Obsah (4)

§ 243f§ 53§ 243i§ 243d

Najvyšší súd 5 M Cdo 20/2009 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu T., IČO: X. proti ţalovanému R. P., t.č. na neznámom mieste, zastúpenému op

§ 243fods.

1 písm. c/ O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie. Nesúhlasil s právnym názorom, ţe nárok ţalobcu nie je premlčaný, pretoţe vzťah medzi ţalobcom a ţalovaným vzhľadom na obsah zmluvy (Všeobecné podmienky čl. 15.3) upravujúcej voľbu Obchodného zákonníka na časť vzťahov, posúdil ako obchodnoprávny a aplikoval naň ustanovenia Obchodného zákonníka, podľa ktorých je premlčacia doba 4-ročná. Vzťah medzi ţalobcom a ţalovaným bolo potrebné posúdiť ako vzťah občianskoprávny a aplikovať naň ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to, ţe zmluva o pripojení vymedzená v § 43 zák. č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách a pred

1. januárom 2004 v zák. č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách je svojím charakterom občianskoprávnou zmluvou, hoci v Občianskom zákonníku nie je výslovne upravená ako spotrebiteľská zmluva. Vzťah medzi Občianskym zákonníkom a zákonom o elektronických komunikáciách, resp. zákonom o telekomunikáciách má povahu všeobecného predpisu (lex generalis) a osobitného predpisu (lex specialis). Pretoţe v osobitných predpisoch nie je upravený inštitút premlčania, na plynutie premlčacej lehoty je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Mimoriadny dovolateľ bol preto toho názoru, ţe zmluva uzatvorená medzi ţalobcom a ţalovaným dňa
2. februára 2003, ktorej súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytovania verejnej mobilnej siete, spĺňala znaky typovej zmluvy podľa zákona o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase jej podpisu. Osobitne zdôraznil, ţe jednou z charakteristických čŕt spotrebiteľských zmlúv je, ţe nesmú obsahovať neprimeranú podmienku, t. j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z ustanovení § 879e ods. 3, 4

§ 53a § 54 zák.

č. 150/2004 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od

1. apríla 2004 zmenil a doplnil Občiansky zákonník vyplýva, ţe ak účastníci spotrebiteľských zmlúv 5 M Cdo 20/2009 3 (nemusia byť tak pomenované, ak spĺňajú ich charakter) nedali tieto zmluvy do 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti zákona č. 150/2004 Z.z. do súladu s uvedenými ustanoveniami, povaţujú sa tieto zmluvy zo zákona za absolútne neplatné (ex tunc). Ţalobca bol preto povinný uzavretú spotrebiteľskú zmluvu v zákonnej lehote zosúladiť so zákonom tak, aby neobsahovala neprimeranú – neprijateľnú podmienku uvádzanú vo všeobecných podmienkach o uplatnení Obchodného zákonníka (napríklad aj vo vzťahu k premlčaniu). S uplatnením Obchodného zákonníka (§ 387) je spojená dlhšia 4 ročná premlčacia doba neţ podľa § 101 Občianskeho zákonníka (3 ročná premlčacia doba) a moţnosť dojednania vyššieho úroku z omeškania (rozpor aj s dobrými mravmi), ale napríklad aj iná zodpovednosť pri náhrade škody. Preto príslušné ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy (Všeobecné podmienky – čl. 15.3), upravujúce voľbu Obchodného zákonníka na časť vzťahov, keď zmluvnou stranou je občan – nepodnikateľ – spotrebiteľ, majú vo vzťahu k dĺţke premlčacej doby a vo vzťahu k výške úroku z omeškania charakter neprijateľnej podmienky nielen v zmysle § 23a ods. 1,2 zák. č. 634/1992 Zb. platného v čase uzavretia zmluvy účastníkmi, ale aj podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak teda súd neposúdil vzťah medzi ţalobcom a ţalovaným ako spotrebiteľskú zmluvu, vec nesprávne právne posúdil. Ţalobca vo svojom vyjadrení navrhol konanie o mimoriadnom dovolaní zastaviť z dôvodu, ţe aj na konanie o mimoriadnom dovolaní je potrebné pouţiť analógiu právnej úpravy prípustnosti podania dovolania uvedenú v § 238 ods. 5 O.s.p. pri tzv. bagateľných sporoch, nakoľko v opačnom prípade by sa obchádzal účel právnej úpravy, keď prostredníctvom inštitútu mimoriadneho dovolania by sa tieto spory aj naďalej prejednávali v mimoriadnom dovolacom konaní. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 MCdo 7/
2. Bol toho právneho názoru, ţe dohoda o voľbe Obchodného zákonníka, ktorá je obsahom Zmluvy o pripojení ako aj Všeobecných podmienok, je plne v súlade s platnou právnou úpravou, keď sa nejedná o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko takéto dojednanie nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V prípade premlčania aj zákazníkovi plynie rovnaká oproti Občianskemu zákonníku výhodnejšia premlčacia lehota napr. na uplatňovanie zodpovednosti za škody a pod. Voľba Obchodného zákonníka na základe dohody nie je právnym poriadkom nijako výslovne obmedzená a to ani v Obchodnom zákonníku a ani v ustanoveniach o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku. 5 M Cdo 20/2009 4 Opatrovníčka ţalovaného sa v celom rozsahu stotoţnila s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora a navrhla mu vyhovieť. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok (§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). V dovolacom konaní nevyšla najavo ţiadna z týchto vád . K námietke ţalobkyne obsiahnutej vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu týkajúcej sa procesnej neprípustnosti mimoriadneho dovolania z dôvodu, ţe v konaní ide o tzv. bagateľný spor je treba uviesť, ţe procesné predpoklady pre podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia platí, ţe ak generálny prokurátor 5 M Cdo 20/2009 5 na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Tieto predpoklady musia byť dané v čase podania mimoriadneho dovolania. Jeho procesnú prípustnosť ale nevylučuje skutočnosť, ţe v konaní sa jedná o tzv. bagateľný spor. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, ţe mimoriadne dovolanie je upravené v štvrtej hlave, štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Toto systematické zaradenie je výrazom osobitosti tohto inštitútu ako mimoriadneho opravného prostriedku v občianskom súdnom konaní, prostredníctvom ktorého právna úprava pripúšťa prelomenie právoplatnosti súdnych rozhodnutí, t.j. "prelomenie" ich záväznosti a zásadnej nezmeniteľnosti. Ak totiţ je súdne rozhodnutie právoplatné, ale nie je vecne správne, vzniká rozpor medzi poţiadavkou na jeho stabilitu a poţiadavkou na jeho vecnú správnosť. Tento rozpor moţno odstrániť iba pouţitím mimoriadneho opravného prostriedku. Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, neţ pouţitím mimoriadneho opravného prostriedku; majú charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by znamenali odopretie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti aj s podstatným (závaţným) porušením práv účastníkov konania, ktorých ťaţisko je v čl. 46 aţ 50 Ústavy Slovenskej republiky. Z toho vyplýva výnimočnosť pouţitia mimoriadneho opravného prostriedku a jeho aplikácia len vo veciach, v ktorých sa súdne rozhodnutie dostalo do rozporu s oprávnenými záujmami alebo právami účastníkov konania, ďalších osôb, ktoré sú priamo dotknuté obsahom výroku súdneho rozhodnutia, prípadne takými osobami, ktoré mali byť účastníkmi konania, ale z dôvodu pochybenia súdu sa nimi nestali. Uvedené skutočnosti mala na zreteli uţ samotná právna úprava, keď osobitným spôsobom upravila podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku, jeho 5 M Cdo 20/2009 6 predmet, lehotu a náleţitosti. Predmet mimoriadneho dovolania právna úprava vymedzuje pozitívne, keď v ustanovení § 243f ods. 1 O.s.p. uvádza, ktoré rozhodnutia (za podmienok uvedených v § 243e) moţno napadnúť mimoriadnym dovolaním. Negatívne vymedzuje predmet mimoriadneho dovolania v druhom odseku tohto zákonného ustanovenia, keď uvádza, ţe mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo:

1. a)vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení,
2. b)o podmienkach konania, o zastavení alebo o prerušení konania, alebo ktorými sa upravuje vedenie konania,
3. c)o dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní. Zo znenia ustanovenia § 243f O.s.p. (najmä z negatívneho vymedzenia predmetu mimoriadneho dovolania) nemoţno vyvodiť záver o tom, ţe právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým sa rozhodlo v tzv. bagateľnom spore nie je spôsobilým predmetom mimoriadneho dovolania. Rovnako ustanovenie § 243e ods. 1, ani ţiadne iné procesné ustanovenie a napokon ani ţiadny iný právny predpis neobmedzuje generálneho prokurátora v tom smere, aby uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku bolo vylúčené v tzv. bagateľných sporoch. I keď je mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora mimoriadnym opravným prostriedkom, výnimočnosť jeho pouţitia nemoţno zabezpečiť analogickým rozšírením dôvodov jeho neprípustnosti nad rámec dôvodov vyplývajúcich priamo z právnej úpravy (viď obdobne Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR uverejnené pod č. 36/2008 Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky). Námietka ţalobkyne, ţe mimoriadne dovolanie podal generálny prokurátor v rozpore s § 243e ods. 1 O.s.p., je z týchto dôvodov neopodstatnená. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutému rozhodnutiu , ţe spočíva v nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danom prípade je dôvodná námietka mimoriadneho dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení vecí. 5 M Cdo 20/2009 7 Je nepochybné, ţe predmetom konania je zaplatenie faktúr za poskytnuté telekomunikačné sluţby zo ţalovaného M. na základe zmluvy o pripojení a dodatku zo dňa 3. februára 2003 a to faktúry č. X. zo dňa 8. novembra 2003, splatnou 28. novembra 2003, faktúry č. X. zo dňa 8. decembra 2003 splatnou 29. decembra 2003, faktúry č. X. zo dňa 8. januára 2004, splatnou 27. januára 2004 a faktúry č. X. splatnou 8. februára 2004, ako aj zmluvnej pokuty. Základnou otázkou pre právne posúdenie veci bolo, vzhľadom k vznesenej námietke premlčania zo strany ţalovaného, posúdiť, či v prejednávanom spore ide o obchodnoprávny vzťah (4 ročná premlčacia doba upravená v Obchodnom zákonníku), alebo občianskoprávny vzťah (3 ročná premlčacia doba upravená v Občianskom zákonníku). Súd prvého stupňa po tom, ako bolo jeho predchádzajúce zamietajúce rozhodnutie zrušené druhostupňovým súdom, viazaný záväzným právnym názorom odvolacieho súdu o tom, ţe účastníci konania si dohodli pouţitie celého Obchodného zákonníka na všetky oblasti ich vzťahu, ktoré nie sú inak upravené všeobecnými podmienkami alebo osobitným zákonom o telekomunikáciách, aplikoval na vec Obchodný zákonník. Uvedený právny názor však nie je vecne správny. Z ustanovenia § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy účastníkmi konania vyplýva, ţe typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, ţe spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z odseku 2 uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, ţe typová zmluva nesmie obsahovať tu špecifikované neprimerané podmienky, ako aj podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Preto je správny záver mimoriadneho dovolateľa o tom, ţe zmluva o pripojení vymedzená v ustanovení § 43 zák. č. 195/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov a od 31. decembra 2003 v § 43 zák. č. 610/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, je svojím charakterom občianskoprávnou zmluvou, hoci v Občianskom zákonníku nie je výslovne ako spotrebiteľská zmluva upravená. Vzťah medzi Občianskym zákonníkom a zákonom č. 195/200 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako aj zák. č. 610/2003 Z.z. má povahu vzťahu všeobecného predpisu (lex generalis) a osobitného predpisu (lex specialis). Z dôvodu, ţe v osobitných predpisoch nie je upravený inštitút premlčania, na plynutie premlčacej doby je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 100 a nasledujúce). 5 M Cdo 20/2009 8 Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, ţe zmluva uzavretá účastníkmi konania dňa 3. februára 2003, ktorej súčasťou boli aj Všeobecné podmienky poskytovania verejnej mobilnej siete, spĺňala všetky znaky typovej zmluvy podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, platného a účinného v čase jej uzatvorenia. Osobitne je potrebné zdôrazniť, ţe jednou z charakteristických čŕt spotrebiteľských zmlúv je, ţe nesmú obsahovať neprimeranú podmienku, t. j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Za neprijateľnú podmienku je potrebné povaţovať aj podmienku, uvádzanú vo Všeobecných podmienkach poskytovania verejnej mobilnej siete o uplatnení Obchodného zákona aj vo vzťahu k premlčaniu, keďţe spotrebiteľ ju nemá moţnosť ovplyvniť a spôsobuje jeho menej priaznivejšie postavenie. S uplatnením Obchodného zákonníka je spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba v porovnaní s Občianskym zákonníkom (trojročná premlčacia doba). V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, ţe so vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák. č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1. apríla 2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 aţ § 60). Uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2004 (§ 897f ods. 3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve uţívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náleţitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy o práve uţívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa odseku 3 daná do súladu s ustanovením § 55 ods. 1 tohto zákona, ak ide o náleţitosti zmluvy, a to do troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa odseku 3 (§ 879f ods. 4 uvedeného zákona). 5 M Cdo 20/2009 9 Podľa § 53 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Z ustanovenia § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôţu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôţe vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Na základe vyššie uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe generálny prokurátor opodstatnene namieta, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý na prejednávaný prípad aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka a to predovšetkým na vznesenú námietku premlčania zo strany ţalovaného, spočíva na nesprávnom právnom posúdení vec. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie s tým, ţe v tomto uznesení vyslovený právny názor je pre súd záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2

§ 243dods.

1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. januára 2011 JUDr. Vladimír Magura , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová