aj jeho povinnosť riadne udržiavať a spravovať konkurznú podstatu, teda vykonávať činnosť smerujúcu k tomu, aby nedochádzalo k znehodnoteniu konkurznej podstaty, aby majetok do nej patriaci bol využívaný v súlade so svojím určením a prípadne, ak je to možné, aby sa konkurzná podstata aj rozmnožila. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý spôsob, akým žalovaný ako bývalý správca konkurznej podstaty nakladal s finančnými prostriedkami, ktoré získal ako výťažok speňaženia konkurznej podstaty, považoval za odporujúci ustanoveniu § 8 ods. 2 ZKV. Pre investovanie finančných prostriedkov nemalej hodnoty do akciovej spoločnosti CI HOLDING bol žalovaný uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 27-24K152/96-Že-810 z
2. augusta 2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obo/58/2011 z
3. novembra 2012 po tom, čo obidva súdy dospeli zhodne k záveru, že takýto úkon žalovaného je závažným porušením výkonu funkcie s odbornou starostlivosťou, aj zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu CEEP-Central and East European Properties a. s. „v konkurze“. So zreteľom na uvedené nepovažoval odvolací súd námietku žalovaného, že vo veci konal s odbornou starostlivosťou, za dôvodnú.
4. Odvolací súd nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že škoda vznikla právoplatnosťou uznesenia o vyhlásení konkurzu na zmenkového dlžníka, v momente ktorom bolo správcovi zrejmé, že dlžník zo zmenkového vzťahu v dôsledku insolventnosti plniť nebude. Určenie momentu vzniku škody právoplatnosťou uznesenia o vyhlásení konkurzu súd prvej inštancie odôvodnil aj tým, že účinky vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka sa prejavujú aj tým, že boli zastavené exekučné konania a nie je ďalej možné vymáhať plnenia ani zo zabezpečovacích nástrojov. Pod pojmom škoda treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. K uvedenej ujme však

názoru odvolacieho súdu nedochádza samotnou právoplatnosťou uznesenia o vyhlásení konkurzu ako to konštatoval súd prvej inštancie. Vyhlásenie konkurzu má síce

§ 14

ZKV vplyv na niektoré prebiehajúce súdne a iné konania, výsledok ktorých by mohol mať dopad na konkurznú podstatu, vyhlásenie konkurzu však s istotou neznamená, že dlžník plniť v dôsledku insolventnosti nebude. ZKV upravuje len odlišný postup pri uplatňovaní si nárokov veriteľov (napr. § 20 ZKV) a postup pri uspokojovaní jednotlivých veriteľov (napr. § 31 ZKV). Relevantné pochybnosti o vzniku škody momentom právoplatnosti uznesenia o vyhlásení konkurzu vyvolávajú aj rozporuplné závery súdu prvej inštancie, keď samotný súd pripúšťa vyplatenie finančných prostriedkov z konkurznej podstaty spoločnosti CI HOLDING, a. s. do konkurznej podstaty úpadcu CEEP-Central and East European Properties a. s. „v konkurze“ (bod 67 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Pre takýto prípad uvádza, že žalovaný by mal právo domáhať sa od žalobcu vrátenia bezdôvodného obohatenia. Ak, za predpokladu preukázania zodpovednosti za škodu, bude žalovanému rozhodnutím súdu uložená povinnosť nahradiť žalobcovi škodu a žalovaný povinnosť splní, je nemysliteľné, aby sa po práve mohol domáhať vrátenia tohto plnenia ako získaného bez právneho dôvodu. Vážne pochybnosti o správnosti záveru súdu o momente vzniku škody prvej inštancie vyvoláva aj vyjadrenie O.. T. P. z 15. júna 2015 (správca úpadcu CI HOLDING), v ktorom súdu oznamuje, že správca inicioval celý rad odporovateľných žalôb, ktoré by do konania mali zabezpečiť ďalší majetok. 19. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje aj s námietkou žalovaného, že sa súd prvej inštancie dôsledne nevysporiadal s námietkou žalovaného týkajúcou sa príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a vzniknutou škodou. 20.

ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí ak ide o škodu na zdraví.

1. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna a objektívna. Začiatok subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť. Vzájomný vzťah týchto lehôt je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie druhá premlčacia doba. Objektívna premlčacia doba je trojročná a začína plynúť v okamihu škodnej udalosti. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný primárny subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek :
2. kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť, vyčísliť na súde žalobou (okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí kryť okamihom škodnej udalosti, resp. protiprávnym konaním) a
3. kedy sa poškodený dozvie o tom kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí zásada, že lehota sa zo subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr, ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. V tejto súvislosti možno rozlišovať medzi troma prípadmi, ktoré môžu nastať, a to začiatok subjektívnej doby nastane v priebehu objektívnej doby a do jej skončenia tiež uplynie celá subjektívna doba. Právo sa premlčí uplynutím subjektívnej doby, na ďalšie plynutie objektívnej doby sa už neprihliada. Druhá situácia je tá, že začiatok subjektívnej doby nastane v priebehu objektívnej doby, ale do jej skončenia uplynie iba čas subjektívnej doby a ďalšia časť až po jej skončení, právo sa premlčí uplynutím objektívnej doby. Tretia situácia, ktorá môže reálne nastať je tá, že začiatok subjektívnej doby nastane až po skončení objektívnej doby. Právo sa premlčalo uplynutím objektívnej premlčacej doby a subjektívna doba nemá v tomto prípade právny význam.
4. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti dospel k záveru, že tieto kritéria pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 C. s. p. napadnutý rozsudok nespĺňa a jeho odôvodnenie nezodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
5. Súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal kľúčovou otázkou, a to premlčaním prípadnej pohľadávky najmä v súvislosti so začatím plynutia objektívnej a subjektívnej lehoty. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je tiež nepresvedčivé, keď súd síce konštatoval, že v prejednávanej veci začali obidve, tak subjektívna ako aj objektívna premlčacia lehota plynúť súbežne, odo dňa dátumu právoplatného ustanovenia novej správkyne do funkcie, ktorým bol
6. február 2013, avšak bez dôsledného vysporiadania sa so zákonom stanovenými prvkami, rozhodujúcimi pre začiatok ich plynutia v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, t. j. pri objektívnej lehote od počiatku jej behu od momentu, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Záver súdu prvej inštancie o včasnom uplatnení nároku na náhradu škody nevyznieva presvedčivo, keď sa súd prvej inštancie vôbec nevyjadril k námietke žalovaného, ktorý za počiatok behu trojročnej objektívnej premlčacej doby považoval
7. apríl 2009, kedy žalovaný uzavrel konfirmáciu o uzavretom zmenkovom obchode s predávajúcim CI HOLDING, ktorú žalovaný považoval práve za udalosť, z ktorej škoda vznikla v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka.
8. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti dospel k záveru, že tak ako už bolo aj vyššie uvedené, napadnuté rozhodnutie nespĺňa základné kritériá v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP a tiež súd prvej inštancie neposúdil vec v celom rozsahu správne aj po právnej stránke preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a závislých výrokoch

§ 389ods.

1 písm. c/ zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

§ 391ods.

1 CSP, v ktorom bude povinný opätovne sa otázkou premlčania sa zaoberať a následne vyhotoviť rozhodnutie v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 25.

§ 396ods.

3 CSP o náhrade trov konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

1. Uznesenie prijal odvolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.