ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.") na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu do Bulharskej republiky
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie"). 2. Žalovaný poukázal na výsledky lustrácií v systéme Eurodac,
ktorých je sťažovateľ žiadateľom o azyl v Bulharskej republike. Túto skutočnosť žalovaný oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu MV SR, na čo sa začalo konanie o návrat na územie Bulharskej republiky pod číslom konania MU-DS-300/2017-Ž. Dňa 21.07.2017 bolo vydané rozhodnutie o zaistení sťažovateľa
1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z., pod číslom PPZ-HCP-BA6-206-010/2017-AV na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu
Dublinského nariadenia. Sťažovateľ počas zaistenia, dňa 07.09.2017 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, na základe čoho bol dňa 06.11.2017 prepustený zo zaistenia a rozhodnutím PPZ-HCP-BA6-206-027/2017-AV bol zaistený
ust. § 88a ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. Dňa 08.11.2017 vydalo Dublinské stredisko rozhodnutie, ktorým zamietlo žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, pretože
1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov je na konanie o udelenie azylu príslušná Bulharská republika. Dňa 21.11.2017, po jeho prepustení bol sťažovateľ zaistený rozhodnutím PPZ-HCP-307-009/2017-AV
1 písm.
ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) dospel k záveru o potrebe zamietnuť správnu žalobu z nasledujúcich dôvodov: - dobu zaistenia nie je možné predbežne presne určiť, jej dĺžka závisí od množstva faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu; - postup správneho orgánu po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, v konaní sp.zn. 4Sa/100/2017, v ktorom konal o rozhodnutí žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-307-009/2017- AV zo dňa 21.11.2017, nie je krajský súd v aktuálnom konaní oprávnený posudzovať; - príkaz na prepustenie sťažovateľa je
vyjadrení žalovaného súčasťou iného spisového materiálu; - povinnosť informovať právneho zástupcu o jednotlivých úkonoch žalovanému zo zákona o správnom konaní, ani zo zákona o pobyte cudzincov nevyplýva, naviac ak napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo prvým úkonom v konaní, začatom na základe iného právneho titulu a na zastupovanie v ňom, môže byť právny zástupca splnomocnený až po začatí konania; - nenastala situácia zaistenia sťažovateľa na základe viacerých zákonných titulov, pretože v aktuálne preskúmavanom konaní bol zaistený
ust. § 88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z., na rozdiel od zaistenia uskutočneného dňa 21.11.2017
ust. § 88a ods.1 pís. b) zák. č. 404/2011 Z.z.; - s odkazom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ak právna zástupkyňa sťažovateľa tvrdí, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, potom jej námietka nesprávneho právneho posúdenia je a priori nedôvodná (rozsudok NS SR sp.zn. 1 Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017); - vzhľadom na snahu sťažovateľa dosiahnuť cieľ svojej cesty (Spolková republika Nemecko) a zabrániť návratu, je s ohľadom na právny dôvod zaistenia,
ust. § 88 ods. 1 pís.
1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z. s poukazom na nepriznanie odkladného účinku podanej správnej žalobe žalobcu vo veci zamietnutia jeho žiadosti o azyl krajským súdom, čo malo za následok, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o azyl sa stalo vykonateľným, na základe čoho sa
žalovaného už sťažovateľ nepovažuje za žiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky - týmto sťažovateľ stratil iba oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, s poukazom na § 2 písm. h) zák. č. 480/2002 Z.z. nestratil status žiadateľa o udelenie azylu; - krajský súd nesprávne právne posúdil námietku nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení, pričom s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Szak/14/2017 zo dňa 26.09.2017 body 34 až 36 sťažovateľ uviedol, že ako osobe so statusom žiadateľa o azyl majú správne orgány povinnosť zabezpečiť mu ubytovanie vo svojich zariadeniach a na náklady štátu, s čím sa stotožnil aj Krajský súd v Bratislave v bode 7 rozsudku sp. zn. 4Sa/100/2017 zo dňa 15.12.2017, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o zaistení žalobcu a nariadené jeho prepustenie; - krajský súd nesprávne právne posúdil riziko úteku sťažovateľa o k uvedenému sťažovateľ poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/23/2014; sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.05.2017, body 27 až 30, sp. zn. 10Szak/3/2017 zo dňa 09.02.2017, bod 25 a rozsudok sp. zn. 10SZa/8/2016 zo dňa 29.03.2016; o prvotná hrozba úteku nie je nemenná, a preto je potrebné ju vždy konfrontovať s aktuálnou situáciou; o Krajský súd v Bratislave rozsudku sp.zn. 4Sa/100/2017 zo dňa 15.12.2017 bod 8, uviedol, že žalovaný na zistenie okolností ev. dôvodnej obavy rizika úteku sťažovateľa nevykonal žiadne dokazovanie a jeho správna úvaha je v tomto smere založená iba na jeho domnienkach- uvedené pochybenie žalovaný v aktuálnom konaní nenapravil; - krajský súd nesprávne právne posúdil stanovenie dĺžky doby zaistenia žalovaným o žalovaný bol povinný pri stanovení dĺžky doby zaistenia vychádzať z ustanovení článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, ktoré ustanovuje podstatne kratšiu dobu zaistenia ako zák. č. 404/2011 Z.z.; o sťažovateľ poukázal rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/5/2017 zo dňa 22.05.2017, body 19 až 23 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sa/100/2017 (k predchádzajúcemu zaisteniu) bod 11; o žalovaný nesprávne právne posúdil možnosť zaistenia sťažovateľa za účelom jeho transferu do Bulharska, keďže mu z rozsudku krajského súdu sp. zn. 4Sa/100/2017 jednoznačne vyplýva, že možnosť zaistenia za účelom transferu do Bulharska bola vyčerpaná v období od 07.09.2017 do 17.10.2017- v aktuálnom konaní sa však krajský súd v napadnutom rozsudku nestotožnil s takouto argumentáciou, avšak dostatočne zrozumiteľným spôsobom neuviedol, prečo sa odchýlil od právneho posúdenia uvedeného vo vzťahu k namietanej nemožnosti zaistenia sťažovateľa s ohľadom na uplynutie lehôt v zmysle Dublinského nariadenia; 11. Záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vyslovil, že zaistenie sťažovateľa na podklade preskúmavaného rozhodnutia bolo nezákonné. B) 12. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 14.04.2019 poukázal na preskúmavané rozhodnutie a vyjadrenie k správnej žalobe s ktorými sa naďalej stotožňuje. IV. Právny názor Najvyššieho súdu 13. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom
1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. 14. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. mája 2019 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).
1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu
osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 15. V súvislosti so sťažovateľom prezentovanou situáciou, t. j. že tento bol dňa 05.01.2018 zaistený na základe rozhodnutia preskúmavaného v tomto konaní, čomu bezprostredne predchádzalo jeho zaistenie z dôvodu
1 písm. e) zák. č. 404/2011 Z.z., pričom vydaniu preskúmavaného rozhodnutia nepredchádzalo prepustenie sťažovateľa, kasačný súd poukazuje na závery svojho skoršieho rozhodnutia pod sp. zn. 1Szak/14/2017 zo dňa 26.09.2017: „V súvislosti so situáciou, kedy dochádza k tzv. prezaisteniu cudzinca kasačný súd poukazuje na potrebu vydania príkazu na prepustenie a súčasne fakticky prepustiť takúto osobu zo zadržania. Inak nastáva situácia, kedy po vydaní druhého rozhodnutia o zaistení je dotknutá osoba v zaistení na základe viacerých zákonných dôvodov..." Aj napriek skutočnosti, že prepustenie z predchádzajúceho zaistenia je primárne úkonom iného správneho konania,
kasačného súdu ďalšiemu prezaisteniu osoby bráni postup správnych orgánov, ktoré opomenú rozhodnúť o jej prepustení z predchádzajúceho zaistenia. Preto je potrebné tento úkon chápať ako jednu z podmienok na prezaistenie, ktorej splnenie musí nespochybniteľne vyplývať z administratívneho spisu žalovaného. Z uvedených dôvodov sa kasačný súd nestotožnil so závermi krajského súdu, ktorý sa napriek absencii príkazu na prepustenie v administratívnom spise uspokojil s tvrdením žalovaného o tom, že tento príkaz bol vydaný a založený do iného spisu. 16. Žalovaný v dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia konštatoval, že vykonateľnosťou rozhodnutia o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu, sa tento nepovažuje za žiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Kasačný súd z obsahu spisu ako aj z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že sťažovateľ dňa 07.09.2017 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pričom príslušný správny orgán jeho žiadosť rozhodnutím ČAS: MU-DS-30-20/2017-Ž zo dňa 08.11.2017 v zmysle § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov zamietol ako neprípustnú a súčasne vyslovil, že na konanie je príslušná Bulharská republika. Správnu žalobu proti tomuto rozhodnutiu zamietol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 7SaZ/7/2017 zo dňa 09.01.2018 a následne kasačnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku zamietol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sžak/5/2018 zo dňa 22.05.2018.
h) zák. č. 480/2002 Z.z. sa na účely tohto zákona sa rozumie žiadateľom cudzinec, ktorý na útvare Policajného zboru (ďalej len "policajný útvar")
2 vyhlási, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, alebo iná osoba, o ktorej to ustanovuje tento zákon; žiadateľom je aj cudzinec
č. 404/2011 Z.z.; žiadateľ o udelenie azylu nemôže byť zaistený z dôvodov
č. 404/2011 Z.z. 18. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ, nakoľko podal proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu správnu žalobu (následne aj kasačnú sťažnosť proti rozsudku súdu o zamietnutí správnej žaloby), bol v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia
h) zák. č. 480/2002 Z.z. žiadateľom o azyl. Vzhľadom na právnu úpravu dôvodov zaistenia, obsiahnutú v § 88 a § 88a zák. č. 404/2011 Z.z. sťažovateľ nemohol byť v danom čase zaistený z dôvodu
1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z. a teda preskúmavané rozhodnutie je už z tohto dôvodu od počiatku nezákonné. 19. S vyššie uvedeným logicky súvisí aj pochybenie žalovaného pokiaľ ide o posúdenie uloženia tzv. alternatív k zaisteniu. V zmysle § 88a je policajt oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky z ďalej uvedených zákonných dôvodov. V prípade navrhovateľa ako žiadateľa o azyl prichádzalo do úvahy [§ 23 ods. 3 písm. c), resp. § 23a ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z.] zdržiavanie sa v azylovom zariadení bez možnosti udelenia priepustky, čím sa správny orgán prirodzene nezaoberal, nakoľko so sťažovateľom nekonal ako so žiadateľom o azyl (aplikoval dôvod
1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z.). Vyššie uvedenou možnosťou sa kasačný súd opakovane zaoberal v predchádzajúcich rozsudkoch napr. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015, preto na ne v tomto smere poukazuje. 20. Na konanie o zaistení cudzinca
zák. č. 404/2011 Z.z. sa okrem osobitnej právnej úpravy vzťahujú aj ustanovenia správneho poriadku v subsidiárnej pôsobnosti (§ 120 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z.). Výsledkom tohto konania môže byť rozhodnutie, ktorým sa významnou mierou zasiahne do ústavných práv fyzickej osoby. Preto je nevyhnutné zo strany správneho orgánu viesť konanie tak, aby boli dôsledne rešpektované všetky procesné práva účastníka konania, ktoré mu vyplývajú nielen zo zák. č. 404/2011 Z.z., ale aj zo Správneho poriadku ako generálnej procesnej normy v oblasti správneho práva. Ak správny orgán účastníkovi konania ich skutočné uplatnenie znemožní, zásadným spôsobom porušuje ústavné právo účastníka na spravodlivý proces v konaní pred orgánom verejnej správy.
zákona o pobyte cudzincov i
Správneho poriadku. Predpokladom tohto postupu bude v zásade osobná účasť zástupcu na výsluchu/ vyjadrení účastníka konania, na oboznamovaní sa s podkladom rozhodnutia a pod., ktorá umožní i bezodkladné doručenie rozhodnutia o zaistení zvolenému zástupcovi. Pred doručením tohto rozhodnutia zástupcovi by pozbavenie osobnej slobody nemalo zákonný podklad. V predmetnom prípade z obsahu spisu vyplynulo, že žalovaný vyššie uvedený postup nezachoval, nakoľko sťažovateľa, ako už bolo vyššie spomenuté, vypočul bez prítomnosti splnomocnenej osoby. 23. Takýto postup žalovaného je
názoru kasačného súdu v rozpore s princípmi dobrej správy. V tejto súvislosti je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že verejná správa je službou verejnosti a základné pravidlá konania uvedené v § 3 správneho poriadku, pre ktoré východiskom je systém prameňov práva predovšetkým ústava (najmä čl. 2) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej právom Európskych spoločenstiev resp. upravenej medzinárodnými zmluvami) i keď sú formulované viac všeobecným spôsobom, je potrebné, vzhľadom na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému, v praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a činnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy „dobrej správy" (Good Governance, Good Administration), majúceho základ v literatúre, judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch najmä Rady Európy (najmä odporúčania a rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy) a Európskej únie. 24.
názoru kasačného súdu je potrebné hodnotiť takéto úkony správneho orgánu aj vo svetle požiadaviek na dobrú verejnú správu. Nemožno pripustiť, aby morálny rozmer práva, ktorý sa od nepamäti odvíja od mravných kategórií, ktorými sú napríklad dobro, slušnosť a správnosť (ekvita) alebo spravodlivosť, bol počas prieskumu zákonnosti aktov orgánov verejnej správy zatlačený do úzadia. Zákonodarca uvedené pojmy morálky tradične zakotvuje do súkromnoprávnych pravidiel správania prostredníctvom takých normatívnych korektorov, ako sú dobrá viera, dobré mravy alebo poctivý obchodný styk. V situácii, keď právny predpis dáva jednoznačnú odpoveď na určitú právnu otázku, v danom prípade otázku zvolenia splnomocnenej osoby a túto bolo možné vyložiť aj v systémových súvislostiach s ostatnými predpismi, tak aby bola rozumne a spravodlivo zodpovedaná, bolo povinnosťou správneho orgánu, postupovať v súlade so zásadami „dobrej správy" tak, aby sťažovateľ neutrpel na svojich právach ujmu, najmä s prihliadnutím na jeho dovtedajšie legitímne očakávanie a postup v dobrej viere v podmienkach právneho štátu založeného na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, ktoré bránia výkladu a aplikácii právnych noriem na ťarchu adresáta právnej normy postupujúceho v dobrej viere. 25. Na základe uvedeného možno ustáliť, že krajský súd pochybil, keď uvedený postup správneho orgánu považoval za súladný zo zákonom. Argumentácia založená na tom, že žiadny právny predpis nezavádza povinnosť správnemu orgánu upovedomiť právneho zástupcu zaisteného cudzinca o tom, že sa s ním vykonávajú úkony neobstojí. V tejto súvislosti kasačný súd zdôrazňuje, že výsledkom predmetného správneho konania bolo pozbavenie osobnej slobody osoby, ktorá má aj z dôvodu jazykovej bariéry znevýhodnené postavenie pred orgánom štátnej správy. 26. Kasačný súd sa zároveň nestotožnil ani so o záverom krajského súdu,
ktorého preskúmavané rozhodnutie bolo prvým úkonom v konaní, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu predstavuje práve jeho výsledok. 27. Kasačný súd, vychádzajúc z obsahu preskúmavaného rozhodnutia ako aj vlastnej rozhodovacej činnosti (viď rozsudok sp. zn. 1Sžak/5/2018 zo dňa 22.05.2018) považoval za nesporné, že Bulharská republika dňa 05.09.2017 písomne akceptovala žiadosť o prijatie späť sťažovateľa
Dublinského nariadenia. Následne dňa 07.09.2017 sťažovateľ podal žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, v dôsledku čoho sa konanie o odovzdaní sťažovateľa v súlade s ust. § 46b ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 4 zák. č. 480/2002 Z.z. zastavilo a v zisťovaní, či je iný štát príslušný na konanie o udelenie azylu, sa pokračovalo v konaní o udelenie azylu. 28. Tiež bolo nesporné, že sťažovateľ bol zaistený (na základe preskúmavaného rozhodnutia- 05.01.2018, resp. potom čo bol prvýkrát zadržaný na území Slovenskej republiky v júli/auguste 2017, ale aj po vydaní rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o azyl) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu
Dublinského nariadenia, ktoré vo svojom článku 28 osobitne upravuje lehoty, v rámci ktorých má správny orgán vykonať jednotlivé úkony a napokon aj odovzdanie zaistenej osoby.
čl. 28 ods. 3 pododsek 1 až 4 Dublinského nariadenia zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania
tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená
tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie
tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená
tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania
článku 27 ods.
Dublinského nariadenia potom ako Bulharská republika akceptovala dožiadanie o prijatie sťažovateľa späť, bol povinný stanoviť lehotu zaistenia tak, aby neprekročil lehotu uvedenú vo štvrtom pododseku uvedeného ustanovenia, t.j. 6 týždňov. Žalovaný stanovil lehotu zaistenia odo dňa zaistenia (05.01.2018) do 21.02.2018, teda na dobu dlhšiu ako 6 týždňov, a teda už týmto postupom pochybil. Na tom nič nemení ani prípadná situácia, kedy správny orgán stanoví lehotu zaistenia v dlhšom trvaní ako to pripúšťa citované ustanovenie Dublinského nariadenia, pričom odovzdanie zaistenej osoby vykoná skôr ako uplynie 6 týždňov od okamihu, kedy začala plynúť. Takéto rozhodnutie, v prípade ak sa odovzdanie v zákonnej lehote nevykoná, môže byť podkladom pre ďalšie obmedzenie osobnej slobody zaisteného cudzinca (už v momente vydania rozhodnutia to správny orgán pripúšťa). Preto už skutočnosť, že je porušenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia potenciálne možné, spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia o zaistení (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7 Azs 11/2015 zo dňa 19.02.2015). 31. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplynulo, že sťažovateľ bol (v čase po akceptácii dožiadania o prijatie späť), napriek jeho žiadosti o udelenie azylu zo dňa 07.09.2017, zaistený
1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z. až do 06.11.2017, kedy došlo k tzv. prezaisteniu
1 písm.
1 písm. e) zák. č. 404/2011 Z.z., pričom v útvare policajného zaistenia na tomto podklade zotrval až do 05.01.2018, t.j. do vydania preskúmavaného rozhodnutia.
1 písm. e) zák. č. 404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky z dôvodu
1 písm. c). 32. Proti rozhodnutiu migračného úradu podal sťažovateľ dňa 28.11.2017 správnu žalobu, pričom požiadal správny súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Správny súd uznesením sp. zn. 7SaZ/7/2017 zo dňa 06.12.2017 zamietol sťažovateľov návrh na priznanie odkladného účinku.
čl. 27 ods. 3 písm. c) Dublinského nariadenia na účely odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo jeho preskúmania členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovia, že dotknutá osoba môže v primeranej lehote požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní do prijatia rozhodnutia vo veci jej odvolania alebo preskúmania. Členské štáty zabezpečia, aby bol k dispozícii účinný opravný prostriedok, a to odkladom odovzdania do prijatia rozhodnutia o prvej žiadosti o odklad. Každé rozhodnutie o tom, či sa výkon rozhodnutia o odovzdaní odloží, sa prijme v primeranej lehote, ktorá zároveň umožní podrobné a prísne preskúmanie žiadosti o odklad. V rozhodnutí o tom, že výkon rozhodnutia o odovzdaní sa neodloží, sa uvedú dôvody, na ktorých sa zakladá. 33.
citovaného ustanovenia Dublinského nariadenia príslušné správne orgány nemohli, do rozhodnutia správneho súdu o návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, odovzdať sťažovateľa do Bulharskej republiky a za tým účelom vykonať potrebné opatrenia. Kasačný súd mal za to, že aj napriek právnej úprave odkladného účinku
S.s.p., vzhľadom na znenie čl. 27 ods. 3 písm.
2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie. 36. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd
2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, trovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.