Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Obo/4/2019 Identifikačné číslo spisu: 6007200755 Dátum vydania rozhodnutia: 13.06.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Katarína Pramuková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 365ods.

1 písm. a/ C.s.p.), že mu súd svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (

§ 365ods.

1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (

§ 365ods.

1 písm. d/ C.s.p.), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (

§ 365ods.

1 písm. f/ C.s.p.), že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (

§ 365ods.

1 písm. h/ C.s.p.) a že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie z 18. júla 2017, č. k. 52Cbi/25/2007-722, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ustanovení § 365 ods. 1 písm. a/, d/ a h/ C.s.p., keďže táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (

§ 365ods.

2 C.s.p.).

1. Odvolateľ namietal, že napadnutý rozsudok krajského súdu nemá náležitosti predpokladané ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., v dôsledku čoho ho považuje za nepreskúmateľný a arbitrárny. 7.
2. Konkrétne súdu prvej inštancie vytýkal, že sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v podaní z
3. decembra 2016, ktorá bola v prospech platnosti jednotlivých právnych úkonov (t. j. zmluvy o prevode obchodného podielu, dohody o odplate za prevod obchodného podielu a zmluvy o postúpení pohľadávok). Taktiež podľa žalovaného súd v odôvodnení rozsudku neuviedol, aké výkladové pravidlá použil pri závere o neplatnosti jednotlivých právnych úkonov, keďže neaplikoval ustanovenie § 35 Občianskeho zákonníka a ani § 266 Obchodného zákonníka. Skutočnosť, že nie je možné zistiť, ako krajský súd postupoval pri výklade jednotlivých právnych úkonov, zakladá nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Rovnako súdu prvej inštancie vytkol, že sa nezaoberal obsahom popretia pohľadávky vo vyrovnacom konaní. 7.
4. V rámci namietania procesných pochybení súdu prvej inštancie žalovaný vytkol krajskému súdu, že pri vykonaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie zmluvou o postúpení pohľadávok, napriek tomu v konaní riešil otázku jej platnosti. Rovnako podľa jeho názoru konajúci súd nevykonal dokazovanie oboznámením s obsahom uznesenia krajského súdu z
5. septembra 2015, sp. zn. 41CoE/240/2015, hoci na závery týkajúce sa notárskej zápisnice v ňom vyslovené odkazuje v odvolaním napadnutom rozsudku. 7.
6. Žalovaný zároveň uviedol, že v napadnutom rozsudku je neurčitým spôsobom uvedené vymedzenie vykonaných dôkazov, čo predstavuje prekážku riadneho prieskumu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z obsahu rozsudku rovnako nie je zrejmé, ako krajský súd vyhodnotil vykonané dôkazy a tiež z neho nevyplýva, ako sa vysporiadal s jeho námietkami vznesenými v spore týkajúcimi sa uvádzania nových dôvodov nespôsobilosti notárskej zápisnice a neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu, dohody o odplate za prevod obchodného podielu a zmluvy o postúpení pohľadávok, ktoré v skoršom štádiu konania žalobca neuplatnil. 7.
7. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie rozhodol ultra petitum, ak vo výroku rozsudku uviedol „...vyplývajúca z vyrovnacieho konania 55V/7/2004 ...“, pretože právnym dôvodom (titulom) predmetnej pohľadávky nebolo vyrovnacie konanie. Z tohto dôvodu - hoci je súd viazaný žalobným návrhom v zmysle ustanovenia § 216 ods. 1 C.s.p. - krajský súd rozhodol podľa žalovaného nad rámec uplatneného nároku. Predmetný výrok rozsudku je navyše vo vzťahu k vymedzeniu pohľadávky neurčitý.
8. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil, ak rozhodol o tom, že jeho pohľadávka sa nepovažuje za zistenú. 8.
9. Popieranie pohľadávok vo vyrovnacom konaní sa svojou povahou líši od ich popretia v konkurznom konaní. V konkurznom konaní vedie popretie pohľadávky spravidla k incidenčnému sporu, v ktorom má byť táto pohľadávka zistená. Vyrovnacie konanie však neumožňuje, aby počas neho prebiehali incidenčné spory, ktorých výsledok by mal mať na toto konanie priamy vplyv. Spor podľa § 59 ods. 5 ZKV nie je sporom obdobným sporom o určenie spornosti, čo do právneho dôvodu, výšky a poradia pohľadávok popretých v prieskumom konaní v rámci konkurzu. 8.
10. Podľa názoru odvolateľa ustanovenie § 59 ods. 5 ZKV na rozdiel od § 23 ZKV nepozná pojem „zistenie pohľadávky“. Ustanovenie § 80 písm. c/ C.s.p., na ktoré ustanovenie § 59 ods. 5 ZKV odkazuje, výslovne upravuje, čoho sa žalobca môže určovacou žalobou domáhať. Zo žaloby je pritom zrejmé, že žalobca sa nedomáha určenia, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je. Preto sa podľa názoru žalovaného nejedná o žalobu podľa § 59 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní. 8.
11. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal aj skutočnosť, že krajský súd neskúmal včasnosť podania žaloby, pričom podľa jeho názoru žalobca nepreukázal, že žalobu podal včas. V tejto súvislosti zvýraznil, že ak nebola žaloba podaná včas, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie ju zamietnuť.
12. Podľa odvolateľa sa súd prvej inštancie dopustil nesprávneho právneho posúdenia aj pri vyriešení otázky neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu (vrátane dohody o odplate za prevod obchodného podielu), neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a pri posúdení vykonateľnosti notárskej zápisnice. 9.
13. Vo vzťahu k neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu žalovaný uviedol, že podstatné náležitosti zmluvy o prevode obchodného podielu sú upravené v ustanovení § 115 ods. 3 Obchodného zákonníka, pričom krajský súd odkázal na ustanovenie § 115 ods. 2 Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 115 Obchodného zákonníka a ani žiadne iné zákonné ustanovenie neustanovuje ako obligatórnu náležitosť zmluvy o prevode obchodného podielu dohodu o odplatnosti, resp. bezodplatnosti a ani dohodu o odplate za prevod obchodného podielu. V posudzovanej zmluve o prevode obchodného podielu sa zmluvné strany v čl. 4 dohodli, že odplatu za obchodný podiel dohodnú v samostatnej dohode, pričom dňa
14. júna 2003 takúto dohodu uzatvorili. Odvolateľ je toho názoru, že zmluva je platná, ak sú všetky jej náležitosti dohodnuté v písomnej forme, ak sú obsahom a vôľou prepojené. Odplata za prevod obchodného podielu tak bola medzi zmluvnými stranami platne a určito dohodnutá. Zároveň žalovaný uviedol, že za deň, ku ktorému je potrebné posudzovať platnosť právneho úkonu, je
15. júl 2003, kedy došlo k legalizácii podpisov zmluvných strán. 9.
16. Pochybenie krajského súdu videl odvolateľ aj v tom, že nie je zrejmé, aké výkladové pravidlá použil, pričom poukázal na viaceré rozhodnutia týkajúce sa preferencie platnosti právnych úkonov. Pritom dodal, že prvoinštančný súd dospel nelogicky k záveru, že absentuje dohoda o odplate za prevod obchodného podielu, a že z tohto dôvodu je zmluva o prevode obchodného podielu neplatná. Nesprávnym záverom o neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu z
17. júna 2003 a dohody o odplate za prevod obchodného podielu z
18. júna 2003 dospel podľa žalovaného krajský súd k nesprávnemu záveru o tom, že Ing. E. B. nevzniklo právo na zaplatenie odplaty za prevod obchodného podielu v obchodnej spoločnosti SYNAKO s.r.o. 9.
19. Za nesprávny označil žalovaný aj záver krajského súdu o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky podľa odvolateľa nespôsobuje ani neexistencia pohľadávky, pričom dodal, že právny poriadok vymedzuje osobitné kategórie pohľadávok, ktoré nemôžu byť predmetom postúpenia, že s odkazom na procesné právo je možné postúpiť aj spornú pohľadávku, že dlžníkovi ostávajú zachované všetky námietky, ktoré má voči pohľadávke bez ohľadu na to, kto je jej majiteľom a zároveň, ak by bol predmetný záver krajského súdu správny, znamenalo by to, že súd by musel v konaní o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky skúmať ako predbežnú otázku existenciu pohľadávky, čo považuje za neprípustné. Otázku, či skutočne došlo alebo nedošlo k postúpeniu pohľadávky, a či bolo postúpenie platné, je možné riešiť len v spore medzi postupcom a postupníkom, žalobca ako dlžník ani nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. 9.
20. Pri posúdení otázky vykonateľnosti notárskej zápisnice žalovaný nesúhlasil s postupom krajského súdu, ktorý predmetnú otázku vyriešil odkazom na uznesenie z
21. septembra 2015, sp. zn. 41CoE/240/2015, hoci mal túto otázku posúdiť sám. Odvolateľ pritom poukázal na predchádzajúce zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu v spore, v zmysle ktorého bolo povinnosťou krajského súdu skúmať spôsobilosť notárskej zápisnice len v zmysle kritérií uvedených v ustanovení § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a či obsahuje náležitosti predpokladané Notárskym poriadkom (v ustanoveniach § 46 a nasl.). Notárska zápisnica pritom obsahuje všetky zákonné náležitosti vyžadované Exekučným poriadkom (t. j. právny záväzok, vyznačenie oprávnenej osoby a osoby povinnej, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s jej vykonateľnosťou) a rovnako spĺňa požiadavky podľa § 46 a nasl. Notárskeho poriadku. Notárska zápisnica tak predstavuje spôsobilý exekučný titul, preto podľa názoru žalovaného bola existencia pohľadávky vo vyrovnacom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 55V/7/2004 preukázaná.
22. V závere rozsiahleho odvolania žalovaný napadol aj procesné uznesenie súdu prvej inštancie z
23. júla 2017, č. k. 52Cbi/25/2007-722, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo, a ktorým krajský súd zastavil na základe späťvzatia žalobcu konanie o zmene žaloby z
24. februára
25. 10.
26. Podľa odvolateľa totiž súd môže zmenu žaloby pripustiť alebo nepripustiť, nemôže však konanie o zmene žaloby zastaviť, ako to urobil súd prvej inštancie predmetným uznesením. Preto podľa jeho názoru krajský súd nepostupoval v súlade so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, a doposiaľ o návrhu žalobcu na zmenu žaloby nerozhodol. Uvedené uznesenie tak trpí vadami uvedenými v ustanovení § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/ a g/ C.s.p. a tieto vady mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
27. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného z
28. júna 2018 navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť. 11.
29. Podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti vyžadované ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. Krajský súd dostatočne, jasne a zrozumiteľne uviedol, akými úvahami sa riadil pri vydaní rozsudku, uviedol podstatné a relevantné dôvody, na základe ktorých vydal svoje rozhodnutie, a to sa týka nielen skutkovej stránky rozhodnutia, ale aj riešených právnych otázok, pričom rešpektoval právne závery odvolacieho súdu vyslovené v jeho skorších kasačných rozhodnutiach. V odôvodnení rozsudku je jednoznačne uvedené, ktoré právne otázky súd skúmal a posudzoval ako prejudiciálne otázky - platnosť zmluvy o prevode obchodného podielu, platnosť dohody o odplate za prevod obchodného podielu, platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok - že sa zaoberal posudzovaním notárskej zápisnice a iných listinných dôkazov založených v súdnom spise. 11.
30. Súd prvej inštancie posudzoval samostatne ako predbežnú otázku platnosť zmluvy o prevode obchodného podielu a platnosť dohody o odplate za prevod obchodného podielu, pričom dospel k záveru, že sa jedná o absolútne neplatné právne úkony. Otázku (ne)platnosti právnych úkonov vyriešil krajský súd v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu a v súlade s rozhodovacou praxou ústavného súdu. 11.
31. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal aj na skutočnosť, že už v žalobe tvrdil neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu neplatnosti základných zmlúv. Poukázal pritom aj na skutočnosť, že v čase vyhlásenia povinnej osoby v notárskej zápisnici neexistoval žiadny právny záväzok na strane povinnej osoby, ale ani žiadny právny dôvod vzniku záväzku. Predmetná skutočnosť má za následok, že predmetná notárska zápisnica nezodpovedá požiadavkám kladeným ustanovením § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku na notársku zápisnicu ako exekučný titul.
32. Opravným uznesením zo
33. novembra 2018, č. k. 52Cbi/25/2007-873 súd prvej inštancie opravil výrok rozsudku krajského súdu z
34. marca 2018, č. k. 52Cbi/25/2007-789 v časti označenia veriteľa tak, že správne označenie je BTS & Partners, a.s., Námestie osloboditeľov 20, 040 01 Košice, IČO: 36 570
36. Proti opravnému uzneseniu podal dňa
37. decembra 2018 odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd opravné uznesenie (a aj rozsudok) súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 13.
38. Podľa odvolateľa neboli splnené zákonné podmienky pre vydanie opravného uznesenia predpokladané ustanovením § 224 C.s.p. Predmetné opravné uznesenie preto považuje žalovaný za nezákonné.
39. Opravným uznesením z
40. decembra 2018, č. k. 52Cbi/25/2007-896 súd prvej inštancie opravil výrok rozsudku krajského súdu z
41. marca 2018, č. k. 52Cbi/25/2007-789 v písomnom vyhotovení zápisnice o pojednávaní z
42. marca 2018 v časti označenia veriteľa tak, že správne označenie je BTS & Partners, a.s., Námestie osloboditeľov 20, 040 01 Košice, IČO: 36 570
44. Aj v poradí druhé opravné uznesenie napadol žalovaný odvolaním, ktoré podal dňa
45. januára
46. Odvolateľ žiadal, aby odvolací súd opravné uznesenie (a aj rozsudok) súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 15.
47. Podľa odvolateľa neboli splnené zákonné podmienky pre vydanie opravného uznesenia predpokladané ustanovením § 224 C.s.p. Predmetné opravné uznesenie je podľa názoru žalovaného nezákonné.
48. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného podľa ustanovenia § 379 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C.s.p.“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), nakoľko nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nebol vo veci daný ani dôležitý verejný záujem, zohľadňujúc znenie ustanovenia § 390 C.s.p., dospel k záveru, že podané odvolania nie sú dôvodné, keďže smerujú proti vecne správnym rozhodnutiam súdu prvej inštancie.
49. Úvodom najvyšší súd uvádza, že je funkčne príslušný na prejednanie odvolaní proti rozsudkom krajských súdov, ktoré vo veci konali a rozhodovali ako súdy prvej inštancie. Uvedené platí napriek skutočnosti, že právna úprava Civilného sporového poriadku účinného od
50. júla 2016 výslovne neupravuje funkčnú príslušnosť najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvej inštancie na rozdiel od právnej úpravy účinnej do
51. júna 2016 (viď ustanovenie § 10 ods. 2 O.s.p.) s výnimkou konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (viď ustanovenie § 31 ods. 2 C.s.p.). V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z prechodného ustanovenia § 470 ods. 4 C.s.p., v zmysle ktorého konania začaté do
52. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do
53. júna 2016 dokončia súdy, na ktorých sa konanie začalo. Uvedené znamená, že konanie, ktoré sa začalo do
54. júna 2016 na krajskom súde ako súde prvej inštancie, sa na tomto súde dokončí podľa Civilného sporového poriadku. Táto istá zásada platí aj pre štádium odvolacieho konania, že pokiaľ podľa právnej úpravy účinnej do
55. júna 2016 o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvej inštancie rozhodoval najvyšší súd, tak je najvyšší súd odvolacím súdom vo veciach, v ktorých koná a rozhoduje krajský súd ako súd prvej inštancie, aj podľa právnej úpravy účinnej od
56. júla
57. Zároveň tento záver vyplýva aj z aplikácie čl. 4 Základných princípov Civilného sporového poriadku, ako aj z ustanovenia § 34 C.s.p. v spojení s ustanovením § 31 ods. 2 C.s.p. Preto aj v ďalších veciach (t. j. nielen v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských zmluvách), v ktorých koná a rozhoduje krajský súd ako súd prvej inštancie podľa predpisov účinných do
58. júna 2016, rozhoduje o odvolaniach najvyšší súd (rovnako viď aj uznesenie najvyššieho súdu z
59. júla 2017, sp. zn. 3Obo/18/2017).
60. Predmetom konania je rozhodnutie o žalobe žalobcu ako vyrovnacieho dlžníka, ktorou sa podľa ustanovenia § 59 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“ alebo „ZKV“) domáhal určenia, že vykonateľná pohľadávka žalovaného (t. j. veriteľa vo vyrovnacom konaní) vo výške 1 933 023,04 eur (pôvodne 58 234 252,20 Sk) prihlásená vo vyrovnacom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 55V/7/2004 sa nepovažuje za zistenú.
61. Predmetný spor je predmetom meritórneho odvolacieho prieskumu zo strany najvyššieho súdu štvrtýkrát, preto jeho úlohou pri prejednaní odvolania s ohľadom na odvolacie námietky žalovaného je (okrem iného) posúdenie, či súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku postupoval v súlade s právne záväzným názorom, ktorý vyslovil odvolací súd v jednotlivých kasačných uzneseniach, a teda či pri svojom rozhodovaní rešpektoval zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 391 ods. 2 C.s.p. 19.
62. V uznesení z
63. novembra 2011, sp. zn. 1Obo/43/2011 - ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok krajského súdu z
64. marca 2011, č. k. 52Cbi/25/2007-193 - najvyšší súd okrem iného uviedol, že treba ako prejudiciálnu otázku skúmať platnosť základných zmlúv (t. j. zmluvy o prevode obchodného podielu z
65. júna 2003 a dohody o odplate za prevod obchodného podielu z
66. júna 2003). Zároveň v predmetnom uznesení najvyšší súd skonštatoval, že pokiaľ ide o postúpenie pohľadávky v zmysle ustanovenia § 524 Občianskeho zákonníka, je nesporné, že postúpiť možno len existujúcu pohľadávku. Teda pohľadávku, ktorá sa zakladá na neplatnej zmluve o prevode obchodného podielu, nemožno postúpiť, pretože platne nevznikla. 19.
67. V poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie z
68. decembra 2012, č. k. 52Cbi/25/2007-398 bol zrušený uznesením najvyššieho súdu z
69. marca 2014, sp. zn. 3Obo/7/2013 výlučne z dôvodu procesných pochybení krajského súdu, ktorý vo veci nevykonal žiadne dokazovanie, hoci sa na jednotlivé dôkazy v odôvodnení rozsudku odvolával, a svoje rozhodnutie zároveň neodôvodnil spôsobom uvedeným v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. 19.
70. Dôvodmi zrušenia tretieho rozsudku krajského súdu z
71. júna 2015, č. k. 52Cbi/25/2007-598 uznesením najvyššieho súdu z
72. marca 2016, sp. zn. 3Obo/27/2015 boli: 1/ rozhodnutie ultra petitum, nakoľko krajský súd prekročil rozsah žaloby podľa § 59 ods. 5 ZKV a zároveň nerozhodol o pripustení zmeny žaloby uskutočnenej podaním žalobcu z
73. februára 2011; 2/ postup v rozpore s ustanovením § 159 ods. 2 O.s.p., ak pri posudzovaní neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
74. júna 2014, č. k. 3Cob/166/2013-561, v dôsledku čoho nerešpektoval právne záväzný názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení najvyššieho súdu z
75. novembra 2011, sp. zn. 1Obo/43/2011 a 3/ nesprávne posúdenie otázky (ne)spôsobilosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
76. Odvolacie námietky žalovaného proti rozsudku krajského súdu možno aj s ohľadom na uplatnené odvolacie dôvody rozdeliť do desiatich častí: 1/ nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie znemožňujúci realizáciu procesných práv žalovaného nevysporiadaním sa s jeho argumentáciou obsiahnutou v podaní z
77. decembra 2016, neuvedením toho, aké výkladové pravidlá pri posudzovaní neplatnosti jednotlivých právnych úkonov použil a nezaoberaním sa obsahom popretia pohľadávky vo vyrovnacom konaní, 2/ iná vada majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nedodržaním postupu pri vykonaní dokazovania stanoveným zákonom, 3/ iná vada majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prejavujúca sa neurčitým vymedzením vykonaných dôkazov a neuvedením spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, 4/ iná vada majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prejavujúca sa v rozhodnutí súdu ultra petitum a v neurčitosti výroku napadnutého rozsudku, 5/ nesprávne právne posúdenie žaloby žalobcu ako žaloby podľa § 59 ods. 5 ZKV, 6/ nesprávne posúdenie včasnosti podanej žaloby, 7/ nesprávne právne posúdenie veci, ak súd dospel k záveru, že zmluva o prevode obchodného podielu a dohoda o odplate za prevod obchodného podielu sú neplatnými právnymi úkonmi, 8/ nesprávne právne posúdenie (ne)platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, 9/ nesprávne právne posúdenie (ne)vykonateľnosti notárskej zápisnice a 10/ vady procesného uznesenia súdu prvej inštancie z
78. júla 2017, č. k. 52Cbi/25/2007-722, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
79. Zároveň odvolací súd uvádza, že pri viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 C.s.p.) je oprávnený posudzovať len tie odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody, vo vzťahu ku ktorým uviedol odvolaciu argumentáciu, a nie aj tie, ktoré síce v úvode odvolania označil odkazom na znenie ustanovenia § 365 ods. 1 C.s.p., avšak z obsahu podaného odvolania nevyplývajú. 21.
80. Predmetný záver sa týka predovšetkým nesplnenia procesných podmienok (

§ 365ods.

1 písm. a/ C.s.p.), keďže predmetný odvolací dôvod žalovaný formálne uplatnil, avšak z obsahu podaného odvolania nevyplýva. Pritom vo vzťahu k prípadnej absencii procesných podmienok neprichádza do úvahy ani postup podľa § 380 ods. 2 C.s.p., nakoľko z obsahu predloženého súdneho spisu nevyplýva, že by v predmetnom spore neboli splnené procesné podmienky. 21.2. Rovnako žalovaný - hoci je v spore zastúpený advokátom, ktorý mu mal zabezpečiť kvalifikovanú právnu pomoc - výlučne formálnym spôsobom uplatnil

§ 365ods.

1 písm. f/ C.s.p., avšak v odvolaní nenamieta nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania. Uvedeným odvolacím dôvodom sa tak najvyšší súd nemohol v rámci svojho rozhodovania zaoberať.

1. Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu tvrdeného nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý mu mal znemožniť realizáciu jemu patriacich procesných práv, odvolací súd uvádza, že k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 22.
2. Pod pojmom nesprávny procesný postup súdu sa rozumie taký postup súdu v konaní, ktorý je v rozpore so zákonom. 22.
3. Aby bol naplnený predmetný odvolací dôvod (a aby bola daná dôvodnosť podaného odvolania), musí súd svojim nesprávnym procesným postup znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom v materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok strane doručený do vlastných rúk.
4. Predmetná odvolacia námietka žalovaného podľa názoru odvolacieho súdu nemôže obstáť. Rozsudok súdu prvej inštancie nie je možné považovať za nepreskúmateľný (prípadne arbitrárny) len preto, že odvolateľ zastáva subjektívny názor, podľa ktorého sa konajúci súd pri svojom rozhodovaní nevysporiadal s niektorým jeho podaním adresovaným súdu v priebehu dlhoročného sporu. 23.
5. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci samej. Odôvodnenie rozhodnutia nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený stranou v priebehu súdneho sporu, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre vydanie konečného súdneho rozhodnutia. 23.
6. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie a vysporiadať sa s rozhodujúcimi argumentmi strán sporu však nie je možné vykladať tak, že v konečnom rozhodnutí musí bod po bode rozobrať všetky podania strán sporu a vysvetliť opodstatnenosť (resp. neopodstatnenosť) tvrdení v nich obsiahnutých s tým, že ak súd podľa takejto predstavy strany sporu (prípadne jej právneho zástupcu) nepostupuje, má sa považovať rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné, prípadne až arbitrárne. Takýto prístup je nevyhnutné odmietnuť. Osobitne odvolací súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). 23.
7. V tejto súvislosti pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že predmetné podanie žalovaného (t. j. podanie z
8. decembra 2016) neobsahovalo v zásade žiadnu novú argumentáciu, ale predstavovalo iba zhrnutie (resp. opakovanie) jednotlivých jeho skorších písomných podaní a ústnych prednesov, ktoré už boli predmetom posudzovania tak zo strany súdu prvej inštancie, ako aj zo strany odvolacieho súdu, a ktoré aj vzhľadom na záväzné právne závery vyslovené v predchádzajúcich kasačných uzneseniach najvyššieho súdu boli predmetom posudzovania krajského súdu v odvolaním napadnutom rozsudku. 23.
9. Rovnako považuje odvolací súd za nevyhnutné poukázať na to, že samotný žalovaný v odvolaní iba všeobecne namietal, že súd prvej inštancie sa jeho podaním nezaoberal, pričom v odvolacom konaní neuviedol, s akou konkrétnou námietkou z predmetného podania, ktorá by mala byť kľúčová pre meritórne rozhodnutie vo veci samej, sa krajský súd nevysporiadal. Obsahovo tak predmetná odvolacia námietka predstavuje iba nespokojnosť žalovaného s tým, že v prvoinštančnom konaní nebol úspešný, a že sa krajský súd nestotožnil s jeho právnou argumentáciu, čo však nepatrí do obsahu práva na súdnu ochranu a nemôže tak založiť dôvodnosť podaného odvolania.
10. Žalovaný taktiež nedôvodne namietal arbitrárnosť (resp. nepreskúmateľnosť) napadnutého rozsudku krajského rozsudku, pokiaľ ide o neuvedenie jednotlivých výkladových pravidiel pri vyslovení záveru o neplatnosti jednotlivých právnych úkonov. V skutočnosti ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorou sa odvolací súd v podrobnostiach zaoberá nižšie (viď body 34 a nasl. nižšie, predovšetkým však bod 41). 24.
11. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj tvrdenie odvolateľa o tom, že sa súd prvej inštancie nezaoberal obsahom popretia pohľadávky vo vyrovnacom konaní, ktoré malo podľa žalovaného založiť záver o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Predmetná skutočnosť bola medzi stranami nesporná a z obsahu súdneho spisu je nepochybné, že dôvodom popretia pohľadávky vo vyrovnacom konaní bola nevykonateľnosť notárskej zápisnice z dôvodu, že neexistoval záväzok žalobcu, nakoľko zmluva o prevode obchodného podielu je absolútne neplatným právnym úkonom a z predmetného dôvodu nemohla byť pohľadávka voči žalobcovi platne postúpená z Ing. E. B. na žalovaného. Navyše odvolací súd dodáva, že predmetná námietka žalovaného predstavuje nové tvrdenie prvýkrát uplatnené až v odvolacom konaní (doposiaľ žalovaný maximálne tvrdil, že popretie jeho pohľadávky bolo účelové). Novoty v odvolacom konaní sú v zmysle ustanovenia § 366 C.s.p. v zásade vylúčené okrem výnimiek uvedených v predmetnom ustanovení. Žalovaný však v odvolaní výslovne netvrdil, že by bola splnená niektorá zo zákonných podmienok pre uplatnenie novôt v odvolacom konaní.
12. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj odvolacie námietky žalovaného, ktorými vytýkal súdu prvej inštancie nedostatky, ktorých sa mal dopustiť pri vykonaní dokazovania (ide o námietky odvolateľa uvedené v bodoch 7.
13. a 7.
14. vyššie - pozn. odvolacieho súdu). Pri posudzovaní predmetných námietok nie je možné vychádzať izolovane len z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ale ich (ne)opodstatnenosť je nevyhnutné posudzovať s poukazom na obsahom predloženého súdneho spisu, ktorý predstavuje spoľahlivý podklad pre záver, či určitý dôkaz bol alebo nebol súdom vykonaný. 25.
15. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (z bodu 14) síce nevyplýva, že by krajský súd v spore vykonal dokazovanie zmluvou o postúpení pohľadávky, a že by oboznámil strany sporu s obsahom rozhodnutia vydaného v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 41CoE/240/2015 - ako to v odvolaní namietal žalovaný - avšak odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinou - zmluvou o postúpení pohľadávky a zároveň oboznámil strany sporu s obsahom uznesenia krajského súdu z
16. septembra 2015, sp. zn. 41CoE/240/
17. Tento záver vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní z
18. marca 2018 - na ktorom bol vyhlásený aj odvolaním napadnutý rozsudok - v ktorej je na strane 13 výslovne uvedené, že súd vykonal dokazovanie zmluvou o postúpení pohľadávky zo
19. októbra 2003 a že oboznámil strany s uznesením krajského súdu z
20. septembra 2015, sp. zn. 41CoE/240/
21. 25.
22. Obstáť nemôže ani tvrdenie odvolateľa o tom, že rozsudok krajského súdu neobsahuje hodnotenie vykonaných dôkazov. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, aké skutočnosti vyplývali z rozhodujúcich listinných dôkazov (t. j. zo zmluvy o prevode obchodného podielu, dohody o odplate za prevod obchodného podielu, zmluvy o postúpení pohľadávky a z notárskej zápisnice), akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní krajský súd riadil a aké (právne) závery vyslovil.
23. Najvyšší súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani argumentáciu žalovaného, podľa ktorej mal súd prvej inštancie rozhodnúť ultra petitum a podľa ktorej má byť výrok odvolaním napadnutého rozsudku neurčitý. 26.
24. Predmetná argumentácia odvolateľa vychádzala z toho, že znenie prvého výroku napadnutého rozsudku - „súd určuje, že pohľadávka veriteľa BTS & Partners, Námestie osloboditeľov 20, 040 01 Košice, IČO: 36 570 494, vo výške 1.933.023,04 eur (pôvodne 58.234.252,20 Sk) vyplývajúca z vyrovnacieho konania 55V/7/2004 sa nepovažuje za zistenú“ - nie je doslovne totožné so znením petitu žaloby žalobcu zo
25. júla 2007, ktorý znel nasledovne: „súd zisťuje, že pohľadávka veriteľa BTS & Partners, a.s. vo výške 58.234.252,20 Sk sa nepovažuje za zistenú“. Z obsahu žaloby žalobcu je nepochybné, že predmetná žaloba sa týka pohľadávky veriteľa BTS & Partners, a.s. (žalovaného), ktorá bola prihlásená vo vyrovnacom konaní dlžníka UNIVERSUM REAL, s.r.o. (žalobcu) vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 55V/7/
26. 26.
27. Viazanosť žalobným návrhom podľa ustanovenia § 216 ods. 1 C.s.p. - na ktoré odkazoval odvolateľ - znamená, že súd je povinný rozhodovať o procesnom nároku žalobcu, ktorý je obsiahnutý v žalobe. Uvedené znamená, že v žalobe žalobca vymedzuje predmet konania, pokiaľ ide o I. konkrétny právny vzťah, ktorý podľa žalobcu existuje a je ohrozený alebo porušený, II. konkrétny nárok z tohto právneho vzťahu, ktorému žiada poskytnúť súdnu ochranu a III. výšku alebo rozsah plnenia, ktoré z daného nároku žiada priznať (k tomu viď aj ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2016, s. 800). 26.
28. Súd tak pri svojom rozhodovaní nie je viazaný len tzv. petitom žaloby, ale žalobou ako celkom, pričom výrok súdneho rozhodnutia sa nemusí doslovne zhodovať z jeho návrhom sformulovaným žalobcom. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/4542/2007, podľa ktorého ak označí žalobca v žalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť žalovanému uložená rozhodnutím súdu, alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia totožné práva a povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia, prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. 26.
29. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že krajský súd svojim rozsudkom rozhodol o nároku uplatnenom žalobcom v žalobe zo
30. júla 2007 a jej rozsah neprekročil, keďže vo výroku rozhodol o totožnej pohľadávke (t. j. pohľadávke vo výške 1.933.023,04 eur) toho istého veriteľa (žalovaného) týkajúcej sa totožného vyrovnacieho konania (t. j. konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 55V/7/2004), ako žalobca vymedzil svojou žalobou. Preto nemožno dospieť k záveru, že by krajský súd rozhodol nad rámec žalobného návrhu, alebo že by jeho rozhodnutie bolo neurčité. Jediným argumentom žalovaného bolo použitie slova „vyplývajúca“ vo výroku rozsudku namiesto slova „prihlásená“, avšak predmetná terminologická nepresnosť aj vzhľadom na vyššie uvedené - za súčasnej skutočnosti, že ani žalovaný netvrdil, že by v predmetnom vyrovnacom konaní bola sporná aj iná jeho pohľadávka - nemôže založiť záver o nesprávnosti odvolaním napadnutého rozsudku. Takýto záver by bol totiž založený na prísne formalistickom „slovičkárení“, ktorý by bol v rozpore s právom na súdnu ochranu.
31. Z dôvodov uvedených vyššie (viď body 25 a 26 vyššie) žalovaný v odvolaní nedôvodne tvrdil existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.
32. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tvrdením žalovaného, že krajský súd nesprávne vyhodnotil žalobu žalobcu ako žalobu podľa ustanovenia § 59 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní, pričom jeho argumentácia vychádzala z odlišností medzi znením ustanovení § 59 ods. 5 ZKV a § 23 ZKV, nakoľko vyrovnacie konanie neumožňuje, aby prebiehali incidenčné spory. 28.
33. Úvodom odvolací súd poukazuje na protirečivosť argumentácie žalovaného, ktorý v skoršom štádiu sporu tvrdil, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Predmetné tvrdenie bolo vyvrátené - hoci za čiastočne odlišnej procesnej situácie (a pri odlišnom znení výroku rozsudku krajského súdu), ktorú si odvolací súd plne uvedomuje - predchádzajúcim kasačným uznesením najvyššieho súdu z
34. marca 2016, sp. zn. 3Obo/27/
35. Následne po vyriešení otázky naliehavého právneho záujmu žalobcu na podaní predmetnej žaloby procesná obrana žalovaného bola založená na tvrdení, že predmetná žaloba nie je určovacou žalobou, ako to predpokladá ustanovenie § 59 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní.
36. V uznesení z
37. marca 2016, sp. zn. 3Obo/27/2015 odvolací súd skonštatoval, že pri žalobe podľa § 59 ods. 5 ZKV, ak žalobca postupuje podľa pokynov súdu vo vyrovnacom konaní, je daný naliehavý právny záujem na určení, či je alebo nie je právo veriteľa, nakoľko rozhodnutím súdu sa definitívne vyrieši otázka neistoty v právnom vzťahu medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom. Na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým sa žalobe dlžníka vyhovie, vzniká žalobcovi právo na uvoľnenie zabezpečenej sumy (popretá pohľadávka), v prípade zamietnutia žaloby naopak vzniká žalovanému ako veriteľovi právo na vyplatenie popretej pohľadávky zo zabezpečenej sumy. 29.
38. Predmetný záver vychádzal síce z rozhodnutia krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o nároku žalobcu uplatneného zmenou žaloby z
39. februára 2011, aktuálne preskúmavané rozhodnutie vychádza z pôvodne podanej žaloby, keďže konanie o návrhu žalobcu na zmenu žaloby bolo zastavené na základe späťvzatia žalobcu uznesením súdu prvej inštancie z
40. júla 2017, č. k. 52Cbi/25/2007-
41. 29.
42. Uvedený záver je použiteľný aj na rozhodnutie o pôvodnej žalobe žalobcu, keďže aj na jej základe sa rozhodnutím súdu definitívne vyrieši otázka neistoty v právnom vzťahu medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom (a teda, či je žalobca povinný uspokojiť pohľadávku žalovaného disponujúceho exekučným titulom). Na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým sa žalobe dlžníka vyhovie, vzniká žalobcovi právo na uvoľnenie zabezpečenej sumy (popretá pohľadávka), v prípade zamietnutia žaloby naopak vzniká žalovanému ako veriteľovi právo na vyplatenie popretej pohľadávky zo zabezpečenej sumy.
43. Predmetnú argumentáciu žalovaného pritom nepovažuje odvolací súd za správnu. Síce znenie ustanovenia § 23 ods. 3 ZKV - podľa ktorého, kto popiera vykonateľnú pohľadávku, musí toto stanovisko uplatniť podľa povahy pohľadávky buď na súde, alebo na príslušnom správnom orgáne v lehote určenej súdom - nie je úplne totožné so znením ustanovenia § 59 ods. 5 ZKV - v zmysle ktorého, ak je popretá pohľadávka vykonateľná, súd určí dlžníkovi lehotu na uplatnenie práva podľa ustanovení osobitného zákona (s odkazom na ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p. - pozn. odvolacieho súdu) s poučením, že zabezpečenú sumu uvoľní v prospech veriteľa, ak lehotu nedodrží. Táto skutočnosť sama osebe nemôže znamenať, že žaloba podaná podľa § 59 ods. 5 ZKV nie je svojou povahou incidenčnou žalobou a zároveň, že ak je žalobný návrh naformulovaný spôsobom typickým pre popretie vykonateľnej pohľadávky v konkurznom konaní (podľa § 23 ods. 3 ZKV), nemôže ísť o žalobu podľa ustanovenia § 59 ods. 5 ZKV. V obidvoch typoch konania sa totiž subjekt, ktorý poprel prihlásenú vykonateľnú pohľadávku niektorého veriteľa, sa osobitnou žalobou domáha vydania rozhodnutia súdu, na základe ktorého nedôjde k jej uspokojeniu, či už v konkurznom alebo vo vyrovnacom konaní. 30.
44. Záver, že predmetná žaloba nie je žalobou podľa § 59 ods. 5 ZKV nemožno vyvodiť ani z toho, že podľa názoru odvolateľa nejde o určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p., na ktoré predmetné ustanovenie zákona o konkurze a vyrovnaní odkazuje. Osobitným typom určovacej žaloby - ako to predpokladá ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p. - je nielen žaloba podľa § 59 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní, ale aj všetky ostatné incidenčné žaloby (napr. žaloby o určenie pravosti, výšky alebo poradia popretej pohľadávky, prípadne o právo na jej oddelené uspokojenie) vyvolané konkurzným konaním, hoci v zákone nie je obsiahnutý výslovný odkaz na ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p. Tento záver vyplýva aj z ustálenej judikatúry (k tomu viď napr. 4Obo/36/2006, 3Obo/75/2008, 1MObdoV/17/2006, III. ÚS 354/2011, ale aj stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky č. Cpjn 19/98), ale aj z odbornej judikatúry (k tomu viď napr. Ďurica, M.: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Eurokodex: Žilina, 2006, s. 223). 30.
45. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že žalobca svojou žalobou - ktorá predstavuje žalobu podľa § 59 ods. 5 ZKV - sledoval, aby vo vyrovnacom konaní nebola z jeho majetku uspokojená prihlásená vykonateľná pohľadávka žalovaného disponujúceho predloženým exekučným titulom (notárskou zápisnicou).
46. Úspech nemožno priznať ani argumentácii odvolateľa, podľa ktorej povaha vyrovnacieho konania bráni viesť incidenčné spory. Odvolateľ správne uvádza, že je rozdiel v povahe konkurzného a vyrovnacieho konania, keďže konkurzné konanie môže byť skončené v zásade až po ukončení všetkých incidenčných sporov, na rozdiel od vyrovnacieho konania, ktoré je časovo podstatne kratšie a končí potvrdením vyrovnania bez ohľadu na to, či sú ukončené súdne spory iniciované veriteľmi popretej pohľadávky podľa § 59 ods. 4 ZKV, prípadne dlžníkom, ak došlo k popretiu vykonateľnej pohľadávky podľa § 59 ods. 5 ZKV (ako je tomu v predmetnom spore). 31.
47. Uvedenému zodpovedá aj osobitné zakotvenie ochrany veriteľov popretých pohľadávok pre prípad ich úspechu v incidenčnom spore. Zákonná úprava predpokladá, že k ukončeniu predmetných sporov dôjde až po ukončení vyrovnania, a aby neboli títo veritelia v prípade úspechu v incidenčnom spore vylúčení z uspokojenia prihlásenej pohľadávky dlžníkom, ukladá dlžníkovi povinnosť zložiť peňažné prostriedky vo výške, v akej by bola pohľadávka (ak by nebola popretá) vo vyrovnaní uspokojená, ktoré budú v prípade úspechu veriteľa (resp. v prípade neúspechu dlžníka) v spore podľa § 59 ods. 5 (a aj ods. 4) zákona o konkurze a vyrovnaní uvoľnené v prospech veriteľa.
48. Žalovaný v odvolaní nedôvodne namietal aj nesprávne posúdenie včasnosti podanej žaloby. V konaní nebolo sporné, že žaloba žalobcu zo
49. júla 2007 doručená krajskému súdu dňa
50. júla 2007 bola podaná včas vzhľadom k tomu, že uznesenie krajského súdu z
51. apríla 2007, č. k. 55V/7/2004-614 v spojení s opravným uznesením zo
52. júna 2007, č. k. 55V/7/2004-647 - ktorým bola žalobcovi určená lehota 30 dní na podanie predmetnej žaloby - nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
53. júna
54. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli opodstatňovať záver o tom, že by žalobca podal predmetnú žalobu po uplynutí tridsaťdňovej (prekluzívnej) lehoty. 32.
55. Vychádzajúc z obsahu predchádzajúcich podaní žalovaného (napr. z podania z
56. decembra 2016) je zrejmé, že jeho názor o oneskorenom podaní žaloby vychádzal z presvedčenia o tom, že predmetná žaloba nie je žalobou podľa § 59 ods. 5 ZKV. Tento názor je však na vyššie vyslovené závery o tom - že v posudzovanom spore ide o žalobu podľa ustanovenia § 59 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní - nesprávny.
57. Pokiaľ ide o časť odvolania, v ktorom odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie vo vyriešení hmotnoprávnych otázok (t. j. v neplatnosti jednotlivých právnych úkonov a nespôsobilosti notárskej zápisnice), odvolací súd konštatuje, že základná premisa vyslovená v preskúmavanom rozsudku krajského súdu je založená na tom, že ak je neplatná zmluva o prevode obchodného podielu a dohoda o odplate za prevod obchodného podielu, neplatná je aj zmluva o postúpení pohľadávky, a v dôsledku neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu nie je notárska zápisnica spôsobilým exekučným titulom, keďže nespĺňa požiadavky vyžadované ustanovením § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. 33.
58. Predmetnému konštatovaniu nie je možné aj vzhľadom na právne záväzný názor vyslovený v uznesení odvolacieho súdu z
59. novembra 2011, sp. zn. 1Obo/43/2011, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný, nič vytknúť. Predmetom odvolacieho prieskumu tak bude posúdenie správnosti jednotlivých čiastkových záverov vyslovených krajským súdom.
60. Otázka platnosti (resp. neplatnosti) zmluvy o prevode obchodného podielu z
61. júna 2003 a dohody o odplate za prevod obchodného podielu z
62. júna 2003 bola riešená okrem predmetného sporu aj v ďalších konaniach. 34.
63. Predovšetkým sa jedná o konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 8C/23/2004, v ktorom bola otázka platnosti zmluvy o prevode obchodného podielu riešená ako tzv. predbežná otázka. V uvedenom spore krajský súd v rozsudku z
64. októbra 2008, sp. zn. 12Co/154/2008 dospel k záveru, že zmluva o prevode obchodného podielu je absolútne neplatným právnym úkonom a totožný záver vyslovili aj najvyšší súd v rozsudku z
65. mája 2010, sp. zn. 5Cdo/99/2009, 5Cdo/100/2009, 5Cdo/101/2009 a Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) v uznesení o odmietnutí ústavnej sťažnosti z
66. októbra 2010, sp. zn. III. ÚS 375/
67. 34.
68. Ďalej bola otázka (ne)platnosti zmluvy o prevode obchodného podielu predmetom sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 25Cb/112/2008, pričom Krajský súd v Bratislave vo výroku rozsudku z
69. júna 2014, č. k. 3Cob/166/2013-561 určil, že predmetná zmluva o prevode obchodného podielu je absolútne neplatná.
70. Odvolací súd uvádza, že žalovaný nevystupoval ani v jednom zo sporov uvedených vyššie. 35.
71. Osobitne vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
72. júna 2014, č. k. 3Cob/166/2013-561 ostávajú aktuálne závery, ktoré vyslovil odvolací súd v predchádzajúcom kasačnom uznesení z
73. marca 2016, sp. zn. 3Obo/27/2015, a to že ním nie je súd viazaný z dôvodu, že pred vyhlásením predmetného rozsudku došlo k prerušeniu konania pre vyhlásenie konkurzu na majetok jednej zo strán sporu. 35.
74. Pokiaľ ide o konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 8C/23/2004 a závery o neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu vyslovené v rozhodnutiach vydaných v predmetnom spore (vrátane rozhodnutí najvyššieho súdu a ústavného súdu), tieto neboli prejudiciálne záväzné v zmysle § 194 ods. 2 C.s.p. z dôvodu, že vo veci vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 8C/23/2004 nevystupovala obchodná spoločnosť BTS & Partners, a.s. (t. j. žalovaný v rozhodovanom spore) ako strana sporu (k tomu viď napr. 1Cdo/133/2009, 3Cdo/115/2016 a 3Cdo/147/2018). Predmetné konštatovanie však nemožno vykladať tak, že by na závery vyslovené v rozsudku najvyššieho súdu z
75. mája 2010, sp. zn. 5Cdo/99/2009, 5Cdo/100/2009, 5Cdo/101/2009 a v uznesení ústavného súdu z
76. októbra 2010, sp. zn. III. ÚS 375/2010 nebolo možné vôbec prihliadať (v podrobnostiach viď bod 39.
77. nižšie).
78. Odvolací súd konštatuje, že krajský súd v súlade so záväzným názorom vysloveným v zrušujúcich uzneseniach najvyššieho súdu z
79. novembra 2011, sp. zn. 1Obo/43/2011 a z
80. marca 2016, sp. zn. 3Obo/27/2015 - keď otázku platnosti zmluvy o prevode obchodného podielu ako prejudiciálnu otázku neposudzoval výlučne odkazom na súdne rozhodnutia, v ktorých sa taktiež posudzovala otázka (ne)platnosti predmetnej zmluvy o prevode obchodného podielu (viď body 34.
81. a 34.
82. vyššie), nakoľko nedošlo k splneniu podmienok podľa § 194 ods. 2 C.s.p. (viď bod 35.
83. vyššie) - ale vyriešil ju samostatne.
84. Základné formálne náležitosti zmluvy o prevode obchodného podielu majúce vplyv na jej platnosť sú upravené v ustanovení § 115 ods. 3 Obchodného zákonníka (od
85. septembra 2018 v ustanovení § 115 ods. 4 Obchodného zákonníka - pozn. odvolacieho súdu), v zmysle ktorého zmluva o prevode obchodného podielu musí mať písomnú formu a podpisy na zmluve sa musia osvedčiť. Nadobúdateľ, ktorý nie je spoločníkom, v nej musí vyhlásiť, že pristupuje k spoločenskej zmluve, prípadne stanovám, ak boli prijaté. Ak žalovaný namietal, že krajský súd vo svojom rozsudku odkázal na ods. 2 ustanovenia § 115 Obchodného zákonníka, jedná sa iba o zrejmú chybu v písaní, ku ktorej došlo pri písomnom vyhotovení rozsudku, nakoľko v skutočnosti pri svojom rozhodovaní aplikoval ustanovenie § 115 ods. 3 (a nie ods. 2) Obchodného zákonníka. Predmetné zákonné ustanovenie však nie je možné vykladať tak, že absencia iných obsahových náležitosti zmluvy o prevode obchodného podielu nemôže mať za následok jej neplatnosť. 37.
86. Už v rozsudku z
87. novembra 2001, sp. zn. 2Obo/102/2001 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 7/2002) najvyšší súd skonštatoval, že pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o prevode obchodného podielu, z hľadiska jej určitosti a zrozumiteľnosti vyžadovaných pre každý platný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluva musí obsahovať jednoznačne špecifikovaný obchodný podiel a musí z nej byť zrejmé, či ide o prevod bezodplatný alebo odplatný. Pri odplatnom prevode obchodného podielu musí byť v zmluve uvedená jeho cena alebo spôsob jej určenia. Spôsob vypočítania ceny obchodného podielu Obchodný zákonník neupravuje, preto ak spoločenská zmluva neurčuje inak, určí sa dohodou zmluvných strán.
88. Krajský súd pri formulovaní záveru o neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu z
89. júna 2003 vychádzal z vyššie citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu z
90. novembra 2001, sp. zn. 2Obo/102/2001, pričom jednoznačne uviedol, že v predmetnej veci išlo o odplatný prevod obchodného podielu, avšak neobsahovala dohodu zmluvných strán o cene a ani o spôsobe jej určenia. Rovnako súd prvej inštancie konštatoval, že ak zmluvné strany mienili cenu stanoviť dodatočne, mali spôsob, akým bude dodatočne určená cena, urobiť zrozumiteľne a určito. Vzhľadom k tomu, že zmluva o prevode obchodného podielu predmetnú náležitosť (t. j. cenu prevádzaného obchodného podielu, ani spôsob, akým sa táto cena určí) neobsahuje, dospel krajský súd k záveru o jej absolútnej neplatnosti pre neurčitosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, aký bol úmysel konajúcich zmluvných strán (t. j. dohodnúť cenu obchodného podielu samostatným doplnkom).
91. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní považuje za potrebné poukázať na princíp právnej istoty zakotvený v čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku, ktorý sa prejavuje tým, že každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. 39.
92. Pojem ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít upravený v čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku, resp. v ustanoveniach § 220 ods. 2 a § 393 ods. 2 C.s.p. predstavuje širší pojem ako pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu obsiahnutý v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. Pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu v zmysle posúdenia prípustnosti dovolania je možné zaradiť iba rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorých rozhodoval ako dovolací súd [t. j. v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch - dovolaní a dovolaní generálneho prokurátora (mimoriadnom dovolaní)]. Naproti tomu pod pojem ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít možno zahrnúť nielen rozhodnutia dovolacieho súdu, ale aj rozhodnutia, ktoré vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. 39.
93. Ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít môže predstavovať aj jednotlivé rozhodnutie (a to aj doposiaľ nepublikované), pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu prípadne ústavného súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. 39.
94. Z uvedeného je zrejmé, že vyššie citované rozhodnutie odvolacieho senátu najvyššieho súdu z
95. novembra 2001, sp. zn. 2Obo/102/2001 je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ako to predpokladá čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku. Predmetné rozhodnutie akceptovali a obsahovo naň nadviazali vo svojej rozhodovacej činnosti aj najvyšší súd v rozsudku najvyššieho súdu z
96. mája 2010, sp. zn. 5Cdo/99/2009, 5Cdo/100/2009, 5Cdo/101/2009 a ústavný súd v uznesení z
97. októbra 2010, sp. zn. III. ÚS 375/
98. 39.
99. Zároveň rozhodnutie 2Obo/102/2001 je všeobecne akceptované aj v odbornej verejnosti, keď naň odkazujú a závery z neho preberajú odborné publikácie, bez toho, aby predmetné rozhodnutie bolo spochybňované (k tomu viď napr. Patakyová, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár.
100. vydanie. C. H. Beck: Bratislava, 2013, s. 485 a s. 490; Ovečková, O. a kol.: Obchodný zákonník.
101. časť. Komentár. IURA EDITION: Bratislava, 2005, s. 370 a Suchoža, J. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. Eurounion: Bratislava, 2007, s. 278 a s 279).
102. V danom prípade išlo o odplatný prevod obchodného podielu, preto bolo povinnosťou zmluvných strán dohodnúť v zmluve cenu, za ktorú sa obchodný podiel prevádza, prípadne spôsob, ktorým má byť cena obchodného podielu určená. 40.
103. Ak odplatná zmluva o prevode obchodného podielu neobsahuje dohodu o cene obchodného podielu a ani dohodu o spôsobe jej určenia, je táto zmluva absolútne neplatná pre jej neurčitosť podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedené platí aj vtedy, ak bola cena obchodného podielu (prípadne spôsob jej určenia) dohodnutá až následne (t. j. po uzavretí zmluvy o prevode obchodného podielu) v podobe dodatku k zmluve, prípadne v podobe osobitnej dohody. 40.
104. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa vyznačuje tým, že nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti (k tomu viď aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/96/95 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998). 40.
105. Pod spôsobom určenia ceny, za ktorú sa obchodný podiel prevádza, je pot