1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21502316/S02 zo dňa 16.02.2017 a Žiadosti č. 26220220132/Z02 zo dňa 16.02.2017 o vrátenie finančných prostriedkov vo výške 20.000,- €, Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21700254/S01 zo dňa 16.02.2017 a Žiadosti č. 26220220132/Z03 zo dňa 16.02.2017 o vrátenie finančných prostriedkov vo výške 30 000,- €.
ktorého rozhodnutia vydané v konaní
druhej časti tohto zákona nie sú preskúmateľné súdom, krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nespadá do právomoci súdov, a teda nie je preskúmateľné súdom. Na základe uvedeného odmietol žalobu
1 písm. g/ SSP v spojení s § 7 písm. h/ SSP ako neprípustnú. O náhrade trov konania súd rozhodol
a/ SSP.
1 písm. g/, h/ a j/ SSP, v ktorej navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby rozhodnutia žalovaného zrušil a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania a trovy kasačného konania.
druhej časti zákona č. 528/2008 Z.z.“.
názoru žalobcu krajský súd použil výlučne gramatický výklad, pričom tento výklad je ústavne nesúladný. Žalobca mal za to, že metódou systematického, logického aj teleologického výkladu, by krajský súd dospel k opačnému výkladu, teda, že na rozhodnutia riadiaceho orgánu alebo správneho orgánu
528/2008 Z.z. sa ustanovenie § 14 ods. 18 nevzťahuje. 9. Žalobca konštatoval, že krajský súd sa snaží vyriešiť jednoducho problém opakovaných podaní v obdobných veciach, pričom dôvodom tohto stavu je nedokonalosť zákona č. 528/2008 Z.z., ktorého ustanovenia o procese kontroly sú
názoru žalobcu komplikované, neprehľadné, problematicky aplikovateľné a v konečnom dôsledku protiústavné (hlavne v tej časti, kde sa určuje, že v prípade neuhradenia sankcie sa jej výška zvyšuje na 1,5 násobok, bez možnosti príjemcu sa takému postupu brániť alebo dosiahnuť odlišné rozhodnutie v správnom konaní). Žalobca je presvedčený, že povinnosťou správneho súdu
SSP je v tomto prípade poskytnúť ochranu právom chráneným záujmom žalobcov a dôsledne kontrolovať a usmerňovať správne orgány, konajúce v obdobných veciach. 10. Žalobca ďalej namietal nezákonné odmietnutie žaloby
1 písm. j/ SSP, nakoľko krajský súd nemôže odmietnuť žalobu, ktorou sa žalobca domáha ochrany svojich základných práv a slobôd, dotknutých napadnutým správnym rozhodnutím, konkrétne vlastnícke práva
čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.
názoru žalobcu nie je v súlade s ústavným princípom
čl. 46 ods. 2 ústavy, aby sa prijímateľ nemohol brániť na súde proti správnemu aktu správneho orgánu, ktorým mu tento uložil sankcionovanú povinnosť zaplatiť v určitom čase určitú sumu zo svojho majetku, pričom nie je podstatné, či ide o výzvu na zaplatenie určitej sumy v prvej fáze (
1 alebo ods. 4 zákona č. 528/2008 Z.z.), alebo v druhej fáze tohto postupu, keď už žiada rozhodnutím zaplatenie jedenapolnásobku pôvodne žiadanej sumy (
5). 11. Žalobca mal za to, že krajský súd sa odklonil od judikatúry kasačného súdu (dôvod
1 písm. h/ SSP), nakoľko v obdobných veciach prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky viacero rozhodnutí,
ktorých bol krajský súd povinný napadnuté uznesenie materiálne posúdiť bez ohľadu na jeho formu (sp. zn. 5Sžf/31/2011, 5Sžf/26/2012, 5Sžo/62/2014). V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/56/2015 zo dňa 08.06.2016, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že § 14 ods. 18 zákona č. 528/2008 Z.z. vylučuje zo súdneho preskúmania všetky rozhodnutia
druhej časti zákona žalobca uviedol, že najvyšší súd sa v ňom dopustil zásadného omylu. Žalobcovi bolo známe, že obdobné rozhodnutia najvyššieho súdu boli napadnuté ústavnou sťažnosťou a považoval za vysoko pravdepodobné, že Ústavný súd Slovenskej republiky takéto rozhodnutia zruší, pretože sú jednoznačne v rozpore s judikatúrou ústavného súdu vo veci práva na súdnu ochranu.
5 zákona č. 528/2008 Z.z.. Až na základe právoplatného rozhodnutia vydaného v správnom konaní
528/2008 Z.z. bude žalobca povinný vrátiť finančné prostriedky v lehote uloženej v tomto rozhodnutí a až toto rozhodnutie je spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv žalobcu, a teda bude aj preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.
SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.
1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21.
2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 22.
1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23.
h/ SSP, správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis. 24.
18 zákona č. 528/2008 Z.z. rozhodnutia vydané v konaní
tejto časti zákona nie sú preskúmateľné správnym súdom. 25.
SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu. 26.
SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 27. S poukazom na obsah kasačnej sťažnosti žalobcu, považoval kasačný súd za potrebné sa v prvom rade vyjadriť k sťažnostnému bodu, v ktorom žalobca namietal odklon krajského súdu od judikatúry kasačného súdu (dôvod
1 písm. h/ SSP), tvrdiac, že v obdobných veciach prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky viacero rozhodnutí,
ktorých bol krajský súd povinný napadnuté uznesenie materiálne posúdiť bez ohľadu na jeho formu (sp. zn. P., 5Sžf/31/2011, 5Sžf/26/2012, 5Sžo/62/2014). 28. K uvedenej námietke žalobcu kasačný súd uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti už v minulosti riešil otázku právomoci správneho súdu vykonať súdny prieskum napadnutých správnych aktov (správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov
zákona č. 528/2008 Z. z.), pričom postoj súdu k tejto otázke nebol úplne jednoznačný, keďže sa vyskytlo i rozhodnutie podporujúce názor žalobcu o prípustnosti súdneho preskúmania uvedených správnych aktov (sp. zn. 5Sžf/26/2014 zo dňa 28.04.2016), ktoré je však výnimkou z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.
1 zákona o pomoci a podpore. Na základe uvedenej zmluvy boli žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky na účel uvedený v predmetnej zmluve na základe uskutočneného verejného obstarávania. Následne ministerstvo životného prostredia vykonalo administratívnu kontrolu verejného obstarávania, ktoré sa vykonalo na v nadväznosti na uzatvorenú zmluvu, a to v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o pomoci a podpore. V priebehu kontroly boli zistené určité nezrovnalosti, ktoré boli žalobcovi oznámené formou Správy o zistenej nezrovnalosti, tak ako to ustanovuje zákon o pomoci a podpore vo svojej druhej časti. Predmetnú správu je možné považovať
názoru senátu najvyššieho súdu za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený v § 27a citovaného zákona. Najvyšší súd sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, že právo žalobcu na poskytnutie prostriedkov z fondov Európskej únie patrí k základným právam a slobodám. Výpočet základných ľudských práv a slobôd obsahuje Ústava Slovenskej republiky vo svojej druhej hlave ako aj Dohovor o ochrane základných práv a ľudských slobôd. Odvolací súd má za to, že v nich nie je obsiahnuté právo, ktoré by korešpondovalo s právom, ktorého ochrany sa domáha žalobca. Prejednávanú vec teda nemožno posudzovať
čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
2 Obchodného zákonníka. Ďalej však už, ako správne konštatoval žalobca, žalovaný vystupuje v pozícii orgánu verejnej správy, t.j. ako riadiaci orgán mu do pôsobnosti zverené finančné zdroje spravuje s dohľadovým vrchnostenským oprávnením, ktoré mu najmä vyplýva z ustanovení - § 24b a nasl. zák. č. 528/2008 Z. z. (výkon dohľadu nad plnením podmienok poskytnutia pomoci a podpory, súlad platby a súvisiacej dokumentácie so záväznými predpismi, či hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť použitia pomoci a podpory), resp. - § 26 zák. č. 528/2008 Z. z. (výkon ochrany finančných záujmov vrátane zistenia nezrovnalostí). Pokiaľ v rámci výkonu svojich oprávnení žalovaný zistí existenciu nezrovnalosti, je povinný túto skutočnosť oznámiť žalobcovi ako prijímateľovi (viď § 26 ods. 3 zák. č. 528/2008 Z. z.) prostredníctvom tzv. správy o zistenej nezrovnalosti. Zákon oprávňuje žalovaného v prípade tvrdeného porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania, aby v tomto štádiu výkonu dohľadových oprávnení mohol žalobcu popri oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky (§ 27a ods. 1 zák. č. 528/2008 Z. z.), resp. pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo jeho časť (§ 7 ods. 6 zák. č. 528/2008 Z. z.). Zákonodarcom použité oprávnenie „možnosť vyzvať“ je nutné vykladať s prihliadnutím na absenciu vykonať autoritatívny výklad ustanovení zák. č. 25/2006 Z. z. žalovaným v tom zmysle, že ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade nejde o výkon vrchnostenskej rozhodovacej právomoci, ako sa domnieva žalobca.
3 zák. č. 528/2008 Z. z. v citovanom znení platí, že ak riadiaci orgán zistí nezrovnalosť z vlastného podnetu alebo iného podnetu, je povinný vypracovať a predložiť správu o zistenej nezrovnalosti certifikačnému orgánu, platobnej jednotke a prijímateľovi. Celé štádium výkonu dohľadových oprávnení žalovaného ako riadiaceho orgánu sa ukončuje v okamihu, kedy žalovanému ako riadiacemu orgánu je v dôsledku platobnej pasivity prijímateľa potvrdené tvrdené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania prostredníctvom uloženia pokuty, resp. v osobitných situáciách len zachyteného v protokole. Až na uvedenom základe vzniká žalovanému rozhodovacia právomoc rozhodnúť o vrátení dvojnásobku (
aktuálnej právnej úpravy 1,5 násobku) sumy uvedenej v pôvodnej výzve, ktorá je však zákonom limitovaná 100% výškou poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky. Nakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových vrchnostenských oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky (protokoly, záznamy či zápisnice) sa v správnom súdnictve najmä nazerá ako na individuálne správne úkony s charakterom predbežnej povahy, Najvyšší súd musel vyhodnotiť napadnutý úradný list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 248 písm. a/ O.s.p. podrobiť súdnej právomoci v správnom súdnictve. Nakoľko pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých
zák. č. 528/2008 Z. z. nemohol žalovaný uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného, že išlo o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci, t.j. ide slovami žalovaného o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (t.j. iba tvrdených) skutočností.“
zákona č. 528/2008 Z.z. namietali porušenie základných práv
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami rôznych senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zamietnutí kasačných sťažností proti rozhodnutiam Krajského súdu v Bratislave o odmietnutí žalôb o preskúmanie správ o zistených nezrovnalostiach (príp. protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní) z dôvodu ich neprípustnosti.
1 písm. g/ SSP), konkrétne nesprávneho výkladu ustanovenia § 14 ods. 18 zákona č. 528/2008 Z.z. a tým nezákonného odmietnutia žaloby
g/ SSP v spojení s § 7 písm. h/ SSP, kasačný súd upriamuje pozornosť žalobcu na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 439/2018-10 zo dňa 1. augusta 2018, z odôvodnenia ktorého cituje: „41.1 Ústavný súd zároveň poukazuje na § 14 ods. 18 zákona č. 528/2008 Z. z., na ktorý odkazuje aj najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení a
ktorého rozhodnutia vydané v konaní
tejto časti zákona (druhá časť zákona č. 528/2008 Z. z., do ktorej spadá aj § 27a, na základe ktorého bola vypracovaná správa a žiadosť, pozn.) nie sú preskúmateľné správnym súdom [v zákone odkaz na § 7 písm. h/ Správneho súdneho poriadku,
ktorého správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis]. 41.2 Uvedené znenie zákona priamo vylučuje preskúmateľnosť rozhodnutí vydaných
druhej časti zákona č. 528/2008 Z. z. správnym súdom, a teda predstavuje zákonný rámecna vyslovenie právneho názoru vyjadreného najvyšším súdom v jeho napadnutom uznesení, v zmysle ktorého správne akty - predmetná správa a žiadosť - nie sú preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva. 42. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone, v nadväznosti na čo konštatuje, že je ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu,
ktorého žiadosť a správa nie sú takými individuálnymi správnymi aktmi, ktoré by bolo možné podrobiť súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva, a preto pokiaľ bola na uvedenom základe kasačná sťažnosť smerujúca proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zamietnutá napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nie je možné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za rozhodnutie, ktoré by spočívalo na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva, a teda za rozhodnutie, ktorým boli porušené sťažovateľom označené práva. V tejto súvislosti odkazuje ústavný súd na identické závery, ktoré vyslovil v obdobných veciach (napr. III. ÚS 33/2018, IV. ÚS. 267/2018)“. 35. K námietke žalobcu, týkajúcej sa nezákonného odmietnutia žaloby, ktorou sa žalobca domáha ochrany základných ľudských práv, konkrétne vlastníckeho práva
čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (dôvod
1 písm. j/ SSP) kasačný súd poukazuje na právny záver vyslovený vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 4Sžf/56/2015 zo dňa 8. júna 2016: „Najvyšší súd sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, že právo žalobcu na poskytnutie prostriedkov z fondov Európskej únie patrí k základným právam a slobodám. Výpočet základných ľudských práv a slobôd obsahuje Ústava Slovenskej republiky vo svojej druhej hlave ako aj Dohovor o ochrane základných práv a ľudských slobôd. Odvolací súd má za to, že v nich nie je obsiahnuté právo, ktoré by korešpondovalo s právom, ktorého ochrany sa domáha žalobca. Prejednávanú vec teda nemožno posudzovať
čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“ 36. Kasačný súd, poukazujúc na ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, zdôrazňuje, že správu o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov (v prejednávacej veci aktualizácie správ a žiadostí) nemožno považovať za spôsobilý predmet súdneho prieskumu správnym súdom, nakoľko ich preskúmateľnosť vylučuje osobitný predpis (zákon č. 528/2008 Z.z. v § 14 ods. 18) a ako také nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov žalobcu, t.j. i do vlastníckeho práva žalobcu
čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, pretože nejde o právoplatné správne rozhodnutia o vrátení finančných prostriedkov
5 zákona č. 528/2008 Z.z. V prípade, ak na základe podanej žiadosti žalobca nevráti poskytnuté finančné prostriedky, bude následne žalovaným začaté správne konanie, výsledkom ktorého bude rozhodnutie o uložení povinnosti vrátiť finančné prostriedky, ktoré bude po vyčerpaní opravného prostriedku v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) podliehať súdnemu prieskumu správnym súdom, a ktoré bude aj materiálne vykonateľné. Uvedené platí i vo vzťahu k prípadnej povinnosti vrátiť jeden a pol násobok sumy uvedenej vo výzve. 37. Záverom kasačný súd opakovane poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/87/2015 zo dňa 14.02.2017, na podklade ktorého prijalo Správne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí dňa 28.06.2018 právnu vetu judikovaného rozhodnutia k právnej otázke, ktorá je predmetom konania: „V prípade, že správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých
zákona č. 528/2008 Z.z. 38. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené závery považuje rozhodnutie krajského súdu o odmietnutí žaloby žalobcu o preskúmanie správ o zistenej nezrovnalosti a žiadostí o vrátenie finančných prostriedkov ako neprípustnej
g/ SSP v spojení s § 7 písm. h/ SSP za vecne správne, vydané v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky. 39. Kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia krajského súdu a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú
1 SSP), a zároveň ich nepriznal ani žalovanému, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky
ustanovenia § 143 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), správny súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí osobám uvedeným v § 142 ods. 1. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.