Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Sžsk/36/2019 Identifikačné číslo spisu: 1016200971 Dátum vydania rozhodnutia: 29.05.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Judita Kokolevská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 145zákona č.

100/1988 Z. z. a § 157 až § 174 vyhlášky č. 149/1988 Zb.. 10. Sťažovateľ ďalej poukázal na znenie § 98 ods. 1, § 94 ods. 2, § 119 ods. 1, § 127 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. a zdôraznil, že žalobcovi nevznikol nárok na výplatu dávky dôchodkového zabezpečenia a sociálnej starostlivosti a konanie o tejto dávke v uvedenom období ani nezačalo. Žalobca požiadal o starobný dôchodok Sociálnu poisťovňu dňa 02.09.2013, za účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. a zákona č. 461/2003 Z. z. V danom prípade je potrebné prihliadať na skutočnosť, že zákon č. 328/2002 Z. z. upravuje také sociálne zabezpečenie, ktoré by tvorilo poskytovanie dávky dôchodkového zabezpečenia, a teda žalobcom požadovaného starobného dôchodku. Zákon č. 328/2002 Z. z. v ustanovení § 143 bod 1, od 01.07.2002 vylúčil použitie §

§ 145zákona č.

100/1988 Zb. a zároveň bol zrušený zákon č. 114/1998 Z. z., čím vylúčil použitie §

§ 145zákona č.

100/1988 Zb.. Zákon č. 461/2003 Z. z. vo svojom § 259 ods. 1 uviedol, že v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred 01.01.2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do

1. decembra 2003, s odchýlkami, pričom podľa § 294 bod 4 zákona, bol zrušený zákon č. 100/1988 Zb..
2. Podľa názoru sťažovateľa, Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia už pred nadobudnutím účinnosti zákona č 328/2002 Z. z., nemal kompetenciu posudzovať nároky vyplývajúce z piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. a nebol príslušným na priznanie alebo vyplácanie starobných dôchodkov, nedisponoval a ani v súčasnosti nedisponuje právomocou rozhodovať o ich priznávaní alebo vyplácaní. Zároveň nie je orgánom oprávneným na posúdenie splnenia podmienok vzniku nároku na starobný dôchodok a jeho výplatu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Komp/11/2016 nediferencoval medzi vznikom nároku na dávky dôchodkového zabezpečenia a sociálnej starostlivosti a vznikom nároku na výplatu tejto dávky. Nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobcovi tak vznikol nárok na výplatu dávky, o ktorú požiadal 02.08.2013 až za účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. a zákona č. 461/2003 Z. z..
3. S poukazom na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9So/92/2009 zo dňa 10.12.2009 zdôraznil, že samotné dovŕšenie dôchodkového veku potrebného pre vznik nároku na starobný dôchodok bez podania žiadosti o starobný dôchodok samo osebe nezakladá právo na výplatu starobného dôchodku. Hoci žalobca splnil zákonné podmienky vzniku nároku na dávku dôchodkového zabezpečenia, nesplnil zákonné predpoklady k vzniku nároku na výplatu tejto dávky, pretože v rozhodnom čase nenastala kumulácia splnenia zákonných podmienok pre vznik nároku na dávku z dôchodkového zabezpečenia, teda podanie písomnej žiadosti. Nie je teda pravdou, že rozsudok sp. zn. 3Komp/11/2016 nevybočuje z ustálenej rozhodovacej praxe súdov. Svoj názor podporil poukazom na rozsudky najvyššieho súdu, sp. zn. 9So/147/2014 zo dňa 27.01.2016, 9So/157/2014 zo dňa 24.02.2016, 5S/124/2016 zo dňa 12.09.
4. Z dôvodu, že žalobcovi bol priznaný výsluhový dôchodok podľa zákona č. 114/1998 Z. z., ktorý sa podľa § 125 ods. 11 zákona č. 328/2002 Z. z. považuje za výsluhový dôchodok, v období výkonu služby vojaka z povolania, za ktoré bol žalobcovi priznaný výsluhový dôchodok, už nemôže byť obdobím dôchodkového poistenia na účely zákona č. 461/2003 Z. z. ani na účely žiadneho iného zákona. Rozdielne právne závery zo strany súdnych autorít vyplývajú z nejednoznačnosti výkladu ustanovení zákona č. 114/1998 Z. z. a zákona č. 100/1988 Zb., ktoré citoval. Žalovaný za účelom odstránenia stavu právnej neistoty požiadal Ministerku spravodlivosti Slovenskej republiky o podanie návrhu na prijatie stanoviska k zjednoteniu výkladu zákonov v predmetnej veci. V tejto súvislosti Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky listom zo dňa 28.02.2018 oznámila Ministrovi obrany Slovenskej republiky, že jeho podnet predbežne považuje za opodstatnený.
5. Konanie o žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku bolo začaté podaním žiadosti v Sociálnej poisťovni dňa 02.08.2013, za účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z., ktorý vylučuje použitie §

§ 145zákona č.

100/1988 Zb. a Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nie je preto oprávneným orgánom na posúdenie žiadosti a vydanie rozhodnutia, či už podľa zákona č. 461/2003 Z. z. alebo podľa zákona č. 100/1988 Zb.. Od 01.05.1998 už úrad nebol príslušným orgánom na priznanie starobných dôchodkov, jeho príslušnosť zanikla účinnosťou zákona č. 114/1998 Z. z.. Konanie žalovaného by bolo konaním v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia je vecne príslušným správnym orgánom v dávkových veciach, ktoré boli priznané a vyplácané k účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z., zákona č. 114/1998 Z. z. a zákona č. 100/1988 Zb.. 14. Keďže Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia dospel k záveru, že vo veci žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu, rozhodol o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. e/ Správneho poriadku. Je zrejmé, že k doručeniu žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku došlo 08.06.1999, za účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z., vylučujúceho použitie §

§ 145zákona č.

100/1988 Zb..

1. Podľa najnovšej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyjadrenej v rozsudkoch, na ktoré poukázal vyššie, v sporoch, v ktorých Sociálna poisťovňa zamietla žiadosti navrhovateľov o priznanie starobného dôchodku podľa zákona č. 100/1988 Zb. z dôvodu jej nepríslušnosti, najvyšší súd zmenil rozsudky krajských súdov, ktorými boli potvrdené rozhodnutia Sociálnej poisťovne tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a veci jej vrátil na ďalšie konania.
2. Aj napriek rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Komp/11/2016, a teda určeniu, že pôsobnosť vykonať administratívne konanie vo veci starobného dôchodku žalobcu má Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, zastáva sťažovateľ názor, že takéto určenie nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Kompetenčný rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom, pretože podľa § 412 ods. 1 SSP sa žalobca môže kompetenčnou žalobou domáhať rozhodnutia kladného, či záporného kompetenčného konfliktu spojeného s prebiehajúcim alebo ešte nezačatým administratívnym konaním, pričom administratívne konanie, ktoré posudzoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozsudku právoplatne skončilo už v roku
4. Na základe uvedených dôvodov navrhol, aby kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že práve citovaný rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn. 3Komp/11/2016, dáva jednoznačný právny názor, ako právne posúdiť veci s úplne rovnakými skutkovými okolnosťami ako daná vec. Rozhodnutia, na ktoré poukázal žalovaný, sú len ojedinelými rozhodnutiami, ktoré ani v čase ich prijímania neboli najvyšším súdom prijímané bez výhrad. Poukázal na dominujúcu judikatúru, v ktorej je vyjadrené odlišné stanovisko, napr. v rozsudkoch č. k. 9So/103/2011, 9So/129/2010, 9So/93/2014, 1So/62/2014, 9So/38/2014, 9So/33/2014, 10So/95/2014, 10So/125/2014, ktoré korešpondujú s právnym názorom odmietaným sťažovateľom. Daná vec bola Krajským súdom v Bratislave posúdená aj v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR publikovanom v zbierke rozhodnutí najvyššieho súdu pod č. R 41/
6. O žiadne vybočenie z ustálenej rozhodovacej praxe sa teda v danom prípade nejedná.
7. V tejto ako aj v skutkovo obdobných veciach je právne významný čas, kedy vojakovi z povolania vznikol nárok na dávku sociálneho zabezpečenia a je úplne právne bezvýznamné, kedy si vojak z povolania podal žiadosť o výplatu starobného dôchodku. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že poskytovaním výsluhového dôchodku má byť fakticky poskytovaný starobný dôchodok, a že tento žiada o zhodnotenie doby trvania služobného pomeru vojaka z povolania na priznanie starobného dôchodku, žalobcovi totiž bola pre účely výsluhového dôchodku zohľadnená iba doba od 01.12.1960 do 31.12.1970 a od 01.08.1973 do 30.06.
8. Pre účely nároku na starobný dôchodok však nie je zohľadnená doba od 01.01.1971 do 31.07.1973 a po 01.07.1999, hoci žalobcovi patrí starobný dôchodok aj za toto obdobie. Keďže podľa prechodných ustanovení v súčasnosti účinných právnych predpisov, sa na danú vec majú použiť právne predpisy účinné v minulosti, tak žalovaný je povinný pri svojej rozhodovacej činnosti postupovať podľa nich.
9. Na základe uvedených dôvodov žalobca žiadal kasačnú sťažnosť žalovaného zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania.
10. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačnú sťažnosť podal včas účastník konania, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) preskúmal vec v rozsahu kasačnej sťažnosti a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
11. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
12. Predmetom skúmania v rozsahu kasačnej sťažnosti je právne posúdenie otázky, či je Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia oprávnený konať a rozhodnúť o žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku, doručenej dňa 02.08.
14. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalobca požiadal podaním doručeným Vojenskému úradu dôchodkového zabezpečenia dňa 08.06.1999 o výsluhový dôchodok z dôvodu prepustenia zo služobného pomeru ku dňu 30.06.
15. Rozhodnutím zo dňa 14.07.1999 bol žalobcovi priznaný výsluhový dôchodok od 01.07.
16. Pre vymeranie výsluhového dôchodku mu bola započítaná doba služby od 01.12.1960 do 31.12.1970, od 01.08.1973 do 08.11.1979, od 09.11.1979 do 30.06.1999, celkom 36 rokov doby služby. Priznaný výsluhový dôchodok bol v zmysle príslušných zákonných ustanovení priebežne valorizovaný, vždy k 01.
17. daného roka.
18. Z dokladov založených v spise kasačný súd ďalej zistil, že mimo výkonu služby profesionálneho vojaka, bol žalobca zamestnaný od 12.01.1971 do 11.06.1971 v TEMOS, podnik miestneho priemyslu, Levice, od 14.06.1971 do 31.07.1973 v OV-Zväzarm, Levice, od 01.07.1999 do 09.08.2000 bol evidovaný ako nezamestnaný úradom práce, od 10.08.2000 do 18.02.2001 dobrovoľne nezamestnaný, od 19.02.2001 do 31.03.2002 v Armádnom športovom klube DUKLA Trenčín, od 01.04.2002 do 31.03.2004 bez evidencie, od 01.04.2004 do 13.08.2004 v Spoločnosti pre bankovú ochranu, a. s. Žilina.
19. Žiadosťou zo dňa 02.08.2013 žalobca žiadal Sociálnu poisťovňu o priznanie starobného dôchodku od 02.08.
20. Sociálna poisťovňa žiadosť žalobcu zamietla, pretože žalobca nesplnil podmienku určenú v ust. § 261 ods. 1 zákona č. 461/2004 Z. z., aby bol po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31.12.
21. Vec postúpila v zmysle záverov rozsudku č. k. 5Sd/109/2013 zo dňa 09.09.2015 Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia, ako orgánu príslušnému o žiadosti žalobcu rozhodnúť.
22. Sťažovateľ namieta nedostatok právomoci rozhodnúť o žiadosti o starobný dôchodok, ktorú mu na konanie postúpila sociálna poisťovňa po nadobudnutí právoplatnosti.
23. Z obsahu rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 05.09.2013 vyplýva, že sociálna poisťovňa tak rozhodla z dôvodu nedostatku právomoci, keď dospela k záveru, že právomoc rozhodnúť patrí Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia. Za takého stavu, bez ohľadu na to, že vo výroku rozhodnutia žiadosť žalobcu zamietla, je zrejmé, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne - ústredie bolo v skutočnosti rozhodnuté o zastavení konania z dôvodu tvrdeného nedostatku právomoci sociálnej poisťovne vo veci konať.
24. Za daného stavu potom došlo k situácii, že oba do úvahy prichádzajúce správne orgány popierajú svoju kompetenciu konať o žiadosti o starobný dôchodok. V takom prípade však sťažovateľ nemohol konanie zastaviť, ale, ak trvá na nedostatku jeho kompetencie, má možnosť podať kompetenčnú žalobu na súd.
25. Z uvedených dôvodov kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol podľa § 461 SSP.
26. O trovách konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s ust. § 467 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému sťažovateľovi úplnú náhradu trov kasačného konania. O ich výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.
27. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:
28. Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.