1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona na neverejnom zasadnutí konanom dňa
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného J. N. sa o d m i e t a. Odôvodnenie I. Konanie predchádzajúce dovolaniu Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „prvostupňový súd“) zo 6. apríla 2017, sp. zn. 5T/26/2016, bol obvinený J. N. uznaný za vinného z prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla
1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa
2 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona súd obvinenému výkon trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov.
1 Trestného poriadku prvostupňový súd obvinenému uložil aj povinnosť nahradiť škodu poškodenej ČSOB leasing, a. s., Bratislava, Panónska cesta 11, vo výške 15.717 eur.
2 Trestného poriadku poškodenú spoločnosť so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Krajský súd v Bratislave rozhodujúc o odvolaní obvineného J. N. proti uvedenému rozsudku prvostupňového súdu uznesením z 26. októbra 2017, sp. zn. 2To/80/2017, odvolanie obvineného
II. Dovolanie a vyjadrenie k nemu Proti citovanému rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal obvinený J. N. dovolanie prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Petra Šumšalu písomným podaním z
tvrdenia krajského súdu ho zo spáchania trestného činu v plnom rozsahu usvedčili priame dôkazy, a to výpovede svedkov, ktorí mali vypovedať mimoriadne podrobne v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní k priebehu žalovaného skutku. Krajský súd však neuvádza, ktoré tvrdenia ktorých konkrétnych svedkov majú byť týmito priamymi dôkazmi, pričom po preštudovaní a oboznámení sa s obsahom všetkých vykonaných výsluchov svedkov musí dovolací súd
názoru obvineného dospieť k záveru, že nimi nebolo preukázané, že by obvinený predmetné motorové vozidlo prevzal, disponoval ním, ani to, že by mu ho vôbec niekto odovzdal. Prevzatie osobného motorového vozidla
obvineného nepreukazuje ani podpis na preberacom protokole, pretože ani jedna z osôb podpisujúcich tento protokol predmetné motorové vozidlo nevidela a ani ho obvinenému neodovzdávala. Poukázal pritom na výpovede svedkov Mgr. R. S., JUDr. G. F. a Ing. T. J., z ktorých vyplýva, že poškodená spoločnosť viedla v leasingových veciach kompletné spisové materiály, pričom v konaní nebol ani na opakovanú žiadosť obhajoby predložený kompletný, dokonca ani čiastkový spisový materiál, ktorý by potvrdil alebo vyvrátil, kto mal v mene spoločnosti S. s. r. o. túto spoločnosť osloviť a kto jej predkladal jednotlivé dokumenty na preukázanie bonity za účelom uzatvorenia leasingovej zmluvy, ako predmet leasingu vyzeral, kto a na základe čoho podal návrh na zápis predmetu leasingu do evidencie, kto a na základe čoho prevzal dokumenty od polície ohľadom prihlásenia vozidla do evidencie a pod. Na základe uvedeného obvinený konštatoval, že orgány činné v trestnom konaní a súdy nevykonali dostatočné dokazovanie v tejto časti, pretože v konaní neboli preukázané rozhodné skutočnosti. Navyše, ani matka obvineného, svedkyňa J. N., vo svojej výpovedi neuviedla, že obvineného videla používať predmetné osobné motorové vozidlo. Rovnako tak z výpovede svedkyne Ing. T. J. nie je možné vyvodiť jednoznačný záver o tom, že táto svedkyňa bola vôbec osobne prítomná pri uzatváraní predmetnej leasingovej zmluvy a sama opakovane uviedla, že nebola prítomná ani pri odovzdávaní vozidla. Svedkyňa taktiež nevedela uviesť, na základe čoho poškodená spoločnosť nadobudla vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu, pričom v konaní nebolo vlastnícke právo tejto spoločnosti ničím preukázané a taktiež nebolo preukázané ani zaplatenie kúpnej ceny. Z výpovede svedka H. U. vyplýva, že preberací protokol nepodpisoval pri reálnom odovzdaní motorového vozidla, čo znamená, že na základe jeho podpisu nemôže byť preukázané, že obvinený predmetné motorové vozidlo aj reálne prevzal, ako to
obvineného nesprávne odvodzuje súd vo svojom rozhodnutí. Svedok taktiež
obvineného opakovane uviedol, že predmetné motorové vozidlo, ku ktorému podpísal odovzdávací protokol, nikdy nevidel. Obvinený v podanom dovolaní taktiež poukázal na to, že v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, kto oslovil predmetnú leasingovú spoločnosť v súvislosti s uzatvorením leasingu na spoločnosť S. s. r. o., avšak obvinený to
vlastných slov jednoznačne nebol. V konaní pritom nebola nikdy predložená ani dokumentačná zložka poškodenej spoločnosti k celému prípadu, a to ani na základe opakovanej žiadosti obhajoby, čo má
obvineného za následok to, že v konaní nebola žiadnym spôsobom preukázaná existencia predmetu leasingu (predmetného motorového vozidla). Rovnako tak v konaní nebola predložená kúpna zmluva, uzatvorená medzi poškodenou spoločnosťou a spoločnosťou E. Y. s. r. o, na základe ktorej sa poškodená spoločnosť stala vlastníkom predmetného motorového vozidla, čo má
obvineného za následok to, že v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané vlastnícke právo spoločnosti ČSOB leasing a. s. k predmetnému motorovému vozidlu, ani zaplatenie kúpnej ceny. Keďže ani jeden zo svedkov nepotvrdil samotnú existenciu predmetného motorového vozidla a rovnako tak ani jedna z osôb podpisujúcich preberací protokol motorové vozidlo nevidela a neodovzdala obvinenému,
názoru obvineného nemohli mať konajúce súdy v žiadnom prípade za preukázané, že motorové vozidlo bolo obvineným reálne prevzaté iba z podpísania preberacieho protokolu. Odovzdanie veci je totiž reálnym právnym úkonom a na jeho naplnenie je potrebné nielen podpísanie protokolu (ak na ňom strany trvajú), ale najmä reálne odovzdanie/prevzatie veci, ktoré však v predmetnom konaní nebolo nikým a ničím preukázané. V ďalšej časti podaného dovolania obvinený poukázal na to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané to, že počnúc
názoru obvineného vyplýva, že tento nielenže nikdy nedisponoval motorovým vozidlom, ktoré malo byť predmetom leasingu a ktorého neoprávnené užívanie sa mu kladie za vinu, ale rovnako tak v čase ukončenia leasingovej zmluvy už nebol ani konateľom, ani spoločníkom obchodnej spoločnosti S. s. r. o., čo znamená, že mu nevznikol žiadny záväzok/povinnosť na vrátenie predmetu leasingu (aj keby s predmetom leasingu disponoval, čo však obvinený popiera). Rovnako tak sa obvinený nestotožňuje s
neho povrchným, laxným a absurdným konštatovaním odvolacieho súdu, ktorý mal za preukázané vlastnícke právo poškodenej spoločnosti ČSOB leasing a. s. k predmetnému motorovému vozidlu z ustanovenia 1.5.2 Všeobecných zmluvných podmienok finančného leasingu ČSOB leasing a. s. pre dopravnú techniku 02/08, v zmysle ktorého „predmet leasingu je vo výlučnom vlastníctve ČSOBL...“ Uvedené konštatovanie je
názoru obvineného absurdné, pretože ním odvolací súd v podstate vyjadruje, že čo je napísané, to platí, čo by malo pri tomto výklade za následok, že ak by si aj nevlastník napísal do všeobecných zmluvných podmienok, že je vlastníkom nejakej hnuteľnej veci, týmto krokom by pre potreby súdu nesporne preukázal svoje vlastnícke právo, čo je
obvineného neakceptovateľné. V tejto súvislosti obvinený zdôraznil, že do dnešného dňa
jeho názoru nebolo preukázané vlastnícke právo spoločnosti ČSOB Leasing a. s. k predmetnému motorovému vozidlu, ktoré mal obvinený neoprávnene používať. Spoločnosť ČSOB Leasing a. s. taktiež
obvineného nepreukázala zaplatenie kúpnej ceny za predmetné motorové vozidlo a rovnako tak nepreukázala, že by predmetné motorové vozidlo zverila obvinenému, že by ho obvinený niekedy prevzal alebo mal v dispozičnej sfére. V ďalšej časti podaného dovolania obvinený poukázal na skutočnosť, že páchateľom trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla môže byť iba konkrétna osoba (konkrétny subjekt), ktorej bolo motorové vozidlo zverené alebo ktokoľvek, kto sa zmocní motorového vozidla, aby ho prechodne užíval. Objektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného činu spočíva v prechodnom používaní cudzieho motorového vozidla, ktoré bolo páchateľovi zverené. Vždy však musí ísť o prechodné používanie motorového vozidla, pričom za dočasné používanie sa považuje dočasná dispozícia, t. j. dispozícia po relatívne krátky čas. Úmysel páchateľa pritom musí zahŕňať aj zámer vrátiť vozidlo po prechodnom užívaní osobe, ktorou bolo páchateľovi zverené. Vlastnícke právo je pritom rozhodujúce aj v súvislosti s objektom trestného činu, ktorým je vlastníctvo veci (motorového vozidla) pokiaľ ide o jeho prechodné/dočasné používanie. Z doposiaľ vykonaného dokazovania však
obvineného vyplynulo, že tento nikdy nemal v úmysle motorové vozidlo, ktoré bolo predmetom leasingu používať (ani prechodne ani stálo), nikdy ním nedisponoval a z tohto dôvodu ho logicky ani nemohol vydať vlastníkovi, ani obnoviť jeho dispozičné právo. Vo vzťahu k súdom stanovenej náhrade škody obvinený uviedol, že táto bola súdom stanovená v rozpore s vyjadrením a výsluchom znalca na hlavnom pojednávaní 19. januára 2017, pričom znalec sa opakovane vyjadril, že škoda ako taká nemusí byť z jeho strany ustálená a môže byť dokonca nižšia ako ním vyčíslená hodnota motorového vozidla v znaleckom posudku. Okrem toho sa znalec vyjadril, že popis a charakteristika predmetného motorového vozidla a jeho označenia ako nové je veľmi neštandardný, pričom na výslednú všeobecnú hodnotu vozidla by malo vplyv poškodenie vozidla, vyšší počet najazdených kilometrov, ako aj počet predchádzajúcich držiteľov, ktorých však orgány činné v trestnom konaní a ani súdy nepovažovali za podstatné zisťovať, aj keď to obhajoba opakovane žiadala. V tejto súvislosti dal obvinený do pozornosti, že v celom priebehu konania orgány činné v trestnom konaní ani súd nedokázali zabezpečiť žiaden dôkaz o tom, kto a na základe čoho prihlásil predmetné motorové vozidlo do evidencie a kto uzatváral a platil poistenie predmetného motorového vozidla, čo bolo okrem iného podmienkou leasingového vzťahu. Rovnako tak konajúce súdy
obvineného opomenuli skutočnosť, že za predmetné motorové vozidlo bolo zaplatených niekoľko splátok, čo vyplýva z výpovede zástupcu poškodenej spoločnosti z
jeho názoru účelovo a úmyselne porušované najmä v oblasti nevykonania opakovane navrhovaného dokazovania. Obhajoba v predmetnej veci trvala najmä na zabezpečení úplného výpisu z evidencie motorového vozidla, ktoré malo byť predmetom leasingu, ako aj ostatných dokumentov z evidencie predmetného vozidla a potvrdenia z príslušnej poisťovne, v rámci ktorej malo byť motorové vozidlo poistené, avšak orgány činné v trestnom konaní ani súdy nevykonali v tejto časti dostatočné dokazovanie. S poukazom na uvedené má obvinený za to, že skutok tak, ako je uvedený v skutkovej vete obžaloby a ktorý sa mu kladie za vinu, sa nestal. Na základe uvedeného obvinený navrhol, aby dovolací súd rozhodol tak, že vysloví, že uznesením Krajského súdu v Bratislave z
prokurátora objektívne hľadisko, odôvodnené tým, že konateľ a jediný spoločník spoločnosti plne zodpovedá za dojednané a uzatvorené zmluvy, ktoré podpísal. Rovnako tak za neopodstatnenú považuje prokurátor námietku týkajúcu sa nepredloženia kompletných dokumentov vo vzťahu k predmetnému leasingu zo strany poškodenej spoločnosti, pretože v predmetnej veci je podstatné to, že leasingová zmluva bola podpísaná konateľom spoločnosti, ktorý teda mal vedomosť o jej podpísaní, čo je deklarované jeho podpisom. U konateľa spoločnosti sa pritom prezumuje vedomosť o ním vykonaných úkonoch a opak sa musí preukázať, k čomu však v predmetnej veci nedošlo. S ohľadom na časový odstup od uzatvárania leasingovej zmluvy a iných s tým súvisiacich právnych aktov je
prokurátora pochopiteľné, že svedkovia nevypovedali podrobnosti o okolnostiach prevzatia, odovzdania a pod.
prokurátora je pritom bez významu, kto predmet leasingu prevzal a kto ho užíval, pretože tieto skutočnosti nenesú relevantnú informáciu, ktorá by vyvracala dokazovaním potvrdené fakty. Vo vzťahu k námietke obvineného týkajúcej sa neuskutočnenia reálneho odovzdania predmetu leasingu prokurátor uviedol, že v prípade, ak je predmetom právneho úkonu motorové vozidlo, k jeho odovzdaniu môže dôjsť napríklad aj odovzdaním kľúčov, bez toho, aby sa motorové vozidlo nachádzalo bezprostredne pri osobách uzatvárajúcich predmetnú zmluvu. Existenciu motorového vozidla nebolo potrebné dokazovať v predmetnom trestnom konaní, pretože ani v procese po uzatvorení zmluvy nedošlo k úkonom z ktorejkoľvek zmluvnej strany, týkajúcim sa namietania existencie predmetného motorového vozidla.
prokurátora je logické, že ak by predmet leasingu neexistoval, leasingový nájomca by to prenajímateľovi signalizoval a prenajímateľ by taktiež nemal záujem predmetné motorové vozidlo ďalej predávať inej spoločnosti, ako tomu bolo v tomto prípade. Z tohto dôvodu považuje prokurátor námietky obvineného v danom smere za nepodložené, irelevantné a zavádzajúce. Pokiaľ ide o obvineným spochybňované vlastnícke právo poškodenej spoločnosti k predmetnému motorovému vozidlu, prokurátor sa v tejto súvislosti stotožnil s odvolacím súdom v poukázaní na bod 1.5.2 Všeobecných zmluvných podmienok, v ktorých je uvedené, že predmet leasingu je vo výlučnom vlastníctve poškodenej spoločnosti. Obvinený pritom túto skutočnosť potvrdil svojim podpisom a z tohto dôvodu nie je
prokurátora jeho dovolacia námietka v tomto smere ničím podložená a ani ju žiadnym právne relevantným spôsobom nevyvracia. Vo vzťahu k obvineným namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku prokurátor uviedol, že v predmetnom prípade došlo na základe dokazovania k ustáleniu skutočností napĺňajúcich všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla. Obvinený mal pritom po zistení skutočností o porušení leasingovej zmluvy povinnosť vyvinúť potrebné úkony na vrátenie motorového vozidla s vedomím, že ak sa tak nestane, bude to mať zodpovedajúce právne následky v podobe vzniku škody druhej zmluvnej strany a prípadne aj trestnoprávneho postihu. Dovolaciu námietku obvineného týkajúcu sa výšky škody a jej nesprávneho dokazovania prokurátor negoval znaleckým posudkom Ing. Pavla Drobného, ktorý
jeho názoru správne ustálil rozsah vzniknutej škody s ohľadom na všetky relevantné skutočnosti, pričom v priebehu konania sa neobjavila žiadna taká skutočnosť, ktorá by výšku škody relevantným spôsobom spochybňovala. Napokon vo vzťahu k obvineným namietanému nezisteniu objektívnej pravdy zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdu prokurátor uviedol, že vykonaným dokazovaním došlo k náležitému zisteniu skutkového stavu a k jeho správnemu právnemu posúdeniu, pričom orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi bola správne vyhodnotená miera dôkazov potrebná na zistenie skutkového stavu veci a na rozhodnutie. Konajúce súdy nepovažovali za účelné vykonávať ešte iné, obhajobou navrhované dôkazy, ktoré boli irelevantné vo vzťahu k objasneniu skutku a nepriniesli by iné skutkové alebo právne závery. Rovnako tak
prokurátora v predmetnej veci nebola použitá zásada ultima ratio ani zásada in dubio pro reo, pretože neexistovali skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iný postup a rozhodnutie vo veci. Na základe uvedených skutočností sa prokurátor nestotožnil s argumentáciou dovolateľa v žiadnom z bodov jeho dovolania a navrhol, aby dovolací súd dovolanie
c) Trestného poriadku odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
III. Konanie pred dovolacím súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania
1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté. Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm.
3 Trestného poriadku) neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal nevykonanie ním navrhovaných dôkazov v predmetnom konaní. V súvislosti s touto jeho dovolacou námietkou je potrebné poukázať na uznesenie najvyššieho súdu zo 14. januára 2014, sp. zn. 2 Tdo 1/2014, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116, roč. 2014, v zmysle ktorého: „Dôvod dovolania
1 písm. c) Tr. por. vyžaduje, aby bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Nie je ním len všeobecné právo obvineného zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní a súdom (§ 34 Tr. por.), ale aj právo na navrhovanie dôkazov priamo obvineným alebo prostredníctvom obhajcu (§ 34 ods. 1, § 44 ods. 2 Tr. por.). Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (272 ods. 3 Tr. por.), alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Tr. por.). Späťvzatie návrhu na doplnenie dokazovania je možné písomným podaním alebo zápisnične na hlavnom pojednávaní. Možno tak učiniť individuálne vo vzťahu k jednotlivému pôvodne navrhovanému dôkazu, alebo všeobecne k doplneniu dokazovania ako celku. Z časového hľadiska je hraničnou fázou vyhlásenie predsedu senátu
1 Tr. por., že dokazovanie je skončené. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom, nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.“ V nadväznosti na uvedené dáva najvyšší súd do pozornosti, že z predloženého spisového materiálu vyplýva, že v rámci prípravného konania, pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu
1 písm. c) Trestného poriadku v predmetnej veci naplnený nebol.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. V predmetnej veci síce obvinený tento dovolací dôvod v podanom dovolaní označil, avšak obsahovo doň nespadá žiadna z ním uvádzaných dovolacích námietok. Z tohto dôvodu možno konštatovať, že ani dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku v predmetnej veci naplnený nebol.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd oprávnený skúmať iba to, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú dve alternatívy a síce, že skutok mal byť právne posúdený ako iný trestný čin alebo že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Dôvod dovolania
1 písm.
1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Vo vzťahu k obvineným namietanému nepreukázaniu spáchania skutku, nesprávnemu vyhodnoteniu jednotlivých dôkazov, nepreukázaniu existencie predmetu leasingu, ako aj nepreukázaniu vlastníckeho práva poškodenej spoločnosti je potrebné poukázať na to, že všetky tieto námietky sú tzv. námietkami skutkovými, t. j. námietkami vzťahujúcimi sa k správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu, ktorý však dovolací súd pri dovolaní podanom obvineným nemôže v zmysle § 371 ods. 1 písm. i), časť vety za bodkočiarkou Trestného poriadku skúmať ani meniť. Skutkový prieskum by bol v dovolacom konaní možný len v prípade dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Pokiaľ ide o dovolaciu námietku obvineného týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia skutku, tejto možno prisvedčiť v tom smere, že skutok tak, ako je formulovaný v skutkovej vete rozsudku, nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla
Objektívna stránka tohto trestného činu totiž predpokladá neoprávnené používanie motorového vozidla po kratší čas, v úmysle vrátiť ho späť vlastníkovi. Zo zisteného skutkového stavu (vyplývajúceho zo skutkovej vety rozsudku) však vyplýva, že obvinený predmetné motorové vozidlo nielen neoprávnene používal (po vypovedaní leasingovej zmluvy), ale následne ho dal aj do užívania spoločnosti O. W., s. r. o. Jeho konanie tak napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu sprenevery
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa dopustí ten, kto si prisvojí vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí tak na cudzom majetku väčšiu škodu. Uvedené v podstate potvrdzuje aj rozsudok najvyššieho súdu z 12. júna 2001, sp. zn. 6 Tz 5/2001, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2, roč. 2002, v zmysle ktorého „prevzatie tovaru kupujúcim pri uzatvorení kúpnej zmluvy s výhradou vlastníckeho práva v zmysle vety prvej § 601 Občianskeho zákonníka nezakladá vznik vlastníckeho práva kupujúceho k prevzatému tovaru, ale tento mu je len zverený do užívania na dohodnutý účel až do času, než za tovar zaplatí celú dohodnutú cenu. Preto v prípade, že kupujúci takýto tovar predal, hoci ešte celú dohodnutú cenu nesplatil, z hľadiska znaku skutkovej podstaty trestného činu sprenevery
Trestného zákona škodu na cudzom majetku, spôsobil vlastníkovi tovaru škodu nie vo výške zvyšku ešte nesplatenej sumy, ale vo výške ceny zvereného tovaru.“ Rozdiel medzi predmetnými dvoma trestnými činmi je predovšetkým v tom, že kým pri neoprávnenom používaní cudzieho motorového vozidla má páchateľ záujem užívať predmetné motorové vozidlo, teda „prisvojiť si“ len jednu zložku z triády vlastníckeho práva (ktorú tvorí právo vec užívať a požívať jej plody a úžitky, právo vecou disponovať a právo vec držať), kdežto pri trestnom čine sprenevery si páchateľ cudziu vec prisvojí. Prisvojením si veci sa v zmysle § 130 ods. 4 Trestného zákona rozumie odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou vecou. Pri trestnom čine sprenevery tak má páchateľ na rozdiel od trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla v úmysle nakladať s vecou ako s vecou vlastnou, t. j. využívať celú triádu vlastníckych práv k predmetnej veci. Ak teda páchateľ uzavrie leasingovú zmluvu, na základe ktorej mu je zverené motorové vozidlo s tým, že po splatení celej dohodnutej ceny na neho prejde vlastnícke právo k tomuto motorovému vozidlu, pričom tento predmet leasingu v rozpore so zmluvou predá, prenajme alebo inak zaťaží, nejde o trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla, ale o trestný čin sprenevery, keďže páchateľ s motorovým vozidlom nakladá ako s vlastným. Možno preto konštatovať, že skutok v predmetnej veci mal byť správne právne kvalifikovaný ako prečin sprenevery
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Uvedené zistenie však s poukazom na § 385 ods. 2 Trestného poriadku (v zmysle ktorého „dovolací súd ustanovenie odseku 1 nepoužije, ak by dôvod dovolania bol v neprospech obvineného a dovolenie je podané v prospech obvineného“) nemôže tvoriť podklad na vyslovenie porušenia zákona, pretože trestná sadzba pri prečine sprenevery
2 Trestného zákona (1 - 5 rokov) je prísnejšia ako trestná sadzba pri prečine neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla
2 (6 mesiacov - 3 roky). Skutok bol teda prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom nesprávne právne kvalifikovaný v prospech obvineného, t. j. jeho konanie bolo kvalifikované
menej prísnej skutkovej podstaty, než malo byť. V dovolacom konaní iniciovanom dovolaním obvineného pritom nemožno použiť dôvod dovolania, ktorý by bol v jeho neprospech - v tomto prípade kvalifikovať skutok prísnejšie ako v pôvodnom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej veci nie sú splnené dôvody dovolania predpokladané ustanoveniami § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku a z tohto dôvodu dovolanie obvineného J. N. na neverejnom zasadnutí
c) Trestného poriadku odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.