5, ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozdiel v sume 457.454,96 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2013, nepriznal nadmerný odpočet v sume 63.415,48 € a vyrubil daň v sume 394.069,48 €.
162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej len S.s.p.) žalobu ako nedôvodnú zamietol.
citovaného nariadenia, v dôsledku čoho daňová kontrola trvala dlhšie ako jeden rok (vrátane jej prerušenia), mohla sa svojich práv a právom chránených záujmov domáhať v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, čo však v tomto prípade zo strany žalobkyne vykonané nebolo. Správny súd je toho názoru, že zo strany správcu dane a žalovaného nedošlo k zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobkyne a tým ani k nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a námietky žalobkyne považuje za nedôvodné. 7. Správny súd považoval za nedôvodnú námietku žalobkyne, že ju správca dane počas celého výkonu daňovej kontroly vrátane prerušenia kontroly neoboznámil so žiadnou skutočnosťou zistenou v priebehu daňovej kontroly a vydal protokol, ktorý neobsahuje jej vyjadrenia k protokolu a neobsahuje vyhodnotenie dôkazov, ktoré mohla predložiť v priebehu daňovej kontroly, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 47 písm.
zákona o DPH v súvislosti s dodaním tovaru do iného členského štátu je podstatným dôkazom doklad o preprave, na ktorom adresát potvrdzuje prijatie tovaru v inom členskom štáte. V prípade dane z pridanej hodnoty nepostačuje iba formálne preukázať splnenie týchto podmienok, ale je dôležité, aby daňový subjekt preukázal, že tovar skutočne fyzicky opustil územie Slovenskej republiky a bol dodaný nadobúdateľovi, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník. 10. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane vyzval žalobkyňu, aby okrem iných dôkazov predložila aj TRACES certifikáty, ktoré sú
nariadenia č. 1069/2009 Európskeho parlamentu a Rady zo dňa
1 a 5 zákona o DPH. Žalobkyňa však predložením certifikátov spochybnila formálne deklarovanie dodávky tovaru pre odberateľov CEDROB a SPOLKA JAWNA MIKULEC. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, je potrebné poukázať na to, že v odpovedi na medzinárodnú výmenu informácií podanej poľskou daňovou správou je zrejmé, že tovar bol prepravovaný spoločnosť BESKID, ktorá znášala aj náklady na prepravu hydiny do Poľskej republiky, čo potvrdil aj sám daňový subjekt BESKID pri medzinárodnej výmene informácií, keď uviedol, že prepravu tovaru sám zabezpečoval a znášal aj náklady na prepravu. Z uvedeného vyplýva, že certifikát nebol výlučným dôkazom na preukázanie splnenia podmienok oslobodenia od dane
zákona o DPH, ale bol jedným z dôkazov, ktorý spochybnil, že dodávka tovaru pre odberateľov CEDROB S.A. a SPOLKA JAWNA MIKULEC sa uskutočnila tak, ako ju deklarovala žalobkyňa predloženými dokladmi. 12. Vo vzťahu k nepriznaniu nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry č. 551300005 od dodávateľa HYDINA SLOVENSKO s.r.o. žalobkyňa namietala, že žalovaný sa s jej námietkami uvedenými v odvolaní vysporiadal iba tvrdením, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, neobsahuje jeho vyjadrenie, žiadnu úvahu, ktorou by zdôvodnil, prečo nevzal do úvahy žiaden dôkaz okrem certifikátu pre obchod vo vnútri Spoločenstva a prečo sa nevysporiadal s rozpormi uvedenými v certifikáte pre obchod a ostatnými predloženými dôkazmi. Táto námietka žalobkyne je
názoru krajského súdu irelevantná, pretože ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k faktúre č. 551300005 o spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o., je uvedené, že dôvodom predpísania rozdielu dane správcom dane bolo nepriznanie oslobodenia od dane z predaja jatočných kurčiat
odberateľských faktúr č. 6130300003 zo dňa 08.01.2013 v cene 51.265,70 eur a č. 6130300004 zo dňa 09.01.2013 v cene 64.584,00 eur, na základe čoho správca dane predpísal daň vo výške 19.474,95 eur. Predmetný tovar bol zakúpený na základe dodávateľskej faktúry č. 551300005 od spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o., Nová Ľubovňa, základ dane 113.430,50 eur a DPH 22.686,10 eur. Odpočítaná daň bola správcom dane vo vyrubovacom konaní správcom dane priznaná, preto nie je dôvodné sa zaoberať touto námietkou žalobkyne zo strany správneho súdu. 13. Vo vzťahu k nepriznaniu nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr od dodávateľa SLOVAKIA FARMA s.r.o. a Mirbes, s.r.o. žalobkyňa tvrdila, že všetky informácie a dôkazy, ktoré správca dane získal v rámci medzinárodnej výmeny informácií ako aj v rámci výziev a dožiadaní preukazujú, že tieto spoločnosti boli v kontrolovanom období január 2013 existujúcimi subjektmi, boli registrované ako platiteľ DPH s prideleným identifikačným číslom pre DPH a boli súčasťou obchodných vzťahov. Nesúhlasila teda s tvrdením, že tieto spoločnosti nevykonávali reálnu hospodársku činnosť, pričom poukázala na názor Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-277/14 PPHU Stehcemp, že nekontaktnosť dodávateľa tovaru sama o sebe nie je dôvodom na nepriznanie práva na odpočítanie dane, zvlášť ak z iných dôkazov vyplýva, že dodávateľ v čase dodania tovaru vykonával ekonomickú činnosť a nadobudol právo s predmetným tovarom nakladať ako vlastník. Správny súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že žalovaný ako aj správca dane odôvodňovali svoj postup a rozhodnutie výlučne tým, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. a Mirbes, s.r.o. sú nekontaktné. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia žalovaného, správca dane preveroval skutočnosti týkajúce sa ekonomickej činnosti týchto spoločností v čase realizovania dodávky tovaru a ako vyplýva z odpovedí na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 5/3410330/14 zo dňa 10.07.2014 v prípade spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. v rozhodnom čase za túto spoločnosť by mal konať J. Q., ktorý však s účinnosťou od 23.10.2012 už nebol konateľom spoločnosti a nebol oprávnený za túto spoločnosť konať v mesiaci január 2013.
jeho vyjadrenia, ktoré vyplýva z odpovedí na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a úradného záznamu správcu dane zo dňa 28.10.2014, J. Q. neuzatváral obchody za túto spoločnosť a nepoveril žiadnu osobu konať v mene tejto spoločnosti. Od 24.10.2012 bol jediným konateľom spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. J. V., ktorý je však nekontaktný, na adrese bydliska je neznámy, nevlastní žiadny byt, nemá zriadenú schránku na doručovanie a poštu a je na zastupovanie spoločnosti využívaný ako vhodný biely kôň.
odpovede na medzinárodnú výmenu informácií za spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. konala Q. X. a MVDr. X. A., ktorí boli zamestnancami spoločnosti Podtatranská hydina a.s. MVDr. X. A. ako štatutár tejto spoločnosti musel vedieť o obchodných tokoch jednotlivých komodít, a teda vedel a mal vedieť, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. ako subjekt reálne neexistujúci v skutočnosti nevykonáva hospodársku činnosť. V prípade spoločnosti Mirbes, s.r.o. správca dane preveroval túto spoločnosť formou dožiadania č. 9712402/5/1688272/2013/Smo zo dňa 10.06.2013, kde z odpovedí na toto dožiadanie zistil, že táto spoločnosť je nekontaktná, na adrese
obchodného registra nesídli, nie je tam žiadna prevádzka ani kancelária a nie je tam vykonávaná reálna ekonomická činnosť spoločnosti. Za mesiac január 2013 podala táto spoločnosť daňové priznanie, v ktorom vykázala daňovú povinnosť vo výške 868,15 €. Tento daňový subjekt vykazuje veľké obraty na vstupe a výstupe, ale výsledkom je nízka daňová povinnosť. Odborom boja proti podvodom FR bola správcovi dane postúpená informácia č. 5/46228632/13 zo dňa 14.10.2013, z ktorej vyplýva, že spoločnosť Mirbes, s.r.o. na adrese Popradská 66 reálne žiadne kancelárske priestory nevyužívala a nemala tam zriadenú poštovú schránku. Poštu preberala pani Podhorská a následne, keď si adresát poštu nevyzdvihol, odovzdávala ju späť poštovej doručovateľke. Spoločnosť Mirbes, s.r.o. mala založené tri účty v bankách, pričom zakladateľom a disponentom týchto účtov bola T. F. a v prípade dvoch účtov aj MVDr. X. A., štatutárny zástupca žalobkyne. Ďalej vo vzťahu k spoločnosti Mirbes, s.r.o. si správca zadovážil ďalší dôkaz, a to z Okresného súdu Košice I., ktorý mu bol doručený dňa 12.02.2015, ktorý obsahoval návrh na zrušenie tejto obchodnej spoločnosti zo dňa 07.08.2012, ktorý na Okresný súd Košice I. podal konateľ spoločnosti Mirbes, s.r.o. X. J.. V tomto návrhu konateľ uviedol, že spoločnosť Mirbes, s.r.o. nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť, nemá žiaden majetok, ktorý by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora. Bankové účty spoločnosti sú zrušené, spoločnosť nie je vlastníkom žiadnych hnuteľných ani nehnuteľných vecí a nie je majiteľom žiadnych iných majetkových hodnôt. Spoločnosť si neplní svoju povinnosť a nezaložila v zbierke listín Okresného súdu Košice I. riadnu individuálnu účtovnú závierku za najmenej dve účtovné obdobia nasledujúce po sebe, a to v rokoch 2010 a 2011, čím je daný dôvod jej zrušenia súdom
6 písm. f) Obchodného zákonníka. Na dôkaz, že nemá žiaden majetok, predložil potvrdenie o zrušení účtov spoločnosti Mirbes, s.r.o., z čoho jednoznačne vyplýva, že v mesiaci január 2013 spoločnosti Mirbes, s.r.o. nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť.
úradného záznamu č. 20452636/2015 správny súd zistil, že dňa 29.06.2015 bola splnomocnená zástupkyňa JUDr. J. telefonicky oboznámená so skutočnosťou, že dňa 02.07.2015 sa uskutoční výsluch T. F.. Z obsahu spisu nevyplýva, že by zo strany JUDr. J. boli vznesené námietky na krátkosť času do realizácie výsluchu, ani tvrdenie, že sa výsluchu nemôže zúčastniť. Vyhodnotením zistených skutočností správny súd dospel k záveru, že správca dane pri zabezpečovaní výsluchu T. F. ako svedka konal v súlade s daňovým poriadkom a o každom úkone žalobkyňu riadne a bezodkladne upovedomil. Nemožno poprieť, že lehota od oznámenia dňa 29.06.2015 do realizácie výsluchu 02.07.2015 bola krátka, avšak ako je zrejmé, určenie termínu výsluchu nezáviselo výlučne na správcovi dane. Správny súd je toho názoru, že táto skutočnosť sama o sebe nezakladá nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Zároveň poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že ak by sa aj v procesnom postupe správneho orgánu vyskytli vady konania, rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka konania. V danom prípade opakovanie výsluchu T. F. by
názoru správneho súdu neprivodilo pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie, a to s prihliadnutím na výsledky dokazovania správcu dane. 16. K námietkam žalobkyne vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov správcu dane a žalovaného a k zistenému skutkovému stavu správny súd uviedol, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne súm v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následné verifikácie skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré má v priebehu konania k dispozícii. Správny súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane, ako aj obsahu administratívneho spisu dospel k záveru, že v danom prípade nebol porušený princíp dvojinštančnosti konania tak, ako to namietala žalobkyňa. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí podrobne popísal zistený skutkový stav, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa aj s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní. Rozhodnutie spĺňa všetky zákonom požadované kritéria. Skutočnosť, že sa žalovaný nevysporiadal s odvolacími námietkami
predstáv žalobkyne, nemôže byť dôvodom pre vyslovenie nezákonnosti takéhoto rozhodnutia. 17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd
a § 168 S.s.p. tak, že účastníkom konania nárok na náhradu trov konania nepriznal. III. Konanie na kasačnom súde
jej názoru došlo k celkovému trvaniu 581 dní na poskytnutie dožiadaných informácií zo zahraničia a táto lehota je v hrubom nepomere v nariadení ustanovenými lehotami na poskytnutie dožiadaných informácií.
názoru sťažovateľky nie je možné použiť výpoveď svedkyne T. F., pretože táto svedkyňa je nedôveryhodná.
1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje
všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať
osobitných predpisov,
2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
5 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
6 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt
osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok
osobitných predpisov.
1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu potom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 461 S.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. 30. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd námietku sťažovateľky týkajúcej sa prenášania dôkazného bremena na sťažovateľku za nedôvodnú. Ďalej kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017,
ktorého „...Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je
súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“
1 zákona o DPH a následne odberateľovi uvedenom na faktúre (sťažovateľke) nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH. Na splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej výšky základu dane nepostačuje deklarovanie uskutočnenej služby zo strany daňového subjektu predložením daňového dokladu - faktúry a potvrdenia o zaplatení, pretože formálne doklady nepreukazujú reálne dodanie tovaru. Kasačný súd podotýka, že správca dane daňovou kontrolou preveroval splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH, pričom sa z vykonaného dokazovania nepodarilo odstrániť pochybnosti o tom, že k dodaniu tovaru uvedenom na faktúrach skutočne došlo. 35. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07-44,
ktorého zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu
jeho obsahu.
p. ako nedôvodnú zamietol. 40. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky
1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky
p.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.