1, § 9 ods. 2, § 219 ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. účinného do
1 písm. b), písm. c), písm. e), ods. 2 zák. č. 141/1961 Zb. (Tr. por.) účinného do 31. decembra 2005 napadnutý rozsudok vo vzťahu k obžalovanému P. L. sa zrušuje.
3 Tr. por. obžalovaný P. L., nar. XX. T. XXXX v R. P., trvale bytom R. P., P. W. č. XXX/XX, vo výkone väzby od
1, § 9 ods. 2, § 219 ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005 (Tr. zák.) v jednočinnom súbehu s trestným činom nedovoleného ozbrojovania
1, ods. 2 písm. a) zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005 (Tr. zák.) Za to sa odsudzuje:
1 zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005 (Tr. zák.) s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. a § 40 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.
3 zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005 (Tr. zák.) obžalovaný sa na výkon trestu zaraďuje do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny. II.
č. 141/1961 Zb. (Tr. por.) odvolanie krajskej prokurátorky sa zamieta. Odôvodnenie Rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo 17. januára 2018, sp. zn. 1T/25/2002, bol obžalovaný P. L. uznaný za vinného z prípravy na trestný čin vraždy
1, § 9 ods. 2, § 219 ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005 (Tr. zák.) v jednočinnom súbehu s trestným činom nedovoleného ozbrojovania
1, ods. 2 písm. a) zák. č. 140/1961 Zb. účinného do
1 Tr. zák. č. 140/1961 Z. z. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov.
2 písm. c) Tr. zák. č. 140/1961 Z. z. obžalovaného na výkon trestu zaradil do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.
c) zák. č. 141/1961 Zb. účinného do
1, § 9 ods. 2, § 219 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom, že obžalovaní B. K. a Š. B. v mesiaci august 2001 na území Maďarskej republiky v obci J. pri hoteli N. v blízkosti benzínového čerpadla „spoločne naviedol“ občana Maďarskej republiky Y. L. na fyzickú likvidáciu J. D. a následne obž. P. L. za týmto účelom v čase od
1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. bez toho, aby proti nemu svedčil akýkoľvek dôkaz, je nedôvodné, pričom práve naopak, svedok Y. L. mal byť v Maďarsku viackrát súdne trestaný pre nedovolené ozbrojovanie a inú trestnú činnosť. Skutočnosť, že spáchal skutok, nedokazuje ani obsah telefonických rozhovorov. Väčšina svedkov, na ktorých je obžaloba postavená, len reprodukovala skutočnosti, ktoré sa dozvedeli od menovaného svedka a sú len nepriamymi dôkazmi. O vykonštruovanosti veci sa dozvedel od J. D., ktorému to povedal J. D., a to isté vedel aj D. F.. Tieto osoby v danom čase pracovali pre J. D. a pre obavu z odplaty J. D. a Ľ. Š. doteraz nevypovedali. Oslovili ho však s tým, že pôjdu svedčiť v jeho prospech. Pri domovej prehliadke B. B. vykonanej
obžalovaného, postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
čl. 6 ods. 1, práva na spravodlivé súdne konanie zabezpečujúce prerokovanie veci v primeranej lehote a tiež k porušeniu základnej zásady trestného konania § 2 ods. 7 Tr. por.,
ktorej má každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná súdom. Prieťahy možno bez najmenších pochybností pripísať na vrub štátu, keď štyri roky od roku 2007 do roku 2011 nebol určený termín hlavného pojednávania a v tejto fáze trestného stíhania bol súd bez jeho participácie na tomto stave absolútne nečinný. Aj prieťahy od roku 2013 do roku 2017 možno pripísať štátu. S prieťahmi v konaní sú spojené zásahy do jeho ústavných práv a slobôd. Trestné konanie má vplyv na jeho povesť, postavenie v spoločnosti a je stresujúce napriek prezumpcii neviny, prakticky ho stotožňuje s osobami odsúdenými a negatívne ovplyvňuje jeho život prinajmenšom tým, že aktuálna hrozba trestom komplikuje jeho možnosť viesť a plánovať si osobný život. Dodal, že plynutím času sa zmierňuje záujem spoločnosti na potrestaní páchateľa, slabne potreba individuálnej prevencie, pričom konštatoval, že nespáchal ďalší trestný čin a možno preto predpokladať, že sa napravil a tiež potreba generálnej prevencie, výchovné a odstrašujúce účinky trestu na ostatných členov spoločnosti sa plynutím času znižujú. Dodal, že neprimeranou dĺžkou konania od spáchania trestného činu sa vytráca základný vzťah medzi protiprávnym konaním páchateľa a ukladaným trestom. Aj z týchto dôvodov je povinnosťou súdov, aby porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote bolo určitým spôsobom odškodnené. Práve zmiernenie trestu je preto v takomto prípade kompenzáciou štátu za to, že došlo k porušeniu jeho práv neprimeranou dĺžkou konania, na ktorú nemal žiaden vplyv. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody odôvodňujú tiež jeho pomery, pretože je bezúhonný občan, a tieto sa radikálne zmenili tým, že sa spolu s družkou stará o tri deti, z ktorých posledná dcéra sa narodila 25. februára 2018. Podniká ako živnostník v reštauračných službách, zamestnáva jedenásť ľudí a uloženie dlhodobého trestu odňatia slobody represívnej povahy by bolo zjavne neprimeraným trestom. Navrhol preto, aby najvyšší súd
1 písm. b), písm.
fotografie a náramok, ktorý
svedka J. B. obžalovaný Š. B. nosil, nepovažoval za dostatočné dôkazy na preukázanie jeho viny. Poukázala na princípy právnej logiky, keď výpoveď svedka Y. L. potvrdenú svedeckými výpoveďami ako aj listinnými dôkazmi prvostupňový súd na jednej strane vzal za základ pre posúdenie viny obžalovaného P. L. a na strane druhej pre vyvodenie trestnej zodpovednosti obžalovaného Š. B. ju považoval za nepresvedčivú.
jej názoru farba vlasov obvineného, odlišná pri rekognícii
fotografie, nie je právne významná, pretože primárne sú črty tváre a táto nezrovnalosť mohla byť aj dôsledkom nesprávneho prekladu, keďže svedok Y. L. je občan Maďarskej republiky bez znalosti slovenského jazyka a možná zmena farby vlasov menovaného v danom období nie je vylúčená. Z týchto dôvodov navrhla, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolania obžalovaného P. L.W. a prokurátorky im boli vzájomne zaslané na vyjadrenie a zaslané boli aj obžalovanému Š.J. B., obhajcovi JUDr. Ľudovítovi Štanglovičovi a opatrovníčke poškodeného J. D. JUDr. Julianne Weiszovej. Z uvedených osôb sa vyjadril len obžalovaný Š. B., ktorý prostredníctvom obhajcu argumenty prokurátorky označil za hraničiace so špekuláciou, ignorujúce zistený skutkový stav, z ktorého krajský súd pri vynesení rozsudku vychádzal, neberúc do úvahy ďalšie vykonané dôkazy, ktoré úvahy odvolateľky vylučujú. Takými sú napríklad výpoveď svedka B. B.Á. a listinné dôkazy zaslané NAKA, z ktorých jednoznačne vyplýva, že poškodený J. D. manipuloval so svedkom Y. L. a pod. Aj z ostatných svedeckých výpovedí je zrejmé, že v kontakte so svedkom Y. L. nebol ani raz. Pokiaľ by pristúpil na spôsob hodnotenia dôkazov prokurátorkou, mohol by ohľadom opisu svojej osoby uviesť, že tento svedok dostal zlý opis od osôb, ktoré ho inštruovali a ktorý sa nikdy nezhodoval so skutočnosťou. Na záver uviedol, že s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave v jeho oslobodzujúcej časti sa v celom rozsahu stotožňuje. Najvyšší súd, postupujúc v zmysle § 564 ods. 4 zák. č. 301/2005 Z. z. v znení zmien a doplnkov (Tr. por.)
zák. č. 141/1961 Zb. (Tr. por.), po zistení, že v posudzovanej veci neprichádza do úvahy postup
por. na podklade podaných odvolaní preskúmal v rozsahu § 254 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, a zistil, že odvolanie obžalovaného P. L. je čiastočne dôvodné a odvolanie prokurátorky dôvodné nie je. Najvyšší súd rozhodol na verejnom zasadnutí v neprítomnosti obžalovaných, pretože na tento postup boli splnené zákonné podmienky. Upovedomenie o verejnom zasadnutí im bolo riadne a včas doručené, boli poučení o možnosti vykonania verejného zasadnutia bez ich prítomnosti, boli splnené zákonné podmienky uvedené v § 264 ods. 4 Tr. por. a obžalovaný P. L. písomným podaním zo 06. mája 2019 doručeným najvyššiemu súdu na verejnom zasadnutí prostredníctvom jeho obhajcu výslovne požiadal, aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti. Najvyšší súd na úvod konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní zákonom predpísaným spôsobom všetky potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu v súlade s § 2 ods. 5 Tr. por. a tieto v otázke viny či neviny obžalovaných vyhodnotil spôsobom súladným s § 2 ods. 6 Tr. por. Pochybil však pri ustálení úvodnej časti skutkovej vety napadnutého rozsudku vo vzťahu k obžalovanému P. L., keď napriek výpovedi svedka Y. L. dospel k záveru, že obžalovaný P. L. naviedol občana Maďarskej republiky na fyzickú likvidáciu poškodeného J. D.. Uvedený nedostatok však najvyšší súd ako súd odvolací na verejnom zasadnutí odstránil doplnením dokazovania (prečítaním výpovede svedka Y. L. z prípravného konania a konfrontácie svedka s B. K.) a následne skutkovú vetu pri zachovaní totožnosti skutku sám upravil tak, aby zodpovedala výsledkom vykonaného dokazovania. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, akými úvahami sa prvostupňový súd riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov, a s týmito sa najvyšší súd stotožnil. V súlade s § 125 Tr. por. v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd vyložil, ktoré skutočnosti mal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, vrátane tých, ktoré si navzájom odporujú, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného P. L. a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení v otázkach viny a trestu. Obžalovaný P. L. je zo spáchania skutku usvedčený dôkazmi, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom, v potrebnom rozsahu, konkrétne výpoveďou svedka Y. L. a na ňu nadväzujúcimi výpoveďami ďalších svedkov, na ktoré v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal už prvostupňový súd. Svedok Y. L. všetky rozhodujúce skutočnosti súvisiace so spáchaným skutkom zopakoval bez zmeny aj pri konfrontáciách s obžalovaným P. L., so svedkyňou F. K. a obvineným B. K.. Veľmi podrobne v nich krok za krokom opísal všetky podstatné skutočnosti predchádzajúce samotnému konaniu obžalovaného P. L., ako aj jeho ďalšie samotné konanie uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku, jeho dôvody, ako aj dôvody, pre ktoré objednávku na vraždu poškodeného prijal a pre ktoré sa napokon rozhodol skutok nespáchať. Vykonaným dokazovaním naopak nebol zistený dôvod, pre ktorý si mal poškodený J. D. celú vec na osoby, ktoré boli trestne stíhané a na ktoré bola podaná obžaloba vymyslieť, ako to uvádza vo svojom odvolaní obžalovaný P. L.. Dokazovaním bolo spoľahlivo zistené, že poškodený J. D. s obžalovanými nikdy žiadny konflikt nemal, čo potvrdil nielen samotný poškodený, ale aj obžalovaní, ktorí pre poškodeného hrozbu, pre ktorú by sa ich rozhodol odstrániť, nepredstavovali. Na podrobnú výpoveď svedka Y. L. o vývoji celej situácie zavŕšenej konaním obžalovaného P. L. a jeho oznámením poškodenému J. D. a jeho priateľom na rozdiel od obžalovaného P. L. nadväzujú nielen ich výpovede, ale aj výpovede svedkov, ktorí žiaden vzťah ku Y. L. nemali. Naopak, pre svoje priateľské alebo príbuzenské väzby k obžalovanému Š. B. a príbuzenský vzťah medzi obžalovanými mali skôr dôvod vypovedať v prospech obžalovaných. Napriek tomu obvinený B. K. v prípravnom konaní na rozdiel od obžalovaného P. L. potvrdil výpoveď Y. L., že svedka z Bratislavskej stanice po jeho príchode na Slovensko odviezol práve na žiadosť obžalovaného P. L., ktorý ho následne prevzal pri čárde B. a odviezol do R.. Zároveň vyvrátil aj tvrdenie obžalovaného na hlavnom pojednávaní, že C. F. nepoznal, keďže na jeho žiadosť niekedy v mesiaci august 2001 obžalovaného P. L. zavolal k sebe domov, kde sa pri jeho vozidle spolu rozprávali. Aj svedkyňa F. K., sestra údajného objednávateľa vraždy poškodeného, Š. K. a nebohého S. K. a teta jeho syna zavraždených
2 písm. a) Tr. por. prečítal výpoveď svedka Y. L. z prípravného konania a
por. zápisnice o konfrontáciách svedka s ďalšími osobami pretože zo zadovážených dôkazov - správ z Maďarskej republiky a výpovede svedkyne F. M. možno vyvodiť spoľahlivý záver, že svedok je minimálne pre dlhodobý pobyt v cudzine a na neznámom mieste nedosiahnuteľný. Na hlavnom pojednávaní 11.10.2017 obhajcovia obžalovaných okrem volaných svedkov (J. L. a I. B.) ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania už nemali a s čítaním ostatných svedeckých výpovedí a znaleckých posudkov vyslovili súhlas. Diametrálne odlišná dôkazná situácia však nastala, ako na to správne poukázal už prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, vo vzťahu k obžalovanému Š. B.. Práve pre jej odlišnosť neobstoja odvolacie námietky prokurátorky, že krajský súd na jednej strane vo vzťahu k obžalovanému P. L. uveril výpovedi svedka Y. L., podporenej ďalšími svedeckými výpoveďami a listinnými dôkazmi, a na strane druhej vo vzťahu k obžalovanému Š. B. už nie. Správne totiž prokurátorka v odvolaní uviedla, že vo vzťahu k obžalovanému P. L. na výpoveď svedka nadväzujú aj iné dôkazy, ktoré ju potvrdzujú, čo ale v prípade obžalovaného Š.A. B. neplatí. Tohto obžalovaného zo spáchania skutku usvedčuje výlučne len svedok Y. L. a jeho samotná výpoveď v zmysle platnej judikatúry pre spoľahlivé rozhodnutie o vine obžalovaného Š. B. sama osebe nestačí. Výpovede svedka vo vzťahu k tomuto obžalovanému na rozdiel od obžalovaného P. L., ktorého meno a osobu svedok poznal už dlhší čas, sú rozporuplné a nepresvedčivé. Meno obžalovaného Š. B. sa svedok na rozdiel od obžalovaného P. L. dozvedel až pri rekognícii
fotografie a vidieť ho mal len raz. I napriek tomu, že obžalovaný ho mal osobne navádzať na spáchanie skutku, svedok jeho osobu opísal len veľmi všeobecne ako vysokého a štíhleho muža s blond vlasmi a neuviedol žiadne znaky umožňujúce túto osobu spoľahlivo opoznať. Možno preto vysloviť, že takýto veľmi všeobecný opis možno stotožniť s akoukoľvek mladou osobou uvedeného somatotypu. Náramok, ktorý
svedka asi mala táto osoba na ľavej ruke, taktiež spoľahlivo nevylučuje možný záver, že takýto šperk vlastnia a nosia aj iné osoby rovnakého typu a pohlavia. Svedok pri vykonanej rekognícii
fotografie napriek svojmu opisu za druhého páchateľa skutku označil obžalovaného Š. B.. Ten na rozdiel od opisu svedka má však na fotografii vlasy hnedé a také má aj v skutočnosti, čo potvrdila nielen svedkyňa R. Š., ale tento záver spoľahlivo vyplýva aj z príkazu na zatknutie vydaného 17. apríla 2002 Okresným súdom Trnava. Z tohto možno zároveň zistiť aj to, že obžalovaný je vysoký 175 cm a teda nejde o vysokého muža, ako ho opísal svedok Y. L.. Hoci možno súhlasiť s odvolacou námietkou prokurátorky, že primárne sú črty tváre, tieto ako už bolo skôr uvedené svedok pred rekogníciou ani náznakom neopísal. Farba vlasov v opise svedka pritom nebola dôsledkom jeho neznalosti slovenského jazyka alebo nesprávneho prekladu, ako to v podanom odvolaní konštatuje prokurátorka, pretože pri každom výsluchu svedka bola prítomná tlmočníčka z jazyka maďarského do jazyka slovenského a naopak. Na podklade tohto jediného dôkazu nebolo preto možné bez rozumných pochybností dospieť k spoľahlivému záveru, že jednou z osôb, ktorá mala v mesiaci august 2001 na území Maďarskej republiky v obci J. pri hoteli N. v blízkosti benzínového čerpadla spoločne s B. K. naviesť občana Maďarskej republiky Y. L. na fyzickú likvidáciu J. D., bol práve obžalovaný Š. B.. Nemožno totiž spoľahlivo vylúčiť ani záver, že na rozdiel od obžalovaného P. L., ktorého svedok už predtým poznal a opakovane sa s ním stretával, si obžalovaného Š. B. mohol pomýliť, pretože ako už bolo konštatované, svedok pred vykonanou rekogníciou nebol schopný poskytnúť orgánom činným v trestnom konaní ani bližší opis tváre obžalovaného. Napokon ani zo zoznamu vykonaných telefonických hovorov v kritickom období nevyplýva, že obžalovaný Š. B. telefonoval či už s C. F. alebo svedkom Y. L., ktorého mal naviesť na fyzickú likvidáciu poškodeného. Zároveň aj svedkyňa F. M. v prípravnom konaní vo výpovedi, ktorú najvyšší súd na verejnom zasadnutí prečítal, a tiež v konaní na verejnom zasadnutí maďarského súdu, ktorá zápisnica bola na hlavnom pojednávaní prvostupňového súdu oboznámená, vypovedala, že svedok P. L. jej zo Slovenska telefonoval, že na Slovensku mu odstrániť nejakého chlapa kázal svedok C. F. a o obžalovanom Š. B. sa ani raz vo svojich výpovediach nezmienil ani poškodený J. D.. Na základe skôr uvedeného možno preto zhrnúť, že poškodený J. D. nemohol vymyslieť výpoveď svedka Y. L., ako to tvrdí v podanom odvolaní obžalovaný P. L., do takých podrobností, ako ich menovaný svedok vo svojich výpovediach uvádzal, pretože ich obsah okrem osôb, s ktorými sa poškodený poznal a mal s nimi priateľský vzťah, potvrdzujú aj iní svedkovia, ktorí dôvod na potvrdenie čo i len časti výpovedí svedka o skutočnostiach, ktoré vnímali svojimi zmyslami, nemali. Práve naopak, pre svoje priateľské, rodinné alebo iné väzby k obžalovaným mali skôr dôvod vypovedať opačne, čo sa však v posudzovanom prípade nestalo. Napokon je možné vysloviť aj to, že ak by sa udalosti, ktoré svedok Y. L. vo svojej výpovedi podrobne opísal, nestali, potom neexistoval ani dôvod, pre ktorý by obvinený B. K. a aj samotný obžalovaný P. L., ktorí neboli so svedkom priatelia ani známi, tohto doviezli z Bratislavskej stanice k čárde B. a do R. a aby ho svedkyňa F. K. na žiadosť obžalovaného P. L. ubytovala vo svojom byte a pre ktorý ho obžalovaný P. L. vozil vo svojom aute po R.. Na podklade takto zisteného skutkového stavu odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd dospel k záveru, že skutok, ktorý pri zachovaní jeho totožnosti najvyšší súd čiastočne upravil, sa stal a spáchal ho obžalovaný P. L.. Konanie obžalovaného najvyšší súd právne posúdil ako prípravu na trestný čin vraždy
1, § 9 ods. 2 Tr. zák., § 219 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 spáchaného v jednočinnom súbehu s trestným činom nedovoleného ozbrojovania
1, ods. 2 písm. a) toho istého zákona, pretože sa dopustil konania nebezpečného pre spoločnosť, ktoré záležalo v organizovaní iného úmyselne usmrtiť, pričom obžalovaný P. L. zadovažoval prostriedky na jeho spáchanie, avšak nedošlo k pokusu ani k dokonaniu trestného činu, a bez povolenia zadovážil inému strelnú zbraň a bez povolenia zadovážil inému hromadne účinnú zbraň. Konanie obžalovaného P. L. najvyšší súd posúdil v súlade s § 16 ods. 1 Tr. zák.
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, pretože
neskoršieho zákona, zákona číslo 300/2005 Z. z. v znení zmien a doplnkov, by to pre obžalovaného bolo nepriaznivejšie. Stavu veci však zodpovedajú odvolacie námietky obžalovaného P. L. o nečinnosti prvostupňového súdu. Najvyšší súd v rámci svojej prieskumnej povinnosti zistil, že obžaloba na P. L. a spol. bola na Krajský súd v Trnave podaná
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor), každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava), každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho neprítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.
4 písm. b) toho istého zákona, pri znížení trestu odňatia slobody
odseku 1 nemožno uložiť trest pod tri roky, ak je dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody aspoň osem rokov.
3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 súd môže zaradiť páchateľa do inej nápravnovýchovnej skupiny, než do ktorej má byť
odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a na stupeň a povahu narušenia páchateľa za to, že bude jeho náprava a prevýchova v inej skupine lepšie zaručená; do tretej nápravnovýchovnej skupiny zaradí však vždy páchateľa, ktorému bol uložený výnimočný trest. Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je významným zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným a nežiadúcim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného na spravodlivý proces, ale odporuje aj účelu trestného konania. S poukazom na skôr uvedené ustanovenia dohovoru, ústavy a citovaného Trestného zákona a zjavne neprimeranú dĺžku súdneho konania, ktorá je v širšom význame slova tiež okolnosťou prípadu a ktorú obžalovaný P. L. zavinil len v minimálnom rozsahu, najvyšší súd dospel k záveru, že účel trestu vymedzený v § 23 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, t. j. ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, zabránenie obžalovanému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a jeho výchova k tomu, aby viedol riadny život, a výchovné pôsobenie aj na ostatných členov spoločnosti, bude dosiahnutý aj uložením trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby vo výmere sedem rokov, pretože použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a účel trestu možno dosiahnuť i trestom kratšieho trvania. Pri úvahe o zaradení obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do nápravnovýchovnej skupiny najvyšší súd prihliadol na odpis z registra trestov obžalovaného, z ktorého vyplýva, že súdne trestaný bol len raz v roku 2004 za trestný čin krádeže spolupáchateľstvom
2, § 247 ods. 1 písm. b), ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 k miernemu trestu odňatia slobody, ktorého výkon mu bol podmienečne odložený, obžalovaný sa v skúšobnej dobe osvedčil a hľadí sa na neho ako na netrestaného, hodnotenie obžalovaného (priestupkovo bol riešený v ôsmich prípadoch výlučne za dopravné priestupky) a dospel k záveru, že vzhľadom na stupeň a povahu narušenia obžalovaného bude jeho náprava a prevýchova v druhej nápravnovýchovnej skupine lepšie zaručená ako v tretej, do ktorej bol zaradený. Na záver najvyšší súd uvádza, že zníženie trestu, ktorý bol obžalovanému P. L., uložený je dostatočnou náhradou za namietané porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru a konštatuje, že obžalovaného už nemožno považovať za obeť v zmysle čl. 34 Dohovoru. Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.