← Slovensko

§ 296 Tr.zák. a iné

Obsah (16)§ 185a§ 382§ 235§ 235b§ 39a§ 287§ 319§ 316§ 371§ 394§ 400§ 252§ 246§ 130§ 160§ 41

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1TdoV/14/2013 Identifikačné číslo spisu: 9508100058 Dátum vydania rozhodnutia: 11.06.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Szabo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 185aods.

1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do

  1. decembra 2005 (ďalej len „Tr. zák.") a iné, na neverejnom zasadnutí konanom
  2. júna 2019 v Bratislave o dovolaní obvineného proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  3. októbra 2012, sp. zn. 1 To 8/2011, takto rozhodol:

§ 382písm.

  1. c)Trestného poriadku dovolanie obvineného C. Z. sa odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „ŠTS") z 23. júna 2010, sp. zn. PK-2T/16/2008, bol (o. i.
  2. aj)obvinený C. Z. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny

§ 185aods.

1 Tr. zák. (skutok č. 1/), trestného činu vydierania

§ 235ods.

1 Tr. zák. (skutok č. 3/) a trestného činu hrubého nátlaku

§ 235bods.

1 Tr. zák. (skutok č. 5/), a to na tom skutkovom základe, že: 1/ V presne nezistenom období najneskôr v roku 2001, v meste Senica, okres Senica Y. U. zosnoval a s doposiaľ nezistenými osobami postupne vytváral a štrukturálne formoval zločineckú skupinu, neskôr nazývanú „U. alebo chlapi od U.", ktorá na území Trnavského a Bratislavského kraja koordinovane pôsobila až do

  1. septembra 2007 s cieľom páchania zločinov tak, aby tým získali priamo alebo nepriamo finančný a majetkový prospech najmä spôsobom vydierania, zastrašovaním, podvodmi a vyhrážkami, pričom druh a rozsah činnosti, plánovanie síl a prostriedkov určoval výhradne Y. U., ktorý pod svojou neustálou kontrolou jednotlivými úlohami poveroval priamych podriadených členov zločineckej skupiny, tzv. pravé ruky, ktorými boli v priebehu existencie skupiny A. V., Y. S., S. E., T. Q., blízkym organizačným pracovníkom bol člen zločineckej skupiny R. S. a títo ďalej v zmysle príkazov Y. U. riadili zverené úlohy a jednotlivé akcie ako aj členov zločineckej skupiny a osôb činných pre zločineckú skupinu, pričom členmi zločineckej skupiny boli Y. U. ako vodca zločineckej skupiny v celom období najneskôr od roku 2001 až do
  2. septembra 2007, pričom spáchal skutky pod č. 3/, 4/, 5/, 6/, 7/, 8/, 9/ a 11/, A. V. najneskôr od roku 2001 do apríla až mája roku 2003, potom od presne nezisteného obdobia roku 2004 do roku 2005, ktorý najskôr robil rozpisovanie služieb biletárov a vyhadzovačov na diskotékach, potom bol v tzv. výjazdovej skupine, neskôr bol veliteľom tzv. výjazdových skupín, vymáhal pohľadávky, bol v pozícii pravej ruky Y. U., bol poverený Y. U. riadiť násilnú činnosť tzv. rozbíjačov a vyberaním nelegálnych poplatkov od podnikateľov za tzv. ochranu, T. Q. najneskôr od januára roku 2005 do
  3. septembra 2007 bol v tzv. výjazdovej skupine spolu s členom zločineckej skupiny T. U., bol pravou rukou Y. U., a ako člen zločineckej skupiny spáchal skutky č. 6/, 7/, 8/, 9/ a 11/, S. E. najneskôr od roku 2003 do
  4. septembra 2007 bol pravou rukou Y. U., vystupoval v zločineckej skupine v mene Y. U., informoval Y. U. o zatknutí T. Q. a Y. Y. s tým, že uviedol „zebrali našich" a následne sa vyhrážal C. A., aby nevypovedal proti Y. U. a že on to ide riešiť s obhajcom, mal na starosti tzv. vydieračky, T. U. najneskôr od mesiaca august roku 2005 do presne nezisteného obdobia najneskôr do
  5. septembra 2007 bol členom tzv. výjazdovej skupiny s pravou rukou a členom zločineckej skupiny T. Q., a ako člen zločineckej skupiny spáchal skutky č. 6/ a 8/, R. S. od presne nezisteného obdobia najneskôr od roku 2001 do
  6. septembra 2007 pomáhal Y. U. zabezpečovať organizáciu zločineckej skupiny tým, že rozpisoval služby tzv. biletárov - vyhadzovačov a výjazdových skupín, zvolával členov skupiny na porady, robil osobného šoféra Y. U. a jeho rodine a spáchal ako člen zločineckej skupiny skutok pod číslom 3/, R. Q. v presne nezistenom období v rozmedzí roku 2001 najneskôr do roku 2005 bol tzv. biletárom - vyhadzovačom na diskotékach, bol členom tzv. výjazdovej skupiny a tzv. rozbíjač, a ako člen zločineckej skupiny spáchal skutok č. 5/, C. Z. v presne nezistenom období v rozmedzí roku 2001 najneskôr do roku 2005 bol tzv. biletárom - vyhadzovačom, rozbíjačom a šoférom a ako člen zločineckej skupiny spáchal skutok č. 3/ a 5/, pričom činnými pre zločineckú skupinu boli: - A. V. v čase spáchania skutkov č. 6/, 7/ a 12/, - C. A. v čase spáchania skutkov č. 9/ a 11/, - Y. R. v presne nezistenom období najneskôr od roku 2001 najneskôr do roku 2005 robil šoféra a spáchal skutok č. 5/, - A. G. v presne nezistenom období v rozmedzí od roku 2004 do
  7. septembra 2007 robil biletára - vyhadzovača a usporiadateľa na diskotékach a v čase spáchania skutku č. 7/ a 12/, - Y. Y. v čase spáchania skutku č. 11/, pričom mjr. Bc. T. Z. v priebehu roku 2002 poskytoval podporu zločineckej skupine tým, že ako príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky, v tom čase zaradený na OO PZ Jablonica, poskytoval Y. U. informácie z policajného prostredia ako aj o pripravovaných a vykonávaných akciách v služobnom obvode OR PZ Senica, a zároveň Y. U. vykonával povinné organizačné porady s členmi zločineckej skupiny a osobami činnými pre zločineckú skupinu, na ktorých sa plánovali a vyhodnocovali jednotlivé akcie zločineckej skupiny, ďalej sa vykonávala povinná fyzická príprava, Y. U. stanovil systém rozdeľovania finančného zisku v zločineckej skupine, zabezpečoval ubytovanie niektorých členov zločineckej skupiny, stanovoval sankcie pri porušení jeho príkazov a nariadení a pri svojvoľnom opustení zločineckej skupiny a zločinecká skupina disponovala zbraňami ako sú baseballové palice a obušky, a motorovými vozidlami. 3/ V presne nezistený deň v mesiaci december v roku 2003 Y. U. ako vodca zločineckej skupiny po tom, čo zistil, že Ing. V. V. má ako podnikateľ neuhradenú pohľadávku vo výške 800.000,- Sk (26.555,14 eur), poveril Y. S. v Senici, aby spoločne s C. Z. vo večerných hodinách poškodili na výstrahu osobné motorové vozidlo zn. Renault 21 Ing. V. V., ktoré mal odstavené pred svojím rodinným domom v L. v A. H., pričom C. Z. bol Y. U. určený ako vodič a Y. S. medzi tým porozbíjal predné sklá na vozidle, následne na to mal Ing. V. V. výhražný telefonát z bratislavského telefónneho čísla od doposiaľ presne neustálenej osoby, ktorý sa týkal jeho neuhradenej pohľadávky, na základe čoho vyhľadal Y. U. so žiadosťou o pomoc, ktorý mu za finančnú odmenu prisľúbil, že mu v jeho probléme pomôže, pričom si s ním dohodol stretnutie v Českej republike v meste Hodonín v reštaurácii „Pirát", kde ho priviezol Y. S. aj spoločne s R. S. a tu mu Y. U. vysvetlil, že celú záležitosť ohľadom pohľadávky rieši silná „bratislavská skupina", pričom stačí, ak vyplatí sumu vo výške 400.000,- Sk (13.277,57 eur) a problém bude vyriešený, preto nasledujúci deň po prechádzajúcom dohovore, pred obcou Vrádište, odovzdal Ing. V. V. v papierovej obálke s logom Tatra banky Y. S. a R. S. finančnú čiastku vo výške 400.000,- Sk (13.277,57 eur), ktorú potom Y. S. odovzdal Y. U. v mieste jeho trvalého bydliska, za čo Y. U. C. Z. a R. S. vyplatil finančnú odmenu a Y. S. odmenu vo výške 20.000,- Sk (663,88 eur) odmietol, lebo sa mu zdala nízka. 5/ V presne nezistený deň v mesiaci júl 2004 prišiel do firmy Y. C. L. V. W. H. č. XXX, okres Komárno C. R., ktorý predložil C. Y. nar. XX. Y. XXXX plnú moc na vymáhanie oprávnenej pohľadávky A. R., nar. X. R. XXXX, a to prostredníctvom firmy L. R. - C., S. a S. so sídlom Q. XX, Senica, pričom ako členovi zločineckej skupiny mu na vymoženie tejto pohľadávky boli vedúcim zločineckej skupiny Y. U. poskytnutí ďalší členovia zločineckej skupiny, a to Y. S., R. Q. a C. Z., ktorý bol vo funkcii vodiča a Y. R., ktorý bol pre zločineckú skupinu činný, a títo svojou prítomnosťou, najmä psychickým nátlakom zastrašovali C. Y., ako aj jeho rodinných príslušníkov, a to takým spôsobom, že po prenajatí obecného pozemku, na ktorom stála nehnuteľnosť rodinného domu rodiny Y. a hospodárske budovy, ktoré slúžia na podnikateľskú činnosť C. Y. na tomto pozemku stanovali asi týždeň a počas tejto doby na príkaz Y. U. sprostredkovaný C. R., aby vymohli pohľadávku od C. Y., vyvíjali na neho psychický nátlak takého charakteru, že menovaní sa počas svojho pobytu správali až do neskorých nočných hodín hlučne, vulgárne, vykonávali veľkú potrebu na prístupových chodníkoch k domu, v záhrade poškodzovali fóliovník, ničili úrodu, vypúšťali pitnú vodu, vypínali elektrinu, kontrolovali občianske preukazy rodinným príslušníkom C. Y., pričom sa mu aj C. R. vyhrážal, že ak nezaplatí, budú v tomto konaní pokračovať, a to až do dňa
  8. júla 2004, kedy C. Y. vyplatil C. R. časť pohľadávky vo výške 115.000,- Sk (3.817,30 eur), a na vyplatení zvyšku pohľadávky sa dohodol C. Y. s C. R. do konca mesiaca september 2004, pričom začiatkom mesiaca september 2004 opätovne prišli, pričom C. R. sa mu vyhrážal, že tentokrát to bude ešte horšie a tak znovu stanovali asi tri dni na tom istom pozemku a správali sa rovnakým spôsobom za účelom vymáhania zvyšku pohľadávky od C. Y., a preto im C. Y. dňa
  9. septembra 2004 vyplatil požadovanú sumu vo výške 376.000,- Sk (12.480,91 eur), ktorú prevzal C. R. a túto následne odovzdal po predchádzajúcej vzájomnej dohode Y. U., ktorý z takto vymoženej sumy peňazí si presne nezistenú sumu peňazí ponechal a časť ponechal C. R. ako odmenu pre neho a C. R. potom zo svojej časti vyplatil odmenu Y. S., Y. R., R. Q. a C. Z.. Obvinený C. Z. bol za to odsúdený

§ 185aods.

1 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 2 Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 3 mesiace, na výkon ktorého ho

§ 39aods.

2 písm. a) Tr. zák. súd zaradil do I. nápravnovýchovnej skupiny. Menovaný obvinený bol zároveň

§ 287ods.

1 Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení účinnom od

  1. januára 2006, ďalej už len „Tr. por.") i spolu s ďalšími obvinenými zaviazaný spoločne a nerozdielne uhradiť poškodenému Ing. V. V. škodu vo výške 13.277,57 eur. Proti vyššie citovanému prvostupňovému rozsudku - presnejšie jeho výroku o vine a treste - podal obvinený C. Z. odvolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") na verejnom zasadnutí konanom
  2. októbra 2012, uznesením, sp. zn. 1 To 8/2011,

§ 319Tr.

por. ako nedôvodné zamietol. Dňa 29. apríla 2013 bolo ŠTS doručené dovolanie obvineného C. Z., podané prostredníctvom ním zvoleného obhajcu JUDr. Ľudovíta Štangloviča a smerujúce proti naposledy označenému uzneseniu odvolacieho súdu (v spojení s jemu predchádzajúcim prvostupňovým rozsudkom) s tým, že ako dovolacie dôvody boli formálne označené dôvody uvedené pod písm.

  1. a)(„vo veci rozhodol nepríslušný súd"), písm.
  2. b)(„súd rozhodol v nezákonnom zložení"), písm.
  3. c)(„zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu"), písm.
  4. d)(„hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky"), písm.
  5. g)(„rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom"), písm.
  6. h)(„bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa"), písm.
  7. i)(„rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť") a písm.
  8. l)(odvolací súd zamietol odvolanie

§ 316ods.

1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania) § 371 ods. 1 Tr. por. Pokiaľ ide o jednotlivé uplatnené dovolacie námietky, ktorými obvinený odôvodňuje naplnenie dovolacích dôvodov [s výnimkou dovolacích dôvodov

§ 371ods.

1 písm.

  1. a)a písm. l), ktoré dovolateľ nezdôvodnil ničím, čo je ale vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatnenými vecným výhradami a nie právnymi dôvodmi - ako bude zdôraznené nižšie - v podstate irelevantné], tieto uvádza dovolací súd nižšie, kde sa s nimi súčasne i podrobne vysporiadava. Obvinený s poukazom na ním uvádzané skutočnosti záverom podaného dovolania navrhol, aby dovolací súd rozhodol, že: i/ uznesením najvyššieho súdu z 3. októbra 2012, sp. zn. 1 To 8/2011, boli porušené ustanovenia § 89 ods. 27, § 185a ods. 1, § 235 ods. 1, § 235b ods. 1 Tr. zák., § 2 ods. 1, § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c), § 190 ods. 1, ods. 3 písm. d), ods. 5 písm. c), § 296 Trestného zákona č. 300/2005 v znení účinnom od 1. januára 2006, § 2 ods. 1, ods. 7, ods. 9, ods. 12, ods. 16, ods. 17, ods. 19, § 34 ods. 1, ods. 4, § 58 ods. 1 písm. e), § 130 ods. 1, ods. 2, § 131 ods. 1, § 168 ods. 1, § 237 ods. 3, § 238 ods. 2, § 246 ods. 2, § 249 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 250 ods. 2, § 252 ods. 2, ods. 3, § 263 ods. 4, § 264 ods. 1, ods. 2 Tr. por., čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm.
  2. a)až
  3. d)Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor"), čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 49, čl. 50 ods. 6, čl. 141a písm.
  4. b)Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava"); ii/ uznesenie najvyššieho súdu z 3. októbra 2012, sp. zn. 1 To 8/2011, sa zrušuje, a rovnako i rozsudok ŠTS z 23. júna 2010, sp. zn. PK-2T/16/2008, a to konkrétne vo výroku o vine v skutkoch č. 1/, 3/ a 5/ u obvineného C. Z., vo výroku o treste ako aj výroku o náhrade škody; tiež že sa následne zrušujú aj ďalšie rozhodnutia na obe zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce (a týkajúce sa obvineného C. Z.), ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad; iii/ vec sa prikazuje ŠTS, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K podanému dovolaniu sa nikto z oprávnených osôb, ktorým bol v súlade s prvou vetou § 376 Tr. por. doručený jeho rovnopis, písomne nevyjadril. Vec bola predložená najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu na rozhodnutie 26. augusta 2013. Predseda senátu dovolacieho súdu (v danom čase JUDr. Peter Krajčovič, aktuálne už funkciu sudcu najvyššieho súdu nevykonávajúci) vrátil 11. februára 2015 vec späť súdu prvého stupňa ako predčasne predloženú (tzv. „inakom"), pričom opätovne bola vec predložená dovolaciemu súdu na rozhodnutie o podanom dovolaní 23. februára 2018. Medzitým - konkrétne dňa 15. júna 2015 na verejnom zasadnutí ŠTS uznesením, sp. zn. BB-3Nt/1/2013 (č. l. 458 a nasl. zv. č. XXXVIII),

§ 394ods.

1 Tr. por. per analogiam z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (o. i.) u obvineného C. Z. povolil obnovu konania vo veci pôvodne vedenej na ŠTS pod sp. zn. PK-2T/16/2008 a

§ 400ods.

1 Tr. por. zároveň v jeho prípade zrušil výrok o treste rozsudku ŠTS z

  1. júna 2010, sp. zn. PK-2T/16/2008, (v spojení s uznesením najvyššieho súdu z
  2. októbra 2012, sp. zn. 1 To 8/2011). V „obnovenom konaní" (výrok o vine, ako i výrok o náhrade škody rozsudku ŠTS z
  3. júna 2010, sp. zn. PK-2T/16/2008, v spojení s uznesením najvyššieho súdu z
  4. októbra 2012, sp. zn. 1 To 8/2011, zostali po povolení obnovy konania nedotknuté) bol obvinenému C. Z. rozsudkom ŠTS z
  5. septembra 2015, sp. zn. PK-2T/16/2008 (č. l. 11 377 a nasl. zv. č. XL), v spojení s uznesením najvyššieho súdu z
  6. novembra 2016, sp. zn. 2 To 17/2015 (č. l. 11 753 a nasl. zv. č. XLII), uložený

§ 185aods.

1 Tr. zák., s použitím § 35 ods. 2 Tr. zák. a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 - č. 428/2012 Z. z., úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 9 mesiacov s tým, že na výkon tohto trestu bol

§ 39aods.

2 písm.

  1. a)Tr. zák. zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Ešte pred opätovným predložením veci dovolaciemu súdu pritom zaslal ŠTS obvinenému C. Z. výzvu na oznámenie, či trvá na ním podanom dovolaní (č. l. 11 135 zv. č. XXXIX), na čo obvinený oznámil súdu svoje stanovisku, že na podanom dovolaní trvá (č. l. 11 150 zv. č. XXXIX). Najvyšší súd ako súd dovolací v zmysle § 378 Tr. por. vec predbežne preskúmal a dospel k záveru, že dovolanie obvineného nie je potrebné odmietnuť z formálnych dôvodov [§ 382 písm. a), písm. b), alebo písm.
  2. d)až písm.
  3. f)Tr. por.]. Zároveň však zistil, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

§ 371(ods.

1) Tr. por., a preto podané dovolanie

§ 382písm.

c) Tr. por. odmietol. Úvodom je nutné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších. Tie sú ako dovolacie dôvody výslovne uvedené v § 371 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi ustanovenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie" odvolanie. Čo sa týka potom viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por., k tomu je dôležité poznamenať - tak ako to napokon najvyšší súd už stabilne zdôrazňuje v rámci svojej rozhodovacej činnosti - že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia

§ 371Tr.

por. Teda zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por. (viď k tomu bližšie R 120/2012). A napokon vzhľadom na obsah posudzovaného dovolania úvodom dovolací súd tiež zdôrazňuje, že v rámci dovolacieho konania konaného na podklade dovolania obvineného nemôžu byť predmetom prieskumu dovolacieho súdu samotné skutkové zistenia, ku ktorým dospeli vo veci konajúce súdy nižšieho stupňa (výnimkou je v danom smere len dovolanie ministra spravodlivosti podané

§ 371ods.

3 Tr. por.), ako je to zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i), časť vety za bodkočiarkou Tr. por. Alebo inými slovami, námietky obvineného smerujúce voči konečným skutkovým zisteniam a záverom (namietajúce ich správnosť či úplnosť) sú z pohľadu dovolacieho konania irelevantné, keďže pre dovolací súd je záväzný skutok tak, ako bol tento ustálený zo strany dotknutých súdov nižšieho stupňa - ten nemôže nijako meniť, ani dopĺňať. Konkrétne, pokiaľ ide o jednotlivé v podanom dovolaní zo strany C. Z. uplatnené výhrady: Obvinený namietal, že hlavné pojednávanie bolo v rozpore so zákonom vykonané v jeho neprítomnosti, keďže: i/ žiadosť o vykonania hlavného pojednávania v neprítomnosti (§ 252 ods. 3 Tr. por.) musí urobiť obvinený osobne, a nie prostredníctvom obhajcu - ide totiž o úkon, ktorého povaha takýto postup vylučuje, keď uvedený záver

názoru obvineného podporuje i znenie druhej vety § 293 ods. 9 Tr. por., v zmysle ktorej žiadosť o vykonanie verejného zasadnutia (na rozdiel od hlavného pojednávania) v neprítomnosti obvineného môže predniesť aj obhajca obvineného, ak je na to osobitne splnomocnený; ii/ si vyhradil účasť na pojednávaní, na ktorom súd pristúpi k výsluchom svedkov C. R. a Y. S., avšak súd túto jeho žiadosť nerešpektoval a k výsluchom menovaných svedkov pristúpil bez jeho prítomnosti, čím porušil jeho právo na obhajobu; iii/ síce s konaním hlavného pojednávania bez jeho prítomnosti súhlasil, avšak tento svoj súhlas vzal listom z

  1. mája 2010 späť. Obvinený následne poukázal tiež na nesplnenie podmienok u obvineného Y. U., keď sa konkrétne malo konať hlavné pojednávanie v dňoch 9.,
  2. a
  3. septembra 2009 napriek tomu, že menovaný odsúdený z dôvodu pretrvávajúceho zlého zdravotného stavu žiadal o odročenie pojednávania. Týmto malo byť porušené jeho právo, ako i práva spoluobvinených zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c), písm. d) dohovoru. Pre úplnosť považoval navyše za potrebné dodať, že rovnako tak neboli splnené podmienky ani na vykonanie hlavného pojednávania dňa
  4. novembra 2008, a to z dôvodu neprítomnosti obvineného M. S., keďže súhlas s konaním v neprítomnosti neumožňuje Trestný poriadok dať telefonicky. Napokon obvinený zdôraznil, že tiež aj verejné zasadnutie bolo zo strany najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho) dňa
  5. októbra 2012 vykonané v rozpore s § 293 ods. 3 a ods. 8 Tr. por. bez jeho účasti, hoci sa riadne ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti a na svojej osobnej účasti trval. V dôsledku vyššie uvedených pochybení boli pritom

názoru obvineného naplnené dôvody dovolania

§ 371ods.

1 písm. c), písm.

  1. d)a písm.
  2. g)Tr. por., čo „slovne" zhrnul tak, že hlavné pojednávanie, ako aj verejné zasadnutie boli vykonané v jeho neprítomnosti v rozpore so zákonom, a tak nemohol realizovať svoje práva obhajoby (obhajovať sa, klásť vypočúvaným osobám otázky, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom), následkom čoho sú obe napadnuté rozhodnutia založené na nezákonných dôkazoch. Prirodzene ako prvé považoval dovolací súd za potrebné preskúmať „pravdivosť" danej námietky, či presnejšie námietok, keďže v prípade zistenia jej/ich opodstatnenosti by zaoberanie sa ďalšími námietkami stratilo zmysel - a to aj vrátane zaoberania sa s námietkou ohľadne údajne nezákonného zloženia senátu prvostupňového súdu, ktorú by rovnako ako všetky ďalšie uplatnené dovolacie námietky bolo možné zo strany obhajoby následne predložiť v rámci „znovu otvoreného konania". Úvodom je tiež potrebné dať do pozornosti tú skutočnosť, že jedna „namietaná skutočnosť" môže byť subsumovaná len pod jeden dovolací dôvod, ak pritom prichádzajú do úvahy viaceré, pod ten, ktorý má postavený vo vzťahu k inému/iným lex specialis. V predmetnom prípade sú potom námietky (ako vyplýva zo skôr uvedeného - dovolateľ v podstate namieta, že tak verejné zasadnutie o odvolaní, ako i hlavné pojednávanie mali byť vykonané v jeho neprítomnosti bez splnenia k tomu potrebných zákonných podmienok) podraditeľné „len" pod dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. d) Tr. por. [k vzájomného vzťahu dôvodov dovolania

§ 371ods.

1 písm.

  1. c)a
  2. d)Tr. por. viď R 6/2011, pričom ak ide o dovolací dôvod

§ 371ods.

1písm. g) Tr. por., tak platí tu obdobne to isté - nezákonnosť vykonaných dôkazov dovolateľ odvíja „len" od údajne nezákonne vykonaného pojednávania/verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti]. Vzhľadom na vyššie uvedenú subsumpciu bolo následne potrebné zo strany dovolacieho súdu skúmať splnenie formálnej podmienky uvedenej v prvej vete § 371 ods. 4 Tr. por., a teda už predchádzajúce vytýkanie v dovolaní namietanej okolnosti v pôvodnom konaní (t. j. do jeho právoplatného skončenia) - za predpokladu, že táto bola obvinenému už v danom čase známa. V tejto súvislosti potom dovolací súd konštatuje, že kým vyššie popísaná zákonná podmienka [vo všeobecnosti pre úspešnosť namietania niektorého z dovolacích dôvodov

§ 371ods.

1 písm.

  1. a)až
  2. g)Tr. por.] „predchádzajúcej výtky" najneskôr v odvolacom konaní logicky nie je splniteľná v prípade námietky dovolateľa ohľadne údajne nezákonného vykonania verejného zasadnutia o odvolaní v jeho neprítomnosti, pokiaľ ide o námietku, týkajúcu sa nedodržania zákonných podmienok v súvislosti s vykonaním hlavného pojednávania, tak v danom prípade je potrebné po preskúmaní príslušnej časti spisového materiálu konštatovať už jej skoršie „predostretie" - v rámci odvolacieho konania - len v rozsahu uvedenom pod písm. ii/ (vyššie). Avšak napriek tomu, že tvrdenia uvedené pod písm. i/ a iii/ predstavujú „nóvum" v argumentácii dovolateľa, ide o bezprostredne súvisiace aspekty tej istej otázky, a preto považuje dovolací súd za vhodné na ne reagovať. A/ Otázka zákonnosti vykonania hlavného pojednávania (jeho časti) v neprítomnosti obvineného C. Z. V prvom rade, tak ako to správne uvádza aj samotný dovolateľ v podanom dovolaní, prítomnosť obvineného na hlavnom pojednávaní je pravidlom, pretože tento ako procesná strana má významné práva, vrátane práva na obhajobu (obsahujúce množstvo čiastkových práv, ako napr. právo vyjadriť sa ku každému dôkazu, právo záverečnej reči a iné), ktoré môže v plnej miere uplatniť predovšetkým na hlavnom pojednávaní. Avšak zákonodarca ustanovil ako „výnimku" (z tohto pravidla) aj možnosť vykonania pojednávania v neprítomnosti obvineného - ak sú k tomu splnené podmienky (§ 252 ods. 2, ods. 3 Tr. por.). Ak ide potom konkrétne o námietku dovolateľa uvedenú pod písm. i/, tak k tomu dovolací súd - na rozdiel od obvineného - uvádza, že zákon v § 252 ods. 3 Tr. por. nepožaduje, aby žiadosť o vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obvineného, resp. tiež výslovne odmietnutie z jeho strany zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní (rozdiel je tu v tom, že kým spomínaná žiadosť sa dáva ex ante, výslovne odmietnutie je možné urobiť kedykoľvek počas trvania pojednávania, ktoré môže trvať aj niekoľko pojednávacích dní) musel urobiť „osobne" obvinený, teda nie v jeho mene jeho obhajca. Naopak, je možné, aby tak urobil aj prostredníctvom svojho obhajcu (oprávnenie na priame zastúpenie mu pri všetkých žiadostiach a návrhoch vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Tr. por.), a to v podstate akoukoľvek prípustnou formou (§ 62 ods. 1 Tr. por.). Ak potom Trestný poriadok v ustanovení § 293 ods. 9 Tr. por. vyžaduje explicitne osobitné splnomocnenie obhajcu obvineného, treba to vnímať „iba" ako vyššiu mieru ochrany záujmov obvineného osobitne v prípade tohto úkonu, ktorý môže smerovať k zamietnutiu odvolania, a teda k právoplatnému skončeniu trestného stíhania (vo vzťahu k hlavnému pojednávaniu neplatí vzťah opaku - a contrario). Ak ide o dotknutú vec, vychádzajúc z obsahu predloženého spisového materiálu (č. l. 3224 a nasl. zv. č. X) možno uviesť, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 12. novembra 2008 obhajca obvineného C. Z. Mgr. Leimberger v mene obvineného požiadal, aby sa ďalej konalo už v jeho neprítomnosti (vzhľadom k tomu, že už predtým vypovedal) s tým, že zároveň tlmočil súdu jeho záujem zúčastniť sa na výsluchu svedkov R., S. a H.. ŠTS následne

§ 252ods.

3 Tr. por. uznesením rozhodol o tom, že predmetnej žiadosti C. Z. o konanie v neprítomnosti, prednesenej ústne do zápisnice prostredníctvom obhajcu Mgr. Leimbergera, vyhovuje. O tom, že nešlo o rozpor so skutočným prejavom vôle obvineného (ktorý by bol predmetom zodpovednostného vzťahu obhajcu, nie chybou dotknutej procesnej žiadosti), niet pochybností už len s poukazom na to, že tento sa na pojednávanie po

  1. novembri 2008 nedostavoval (až na výnimky), hoci bol o každom ďalšom termíne (pojednávanie pozostávalo z 51 pojednávacích dní a trvalo od
  2. novembra 2008 do
  3. júna 2010) aj naďalej zo strany súdu upovedomovaným. Tiež o účelovosti danej námietky svedčí i samotný obsah námietky uvedenej vyššie pod písm. iii/ (síce s konaním hlavného pojednávania bez jeho prítomnosti súhlasil, avšak tento svoj súhlas vzal listom z
  4. mája 2010 späť). Vo vzťahu k ostatne uvedenému - údajnému späťvzatiu súhlasu listom z
  5. mája 2010, potom dovolací súd poukazuje opäť na skutočnosti vyplývajúce z obsahu predloženého spisu, a síce: Na č. l. 7562 zv. č. XXVI sa nachádza „odvolanie" súhlasu zo strany obvineného C. Z. (ním vlastnoručne podpísané) s konaním hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti z
  6. mája 2010 v predmetnej trestnej veci (ŠTS doručené
  7. mája 2010), kde menovaný o. i. uviedol, že žiada, aby bol o každej ďalšej časti hlavného pojednávania vopred vyrozumený, nakoľko sa týchto mieni zúčastniť. Hneď na nasledujúcej časti spisu sa nachádza úradný záznam zo
  8. mája 2010, spísaný asistentkou príslušného senátu, kde sa doslovne uvádza nasledovné: „Dňa
  9. mája 2010 o 11,55 hod. som sa telefonicky spojila s obžalovaným C. Z. na ústny pokyn predsedu senátu z dôvodu jeho späťvzatia súhlasu s konaním hlavného pojednávania v neprítomnosti s tým, že som mu vysvetlila, že späťvzatie súhlasu nie je možné, nakoľko už bolo o konaní v neprítomnosti rozhodnuté a on uviedol, že na konaní v prítomnosti netrvá, ale že sa chcel len dostavovať na hlavné pojednávanie a byť o ňom upovedomovaný a informovaný, čo sa bude konať, na čo som mu uviedla, že upovedomovaný je vždy o termíne hlavného pojednávania a nič mu nebráni sa informovať na naplánované úkony. Obžalovaný s takýmto postupom súhlasil a uviedol, že na hlavné pojednávanie sa dostaví." S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že materiálne k žiadnemu porušeniu práv obvineného nedošlo, a to aj napriek tomu, že nie je možné súhlasiť s tým tvrdením, že by späťvzatie súhlasu nebolo neskôr možné (z odôvodením, že už bolo o konaní v neprítomnosti rozhodnuté). Napokon, ak ide o vecnú výhradu uvedenú pod písm. ii/, na túto správne (zodpovedajúco obsahu spisu) a vyčerpávajúco reagoval už odvolací súd v rámci odôvodnenia svojho dovolaním napadnutého uznesenia z
  10. októbra 2012, keď záver je v podstate taký, že predmetná námietka nezodpovedá skutočnosti (t. j. nie je pravda, že by súd jeho „žiadosť" nerešpektoval). V podrobnostiach dovolací súd potom odkazuje na príslušnú časť odôvodenia odvolacieho súdu (str. 9 a nasl.), ktorú nie je účelné na danom mieste opakovať. B/ Otázka zákonnosti vykonania verejného zasadnutia o odvolaní obvineného v jeho neprítomnosti Ani v danom smere nebolo potom zistené pochybenie zo strany konajúceho súdu. Preskúmaním príslušnej časti predloženého spisového materiálu totiž zistil dovolací súd nasledovné skutočnosti: Odvolanie obvineného C. Z. bolo predložené spolu s ďalšími vo veci podanými odvolaniami (proti rozsudku ŠTS z
  11. júna 2010, sp. zn. PK-2T/16/2008) najvyššiemu súdu dňa
  12. septembra 2010, pričom pre neprítomnosť obvineného bol tento vylúčený na samostatné konanie, keď vo vzťahu k iným obvineným odvolací súd rozhodol buď
  13. februára 2011 (sp. zn. 1 To 23/2010) alebo
  14. apríla 2011 (sp. zn. 1 To 4/2011). Ako následné termíny verejného zasadnutia na rozhodnutie o odvolaní obvineného C. Z. (o ktorého termínoch bol tento upovedomovaný) boli zo strany odvolacieho súdu určené termíny
  15. august 2011 (odročené pre ospravedlnenie sa obvineného zo zdravotných dôvodov s tým, že chce byť na verejnom zasadnutí prítomný),
  16. február 2012 (odročené, pretože obvinený nemal vykázané doručenie upovedomenia),
  17. apríl 2012 (odročené pre ospravedlnenie sa obvineného zo zdravotných dôvodov s tým, že chce byť na verejnom zasadnutí prítomný),
  18. jún 2012 (odročené pre ospravedlnenie sa obvineného zo zdravotných dôvodov s tým, že chce byť na verejnom zasadnutí prítomný),
  19. august 2012 (termín zrušený z dôvodu ospravedlnenia sa obhajcu) a napokon
  20. október 2012, kedy došlo k rozhodnutiu zo strany odvolacieho súdu v neprítomnosti obvineného (avšak za prítomnosti jeho obhajcu). Tesne pred termínom posledne uvedeného vytýčeného termínu verejného zasadnutia bolo - rovnako ako aj v iných prípadoch - prostredníctvom advokáta obvineného doručené súdu ospravedlnenie neúčasti obvineného na zasadnutí zo zdravotných dôvodov s tým, že bola zároveň tlmočená vôľa obvineného zúčastniť sa predmetného zasadnutia (z pripojenej, inak ťažko čitateľnej lekárskej správy pritom vyplýva, že ako diagnóza sa uvádza angína). V zápisnici z dotknutého verejného zasadnutia je pritom uvedené nasledovné odôvodenie rozhodnutia odvolacieho senátu o konaní v neprítomnosti obvineného (č. l. 10571 zv. č XXXV): „Predseda senátu uviedol, že niekoľkonásobné ospravedlnenie obvineného C. Z. z neúčasti na verených zasadnutiach senát považuje za účelové a obštrukčné konanie zo strany obvineného v snahe zmariť konanie na odvolacom súde. Obvinený viackrát predložil nečitateľné faxové ospravedlnenia vystavené opakovane tým istým lekárom, pričom ani na výzvy súdu nedoložil ich originály, pričom ani v jednom prípade nešlo o vystavenú práceneschopnosť obvineného. Zasielané lekárske potvrdenia o zdravotnom stave obvineného boli vždy vystavené krátko pred termínom vykonania verejného zasadnutie najvyššieho súdu." Vyššie uvedené konštatovania sú v súlade s obsahom spisu, a preto aj dovolací súd nemôže považovať ospravedlnenie obvineného za hodnoverné (jedna z kumulatívnych podmienok uvedených v § 293 ods. 8 Tr. por.), keď súčasne možno dať do pozornosti aj s účinnosťou od
  21. septembra 2011 (zákonom č. 262/2011 Z. z.) novelizované znenie § 120 ods. 2 Tr. por., v zmysle ktorého v prípade ospravedlnenej neúčasti obvineného na úkone orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu zo zdravotných dôvodov je obvinený povinný predložiť vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na úkone, na ktorý bol predvolaný (v posudzovanom prípade bol dokonca o termíne „iba" upovedomovaný), bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby. Záverom potom už iba toľko k danej časti, že ak dovolateľ poukazuje na údajné nezákonné konanie hlavného pojednávania (v určitých v dňoch) v neprítomnosti iných obvinených, tak týmito skutočnosťami sa dovolací súd nemá dôvod vecne zaoberať, keďže jeho dovolací prieskum je v posudzovanej veci obmedzený len na osobu obvineného C. Z. (§ 384 ods. 2 Tr. por.), ktorého práva navyše nemajú byť ako dotknuté namietanými okolnosťami. Dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. b) Tr. por. - po úvodnej citácii ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. a § 237 ods. 3, § 238 ods. 2, § 246 ods. 1, ods. 2, § 302 ods. 1 a § 304 ods. 1 Tr. por. - odôvodnil dovolateľ konkrétne tak, že po podaní obžaloby na Špeciálny súd dňa

  1. júna 2008 na neho a ďalších (spolu)obvinených bola predmetná trestná vec (Y. U. a spol.) pridelená do senátu 2T v zložení predseda senátu Mgr. Ivan Matel a členovia senátu JUDr. Jozef Šutka a JUDr. Ružena Sabová. Na základe návrhu predsedu senátu zo
  2. júna 2008 bol opatrením č. 9 z
  3. júna 2008, sp. zn. Spr 385/2007, v danej veci - vedená pod sp. zn. PK-2T/16/2008 - predsedom Špeciálneho súdu za náhradného sudcu určený JUDr. Ján Buvala. Ak ide o uvedený návrh, tento bol odôvodnený predsedom senátu skutočnosťou, že u obvinených Y. U., T. Q. a C. A. je potrebné rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, ide o senátnu vec a v súčasnej dobe senát 2T má len dvoch členov, tretí člen senátu JUDr. Ružena Sabová čerpá riadnu dovolenku a je v zahraničí do
  4. júna 2008, pričom o väzbe je potrebné rozhodnúť pred termínom jej návratu. Následne sa dňa
  5. júna 2008 aj uskutočnil výsluch troch skôr zmieňovaných obvinených (teda boli zo strany Špeciálneho súdu vykonávané dôkazy, použiteľné aj v ďalších štádiách trestného konania) a v ten istý deň bolo neskôr na neverejnom zasadnutí uznesením o. i. rozhodnuté o tom, že dôvody väzby u nich trvajú, keď konal senát v zložení z predseda senátu Mgr. Ivan Matel a členovia senátu JUDr. Jozef Šutka a JUDr. Ján Buvala. V nadväznosti na vyššie uvedené, ak teda do trestného konania vedeného pod sp. zn. PK-2T/16/2008 dňa
  6. júna 2008 nastúpil náhradný sudca JUDr. Ján Buvala namiesto sudkyne JUDr. Ruženy Sabovej, vzhľadom na § 246 ods. 2 veta posledná Tr. por. sa sudkyňa JUDr. Ružena Sabová už ďalšieho konania a rozhodovania v predmetnej trestnej veci nemala zúčastňovať.

dovolateľa ďalej z ustanovenia § 238 ods. 2 Tr. por. vyplýva, že po podaní obžaloby nezmeniteľnosť senátu (s výnimkou nastúpenia do konania náhradného sudcu namiesto sudcu) sa vzťahuje nielen na vec samú, ale aj na všetky rozhodnutia o otázkach súvisiacich s ďalším konaním, vrátane rozhodovania o väzbe. apriek tomu ale hlavné pojednávanie prebiehalo v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Matela a členov senátu JUDr. Jozefa Šutku a JUDr. Ruženy Sabovej. Dovolateľ v danej súvislosti tiež upozornil na zásadu bezprostrednosti upravenú v § 2 ods. 19 Tr. por., na ktorú nadväzuje ustanovenie § 278 ods. 2 Tr. por., v zmysle ktorého - ak nejde o prípad podania obžaloby po konaní o návrhu na dohodu o vine treste - môže súd pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Obdobná úprava je stanovená aj pre verejné zasadnutie (§ 297 Tr. por.) a neverejné zasadnutie (§ 304 ods. 1 Tr. por.). V dôsledku uvedeného pravidla je teda

obvineného nevyhnutné, aby sa hlavné pojednávanie, verejné i neverejné zasadnutie konalo za stálej prítomnosti všetkých členov senátu (§ 252 ods. 1, § 293 ods. 1 a § 302 ods. 1 Tr. por.). Každý sudca sa teda musí zúčastniť konania od začiatku až do konca, pričom k dodržaniu tohto pravidla slúži inštitút náhradného sudcu. Ako ďalší dôležitý dôsledok uvedeného pravidla označil obvinený ustanovenie § 277 ods. 5 Tr. por., konkrétne vetu poslednú, v súlade s ktorou v prípade, že sa zmenilo zloženie senátu, musí sa hlavné pojednávanie vykonať znova (to neplatí len v prípade, ak obvinený súhlasí so zmenou v zložení senátu). Záverom k tomu obvinený opakovane dal do pozornosti tú skutočnosť, že pravidlo nezmeniteľnosti zloženia senátu sa vzťahuje aj na neverejné zasadnutie (v konaní pred súdom prvého stupňa), keď navyše pri rozhodovaní o väzbe na neverejnom zasadnutí prichádza do úvahy aj výsluch obvineného, ktorý môže byť dôkazom tiež vo veci samej - teda konanie neverejného zasadnutia môže mať priamy vplyv na rozhodnutie v merite veci. Vo vzťahu k argumentácii uvedenej v uznesení ŠTS z 13. septembra 2010 - týkajúcej sa určenia JUDr. Jána Buvalu za náhradného sudcu za účelom jednorazovej účasti na rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby - uviedol, že Trestný poriadok nepozná inštitút jednorazového náhradného sudcu. Z vyššie uvedeného je teda

obvineného zrejmé, že senát v zložení predseda senátu Mgr. Ivan Matel a členovia senátu JUDr. Jozef Šutka a JUDr. Ružena Sabová nebol zákonným senátom, keďže JUDr. Ružena Sabová nebola zákonným sudcom. V rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bol(i) teda odňatí zákonnému sudcovi, keď rovnako o vine a treste nerozhodol súd, ktorý by bol nestranný, nakoľko uvedený vadný postup posudzovaný na základe objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené pochybnosti o jeho nestrannosti. V prvom rade, keďže ide o námietku potencionálne podraditeľnú pod dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. b) Tr. por., bolo potrebné sa zoberať skúmaním splnenia podmienky uvedenej v § 371 ods. 4 Tr. por., a síce tým, či obvinený C. Z. v pôvodnom konaní (do právoplatného skončenia veci) predostrel uvedenú námietku, pretože v opačnom prípade by aj v prípade zistenia jej opodstatnenosti nebolo možné konštatovať naplnenie zmieňovaného dôvodu dovolania (bráni tomu práve už posledne zmieňované ustanovenie). Dovolací súd pritom po preskúmaní predloženého spisového materiálu konštatuje, že dovolateľ námietku údajne nezákonne konajúceho senátu ŠTS prvýkrát uplatnil až v podanom dovolaní, keď treba hneď k tomu zároveň podotknúť tú skutočnosť, že „predchádzajúce vytýkanie" je potrebné zo strany konkrétneho dovolateľa, a nie napr. zo strany iného spoluobvineného, čo je aj daný prípad (reakcie na obsahovo totožnú námietku, predloženú zo strany iných spoluobvinených, pritom nájdeme tak v uznesení ŠTS z

  1. septembra 2010, sp. zn. PK-2T/16/2008, ako i uznesení najvyššieho súdu z
  2. augusta 2009, sp. zn. 3 Tost 13/2009, keď obe uznesenia boli vydané v súvislosti so žiadosťami spoluobvinených o prepustenie z väzby na slobodu - žiada sa potom tiež podotknúť, že právny názor dovolacieho súdu uvedený nižšie je čiastočne odlišný od názorov tam uvedených, avšak v konečnom dôsledku záver je ten istý). Aj napriek uvedenému zisteniu ale (ako obiter dictum) - nad rozsah teda svojej povinnosti - dovolací súd považuje za žiaduce sa vyjadriť k predmetnej námietke nasledovne: Je pravdou - tak ako to uvádza samotný dovolateľ - že po podaní obžaloby na Špeciálny súd dňa
  3. júna 2008 (sp. zn. VII/2 Gv 295/06) bola predmetná trestná vec náhodným výberom pridelená senátu 2T v zložení predseda senátu Mgr. Ivan Matel a členovia senátu JUDr. Jozef Šutka a JUDr. Ružena Sabová, keď zároveň korešpondujúca obsahu spisu je i tá skutočnosť, že na základe návrhu predsedu senátu 2T Mgr. Ivana Matela o
  4. júna 2008 bol opatrením predsedu Špeciálneho súdu č. 9 z
  5. júna 2008, sp. zn. Spr 385/2007, v uvedenej veci (proti obvinenému Y. U. a spol., vedenej pod sp. zn. PK-2T/16/2008)

§ 246ods.

1 Tr. por. a v zmysle ustanovenia III. oddielu Rozvrhu práce Špeciálneho súdu účinného od

  1. januára 2008 za náhradného sudcu určený JUDr. Ján Buvala zo senátu 1T, ktorý následne doplnil z dôvodu čerpajúcej dovolenky chýbajúcu členku senátu 2T pri rozhodovaní o väzbe troch obvinených dňa
  2. júna
  3. Prvostupňové rozhodnutie - rozsudok ŠTS z
  4. júna 2010 následne vydal senát (2T) v zložení Mgr. Ivan Matel, JUDr. Jozef Šutka a JUDr. Ružena Sabová. Uvedené skutočnosti považuje dovolací súd za vhodné doplniť niektorými ďalšími informáciami zistiteľnými z obsahu spisu, majúcimi význam z hľadiska ním prijatého záveru ohľadne vecnej opodstatnenosti uplatnenej námietky, a síce najprv tým, že v odôvodnení zmieňovaného opatrenia predsedu Špeciálneho súdu sa k účelu ustanovenia JUDr. Jána Buvalu uvádza, že tento sa ako náhradný sudca zúčastní rozhodovania o ďalšom trvaní väzby obvinených v uvedenej trestnej veci namiesto chýbajúcej členky senátu 2T JUDr. Ruženy Sabovej, ktorá až do
  5. júna 2008 čerpá riadnu dovolenku (č. l. 2625 zv. č. VII). Už na danom mieste možno pritom konštatovať, že uvedené určenie JUDr. Jána Buvalu zo senátu 1T na rozhodovanie o väzbe je celkom zjavne nekorešpondujúce s tým, na čo slúži inštitút náhradného sudcu (k účelu ustanovenia náhradného sudcu viď § 246 ods. 1 Tr. por., - „Ak možno dôvodne predpokladať, že hlavné pojednávanie bude trvať dlhší čas alebo ...."). Ďalšia okolnosť, na ktorú chce dovolací súd poukázať je potom tá, že senát v zložení Mgr. Ivan Matel, JUDr. Jozef Šutka a JUDr. Ján Buvala vypočul dňa
  6. júna 2008 pred samotným rozhodnutím o väzbe obvinených U., Q. a A., keď prvý zo zmieňovaných sa vyjadril k dôvodom väzbe „len" prostredníctvom obhajcu, druhý sa rozhodol vôbec za nevyjadrovať (z dôvodu neprítomnosti jeho obhajcu) a napokon tretí sa vyjadril sám - konkrétne však len k samotným dôvodom väzby s tým, že v súvislosti so skutkovými zisteniami len poznamenal, že vo vzťahu k dvom skutkom sa čiastočne priznal (č. l. 2674 a nasl. zv. č. VII). V bezprostrednej nadväznosti na to potom treba uviesť, že „výpoveď" A. následne vôbec nebola čítaná na hlavnom pojednávaní, a teda ani použitá ako „podkladová" pre vydanie meritórneho rozhodnutia (vzhľadom na jej obsah ani nemal byť prečo). A nakoniec je potrebné doplniť uvedené skutočnosti v tom smere, že na č. l. 3077 zv. č. IX sa nachádza opatrenie predsedu Špeciálneho súdu č. 14, zo
  7. októbra 2008, sp. zn. Spr. 385/2007, ktorým bol

§ 246ods.

1 Tr. por. JUDr. Ján Buvala určený za náhradného sudcu v predmetnej trestnej veci za účelom účasti na hlavnom pojednávaní, a to s tým odôvodnením, že je možno dôvodne predpokladať, že hlavné pojednávanie bude trvať dlhší čas, a preto je nevyhnutné, aby sa na ňom zúčastnil aspoň jeden náhradný sudca. Pokiaľ ide o záver dovolacieho súdu k otázke vecnej opodstatnenosti predloženej námietky (aj keď sa s ňou teda nebolo potrebné zaoberať pre nesplnenie základnej procesnej podmienky spočívajúcej v potrebe už jej predchádzajúceho vytýkania, ako už bolo uvedené vyššie), tak tento je taký, že pochybenie v podobe nesprávneho „označenia" JUDr. Jána Buvalu ako náhradného sudcu v opatrení predsedu Špeciálneho súdu č. 9 z 18. júna 2008 je čisto formálneho charakteru - bez akéhokoľvek (materiálneho) vplyvu na to, že vo veci - v prvom stupni - inak konal a následne rozhodol zákonný senát, a síce senát 2T v zložení Mgr. Ivan Matel, JUDr. Jozef Šutka a JUDr. Ružena Sabová. K bližšiemu ozrejmeniu vyššie uvedeného záveru dovolací súd dodáva: Ad1/ Procesne správne mal byť na rozhodovanie o väzbe určený namiesto členky zákonného senátu 2T JUDr. Ruženy Szabovej - vzhľadom na potrebu neodkladného rozhodnutia o nej pred príchodom menovanej sudkyne z dovolenky - v súlade s § 50 ods. 2 písm. c) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení

II. oddielu s názvom „Určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov a súdnych úradníkov" - s odkazom na pravidlá uvedené v III. oddiely (v časti s názvom „Zastupovanie senátov") Rozvrhu práce Špeciálneho súdu vo vtedy účinnom znení zastupujúci sudca (a nie teda náhradný), avšak v zmysle zmieňovaného rozvrhu práce bol JUDr. Ján Buvala ako člen senátu 1T zároveň zastupujúcim sudcom pre chýbajúceho člena senátu 2T (t. j. aj v prípade dotknutého väzobného rozhodnutia konal zákonný senát, čo je však konštatovanie už úplne nad rámec podaného dovolania). Zastupujúci sudca pritom v dôsledku účasti na takomto rozhodovaní (ad hoc) nenastupuje do konania (ako je tomu pri náhradnom sudcovi - viď k tomu § 246 ods. 2 Tr. por.) namiesto iného zákonného člena senátu, u ktorého nastala náhla prekážka, pre ktorú sa nemohol zúčastniť neodkladného úkonu, a preto senát 2T, ktorému bola vec pridelená, správne vykonával hlavné pojednávanie v „pôvodnom" zákonnom zložení. Ad2/ Je pravdou tvrdenie dovolateľa, že aj výsluchy vykonané v súvislosti s rozhodovaním o väzbe sú potencionálne použiteľnými dôkazmi pre neskoršie meritórne rozhodnutie (v posudzovanej veci to pritom v tejto potencionálnej rovine aj zostalo, ako je zrejmé už zo skôr uvedeného), avšak nemožno súhlasiť s tým konštatovaním, že pravidlo nezmeniteľnosti senátu (pred ktorým je potrebné aby boli vykonané všetky dôkazy - § 278 ods. 2 Tr. por.) „bráni" tomu, aby bolo zloženie senátu konajúceho o väzbe v priebehu súdneho konania iné od toho, ktoré vykonáva hlavné pojednávanie a následne aj prijíma konečné (meritórne) rozhodnutie (platí však samozrejme, že po podaní obžaloby senát určený náhodným výberom následne rozhoduje aj o väzbe v danej veci - § 238 ods. 2 Tr. por., pričom ale pri separátnom rozhodovaní o väzbe môže dôjsť k zastúpeniu člena senátu bez zmeny zloženia pôvodného senátu pre následné rozhodovanie vo veci samej). Vo všeobecnosti platí (obdobne ako je tomu napr. bežne pri čítaní zápisníc o výsluchoch vykonaných vyšetrovateľom a sudcom pre prípravné konanie v prípravnom konaní), že ak by boli zápisnice o výsluchoch vykonaných v priebehu súdneho konania v súvislosti s väzobným rozhodovaním prečítané na hlavnom pojednávaní, boli by tak zákonným spôsobom vykonané pred konajúcim senátom (§ 278 ods. 2 Tr. por.), ktorému by následne nič nebránilo použiť ich ako podklad pre svoje meritórne rozhodnutie. Napokon záverom k rozoberanej námietke iba toľko, že záverom dovolateľ vyjadril pochybnosti o nestrannosti konajúceho prvostupňového súdu, tieto však plne odvodil len od údajného pochybenia v otázke zákonného zloženia konajúceho senátu 2T. §. V kontexte dôvodu dovolania uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. dovolateľ - po prvotnej citácii § 130 ods. 1, ods. 2, § 131 ods. 1, § 263 ods. 4, § 264 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a poukaze na R 34/1980, R 3/1981, R 9/1985, ako i rozsudok najvyššieho súdu zo 7. apríla 2009, sp. zn. 2 Tdo 6/2009 - predovšetkým uviedol, že keďže v jeho trestnej veci nebol ani jeden svedok vypočúvaný na hlavnom pojednávaní zo strany ŠTS dotazovaný, aby sa výslovne vyjadril, či právo odoprieť vypovedať

§ 130ods.

2 Tr. por. využíva alebo nie, sú tieto (svedecké) výpovede procesne nepoužiteľné (neboli získané v súlade s Trestným poriadkom) a nemôžu teda tvoriť podklad pre skutkové závery, pričom dané pochybenie ŠTS bolo možné odstrániť iba opätovným výsluchom všetkých svedkov. Nemožno sa pritom stotožniť so záverom najvyššieho súdu k danej otázke, uvedeným v rozsudku z

  1. februára 2011, a tiež uznesení z
  2. októbra 2012, pretože ustanovenia § 263 ods. 4 a § 264 ods. 1 Tr. por. sa nevzťahujú len na zápisnice o výpovedi svedka v prípravnom konaní, ale aj na výpovede vykonané na hlavnom pojednávaní. Zákonodarca totiž hovorí len o skoršej výpovedi svedka (bez rozlíšenia), ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď

§ 130Tr.

por. Ako ďalší nedostatok označil potom obvinený to, že na hlavnom pojednávaní boli o. i. čítané aj časti zápisníc o výsluchu svedkov z prípravného konania za účelom vyjadrenia sa a vysvetlenia rozporov, ktoré zápisnice však neobsahovali riadne poučenie o práve odoprieť výpoveď. Konkrétne predmetné zápisnice neobsahovali označenie skutku, resp. skutkov, ktorých sa mala výpoveď týkať, časť z nich vôbec neobsahovala označenie obvinených, niektoré neobsahovali všetkých obvinených a v niektorých chýbalo uvedenie celého krstného mena. I keď niektoré zápisnice síce obsahovali vyjadrenie „vyšetrovateľom mi boli pred začiatkom výsluchu uvedené mená 17-tich obvinených, proti ktorým sa vedie trestné stíhanie", aké mená boli vyšetrovateľom uvedené už však zo zápisníc zrejmé nie je. j z uvedeného dôvodu má preto obvinený za to, že rozsudok ŠTS z

  1. júna 2010 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu z
  2. februára 2011 a uznesením najvyššieho súdu z
  3. apríla 2011, ako aj uznesenie najvyššieho súdu z
  4. októbra 2012 sú založené na nezákonne získaných dôkazoch (má ísť pritom najmä o zápisnice o výsluchoch svedkov A. R. z
  5. januára 2007, Y. S. z
  6. októbra 2007 a
  7. apríla 2008, Y. H. z
  8. januára 2008, L. Y. z
  9. júla 2007, F. U. z
  10. júla 2007, R. Y. z
  11. júla 2007, C. Y., rod. R. zo
  12. marca 2007, V. V. z
  13. októbra 2007, C. Y. z
  14. februára 2007, L. Q. z
  15. apríla 2007, K. S. z
  16. apríla 2007, K. U. z
  17. mája 2007, I. T. z
  18. februára 2007 a T. N. zo
  19. apríla 2007 a z
  20. júla 2007). K uvedenej námietke pritom nezaujal najvyšší súd v uznesení z
  21. októbra 2012 žiadne stanovisko. Napokon, v súvislosti s výsluchom svedka C. Y., rod. R., poukázal dovolateľ na to, že tak obhajca obvineného U. na hlavnom pojednávaní, ako i samotný menovaný obvinený v rámci odvolania uviedol, že malo byť postupované

čl. 9 Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie, ktorý umožňuje dočasné odovzdanie osôb vo výkon trestu odňatia slobody na účely vyšetrovania, pričom z rozsudku z

  1. júna 2010 vôbec nie je zrejmé, z akých dôvodov nebolo možné alebo žiaduce, aby tento svedok bol dočasne odovzdaný na účely jeho výsluchu slovenským justičným orgánom. Rovnako obhajca obvineného U. a tiež sám menovaný obvinený vyslovili názor, že výsluchu dotknutého svedka na Krajskom súde v Plzni sa mal zúčastniť náhradný sudca, keď ustanovenie § 246 ods. 3 Tr. por. bolo aplikovateľné per analogiam. Z uvedeného dôvodu preto žiadali o jeho opätovný výsluch, avšak ani predmetnými argumentmi sa najvyšší súd v uznesení z
  2. októbra 2012 podrobnejšie nezaoberal. Ak ide pritom o taký argument strany, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (dovolateľ tu poukázal na rozhodovaciu činnosť ESĽP, ako i ústavného súdu). V prípade všetkých „troch" vyššie zhrnutých námietok obvinený zhodne upozornil i na porušenie práva na zákonné a spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. tiež práva na preskúmateľné súdne rozhodnutie (v tých prípadoch, kde najvyšší súd nezaujal k jeho námietke žiadne stanovisko), vyplývajúce rovnako z už uvedených článkov. Dovolateľ tiež úplne záverom v súvislosti s vyššie uvedeným konštatoval, že súčasťou práva na obhajobu je nielen podávať opravné prostriedky, ale aj na podstatné argumenty uvedené v odvolaní dostať primeranú súdnu odpoveď, čoho nerešpektovaním v posudzovanej veci bolo potom zároveň zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu - § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. V prípade vyššie uvedených námietok (ako v prípade každej inej námietky) dovolateľa je ako prvé potrebné riešiť ich potencionálnu subsumovateľnosť pod niektorý z dovolacích dôvodov, od čoho sa následne odvíja ďalší „prístup" k nim zo strany dovolacieho súdu. Tu je možné konštatovať, že vecné výhrady podrobne špecifikované vyššie sú v plnom rozsahu podraditeľné pod dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. g) Tr. por., a to i v tých častiach, kde údajnú nezákonnosť pri vykonávaní dokazovania dovolateľ v podstate „odvíja" od porušenia práva na obhajobu - dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm. c) Tr. por. je oproti predtým uvedenému dôvodu všeobecnejší. A nakoľko teda námietky sú potencionálne podraditeľné pod dôvod dovolania

písm. g) § 371 ods. 1 Tr. por., bolo potrebné sa následne zaoberať otázkou splnenia zákonnej podmienky uvedenej v § 371 ods. 4 Tr. por., a síce ich predchádzajúcim vytýkaním v pôvodnom konaní (t. j. najneskôr v odvolacom konaní) - za predpokladu, že boli vtedy obvinenému známe. V opačnom prípade by totiž aj v prípade zistenia ich vecnej opodstatnenosti uvedené zákonné ustanovenie bránilo dovolaciemu súdu vysloviť naplnenie príslušného dovolacieho dôvodu. Dovolací súd teda preskúmal predložený spisový materiál so zameraním na uvedenú otázku a zistil, že zmieňovaná zákonná podmienka „povinnej predchádzajúcej výtky" nebola v prípade dovolateľa splnená. To, že uvedené okolnosti boli vytýkané zo strany iných spoluobvinených je pritom irelevantné, keďže zákon požaduje vytýkanie zo strany konkrétneho dovolateľa. Rovnako je zrejmé, že obvinenému (resp. obhajobe) boli námietkami tvrdené chyby známe z priebehu konania. S ohľadom k posledne uvedenému je potom následne úplne nenáležitý i poukaz, že odvolací súd v dovolaní napadnutom uznesení z

  1. októbra 2012 nereagoval na predmetné námietky - nemal totiž na čo reagovať, keďže žiadne takéto námietky zo strany obvineného C. Z. v odvolacom konaní predložené neboli. Tiež nedá nepodotknúť, že tak ako pri predmetných námietkach, aj v kontexte iných námietok dovolateľ často odkazuje, resp. sa odvoláva (prípadne poukazuje tiež na pochybenia) na rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorými tento „správoplatnil" prvostupňový rozsudok z
  2. júna 2010, sp. zn. PK-2T/16/2008, vo vzťahu k iným obvinených - konkrétne ide jednak o rozsudok z
  3. februára 2011, sp. zn. 1 To 23/2010, a jednak uznesenie z
  4. apríla 2011, sp. zn. 1 To 4/
  5. Ide však o dovolaním nenapadnuté rozhodnutia, týkajúce sa iných obvinených a dovolací súd nemá preto dôvod za týmito zaoberať, resp. sa k nim akokoľvek vyjadrovať. Nemožnosť dovolacieho súdu zaoberať sa skôr neuplatnenými námietkami v zákonom ustanovenom rozsahu je zásadnou kompetenčnou otázkou, keď porušenie takého zákazu použiteľnosti dotknutých okolností by bolo príkrym porušením čl. 2 ods. 2 ústavy (dovolací súd nemôže konať iným spôsobom a v inom rozsahu, ako ustanovuje zákon - v tomto prípade Trestný poriadok). To však neznamená, že dovolací súd zároveň „mlčky" tieto dovolacie námietky, mimo možnosti ich preskúmať, vecne odobruje. A napokon záverom nedá nepoznamenať tú skutočnosť, že neušlo pozornosti konajúceho dovolacieho senátu, že argumentačne úplne totožné námietky boli predložené aj zo strany iných obvinených v nimi podaných dovolaniach, pričom najvyšší súd ich vyhodnotil ako neopodstatnené - a to s podrobným odôvodnením (viď str. 38 a nasl. uznesenia najvyššieho súdu z
  6. apríla 2013, sp. zn. 1 TdoV 9/2012 ;resp. tiež rovnako str. 19 a nasl. uznesenia najvyššieho súdu zo
  7. júna 2013, sp. zn. 1 TdoV 10/2012). I v súvislosti s inými dovolacími námietkami dovolateľa je pritom zjavné, že obvinený sa (pravdepodobne najmä v dôsledku doručovaní podaných dovolaní navzájom na vyjadrenie - ktorá povinnosť však mimochodom z ustanovenia § 376 Tr. por. nevyplýva, keďže spoluobvinený nie je strana, ktorá by mohla byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknutá) „inšpirovali" navzájom. V kontexte uplatneného dôvodu dovolania

§ 371ods.

1 písm. i) Tr. por. obvinený (opäť najskôr citujúc príslušné ustanovenia - v danom prípade čl. 7 ods. 1 dohovoru a čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy) uviedol, že hoci v podaní z

  1. februára 2011 namietal obvinený Y. U. aj vady hmotnoprávneho posúdenia, týmito námietkami týkajúcimi sa právnej kvalifikácie skutku č. 1 - predovšetkým z hľadiska rozdielneho znenia a znakov daného trestného činu v priebehu času - sa najvyšší súd v rámci uznesenia z
  2. októbra 2012 bližšie nezaoberal. Rovnako tak nezaujal najvyšší súd žiadne stanovisko ani k hmotnoprávnym námietkam vo vzťahu k ďalším skutkom - č. 2 a č.
  3. Ďalej sa v podanom dovolaní k tomu uvádza nasledovné (doslovne citujúc): „

§ 185aods.

1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej len „Tr. zák.") kto založí alebo zosnuje zločineckú skupinu, je jej členom, je pre ňu činný alebo ju podporuje, potresce sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov alebo prepadnutím majetku. Do 31. augusta 2002 sa v zmysle § 89 ods. 27 Tr. zák. zločineckou skupinou rozumie dlhší čas trvajúce zoskupenie najmenej troch osôb na účely páchania trestnej činnosti s cieľom

  1. a)dosiahnuť zisk, alebo
  2. b)preniknúť do orgánov verejnej moci, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť, alebo
  3. c)preniknúť do orgánov podnikateľských alebo nepodnikateľských subjektov, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo príjmy z nej, ktoré sa vyznačuje vysokým stupňom deľby práce medzi jednotlivými členmi zločineckej skupiny v rámci jej vnútorného organizačného usporiadania. V dobe od 1. septembra 2002 do 31. júla 2004 sa v zmysle § 89 ods. 27 Tr. zák. zločineckou skupinou rozumie dlhší čas trvajúce zoskupenie najmenej troch osôb na účely páchania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, trestného činu

§ 252

alebo niektorého z trestných činov

§ 160

až 162 s cieľom

  1. a)dosiahnuť zisk, alebo
  2. b)preniknúť do orgánov verejnej moci, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť, alebo
  3. c)preniknúť do orgánov podnikateľských alebo nepodnikateľských subjektov, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo príjmy z nej, ktoré sa vyznačuje vysokým stupňom deľby práce medzi jednotlivými členmi zločineckej skupiny v rámci jej vnútorného organizačného usporiadania.

§ 41ods.

2 Tr. zák. v znení účinnom v tomto období obzvlášť závažnými trestnými činmi sú trestné činy uvedené v § 62 a tie úmyselné trestné činy, na ktoré tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov. V dobe od

  1. augusta 2004 do
  2. decembra 2005 sa v zmysle § 89 ods. 27 Tr. zák. zločineckou skupinou rozumie štruktúrovaná skupina najmenej troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden trestný čin alebo viac trestných činov, za ktoré je možné uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej päť rokov, alebo niektorého z trestných činov

§ 160

až 162 na účel

  1. a)priameho alebo nepriameho získania finančnej výhody alebo inej materiálnej výhody,
  2. b)preniknutia do orgánu verejnej moci s cieľom získať nad ním kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo príjmy z nej, alebo
  3. c)preniknutia do orgánu podnikateľského alebo nepodnikateľského subjektu s cieľom získať nad ním kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo príjmy z nej. V každom prípade však založenie, zosnovanie, členstvo i činnosť pre zločineckú skupinu museli byť páchané s cieľom spáchať trestný čin, resp. vymedzené trestné činy, ktorých závažnosť sa postupne menila, ale zároveň pri alternatívach

písmena a) § 89 ods. 27 Tr. zák. v znení jeho neskorších zmien, vždy to

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.