← Slovensko

1 462,98 eur

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/29/2018 Identifikačné číslo spisu: 3817200719 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Svetlovská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:3817200719.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne O.. W. S., bývajúcej v Prievidzi, Q.. E. XXX/X, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK-KRUPA, s. r. o., so sídlom v Novom Meste nad Váhom, Hurbanova 1, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpeného advokátskou kanceláriou PROSMAN A PAVLOVIČ, so sídlom v Trnave, Hlavná 31, o zaplatenie 1 462,98 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12 Csp 10/2017 o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo

  1. septembra 2017 sp. zn. 17 Co 315/2017, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo
  2. septembra 2017 sp. zn. 17 Co 315/2017 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. Odôvodnenie
  3. Okresný súd Prievidza (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom z
  4. apríla 2017 č. k. 12 Csp 10/2017-61 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1 462,98 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od
  5. novembra 2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal právo voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 9 ods. 1, ods. 2 písm. c/, f/, j/, k/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 497 Obchodného zákonníka a § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníčke spotrebiteľský úver, pričom v úverovej zmluve neuviedol údaj vyžadovaný ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a plnenie uhradené žalobkyňou nad poskytnutú istinu predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, k vydaniu ktorého žalovaného zaviazal. Vzhľadom na podanie žaloby
  6. januára 2017 nepovažoval za dôvodné žalovaným vznesenú námietku premlčania, ktorú posúdil podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, keď subjektívnu premlčaciu dobu nepovažoval za uplynutú, pretože o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného sa žalobkyňa dozvedela až od svojho právneho zástupcu pri prevzatí zastúpenia
  7. decembra
  8. Za uplynutú nepovažoval ani objektívnu premlčaciu dobu, pretože začala plynúť
  9. februára 2014, kedy začala žalobkyňa plniť nad rámec istiny a do podania žaloby
  10. januára 2017 neuplynuli tri roky. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.
  11. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo
  12. septembra 2017 sp. zn. 17 Co 315/2017 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pre posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je významná skutočná vedomosť oprávneného a nie len možnosť vedomosti o vzniku bezdôvodného obohatenia, pričom skutočnú vedomosť žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia je potrebné vidieť v inom okamžiku ako v oboznámení sa so skutočnosťou, že úverová zmluva nie je v súlade s právom, v dôsledku čoho je bezúročná a bez poplatkov, s ktorou skutočnosťou mala byť žalobkyňa oboznámená zo strany svojho právneho zástupcu
  13. decembra
  14. Dospel k záveru, že vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. je potrebné na strane žalobkyne viazať k okamžiku podpisu zmluvy, keď podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom a ako prejav súhlasu teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. Vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Žalobkyňa do
  15. februára 2014 splatila istinu poskytnutého úveru a od tohto dátumu plnila nad rámec istiny a teda dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka ku dňu podania žaloby t. j.
  16. januára 2017 uplynula. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.
  17. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. Namietal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý svojim procesným postupom zabránil žalovanému v uplatňovaní jeho procesných práv v odvolacom konaní, čím bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý súdny proces a boli porušené zásady civilného sporového konania. Z uvedených dôvodov dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
  18. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhla rozsudok odvolacieho súdu ako vecne správny potvrdiť.
  19. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je prípustné a súčasne tiež dôvodné.
  20. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015, (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“, resp. „ECdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
  21. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).
  22. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „ÚS“, ide o odkaz na rozhodnutie ústavného súdu príslušnej spisovej značky)].
  23. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.
  24. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
  25. V zmysle § 421 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
  26. Žalovaný vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f/ C.s.p., pričom vytýkal odvolaciemu súdu nepredvídateľnosť jeho rozhodnutia.
  27. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ C.s.p., sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
  28. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
  29. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.
  30. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 382 ustanovuje, že ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
  31. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty.
  32. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné.
  33. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa plnila žalovanému na základe úverovej zmluvy a od
  34. februára 2014 začala žalovanému plniť nad rámec reálne poskytnutej istiny. Žalovaný tak od
  35. februára 2014 prijímal od žalobkyni plnenia, ktoré prevyšovali sumu úverovej istiny a od tohto dátumu začala plynúť objektívna premlčacia doba a subjektívna premlčacia doba začala plynúť odo dňa, kedy právny zástupca informoval žalobkyňu o tom, že zmluva nie je v súlade s právnou úpravou, t. j.
  36. decembra
  37. Žaloba bola podaná na súde
  38. januára 2017 a preto nárok žalobkyne premlčaný nebol. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie vyvodil záver, že žalobkyňa do
  39. februára 2014 splatila istinu poskytnutého úveru a od tohto dátumu plnila nad rámec istiny a teda je zrejmé, že dvojročná subjektívna premlčacia doba ku dňu podania žaloby
  40. januára 2017 uplynula. Odvolací súd však neoboznámil strany so svojím odlišným právnym názorom a nedal im príležitosť sa k tomuto názoru vyjadriť. Strany tak nevedeli, že odvolací súd bude na vec nazerať inak a nemohli tomu prispôsobiť svoje právne a skutkové námietky. Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 C.s.p. je potrebná vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia za súčasného splnenia podmienky, že toto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.
  41. Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 33/2011 konštatoval, že pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníkov konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“; odo dňa účinnosti C.s.p. § 382 C.s.p.), aby sa vyjadrili k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
  42. Dovolací súd uzatvára, že odvolací súd bez doručenia výzvy stranám sporu, teda bez splnenia osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti založil svoje rozhodnutie na iných, nových právnych dôvodoch než súd prvej inštancie a takýmto nesprávnym postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a znemožneniu práva procesnej strany, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
  43. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je nielen procesne prípustné, ale aj opodstatnené a ďalej sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal. So zreteľom na to dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 450 C.s.p).
  44. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.).
  45. V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne znovu o trova´ch po^vodne´ho konania a o trova´ch dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.).
  46. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  47. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.